Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 20, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoPr/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116212341
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116212341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobkyne X.. L. I., nar. XX. P. XXXX,
trvalým pobytom B. XX, XXX XX B. B., zastúpenej JUDr. Petrom Tonhauserom, advokátom poskytujúcim
právne služby prostredníctvom advokátskej kancelárie JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s. r. o. so sídlom
Jána Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej Základná škola, Golianova 8, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 17 067 391, zastúpenej JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom poskytujúcim právne služby
prostredníctvom Advokátskej kancelárie Krnáč s. r. o., so sídlom Nám. Slobody 2, 974 01 Banská
Bystrica, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10Cpr/3/2016-109 zo dňa 19. decembra 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo
dňa 19. decembra 2017 zamietol žalobu (prvý výrok), ktorou žalobkyňa navrhovala určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorá jej bola daná žalovanou dňa 17. februára 2016.
Rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania v plnom rozsahu (druhý výrok).

1.1. Z dôvodov rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobkyňa odôvodnila žalobu nesplnením
podmienok § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (nepreukázanie skutočnej nadbytočnosti žalobkyne
v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou) a § 63 ods. 2 Zákonníka práce (nesplnenie ponukovej
povinnosti a nepreukázanie objektívnej nemožnosti poskytnúť žalobkyni inú vhodnú prácu). Tvrdila
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania žalovanou snahou o prepustenie dvoch zdravotne
postihnutých učiteliek. Žalovaná navrhovala zamietnutie žaloby s poukazom na nadbytočnosť

žalobkyne, ktorá bola učiteľkou prvého stupňa, vzniknutú na základe organizačnej zmeny spočívajúcej
v znížení počtu učiteľov na prvom stupni z 13 na 12. Výber nadbytočného zamestnanca patrí
zamestnávateľovi. V čase výpovede žalobkyne žalovaná žiadnym voľnými miestami nedisponovala.
Poprela diskriminačné konanie voči žalobkyni, jej znevýhodňovanie a porušovanie zásady rovnakého
zaobchádzania.

1.2. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná v žiadosti adresovanej základnej organizácii odborového

zväzu neuviedla jej meno. Argumentovala, že od polovice januára 2016 mohla zastupovať
práceneschopnú kolegyňu F.. C. za plat, ktorý poberala, hoci nepracovala. Zastupovala ju kolegyňa
zo školského klubu, ktorú potom museli zastupovať učiteľky. Za zdroj konfliktu medzi ňou a riaditeľom
školy v apríli 2013, po jej návrate do zamestnania po dlhšej práceneschopnosti, označila svojnesúhlas s finančnou aktivitou Lyoness, ktorú v škole presadzoval riaditeľ. Po návrate z trojmesačnej
práceneschopnosti v decembri 2015 (psychické zrútenie po oznámení o správnom konaní na základe
žiadosti zamestnávateľa o súhlas so skončením pracovného pomeru a po oznámení tesne pred

začiatkom školského roka, že nemá nastúpiť do práce) o prácu požiadala a zástupca riaditeľa jej
povedal, že od riaditeľa má pokyn prácu jej neprideliť. Na stretnutí s riaditeľom školy, jeho pedagogicko-
organizačným zástupcom a vedúcou odborov jej bolo povedané, že nemajú pre ňu žiadnu prácu, iba
miesto upratovačky. Dňa 07.01.2016 riaditeľovi poslala žiadosť o pridelenie práce a informáciu, ktoré
odmietol prijať so žiadosťou, aby mu ich poslala doporučene. Od 22.08.2016 pracuje ako učiteľka na

inej ZŠ, kde neprijala ponuku na uzatvorenie pracovnej doby na zmluvu neurčitú, lebo na ňu psychicky
dolieha biľag učiteľky vyhodenej z U., čo často počúva od rodičov. Nevplýva to dobre na jej zdravotný
stav, preto si hľadá zamestnanie skôr na kratšiu dobu a mimo školstva.

1.3. Riaditeľ žalovanej X.. X. Zlevský uviedol, že do funkcie riaditeľa školy nastúpil 01.09.2009 a jeho
zástupkyňou sa stala žalobkyňa, ktorá bola dovtedy triednou učiteľkou na prvom stupni. Keď bola jeho

zástupkyňou (v tom čase bola rok práceneschopná), do leta 2013, mala 12-hodinový úväzok patriaci
zástupkyni riaditeľa a na prvom stupni učila telesnú výchovu a informatiku. Pretože ako zástupkyňa
riaditeľa nemohla byť triednou učiteľkou, prijali na jej miesto X.. P. V.. Po odvolaní z funkcie zástupkyne
riaditeľa školy sa žalobkyňa vrátila na miesto triednej učiteľky na prvom stupni, a tak sa stalo, že na
prvomstupnibolona12tried13učiteľov.Situáciusariaditeľškolysnažilvyriešiťrozviazanímpracovného

pomeru s X.. V., nedostal však súhlas so skončením pracovného pomeru s ňou a bol mu vytknutý
zvolený postup. Na právnom oddelení zriaďovateľa školy mu odporučili rozhodnutie o organizačnej
zmene a skončení pracovného pomeru s inou učiteľkou. Odmietol akúkoľvek diskrimináciu žalobkyne.
Potvrdil, že počas práceneschopnosti F.. C. zastupovala v súlade so zaužívanou praxou kolegyňa zo
školského klubu (ani žalobkyňa nebola počas jej práceneschopnosti suplovaná, ale jej pracovné úlohy si

rozdelili). Žalobkyňa sa nezúčastnila výberového konania vypísaného po odchode F.. D. do dôchodku.
Odmietoltvrdenie,žeorganizačnázmena,nazákladektorejsastalažalobkyňanadbytočná,bolajedinou
organizačnou zmenou; tieto sa robia vždy po presunoch pedagógov, napr. zo školského klubu do triedy
a pod.. Poštový styk so žalobkyňou prostredníctvom doporučených listov nariadil, keď žalobkyňa žiadala
od vedenia školy listiny, ktoré potom odmietla prevziať. Zástupca finančnej aktivity Lyoness sa zúčastnil

zasadnutia občianskeho združenia rodičov, nešlo o aktivitu školy.

1.4. Svedok F.. P. L., zástupca riaditeľa školy, uviedol, že do školy nastúpil dňa 01.09.2014. Od
01.07.2015 je zástupcom riaditeľa a učí na druhom stupni (má aprobáciu tréning športových tried, etická,
občianska výchova). Ako zástupca riaditeľa má na starosti o. i. personálnu a mzdovú agendu, verejné

obstarávanie, ochranu osobných údajov, hlásenie protispoločenskej činnosti, komunikáciu s rôznymi
orgánmiajpreto,žemávtejtooblastidvanásťročnúprax.Zabezpečovaladministratívnustránkuprocesu
výpovede so žalobkyňou. Organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej bola žalobkyňa prepustená, vedenie
školy konzultovalo so zriaďovateľom. Pri potrebe učiteľa na prvom stupni 11,91 bolo treba znížiť počet
učiteľov na prvom stupni z 13 na 12. Nie je známe, že by sa ktokoľvek z vedenia školy správal voči

žalobkyni diskriminačne. Už v čase jeho nástupu na školu (01.09.2014) bolo 13 učiteľov na 12 tried
prvého stupňa. Žiadali súhlas s prepustením učiteľky prvého stupňa X.. V., ktorý nedostali. V rozhodnutí
Ústredia bolo naznačené, že vzhľadom na to, že nadstav nastal po odvolaní žalobkyne z funkcie
zástupkyne riaditeľa školy a jej pridelení na prvý stupeň, situácia by sa mala riešiť jej prepustením. Po
odvolaní z funkcie zástupkyne bola žalobkyňa triednou učiteľkou na prvom stupni, X.. V. triedu pridelenú

nemala. Vysvetlil, že v prípade menovania učiteľa prvého stupňa do funkcie zástupcu riaditeľa školy sa
mení jeho úväzok a nemá triedu. Zdravotné problémy F.. C. prišli náhle a nebolo známe, či je jej absencia
krátkodobejšia alebo dlhodobejšia.

1.5. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že dňa 31.07.2009 bola žalobkyňa s účinnosťou

od 01.08.2009 menovaná riaditeľom žalovanej do funkcie zástupcu riaditeľa školy pre pedagogicko-
organizačnú činnosť na dobu neurčitú. Dňa 28.06.2013 bola z tejto funkcie odvolaná a v zmysle
pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.1991 znova zaradená na pôvodné miesto učiteľky prvého stupňa.
Dňa 30.06.2015 žalovaná rozhodla o organizačnej zmene, ktorou s poukazom na prílohu rozhodnutia
znížila pre školský rok 2015/2016 počet učiteľov na prvom stupni z 13 na 12. Dňa 03.07.2015

žalovaná požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica (ďalej aj „ÚPSVaR“) o udelenie
predchádzajúceho súhlasu so skončením pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu nadbytočnosti
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na základe prijatej organizačnej zmeny. ÚPSVaR dňa
07.07.2015 oznámil žalobkyni začatie správneho konania o udelenie predchádzajúceho súhlasu narozviazanie pracovného pomeru; žalobkyňa v reakcii zo dňa 13.07.2015 s udelením predchádzajúceho
súhlasu s rozviazaním pracovného pomeru nesúhlasila. Dňa 17.08.2015 riaditeľ školy odvolal žalobkyňu
z funkcie triednej učiteľky 2.C triedy v školskom roku 2015/2016 a dňa 18.08.2015 jej oznámil, že

jej nemôže prideľovať dohodnutý druh práce ani inú prácu zodpovedajúcu miestu výkonu, zdravotnej
spôsobilosti, schopnostiam a kvalifikácii, a preto nastali iné prekážky na strane školy a od 24.08.2015
nemá žalobkyňa povinnosť zotrvávať na pracovisku. Dňa 21.08.2015 žalobkyňa oznámila žalovanej,
že s týmto riešením nesúhlasí a trvá na prideľovaní práce v zmysle platnej pracovnej zmluvy.
Dňa 07.01.2016 žalobkyňa žalovanú požiadala o pridelenie dohodnutého druhu práce podľa platnej

pracovnej zmluvy. Rozhodnutím č. k. BB2/RSPZ/ZAM/2015/ 15196 zo dňa 28.08.2015 ÚPSVaR
žalovanej neudelil predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobkyni, rozhodnutím č. 2015/159588/20262/
SSZOSK zo dňa 12.10.2015 toto rozhodnutie Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zrušilo a vec
vrátilo ÚPSVaR. Rozhodnutím č. k. BB2/RSPZ/ZAM/2015/15196 zo dňa 07.12.2015 ÚPSVaR znovu
neudelil predchádzajúci súhlas žalovanej s výpoveďou žalobkyni, a rozhodnutím č. 2016/23770/9325/
SSZOSK zo dňa 10.02.2016 toto rozhodnutie Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zmenilo a

udelilo žalovanej predchádzajúci súhlas so skončením pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Riaditeľ žalovanej dňa 17.02.2016 požiadal ZO OZ o
prerokovanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou a dňa 17.02.2016 zobrala ZO OZ výpoveď
žalobkyni na vedomie. Dňa 17.02.2016 žalovaná vypovedala pracovný pomer so žalobkyňou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom k organizačnej zmene zo

dňa 30.06.2015 s tým, že ju nemá možnosť ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ani nemá pre ňu inú vhodnú prácu. Žalobkyňa
dňa 01.06.2016 oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Dňa 15.06.2016 oznámila
žalovanej učiteľka prvého stupňa F.. F. D., že chce ukončiť svoj pracovný pomer k 22.08.2016. Učiteľka
prvého stupňa F.. F. C. požiadala dňa 07.07.2016 žalovanú o skončenie pracovného pomeru; dňa

08.07.2016 sa na skončení pracovného pomeru k 31. 08.2016 dohodli. Ústredie práce, sociálnych vecí
a rodiny rozhodnutím č. 2014/113133/31775/OSS zo dňa 12.12.2014 zrušilo rozhodnutie ÚPSVaR č.
k. BB2/ OSAP/ZAM/2014/15035 zo dňa 17.09.2014 o udelení predchádzajúceho súhlasu so skončením
pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s učiteľkou prvého stupňa
žalovanej X.. P. V.. V odôvodnení rozhodnutia Ústredie o. i. uvádza, že pre naplnenie skutkovej podstaty

výpovedného dôvodu nadbytočnosti treba preukázať i príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou učiteľky
a organizačnou zmenou. Organizačná zmena žalovanej v školskom roku 2013/2014 sa týkala odvolania
zástupkyne riaditeľa školy X.. L. I., čo nie je dôvod na vykonanie organizačnej zmeny. V školskom
roku 2013/2014 po odvolaní z postu zástupkyne riaditeľa školy X.. L. I. škola zamestnávala 13 učiteľov
prvého stupňa na 12 tried prvého stupňa. Jednoznačné bolo, že odvolaná zástupkyňa X.. L. I. mala

väčšinový úväzok nepedagogickej činnosti, a preto nemohla byť nadbytočná X.. P. V.. Ak by škola
po uznaní X.. P. V. za dočasne pracovne neschopnú na jej pracovnú pozíciu zaradila odvolanú
zástupkyňu X.. L. I., bola podľa Zákonníka práce túto činnosť oprávnená vykonávať len do skončenia
práceneschopnostiX..P.V..OdvolanázástupkyňaX..L.I.zaradenímnapracovnúpozíciuučiteľaprvého
stupňa s plným úväzkom X.. P. V. tento plný úväzok nadobudnúť nemohla, lebo po návrate X.. P. V. po

skončení pracovnej neschopnosti sa odvolaná zástupkyňa vrátila do postavenia po jej odvolaní, t. j. s
väčšinovým úväzkom nepedagogickej činnosti. Ústredie konštatovalo, že zamestnanec nedisponujúci
plným úväzkom kvalifikovaného pedagóga - učiteľa nemôže tento plný úväzok získať na úkor iného
zamestnanca.Dňa24.08.2015pripravilriaditeľžalovanejžalobkyninajejosobnúžiadosťtohoistéhodňa
kópie pracovnej zmluvy a náplne práce učiteľa 1. stupňa ZŠ, ktoré žalobkyňa napriek predchádzajúcej

žiadosti odmietla prevziať s odôvodnením, že nahliadne do personálneho spisu.

1.6.Pocitácii§61ods.1-3,§13ods.1,3,§63ods.1písm.b),ods.2písm.a)a§77Zákonníkaprácesúd
prvejinštanciedospelkzáveru,ževýpoveďžalovanejdanážalobkynidňa17.februára2016spĺňavšetky
formálne predpoklady a žalobu zamietol pre nepreukázanie neplatnosti výpovede z dôvodov tvrdených

žalobkyňou. Počet učiteľov prvého stupňa v roku 2009 stúpol na 13 v dôsledku menovania žalobkyne
do funkcie zástupkyne riaditeľa školy so zníženým pedagogickým úväzkom a bez vykonávania funkcie
triedneho učiteľa. Do triedy žalobkyne bolo potrebné prijať novú triednu učiteľku, ktorou bola PaedDr.
P. V.. Po odvolaní žalobkyne z funkcie zástupkyne riaditeľa školy v roku 2013 sa vedenie školy snažilo
riešiť vyšší počet učiteľov na prvom stupni prepustením X.. V., no nedostalo predbežný súhlas s jej

prepustením ako osoby zdravotne postihnutej. V odôvodnení rozhodnutia Ústredie práce, sociálnych
vecí a rodiny konštatovalo, že vyšší počet učiteľov na prvom stupni vznikol v príčinnej súvislosti s
menovaním žalobkyne do funkcie zástupkyne riaditeľa školy, nadbytočnou učiteľkou po organizačnejzmene sa stala žalobkyňa. Súd prvej inštancie zdôraznil, že výber nadbytočného zamestnanca je vecou
zamestnávateľa.

1.6.1. Okresný súd ďalej uviedol, že F.. C. i F.. D. požiadali o skončenie pracovného pomeru začiatkom
leta 2016, teda niekoľko mesiacov po výpovedi danej žalobkyni a do dôchodku odišli až v lete 2016.
Žalovaná v čase výpovede danej žalobkyni teda ich voľnými pracovnými miestami nedisponovala a
nemohla jej ich ponúknuť. V uvedenom období síce bola F.. C. práceneschopná, ale bez objektívneho
preukázania ako dlho bude jej práceneschopnosť trvať, takže pred výpoveďou danou žalobkyni jej

pracovné miesto uvoľnené nebolo. V čase, keď žalovaná dávala žalobkyni výpoveď, nedisponovala pre
žalobkyňu vhodným pracovným miestom, ktoré by jej bola povinná ponúknuť.

1.6.2. V konaní nebolo podľa záveru súdu prvej inštancie preukázané diskriminačné správanie žalovanej
k žalobkyni. Aj v prípade pokusu o skončenie pracovného pomeru s dvomi zdravotne postihnutými
učiteľkami škola postupovala v súlade so zákonom, žiadajúc súhlas úradu práce, pričom sa najprv

snažila prepustiť X.. V., prijatú na miesto žalobkyne po jej odchode do funkcie zástupkyne riaditeľa
školy. Prijatie F.. L. ako nepedagogického zamestnanca a jeho neskoršie menovanie do funkcie
zástupcuriaditeľaškolypodľaokresnéhosúduneznamenaloumelévytvorenienadbytočnostižalobkyne.
Náplň práce uvedenej osoby pred ani po vymenovaní nebola spochybnená a bolo vecou riaditeľa
školy, koho na miesto svojho zástupcu vymenuje. Žiadosť o doručovanie písomností poštou bola

riaditeľomškolyvysvetlenátým,žežalobkyňapožiadalaozabezpečeniepísomností,ktorépopredložení
odmietla prevziať. Forma komunikácie zamestnancov so zamestnávateľom predpísaná nie je. V prípade
narušených vzťahov dochádza k strate vzájomnej dôvery, preto sa strany v záujme istoty uchyľujú i k
vyžadovaniu dovolených formálnych postupov.

1.7. Súd prvej inštancie priznal úspešnej žalovanej v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „C.s.p.“ plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote žalobkyňa odvolanie z dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku s procesným návrhom, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou
je neplatné a uložil žalovanej povinnosť nahradiť mzdu aj náhradu trov celého konania, eventuálne
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2.1. Žalobkyňa (ďalej aj „odvolateľka“) vytkla súdu prvej inštancie nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku v otázke výkladu § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, upravujúceho ponukovú povinnosť
zamestnávateľa ako hmotnoprávnu podmienku skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorú ona
považuje za otázku zásadného právneho významu. Podotkla, že o výklade tohto ustanovenia sa
zmienila v podaní z 30.10.2017. Zo znenia právnej normy nie je zrejmé, či musí ísť o ponuku inej

vhodnej práce v zmysle akéhokoľvek výkonu práce, alebo v zmysle voľného pracovného miesta,
pretože ponuka inej vhodnej práce môže spočívať aj vo výkone pracovnej činnosti namiesto dlhodobo
práceneschopného zamestnanca. Môže ísť o prípad, kedy de iure zamestnávateľ nemôže objektívne
urobiť ponuku inej vhodnej práce v zmysle voľného pracovného miesta, avšak de facto toto pracovné
miesto voľné je. Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné so zreteľom na ochrannú funkciu vo vzťahu

k zamestnancom vykladať aj v kontexte článku 13 ods. 2 Ústavy SR. Pokiaľ by chcel zákonodarca pod
ponukovú povinnosť zamestnávateľa subsumovať len ponuku voľného pracovného miesta, expressis
verbis by ponuku voľného pracovného miesta do § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zakotvil. Z
rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, prečo nevzal do úvahy voľné pracovné miesto upratovačky,
ktoré zamestnávateľ žalobkyni neponúkol. V zmysle rozhodnutí NS SR sp. zn. 1MCdo 5/2009 alebo

5Cdo 72/2010 je nemožnosť zamestnávateľa ďalej zamestnávať absolútnou. Zamestnávateľ musí
zamestnancovi podľa odvolateľky ponúknuť prácu v čase dania výpovede, pričom relevantným kritériom
nie je kvalifikačná požiadavka. Žalovaná si voči odvolateľke ponukovú povinnosť nesplnila, čo je dôvod
neplatnosti výpovede.

2.2. Súd prvej inštancie podľa odvolateľky teda aplikoval správnu právnu normu, ale jej obsah nesprávne
interpretoval, čo zakladá odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Zamestnankyňa F.. C. sa stala práceneschopnou od 01.02.2016,
pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený 17.02.2016, žalovaná mohla vedieť a podľa žalobkyneaj vedela, že práceneschopnosť Mgr. C. nie je len krátkodobého charakteru s poukazom na povinnosť
zamestnanca v zmysle § 144 ods. 1 Zákonníka práce upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v jeho
práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 21Cdo

1322/2002 ak nemá zamestnávateľ možnosť zamestnancovi v pracovnom pomere na dobu neurčitú,
nadbytočnému vzhľadom na rozhodnutie o organizačnej zmene, urobiť ponuku inej pre neho vhodnej
práce, predovšetkým na dobu neurčitú, ale má reálnu potrebu výkonu práce, ktorá je pre zamestnanca
vhodná iba na určitú vopred stanovenú dobu, musí zamestnancovi ponúknuť zmenu dojednaného druhu
práce na dobu určitú. Žalobkyňa má za to, že žalovaná v čase dania výpovede vedela o dlhotrvajúcej

prekážke v práci na strane F.. C. a nič jej nebránilo, aby túto prácu ponúkla, i keď na dobu určitú,
žalobkyni. Ponuka inak vhodnej práce aj na dobu určitú vytvára pre dotknutého zamestnanca priestor
prispôsobiť sa vzniknutému stavu nadbytočnosti v tomto časovom horizonte.

2.3. Súd prvej inštancie podľa odvolateľky nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal dokazovanie
ohľadom práceneschopnosti F.. C., pokiaľ ide o vedomosť žalovanej o predpokladanej dobe jej trvania,

najmä ak uvedená zamestnankyňa nebola disciplinárne stíhaná pre porušenie pracovnej disciplíny v
dôsledku porušenia povinnosti bezodkladne informovať zamestnávateľa o jej zdravotnom stave.

2.4. Odvolateľka zdôraznila zvýšenú ochranu zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávneho
vzťahu v individuálnom pracovnom spore aj vyšetrovací princíp v zmysle § 319 C.s.p. a obrátené

dôkazné bremeno zaťažujúce žalovaného zamestnávateľa. Podľa nej bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalovaná disponovala voľným pracovným miestom upratovačky, aj potrebou výkonu
práce dlhodobo práceneschopnej F.. C..

2.5. Súdom prvej inštancie nesprávne zistený skutkový stav podľa odvolateľky spočíva v nesprávnom

skutkovom zistení, že žalobkyňa mala spôsobiť nadstav zamestnancov, čo žalovanú viedlo k prijatiu
rozhodnutia o organizačnej zmene, v príčinnej súvislosti s ktorou sa žalobkyňa mala stať nadbytočnou.
Žalovaná štyri mesiace pred odvolaním žalobkyne z postu zástupkyne riaditeľky školy dňa 28.06.2013
(na konci školského roku 2012/2013) zmenila pracovný pomer s X.. P. V., ktorú sa rozhodla prijať
na spočívajúce pracovné miesto žalobkyne, z doby určitej na dobu neurčitú. Žalovaná tým spôsobila

nadstav učiteľov prvého stupňa, pretože žalobkyňa bola po odvolaní z postu zástupkyne riaditeľa školy
zaradená na pôvodné miesto učiteľky. Nadbytočnosť žalobkyne nenastala v dôsledku reálneho zániku
potreby výkonu jej práce, ale zmenou pracovného pomeru novoprijatej učiteľky, pracovný pomer ktorej
mal skončiť po odvolaní žalobkyne z postu zástupkyne. Argument, že žalovaná sa pokúšala skončiť
pracovný pomer s X.. V., ale nebol udelený súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, neobstojí. Kým

v prípade X.. V. sa žalovaná zmierila s nesúhlasom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, v prípade
žalobkyne vynaložila snahu za účelom dosiahnutia súhlasu so skončením jej pracovného pomeru, čo
sa podarilo po 8 mesiacoch správneho konania.

2.6. Nariadenie vlády č. 422/2009 Z. z. o rozsahu vyučovacej a výchovnej činnosti pedagogických

zamestnancov bolo novelizované s účinnosťou od 01.01.2013. Žalovaná by sa vyhla prepúšťaniu
z dôvodu nadbytočnosti obsadením miesta zástupcu riaditeľa školy niektorým zo zamestnancov, no
namiesto toho prijala na toto miesto F.. P. L., ktorý do 01.07.2015 pôsobil na nepedagogickom mieste.
F.. L. ako svedok potvrdil, že v čase jeho nástupu k žalovanej bolo na prvom stupni 13 zamestnancov,
hoci ich reálna potreba bola 12. Tento stav vznikol už 01.09.2013 zmenou pracovného pomeru X.. V..

Vymenovaním niektorého zo zamestnancov prvého stupňa sa mohlo zabrániť prepúšťaniu. Žalovaná
doposiaľ nepreukázala legitímnosť a legálnosť prijatej organizačnej zmeny.

3.Žalovanávovyjadreníkodvolaniuuviedla,žerozsudoksúduprvejinštanciejedostatočnepresvedčivý
a vecne správny, okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s procesnými zásadami. Z

odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah a súlad medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s ponukovou povinnosťou žalovanej v bode 11 odôvodnenia rozsudku. Nespokojnosť
žalobkyne s právnym názorom okresného súdu nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) C.s.p.. K záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie

podľa judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 188/06) nemôže viesť iba nestotožnenie sa žalobkyne
s právnym názorom všeobecného súdu. Miesto upratovačky v čase skončenia pracovného pomeru so
žalobkyňou nebolo voľné, zamestnankyňa vykonávajúca túto prácu bola práceneschopnou len dočasne
a krátkodobo. Ak by aj toto miesto voľné bolo, zrejme by vzhľadom na zdravotný stav žalobkynenespĺňalo kritérium vhodnosti. K odvolacej námietke založenej na ustanovení § 365 ods. 1 písm. h)
C.s.p.žalovanáuviedla,ženedisponovalainformáciouodobetrvaniapráceneschopnostiMgr.Cibuľovej,
ktorú neurčuje zamestnanec, ale lekár. Dĺžka práce neschopnosti sa individuálne mení s ohľadom

na vývoj zdravotného stavu zamestnanca, nie je možné jej trvanie určiť vopred. V potvrdení o PN
predloženom F.. C. sa nenachádza nielen diagnóza zamestnankyne, ale ani predpokladaná doba
PN. Svoj postup v prípade PN zamestnanca, známy žalobkyni ako bývalej zástupkyni riaditeľa školy,
žalovaná popísala v priebehu konania. Aj počas takmer 1 rok trvajúcej práceneschopnosti žalobkyne si
ostatní kolegovia jej prácu prerozdeľovali. Žalovaná uniesla svoje dôkazné bremeno a preukázala, že pri

skončení pracovného pomeru so žalobkyňou postupovala zákonne, rešpektujúc zdravotné postihnutie
žalobkyne požívajúcej zvýšenú zákonnú ochranu. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p. žalovaná uviedla, že súd nie je kompetentný preskúmavať výber nadbytočného zamestnanca,
ale stotožnil sa s názorom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, že nadbytočným zamestnancom
je žalobkyňa, nie PaedDr. P. V.. Na právneho zástupcu sa žalovaná obrátila až po podaní žaloby
žalobkyňou. Pokiaľ ide o prijatie F.. P. H. výber zamestnanca je plne v kompetencii riaditeľa školy.

V uvedenom čase ani jeden zamestnanec školy, a už vôbec nie žalobkyňa, nespĺňali požiadavky v
oblasti predpokladov v mzdovej agende, kontrole bezpečnostného projektu v oblasti ochrany osobných
údajov, verejného obstarávania najmä v prostredí kontroly a elektronického kontraktačného systému.
Zdôraznila, že žalobkyňa v žalobe nepožadovala náhradu mzdy ani náhradu trov konania a v zmysle
dvojmesačnej prekluzívnej lehoty má za to, že nie je možné uplatniť si tieto nároky dodatočne v

odvolacom konaní; zdôraznila § 320 C.s.p.. Navrhla potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie uplatniac
si nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Odvolateľka v replike zopakovala, že sa súd prvej inštancie náležitým spôsobom argumentačne
nevysporiadal so skutočnosťami tvrdenými v odvolaní. Žalovaná neuniesla ťarchu dôkazného bremena.

Uviedla,že§319sasodkazomna§370C.s.p.použijeaj vodvolacomkonaní,nakoľkoideoindividuálny
pracovný spor. Jeho prípadná aplikácia znamenajúca ingerenciu súdu do konania v podobe vykonania
dokazovania nad rámec žalobkyňou navrhovaných dôkazov je ponechaná na rozumnej a spravodlivej
úvahe súdu. Zdôraznila povinnosť súdu ex offo rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania strán sporu.
Priznanie náhrady mzdy je ex lege vznikajúcim sekundárnym právnym následkom v prípade, ak súd

právoplatne rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru bez ohľadu na to, či si zamestnanec
tentonárokvkonaníexpressisverbisuplatnilalebonie.Zopakovalanávrhnazmenurozsudkusúduprvej
inštancie odvolacím súdom tak, že skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné a žalovaný
je povinný nahradiť mzdu aj trovy konania, eventuálne na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a
vrátenie veci na ďalšie konanie.

5. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že uniesla dôkazné bremeno na preukázanie platnosti výpovede
zo dňa 17.02.2016. Zdôraznila, že neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhrada mzdy sú dva
samostatné nároky zamestnanca aj s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27.08.2015
sp. zn. 2Co/158/2014. Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy je

právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zdôraznila ustanovenie §
371 Civilného sporového poriadku o nemožnosti zmeny žaloby v odvolacom konaní. Opätovne navrhla
potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie a uplatnila si nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

6. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v medziach odvolania
žalobkyne (§ 380 ods. 1 C.s.p.), v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia § 177 ods. 2 písm. c) C.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 1,

2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a svoje
rozhodnutie, ktoré je logické a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami
žalobkyne v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciujej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.
7.1. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť

v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm.
f) C.s.p.).
7.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie

skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také
predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).
8. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku

okresného súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má

uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 C.s.p., I. ÚS 243/2007),
pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany

sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na
ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v

neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,
I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS

46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, §
30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro

Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

8.1. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p., preto ho nemožno považovať za

nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosť jednotlivých častí odôvodnenia a
jeho obsahová (materiálna) náplň súhrnne zakladá jeho zrozumiteľnosť aj jeho všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Argumentácia okresného súdu je koherentná
a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorýmna ich základe dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza
relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.

8.1.1. Okresný súd sa zaoberal aj existenciou ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako hmotnoprávnej
podmienky skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť zamestnanca. V odseku
9 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že neplatnosť výpovede posudzoval aj z hľadiska námietky
žalobkyne, že žalovaná mala voľné miesto z dôvodu práce neschopnosti F.. C. a z dôvodu odchodu F..
C. a F.. D. do dôchodku. Bližšie svoje úvahy súd prvej inštancie rozviedol v odseku 11 odôvodnenia

rozsudku, kde zdôraznil, že v čase výpovede žalovaná voľnými pracovnými miestami F.. C. a F..
D. nedisponovala, pretože požiadali o skončenie pracovného pomeru až začiatkom leta 2016 a do
dôchodku odišli až v lete 2016. Konštatoval, že nebolo preukázané, že vedeniu školy mohla byť
objektívne známa doba trvania práceneschopnosti F.. C.. Odvolací súd iba zdôrazňuje, že F.. C. bola
práceneschopnou od 29.01.2016 do 30.06.2016, keďže do práce nastúpila od 01.07.2016; výpoveď
bola žalobkyni daná 17.02.2016. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že je povinnosťou zamestnávateľa

ponúknuť pracovníkovi akékoľvek voľné miesto, ktoré je v organizácii k dispozícii v čase dania výpovede,
predovšetkým také, ktoré sa vzhľadom na jeho zdravotný stav, pracovné schopnosti a kvalifikáciu javí
pre neho ako vhodné (R 14/1970). Nevyhnutné je zdôrazniť, že voľným pracovným miestom, ktoré
je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba
dočasne (R 28/1995). K tvrdeniu o neponúknutí voľného pracovného miesta upratovačky žalovanou

žalobkyni, prednesenom v odvolaní, odvolací súd dopĺňa, že žalobkyňa vo všetkých svojich podaniach
do podania odvolania poukazovala len na ponukovú povinnosť vo vzťahu k tvrdenému voľnému
pracovnému miestu počas dočasnej práceneschopnosti F.. C., resp. pracovným miestam uvoľneným po
odchode Mgr. C. a Mgr. D. do dôchodku v lete 2016.

8.1.2. Odvolací súd udáva, že z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti splnenie ponukovej
povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak ale zamestnanec v rámci procesnej
obrany tvrdí, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta,
splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne
pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Dôkazné bremeno

preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným
pracovníkom je však aj v tomto prípade na zamestnávateľovi (Zo súdnej praxe č. 4/2014). Žalobkyňa ako
zamestnankyňa neoznačila konkrétne pracovné miesto, ktoré malo byť ku dňu výpovede (17.02.2016)
v mieste jej výkonu práce voľné (odkaz na tvrdenie, ktoré malo byť prednesené na stretnutí s vedením
školy o možnej ponuke pracovného miesta upratovačky je nekonkrétne a bez výpovednej hodnoty).

Navyše, ak jej na stretnutí s vedením žalovanej bolo povedané, že nemajú pre ňu žiadnu prácu,
len miesto upratovačky, je možné uvažovať o splnení ponukovej povinnosti aj vo vzťahu k tomuto
pracovnému miestu (pokiaľ bolo voľné, čo žalovaná v odvolacej replike poprela tvrdením o dočasnej
práceneschopnosti upratovačky).

8.1.3. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie
nesprávne interpretoval obsah právnej normy, a to § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce vo vzťahu
k pracovnému miestu F.. C. počas dlhodobej práceneschopnosti. Argumentácia odvolateľky týkajúca
sa splnenia povinnosti zamestnankyne podľa § 144 ods. 1 Zákonníka práce a vedomosti žalovanej
o predpokladanom trvaní práceneschopnosti F.. C. je vzhľadom na vyššie uvedené irelevantná; nešlo

totiž o voľné pracovné miesto, neprichádza preto do úvahy záver publikovaný Najvyšším súdom ČR v
rozhodnutí sp. zn. 21Cdo 1322/2002. Irelevantné je potom odvolacie tvrdenie namietajúce nedostatočne
zistený skutkový stav nevykonaním dokazovania týkajúceho sa práceneschopnosti Mgr. Cibuľovej a
vedomosti žalovanej o jej predpokladanej dĺžke.

9. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd zistil, že sa súd prvej inštancie zameral na skúmanie
naplnenia predpokladov výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) aj v zmysle § 63 ods. 2 písm. b)
Zákonníka práce. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bola preukázaná
organizačná zmena u žalovaného zamestnávateľa, o ktorej bolo písomne rozhodnuté v čase, keď bola
výpoveď zamestnankyni (žalobkyni) daná. Preukázaná bola aj nadbytočnosť pracovníka a príčinná

súvislosť medzi nadbytočnosťou pracovníka a organizačnými zmenami. O výbere nadbytočného
pracovníka aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov (rozhodnutia R 90/1967, Z III. str. 58, Z IV. str. 189,
R 26/2009) rozhoduje zamestnávateľ a súd jeho rozhodnutie nepreskúmava. Je potom irelevantné
odvolacie tvrdenie vytýkajúce súdu prvej inštancie nesprávnosť skutkového zistenia, že žalobkyňa malaspôsobiť nadstav zamestnancov, čo žalovaného viedlo k prijatiu rozhodnutia o organizačnej zmene, v
príčinnej súvislosti s ktorou sa žalobkyňa stala nadbytočnou.

10. K argumentácii odvolateľky o tom, že žalovaná by sa vyhla prepúšťaniu z dôvodu nadbytočnosti
obsadením miesta zástupcu riaditeľa školy niektorým zo zamestnancov (zrejme má na mysli
pedagogických zamestnancov, pozn. odvolacieho súdu) prvého stupňa ZŠ namiesto prijatia zástupcu
riaditeľa školy F. L. od 01.07.2015, ktorý bol dovtedy od 01.09.2014 nepedagogickým zamestnancom
odvolací súd poukazuje na to, že výber osoby vhodnej na obsadenie pozície zástupcu riaditeľa školy je v

plnej kompetencii zamestnávateľa. Navyše rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vydané 30.06.2015.

11. Žalobkyňa podala odvolanie formálne proti celému rozsudku súdu prvej inštancie bez toho, aby
vymedzila odvolacie dôvody proti výroku o trovách konania. Ide však o výrok závislý, ktorý odvolací súd
po zistení jeho vecnej správnosti potvrdil. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady úspechu a
z ustanovenia § 255 (ods. 1, pozn. odvolacieho súdu) C.s.p., aj z ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p..

12. Aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd zásadu úspechu zakotvenú
v § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni v rozsahu 100%.

13. K odvolaciemu návrhu žalobkyne, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a okrem
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru uložil žalovanej povinnosť nahradiť mzdu žalobkyni
odvolací súd udáva, že ide o nejasný a neurčitý procesný návrh na zmenu žaloby (priznanie náhrady
mzdy nie je ex lege vznikajúcim sekundárnym právnym následkom právoplatného rozhodnutia o
neplatnom skončení pracovného pomeru ako tvrdila odvolateľka, ale ide o samostatný nárok). Nakoľko

v odvolacom konaní žalobu nemožno meniť (§ 371 C.s.p.), nebolo hospodárne vyzývať žalobkyňu na
odstránenie vád tejto časti jej podania (§ 129 C.s.p., čl. 17 základných princípov C.s.p.).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosťsamostatnekonať predsúdom vplnomrozsahuanekonalzaňuzákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstvavčasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).