Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312206124
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2312206124.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Ľuboslava Vanková a JUDr. Daša Kontríková, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná
poisťovňa, a. s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnej: S. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ing. Štefan Hrebík, Exekútorský
úrad Duklianskych hrdinov 2946/6, Malacky, pod sp. zn. EX 1077/2012, o vymoženie 83,60 eur a trov

exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta, č. k. 15Er/420/2012 -
24 zo dňa 09. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Povinnej a súdnemu exekútorovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. výrokom exekúciu zastavil a II. výrokom uložil
oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 55,48 eur, a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie
aplikáciou ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 a § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a vecne tým, že v priebehu konania doručil súdny exekútor

podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinnej nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Pri rozhodovaní súd prihliadal aj na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť exekučného konania. Súd
zároveň podotkol, že pre rozhodovanie o zastavení, resp. nezastavení exekúcie je určujúci stav a
majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania, resp. vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať
do úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je
možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností (teoretická zmena pomerov je daná vždy). Na základe

oznámenia súdneho exekútora o majetkových pomeroch povinnej a z exekútorského spisu má súd za
preukázané, že povinná nevlastní žiaden exekvovateľný majetok a to najmä z dôvodu neexistencie
takéhoto majetku, respektíve z dôvodu skôr začatých exekúcií, ktoré bránia vymáhaniu pohľadávky v
predmetnom exekučnom konaní. Súdny exekútor prešetril majetkové pomery povinnej a zistil, že táto
nevlastní žiadny nehnuteľný majetok, ani motorové vozidlo, resp. hnuteľný majetok, ktorý by postačoval
na uspokojenie pohľadávky, nemá vedený bankový účet s kladným zostatkom, z ktorého by bolo možné

prikázať pohľadávku, nemá žiadny legálny príjem, z ktorého by bolo možné vykonávať zrážky - aj
keď bola povinná v priebehu konania zárobkovo činná, jej príjem nedosahoval exekučne postihnuteľné
minimum. Na základe vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je
uvedené v I. výrokovej vete tohto uznesenia a exekúciu z úradnej moci zastavil. O náhrade trov exekúcie
súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov tak, že v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku súd zaviazal
oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 55,48 eur.2. Oprávnený sa včas podaným odvolaním domáhal zmeny tohto uznesenia tak, že sa návrh zamietne,
eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zastavenie exekúcie je podľa oprávneného

predčasné, keďže nemajetnosť povinnej je prechodný stav a súdny exekútor pravdepodobne nezistil
majetkové pomery povinnej dôkladne. Predčasné zastavenie exekúcie upiera oprávnenému právo na
uplatnenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Povinná môže vlastniť hnuteľné veci,
ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť
nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť

zistiť, že povinná nadobudla majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Povinná
je v produktívnom veku a v budúcnosti môže nadobudnúť majetok. Nie je zrejmé, či exekútor
zisťoval existenciu majetkových práv povinnej alebo jej hnuteľných vecí. Oprávnený ďalej namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a mal za to, že výsledky vykonaných lustrácii nie sú
presvedčivým dôkazom o nemajetnosti povinnej. Napadnuté uznesenie považoval za nedostatočne
odôvodnené,predčasnéanepreskúmateľné.Zastavenímexekúciepodľaoprávnenéhohrozípremlčanie

jeho majetkového práva. Navyše pohľadávka oprávneného vznikla z verejného zdravotného poistenia,
ktoré vykonáva vo verejnom záujme.

3. Súdny exekútor vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v predmetnej veci bola priebežne od začatia
exekučného konania vylustrovaná negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená

aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinnej je
možné konštatovať jej nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v
rozpore so zásadou hospodárnosti. Súdny exekútor poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov (napr.
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 4CoE/56/2018, uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 1CoE/41/2012 - 63). Zároveň uviedol, že

zákonodarca vo veciach napadnutých od 01.04.2017 striktne ohraničil časový úsek (pri právnických
osobách 30 mesiacov, pri fyzických osobách 5 rokov), počas ktorého nebol vylustrovaný majetok u
povinných osôb, po uplynutí ktorého exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie. Pri použití
prípadnej analógie uvedený časový úsek (vedenie konania, prípadne vykonávanie exekúcie) je možné
aplikovať aj generálne v skôr začatých exekučných konaniach (do 31.03.2017). Rozhodnutie súdu

o zastavení exekúcie pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre začatie
exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade
toho istého exekučného titulu. Na základe uvedeného navrhol súdny exekútor napadnuté uznesenie
potvrdiť.

4. Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len CSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému

je možné podať odvolanie (§ 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods.1 a contrario CSP) dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

6. V prejednávanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný súdnemu exekútorovi 13.03.2012, v
dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí v zásade podľa predpisov účinných do 31.10.2013 (§ 243b
ods. 1 EP).

7. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu

trov exekúcie.

8. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o (ne)zastavení exekúcie je určujúci
stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania. Vo všeobecnosti súd môže prihliadať len
na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a nie na skutočnosti domnelé, alebo tie, ktoré sa s určitou

mierou pravdepodobnosti môžu v budúcnosti vyskytnúť (muselo by ísť o pravdepodobnosť hraničiacu
s istotou, čo v prejednávanej veci splnené nebolo). Citované ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) EP
neustanovuje ako podmienku zastavenia exekúcie to, že nemožno očakávať, že povinný určitý majetok
nadobudne v blízkej budúcnosti. Naopak, výslovne sa v ňom ustanovuje, že majetok povinného vsúčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Nie je preto možné vziať do úvahy hypotetickú zmenu
majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ktorá je teoreticky možná vždy. Súd pritom vychádza
zásadne zo zistení súdneho exekútora. Oprávnený samozrejme môže preukázať, že zistenia súdneho

exekútora sú nedostatočné alebo nesprávne, teda že povinný v skutočnosti má majetok, ktorý postačuje
aspoň na trovy exekúcie, a v exekúcii tak treba pokračovať.

9. V danej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci exekučného
konania boli vykonané všetky úkony smerujúce k zisteniu majetku povinnej. Povinná nevlastní žiadny

hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou a získať tak výťažok,
ktorý by postačoval aspoň na krytie trov, a preto súd exekúciu zastavil. Z pripojeného exekučného
spisu sp. zn. 1077/2012 vyplýva z výsledkov vykonaných lustrácií, že súdny exekútor vykonal o
povinnej v roku 2012 trikrát lustráciu v Sociálnej poisťovni, pričom nebol zistený v tom čase žiaden
aktuálny zamestnávateľ povinnej (povinná bola v období od 07.10.2010 do 30.06.2011 evidovaná ako
zamestnankyňa spoločnosti FT, s.r.o.) Následne bolo lustráciou v Sociálnej poisťovni v roku 2019

zistené, že povinná je od 01.05.2019 evidovaná ako SZČO. Z obsahu exekučného spisu nevyplýva,
že by od uvedeného dátumu povinná disponovala príjmom, ktorý by bolo možné postihnúť exekúciou.
Súdny exekútor vykonal lustráciu taktiež v katastri nehnuteľnosti, či je povinná evidovaná ako vlastník
nehnuteľnosti, lustrácia bola negatívna. Lustráciou v systéme IRIS bolo zistené, že povinná nie je
vlastníkom žiadneho motorového vozidla. O poskytnutie súčinnosti boli požiadané taktiež banky, pričom

bolo zistené, že povinná nemá v žiadnej z nich vedený účet.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, že nie je z čoho uspokojiť
pohľadávku oprávneného, ani len trovy exekúcie. Ďalšie šetrenia a zisťovanie majetku povinnej by bolo
neúčelné, pretože by sa tým len zvyšovali náhrady na exekúciu bez toho, aby bola rozumná nádej

(predpoklad hraničiaci s istotou), že pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie budú uspokojené. To
platí aj pre navrhovaný pokus oprávneného o súpis hnuteľných vecí povinnej, s čím by nevyhnutne boli
spojené cestovné náklady zo sídla exekútorského úradu do miesta bydliska povinnej (§ 22 ods. 2 vyhl.
Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z., § 30 vyhl. MS SR č. 68/2017 Z. z.), ako aj náhrada
za stratu času (§ 23 cit. vyhlášky). Takéto postupy by boli podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s

citovaným § 57 ods. 1 písm. h) EP a trovy exekúcie, na ktoré majetok povinnej nestačí, by len stále rástli.

11. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami oprávneného o porušení jeho práva na súdnu ochranu.
Súčasťou práva na súdnu ochranu je síce nútený výkon súdnych rozhodnutí (nálezy ÚS SR sp. zn.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 111/2011), zo samotného práva na súdnu ochranu však nevyplýva aj právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z toho možno vyvodiť,
že súčasťou práva na výkon súdnych rozhodnutí nie je aj právo na to, aby pohľadávka oprávneného
bola skutočne vymožená, ani na to, aby sa viedlo exekučné konanie bez ohľadu na majetkové pomery
povinného alebo náklady, ktoré spôsobuje. Podstatou práva na nútený výkon rozhodnutí je, aby štát

efektívne dopomohol oprávnenému k vymoženiu jeho nároku, ak je to možné. Ani zákon, ani ústava,
ani štát však nemôžu zabezpečiť skutočné vymoženie pohľadávky proti nemajetnému povinnému. Preto
vyššie zaujatý výklad § 57 ods. 1 písm. h) EP nemožno považovať za ústavne nekonformný.

12. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zaviazal oprávneného

na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, odvolací súd sa ním meritórne nezaoberal, nakoľko
oprávnenýsprávnosťtohtovýrokuvodvolanínijakýmspôsobomnenamietal.Tentovýrokjevšakvzhode
s § 203 ods. 2 EP.

13. Odvolací súd preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 CSP potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 257 CSP. Úspešnej povinnej a súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne účelné
trovy nevznikli, preto im ich náhradu odvolací súd nepriznal.

15. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).