Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/117/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514203651
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2514203651.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpenej: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ Y. U., narodený XX. Y. XXXX, trvalý pobyt: P., 2/ O.
U., narodený XX. Y. XXXX, trvalý pobyt: X. XXXX/XX, L., o 8.414,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 15. novembra 2018 č. k. 12C/232/2014-172, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej (II.) a v časti
náhrady trov konania (III.) ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1.553,52 eur,
úrok z omeškania vo výške 377,97 eur, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.553,52

eur od 178. novembra 2013 do zaplatenia (I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalovaným 1/,
2/ náhradu trov konania nepriznal (III.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 497 Ob. z. (Obchodný
zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. b/, § 4 ods. 1 ZoSÚ (zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 39, § 52 ods. 1, 2, §
524 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 92 ods. 8 ZoB

(zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o
splátkovom úvere dňa 28. novembra 2005 medzi žalovaným 1/ ako dlžníkom a právnou predchodkyňou
žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s.). Súd prvej inštancie posudzoval uplatnený nárok aplikáciou
právnych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom
vzťahusdodávateľom.Skúmanábolaajaktívnavecnálegitimáciažalobkyneakeďžepôvodnýveriteľbol
bankou, súd prvej inštancie skúmal zákonom stanovené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v

zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Žalobkyňa predložila oznámenie postupcu Slovenskej sporiteľne,
a. s. zo dňa 20. novembra 2009, v ktorom bolo žalovanému 1/ oznámenie postúpenie pohľadávky.
Uvedené oznámenie však nemožno považovať za výzvu na splnenie záväzku, preto súdu neostávalo
iné ako konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky
písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku. Dňa 4. novembra 2009 bola uzatvorená
zmluva o postúpení pohľadávok medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobkyňou, predmetom

ktorej bolo aj postúpenie pohľadávky voči žalovaným (žalovaný 2/ uzavrel dohodu o ručení dňa 28.
novembra 2005). Zmluva o postúpení pohľadávky je tak absolútne neplatná podľa § 39 O. z. pre rozpor
so zákonom (nedodržanie zákonom stanovenej podmienky podľa § 92 ods. 8 ZoB). V prípade ak by aj
všeobecné podmienky banky obsahovali úpravu ohľadom postúpenia pohľadávky, odchýlnu od zákona
v neprospech spotrebiteľa, súd by následne vyhodnotil tieto ustanovenia ako neprijateľné podmienky, a
teda neplatné. Čiastočné späťvzatie žaloby odôvodnil súd prvej inštancie poukazom na ustanovenie §

145 ods. 2 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov). Rozhodnutie
o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1CSP, ako aj článkom 1, 2 CSP. V konaní úspešný žalovaní mali nárok na náhradu trov konania, avšak
preukázateľne im trovy v konaní nevznikli, preto im súd ich náhradu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, v zamietajúcej časti vo veci samej (6.861,38
eur s príslušenstvom), navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne jeho zrušením a vrátením
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 89 ods. 1 ZoB banka alebo pobočka
zahraničnej banky si so svojím klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne
od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak
z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Podľa bodu 19.16 všeobecných
obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo

nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka
vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu
osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, zmluvné strany si dohodli

otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona. Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa
označila rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/11/2015, 9Co/145/2015 a 11Co/206/2015.
Podľa § 524 ods. 1 O. z. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. Na základe uvedeného je zrejmé, že ustanovenie bodu 19.16 všeobecných obchodných
podmienok nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami a je v súlade s ustanoveniami O. z. Žalobkyňa

poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 24Co/147/2017, ako aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať
s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je
úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok.
Ustanovením § 92 ods. 1 až 7 ZoB sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Podľa

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4Obo/210/01 relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Žalobkyňa poukázala aj na
uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 9Co/704/2015.

3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Prejednávaná vec bola pridelená sudcovi spravodajcovi (predsedníčka senátu) 20. mája 2020.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),

postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere o absolútnej
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4. novembra 2009 uzavretej medzi právnou

predchodkyňoužalobkyneažalobkyňoupodľa§39O.z.,prerozporsozákonom,nedodržanímzákonnej
podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB. V prípade, že by všeobecné podmienky banky
obsahovali odchýlnu úpravu ohľadom postúpenia pohľadávky, v neprospech spotrebiteľa, súd prvej
inštancie by následne vyhodnotil tieto ustanovenia ako neprijateľné podmienky, a teda neplatné.

7. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z
hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.8. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

9. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220
CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom
ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v

rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ÚS SR“ sp. zn. II. ÚS 410/03).

10. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre
nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou
tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné
(s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko

(rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo
zjavne svojvoľne (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého
procesu.

11. V posudzovanej veci sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom

nevyporiadal s argumentáciou žalobkyne, obsiahnutou v písomnom podaní doručeným súdu prvej
inštancie 30. októbra 2017, a to tvrdením odchýlnej úpravy vzájomných vzťahov zmluvných strán v bode
19.16 všeobecných obchodných podmienok, tvoriacich súčasť úverovej zmluvy. Napriek tomu, že podľa
zápisnice o pojednávaní bolo vykonané dokazovanie aj listinným dôkazom „Všeobecné podmienky
banky“, súd prvej inštancie sa však odchýlnou úpravou postúpenia pohľadávky vo všeobecných

obchodných podmienkach banky vôbec nezaoberal, ani ju nevyhodnotil.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek 26) potom vôbec nevyplýva, že dôkaz listinou
Všeobecné podmienky banky bol vykonaný, keďže v kladnom prípade by súd prvej inštancie konštatoval
existenciu odchýlnej úpravy postúpenia pohľadávky v dotknutom ustanovení. Je však neprípustné, bez

konštatovania pozitívneho skutkového zistenia, či všeobecné podmienky banky obsahovali aj úpravu
týkajúcu sa postúpenia pohľadávky, označiť ju všeobecne a podmienečne (ak by bola takáto osobitná
úprava) za neprijateľnú podmienku, bez náležitého argumentačného základu a právnej úvahy (vzhľadom
na právnu a skutkovú argumentáciu žalobkyne v uvedenom smere).

13. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania sa týka právnych
otázok (napríklad výkladu zákonného ustanovenia) i skutkových otázok (napríklad hodnotenia dôkazov).
Tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán konania, dá stranám najavo, že boli
vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Ústavný súd SR, ktorý má právomoc preskúmavať ústavnosť
rozhodnutí všeobecných súdov, už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu,

že sa súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi účastníkov konania a tým porušili základné právo na
spravodlivý proces. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko uviedol, že
jednou z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby uviedli dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie argumentov vznesených účastníkmi konania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku mábyť zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany konania a prečo námietky
strany považuje za nesprávne, mylné alebo vyvrátené. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou
strany, nemôže ju len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť

spočíva (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 As 24/2005). Ak súd
na konkrétne a podrobné argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto
argumentácia súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie
sa s argumentmi strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých
dôvodov považoval argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne a

nesúladne so základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 153/07).

14. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám
kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postrádalo argumentačný základ, ktorého správnosť
by odvolací súd preskúmal, vo vzťahu k spornej skutočnosti platného uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky.

15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov

odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania, posúdiť predložené listinné dôkazy, za účelom
preskúmania všetkých rozhodujúcich skutočností, určovaných hypotézou relevantnej hmotnoprávnej
normy, a to najmä vo vzťahu k naplneniu predpokladu postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB
(po vyhodnotení či zmluvné strany dohodli odlišnú právnu úpravu v uvedenom smere).

17. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, vrátane žalobkyne, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
193/06, III. ÚS 198/07).

18. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol.

19. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré žalobkyňa tvrdila, aké dôkazy označila, aké prostriedky procesného útoku použila,
ako sa vo veci vyjadrili žalovaní a aké prostriedky procesnej obrany použili. Súd prvej inštancie jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich

vyhodnotil,prípadneprečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil.Povinnosťsúdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

20. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

21. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.