Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/161/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200452
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2111200452.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
adresa J., Z. D. XX/X, zastúpenej splnomocneným zástupcom: B. B., nar. XX.X.XXXX, adresa O.,
B. XX, Česká republika, proti žalovanému: Q. O., nar. X.XX.XXXX, adresa J., W. XX, zastúpenému
advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, so sídlom Dunajská Streda, Ružová 265, o zaplatenie 45.000 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 21.3.2019 č.
k. 8C/3/2011-757, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším
súdom zrušeným rozsudkom z 25. novembra 2015) výrokom I. žalobu v celom rozsahu zamietol a
výrokom II. rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia v rozsahu 100% .

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 39, § 50, § 51, § 100 ods. 1 a 2 veta
prvá, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, § 489, § 451 ods. 1, § 456, § 457, § 774 ods. 1, Občianskeho
zákonníka, § 17 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, § 26 ods. 1 písm. k) zákona č. 154/2001
Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry.

3. Vecne súd dôvodil tým, že žalobkyňa v konaní uplatňuje pohľadávku titulom bezdôvodného
obohatenia, založeného na tvrdení, že svedkovi I. F. odovzdala spolu sumu 45.000,- Eur a to v polovici

apríla2010sumu12.000Euradňa9.6.2010sumu33.000,-Eurzaúčelom,žepôvodnežalovaný1JUDr.
W. O. poskytne právne poradenstvo a právnu pomoc jej synovi v súvislosti s jeho trestnou činnosťou.
Žalobkyňa tiež tvrdila, že suma 33.000,- Eur bola odovzdaná pôvodne žalovanému 2 Q. O., teraz už
len žalovaný za jej prítomnosti, ktorý ju následne spolu so svedkom I. F. odovzdali JUDr. W. O.. Sumu
12.000,- Eur podľa jej vyjadrenia odovzdala svedkovi I. F., ktorý ju spolu so žalovaným odovzdali JUDr.
W. O.. Žalovaný ako aj JUDr. W. O. všetky tvrdenia žalobkyne popreli.

4. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 20.8.2013 č. k.
8C/3/2011-258 súd prvej inštancie žalobu zamietol. Voči rozhodnutiu podala včas odvolanie žalobkyňa.
Odvolací súd uznesením zo dňa 28.7.2014 č. k. 25Co/94/2013-312 predmetné rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil, pričom uložil súdu prvej inštancie po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti,ktoré vyšli v konaní najavo, po vyhodnotení všetkých dôkazov, po vysporiadaní sa s námietkami
predostretými v konaní, po prípadnom doplnení dokazovania, predovšetkým zamerať sa na zistenie
okolnosti vzniku žalobkyňou predložených potvrdení, ktoré mali preukazovať odovzdanie peňazí I. F. a

mali byť ním vystavené a to za prítomnosti svedkov, ako aj na zistenie ich pravosti a či sú skutočne
opatrené podpisom svedka, ako aj po oboznámením sa so znaleckým posudkom z trestnej veci Prezídia
policajného zboru, Úrad boja proti korupcii ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2011, vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodniť.

5. V priebehu konania súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/3/2011-377 zo dňa 30.6.2015,
právoplatnýmdňa7.10.2016,konanievočipôvodnémužalovanému1,t.j.JUDr.W.O.zastavilvdôsledku
späťvzatia žaloby žalobkyňou voči nemu. Žalovaným zostal už len Q. O. ako pôvodný žalovaný 2.

6. Prvoinštančný súd následne argumentoval tým, že: „V konaní bolo sporným, či došlo k odovzdaniu
peňazí žalovanému 2 prostredníctvom svedka TG a následne žalovanému 1, čo bolo základnou a

najpodstatnejšou spornou skutočnosťou. Sporným bolo aj prípadné premlčanie nároku, ak by bol daný.“

7. Podľa súd prvej inštancie ďalej: „Tak ako uviedol odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, s
ktorého právnym názorom sa súd prvej inštancie plne stotožňuje, a dovolí si ho odcitovať: „O plnenie bez
právneho dôvodu ide vtedy, ak právny dôvod na plnenie od samého začiatku neexistoval. Neexistencia

právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za
následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté
plnenie. Tu potom prichádza do úvahy ako plnenie poskytnuté omylom tomu, kto nebol veriteľom, tak aj
plnenie poskytnuté v presvedčení že ním je plnený dlh, i keď žiaden neexistoval. Podstatné je, že ten kto
plnil, si nebol vedomý toho, že nie je povinný plniť, alebo že plní tomu, kto nie je oprávnený toto plnenie

prijať. K bezdôvodnému obohateniu dochádza v okamžiku, kedy ten kto sa obohatil prijal plnenie. Ak
došlo na úkor jedného subjektu k obohateniu druhého bez právom uznaného dôvodu, vzniká medzi nimi
záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia. To znamená, že pokiaľ aj žalobkyňa tvrdí, že
právnym dôvodom plnenia žalovanému 1 bol jeho prísľub poskytnúť jej synovi právnu službu, tento ako
prokurátor jej nemohol služby právnej pomoci poskytnúť, keďže mu to ust. § 26 ods. 1 písm. k) zák.

č. 154/2001 Z.z. výslovne zakazovalo, citovaného súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku, avšak súd žiadne závery z neho nevyvodil. Z uvedeného potom vyplýva, že ak by žalobkyňa
v konaní preukázala poskytnutie plnenia žalovanému 1 titulom dohody o poskytovaní právnej pomoci,
došlo by k prijatiu takéhoto plnenia žalovaným 1 bez právom uznaného dôvodu a medzi účastníkmi tak
k vzniku záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenie (plnením bez právneho dôvodu).“

To znamená, že ak by žalobkyňa preukázala tvrdené skutočnosti, jej žaloba by bola dôvodná, a to či
už voči žalovanému 1 (v prípade ak by bolo preukázané, že prostriedky boli mu odovzdané) alebo
žalovanému 2 (ak by bolo preukázané, že prijal prostriedky a tieto ďalej neodovzdal, resp. postačilo
by, aby bolo preukázané, že peňažné prostriedky prijal). Súd uvádza (rovnako ako odvolací súd),
že povinnosť vydať plnenie získané bez právneho dôvodu vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal.

Pričom tým, kto plnenie získal ale ten, komu bolo bez právneho dôvodu plnené. Osoba povinná vydať
plnenie získané bez právneho dôvodu je teda adresát tohto plnenia. V danom prípade podľa tvrdenia
žalobkyne potom žalovaný, ktorému mali byť peniaze určené, keďže žalovaný 2 mal len sprostredkovať
odovzdanie peňazí žalovanému 1. Ak by následne od adresáta nadobudla predmet plnenia tretia osoba,
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie na ňu s predmetom bezdôvodného obohatenia neprechádza,

lebo zodpovednostný záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká podľa zákona len medzi
tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a tým, na ktorého úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo; tým však
nie je vylúčené, domôcť sa voči žalovanému 2 vydania predmetu bezdôvodného obohatenia žalobou
z titulu toho, že tento by si prostriedky ponechal a neodovzdal by ich žalovanému 1. Z uvádzaného
súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení žaloby a jej dôvodnosti. Súd by teda vec posúdil podľa §

451 ods. 1 OZ a nasl. (viď ods. 40 až 42 odôvodnenia), keďže samotný úkon dohody o poskytnutí
právnych služieb ako zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 1 v prospech IŠ za súčinnosti
sprostredkovateľov žalovaného 2 a svedka TG, t.j. zmluvy v prospech tretieho podľa § 50 OZ (IŠ
vzhľadom na tvrdenia žalobkyne jednoznačne prejavil konkludentný súhlas s touto zmluvou) pričom,
ako bolo uvedené vyššie žalovaný 2 a svedok TG boli svojou povahou sprostredkovatelia, aj keď podľa

nepomenovanej zmluvy (viď § 51 OZ), nakoľko chýba podstatný pojmový znak, a to odplata, ktorá
nebola tvrdená, ani dohodnutá za činnosť sprostredkovateľov. Uvedené by bolo právnym posúdením
veci v prípade, ak by bolo preukázané, že skutočne došlo k odovzdaniu prostriedkov žalobkyňou pri
prvej sume 12.000,- eur svedkovi TG, ktorý ich spolu so žalovaným 2 mal odovzdať žalovanému 1, akoaj druhá suma 33.000,- eur, ktorá mala byť už priamo odovzdaná žalobkyňou za prítomnosti svedka
TG žalovanému 1, ktorý mal následne spolu so svedkom TG prostriedky zaniesť žalovanému 1 domov.
Všetky uvedené skutočnosti boli v konaní prezentované v rovine tvrdení, ktoré však neboli v konaní

preukázané. Súd konštatuje, že žalobkyňa opakovane tvrdila uvedené skutočnosti, hoc vo vzájomnom
rozpore - menila osoby prítomné pri jednotlivých momentoch, resp. raz ich uviedla a raz nie, kedy
napríklad žalovaný 2 od počiatku v žalobe uvedený vôbec nebol, pričom však následne žalobkyňa
tvrdila, že sa o žalovanom dozvedela so spisu orgánov činných v trestnom konaní, pričom následne už
uvádzala, že o ňom vedela od počiatku, avšak ho nechcela uvádzať z rodinných dôvodov - je vzdialeným

príbuzným. Tu súd musí konštatovať hrubé rozpory v tvrdeniach žalobkyne, ktoré však s ohľadom na
pôvodne tvrdenú situáciu by boli možné vyhodnotiť ako dôveryhodné, keby k nim však pristúpila ďalšia
okolnosť, ktorá by ich preukazovala. Uvedená okolnosť však v konaní nenastala, keďže žalovaný 1 aj 2
popierali akékoľvek tvrdenia žalobkyne a označovali ich za klamlivé. Rovnako svedok TG poprel všetky
žalobkyňou tvrdené skutočnosti, a ani z predložených listín nebolo možné prijať ten záver, že skutkové
tvrdenia žalobkyne sú preukázané. Tu súd konštatuje, že žalobkyňa síce predložila viacero potvrdení (zo

dňa 15.11.2009, zo dňa 12.07.2010 a dňa 22.07.2010), pri ktorom žalobkyňa napr. pri potvrdení zo dňa
22.07.2010 prehlásila, že ho vystavil v prítomnosti svedkov, avšak následne pri výsluchu uviedla, že ho
pripravila spoločne so zástupcom a svedok TG ho podpísal dodatočne. K uvedenej zmene skutkových
tvrdení žalobkyňou došlo potom, ako svedok TG uviedol a (v konaní uvedené bolo aj preukázané), že v
rozhodnom čase datovania potvrdenia dňa 22.07.2010 sa nachádzal spolu s partnerkou na dovolenke

v Tunisku. Svedok TG poprel skutočnosť, že mu žalobkyňa odovzdala sumu 12 000 eur, ktorú on mal
následne so žalovaným 2 odovzdať žalovanému 1. Zároveň poprel, že bol pri tom, kedy žalobkyňa
odovzdala žalovanému 2 sumu 33 000 eur pre žalovaného 1. Taktiež poprel, že spolu s IŠ boli viackrát
za žalovaným 1 žiadať vrátenie sumy 45 000 eur. Svedok I. F. rovnako ako to tvrdil vo svedeckým
výpovediach ako svedok v rámci trestného konania vo veci vedenej pod ČVS: PPZ-20/BPK-Z-2011 aj

vo tejto veci uviedol, že nepodpísal potvrdenie o prevzatí peňazí zo dňa 22. 7. 2010. Súd k odovzdanej
sume 12.000,- eur konštatuje, že tu dokonca žalobkyňa podľa vlastných vyjadrení nebola ani svedkom
odovzdania žalovanému 2, prítomná bola podľa vlastných tvrdení až pri odovzdaní druhej sumy 33.000,-
eur. Predložené potvrdenia by mohli navodiť dojem dôvodnosti, avšak vzhľadom na popretie pravosti ich
obsahu svedkom, ako aj k preukázanej skutočnosti, že zástupca žalobcu si zabezpečil čisté listy papiera

s podpismi svedka TG (ktorý uvedené opakovane tvrdil, súčasne popierajúc, že by listiny daného obsahu
podpísal, avšak pripustiac, že podpis môže byť jeho. Tu vstupuje do posúdenia druhá rovina, a to že
žalovaný (ako aj svedok) namietali pravosť predložených potvrdení, čo do obsahu, keďže svedok TG
tvrdil, že dokumenty uvedeného obsahu nepodpísal a poskytol zástupcovi žalobkyne čisté listy papiera
so svojimi podpismi na spodnom pravom okraji. Žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu tvrdila,

že uvedené čisté podpísané hárky použil zástupca v trestných veciach svedka. Žalobkyňa napriek
trom výzvam zo strany súdu (mala priestor jeden rok) ani raz sa nepokúsila zabezpečiť tvrdené listiny,
resp. označiť konkrétne spisy a podania, kde by sa mali nachádzať. Všeobecné tvrdenia žalobkyne
(jej zástupcu), že sa nachádzajú v spisoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v
Trnave a Okresného súdu bez bližšej identifikácie konkrétneho spisu, sú nevykonateľným dôkazom,

nakoľko nemožno žiadať, aby súd preskúmal všetky spisy za účelom zabezpečenia dôkazov v prospech
žalobkyne. Súd k znaleckému posudku č. 33/2011 (viď ods. 24), kde z obsahu znaleckého posudku
je zrejmé, že podpis síce patrí svedkovi TG, avšak tento je naskenovaný a vytlačený, a teda nejde o
dôkaz výpovednej hodnoty, ktorý by potvrdzoval tvrdenia žalobkyne, nakoľko všetky listinné dôkazy s
podpisomsvedkaTGbolispochybnené,čodoichpravosti,kedysvedokpopieralichvedomépodpísanie,

pričom žalobkyňa predložila len dva originály listín, ktoré obsahujú podpis svedka, avšak nebolo bez
pochybností preukázané, že neboli dodatočne vyhotovené k podpisom svedka. Súd tiež uvádza, že
posúdil výpoveď svedka TG v tomto konaní ako aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako
dôveryhodnú s ohľadom na všetky okolnosti, jeho súčinnosť (predložil doklady navrhnuté žalovaným),
pričom jeho výpoveď bola v základných bodoch rovnaká, kdežto žalobkyňa menila skutkové tvrdenia

podľa vývoja sporu. Súd tiež uvádza, že svedok TG pri prvotnom odmietnutí výpovede (na pojednávaní
v roku 2017) pôsobil tak, že má obavy zo syna žalobkyne IŠ a ostatnej verejnosti, avšak po poučení
súdom (že už raz vypovedal a nemôže odmietnuť výpoveď), vypovedal zásadne zhodne, ako v roku
2015. Žalobkyňa napriek tvrdenej existencii, nepreukázala teda reálnu existenciu ostatných tvrdených
dokladov s podpisom svedka TG, a teda neuniesla v tejto časti dôkazné bremeno a súd na základe

uvedené vyhodnotil ako dôveryhodnú výpoveď svedka, ktorý súčasne na výzvu predložil aj listiny,
ktorými bolo preukázané, že zástupca žalobkyne žiadal od svedka podpísané čisté listy papiera, avšak
v konaní nepreukázali, kde originály použil. K uvedenej skutočnosti pristúpila ďalšia závažná okolnosť,
a to skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že by vôbec mala prostriedky na poskytnutie takejto sumy,hoc tvrdila, že prostriedky mala s predaja haly v sume 28.214,83 eur, pričom však podľa vlastných slov
(bolo aj preukázané) uhradila kauciu v sume 17.000,- eur a ešte mala poskytnúť prostriedky v sume
45.000,- eur, pričom celú sumu mala doma. Napriek opakovaným návrhom zo strany žalovaného na

preukázanie, či disponovala uvedenými prostriedkami (žalovaný uvedené popieral), žalobkyňa uvedené
odmietla a v konaní nepreukázala, že by skutočne niekedy disponovala sumou 62.000,- eur(45.000,- eur
a 17.000,- eur) a aj uvedená skutočnosť zotrvala v rovine tvrdenia. Žalobkyňa nepredložila potvrdenie z
banky, prípadne iný doklad, ktorý by svedčil, že mala reálne k dispozícii sumu 62.000,- eur. Súd uvádza,
že Civilné sporové konanie je v súčasnosti ovládané zásadou návrhov dôkazov sporovými stranami a

súd môže vykonať iné dôkazy len výnimočne. V tomto prípade súd vykonal dokazovanie v rozsahu,
akom to požadoval Krajský súd v Trnave vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Súd má za to, že zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v
tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie (NS SR sp. zn. 6 M Cdo

17/2010). Súd sa ďalej zaoberal datovaním jednotlivých listín, prvá v poradí vyhotovená dňa 21.11.2009
(v konaní predložená až v odvolacom konaní), druhá dňa 12.07.2010 a tretia 22.07.2010. Súd uvádza,
že prvá bola predložená listina datovaná dňom 22.07.2010, následne po zistení, že svedok TG bol
na dovolenke bola predložená druhá listina z 12.07.2010 a zmenené skutkové tvrdenia žalobkyne,
keďže predtým tvrdila, že dňa 20.07.2010 navštívil jej syn so svedkom TG žalovaného 1 u neho v

W., čo však nebolo technicky možné, nakoľko svedok TG bol preukázateľne na dovolenke v Tunisku.
Súd tiež uvádza, že vyhotovenie prvej listiny spadá do obdobia po prepustení zástupcu žalobkyne
z väzby (viď listina a vyjadrenie zástupcu na pojednávaní dňa 21.03.2019). Z výpovede žalobkyne
plynie, že jej zástupca bol pri vyhotovení každej listiny prítomný, súčasne že pri vyhotovení boli aj tretie
osoby, pričom žalobkyňa vedela o týchto osobách, ktorých počet menila, ale v konaní ich nenavrhla

vypočuť (p. X. G., p. X. G.). Tu súd sa pristavil pri ďalšej závažnej okolnosti, a to skutočnosti, že
od prepustenia z väzby spolupracoval na tomto prípade zástupca žalobkyne (čo sám tvrdil), pričom z
obsahu súdneho spisu plynie, že zástupca žalobkyne hoc nemá právne vzdelanie, má pomerne obšírne
praktické vedomosti z trestného práva. Rovnako aj osoba označená žalujúcou stranou - X. G., má
byť podľa žalobkyne príslušník Prezídia Policajného zboru, čo nebolo v konaní spochybnené, avšak v

takom prípade má súd za to, že taktiež ide o osobu znalú problematiky trestného práva. Tu nastáva
moment, kedy dve osoby, ktoré sú znalé trestného práva účastné pri vyhotovovaní (podpisovaní) listín a
rozhodovaní o ďalšom podpise nezvolia prostriedky, ktoré by boli ako dôkazy silnejšie pre účely tohto
konania, hoc možno pre účely trestného konania by tieto prostriedky boli dôkazmi nezákonnými. Avšak
takéto dôkazné prostriedky neboli prezentované, ani navrhnuté v tomto konaní, a tak všetky žalobkyňou

tvrdené skutočnosti zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení, kedy žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno a žaloba v takom prípade po vyhodnotení dokazovania musela byť zamietnutá, nakoľko
listinné dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne boli spochybnené, čo do pravosti a svedecká výpoveď
syna žalobkyne je v časti nepoužiteľná (nebol priamym svedkom, skutočnosti, ktoré vie od žalobkyne,
nakoľko v čase údajného odovzdania peňazí bol vo väzbe) a vo zvyšku je výpoveď nedôveryhodná,

nakoľko je blízkou osobou žalobkyne a sama žalobkyňa časť skutkových okolností (činnosti svedka IŠ)
zaradila do momentu, kedy ich mal vykonať s TG (dňa 20.07.2010), s ktorým ich však reálne vykonať
nemohol, lebo tento bol na dovolenke v Tunisku. Rovnako tak muselo byť súdom konštatované, že
akékoľvekodovzdaniepeňažnýchprostriedkovžalobkyňoužalovanému2,resp.svedkoviTGzostalolen
v rovine nepreukázaných tvrdení, pričom k tvrdeniam žalobkyne nepristúpila žiadna ďalšia preukázaná

skutočnosť, a to ani tá o dostatku peňažných prostriedkov, ktorý žalobkyňa demonštrovala v žalobnom
návrhu, ale keď mala pristúpiť k uvedenému preukázaniu tak, reálne uvedené nevykonala a zostala
procesne nečinná. Súd má súčasné za to, že v tejto časti absentovali aj skutkové tvrdenia, nakoľko
žalobkyňauviedla,žeuhradilapoprivýstavbedomu,eštesumu62000,-eur(17.000,-eurbolobankovým
prevodom),pričompodstatnúčasťprostriedkovmaladržaťžalobkyňavhotovosti,čovšaknepreukázala.

Súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v
Trnave, kde odvolací súd sám vyjadril záver: „v prípade že navrhovateľka v konaní preukáže poskytnutie
plnenia odporcovi 1 titulom dohody o poskytovaní právnej pomoci,“. Všetky vyššie uvedené skutočnosti
viedli súd k tomu, že žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by boli
odovzdané prostriedky žalovanému 2, a teda nebolo preukázané, že by vzniklo bezdôvodné obohatenie

na jeho strany, ktoré by odôvodňovalo ho zaviazať na zaplatenie žalovanej sumy. Súd tiež uvádza, že
v záverečnej reči zástupca žalobkyne vyjadril hlboké presvedčenie o pravdivosti tvrdení žalobkyne, ako
aj obsahu predložených listín. Súd musí konštatovať, že v prípade ak by sa preukázali ako pravdivé
všetky tvrdenia žalobkyne, ako aj pravosť listín, tak súd by voči žalovanému 2 žalobu zamietol, nakoľkotento by nebol osobou, ktorému bezdôvodné obohatenie vzniklo, ale bol by ňou žalovaný 1, ktorý by
bol prijímateľom plnenia, čo ostatne vyjadril vo svojich záveroch aj Krajský súd v Trnave, tj. žaloba by
bola zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2, ktorý by nebol prijímateľom

prostriedkov, ale len sprostredkovateľom dohody žalobkyne a žalovaného 1., čo ho však nezaväzuje na
plnenie titulom bezdôvodného obohatenia.“

8. Prvoinštančný súd tiež uviedol, že: „V konaní súd v určitom momente posudzoval (uviedol stranám),
či v danom prípade nejde o nárok na náhradu škody. Súd musí konštatovať, že v tomto prípade by

nemohlo ísť o nárok na náhradu škody, nakoľko by šlo o bezdôvodné obohatenie (viď odôvodnenie
v predchádzajúcom odseku), pričom však súčasne aj keby malo ísť o náhradu škody, tak súd by
musel nevyhnutne konštatovať, že vznik škody nebol preukázaný (rovnako ako vznik bezdôvodného
obohatenia - t.j. odovzdanie prostriedkov), a teda nemohlo by prísť k vyhoveniu žalobe. Súčasne by
nebol preukázaný príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním žalovaného 2 a vznikom škody,
ale keďže nebolo vôbec preukázané, že by prostriedky boli poskytnuté (prípadný vznik škody), uvedené

by bolo z tohto pohľadu nadbytočné. Ale ako súd uviedol vyššie nejednalo by sa v tomto prípade o
škodu, ale o bezdôvodné obohatenie.“

9. Súd prvej inštancie k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného 2. v závere konštatuje,
že: „Prostriedky boli poskytnuté 15.04.2009 a 09.06.2009, pričom od uvedeného času sa počíta

premlčacia doba, ktorá je ako objektívna pri bezdôvodnom obohatení trojročná (pri úmyselnom 10
ročná) a začala plynúť od momentu odovzdania prostriedkov, a uplynula by 15.04.2012, resp. pri
druhej platbe 09.06.2012. Subjektívna lehota plynie od momentu kedy sa o bezdôvodnom obohatení
dotknutý dozvedel, a kto zaň zodpovedá, pričom najneskôr by uplynula spolu s lehotou objektívnou.
Súd konštatuje, že v tomto prípade sa možno stotožniť s argumentáciou žalobkyne, že sa dozvedela o

tom, že žalovaný 2 zodpovedá od momentu doručenia vyjadrenia pôvodne žalovaného 1, ktorý poprel,
že by mu boli niekedy nejaké prostriedky poskytnuté. Teda žaloba bola podaná v rámci objektívnej
lehoty trov rokov, ako aj v rámci subjektívnej lehoty pred jej uplynutím, a teda žaloba voči žalovanému
bola podaná včas. Námietka premlčania by teda nebola dôvodná, nakoľko však žaloba bola zamietnutá
pre nepreukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia, tak posudzovanie námietky premlčania nemá pre

posúdenie nároku zásadnejší význam a súd ho pre strany uviedol, pre jasnosť veci. Posudzovanie 10
ročnej lehoty, taktiež nemalo právny význam, keď žaloba bola podaná v základnej objektívnej lehote
včas.“

10. Z napadnutého rozsudku vyplýva i to, že: „Žalobkyňa navrhla vypočutie žalovaného 2 a svedka

TG na detektore lži ministerstva vnútra. Súd tento dôkaz nepripustil vzhľadom na súdna prax, ktorá
prakticky tento dôkazný prostriedok nevyužíva. Vyšetrením na detektore lži je možné samozrejme overiť
pravdovravnosť účastníka konania, ak s tým vysloví súhlas. Otázky na overenie pravdovravnosti výpo-
vede účastníka, by však nemali v žiadnom prípade (aspoň súčasná právna úprava to nedovoľuje) úzko
súvisieť s konaním, v ktorom sa vidí trestný čin, a už vôbec by nemali byť sugestívne alebo kapciózne,

aby nebolo porušené právo osoby podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku (k výpovedi alebo k priznaniu
osoba nemôže byť nútená).“

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že nárok na ich náhradu má v rozsahu
100%žalovanýakostranaplneúspešnávkonaní. Súdnezistilžiadnedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,

ktoré by odôvodňovali nepriznanie trov, nakoľko podľa vlastného vyjadrenia žalobkyňa má dostatok
prostriedkov. Vec bola síce pomerne skutkovo náročná, ale na druhej strane žalobkyňa mala od počiatku
odbornú pomoc v podobe zastúpenia, hoc zástupca do konania pristúpil neskôr, avšak vzhľadom
na štylistiku a obsah podaní, ako aj skutočností zistených v priebehu konania mal súd preukázané,
že zástupca poskytoval žalobkyni služby už pre podaním žaloby (vystavovanie potvrdení, postup pri

podávaní žaloby a jej doplnení). Všetky uvedené skutočnosti viedli súd k tomu, že priznal žalovanému
plnú náhradu trov konania.

12. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu.
Svoje odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), g) a h) CSP. V

odvolaní namietala, že sudca nezistil skutočný a skutkový stav, a to preto, že bol manipulovaný inými
sudcami Okresného súdu Trnava a Okresnou prokuratúrou v Trnave, ktorá nemá záujem na nejakom
spochybnení svojho člena. V odvolaní uviedla, že B. B. - jej splnomocnený zástupca, bol priamy svedok
a účastník udalostí, ktoré súvisia s predmetom žaloby. V odvolaní splnomocnený zástupca ako tvrdenýsvedok udalostí vo vlastnom mene uvádza údaje, ktoré doteraz ako splnomocnený zástupca žalobkyne
v konaní netvrdil, pretože ako svedok nebol vypočúvaný, hoci o to žiadal. Okrem iného poukázal na
to, že v čase, keď bol v súdnej väzbe, sa dňa 11.1.2009 v cele objavil H. B. z J., ktorý mu povedal, že

bol podvedený a oklamaný a jeho matka (v tomto konaní žalobkyni) vydala I. F. sumu 45.000,- Eur pre
JUDr. W. O.. Následne sa dohodol s H. B., že dňa 21.11.2009 sa zastaví u jeho matky (žalobkyni), ktorá
zabezpečí prítomnosť I. F. za účelom, že podpíše potvrdenie o prevzatí peňazí, čo I. F. učinil. Prítomní
pri tomto potvrdení bol vtedajší príslušník vojenskej polície ppl. X. G. a jeho priateľka X. Q., ktorá je jeho
dcéra. Osobné údaje oboch svedkov podpísania Potvrdenia od I. F. spolu s ich písomným prehlásením

pripája ako prílohu odvolania.

13. Žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu ďalej v odvolaní uviedla, že: „...je nesporné,
že I. F. dňa 21. novembra 2009 podpísal slobodne pri plnom právnom vedomí potvrdenie o prevzatí
peňazí vo výške 45.000 Eur, ktoré podľa tohto potvrdenia odovzdal odporcovi Q. O.. V potvrdení sa
uvádza, že "aby ich Q. O. dal prokurátorovi JUD. Stanislavovi Bohunickému", teda aby ich dal! Či ich

dal je otázne a sudca sa nikdy nepokúsil o priamu konfrontáciu medzi O. a F., ani o konfrontáciu medzi
F. a navrhovateľkou. Na predposlednom pojednávaní síce sudca sa "vyhrážal" že bez varovania I. F.
dá i predviesť policajtom, ale to nevykonal. Z hľadiska dôkazu od I. F. zo dňa 21. novembra 2009
vyplýva, že peňažné prostriedky odovzdal podľa tohto potvrdenia Stanislavovi Bohunickému, teda mal
mu ich odovzdať Q. O., bývalý príslušník väzenskej a justičnej stráže MS SR, resp. ZNV. Teda v každom

prípade ich odovzdal Q. O., ktorý ak teda ich nedal ďalej Stanislavovi Bohunickému, tak si ich ponechal
a získal tým nedovolené obohatenie podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Špekulácia sudcu Jozefa
Šuleka v tom, ako vyvliecť O. zo žaloby na vydanie nedovoleného obohatenia s tým, že ak sa teda
preukáže odovzdanie peňazí Stanislavovi Bohunickému, tak by žalobu zamietol, pretože sa teda v
prípadeodovzdaniapeňazíBohunickémuneobohatilodporcaQ.O..Ostatnepripreberanísumy33.000,-

Eur bola osobne prítomná navrhovateľka a niet pochýb o tom, že O. tieto peniaze prebral.“. Q. O. sa
tak elegantne a so súhlasom súdu vyhol konfrontácie s ňou. Po prepustení H. B. na kauciu 17.000,-
Eur zložených ňou na účet súdu I. F. okamžite a opakovane s H. B. kontaktovali JUDr. Stanislava
Bohunického jednak v Seredi a potom aj na pracovisku OP Trnava. Po tom, čo povedala advokátke
JUDr. D., že dala peniaze pre Bohunického, ho táto označila za podvodníka a odporučila im, nech si

peniaze pýtajú späť, o čo sa snažil H. B. spolu s I. F..

14. V ďalšom odvolateľka konkretizovala podania, na ktoré boli použité všetky vopred dané podpisy
F. odovzdané jej splnomocnenému zástupcovi. Sú to podania na: Najvyšší súd Slovenskej republiky
so žiadosťou o stanovenie množstva účinnej látky THC v konopí rodu Cannabis, Podnet Ministrovi

spravodlivosti SR na podanie dovolania vo veci väzby a urgencia podnetu, Podnet na Ústavný súd
Slovenskej republiky a urgencia, Podanie sťažnosti Krajský súd v Trnave voči predĺženiu väzby. Ide
celkom o 6 zaslaných podpisov, , ich kópie pridáva ako dôkaz.

15. Žalobkyňa v závere zhrnula, že zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené. Za tieto považuje dodanie písomného svedectva
X. Q. a Ing. X. G., svedkov podpisu o prevzatí peňazí I. F. dňa 21.11.2009, svedectvo A. Z. z cely č.
115 o komunikácii H. B. v otázke jeho prepustenia za „poplatok“ okresnému prokurátorovi; záznam z
telekomunikačnej prevádzky medzi Q. O., Stanislavom Bohunickým a I. F. v mesiaci júl a august 2010;
potvrdenie o predaji nehnuteľností rodiny žalobkyne; čísla bankoviek v hodnote 200,- Eur vydaných I.

F. a potom sa objavených v obchodnej sieti (Sereď, Trnava); podanie na NS SR; podanie na MS SR a
urgencia; podnet na Ústavný súd SR a urgencia; podanie na Krajský súd v Trnave a odvolací súd žiada,
aby sám zopakoval dokazovanie, vrátane dôkazov predložených odvolaciemu súdu, podľa § 384 ods.
2 CSP. Tiež navrhuje, aby vykonal súdnu konfrontáciu medzi Q. O. a A. B. a medzi I. F. a A. B. a až
potom sám rozhodol o podanom odvolaní.

16. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadril.

17. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

Súd prvej inštancie rozhodujúc napadnutým rozsudkom, ako i odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu
v tejto veci po 1. júli 2016, postupovali na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti) už podľa CSP.18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f) g) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok je dôvodné ako vecne správny v zmysle § 387 CSP potvrdiť.

19. Podľa § 380 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. (ods. 1) Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. (ods. 2)

20. Odvolateľ v odvolacích dôvodoch vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t .j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli zakladať odvolacie dôvody podľa § 365 CSP, odvolací súd v rámci prieskumu prihliadať
nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd tak môže prihliadať len na tie dôvody, ktoré
vyplývajú z podaného odvolania a v odvolacom konaní zároveň vyšli najavo. Výnimkou sú len vady
konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, ktoré v danom prípade zistené neboli.

21. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s poukazom na konštatované v
predchádzajúcom odseku, odvolací súd poukazuje na primárnu zodpovednosť žalobkyne za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (cit. § 380 ods. 1 CSP).

22.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,jespoukazomnauplatnenéodvolaciedôvodyžalobkynea
na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
konkrétne správnosť jeho záverov vo veci samej o nároku žalobkyne voči žalovanému na vydanie
bezdôvodného obohatenia plnením bez právom uznaného dôvodu.

23. Odvolací súd ako prvoradé zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu
žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného
uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí
sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť

s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť
môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v
rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP

). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil
alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

24. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V

priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

25. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje § 366 CSP ). V civilnom procese sauplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a
strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak
dané námietky boli už predmetnom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje

len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy či zaoberať sa novými skutočnosťami,
ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

26. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom, zaručeným čl. 48 ods. 2 Ústavy SR znamená, že súd je povinný

strane poskytnúť priestor na uplatňovanie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v §
160 ods. 1 CSP , podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností
formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v
kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej
v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť

za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť
nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd
v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods.
1 CSP , pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach
žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných

nedostatkoch žaloby a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ
by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane
odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné,
navyše obe procesné strany sú od začiatku konania právne zastúpené.

27. Vychádzajúc z uvedeného v predchádzajúcich odsekov (ods. 26 až 29), odvolací súd za rozhodujúci
v danej veci považuje právny záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní, že medzi žalobkyňou a
žalovaným vznikol právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, s ktorým právnym záverom sa v celom
rozsahu stotožňuje a zdieľa tým v uvedenom i odôvodnenie napadnutého rozsudku (ods. 55).

28. Zhrňujúc do jednej vety, podľa odvolacieho súd žalobkyňa v spore nepreukázala získanie
bezdôvodného obohatenia žalovaným na jej úkor vo výške 45.000,- Eur, vznik tomu zodpovedajúcej
majetkovej ujmy na jej strane, ako i príčinnú súvislosť medzi získaním tohto bezdôvodného obohatenia
a vznikom majetkovej ujmy u nej.

29. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty žalobkyne nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od tohto záveru, vychádzajúceho zo zistení súdu prvej inštancie, na ktorých tento
súd postavil totožný kľúčový záver odchýliť a nemôže preto dať v rozhodnom za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o uvedenom nároku uvádza nasledovné:

30. Ako prvé žalobkyňa namietala, že jej splnomocnený zástupca Vladimír Václaviak bol priamym
svedkom a účastníkom udalostí, ktoré súvisia s predmetom žaloby, a napriek návrhu v konaní nebol
ako svedok vypočutý, preto považovala za potrebné tieto skutočnosti popísať prostredníctvom svojho
zástupcu priamo v odvolaní.

31. I keď zákon nevylučuje vykonať dôkaz svedeckou výpoveďou osoby, ktorá je zároveň i
splnomocneným zástupcom strany v spore (má sa tým na mysli zástupca fyzická osoba, nie advokát),
ako to žalobkyňa v danej veci žiadala, je si potrebné zároveň uvedomiť, že vyhodnotenie dôkazov z
hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa
druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Povinnosťou súdu bolo

preto najskôr vyhodnotiť, či vzhľadom na pomer navrhovaného svedka k žalobkyni a k veci (svedok je
zástupcom strany v konaní), je takýto návrh akceptovateľný z hľadiska vierohodnosti výpovede takéhoto
navrhovaného svedka s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k veci.

32. Ako už bolo vyššie uvedené, pri hodnotení dôkazov výpoveďou svedka musí súd prihliadnuť okrem

iného najmä k tomu, aký má svedok vzťah k procesným stranám a k prejednávanej veci a na okolnosti,
ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností. Tieto aspekty majú osobitný význam v prípade, že svedok
je zároveň zástupcom sporovej strany.33. Dohodou o plnej moci (zastúpenie či splnomocnenie) medzi zastúpeným a zástupcom, ktorou sa
splnomocnenec zaväzuje zastupovať splnomocniteľa v dohodnutom rozsahu, prípadne za dohodnutých
podmienok, vzniká právny vzťah zastúpenia medzi zastúpeným a splnomocnencom. Všeobecne

pritom platí, že splnomocnený zástupca je povinný chrániť a presadzovať práva a oprávnené záujmy
zastúpeného a riadiť sa jeho pokynmi, i to, že je povinný využívať dôsledne všetky zákonné prostriedky a
v ich rámci uplatniť v záujme zastúpeného všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné
(§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ak potom vypovedá takýto zástupca v konaní ako svedok, i
keď je síce poučený o trestných následkoch krivej výpovede (§ 201 CSP), ale ani táto okolnosť nemení

nič na tom, že zároveň trvajú jeho povinnosti zástupcu opísané v predchádzajúcej vete. Nemožno preto
bez ďalšieho očakávať, že by zástupca vypovedal v neprospech zastúpeného. Z uvedeného vyplýva, že
ak vypovedá zástupca strany, v tom istom konaní ako svedok o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel
v súvislosti s poskytovaním zastúpenia tejto strane sporu, je vierohodnosť jeho výpovede už z dôvodu
existencie zmluvného vzťahu o zastúpení medzi žalobkyňou a jej zástupcom výrazne oslabená a súd pri
zvážení vykonania takéhoto dôkazu musí na túto okolnosť prihliadať, spravidla takýto dôkaz z dôvodu

hospodárnosti konania ani nevykoná, ako to bolo i v danom prípade, keďže by nemohol byť dôkazom
rozhodujúcim.

34. Dokazovanie je časť súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť

to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03 ). Súd v konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP ), nie strany sporu.

35. Vychádzajúc z uvedených východísk preto nevykonanie dôkazu výsluchom zástupcu žalobkyne ako
svedka nemohlo zmariť zistenie rozhodujúcich skutočností, rovnako ani porušiť právo na spravodlivý
proces. Navyše vzhľadom na uvedené v ods. 36, by vykonanie takéhoto dôkazu bolo v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania.

36. Žalobkyňa potom až v podanom odvolaní prostredníctvom splnomocneného zástupcu opisuje ďalšie
nové okolnosti týkajúce sa odovzdávania finančných prostriedkov žalovanému (či už priamo alebo
prostredníctvom iných osôb), ako sa mali stať za jeho osobnej prítomnosti (splnomocneného zástupcu
Vladimíra Václaviaka), ktoré v v prvoinštančnom konaní uplatnené neboli.

37. V prvoinštančnom konaní nebol žalobkyňou uplatnený ani návrh na vypočutie svedka pplk. X. G.,
vtedajšieho príslušníka vojenskej polície, ktorý mal byť rovnako prítomný pri podpisovaní potvrdenia I. F.
u žalobkyne dňa 21.11.2009,tiež jeho priateľky X. Q., ktorá má byť i dcérou splnomocneného zástupcu
žalobkyne, s odôvodnením v odvolaní, že sa tak nestalo preto, lebo B. B. - splnomocnený zástupca
žalobkyne nebol pred prvoinštančným súdom vypočutý ako svedok, i keď o to súd žiadal, svedka A. Z.

o kumunikácii H. B. (syna žalobkyne) v otázke jeho prepustenia za „poplatok“ okresnému prokurátorovi.

38. V zmysle § 366 CSP pritom platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

39. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore
vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom
konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila
v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových

skutočností a dôkazov (novoty) je teda prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok
písm. a) až d) citovaného ustanovenia. Žalovaná pritom netvrdila a ani odvolací súd nezistil, že by
ktorákoľvek z podmienok v zmysle § 366 písm. a) až d) bola v danom prípade splnená. Poukázanie na
ďalšie nové okolnosti týkajúce sa odovzdávania finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanému (ods.39), ako aj na nové dôkazy (ods. 40) sú pritom prostriedkom procesnej obrany v zmysle § 149 CSP.
Žalobkyňou až v odvolaní uplatnené novoty sú preto ako odvolací dôvod neprípustné.

40. V kontexte uvedeného odvolací súd potom považuje za novotu tiež návrh žalobkyne z odvolania,
ktorým žiada vykonať priamu konfrontáciu medzi žalovaným a svedkom F., ako aj konfrontáciu
medzi žalobkyňou a svedkom F., vykonanie týchto konfrontácii žalobkyňa v prvoinštančnom konaní
nenavrhla, nenavrhla tak ani v rámci výsluchu svedka F.. Navyše takýto návrh žalobkyňa bližšie
nekonkretizuje. Z obsahu spisu vyplýva len návrh na konfrontáciu žalobkyne a žalovaného, navyše

bez bližšej konkretizácie čo sa týmto návrhom sleduje. Nevykonanie tejto konfrontácie odvolateľka
ale nenapáda, čím potom nevyhovenie návrhu na jej vykonanie prvoinštančným súdom nespravila
predmetom prieskumu.

41.Novotoujeajšpecifikácialistín,naktorýchsamánachádzaťpodpisI.F.prvotnevystavenýnašiestich
čistých papieroch formátu A4 a takto odovzdaných splnomocnenému zástupcovi žalobkyne ešte pred

dátumom vystavenia dotknutých potvrdení a ich údajnom podpísaní I. F., majúcich preukázať prevzatie
žalovanej sumy od žalobkyne, resp. jej časti po zmene výpovede žalobkyne, ostatnú časť mal za jeho
prítomnosti prevziať priamo žalovaný za jeho prítomnosti, inak súdu predložené len v kópiách. T.j. listín,
na spísanie ktorých malo byť šesť čistých papierov s vlastnoručným podpisom I. F. použitých, čím malo
byť vyvrátené tvrdenie svedka F., že práve na vyhotovenie predkladaných potvrdení len v kópiách mali

byť tieto dopredu vystavené podpisy na čistých papieroch zneužité bez jeho vedomia. Identifikácia listín
až v odvolaní s tým, že tieto listiny (podania) majú byť podľa odvolateľky v kópii pridané ako dôkaz, v
skutočnosti súdu ale predložené neboli, čím potom len ich všeobecné označenie bez možnosti ich bližšej
identifikácie pre účely ich žiadaného zabezpečenia samotným súdov v originály od ich adresátov je
neurčitým návrhom na vykonanie dôkazu bez právnej relevancie, predstavuje tiež neprípustný odvolací

dôvod.

42. Obdobne neprípustným odvolacím dôvodom ako novota je aj návrh na zabezpečenie záznamu
z telekomunikačnej prevádzky medzi Q. O., Stanislavom Bohunickým a I. F. v mesiaci júl a august,
potvrdenie o predaji nehnuteľností rodiny žalobkyne (majúce preukázať solventnosť žalobkyne v

rozhodnom období), čísla bankoviek v hodnote 200,- eur vydaných I. F. a potom sa objavených v
obchodnej sieti (navyše ide o neurčitý návrh, z ktorého nie je zrejmé čo a akým spôsobom má byť
vykonané, a čo sa týmto návrhom sleduje).

43. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie je úlohou civilného súdu snažiť sa z vlastnej

iniciatívy hľadať v dôkazoch ako i v podaniach parciálne údaje na účely vyhovenia žalobe a vykonávať
dokazovanie bez iniciatívy strany sporu, ktorej svedčí bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Treba
totiž zdôrazniť, že v civilnom konaní platí zásada ukladajúca strane tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj
preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní.

44. V danej veci je už potom nadbytočné zaoberať sa čímkoľvek ďalším.

45. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne nespôsobilú ovplyvniť nepriznanie
jej uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,
včítane závislého, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, s

použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.47. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

48. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

49. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

50. V tomto odvolacom konaní bol fakticky plne úspešný žalovaný a preto podľa citovaného ustanovenia

mu vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému.
Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné
nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená,
ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).