Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 12, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114221378
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3114221378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu J., zastúpeného W., proti žalovanému
B., za účasti K., o zaplatenie 1 212,98 eur, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 34C/57/2014-131 zo dňa 4. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 212,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že uznesením
Krajského riaditeľstva PZ C. zo dňa 9.2.2004 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin
neodvedenia dane a poistného spolupáchateľstvom. Dňa 13.2.2004 podal žalobca voči uzneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť a podaním zo dňa 2.3.2004, spísaným zvoleným obhajcom W. C., sťažnosť
podrobne odôvodnil. Uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v C. zo dňa 18.3.2004 bola sťažnosť
žalobcu a ďalších spoluobvinených zamietnutá. Dňa 28.10.2009 Krajská prokuratúra C. podala na
Okresný súd W. na žalobcu a ďalších štyroch spoluobvinených obžalobu za vyššie uvedený trestný

čin. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 5.12.2011 č. k. 2T/60/2009-5109 boli všetci piati
obžalovaní(tedaajžalobca)podľa§285písm.b)Trestnéhoporiadkuspodobžalobyoslobodení,pretože
skutky nie sú trestným činom. Voči oslobodzujúcemu rozsudku podala prokurátorka odvolanie a Krajský
súd v Trenčíne uznesením zo dňa 4.7.2012 č. k. 23To/48/2012-5144 podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie prokurátorky zamietol. Z vyúčtovania odmeny advokáta vyplynulo, že obhajca W. C. si za
úkony právnej služby poskytnutej žalobcovi ako obvinenému a obžalovanému v uvedenej trestnej veci
vyúčtoval odmenu celkovo vo výške 1 212,98 eur, ktorú aj podrobne špecifikoval, pričom odmenu účtoval

ako tarifnú v zmysle vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. a vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Súd prvej
inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku špecifikoval jednotlivé úkony právnej služby obhajcu a ich tarifnú
hodnotu, pričom dospel k celkovej sume 1 212,98 eur.

1.2 Právne súd prvej inštancie posudzoval vec podľa ustanovení § 27 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1 ods. 1,
ods. 2, § 2, § 10, § 20, § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 3 ods. 1, § 442 ods. 1, ods.
3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 1 ods. 1, § 12 ods. 1 až 3,
§ 14 ods. 1 písm. a) až c), § 14 ods. 3 písm. d), § 15 písm. a), b), § 17 ods. 1, ods. 2 vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd prvej
inštancie mal za to, že žaloba o náhradu škody titulom zodpovednosti za nesprávny úradný postup
orgánov činných v trestnom konaní neprimeranou dĺžkou prípravného konania dôvodná nie je. V zmysle

§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.
V danej veci však žalobca nežiadal predbežne prerokovať svoj nárok z titulu neprávneho úradného
postupu,tentonesprávnyúradnýpostupnamietolažnapojednávanídňa4.12.2019.Súdvšakpovažoval
za dôvodnú žalobu o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia. Mal za preukázané,

že nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia vznikla žalobcovi škoda v podobe nákladov obhajoby
v trestnom konaní, ktorej výška bola riadne a v súlade so zákonom vyčíslená ako tarifná odmena a jej
úhrada bola súdu preukázaná, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.3 K námietke premlčania, vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie uviedol, že hlavným zmyslom
práva je spravodlivé usporiadanie vzťahov. Judikatúra pripúšťa v odôvodnených prípadoch nepriznať

účinky námietke premlčania, ak by jej vznesenie predstavovalo výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Aj Ústavný súd SR konštatoval (I. ÚS 33/2012), že námietka premlčania zásadne dobrým mravom
neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik
nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom

a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V danej
veci je za uplynutie objektívnej premlčacej doby zodpovedný žalovaný štát, ktorého štátne orgány
neprimeranoudĺžkoutrestnéhokonaniaspôsobiliuplynutieobjektívnejpremlčacejdoby.Pretovznesenie
námietky premlčania žalovaným bolo podľa názoru súdu prvej inštancie výkonom práva v rozpore
s dobrými mravmi, preto súd na vznesenú námietku premlčania neprihliadal. Okrem toho súd prvej

inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/370/2016, podľa ktorého
počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je potrebné viazať kumulatívne na okamih doručenia
uznesenia o vznesení obvinenia i na okamih vzniku samotnej škody žalobcovi. Poukázal na to, že
objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla a takáto škodová udalosť
zahŕňa nielen protiprávny úkon, či zákonom kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli k vzniku škody, ale aj

vznik samotnej škody. S prihliadnutím na tento právny názor by potom súd musel dospieť k záveru,
že žalobcom uplatnená náhrada škody by nebola v objektívnej premlčacej dobe premlčaná v celom
rozsahu, ale by bola premlčaná len škoda vo výške 199,16 eur (t. j. 6 000,- Sk), ktorá bola obhajcovi
vyplatená dňa 13.2.2004, kým ostatné trovy obhajoby mu boli vyplatené v roku 2006 a neskôr, teda pred
uplynutím objektívnej premlčacej doby.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Zdôraznil, že titulom pre uplatnenie nároku
na náhradu škody bolo nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, a nie nesprávny
úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konania. Vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 9.2.2004 a žalobcovi
doručené dňa 12.2.2004. Premlčacia doba pre uplatnenie nároku v zmysle § 22 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb. teda uplynula dňa 12.2.2014. Žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený dňa
4.7.2012 a nárok na náhradu škody si uplatnil na V. žiadosťou o predbežné prerokovanie, doručenou
dňa 17.7.2013. U žalobcu sa teda nejedná o prípad, kedy by k právoplatnému oslobodeniu spod

obžaloby došlo až po uplynutí premlčacej doby. Žalobca mal od okamihu právoplatného oslobodenia
spod obžaloby do uplynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby k dispozícií 19 mesiacov a 8
dní, v rámci ktorých mohol uplatniť nárok na náhradu škody riadne a včas. Skutočnosť, že žalobca
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku až 12 mesiacov a 13 dní po
právoplatnom oslobodení spod obžaloby a návrh na vydanie platobného rozkazu 7 mesiacov a 6 dní

po doručení oznámenia o výsledku predbežného prerokovania, nemôže byť vyhodnotená v neprospech
žalovaného v podobe konštatovania, že práve žalovaný štát je zodpovedný za márne uplynutie 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby. Podľa žalovaného žalobca pristupoval k uplatneniu nároku na
náhradu škody nedôsledne, čím sám zavinil zmarenie možnosti včasného uplatnenia nároku. Žalobcovi
nebránila nijaká objektívna skutočnosť (žalobca existenciu takejto objektívnej skutočnosti ani netvrdil),

aby si nárok na náhradu škody uplatnil riadne a včas, a to vrátane splnenia podmienky predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody. Výklad § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v tom zmysle, že
premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako dôjde k vzniku škody, považuje žalovaný za arbitrárny,
odporujúci zneniu, obsahu a účelu právnej normy a nemajúci oporu v právnom poriadku. Text a obsahtohto ustanovenia je jasný, určitý a zrozumiteľný, takže nepripúšťa iný výklad okamihu začiatku plynutia
objektívnej premlčacej doby, ako je deň doručenia rozhodnutia, o ktorom poškodený tvrdí, že mu v jeho
dôsledku bola spôsobená škoda. Žalovaný ďalej zdôraznil, že úhrada trov právneho zastúpenia ako

záväzku žalobcu vo vzťahu k jeho obhajcovi v trestnom konaní, ku ktorému sa žalobca zaviazal už
uzavretím zmluvy o poskytovaní právnych služieb, je vecou vzájomného právneho vzťahu existujúceho
medzi klientom a jeho právnym zástupcom, pričom spôsob, forma a čas vykonania tejto úhrady je
výlučne na uvážení týchto zmluvných strán. Viazanie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby na
takto variabilnú skutočnosť by neprispela k zachovaniu právnej istoty vo vzájomných vzťahoch medzi

subjektmi práva, čoho si bol vedomý aj zákonodarca, keď počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
naviazal na moment doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie,
ktorý námietku premlčania pokladal za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na

závery vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/37/2006 (pravdepodobne
5Co/370/2006 - pozn. odvolacieho súdu) a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Cdo 4835/2014 a sp. zn.
30 Cdo 446/2012, na ktoré odkazoval už súd prvej inštancie, pričom zdôraznil, že vo vzťahu k termínu
začiatku premlčacej doby je nevyhnutné použiť logický a nie prísne gramatický výklad zákonnej normy.
Nevyhnutnosť použiť logický výklad § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. spočíva podľa žalobcu v tom,

že je neprijateľné, aby právny nárok na náhradu škody mohol byť premlčaný skôr ako škoda vznikla,
dokonca skôr ako boli realizované úkony obhajoby, momentom úhrady za ktoré škoda vznikla.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP v spojení s § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

5. Skutkovo nebolo sporné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením Krajského riaditeľstva
PZ C. zo dňa 9.2.2004, ktoré mu bolo doručené dňa 12.2.2004, a právoplatne oslobodený (rozsudkom
Okresného súdu Partizánske č. k. 2T/60/2009-5109 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 23To/48/2012-5144) bol dňa 4.7.2012. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil žiadosťou o
predbežné prerokovanie, doručenou V. dňa 17.7.2013, a žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa
25.9.2014.

6. Desaťročná objektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., počítaná odo

dňa, keď bolo poškodenému (žalobcovi) doručené nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, teda
uplynula dňa 12.2.2014. Po započítaní šesťmesačného obdobia, počas ktorého premlčacia doba podľa
§ 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. neplynula, táto premlčacia doba uplynula dňa 12.8.2014. Z toho
vyplýva, že (na rozdiel od prípadov posudzovaných v žalobcom a súdom prvej inštancie odkazovaných
rozhodnutiach) premlčacia doba neuplynula celá ešte skôr, než bol žalobca právoplatne oslobodený

spod obžaloby. Rozpor uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi (pokiaľ ide o objektívnu
premlčaciu dobu podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. resp. podľa § 19 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z.) pritom judikatúra konštantne viaže na uplynutie premlčacej doby ešte pred právoplatným
oslobodením žalobcu, resp. iným rozhodnutím, z ktorého je zrejmá nezákonnosť rozhodnutia, od ktorého
sa odvodzuje vznik škody (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2017, rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/203/2018 a v ňom citované ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR či Ústavného súdu SR). Táto judikatúra by podľa názoru odvolacieho súdu bola použiteľná aj v
prípadoch, ak by síce premlčacia doba neuplynula celá skôr, než bol žalobca právoplatne oslobodený
spod obžaloby, avšak zostatok premlčacej doby po oslobodení žalobcu by bol neprimerane krátky, čo by
znemožňovalo žalobcovi riadne uplatniť svoj nárok (pripraviť a podať žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku na príslušnom štátnom orgáne a následne žalobu).

7. V preskúmavanej veci však, ako už bolo uvedené, uplynula desaťročná objektívna premlčacia doba
po 19 mesiacoch odo dňa, keď bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Vzhľadom k tomu,
že nárok žalobcu spočíval len v náhrade trov obhajoby v trestnom konaní a žalobca nepreukázal a ani

netvrdil, že by mu vo včasnom podaní žaloby bránili výnimočné ťažkosti, bola táto doba podľa názoru
odvolacieho súdu dostatočne dlhá na to, aby žalobca mohol spracovať a podať žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku a následne žalobu (pričom premlčacia doba podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969
Zb. šesť mesiacov neplynula, teda lehota na včasné podanie žaloby uplynula až 25 mesiacov odprávoplatného oslobodenia žalobcu). Preto odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k
právnemu záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania žalobcovho nároku v tomto prípade
nebola v rozpore s dobrými mravmi.

8. Odvolací súd sa nestotožnil s takým výkladom ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. (resp. §
19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), podľa ktorého je potrebné začiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby viazať nielen na okamih doručenia nezákonného rozhodnutia, ale aj na okamih vzniku škody,
ktorá (v tomto prípade) vzniká až zaplatením odmeny za obhajobu advokátovi. Takýto výklad je úplne v

rozpore so znením citovaných zákonných ustanovení, ktoré jednoznačne stanovujú ako okamih začatia
plynutia objektívnej premlčacej doby deň, keď poškodenému bolo doručené nezákonné rozhodnutie.
Zákonodarca si musel byť vedomý toho, že objektívna premlčacia doba môže začať plynúť skôr než
bude konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia, od ktorého sa škoda odvodzuje, práve preto určil takú
dlhú objektívnu premlčaciu dobu. Pre prípady, keď napriek tomu objektívna premlčacia doba uplynie
pred konštatovaním nezákonnosti rozhodnutia (čo je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody),

sa v judikatúre ustálilo nepriznanie účinkov námietke premlčania z dôvodu, že jej vznesenie predstavuje
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, čo je legislatívne konformné riešenie. Preto odvolací súd nevidí
priestor ani logický dôvod na výklad citovaných ustanovení § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. resp. §
19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. contra legem.

9. Pritom neobstojí analógia s úpravou premlčacej doby pri náhrade škody podľa § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka: Škodová udalosť (podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka „udalosť, z ktorej
škoda vznikla“) totiž zásadne nastáva nezávisle od vôle poškodeného a aj samotná škoda v prípadoch,
na ktoré dopadá Občiansky zákonník, vzniká nezávisle od vôle poškodeného (napr. pri dopravnej
nehode škoda nevzniká až zaplatením nákladov na opravu auta, ale už jeho poškodením). Naproti

tomu pri nezákonnom rozhodnutí udalosť, od ktorej je škoda odvodzovaná (vydanie nezákonného
rozhodnutia),nastávasícenezávisleodvôlepoškodeného,avšakvýšku,spôsobačasvznikukonkrétnej
vyčísliteľnej škody môže ovplyvniť samotný poškodený resp. jeho obhajca. Nemožno pripustiť, aby sa
plynutie premlčacej doby, ktorá má byť „objektívna“, odvíjalo od dátumu, kedy poškodený po dohode so
svojim obhajcom skutočne uhradí obhajcovi náklady obhajoby.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, keď síce použil správne ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., avšak toto
ustanovenie nesprávne vyložil, pričom súčasne nesprávne aplikoval na preskúmavanú vec ustanovenie
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (keď konštatoval rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými

mravmi). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že
viaže začiatok plynutia premlčacej doby výlučne na deň, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Vzhľadom k tomu, že táto premlčacia doba
(podľa § 22 ods. 2 v spojení s § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňa 12.8.2014 a žalobca podal
žalobu až dňa 25.9.2014, považoval odvolací súd nárok žalobcu za premlčaný.

11. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol.
12. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Vo veci samej bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (trov konania pred súdom prvej inštancie aj pred

odvolacím súdom - tu odvolací súd poznamenáva, že aj keď v konaní pred súdom prvej inštancie bol
pôvodne úspešný žalobca, odvolací súd v prípade zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhoduje o
trovách konania ako celku a pre toto rozhodnutie je podstatný konečný úspech strán). O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
(§ 262 ods. 2 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).