Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200515
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3019200515.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov

JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu AFG SECURITY -
CORPORATION, s.r.o., so sídlom Javorová 32/451, Partizánske -Veľké Bielice, IČO 36 258 113, právne
zastúpeného Petrom Janíkom, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 5, Topoľčany, IČO 34 581 111,
proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná
63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102144162/2019 zo dňa 11.
septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové
rozhodnutieDaňovéhoúraduTrenčínč.100343964/2019zodňa31.01.2019,ktorýmbolžalobcovipodľa
§ 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 8 976,78 eur na DPH za zdaňovacie
obdobie december 2013.

2. V priebehu administratívneho konania správca dane a žalovaný zistili, že žalobca si uplatnil

odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 vo výške 7 638,41 eur za tovar od dodávateľa
J.B.K. group, s.r.o. so sídlom Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, IČO 36 825 115 na základe faktúry
č. 00002/12/2013 zo dňa 05.12.2013 v celkovej sume 2 803,60 eur, 20% DPH 467,27 eur, predmet
fakturácie „putá, silónové puzdrá“, faktúry č. 00003/12/2013 zo dňa 06.12.2013 v celkovej sume 4 200
eur, 20% DPH 700 eur, predmet fakturácie „putá“, faktúry č. 0005/12/2013 zo dňa 09.12.2013 v celkovej
sume 672 eur, 20% DPH 112 eur, predmet fakturácie „strelivo vzduchové“, faktúry č. 00012/12/2013
zo dňa 21.12.2013 v celkovej sume 4 820 eur, 20% DPH 803,33 eur, predmet fakturácie „tel. obušky“,

faktúry č. 00013/12/2013 zo dňa 23.12.2013 v celkovej sume 4 440 eur, 20% DPH 740 eur, predmet
fakturácie „elektrošoky“, faktúry č. 00014/12/2013 zo dňa 27.12.2013 v celkovej sume 4 992 eur, 20%
DPH 832 eur, predmet fakturácie „kanady armádne“, faktúry č. 00015/12/2013 zo dňa 27.12.2013 v
celkovej sume 830 eur, 20% DPH 138,33 eur, predmet fakturácie „boxery, obalový materiál“, faktúry
č. 00016/12/2013 zo dňa 27.12.2013 v celkovej sume 3 950 eur, 20% DPH 658,33 eur, predmet
fakturácie „boxery, puzdro“, faktúry č. 00017/12/2013 zo dňa 30.12.2013 v celkovej sume 4 420,80
eur, 20% DPH 736,80 eur, predmet fakturácie „maskáčový kabát, maskáčové nohavice“, faktúry č.

00018/12/2013 zo dňa 31.12.2013 v celkovej sume 4 260 eur, 20% DPH 710 eur, predmet fakturácie
„stan veľkopriestorový“, faktúry č. 00019/12/2013 zo dňa 31.12.2013 v celkovej sume 1 660,32 eur,
20% DPH 276,72 eur, predmet fakturácie „putá“, faktúry č. 00021/12/2013 zo dňa 31.12.2013 v celkovej
sume 4 368 eur, 20% DPH 728 eur, predmet fakturácie „strelivo vzduchové“, faktúry č. 00022/12/2013zo dňa 31.12.2013 v celkovej sume 4 413,80 eur, 20% DPH 735,63 eur, predmet fakturácie „strelivo
vzduchové“. Bolo zistené, že prepravu tovaru podľa žalobcu mal zabezpečovať dodávateľ J.B.K. group,
s.r.o., žalobca však nevedel uviesť EČV, mená vodičov, ani to, v akých priestoroch sa tovar nakladal,

ani či bol niekto pri nakládke tovaru, nepoznal pôvod tovaru. Žalobca sa nesprával opatrne a obozretne,
svojho dodávateľa si žiadnym spôsobom nepreveril, nekomunikoval s jeho konateľom (miesto neho
komunikoval s K. N., ktorý však na to oprávnenie nemal a nemal žiadny vzťah k spoločnosti J.B.K. group,
s.r.o.), nevedel si spomenúť, či niekedy bol v sídle svojho dodávateľa. Pokladničné doklady o úhrade
sporných faktúr v hotovosti žalobca nevedel nájsť s odôvodnením ich straty pri sťahovaní. Dodávateľ

J.B.K. group, s.r.o. nemal potrebné materiálne, technické, ani personálne vybavenie na vykonávanie
takejto obchodnej činnosti. Nemal žiadnych zamestnancov, žiadny majetok, za rok 2013 nepodal
daňové priznanie, nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť. So správcom dane nekomunikoval, bol
nekontaktný, nepredložil žiadne účtovné doklady. Konateľ spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. I. G. uviedol,
že za spoločnosť nevykonával žiadnu činnosť, nevedel, aký je predmet podnikania, nemal vedomosť
o žiadnych transakciách, nevedel nič o dokladoch spoločnosti, ani platbách, ani o preprave a pôvode

tovaru, nepodával daňové priznania, ani neviedol účtovníctvo, K. N. na konanie v mene spoločnosti
J.B.K. group, s.r.o. nesplnomocnil. Na základe vyššie uvedených zistení potom žalovaný ustálil, že
dodávateľ J.B.K. group, s.r.o. nemohol žalobcovi dodať tovar deklarovaný na sporných faktúrach, čím
neboli splnené zákonné podmienky pre odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm.
a) zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalobcovi tak vznikla povinnosť odviesť DPH vo výške 7 638,41 eur.

3. Žalobca si ďalej v zdaňovacom období december 2013 odpočítal DPH vo výške 645,66 eur s
odvolaním sa na doklady VPD00852, VPD00771, VPD00779 až VPD00782, VPD00784 až VPD00786,
VPD00791 až VPD00797, k výkonu daňovej kontroly tieto doklady však nepredložil, čím nesplnil
podmienky na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004

Z.z.. Preto mu tento odpočet DPH nebol uznaný a žalobcovi vznikla povinnosť odviesť DPH vo výške
645,66 eur.

4. Za zdaňovacie obdobie december 2013 bolo taktiež zistené, že žalobca v súvislosti s nákupom
pohonných hmôt vo výške 381,09 eur (z toho DPH 63,52 eur) nepreukázal ich použitie na účely

podnikania a vyjadril sa, že si uplatňuje možnosť odpočítania DPH do výšky paušálnych výdavkov, teda
80 %. Na základe tohto vyjadrenia bola znížená táto DPH zo sumy 63,52 eur na 50,82 eur (63,52x0,8).
Odpočet DPH tak bol znížený o 12,70 eur a tým vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH vo výške
12,70 eur.

5. Nakoniec bol na základe predložených dokladov zistený aj nesúlad medzi údajmi uvedenými
v riadnom daňovom priznaní žalobcu k DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 a údajmi
zaznamenanými v predložených účtovných dokladoch. V riadnom daňovom priznaní žalobca priznal
DPH vzťahujúcu sa k dodaniu tovarov a služieb v tuzemsku v sume o 680,01 eur nižšej ako uviedol v
evidencii k DPH (38 066,54-38 746,55). Na základe tohto zistenia vznikla žalobcovi povinnosť odviesť

DPH vo výške 680,01 eur.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu a namietal nesprávne právne posúdenie
veci, nedostatočne zistený skutkový stav a podstatné porušenie ustanovení v konaní pred správnymi
orgánmi. Je toho názoru, že správcovi dane predložil dostatočne presvedčivé dôkazy o reálnosti

dodávok od spoločnosti J.B.K. group, s.r.o.. Naopak, žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil a
neuviedol žiadne dôkazy, na základe ktorých spochybnil materiálne plnenie od dodávateľa J.B.K. group,
s.r.o.. Len to, že spoločnosť J.B.K. group, s.r.o. je nekontaktným subjektom, takýmto dôkazom nie je.
Takýmto postupom žalovaný neprípustným spôsobom prenáša dôkazné bremeno na žalobcu a žiada
od neho, aby preukazoval skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne ďalších subjektov

zapojených do obchodného reťazca.

7. Spolu so správnou žalobou podal žalobca návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, o
ktorom správny súd rozhodol svojím uznesením č.k. 13S/83/2019-42 zo dňa 26.02.2020 tak, že návrh
zamietol.

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutočnostiach uvedených v napadnutom
rozhodnutí. Zopakoval, že v uvedenom prípade došlo k daňovému úniku, keď dodávateľ J.B.K. group,
s.r.o. neodviedol do štátneho rozpočtu DPH, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie. Žalobca siriadne nepreveril svojho dodávateľa, nekomunikoval s osobou oprávnenou konať za spoločnosť J.B.K.
group, s.r.o., ale s K. N., ktorý nebol konateľom. Nebolo preukázané, že tovar bol žalobcovi dodaný
dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, čím neboli splnené zákonné podmienky pre odpočet

DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z..

9. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci
je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a
miestnepríslušnýnakonanie(§13ods.1S.s.p.),vychádzajúczoskutkovéhostavuvčaseprávoplatnosti

napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods.
1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a
dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré
prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§
178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.),

proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol bez
pojednávania (§ 107 ods. 2 S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov
konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu, dospel správny súd jednomyseľne (§
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach
žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani

takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej
žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 4 S.s.p.)
vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).

10. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
11. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií
a záznamov, ktoré je povinný viesť.

12. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových

subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

13. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane

dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane.

14. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri

dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie.

15. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane,
kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí

z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.16. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia
a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

17. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu

dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré

už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
18. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú

realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

19. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

20. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady
posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu
rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia
plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých

prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej
transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola
uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti
je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk.
Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a

prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu
činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti

údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3
ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného
styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti,
poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa. Plnenia,
resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje

akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom,
možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

21. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie
skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nekontaktný, že nemá personálne a materiálne

možnosti na realizáciu dodávky, že pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho
daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo
služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí
daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako
deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť

dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať
všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie
zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom
uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je bojproti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden
a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb.
s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a

splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt
(žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).

22. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou
kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté
plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a

hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom
Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k
jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse
Oliemaatschappij NV, C-499/10).

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú

podľa § 71.

26. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej

osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak,
zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok

pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným
obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne
vykonanie obchodu.

27. Pred posúdením podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správny súd na tomto

mieste zdôrazňuje, že žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu
neuznaného odpočtu DPH vo výške 7 638,41 eur za tovar od dodávateľa J.B.K. group, s.r.o. z faktúr
bližšie popísaných v bode 2 tohto rozsudku. Predmetom súdneho prieskumu je teda len časť rozhodnutia
žalovaného týkajúca sa týchto sporných faktúr.

28. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie
s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť
skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy.
Záver správcu dane a žalovaného, že z vykonaného dokazovania nebola potvrdená vierohodnosť účasti

dodávateľa J.B.K. group, s.r.o. na deklarovaných obchodoch, tak ako je uvedené na sporných faktúrach
je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.29. Spoločnosť J.B.K. group, s.r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu je spoločnosťou nedôveryhodnou.
V rozhodnom čase táto spoločnosť nemala potrebné materiálne, technické, ani personálne vybavenie
na vykonávanie žiadnej obchodnej činnosti, nemala žiadnych zamestnancov, žiadny majetok, za rok

2013 nepodala žiadne daňové priznanie, nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť. So správcom
dane nekomunikovala, bola nekontaktným subjektom, nepredložila žiadne účtovné doklady. Konateľ
spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. I. G. o svojej spoločnosti nemal žiadne vedomosti, za spoločnosť
nevykonával žiadnu činnosť, nevedel, aký je predmet podnikania, nemal vedomosť o žiadnych
transakciách, nevedel nič o dokladoch spoločnosti, ani platbách, ani o preprave a pôvode tovaru,

nepodával daňové priznania, ani neviedol účtovníctvo. K. N., ktorý komunikoval so žalobcom nemal na
konanie v mene spoločnosti J.B.K. group, s.r.o. žiadne oprávnenie, konateľ J.B.K. group, s.r.o. I. G.
ho na takúto činnosť nesplnomocnil. Pochybnosti o reálnosti deklarovaných obchodov sú jednoznačne
opodstatnené. Pri existencii takýchto pochybností možno ustáliť, že v posudzovanom prípade išlo o
zneužitie objektívneho daňového práva a takýto výkon práva na podnikanie nepožíva právnu ochranu.
S ohľadom na odôvodnené pochybnosti o reálnosti sporných obchodov vyplývajúce z viacerých

vykonaných dôkazov a vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo
nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet
DPH za zdaňovacie obdobie december 2013 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca
nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a)
zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.

30. Žalobné námietky v tomto smere (v otázke dôkazného bremena a dokazovania) správny súd
vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd sa otázkou dôkazného bremena a dokazovania v daňovom
konaní podrobne zaoberal v bodoch 13 až 17 a ďalej v bodoch 20 a 21 tohto rozsudku. Rozhodovacou
praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre

(k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom
konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v
postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej
transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné
pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného

plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením
žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako
sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil svoju dôkaznú povinnosť tým, že disponuje
existenciou materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcimi faktúrami. Naopak, ako už bolo vyššie
uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí

žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne
došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže
reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich
skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je
podstatou sporu to, či predmetné obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami,

teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa v nich označených. V každom prípade je potrebné
si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie
zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na
odpočet DPH priznaný.

31. K žalobnej námietke, že žalobca nemá povinnosť skúmať pôvod tovaru od prvovýrobcu až ku
konečnému spotrebiteľovi, resp. preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne
ďalších subjektov zapojených v predmetných preverovaných transakciách a k povinnosti zachovávať
pri obchodovaní potrebnú mieru opatrnosti, správny súd zdôrazňuje, že poctivý obchodný styk je
základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny

orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s
ktorými tak činí. V posudzovanom prípade bolo jednoznačne preukázané, že dodávateľ žalobcu je
spoločnosťou nedôveryhodnou, ktorá je nekontaktným subjektom neplniacim si daňové povinnosti, ide o
spoločnosť virtuálnu, bez kancelárie, obchodných, prevádzkových a skladových priestorov, bez majetku,

bez zamestnancov a bez funkčného konateľa. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s takýmto
subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto
spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek
pochybností potvrdia. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil.32. Taktiež nie sú dôvodné ani námietky žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, čím malo dôjsť podľa žalobcu k podstatnému porušeniu zákona v

konaní pred správcom dane. Vychádzajúc z administratívneho spisu je nadovšetko zrejmé, že správca
dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere
mu skutočne nie je čo vyčítať. Keďže zistenie skutkového stavu považuje správny súd za dostatočné,
nemožno v tomto smere hovoriť o tom, že v konaní pred správnymi orgánmi došlo k porušeniu zákona
podstatným spôsobom.

33. Rovnako správny súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu ohľadne nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa J.B.K. group, s.r.o., čím
porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.. Právne posúdenie v danej veci je podľa
názoru správneho súdu správne.

34. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

35. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie

mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako
nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku a žalobu zamietol.

36. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo

možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak,
že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho
doručeniaprostredníctvomKrajskéhosúduvTrenčínenaNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvBratislave,
písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum

právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015
Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka,
čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo

sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v
akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).