Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zastavujúce odvolacie konanie… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/189/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410202264
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5410202264.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: Scania Finance Slovak Republic s.r.o., so sídlom Diaľničná cesta 4570/2A, 903 01 Senec,
IČO: 43 874 746, právne zastúpeného: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08
Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovaným v 1/ rade: MOBI - transport, a.s., so sídlom J. Ťatliaka 6, 026

01 Dolný Kubín, IČO: 36 384 968, v 2/ rade: Ing. Miroslav Pápež, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/
XX, XXX XX R., a v 3/ rade: Igor Pápež, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX R., žalovaní
v2/a3/radezastúpeníprávnymzástupcomJUDr.JozefomPolákom,advokátom,sosídlomK.E.XXXX/
XX, XXX XX N. L., v konaní o zaplatenie 72.938,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2/
rade a žalovaného v 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1616 zo dňa
28. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1616 zo dňa 28. mája 2019 v časti

napadnutého výroku I., ktorým bola uložená žalovanému v 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške:
- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 371,10 Eur od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 397,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k

žalovanému v 1/ rade, vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný
Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 zo dňa 21. apríla 2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť
druhého žalovaného, p o t v r d z u j e.

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1616 zo dňa 28. mája 2019 v časti
napadnutého výroku I., ktorým bola uložená povinnosť žalovanému v 2/ rade zaplatiť žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške:
- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 303,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku

Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k
žalovanému v 1/ rade, vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný
Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 zo dňa 21. apríla 2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018, zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť
druhého žalovaného a vo výroku III. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania p

o t v r d z u j e.

Konanie vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade z a s t a v u j e .

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1616 zo dňa 28. mája 2019 v napadnutom

výroku II. o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na
nové prejednanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovaným
v 2/ a v 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 EUR od 29.08.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 744,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 397,00 EUR od 28.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných v 2/ a 3/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo
vzťahu k žalovanému v 1/ rade, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Žalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške:
- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,
- 0,05% denne zo sumy 303,00 EUR od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že plnením žalovaného v 2/ rade alebo žalovaného v 1/ rade, podľa rozsudku
Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09.07.2013 právoplatného vo vzťahu k

žalovanému v 1/ rade, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade v rozsahu
100% a výrokom III. návrh žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konania zamietol.2. Prvostupňový súd vo veci vykonal dňa 14.05.2019 pojednávanie, na ktorom žalobca zotrval na
ním uplatnenom nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, t.j. aj vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade.
Uviedol tiež, že pokiaľ bude mať preukázané, že je potrebné výšku zmluvnej pokuty moderovať, je

ochotný poskytnúť v tomto smere súčinnosť. Žalovaní v 2/ a 3/ rade na pojednávaní naďalej popierali
legitímnosť nároku a súčasne podali návrh na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti
proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1547 zo dňa 19.02.2019, ktorým bola
zamietnutá sťažnosť žalovaných v 2/ a 3/ rade proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č.k.
2Cb/36/2010-1519 zo dňa 08.01.2019 o zastavení dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku.

3. S poukazom na § 303 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný
zákonník“), § 304 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 305 Obchodného zákonníka, § 306 ods.
1 a 2 Obchodného zákonníka, § 365 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 545 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka,§300Obchodnéhozákonníka,§301Obchodnéhozákonníka,§266ods.1až3Obchodného
zákonníka, okresný súd uviedol, že v „...predmetnej sporovej veci rozhodol súd prvej inštancie
rozsudkom č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09.07.2013, ktorým zaviazal žalovaných v 1/, 2/ a 3 rade
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania
a zmluvnou pokutou. Ďalej zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi

sumu 34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. Ďalej zaviazal
žalovaného v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 44.965,72 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a
zmluvnou pokutou. Po podaní odvolania Krajský súd v Žiline, uznesením sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa
30.03.2015, uvedený rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade zrušil a vrátil na
ďalšie konanie.“

4. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „rozhodol vo veci rozsudkom č.k.
2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04.02.2016, ktorým zaviazal žalovaných v 1/, 2/ a 3 rade spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou
pokutou s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších

žalovaných. Ďalej zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných. Po podaní odvolania Krajský
súd v Žiline rozhodol vo veci rozsudkom sp.zn. 14Cob/68/2017 zo dňa 12.07.2018, ktorým rozsudok
okresného súdu v časti, ktorým bola žalovaným v 2/ a 3/ rade uložená povinnosť spoločne a nerozdielne

zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 eur s príslušenstvom potvrdil, s tým, že plnením tejto povinnosti
jedným zo žalovaných v 2/ a 3/ rade alebo rovnakej povinnosti žalovaným v 1/ rade podľa právoplatného
rozsudku zo dňa 09.07.2013 vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť ostatných žalovaných. Súčasne rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade
zrušil. Ďalej rozsudok okresného súdu v časti, ktorým bola žalovanému v 2/ rade uložená solidárna

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 EUR s príslušenstvom potvrdil s tým, že plnením tejto
povinnosti žalovaným v 2/ rade alebo rovnakej povinnosti žalovaným v 1/ rade, zanikne v rozsahu
poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného. Napokon rozsudok okresného súdu v časti,
ktorým bola uložená povinnosť žalovaným v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 2/ rade
samostatne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu zrušil a vrátil na nové konanie a rozhodnutie.“

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „S ohľadom na uvedené, ako aj s
poukazom na závery krajského súdu vyslovené v rozsudku zo dňa 12.07.2018, nebol dôvod na opätovné
rozhodovanie o povinnostiach žalovaného v 1/ rade. Krajský súd uznesením sp.zn. 14Cob/249/2013 zo
dňa30.03.2015zrušilrozsudokokresnéhosúduč.k.2Cb/36/2010-1270zodňa04.02.2016lenvovzťahu

k žalovaným v 2/ a 3/ rade. Rozsudok okresného súdu tak nadobudol dňa 30.07.2013 právoplatnosť vo
vzťahu k žalovanému v 1/ rade, teda bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti žalovaného v 1/ rade
zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou,
zaplatiť sumu 34.569,50 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ako aj zaplatiť
sumu 44.965,72 EUR s prislúchajúcim úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou. V uvedenom rozsudku

už súd prvej inštancie ustálil, že žalobca a žalovaní v 1/ až 3/ rade uzatvorili vyššie uvedené leasingové
zmluvy podľa § 269 ods. 2 ObZ, ktoré vyhodnotil ako platné, pričom nezaplatením splatných faktúr sa
žalovaní dostali vo vzťahu k žalobcovi do omeškania. Súd sa tak vysporiadal s nárokom žalobcu na
zaplatenie istiny, úroku z omeškania a zmluvnej pokuty (právoplatne však len vo vzťahu k žalovanémuv 1/ rade). Vo vzťahu k povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a zmluvnú pokutu súd poukázal na bod 8.2
a bod 9.2 VOP, v zmysle ktorých mal uplatnený nárok žalobcu v tomto smere za preukázaný.“

6. Uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „Rozsudok okresného súdu č.k.
2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04.02.2016 nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2018 vo vzťahu k žalovaným
v 2/ a 3/ rade len v časti o zaplatenie sumy 38.368,90 EUR a úrokom zo meškania a vo vzťahu k
žalovanému v 2/ rade len v časti o zaplatenie sumy 34.569,50 EUR s úrokom z omeškania, a to v
spojení s rozsudkom krajského súdu sp.zn. 14Cob/68/2017 zo dňa 12.07.2018. Týmto bol rozsudok

okresného súdu, v časti uloženia povinnosti žalovaným v 2/ a 3/ rade spoločne a nerozdielne a
žalovanému v 2/ rade samostatne zaplatiť zmluvnú pokutu, zrušený. V uvedenom rozsudku sa okresný
súd opätovne vysporiadal s nárokom žalobcu na zaplatenie istiny, úroku z omeškania aj zmluvnej
pokuty voči žalovaným. Ustálil tu zodpovednosť žalovaných v 2/ a 3/ rade za škodu, ktorá žalobcovi
vznikla v súvislosti s porušením povinnosti vyplývajúcej z leasingovej zmluvy, z titulu ich ručiteľských
vyhlásení, ktorými ručili za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy, a tým aj za záväzky vyplývajúce

z jej vyporiadania, a to nielen v súvislosti s úhradou splátok nájomného za predmet leasingu, ale aj v
súvislosti s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, ktoré vyplývajú z VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú
časť leasingovej zmluvy. Konštatoval vznik škody a naplnenie podmienok pre priznanie nároku na jej
náhradu“

7. Okresný súd konštatoval, že „tiež ustálil výšku žalovaného nároku, keď konštatoval, že žalobcovi
vznikla škoda súvisiaca s odobratím predmetov leasingu a parkovným, teda žalovaný v 1/ rade porušil
povinnosti vyplývajúce z leasingovej zmluvy, pričom žalovaný v 2/ a 3/ rade sa v rámci ručiteľských
vyhlásení zaviazali ručiť za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy do celej výšky záväzkov dlžníka
voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy. Ručením za záväzok vyplývajúci z leasingovej

zmluvy, vyplýva aj ich ručenie za záväzky vyplývajúce následne z vysporiadania leasingovej zmluvy,
teda odobratie predmetu leasingu, prípadne náhrada škody súvisiaca s parkovným, resp. iné súvisiace
nároky. Súd konštatoval, že nezaplatením vystavených faktúr v lehote ich splatnosti sa dostali do
omeškania vo vzťahu k žalobcovi aj žalovaní v 2/ a 3/ rade, pričom súd ich zaviazal na zaplatenie
jednotlivých súm istiny z faktúr, ktoré neprekračujú rámec ich vyhlásení o ručení.“

8. V priebehu konania bolo okresným súdom ustálené, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v
predmetnom spore, jeho nárok nie je premlčaný, a tiež bola ustálená výška žalovaného nároku, istina a
príslušenstvo k istine. „Medzi žalobcom a žalovanými v 1/ až 3/ rade došlo k uzatvoreniu leasingových
zmlúv podľa § 269 ods. 2 ObZ, pričom žalovaní v 2/ a 3/ rade prevzali v zmysle § 303 ObZ ručenie
za záväzky vyplývajúce z leasingových zmlúv a súčasne všetky náležitosti u vyhlásení ručiteľa boli

dodržané v tom, že bola riadne určená výška pohľadávky, právny titul, presná identifikácia jednotlivých
subjektov ako aj dodržanie obsahovej stránky vyhlásenia, teda záväzok uspokojiť veriteľa v prípade
nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Súčasne tak okresný, ako aj krajský súd, vyhodnotil aj relevanciu
VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť leasingových zmlúv. S poukazom na uvedené, ako aj s poukazom
na závery konštatované vo vyššie citovaných (právoplatných) rozhodnutia súdu, rozhodoval súd ďalej

už len o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovaným v 2/ a 3/ rade.“

9. Okresný súd „opätovne poukazuje na skutočnosť, že nárok žalobcu voči žalovanému v 1/ rade na
zaplatenie zmluvnej pokuty má súd preukázaný. Žalobcovi bol tento nárok voči nemu už právoplatne
priznaný, a to s poukazom na bod 9.2 VOP, z ktorého súd vychádzal aj pri rozhodovaní o nároku

žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Podľa bodu 9.2 VOP, porušenie
povinností nájomcu vyplývajúcich z leasingovej zmluvy alebo z týchto podmienok zakladá právo
prenajímateľa na zmluvnú pokutu. Ak nie je v leasingovej zmluve ustanovené inak, je zmluvná pokuta
pri porušení povinnosti platiť včas splátky nájomného v dohodnutej výške alebo uhradiť dohodnutú
cenu v prípade kúpy prenajatej veci 0,05% dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Podľa bodu 9.3

VOP porušenie povinnosti z leasingovej zmluvy zo strany nájomcu má okrem zmluvných pokút za
následok tiež povinnosť nahradiť škody, to neplatí, ak by bolo dokázané, že porušenie povinností bolo
spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Podľa bodu 12.2 VOP prenajímateľ je oprávnený
ukončiť zmluvu výpoveďou ak a) nájomca podstatným spôsobom porušuje leasingovú zmluvu, najmä
ak je v omeškaní s úhradou splátky nájomného po dobu dlhšiu ako 30 dní. Podľa bodu 12.3 VOP

ukončenie leasingovej zmluvy musí byť uskutočnené v písomnej forme a bez zbytočného odkladu od
vzniku dôvodov na tieto opatrenia. Výpoveď je účinná písomným doručením tejto výpovede nájomcovi.
Podľa bodu 12.4 VOP ukončenie leasingovej zmluvy prenajímateľom nezbavuje nájomcu povinnosti
uhradiť prenajímateľovi všetky nezaplatené splátky nájomného za dobu na ktorú bola leasingová zmluvauzatvorená, výdavky prenajímateľa spojené s ukončením leasingovej zmluvy, zmluvné pokuty a náhradu
škody.“

10. Zdôraznil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaní v 2/ a 3/ rade sa v zmysle
ručiteľských vyhlásení zaviazali zaplatiť za záväzky žalovaného v 1/ rade. Ich „ručiteľské vyhlásenia v
znení: „ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak
tak neurobí dlžník a to do 10 dní od doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí oprávňuje
veriteľa b) na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa.“, preto ich žalobca vyzval na úhradu dlžnej sumy

dňa 15.12.2009. Záväzok z hlavného zmluvného vzťahu bol teda zabezpečený ručiteľským záväzkom
žalovaných v 2/ a 3/ rade. Žalovanému v 1/ rade ako dlžníkovi a žalovaným v 2/ a 3/ rade ako
ručiteľom tak vyplýva z titulu uzatvorenej zmluvy spoločný záväzok. Z ručiteľského vyhlásenia vyplýva
prevzatie ručiteľského záväzku, ktorý sa podľa § 261 ods. 7 ObZ spravuje rovnako ako hlavná zmluva -
Obchodným zákonníkom. Vyhlásenia žalovaných v 2/ a 3/ rade sú písomné a podpísané, teda spĺňajú
požiadavku podľa § 40 ods. 2 OZ a obsahovo spĺňajú aj náležitosti predpokladané § 303 ObZ (určenie

zabezpečovaného záväzku, výška pohľadávky, výška pokuty a pod.). V dôsledku toho sa žalovaní v
2/ a 3/ rade stali ručiteľmi. Žalobca je teda oprávnený domáhať sa plnenia aj voči ručiteľom podľa
§ 306 ods. 1 ObZ. Obrana žalovaných v 2/ a 3/ rade, spočívajúca v tvrdení, že ručiteľský záväzok
podpisovali v domnení, že žalobca bude môcť od nich pohľadávku vymáhať až po márnom uplynutí
10-dňovej lehoty od doručenia výzvy žalovaným v 2/ a 3/ rade je bez významu. Podmienka písomnej

výzvy je totiž, v zmysle § 306 ObZ, splnená aj v prípade, že je dlžníkovi doručená žaloba, ktorou sa
veriteľ domáha splnenia záväzku súčasne od dlžníka aj veriteľa (R 11/2001). Ručitelia boli vyzvaní
písomnou výzvou zo dňa 15.12.2009, pričom žaloba bola podaná dňa 14.06.2010. Žaloba s prílohami
bola riadne doručená žalovanému v 2/ rade dňa 10.08.2010 a žalovanému v 3/ rade dňa 13.08.2010.
Ručiteľom teda bola žaloba, hmotnoprávny úkon, na základe ktorého malo dôjsť k plneniu zo strany

ručiteľov, riadne doručená. Uvedené malo za následok, že 10-dňová lehota uplynula u žalovaného v 2/
rade dňa 20.08.2010 a u žalovaného v 3/ rade dňa 23.08.2010. Do dnešného dňa k úhrade nedošlo.
Takýto postup je v súlade s rozhodnutím NS SR sp.zn. 1Obdo 30/2006. Z rozhodnutia NS ČR sp.zn.
29Obo 583/2004 zo dňa 25.01.2005 vyplýva, že hmotnoprávny úkon, a to písomná výzva dlžníkovi
na splnenie splatného záväzku, ktorá je predpokladom pre vymáhanie záväzku od doručiteľa, môže

byť obsiahnutá aj v žalobe, ktorou sa veriteľ domáha od dlžníka a taktiež od ručiteľa zaplatenia dlhu.
Zákon pritom neustanovuje povinnosť veriteľa informovať ručiteľov, že dlžník záväzok nesplnil, nemá
ani povinnosť vyzývať ručiteľov na splnenie záväzku. Navyše ani z doslovného znenia ručiteľského
vyhlásenia nevyplýva, že by mal žalobca povinnosť vyzývať ručiteľov na plnenie, resp. 10-dňová lehota
sa vťahuje na výzvu adresovanú dlžníkovi - žalovanému v 1/ rade. Súd tiež prihliadol k tomu, že žalovaní

v 2/ a 3/ rade boli členmi predstavenstva žalovaného v 1/ rade, teda už pri doručení výzvy na plnenie
žalovanému v 1/ rade museli mať vedomosť o porušení zmluvných povinností. Žalobcovi teda vznikol
nárok aj vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade, a to nielen čo do žalovanej istiny s úrokom z omeškania,
ale aj čo do zmluvnej pokuty, a s tým, že plnením jedného zo žalovaných (vrátane žalovaného v 1/ rade)
zaniká povinnosť plnenia v poskytnutom rozsahu ďalších dvoch žalovaných. Ako už bolo konštatované

v predchádzajúcich rozhodnutiach, VOP riadne tvoria neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových
zmlúv (aj ručiteľských vyhlásení), sú teda dostatočne určité a platné, svojím podpisom žalovaní potvrdili,
že sa zoznámili s podmienkami a vyslovili s nimi súhlas. Vyhlásenia ručiteľov sa vťahujú na záväzky z
jednotlivých leasingových zmlúv, teda nielen v súvislosti s úhradou splátok nájomného, ale aj v súvislosti
s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, preto sa zaplatenie týka záväzku zo všetkých žalovaných faktúr,

teda aj tých, ktorými si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody.“

11. Aj v podmienkach predmetnej sporovej veci, podľa okresného súdu, mala dojednaná zmluvná
pokuta spĺňať funkciu zabezpečovaciu (zabezpečenie splnenia hlavného záväzku), preventívnu (hrozba
jej uplatnenia zo strany žalobcu, viesť žalovaných k splneniu zmluvných povinností), uhradzovaciu

(povinnosť uhradiť ujmu, uľahčenie odškodnenia pri porušení zmluvných povinností) a sankčnú (ako
sankcia pre toho, kto povinnosť porušil, bez ohľadu na to či škoda vznikla). Všetky tieto podmienky boli
v danom prípade splnené. Okresný súd mal preukázané, že hlavný záväzok bol riadne zabezpečený
aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, žalovaní teda boli „motivovaní“ plniť riadne a včas, avšak došlo k
porušeniuzmluvnýchpovinností,anásledneajkuvznikunárokunauhradeniezmluvnejpokuty,atopopri

splnení hlavného záväzku a bez ohľadu na vznik škody. Zmluvnú pokutu môže súd odmietnuť v prípade,
ak by účelom výkonu tohto práva zo strany žalobcu nebolo dosiahnutie vyššie spomínaných funkcií
zmluvnej pokuty, ale len obohatenie sa na úkor dlžníka, čo v danej veci žalovaní nijako nepreukázali.12. V zmysle ustanovení VOP, bol zmluvnou pokutou zabezpečený záväzok žalovaných ako celok,
zároveň mal okresný súd preukázané, že žalovaní v 2/ a 3/ rade ručia za záväzok vyplývajúci z
leasingových zmlúv, a to „do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej

zmluvy, avšak nepresahujúcej“ tam uvedené maximálne sumy. Žalovaní v 2/ a 3/ rade, ako ručitelia,
teda svoje vyhlásenia obmedzili len maximálnymi sumami, ktoré sú v jednotlivých vyhláseniach
priamo obsiahnuté. Ručili za splnenie zabezpečeného záväzku, ale zároveň aj za záväzky vyplývajúce
následného z vysporiadania hlavného záväzku (odobratie predmetu leasingu, náhrada parkovného a
iné). V dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany žalovaných totiž došlo k predčasnému

ukončeniu zmlúv a následným výdavkom žalobcu spojeným s ich ukončením (bod 12.4 VOP). V
súvislosti s obranou žalovaných v 2/ a 3/ rade vo vzťahu k ich ručiteľskému záväzku, vo forme
ručiteľských vyhlásení, poukazuje súd na ustanovenie § 266 ods. 1 ObZ. Podľa tohto sa prejav vôle
(zmluvnej strany) vykladá podľa úmyslu, ak bol (musel byť) známy druhej strane, inak podľa významu,
ktorý by sa spravidla prikladal, pričom treba brať do úvahy okolnosti súvisiace s prejavom vôle, rokovanie
o uzavretí zmluvy, prax zavedenú medzi stranami, následné správanie strán. ObZ teda uprednostňuje

subjektívnekritérium,t.j.podľavôlekonajúceho,abysamohlavôľakonajúcehouplatniťajnavonok,musí
byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná, ak je takýto prejav výslovný, tak ako v danom
prípade (urobený písomne), ľahšie v ňom možno identifikovať rozlišovacie znaky charakterizujúce vôľu
a jej obsahovú stránku.“

13. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za to, že prejav vôle ručiteľov bol písomne
zaznamenaný obsahom listiny, na ktorej bol napísaný, ručitelia tým vyslovene prejavili súhlas s VOP,
a teda všetkými jeho ustanoveniami (vrátane zmluvnej pokuty). V bode VII. je vyslovene uvedené, že
strany svojím podpisom potvrdili, že sa s VOP oboznámili a súhlasia, aby tvorili súčasť leasingových
zmlúv. Žalovaní v 2/ a 3/ rade sa bránili tým, že ich vôľou pri ručiteľských vyhláseniach bolo, aby žalobca

mohol od nich vymáhať pohľadávku uvedenú vo vyhlásení až po márnom uplynutí 10-dňovej lehoty, po
tom ako ich písomne vyzve na plnenie. Z doslovného znenia vyhlásení nevyplýva, že by mal žalobca
povinnosť vyzývať ručiteľov na plnenie, resp. 10-dňová lehota obsiahnutá vo vyhláseniach by sa mala
vzťahovať na výzvu na plnenie adresovanú dlžníkovi, t.j. žalovanému v 1/ rade. S prihliadnutím na
vonkajšie okolnosti spojené s podpisom a realizáciou zmlúv, ako aj následné konanie strán po podpise,

nie je zrejmé, že by úmyslom ručiteľov bolo niečo iné ako splnenie záväzku v prípade, že tento nebude
splnený žalovaným v 1/ rade, po tom ako bude na plnenie vyzvaný. Ak by aj nebolo možné vyložiť
uvedený prejav vôle žalovaných (ručiteľské vyhlásenie) podľa ich úmyslu, vykladá sa podľa významu,
ktorý by mu spravidla prikladal žalobca, a je zrejmé, že žalobca by mal záujem na splnení záväzku od
žalovaných v 2/ alebo 3/ rade, ako ručiteľov, ak by neplnil dlžník, žalovaný v 1/ rade. Uvedené tvorí

samotnú podstatu zabezpečovacieho inštitútu. Skutočná vôľa má síce prednosť pred jej formálnym
prejavom, v danom prípade však iná vôľa, ako tá, ktorú prejavili svojím ručiteľským vyhlásením, resp.
podpisom, nie je z ostatných okolností zrejmá, či inak zistiteľná. Žalovaní v 2/ a 3/ rade pritom uvedené
tvrdenie v konaní nepreukázali. „Aj z tohto dôvodu sa danú situáciu uplatní objektívne kritérium, t.j. ako
by prejav vôle ručiteľov interpretovala tretia strana. Pokiaľ vôľa strán smeruje k inému významu, musí

jej smerovanie vyplývať z ostatných okolností, aby bola táto vôľa neskôr poznateľná a zrejmá, ak sa
ju podarí ozrejmiť, má prednosť aj pred doslovným významom textu formulovanej zmluvy. V danom
prípade boli ručiteľské vyhlásenia formulované určito a zrozumiteľne, úmysel ručiteľov prijať na seba
ručiteľský záväzok bol v tomto smere jednoznačný, ide teda o platný právny úkon žalovaných v 2/ a
3/ rade, ktorý predstavuje hmotno-právny základ pre vznik nároku žalobcu voči žalovaným v 2/ a 3/

rade na zaplatenie zmluvnej pokuty. V prípade dojednania zmluvnej pokuty medzi zmluvnými stranami
vzniká záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu tak v prípade oneskoreného plnenia, ako aj v prípade včasného
plnenia, majúceho však už v čase plnenia vady, no nie v prípade včasného plnenia, u ktorého sa vady
vyskytnú až po plnení. Ako neprimeraná nebola v súdnej praxi posúdená zmluvná pokuta vo výške 1 % z
hodnoty zabezpečovaného záväzku za každý deň omeškania. Ďalej bolo judikované, že neprimeranosť

zmluvnej pokuty alebo dokonca jej rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, či dokonca s
dobrými mravmi, nemožno odvodiť iba zo skutočnosti, že zmluvnou pokutou je zabezpečené len plnenie
zmluvnej povinnosti jednou stranou zmluvy (rozsudok NS SR sp.zn. 4Obdo 4/99). Súd preto považuje
nielen samotnú zmluvnú pokutu, ale aj jej výšku za platne dojednanú v rámci VOP, ktoré tvoria prílohu k
leasingovejzmluve.Keďžemalsúdriadnepreukázané,žedlžník,resp.ručitelia,savovzťahukžalobcovi

dostali do omeškania, pričom pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti bola zmluvná pokuta medzi nimi
platne dojednaná, súd zaviazal, popri žalovanom v 1/ rade, na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi aj
žalovaných v 2/ a 3/ rade, vo vzťahu k tým istinám, ktoré boli voči nim už žalobcovi právoplatne priznané,
a s prihliadnutím na solidaritu žalovaných.“14. Do úvahy v prejednávanej veci podľa okresného súdu neprichádzala aplikácia § 301 Obchodného
zákonníka. Na výške zmluvnej pokuty sa účastníci leasingových zmlúv riadne písomne dohodli, obdobne

ako o výške úrokov z omeškania, ktorý nárok už bol žalobcovi voči všetkým trom žalovaným právoplatne
priznaný. S prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti nemal okresný súd za to,
že by boli dané také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali zníženie dojednanej zmluvnej
pokuty. „Súd na záver poukazuje aj na povahu záväzku žalovaných, keď v predmetnej veci už súd svojím
právoplatným rozhodnutím vyjadril solidaritu žalovaných v rámci súdom priznaného plnenia žalobcovi.

Všetci traja žalovaní, ako bolo vyššie konštatované, rovnako zodpovedajú za porušenie záväzkov z
leasingových zmlúv. Žalovaný v 1/ rade pritom už bol právoplatne zaviazaný uhradiť žalobcovi popri
žalovanej istine a úroku z omeškania aj zmluvnú pokutu.“ S ohľadom na plný úspech žalobcu v tomto
spore, okresný súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP, § 255 CSP, priznal žalobcovi voči žalovaným
v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov bude rozhodnuté, s poukazom na §
262 ods. CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

15. Čo sa týkalo návrhu žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konanie, tak okresný súd tomuto návrhu
nevyhovel. „Dôvodom tohto návrhu bolo podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR vo vzťahu k
uzneseniuzodňa19.02.2019,ktorýmbolazamietnutásťažnosťžalovanýchv2/a3/radeprotiuzneseniu
zo dňa 08.01.2019, ktorým bolo dovolacie konanie, iniciované žalovanými v 2/ a 3/ rade, zastavené pre

nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v plnej výške. Z dikcie ustanovenia § 164 CSP vyplýva
možnosť súdu, nie však povinnosť, konanie prerušiť, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo taká možnosť, ak by súd sám incioval také konanie.
Súd v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania a s ohľadom na štádium predmetného konania,
kedy už vo veci samej bolo z väčšej časti právoplatne rozhodnuté (v časti zaplatenia celej žalovanej

istiny aj úrokov z omeškania vo vzťahu ku všetkým trom žalovaným, ako aj zmluvnej pokuty vo vzťahu
k žalovanému v 1/ rade), má za to, že prerušenie tohto konania pre konanie iniciované žalovanými na
Ústavnom súde SR, nie je nevyhnutné. Otázka pokračovania v dovolacom konaní nie je otázkou, od
ktorej závisí v predmetnom spore rozhodnutie súdu vo veci samej, resp. v jej zostávajúcej časti. Súd
preto návrh žalovaných v 2/ a 3/ rade na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.“

16. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade v časti proti výroku
I., II. a III. v zákonom stanovenej lehote, ktorí uviedli, že napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy

potrebné pre rozhodnutie vo veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, čím sú dané odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), e), f, h) CSP.

17. V odvolaní odvolatelia uviedli, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou
predčasnosti podania žaloby voči žalovaným v 2/ rade a 3/ rade ako ručiteľom. Prvostupňový súd v

napadnutom rozsudku prijal záver, podľa ktorého doručením žaloby, „ktorou sa veriteľ domáha splnenia
záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle S 306 ods.
1 Obchodného zákonníka R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami
bola riadne doručená odporcom 2/ rade 10.08.2010 a v 3/ rade 13.08.2010. Uvedené malo za následok,
že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u odporcu v 2/ rade 20.08.2010 a u

odporcu v 3/ rade 23.08.2010. Odporcovi v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626).“ S týmto
záverom okresného súdu sa však odvolatelia nestotožnili, pretože mali za to, že žalobca v konaní
nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ rade a v 3/ rade ako ručiteľom,
ktorá výzva je potrebná na vznik povinnosti žalovaných v 2/ rade a v 3/ rade plniť žalobcovi. Každé z
ručiteľských vyhlásení založených na č.l. 397, 398, 403, 404,406, 408, 410, 412, 413, 414,415, 416,

417, 418, 411, 409, 407, 405, 401,402, 400 a 399 spisu obsahovalo zhodný text a síce: „Ručiteľ
týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí
dlžník a to do 10 dní od doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí oprávňuje veriteľa b)
na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa.“ Citované ustanovenie ručiteľských vyhlásení upravovalo práve
momentvznikumožnostižalobcuvymáhaťpohľadávkuodžalovanýchvrade2/a3/akoručiteľov,pričom

tento moment je vo vyhláseniach upravený odlišne ako v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko
jazykovo-gramatickým výkladom citovaného textu je možné dospieť k záveru, že vôľou žalovaných v
2/ a 3/ rade pri daní ručiteľského vyhlásenia bolo to, aby žalobca ako veriteľ mohol od nich vymáhať
pohľadávku uvedenú v ručiteľskom vyhlásení až po márnom uplynutí 10 dní po tom, ako žalovaných 2/a 3/ rade ako ručiteľov písomne vyzve na splnenie záväzku dlžníka. Prvostupňový súd v napadnutom
rozsudku predostrel nesprávny výklad § 306 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, nesprávne právne
posúdil vec, keď priznal účinky kvalifikovanej výzvy žalobcu na plnenie od ručiteľov podanej žalobe,

ktorá skutočnosť má za následok nesprávnosť rozhodnutia. Ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného
zákonníka má tzv. dispozitívny charakter, čo znamená, že právnym úkonom sa môže modifikovať. „Z
toho vyplýva, že pre všeobecnú platnosť záveru o vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku
od ručiteľa, uvádzaného v predchádzajúcich dvoch odstavcoch treba dodať, že sú relevantné len ak
neboli stranami modifikované (porovnaj § 263 ObchZ). Úprava ich znenia by mohla byť napríklad taká,

že veriteľovi vznikne právo domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len po neúspešnej exekúcii voči
dlžníkovi. Ručenie je jednostranný prejav vôle ručiteľa voči veriteľovi. Aj pri jednostranných právnych
úkonoch je potrebné skúmať obsah vôle, ktorý je zachytený v písomnom prejave. Žalovaní 2/ a 3/ pri
podaní ručiteľských vyhlásení mali za to, že ich povinnosť plniť a možnosť žalobcu vymáhať pohľadávky
uvedené v ručiteľských vyhláseniach nastane až márnym uplynutím lehoty 10 dní od doručenia písomnej
výzvy veriteľa. Túto skutočnosť potvrdili žalovaní v rade 2/ a 3/ vo svojich výpovediach na pojednávaní

dňa 14.01.2016.“ Citovaný text ručiteľských vyhlásení upravuje moment vzniku možnosti žalobcu
domáhať sa splnenia pohľadávky voči ručiteľom odlišne ako je to v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka,
pričom odchýlenie sa od doslovného znenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka § 263 ods. 1
Obchodného zákonníka nevylučuje. Takáto zmluvná úprava zabezpečenia záväzku ručením nie je podľa
§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka vylúčená. Ručenie je v citovaných ustanoveniach Obchodného

zákonníka upravené ako inštitút komplexne a pre obchodný záväzkový vzťah založený ručením podľa
citovaných ustanovení nemožno použiť § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka o ručení. Ak táto úprava
nezakazuje obmedziť ručiteľský záväzok tak, že ručenie vzniká až márnym uplynutím 10 dňovej lehoty
od doručenia výzvy na plnenie ručiteľom, nie je v rozpore s touto zákonnou úpravou, ani ju neobchádza
(ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka), ak je vznik možnosti veriteľa domáhať sa splnenia záväzku

od ručiteľa obmedzený práve na márne uplynutie 10 dňovej lehoty od doručenia výzvy nie dlžníkovi,
ale ručiteľom. „Aplikačná prax sa už zaoberala otázkou, či je možné ručiteľské vyhlásenie obmedziť,
resp. určiť podmienky vzniku ručenia pričom v konaní Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 667/2001
dospela k názoru, že je to možné. Uvedenému výkladu tohto textu nasvedčuje aj následné správanie sa
žalobcu, ktorý doručoval žalovaným 2/ a 3/ nejakú výzvu, ktorej doručenie majú preukazovať doručenky

nachádzajúce sa na č.l. 626 spisu.“

18. Odvolatelia citovali v odvolaní § 266 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie
predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môžu vzniknúť pochybnosti, pre tento prípad formuluje
výkladové pravidlá, ktoré súdu ukladajú, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä

gramatickým, logickým a systematickým. Mimo toho okresný súd posúdil na základe vykonaného
dokazovania, aká bola skutočná vôľa účastníkov v čase uzavretia právneho úkonu. Interpretácia
obsahu právneho úkonu súdom nemôže nahradzovať alebo meniť uskutočnené prejavy vôle. Použitie
zákonných výkladových pravidiel a zisťovanie skutočnej vôle účastníkov smeruje iba k tomu, aby obsah
právneho úkonu vyjadreného slovami bol zistený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase vzniku

právneho úkonu. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov prihliadne najmä na okolnosti, za ktorých
k úkonu došlo a tiež na následné chovanie účastníkov. „Prvostupňový súd absolútne pochybil, keď
prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka Ing. W. D. s poukazom na jeho vek a časový odstup
od skutočností, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Výpoveď svedka Ing. W. D. len potvrdila
skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce, že žiadna výzva

žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom tak, ako to predpokladajú samotné ručiteľské vyhlásenia
doručená nebola.“

19. V odvolaní žalovaní uviedli, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovanému nároku. Prvostupňový súd v zhode s tvrdením

žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že správca
vkladu spoločnosti Scania Finance Cech Republík spol. s r.o. je zároveň aj vkladateľom vyššie
uvedeného nepeňažného vkladu, funkciu zmluvy o správe vkladu plní samotná spoločenská zmluva,
či zakladateľská listina a že vyhlásením o vklade „nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti
absenciu ktorého žalovaní 1/ a 2/ namietali sú listiny, ktoré žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa

06.03.2013. Uvedený právny názor však nemá podklad v právnych predpisoch Slovenskej republiky.
Listiny predložené žalobcom totiž svojou povahou a obsahom nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade
nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako to vyžaduje ust. § 59 ods. 5 Obch. zák. a ust. §
60 ods. 2 Obch. zák.“. Citovali § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka, § 60 ods. 2 Obchodného zákonníka.Pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky spoločnosti Scania Finance CZ, spol.
s r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467,
vyplývajúca z leasingovej zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu a tento nie je aktívne

vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. „Podľa § 59 Obchodného zákonníka v znení
účinnom ku dňu spísania notárskej zápisnice N30/2008, Nz 18865/2008, NCRIs 18674/2008 zo dňa
06.05.2008 vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt,
ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa nim na výsledku podnikania spoločnosti.
Nepeňažným vkladom sa rozumie aj pohľadávka, a to bez ohľadu na to čí ide o peňažnú, alebo

nepeňažnú pohľadávku.“ Citovali § 5 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého podnikom sa na účely
tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku
patriaveci,právaainémajetkovéhodnoty,ktorépatriapodnikateľoviaslúžianaprevádzkovaniepodniku
alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Z citovaných zákonných ustanovení bolo
podľa žalovaných zrejmé, že v prípade, ak predmetom nepeňažného vkladu spoločníka do obchodnej
spoločnosti je pohľadávka, na jej vklad do spoločnosti sa vzťahujú primerane „§ 524 a nasl.

Obč. zák. upravujúce postúpenie pohľadávky za súčasnej aplikácie ust. § 60 ods. 2 Obch. zák.. V
posudzovanom prípade však písomné vyhlásenie spoločníka-obchodnej spoločnosti Scania Finance
CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO 36
064 467 o vklade nepeňažného vkladu do spoločnosti navrhovateľa neexistuje a doposiaľ nebolo v
konaní predložené. Písomné dokumenty, ktoré boli zo strany žalobcu predložené svojím obsahom a

charakterom nezodpovedajú požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného
vkladu do obchodnej spoločnosti.“ Notárska zápisnica N30/2008, Nz 18865/2008, NCRIs 18674/2008 zo
dňa 06.05.2008 ktorú predložil žalobca neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka ani prejav vôle nadobúdateľa a scudziteľa pohľadávky, ktorá
tvorí predmet tohto konania. Oznámenie o prechode pohľadávok a prevzatí záväzkov nie je právnym

úkonom,medziscudziteľomanadobúdateľompohľadávky,ktorátvorípredmettohtokonania,nazáklade
ktorého by došlo k založeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní. Ide o právny úkon
spoločnosti Scania Finance CZ spol. s r.o., organizačná zložka Slovakia, smerujúci voči dlžníkom a
nie voči navrhovateľovi, preto jeho obsah nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného
vkladu do obchodnej spoločnosti. Rovnako predložené úplné znenie zakladateľskej listiny nemožno

považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje
náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dikcia
§ 60 ods. 2 Obchodného zákonníka vyžaduje, aby vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu tvorilo
samostatnú listinu, čo však v súdenom prípade nebolo naplnené. „Skutočnosť, že nepeňažný vklad
organizačnej zložky do spoločnosti žalobcu bol zapísaný do obchodného registra neznamená, že ku

vkladu nepeňažného vkladu do spoločnosti došlo platne. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 3/ opätovne
poukazujú na rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 4C/539/96 zo dňa 12.09.1996 a právny
záver o neplatnosti vyhlásenia spoločníkov o vklade, ktoré bolo predložené na pojednávaní vo veci dňa
19.05.2011.“

20. Odvolatelia namietali, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniam,čímbolnaplnenýodvolacídôvodvzmysle§365ods.1písm.f)CSP.Prvostupňový
súd sa podľa žalovaných nesprávne vysporiadal aj s námietkou ohľadom neurčitosti a neplatnosti
ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových zmlúv. Prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uzatvára, že v jednotlivých zmluvách o finančnom prenájme s následnou kúpou

prenajatej hnuteľnosti je v bode VII. Ďalšie dohovory uvedené, že prenajímateľ a nájomca podpisom
leasingovej zmluvy potvrdili, že sa zoznámili s textom Podmienok a vyjadrili svoj súhlas s tým, že
sa Podmienky stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy. Rovnako účastníci prehlásili, že
zmluvné vzťahy medzi zmluvnými stranami sa riadia Všeobecnými zmluvnými podmienkami finančného
prenájmu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každej zmluvy. Žalovaní v 2/ a 3/ rade majú za to,

že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, že nejaký dokument (Podmienky) sa
stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho neznamenajú, že tieto reálne tvoria
neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, jeho
určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale všeobecné obchodné podmienky
reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení (o

čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca), je
obsah takéhoto právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný. V uvedenom smere
sa odkazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý viackrát judikoval, že určitosť právneho úkonu
treba posudzovať z pohľadu nezávislej - tretej osoby, ktorá nebola účastníkov právneho úkonu.21. V odvolaní žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou
premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku žalobcu v zmysle § 387 a nasl.

Obchodného zákonníka v spojení s § 100 Občianskeho zákonníka s poukazom na skutočnosť, že
nesprávne právne posúdil otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Žalovaní v
2/a3/rademalizato,žeajprávouskutočniťprávnyúkon-podaťvýzvuručiteľomtak,akotopredpokladá
obsah ručiteľských vyhlásení (t.z., podľa podmienok obsiahnutých v ručiteľských vyhláseniach) podlieha
premlčaniu. Nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie

žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, žalovaní v 2/ a 3/ rade mali za to, že toto právo žalobcu sa
premlčalo a z uvedeného dôvodu nebol žalobca oprávnený požadovať plnenie od žalovaných v rade 2/
a 3/ ako ručiteľov. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu „je zrejmé, že námietku premlčania vo vzťahu
k uplatnenému nároku je možné vzniesť aj v rámci konania na odvolacom súde. Účelom právnej úpravy
inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou
sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné

vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo
priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného
práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe
dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych
vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas

(bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo
vigilantibus iura seripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú;
alebo inak povedané, že právo patrí bdelým)“ Žalovaní v 2/ a 3/ rade navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 2Cb/36/2010 zo dňa 28.05.2019 zmenil tak, že návrh voči
žalovaným v rade 2/ a 3/ zamietne, alt. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu

na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalovaným v 2/ a 3/ rade náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

22. K doručenému odvolaniu žalovaných v 2/ a 3/ rade žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že
argumentácia, ktorá bola subsumovaná pod príslušné odvolacie dôvody, nie je ex lege prípustná

voči napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. „V tejto súvislosti si žalobca dovoľuje poukázať
na to, že rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín so sp.zn. 2Cb/36/2010 zo dňa 28.05.2019 bolo
rozhodnuté o povinnosti zaplatiť príslušenstvo v podobe zmluvnej pokuty k pohľadávke, ktorá bola
už právoplatne judikovaná a prostredníctvom uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.07.2018
so sp.zn 14Cob/68/2017 a to tak, že Krajský súd v Žiline potvrdil dovtedajší výrok Okresného súdu

Dolný Kubín o povinnosti žalovaných 2) a 3) zaplatiť žalobcovi čiastku 38.368,90 € a dovtedajší
výrok o solidárnej povinnosti žalovaného 2) zaplatiť žalobcovi čiastku 34.569,50 €.“ „Potvrdením vyššie
uvedenýchvýrokovsatietostáliprávoplatnýmiatedapredstavujúurčitúzásadnúprávnunezmeniteľnosť
a zároveň existenciu povinnosti uloženú žalovaným. Uložením týchto povinnosti zároveň de facto aj
de iure došlo k potvrdeniu povinnosti žalovaných zaplatiť istinu pohľadávky vo výške 72.938,40 €, čím

zároveň podľa názoru žalobcu došlo tiež k potvrdeniu právneho titulu vzniku tejto pohľadávky a to čo
do skutkovej stránky veci a tiež čo do právnej stránky veci.“ Z obsahu odvolania žalovaných v 2/ a 3/
rade zreteľne vyplývali dôvody, ktorými dochádza k spochybňovaniu samotného právneho titulu vzniku
a existencie pohľadávky žalobcu, avšak aj v tejto časti je konanie právoplatne rozhodnuté, preto žalobca
považuje obsah odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade za nedôvodný a tiež neprípustný. Podľa žalobcu

sa žalovaní v 2/ a 3/ rade v rámci svojho odvolania vôbec nezamerali na samotnú podstatu tej časti, o
ktorej sa v danom konaní jednalo a síce na zmluvnú pokutu. Odvolanie žalovaných v 2/ a 3/ rade sa ani
len z marginálnej časti nezameralo na problematiku zmluvnej pokuty, o ktorej sa doposiaľ pojednávalo
a teda podľa žalobcu možno uzavrieť, že odvolatelia nijakým relevantným spôsobom nespochybnili im
uloženú povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín so sp.zn.

2Cb/36/2010 zo dňa 28.05.2019. Zdôraznil, že odvolatelia prezentovali odvolacie dôvody, o ktorých už
bolo raz právoplatne rozhodnuté. Podľa CSP je však odvolací súd v tomto prípade rozsahom a tiež
dôvodmi odvolania viazaný, a teda je dôvodné, aby odvolací súd odvolanie žalovaných vyhodnotil ako
nedôvodné.

23. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa odvolatelia k momentu rozhodovania odvolacieho súdu
nevyjadrili (č.l. 1655, doručenka 1657a spisu).24. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v rozsahu a v medziach odvolacích
dôvodov žalovaných v 2/ a 3/ rade za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia
pojednávania za akceptovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený

ako vecne správne rozhodnutie odvolacím súdom podľa § 387 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalovanému v
2/ rade a jemu uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie v tejto časti na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade konanie zastavil podľa § 167e ods.

1 ZKR, z dôvodu konkurzu vyhláseného na majetok žalovaného. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

25. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaných v 2/ a 3/ rade bez
nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/189/2019-219
zo dňa 5.8.2020, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v
Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

26. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 3/ rade odvolací súd primárne uvádza, že z výpisu
z Obchodného vestníka, č. 67/2020 s dňom vydania 6.4.2020, odvolací súd zistil, že uznesením

Okresného súdu Žilina sp.zn. 9Odk/79/2020 z 31.03.2020 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka:
Mgr. B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX R. a za jeho správcu bol ustanovený
JUDr.MichalBrož,sosídlomkancelárieA.Bernoláka6,03401Ružomberok,IČO:42214955.Vovýroku
IV. citovaného uznesenia konkurzný súd vyslovil, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť
uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.

27. Podľa § 167 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., návrh na vyhlásenie konkurzu podľa tejto časti zákona
je oprávnený podať dlžník, ktorý je fyzickou osobou.

28. Podľa § 166a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len

v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky
a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len "rozhodujúci deň"),
b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi,
ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom,

c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d),
ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.

29. Podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu
zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a)

alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

30. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo
všeobecnostiuvádza,žeideoprocesnýnástrojurčenývýlučnepredlžníka,ktorýmmožnozapodmienok
ustanovených v zákone č. 7/2005 Z.z. dosiahnuť nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok

v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa
nerozlišuje medzi fyzickou osobou - podnikateľom a nepodnikateľom. Zákon č. 7/2005 Z.z. umožňuje
oddlženie dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti ZKR) alebo splátkovým kalendárom.
Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, tento nepodáva všeobecný návrh na oddlženie, kde by
vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná dlžník podaním príslušného

návrhu.Súčasnekrajskýsúdkprocesnoprávnymúčinkomvyhláseniakonkurzuzvýrazňuje,ženarozdiel
od likvidačného konkurzu súdne konania, v ktorých sa vymáhajú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v
oddlžovacom konkurze (§ 166a ZKR) a pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia
a sú nevymáhateľné (§ 166b ZKR) sa neprerušujú, ale súd je povinný obligatórne ex lege a z úradnej
povinnosti tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť (§ 167e ZKR).

31. Vzhľadom na právnu skutočnosť, ktorá nastala v štádiu odvolacieho konania a ktorá bráni
odvolaciemusuduopodanomodvolanížalovanéhov3/radevecnerozhodnúť,bolisplnenépredpoklady,na základe ktorých odvolací súd z úradnej povinnosti prebiehajúce konanie vo vzťahu k žalovaného v
3/ rade, s poukazom na § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., zastavil.

32. Primárne krajský súd s ohľadom na odvolaciu sporovú právnu vec uvádza, že túto mohol posudzovať
len v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov. Uvedené znamená, že pri tej-ktorej sporovej právnej
veci mohol krajský súd posudzovať a vyjadrovať sa k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku
okresného súdu, len v úzkej väzbe na odvolacie dôvody. Inými slovami, to, čo v konkrétnej sporovej
právnej veci odvolateľ neurobil, predmetom posudzovania odvolacieho súdu tak nebolo ani následne

hodnotené krajským súdom. Krajský, súd preto v tej-ktorej sporovej právnej veci sa mohol vyjadrovať vo
väzbekzáveromokresnéhosúdu,obsiahnutýchvnapadnutomrozsudkuokresnéhosúdu,lenktomu,čo
odvolateliarozporovalivrámciodvolaciehokonania,ato,čosanestalopredmetomodvolaciehokonania,
zostalo len v záveroch vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. Uvedené zdôrazňuje
krajský súd aj vo vzťahu k princípu právnej istoty s poukazom na Čl. 2 ods. 2 CSP. Ak teda niektoré
závery, okolnosti neurobili odvolatelia spornými vo vyvolanom odvolacom konaní, tak zákonite ani k

nim nemal priestor, možnosť sa odvolací súd vyjadrovať a tým boli ponechané závery okresného súdu
vyjadrené v napadnutom rozhodnutí bez reakcie odvolacieho súdu.

33. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

34. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

36. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna

úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolatelia vymedzili v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania odvolateľmi.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti

napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení
rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu.

37. V podanom odvolaní žalovaný v 2/ rade namietal pod písm. a) (č.l. 1636 a nasl. spisu) okrem iného,
že „nesprávne vysporiadal s námietkou predčasnosti podania žaloby voči žalovaným v rade 2/ a 3/ ako
ručiteľom“, „Žalobca totiž v konaní nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným

2/ a 3/ ako ručiteľom, ktorá výzva je potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/ a 3/ plniť žalobcovi.“,
„Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku predostrel nesprávny výklad ustanovenia § 306 ods. 1 a ods.
2 Obch. zák., nesprávne právne posúdil vec, keď priznal účinky kvalifikovanej výzvy žalobcu na plnenie
od ručiteľov podanej žalobe, ktorá skutočnosť má za následok nesprávnosť rozhodnutia.“ Uvedená
odvolacia argumentácia takmer v celom jej rozsahu je zhodná s argumentáciou žalovaných v odvolaní

zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1289 a nasl. spisu) pod bodom b) . Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto
rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa
12.7.2018 v tejto veci najmä na bod 53., v zmysle ktorého „Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali predčasnosť
podania žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom s tým, že sa nestotožnili so závermisúdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že došlo k naplneniu § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka cez
poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu R 1/2001 s tým, že okresný súd konštatoval, že žaloba bola
riadne doručená žalovanému v 2/ rade 10.8.2010 a žalovanému v 3/ rade 13.8.2010 a v tejto súvislosti

s vyjadreným nesúhlasom poukazovali na to, že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na
plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, ktorá bola potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/
a 3/ rade plniť žalobcovi. Poukázali tiež na ručiteľské vyhlásenia v spise, a to na č.l. 397, 398, 403, 404,
406, 408, 410, 412, 413, 414, 415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401, 402, 400 a 399 a citovali z
nich text, pričom práve tento text upravený vo vyhláseniach bol podľa nich odlišný ako v § 306 ods. 1

Obchodného zákonníka, ktorý má dispozitívny charakter. Zároveň žalovaní poukazovali na § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka a zdôraznili, že okresný súd pochybil, ak
prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka p, Ing. W. D., s poukazom na jeho vek a časový odstup
od skutočnosti, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Podľa žalovaných, výpoveď svedka p. Ing.
W. D. len potvrdila skutočnosti, ktoré vyplývali z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce,
že žiadna výzva žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, tak ako to predpokladajú samotné ručiteľské

vyhlásenia, doručená nebola. V súvislosti s touto argumentáciou odvolateľov poukazuje odvolací súd
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd práve vo vzťahu k
doručeniu výziev v zmysle ručiteľských vyhlásení žalovaných v 2/ a 3/ rade vyhodnocoval i ručiteľský
záväzok, ktorý vyplýva z vyhlásení ručiteľa „ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť
veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník sám, a to do 10 dní odo dňa doručenia písomného vyzvania

veriteľom“ (napr. č.l. 407 spisu). V tomto smere pre odvolací súd bol relevantný dostatočne odôvodnený
záver okresného súdu na č.l. 13 rozsudku (jeho citácia nižšie v tomto odseku). Len pre úplnosť odvolací
súd uvádza vo väzbe na skutočnosti, vyplývajúce z vyhlásení ručiteľa, že vyhlásenie ručiteľa osobitne
neupravuje spôsob, akým by bolo potrebné uvedenú výzvu zo strany veriteľa realizovať, preto nebol
vytvorený priestor pre odvolací súd na odklon od záverov súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých „..Súd

poukazuje na skutočnosť, že doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj
ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka
(R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená
odporcom 2/ rade 10.8.2010 a v 3/ rade 13.8.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní
odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u odporcu v 2/ rade 20.8.2010 a u odporcu v 3/ rade

23.8.2010. Odporcovi v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626)“. Za danej situácie odvolací
súd nemohol konštatovať relevanciu uvedenej odvolacej námietky žalovaných v 2/ a 3/ rade pod bodom
b) ich odvolania“. Zdôrazňuje odvolací súd, že nevidel na základe odvolacích dôvodov žalovaného v
2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo
vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu v rozhodnutí č.k.

14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu.

38. K námietkam odvolateľa pod celým bodom b) odvolania (č.l. 1637 a nasl. spisu) odvolací súd uvádza,
že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom c) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1290 rub a
nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného

rozhodnutia krajského súdu č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci s dôrazom na bod
54. a akcentuje, že nevidel na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v prejednávanej
veci priestor na odklon od týchto nižšie v tomto bode (tohto rozhodnutia) citovaných konštatovaní, ak
boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu
v zmysle rozhodnutia č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu,

pričom bolo odvolacím súdom konštatované „...Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali v odvolaní závery
okresného súdu v rovine nimi uplatnenej námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k
uplatňovanému nároku. Je zrejmé, že v rámci tejto odvolacej námietky citovali § 59 ods. 5 Obchodného
zákonníka, § 60 ods. 2 Obchodného zákonníka a konštatovali, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne
majetkom organizačnej zložky Scania Finance CZ, spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia, so sídlom

Pestovateľská10,82104Bratislava,IČO:36064467,vyplývajúcazleasingovejzmluvy,sanikdynestala
majetkom súčasného žalobcu a tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému
nároku. Uvedená odvolacia argumentácia žalovaných je zhodná s argumentáciou v odvolaní, ktoré bolo
doručené okresnému súdu dňa 26.7.2013 (č.l. 1023 a nasl. spisu) a tam pod označením písm. b), pričom
v odvolaní zo dňa 22.2.2016 (č.l. 1289 spisu), ktoré bolo doručené Okresnému súdu Dolný Kubín dňa

22.2.2016 je pod označením písm. c). Už v súvislosti s argumentáciou žalovaných v pôvodne podanom
odvolaní, teda dňa 24.7.2013, ktoré bolo doručené dňa 26.7.2013 odvolací súd zaujal stanovisko k
uvedenej argumentácii a konštatuje odvolací súd v tomto odvolacom konaní, že nebol dôvod na odklon
od záverov už prijatých odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/249/2013 zodňa 30.3.2015. Je zrejmé, že v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania,
okresný súd čerpal z týchto záverov odvolacieho súdu. Odvolací súd preto na tomto mieste cituje závery
vyplývajúce zo svojho rozhodnutia sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015, od ktorých sa nemal dôvod

odkloniť a zotrváva na nich. „...Žalovaní v 2/, 3/ rade v odvolaní podanom prostredníctvom ich právneho
zástupcu namietali, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ich vznesenou námietkou nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatnenému nároku, pričom zvýraznili, že namietali listiny, ktoré
žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa 06.03.2013, argumentovali primárne tým, že uvedené
listiny nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako

to vyžaduje § 59 ods. 5 OBZ a § 60 ods. 2 OBZ. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu odôvodňovali
tým, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky, Scania Finance CZ, spol. s.r.o.
organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, vyplývajúca z leasingovej
zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu, a preto tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo
vzťahu k uplatňovanému nároku. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade
považuje krajský súd za potrebné uviesť, že „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby

bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade
sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).
Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z
ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,

ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-

právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy,
ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Odvolací súd uvádza, že každú sporovú vec je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na skutkovú situáciu, ktorá je v tej ktorej veci a následne z toho hodnotený právny stav. V

prejednávanejvecižalovanív2/a3/radenamietalinedostatokaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu.Tento
nedostatok odvodzovali argumentáciou cez úpravu v § 59 ods. 5 OBZ a s poukazom na potrebu aplikácie
§ 524 OZ, ktorý upravuje postúpenie pohľadávky, s tým že písomné „dokumenty“ predložené žalobcom
nezodpovedali požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného vkladu do
obchodnej spoločnosti. Konkretizovali to pri notárskej zápisnici N 30/2008, Nz 18665/2008, NCR1s

18674/2008 zo dňa 06.05.2008, ktoré predložil žalobca, a zdôraznili, že tieto neobsahujú náležitosti
zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. OZ, preto ani prejav vôle nadobúdateľa a
scudziteľa pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných
krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že sa nemohol stotožniť s uvedenou argumentáciou
žalovaných v 2/ a 3/ rade, a to aj napriek tomu, že sa s ňou dôsledne oboznámil. Považuje krajský

súd za podstatné poukázať len primerane a podporne z eurokonformného prístupu potom na závery,
ktoré boli prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky 32Cdo 1513/2011 z 18. októbra 2011,
v ktorom Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že v rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 30/1997
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd vyložil, že podstatnými časťami zmluvného typu
upraveného v § 476 a obchodného (zmluva o predaji podniku) je záväzok predávajúceho previesť na

kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu
podniku, a záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu
cenu. V rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší
súd Českej republiky nadviazal záverom, že Obchodný zákonník k tomu, aby išlo o zmluvu o predaji
podniku, nevyžaduje, aby záväzky, ktoré sa kupujúci zaväzuje prevziať, boli v zmluve konkretizované,

pričom špecifikácia týchto záväzkov nie je podmienkou platnosti takejto zmluvy. Na kupujúceho tak bez
ohľadu na to, či zmluva výpočet záväzkov obsahuje alebo nie - prechádzajú všetky záväzky, ktoré s
predávaným podnikom súvisia. K prechodu všetkých záväzkov súvisiacich s predávajúcim podnikom,
z predávajúceho na kupujúceho preto dochádza v intenciách ustanovení § 477 ods. 1 OBZ zo zákona
a nie, aby súčasne bolo nutné tieto záväzky akokoľvek v zmluve zmieňovať alebo inak identifikovať. V

rozsudku zo dňa 27. septembra 2011 sp.zn. 23Cdo 3019/2009 Najvyšší súd Českej republiky dovodil,
že na pohľadávky ako súčasť prevádzaného, poprípade vkladaného podniku (jeho časti) nemožno
vzťahovaťjudikatúrnezáverystanovujúcepožiadavkynaidentifikáciupohľadávkyzozmluvyopostúpení
pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka. Pri predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodnéhozákonníka je predmetom prevodu podnik ako ucelený súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných
zložiek podniku (ako vec hromadná - § 5 ods. 2 Obchodného zákonníka) k nemu patria (sú jeho súčasťou
medzi inými práva, tiež pohľadávky patriace podnikateľovi, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku alebo

vzhľadom k svojej povahe majú tomuto účelu slúžiť (§ 5 ods. 1 a § 476 ods. 1 OBZ). Práva, na ktoré
sa predaj vzťahuje, v zmysle § 477 ods. 1 OBZ sú teda mimo inými tiež pohľadávky, ktoré sú ku
dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku (popríklade vkladu podniku do základného kapitálu obchodnej
spoločnosti) súčasťou podniku. Pohľadávky, ktoré pri predaji podniku či jeho časti prechádzajú na
kupujúceho, teda v zmluve identifikované byť nemusia, to tiež platí pre vklad podniku či jeho časti

do základného kapitálu obchodnej spoločnosti. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali, že úplné
znenie zakladateľskej listiny nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do
obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle §
524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade
považuje krajský súd za podstatné poukázať primerane a podporne a vzhľadom na eurokonformný
prístup na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorým sa stotožnil, v zmysle ktorého,

pre zmluvu o predaji časti podniku preto platí bez akejkoľvek výnimky rovnaký právny režim ako pre
zmluvu o predaji podniku, čo bolo zdôraznené v rozsudku zo dňa 25. mája 2001 sp.zn. 21Cdo 1323/2000
uverejnenom v súbore pod č. C 546, zošit 6, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky zdôraznil, že
ak nie je predmetom zmluvy podnik ako celok či časť podniku ako samostatná organizačná jednotka,
nemá zmluva povahu zmluvy o predaji podniku, jeho časti, ale je len zmluvným typom upraveným v

Obchodnom zákonníku. V prejednávanej veci však krajský súd konštatuje, že v danom prípade i podľa
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, Vložka č. 49899/B vyplýva
pod ďalšími skutočnosťami, že „Spoločnosť bola založená zakladateľskou listinou zo dňa 23.11.2007 v
zmysle príslušných ustanovení z.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Notárska zápisnica N 30/2008,
Nz 18865/2008, NCRls 18674/2008 napísaná dňa 6.5.2008 notárkou JUDr. Soňou Böhmovou. Scania

Finance Slovak Republic s.r.o. preberá na základe § 59 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov všetky práva a povinnosti Scania Finance CZ, spol. s r.o. -
organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, zapísanej
v OR Okresného súdu Bratislava I, odd. Po, vl. č. 1041/B, ktoré sú súčasťou podniku.“. Krajský súd
v tomto smere opäť len primerane a podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp.zn. 23Cdo 4193/2011 z 29.07.2013, v zmysle ktorého na základe zmluvy o predaji podniku
dochádza k prechodu záväzkov súvisiacich s predávaným podnikom z predávajúceho na kupujúceho zo
zákona, aj keď tieto záväzky nie sú v zmluve identifikované, napr. porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky 5. október 2005 sp.zn. 35Odo 653/2004, uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych
rozhodnutí a stanovísk). K argumentácií žalovaných v 2/ rade a 3/ rade v rovine § 60 ods. 2 OBZ,

krajský súd zvýrazňuje a poukazuje na to, že pokiaľ došlo k zápisu do obchodného registra, ktorého
predpokladom je splnenie zákonných podmienok, tak potom len pre prípadné pochybnosti žalovaných v
2/rade a 3/ rade a ich vyjadrený nesúhlas, nebol podľa krajského súdu vytvorený dostatočný priestor na
spochybnenie naplnenia § 60 ods. 2 OBZ a vo väzbe na to potom i na samotné skutočnosti vyplývajúce
z Obchodného registra vo vzťahu ku žalobcovi“. Žiada sa odvolaciemu súdu na tomto mieste uviesť,

že ak zotrvali žalovaní na uvedenej odvolacej argumentácii, pričom už poznali závery odvolacieho
súdu v tejto rovine, keďže vyplývali z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré im bolo doručené, napriek
tomu mali pochybnosti o ich správnosti, tak vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu dňa 30.3.2015
k dátumu rozhodnutia v tejto veci okresným súdom dňa 4. februára 2016 mali vytvorený dostatočný
priestor na produkovanie argumentácie v rovine tejto odvolacej námietky, ktorá by bola reálne spôsobilá

vytvoriť priestor na odklon od už konštatovaných záverov odvolacieho súdu vyslovených v rozhodnutí
zo dňa 30.3.2015, k čomu však nedošlo, keďže zotrvali bez ďalšieho na pôvodnej argumentácii. Len
pre úplnosť odvolací súd uvádza, že „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli
predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor
rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať

ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že
hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak
komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom
podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak
tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010

z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať
na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súdpovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ V danom prípade rozhodnutie okresného súdu bolo v súlade s § 157
ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu) a poskytovalo dostatočné odpovede, ktoré

sa vyžadovali vzhľadom na skutkový a právny stav veci v tejto časti.“

39. K námietkam odvolateľa pod celým bodom c) odvolania (č.l. 1638 a nasl. spisu) odvolací súd opäť
uvádza, že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom d) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l. 1291
a nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z právoplatného

rozhodnutia krajského súdu č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci, s dôrazom na bod
55. a akcentuje, že nevidel ani v tejto rovine a na základe odvolacích dôvodov žalovaného v 2/ rade v
prejednávanejvecipriestornaodklonodtýchtonižšievtomtoboderozhodnutiacitovanýchkonštatovaní,
ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu
a boli vyhodnotené v rozhodnutí tohto odvolacieho súdu a v tejto veci č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo
dňa 12.7.2018 za nezmeneného skutkového stavu, pričom bolo odvolacím súdom konštatované „V

rámci podaného odvolania žalovaní pod písm. d) spochybňovali závery okresného súdu a zotrvali na
argumentácii ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových
zmlúv. Táto odvolacia argumentácia bola žalovanými použitá už v odvolaní, ktoré podali žalovaní v
podaní zo dňa 24.7.2013 (č.l. 1023 spisu), a to pod písm. c). Je zrejmé, že odvolací súd i k tejto
uvedenej argumentácii žalovaných sa vyjadril vo svojom rozhodnutí č.k. 14Cob/269/2013-1133 zo dňa

30.3.2015, v ktorom konštatoval „...Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že okresný súd sa nesprávne
vysporiadal s ich námietkou ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti
obsahov leasingových zmlúv a mali za to, že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, že
„nejaký dokument (PODMIENKY) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho
neznamenajú, že tieto reálne tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho

úkonu zaznamenaný písomne, jeho určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale
všeobecné obchodné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv,
o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca,
je obsah právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný.“ Zároveň žalovaní v 2/
a 3/ rade poukázali na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že určitosť

právneho úkonu treba posudzovať z pohľadu nezávislej tretej osoby, ktorá nebola účastníkom právneho
úkonu. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaných v 2/ rade a 3/ rade a k ich argumentácii
poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla
2008, v zmysle ktorého „Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-
právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy

nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti,
či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo
na zákonný a spravodlivý proces“. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.
ÚS 242/07 z 3. júla 2008 ďalej vyplýva, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe
do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných

textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú
právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový
výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a
ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona
celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca

v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa
účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu
možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho činnosti, teda zákona, systematický a koherentný
celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi
právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, že

ich autori koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú
schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky
na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do
zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3
ústavy. Poslednej z uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré dáva zákonná úprava sudcovi pri

výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy
nad formálnym prejavom tejto vôle. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené
slovamitrebavykladaťnielenpodľaichjazykovéhovyjadrenia,alehlavnetiežpodľavôletoho,ktoprávny
úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich
strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom

hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred
doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý
nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba
hľadieťhlavnenavôľu,akoajnaokolnostispojenéspodpisomzmluvyanáslednékonanieúčastníkovpo

podpise zmluvy. Porušenia ústavou zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj
vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných
strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov.
napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07). V súvislosti s posudzovanou
argumentácioužalovanýchv2/radea3/radekrajskýsúdvzhľadomnaskutočnostivyplývajúcezobsahu
spisového materiálu konštatuje, že nie je dostatočne zrejmé, že by predmetné všeobecné zmluvné

podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotných leasingových zmlúv alebo ručiteľských
vyhlásení v rozhodnom období, o čom v konečnom dôsledku svedčil aj obsah leasingových zmlúv a
ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca, preto nebol rozhodne priestor na to, aby tieto
úkony, na základe tejto argumentácie žalovaných v 2/ rade a 3/ rade boli vyhodnotené ako neurčité a
neplatné, z ktorého dôvodu, nebol vytvorený priestor na to, aby sa odvolací stotožnil s argumentáciou

žalovaných v 2/ a 3/ rade. Nemohlo zostať neprehliadnutým a bez významu, že žalovaní v 2/ a 3/
rade predsa svojím podpisom potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok, vyjadrili svoj súhlas s
tým, že sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy a v konaní pred súdom prvého stupňa
tiež predsa netvrdili, a v konečnom dôsledku ani nepreukázali, že by uvedené predložené všeobecné
zmluvné podmienky, ktoré doložil žalobca, boli podmienkami, s ktorými by sa neboli oboznámili, resp.,

že sú to nie tie podmienky, ktorých oboznámenie potvrdili svojím podpisom na leasingovej zmluve. V
konečnomdôsledkuvšakžalovanív2/a3/rade,pokiaľtvrdili,ževšeobecnézmluvnépodmienkynetvorili
neoddeliteľnú súčasť, avšak svojím podpisom predsa potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok a
vyjadrili súhlas s nimi, tak potom bolo na nich, aby preukázali, svoje tvrdenia v rovine aplikovanej obrany.
Krajskýsúdzvýrazňuje,že„Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkom

konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie
absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-

právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak, ale žalovaní v 2/
a 3/ rade tvrdili, že všeobecné zmluvné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých
leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení, potom nie je zrejmé, prečo došlo k podpisu uvedených

listín zo strany žalovaných a v konečnom dôsledku pred súdom prvého stupňa ani nespochybnili obsah
uvedených listín, teda nenamietali, že uvedené všeobecné zmluvné podmienky nepoznajú, resp., že im
neboli predložené pri podpise zmluvy. Nemožno v tomto smere opomínať skutočnosť, že k uvedeným
tvrdeniam neposkytli žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak svoje tvrdenia preukazovali
opäť len tvrdením „o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do

konania doložil žalobca“, tak potom nemožno z takto predložených listín žalobcom pred súdom prvého
stupňa dovodzovať, že uvedené listiny netvorili súčasť leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení v
rozhodnom období, kde treba mať podľa krajského súdu na pamäti, že účastníci tieto listiny podpísali.
„V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie

§ 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník
neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že
súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6M Cdo 15/2010)“. „Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka

konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o
vecisamejvjehoneprospech,aktedažalovanízotrvalinavznesenejnámietkepremlčania,takvzhľadom
na všetky skutočnosti uvedené v tomto odseku, odvolací súd nemohol vyhodnotiť túto ich argumentáciu
ako relevantnú“. Vzhľadom k tomu, že argumentácia žalovaného v 2/ rade v odvolaní v prejednávanejveci bola teda zhodná s tou, ktorá už bola posudzovaná odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho
súdu č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 a žalovaný v 2/ rade neposkytol ďalšiu argumentáciu,
ktorá by bola spôsobilá na odôvodnený odklon od už prijatých a citovaných záverov odvolacím súdom v

uvedenej rovine (v tomto odseku), tak odvolací súd zotrval na už vyjadrenom citovanom (v tomto odseku
tohto rozhodnutia) právnom názore vo vzťahu k tejto odvolacej námietke a to v celom jej rozsahu a
nemohol ju (odvolaciu námietku) vyhodnotiť ako relevantnú a základ pre stotožnenie sa s odvolacou
argumentáciou odvolateľov.

40. K námietkam odvolateľa pod celým bodom d) odvolania (č.l. 1638 a nasl. spisu) odvolací súd opäť
uvádza, že ich stotožnil s odvolacou argumentáciou pod bodom d) odvolania zo dňa 22.6.2016 (č.l.
1292 rub a nasl. spisu). Odvolací súd poukazuje na svoje závery v tejto rovine, tak ako vyplývajú z
právoplatného rozhodnutia krajského súdu č.k. 14Cob/68/2017-1349 zo dňa 12.7.2018 v tejto veci,
s dôrazom na bod 58. a akcentuje, že nevidel ani v tejto rovine a na základe odvolacích dôvodov
žalovaného v 2/ rade v prejednávanej veci priestor na odklon od týchto nižšie v tomto bode rozhodnutia

citovaných konštatovaní, ak boli prijaté vo vzťahu k rovnakým odvolacím dôvodom, ktoré boli predmetom
odvolacieho prieskumu v rozhodnutí tohto odvolacieho súdu v tejto veci za nezmeneného skutkového
stavu, pričom bolo odvolacím súdom konštatované, že „Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania
žalovanými poukázali v odvolaní pod písm. g) žalovaní v 2/ a 3/ rade na závery okresného súdu,
ktorý vyhodnocoval nimi vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému

nároku v spojení s poukazom na § 100 Občianskeho zákonníka, mali za to, že nesprávne posúdil
otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Je potrebné zvýrazniť, že pre
okresný súd bol rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku, ak zotrvali na argumentácii,
že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade, tak v
tomto smere odvolací súd poukazuje na závery okresného súdu v rovine vyhodnocovania včasnosti

doručenia kvalifikovaných výziev. Je zrejmé, že žalovaní sa v odvolaní obmedzili len na všeobecnú
argumentáciu, pričom zdôraznili však, že môžu námietku premlčania uplatniť aj v rámci konania na
odvolacom súde, s čím sa odvolací súd samozrejme stotožňuje, že je možné ju uplatniť i v rámci
odvolacieho konania, avšak nemožno opomenúť, že zodpovednosť za takto vznesenú námietku znáša
sporová strana, ktorá ju vzniesla. V tejto rovine poukazuje odvolací súd na závery vo vzťahu k

vznesenej námietke premlčania, tak ako bola už vyhodnocovaná odvolacím súdom v rozhodnutí sp.zn.
14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015, kde zdôraznil odvolací súd, že na ňu prihliada, ak bola relevantne
vznesená účastníkmi konania, nie z úradnej povinnosti, preto okrem všeobecných východísk, ktoré
poskytli žalovaní v odvolaní, však neposkytli argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyhodnotiť
takto vznesenú námietku žalovaných za dôvodnú. Ak zotrvali na stanovisku „do dnešného dňa“,

nepreukázal žalobca doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným ako ručiteľom, z ktorého
dôvodu sa malo právo žalobcu premlčať, tak tento dôvod nebolo možné vyhodnotiť ako taký, ktorý
by mal vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, keďže tento konštatoval v napadnutom
rozsudku doručenie výzvy žalovaným spolu s prílohami žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a v 3/ rade
23.8.2010.Vrovinenámietkypremlčaniavznesenejžalovanýmiv2/a3/radeanámietkamipredčasnosti

žaloby odvolací súd zvýrazňuje závery okresného súdu, ktoré zo stali bez povšimnutia odvolateľov,
a to že žalovaný v 1/ rade prevzal výzvu žalobcu dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu), ktorú skutočnosť
žalovaní v 2/ a 3/ rade nenamietali a nespochybnili. Okresný súd uvedenú skutočnosť uviedol na č.
13 napadnutého rozsudku. Zároveň okresný súd uviedol, že faktúry v žalobe vystavené žalovanému
v 1/ rade boli splatné od 1.12.2008 do 28.8.2009, ktorú skutočnosť odvolatelia tiež nespochybnili (v

rozsudku okresného súdu uvedené na č.l. 12). Napriek doručenej výzve na plnenie žalovanému v 1/
rade dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu) žalovaný v 1/ rade žalobcovi dlžnú sumu neuhradil. Ak okresný
súd potom ustálil, že doručenie žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a žalovanému v 3/ rade dňa
23.8.2010 plnilo funkciu písomnej výzvy, tak s dôrazom na doručenie výzvy žalovanému v 1/ rade, čo
odvolatelia nespochybnili dňa 17.12.2009, podľa odvolacieho súdu, s poukazom na citáciu v ručiteľských

vyhláseniach (ktoré v odvolaní zdôrazňovali odvolatelia), keď žaloba bola doručená žalovanému v 2/
rade dňa 20.8.2010, žalovanému v 3/ rade dňa 23.8.2010 za stavu, že bolo preukázané, že žalovaný
v 1/ rade žalobcovi neplnil, tak uvedený právny záver okresného súdu bol správny právny záver,
bol súladný so skutkovými závermi, vyplývajúcimi z dokazovania vykonaného okresným súdom a zo
skutočností, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Len pre úplnosť odvolací súd v tejto rovine

uvádza, že pre okresný súd bol záväzný stav v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku okresným
súdom, z ktorého bolo zrejmé, že uvedené výzvy boli riadne postupom uvádzaným okresným súdom
doručené a tiež, že v ručiteľských výzvach stanovená lehota 10 dní, ktorú zdôrazňovali odvolatelia
v podanom odvolaní, bola dodržaná. Z týchto dôvodov nebolo možné, aby sa odvolací súd stotožnils argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade pod písm. g) ich odvolania a nebolo možné sa stotožniť
s argumentáciou žalovaných, že nárok žalobcu sa premlčal, keďže odvolací súd sa nestotožnil s
ich argumentáciou „nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy

na plnenie žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľa“ (č.l. 1293 spisu). Zo strany žalovaných nebola
poskytnutá žiadna ďalšia argumentácia konkrétneho charakteru špecifikovaného žalovanými, preto
nebol priestor pre odvolací súd, aby sa ingeroval do tejto argumentácie žalovaných, resp. aby suploval
žalovaných tým, že by iniciatívne sám v skutkovej rovine vyhľadával skutočnosti svedčiace v prospech
tejto všeobecnej argumentácie a následne aby tieto skutočnosti vyhodnocoval. „V občianskom súdnom

konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo
a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods.
1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi
k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 M

Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za
to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci
samej v jeho neprospech, ak teda žalovaní zotrvali na vznesenej námietke premlčania, tak vzhľadom
na všetky skutočnosti uvedené v tomto odseku, odvolací súd nemohol vyhodnotiť túto ich argumentáciu
ako relevantnú.“

41. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň

procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací

súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného
hodnotenia dôkazov.

42. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech
v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej

obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).

43. Súd prvej inštancie bol pri zdôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k výroku I. vo svojej

argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie
bolo konzistentné a jeho argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu,
vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti
žalobou uplatnených nárokoch žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom
korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Aj z tohto hľadiska nebolo možné prijať záver o

prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že o porušenie
práva na spravodlivý proces z hľadiska takého nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho
strane sporu uskutočňovanie jej procesných práv, nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej
strany (v danom prípade vykonanie určitých dôkazov, na určité hodnotenie dokazovania, na zamietnutie
žaloby), ale postupuje v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Konajúci súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu
nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného
rozhodnutia (§ 220 ods. 1 - 4 CSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu

prvej inštancie splnené bolo.

44. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolacísúd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

45. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané
najmä vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, preto z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd výrok

I. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie.
V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa viaže na potvrdený prvý výrok rozsudku.

46. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov konania na tomto mieste odvolací súd
poukazuje na § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že „S ohľadom na
plný úspech žalobcu v tomto spore, súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP, postupujúc podľa § 255
CSP, priznal žalobcovi voči žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na plnú náhradu trov konania. O výške
trov bude rozhodnuté, s poukazom na § 262 ods. CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.“

47. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov
konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane.

48. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49.PodľaaktuálnehozneniaCivilnéhosporovéhoporiadkunepreskúmateľnosťsúdnehorozhodnutianie
je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§

389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať ust. § 220 ods.
2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dostatočne neodôvodniť
záver svojho rozhodnutia.

50. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo

vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu ust. § 157 ods. 2 OSP, t.č. tomu
zodpovedajúce ust. § 220 ods. 2 CSP. Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v §

157 ods. 2 O.s.p.“. Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku
v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Rovnako podľa Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn.

I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov
spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a
kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom
zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie
napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy

Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými
garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnostialebo rovnosť zbraní, či právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v

práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, totiž vyžaduje, aby
súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich
konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08).

51. Z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd ním rozhodol aj o povinnosti

žalovaného v 1/ rade nahradiť trovy konania žalobcovi spolu s ostatnými žalovanými. Z obsahu
spisovéhomateriáluvyplýva,žekmomenturozhodovaniaokresnéhosúdunapadnutýmrozsudkomvšak
konanie bolo voči žalovanému v 1/ rade dávno právoplatné skončené, čo vyplýva z rozsudku okresného
súdu č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013, ktorý právoplatnosť nadobudol 30.7.2013, podľa
vyznačenej doložky právoplatnosti na čl. 995 spisu, pričom z predmetného rozsudku vyplýva z výroku
II., že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia. Podľa citovaného

odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd k svojmu rozhodnutiu o nároku na náhradu trov
konaniavovzťahukžalovanémuv1/rade,neuviedolžiadneskutočnostiaanidôvodysvojhorozhodnutia
(zo dňa 28. mája 2018), a to napriek tomu, že rozhodoval na nariadenom ústnom pojednávaní, a v
čase právoplatného skončenia konania vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade (právoplatnosť 30.7.2013) a
rozhodoval o náhrade trov konania, pričom neodôvodnil tento ním zvolený procesný postup.

52. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie, krajský súd teda primárne skúmal, či má
spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220
ods. 2 CSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti náhrady trov konania nemá
všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má za to, že odôvodnenie rozhodnutia, v napadnutom

výroku o náhrade trov konania, resp. vo výroku, ktorým okresný súd na ústnom pojednávaní vo
vyhlásenom rozsudku uložil povinnosť nahradiť trovy konania aj sporovej strane žalovanému v 1/ rade,
voči ktorému bolo konanie právoplatne skončené (rok 2013) je nedostatočné, resp. nepreskúmateľné,
a tým aj predčasné.

53. V tejto spojitosti odvolací súd súčasne uvádza, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia
musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet

v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom
posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho

správnosťaodôvodneniesúčasnemusíbyťiprostriedkomkontrolysprávnostipostupusúduprivydávaní
rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

54. Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje
myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia

okresného súdu o nároku na náhradu trov konania, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol
vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného
súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere
v odvolacom konaní, nielen vzhľadom na dvojinštančnosť konania, ale aj na rovnosť sporových strán.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v dôsledku vyššie opísaného pochybenia

okresný súd zaťažil svoje konanie procesnou vadou, a preto napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

55. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej

inštancie vo veci ďalej postupovať.56. V ďalšom konaní okresný súd riadnym spôsobom rozhodne o náhrade trov konania, tak aby jeho
závery a myšlienkové pochody bolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, a to za dodržania § 220
ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP.

57. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.