Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 6, 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 25C/93/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203490
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Melicherčíková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7115203490.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v právnom spore žalobcu: V.. J. W., N..XX.XX.XXXX, A. K.J., R. X, zastúpený

advokátom JUDr. Richard Kovalčík, Rázusova 1, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika,
Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava v konaní o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000,-€ do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobcu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 11.2.2015 sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 20.000,-€ titulom náhrady
škody, ako aj vzniknutých trov konania.

2. Žalobu odôvodnil skutočnosťami, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný
dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012 mu bola v
zmysle § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke stanovená okrem iného povinnosť podrobiť
sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla. Proti uvedenému rozhodnutiu

podal dňa 9.7.2012 odvolanie a žiadal, aby Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach namietané
rozhodnutie zrušil.

3. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát Košice zo
dňa 6.9.2012, č. KRPZ-KE-KDI2-P-164/2012, Krajské riaditeľstvo PZ odvolanie žalobcu zamietlo
rozhodnutie OR PZ Košice zo dňa 12.6.2012 potvrdilo a žalobcu nesprávne poučilo o možnosti
súdneho preskúmania rozhodnutia. Nakoľko bol žalobca toho názoru, že vyššie uvedené rozhodnutia

sú nezákonné, podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na Krajskom
súde v Košiciach dňa 13.11.2012, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ
zo dňa 6.9.2012.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.2.2013 sp.zn. 6S/330/2012 zrušil napadnuté
rozhodnutie KR PZ, Krajský dopravný inšpektorát Košice zo dňa 6.9.2012 ako vydané v rozpore so
zákonom. V rozhodnutí konštatoval, že postup a následné rozhodnutia policajných orgánov v uvedenom

správnom konaní boli šikanózne, svojvoľné a nemajúce právny základ. Najvyšší súd SR, ktorý potvrdil
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, navyše bol toho názoru, že správne konanie vedené pred
policajnými orgánmi bolo vedené neodôvodnene a napadnuté rozhodnutie nikdy nemalo byť vydané.5. Žalobca zdôraznil, že policajné orgány nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím v
správnom konaní mimoriadne závažne a intenzívne zasiahli do jeho ústavného práva vyplývajúceho mu
z čl. 16 ods.1 a z čl. 19 ods.1 Ústavy SR. Základné právo citované v uvedených ustanoveniach ústavy je

priamospätésochranouosobnosti,tedasochranouprávspätýchsosobnosťoučlovekaasjejrozvojom.
V súvislosti s uvedeným podotkol, že uloženie akejkoľvek povinnosti, ktorá sa týka posúdenia otázky
zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla,
sa priamo dotýka osobnosti človeka. V prípade ak je táto povinnosť uložená v rozpore so zákonom
tak, ako tomu bolo v posudzovanom prípade, je nevyhnutné takéto konanie považovať za neoprávnený

zásah do ľudskej dôstojnosti, resp. osobnej cti fyzickej osoby.

6. Z obsahu rozhodnutí policajných orgánov je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že nimi bola
(nezákonne) uložená žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla, čím došlo de facto k obmedzeniu nedotknuteľnosti žalobcu, resp. k zásahu do
jeho telesnej integrity, súkromia, keďže bol nútený podrobiť sa uloženej povinnosti. Rozhodnutiami

policajných orgánov, ako aj ich postupmi došlo tak k neoprávnenému zásahu do ľudskej dôstojnosti,
resp. osobnej cti žalobcu. Uvedený zásah pritom nebol len zásahom jednorazového charakteru, ale
mal stupňovitý a pretrvávajúci charakter, nakoľko bol počas správneho konania realizovaný nielen
prvostupňovým policajným orgánom, ktorý predmetný zásah inicioval, ale pokračoval aj prostredníctvom
druhostupňového policajného orgánu, ktorý následne v rámci súdneho konania tento zásah „ešte

dokonal“ podaním absolútne irelevantného odvolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, z
obsahu ktorého vyplývalo, že postup a rozhodnutia policajných orgánov boli nezákonné, svojvoľné a
nemajúci právny podklad. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že zásah policajných orgánov do
ústavných práv žalobcu trval od doručenia rozhodnutia prvostupňového policajného orgánu, čo bolo
4.7.2012, až do právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžd/21/2013, ktorým bola

potvrdená nezákonnosť postupu a rozhodnutí policajných orgánov, do 18.9.2013, t.j. viac ako jeden
rok. Počas uvedenej doby žalobca žil v neustálej neistote a strachu, že v dôsledku šikanózneho a
nezákonného rozhodnutia policajných orgánov mu môže byť de facto odobraté oprávnenie na vedenie
motorového vozidla. Žalobca dôsledkom uvedeného postupu sa cítil byť zo strany policajných orgánov
šikanovaný, prežíval stavy úzkosti, beznádeje i pocit ohrozenia. Vždy sa spoliehal na to, že práve

orgány policajného zboru mali by byť tými, ktoré pri výkone svojej činnosti postupujú výlučne v súlade
so zákonom a svoje postavenie (právomoci) by nemali zneužívať na úkor tretích osôb, predovšetkým
prostredníctvomsvojvoľnejrepresietýchtoosôb.Skutočnosť,žejemožné,abyorgánypolicajnéhozboru
využívali praktiky typické pre policajný štát, t.j. svojvoľne zneužívali verejnú moc na zásah do ústavných
práv tretích osôb, považoval žalobca za neakceptovateľné, vyvolávajúce na jeho strane vážnu obavu a

neistotuvdôverutýchtoorgánov.Podľažalobcuvšetkyokolnostinasvedčovalitomu,žesprávnekonanie
týkajúce sa preskúmania jeho zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla bolo iniciované
ako určitý druh odplaty za to, že sa viackrát nedostavil na pojednávania nariadené v konaní o prejednaní
priestupku a to napriek tej skutočnosti, že svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnil z dôvodu choroby.
Preto bol toho názoru, že práve táto skutočnosť podnietila osobu poverenú vybavením veci týkajúcej sa

preskúmania priestupku, začať voči nemu konanie o preskúmanie zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla, čo považuje za nanajvýš neakceptovateľné a šikanózne.

7. Vyššie uvedené okolnosti vyvolali u žalobcu pocit ohrozenia, ktorý tkvel predovšetkým v tom, že
policajné orgány môžu v zásade kedykoľvek a to aj bez toho, aby bol na to daný právny podklad, začať

voči nemu konanie, následkom ktorého mohlo byť v konečnom dôsledku aj odobratie oprávnenia na
vedenie motorového vozidla. Uvedené oprávnenie žalobca potrebuje pre výkon svojho zamestnania
a v prípade, ak by došlo k jeho odobratiu bola pravdepodobnosť, že by v dôsledku toho mohol prísť
o zamestnanie, čo by mu spôsobilo nemalé problémy, vrátane finančných. Postup a rozhodnutia
policajných orgánov vyvolali u žalobcu aj pocit bezradnosti a nemohúcnosti dovolať sa ochrany

svojich práv pred policajnými orgánmi. Tento pocit bol umocnený o to viac, že policajné orgány v
priebehu celého správneho konania nielenže ignorovali akékoľvek podania žalobcu, ale odignorovali
aj splnenie povinnosti podrobiť sa vyšetreniu zdravotnej spôsobilosti, ktorá bola žalobcovi nezákonne
uložená prvostupňovým policajným orgánom. Napriek nezákonne nariadenému vyšetreniu sa žalobca
z obavy, že by mohol prísť o odobratie oprávnenia na vedenie motorového vozidla zúčastnil vyšetrenia

nariadeného prvostupňovým policajným orgánom, napriek tomu, že sa s ním nestotožňoval, o ktorej
skutočnosti svedčí list zo dňa 25.7.2012, adresovaný prvostupňovému policajnému orgánu, v ktorom
mu okrem iného zaslal aj doklad potvrdzujúci zdravotnú spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Nakoľko
uvedený doklad podľa prvostupňového policajného orgánu nebol v súlade s prílohou č.7 Vyhlášky MVSR č.413/2010 Z.z., doklad o zdravotnej spôsobilosti bol žalobcovi vrátený a opätovne bol vyzvaný na
doručenie dokladu v súlade s uvedenou vyhláškou. Napriek skutočnosti, že nesúlad spočíval výlučne len
v nedodržaní formy dokladu a nie v jeho obsahu, ktorý bol dodržaný a z jeho obsahu bolo bezpochyby

zrejmé, že žalobca je plne zdravotne spôsobilý na vedenie motorového vozidla, ten bol opätovne
nútený absolvovať vyšetrenie zdravotnej spôsobilosti a následne 27.8.2012 doručil prvostupňovému
policajnému orgánu doklad o zdravotnej spôsobilosti na už požadovanom tlačive. Žalobca napriek
tomu, že si splnil uloženú povinnosť a preukázal zdravotnú spôsobilosť na vedenie motorového vozidla,
druhostupňový policajný orgán predmetný doklad o zdravotnej spôsobilosti odignoroval, nezaoberal

sa ním a dňa 6.9.2012 vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, podľa
ktorého bola žalobcovi uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie
motorového vozidla.

8. Postup policajných orgánov vyvolal u žalobcu nielen pocit beznádeje, zúfalstva a poníženia, keďže
napriek tomu, že si povinnosť, ktorá mu bola nezákonne uložená splnil, policajné orgány túto povinnosť

odignorovali a od žalobcu opätovne požadovali jej splnenie z byrokratických (formálnych) dôvodov.
Mal pocit hanby, že bude musieť opätovne ošetrujúcemu lekárovi vysvetľovať dôvody, pre ktoré musí
v tak krátkom čase opätovne absolvovať vyšetrenie na posúdenie spôsobilosti na vedenie motorového
vozidla. V prípade opakovaných vyšetrení žalobca bol nútený uhradiť ďalší poplatok a to už po tretí krát a
zatýmtoúčelomsizabezpečiťajpracovnévoľno.Spoukazomnaust.§11OZpodľažalobcunaúspešné

uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa vyvolanie následkov nevyžaduje, postačuje, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené práve uvedeným ustanovením. Žalobca
uvedenou žalobou uplatnil voči žalovanému náhradu škody, spočívajúcu v nemajetkovej ujme vo výške
20.000,-€, ktorú sumu považuje za primeranú všetkým okolnostiam súvisiacim s nezákonným zásahom
do jeho ústavných práv zo strany policajných orgánov a to v súlade s ustanoveniami zák.č. 514/2003

Z.z.. Požadovaná nemajetková ujma by tak mala predstavovať okrem iného aj určitú satisfakciu za stav,
ktorý musel v dôsledku postupu a rozhodnutí policajných orgánov strpieť.

9. Žalovaný žiadal žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť z dôvodov uvedených v jeho vyjadrení zo
dňa 6.8.2015.

10. Poukazujúc na skutočnosti uvedené v samotnom žalobnom návrhu žalovaný bol toho názoru, že
postup tak prvostupňového policajného orgánu, ako aj odvolacieho správneho orgánu boli správne,
keď prvostupňový správny orgán v súlade s ust. § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z. začal konanie vo veci
preskúmania zdravotnej spôsobilosti žalobcu a odvolací orgán postupoval správne, keď po preskúmaní

spisového materiálu a dôkazov v ňom zhromaždených dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Bol toho názoru, že
v danom prípade boli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti
žalobcu, navyše zákon pre vydanie takéhoto rozhodnutia nepožaduje, aby takáto zmena zdravotnej
spôsobilosti aj nastala. Z dikcie zákona vyplýva, že postačí aj dôvodný predpoklad o tejto zmene, čo

po predložení štyroch dokladov o dočasnej práceneschopnosti žalobcu u správneho orgánu aj nastalo.
Rozhodnutie tak prvostupňového ako aj druhostupňového správneho orgánu preto boli vydané v súlade
s navrhovateľom napádaných ustanovení zákona č.71/67Zb., keďže boli vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a rozhodnutia správnych orgánov vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu
veci. Rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti je pritom rozhodnutím predbežnej povahy a

to z dôvodu, že uvedené rozhodnutie je len opatrením na preskúmanie zdravotného stavu osoby,
ktorá je držiteľom vodičského oprávnenia, u ktorej možno dôvodne predpokladať, že nastala zmena
zdravotnej spôsobilosti. V uvedenom prípade podkladom, ktorý vyvolal u prvostupňového správneho
orgánu dôvodný predpoklad, že mohla nastať zmena zdravotnej spôsobilosti boli samotným žalobcom
predložené štyri doklady o dočasnej práceneschopnosti. Preto mal za to, že rozhodnutím o preskúmaní

zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla nezasiahol do základných práv a slobôd žalobcu
a povinnosť uložená mu rozhodnutím bola uložená v súlade a v zmysle zák.č. 8/2009 Z.z.. Pokiaľ ide
o rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu, ten preskúmaním spisového materiálu a dôkazov
v ňom zhromaždeným dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti.

11. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/330/2012 zo dňa 21.2.2013,
uvedenýsúdsanestotožnilsrozhodnutímsprávnehoorgánu,keďževychádzalznesprávnehoprávneho
posúdenia, z ktorého dôvodu vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Podľa uvedeného rozhodnutiasúdu, sa pre rozhodnutie o uložení povinnosti preskúmať zdravotnú spôsobilosť fyzickej osoby na
vedenie motorového vozidla vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný predpoklad v smere podstatnej
zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové vozidlo, ako to vyplýva z

citovaných zákonných ustanovení zák.č. 8/2009 Z.z.. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nemôže
ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského oprávnenia, za ktorú zmenu Krajský
dopravnýinšpektorát,KRPZvKošiciachpovažovallenopakovanúdočasnúpráceneschopnosťžalobcu,
pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je
držiteľom vodičského oprávnenia, a ktorá bola viackrát práceneschopná, uložiť túto povinnosť, čo by

mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu. Na základe uvedeného Krajský súd v Košiciach
dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumie rozhodnutie správnych orgánov oboch
stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom.

12. Po doručení spisového materiálu bolo konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti zastavené, a
to rozhodnutím zo dňa 15.11.2013, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

13. Poukazujúc na predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci, v danom prípade žalovaný bol toho názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
žalobcom namietaným nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorou má byť nemajetková ujma vo
výške 20.000,-€. Príčinná súvislosť pritom musí byť bezpečne preukázaná, bremeno tvrdenia, dôkazná

povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého
tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Podľa žalovaného, zo žalobného návrhu nevyplýva
príčinná súvislosť medzi údajným nezákonným rozhodnutím policajných orgánov a nemajetkovou ujmou
v požadovanej výške.

14. K nároku o náhradu nemajetkovej ujmy, uplatnenému podľa § 11 až 13 OZ žalovaný uviedol, že nie
je vecne pasívne legitimovaný poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu I.ÚS 137/07.

15. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v tejto časti žalovaný
považoval sumu 20.000,-€ za nepreukázanú a premrštenú.

16. K vyjadreniu žalovaného právny zástupca žalobcu zaujal stanovisko, kde okrem už tvrdených
skutočností uviedol, že vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach i
Najvyššieho súdu SR je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že rozhodnutia správnych orgánov boli
nezákonné a konajúci súd nie je oprávnený opätovne posudzovať otázku zákonnosti týchto rozhodnutí.

Preto akékoľvek námietky, tvrdenia, príp. iné pripomienky žalovaného v súvislosti s rozhodnutiami
správnychorgánov,resp.spodaniamižalobcuvtýchtoveciachsúvonkoncomirelevantnéakonajúcisúd
na nich nemôže prihliadať. Doplnil aj to, že nárok, ktorý žalobca v tomto konaní uplatňuje je uplatnený
primárnevzmysle§17zák.č.514/2003Z.z.aniepodľa§11až13OZ.Keďžepostupomarozhodnutiami
správnych orgánov bolo okrem zásahu do ústavných práv žalobcu zasiahnuté aj do jeho osobnosti ako

takej a zákon č.514/2003 Z.z. takúto situáciu priamo nerieši, považoval za vhodné v súlade so zásadou
analogie iuris poukázať aj na všeobecné princípy, ktoré platia pre celý systém platného práva, v tomto
prípade na ustanovenia Občianskeho zákonníka. Navyše právna kvalifikácia nároku je na posúdení
konajúceho súdu.

17. Žalobca sa nestotožnil s nesprávnou interpretáciou žalovaného, ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a hlavne pri posudzovaní jej výšky,
s prihliadnutím na podmienky § 17 ods.3 zákona je potrebné preukázať následky v súkromnom živote
a v spoločenskom uplatnení, ktoré poškodenému vznikli, vychádzajúc z dikcie samotného ustanovenia
je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že výpočet, ktorý je v ňom uvedený je jednak demonštratívny

a jednak nevyplýva z neho povinnosť obligatórneho naplnenia všetkých bodov ustanovenia. Zároveň
sa týka len určenia výšky nemajetkovej ujmy a nie nároku na nemajetkovú ujmu ako takého. Nárok
žalobcu uplatňovaný v konaní je škodou nemajetkovou, preto nie je možné, aby túto výšku náhrady
škodyžalobcanáležitepreukázaltak,akosamysležalovanýdomnieva.Uplatňovanúvýškunepovažoval
za premrštenú, ale primeranú.

18. Vykonaným dokazovaním bol zistený skutkový stav:19. Rozhodnutím o priestupku zo dňa 13.6.2012 Okresné riaditeľstvo PZ, Okresný dopravný inšpektorát,
oddelenie bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach, sp.zn. ORPZ-KE-ODI1-P-1245/2011 rozhodlo, že
obvinený z priestupku V.. J. W. dňa 21.9.2011 v čase o 19:18 hod. viedol v K. po viadukte v smere od Y.

E. K. L.. Q. N. osobné motorové vozidlo továrenskej značky VAZ, EČV: K.-XXX E., pričom na výjazde na
rýchlostnú cestu pre motorové vozidla nerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj daj prednosť vjazde“, čo
bolo zistené hliadkou policajného zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ul. Q. N. v smere na sídlisko
N. Q.. Vodič na mieste si nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku
objasňovania priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal. V.. W. týmto konaním porušil ust.

§ 3 ods.2 písm.b) s poukazom na § 137 ods.2 písm.g) zákona NR č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke
v znení noviel, čím bol uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods.1
písm.j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za čo mu bola uložená
pokuta vo výške 150,- €.

20.ZobsahuspisovéhomateriáluOkresnéhoriaditeľstvaPZvKošiciach,Okresnýdopravnýinšpektorát,

oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Košice č. ORPZ -KE-ODI1-287-006/2012 je zrejmé, že
uvedený správny orgán dňa 2.4.2012 začal z úradnej povinnosti konanie o preskúmaní zdravotnej
spôsobilosti na základe skutočností, ktoré mu boli známe z predložených dokladov o dočasnej
práceneschopnosti zo dňa 23.11.2011, 27.12.2011, 23.1.2012 a 5.3.2012, z ktorých vyplývalo, že bolo
možné dôvodne predpokladať, že v prípade žalobcu nastala zmena zdravotnej spôsobilosti držiteľa

vodičského oprávnenia. Upovedomenie bolo adresované a doručené žalobcovi, na ktoré reagoval
podaním zo dňa 27.4.2012.

21. Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu Košice zo dňa
12.6.2012, sp.zn. ORPZ-KE-ODE1-287-006/2012 bola žalobcovi V.. J. W. uložená povinnosť podrobiť

sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, nakoľko možno dôvodne
predpokladať, že nastala zmena zdravotnej spôsobilosti menovaného. Podľa uvedeného rozhodnutia,
držiteľ vodičského oprávnenia bol povinný v lehote do dvoch mesiacov pod nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia podrobiť sa nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti a predložiť do siedmich
dní odo dňa podrobenia sa uvedenému preskúmaniu závery výsledkov preskúmania Okresnému

dopravnému inšpektorátu OR PZ v Košiciach, ktorý preskúmanie nariadil. Menovaný bol povinný
preskúmanie zdravotnej starostlivosti preukázať dokladom o zdravotnej spôsobilosti podľa prílohy č. 7
vyhlášky MV SR č.413/2010, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MV SR č.9/2009. Uvedené rozhodnutie
o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti nadobudlo právoplatnosť 26.9.2012.

22. Žalobca podaním zo dňa 25.7.2012 doručil a zaslal požadované potvrdenie Okresnému riaditeľstvu
PZ v Košiciach, preukazujúce a potvrdzujúce zdravotnú spôsobilosť v zmysle prílohy č.7 Vyhlášky MV
č.413/2010 v zákonnej lehote. Zároveň žiadal o ukončenie neustálej buzerácie voči jeho osobe zo strany
uvedeného správneho orgánu.

23. Okresné riaditeľstvo PZ prípisom zo dňa 30.7.2012 žalobcovi oznámilo, že doklad ním predložený o
zdravotnej spôsobilosti nie je v súlade s prílohou č. 7 uvedenej vyhlášky, z ktorého dôvodu tento doklad
mubolvrátenýazároveňmubolozaslanétlačivo,ktorépríloheč.7zodpovedá.Tentodokladmalžalobca
vyplniť a potvrdiť lekárom.

24. Keďže žalobca proti rozhodnutiu o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti podal odvolanie, rozhodovalo
Krajské riaditeľstvo PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice rozhodnutím zo dňa 6.9.2012,
keď rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, vydané Okresným dopravným inšpektorátom
Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, zo dňa 12.6.2012 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Po
vydaní tohto rozhodnutia žalobca predložil Okresnému riaditeľstvu PZ opätovne požadované potvrdenie,

doklad o zdravotnej spôsobilosti, o čom svedčí jeho podanie zo dňa 2.11.2012, ktoré potvrdenie doručil
osobne do podateľne a dožadoval sa potvrdenia o jeho dostatočnosti.

25. Dňa 16.11.2012 žalobca podal na Krajský súd v Košiciach žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 6.9.2012 č.: KRPZ-

KE-KDI2-P-164/2012, keď požadoval jeho zrušenie.

26. Krajský súd v Košiciach v konaní 6S/330/2012 dňa 21.2.2013 rozsudkom zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 6.9.2012, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravnéhoinšpektorátu v Košiciach zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI-287-006/2012 a vec vrátil žalovanému, t.j.
Krajskému riaditeľstvu PZ v Košiciach na ďalšie konanie. Súčasne rozhodol o náhrade trov konania.

27. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa názoru súdu, na základe v tomto rozhodnutí
citovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,žeprerozhodnutieouloženípovinnostipreskúmaťzdravotnú
spôsobilosť fyzickej osoby na vedenie motorového vozidla sa vyžaduje dôvodný a teda kvalifikovaný
predpoklad v smere podstatnej zmeny telesnej alebo duševnej schopnosti fyzickej osoby viesť motorové
vozidlo, ako to vyplýva z citovaných zákonných ustanovení § 91 ods.2 zák.č. 8/2009 Z.z.. Preto sa

stotožnil s názorom žalobcu, že nemôže ísť o akúkoľvek zmenu zdravotného stavu držiteľa vodičského
oprávnenia, za ktorú zmenu žalovaný považoval len opakovanú dočasnú práceneschopnosť žalobcu,
pretože v opačnom prípade by orgán policajného zboru mohol nariadiť každej fyzickej osobe, ktorá je
držiteľom vodičského oprávnenia, ktorá bola viackrát práceneschopná, uložiť takúto povinnosť podrobiť
sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti, čo by mohlo viesť k arbitrárnosti konania správneho orgánu.
Súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým sa rozumelo rozhodnutie správnych orgánov

oboch stupňov, nebolo vydané v súlade so zákonom. Súd dal za pravdu žalobcovi v tom smere, že v
spise žalovaného sa nachádzal doklad, ktorý predložil žalobca žalovanému 27.8.2012 a to na výzvu
prvostupňového správneho orgánu, ktorý doklad už bol súladný s prílohou č.7 vyhlášky č.413/2010 Z.z.
a žalovaný sa s týmto dokladom, ktorý svedčil tomu, že žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotného
stavunavedeniemotorovéhovozidlasvýsledkom,žejespôsobilýnavedeniemotorovéhovozidlavôbec

nevysporiadal vo svojom rozhodnutí zo dňa 6.9.2012, aj keď ho mal, resp. mohol mať k dispozícii a
len zavinením prvostupňového správneho orgánu ho žalovaný ako odvolací orgán k dispozícii nemal,
keďže tento doklad nebol odvolaciemu orgánu predložený do 6.9.2012 a do spisu sa dostal až po
vydaní rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Takýto postup správneho orgánu podľa súdu nemožno ničím
ospravedlniť, a preto ho považoval za arbitrárne nesprávny.

28. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 21.8.2013 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21.2.2013 potvrdil, čím prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013.

29. Po preskúmaní spisového materiálu najvyšší súd sa stotožnil so zisteniami i závermi krajského súdu,

navyše doplnil, že na základe zákonných ustanovení bolo prvotnou povinnosťou policajných orgánov
pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ak v ich zmysle lekári nesignalizovali žalobcovu zdravotnú
nespôsobilosť viesť motorové vozidlá, po tom, čo bol opakovane štyrikrát práceneschopný, zistiť z akého
dôvodu práceneschopnosť nastala, prípadne pre neporušenie dôvernosti informácií o zdravotnom stave
žalobcu,čiišlootakéochorenia,ktorébymohliovplyvniť,čivylúčiťžalobcovuspôsobilosťviesťmotorové

vozidlá. Ak sa tak nestalo a policajné orgány bez toho, aby mali jasno, z akého dôvodu bol žalobca
štyrikrát práceneschopný, ho na jeho náklady prinútili k vyšetreniu jeho zdravotnej spôsobilosti viesť
motorové vozidlá, aby bolo preukázané, že žalobca je zdravotne spôsobilý viesť motorové vozidlá,
nemožno nenazvať postup a napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu za šikanózne a svojvoľné, nemajúce právny základ. Na základe

tohto postupu žalobcu, ktorý sa podriadil rozhodnutiu správneho orgánu (určite nie preto, že sa s ním
stotožnil, ale preto, že nemal inú možnosť), napriek tomu, že prvostupňový správny orgán mal od
tohto momentu už v spise založený relevantný doklad o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na vedenie
motorových vozidiel a teda i dôkaz o svojom protiprávnom postupe, tento doklad odvolaciemu orgánu
nepredložil a žalovaný navyše takýto postup podriadenému orgánu ospravedlnil absolútne nelogickými

a absurdnými tvrdeniami. Z uvedeného dôvodu žalovaný po vrátení veci mal mať jedinú povinnosť -
urýchlene uložiť správnemu orgánu prvého stupňa zastaviť neodôvodnene vedené konanie. Odvolací
súd sa stotožnil s názorom krajského súdu i v tom zmysle, že také rozhodnutie (ako bolo preskúmavané)
nikdy nemalo byť vydané.

30. K zastaveniu konania došlo na základe rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach zo
dňa 15.11.2013, keď konanie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu zastavil. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 2.12.2013.

31. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním zo dňa 6.12.2013 podal

Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorou žiadal o úhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000,-€, ktorú považoval za adekvátnu intenzite neoprávneného zásahu do svojich
ústavných práv, na ktorej sa podieľali orgány štátu, s využitím hrozby ďalšej ujmy - odobratia vodičského
oprávnenia.32. Ministerstvo vnútra SR písomným podaním zo dňa 12.5.2014 žalobcovi ako aj jeho právnemu
zástupcovi poskytlo odpoveď v zmysle ktorej uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody považovalo za nedôvodnú, ktorej nebolo možné vyhovieť. S poukazom na zákonné
ustanoveniazák.č.514/2003Z.z.tentoorgánmalzato,žežiadateľnepreukázalexistenciunezákonného
rozhodnutia, že chýbal jeden zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to existencia
škody v majetkovej sfére žiadateľa, alebo nemajetková ujma žiadateľa. Žiadateľ v žiadosti neuviedol
žiadne konkrétne následky, ktoré mu mali vzniknúť v spoločenskom, v súkromnom živote, alebo v

spoločenskom uplatnení v súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami. Podľa Ministerstva vnútra
SR žiadateľ nepreukázal, že by došlo k tak závažnému zásahu do jeho práv, aby konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, preto mal za to,
že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani ohľadom výšky
nemajetkovej ujmy.

33. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že v rozhodný deň, t.j. 21.9.2011 vo večerných hodinách,
cca o 19:00 hod. viedol motorové vozidlo zn. Lada VAZ 2111 smerom po viadukte od Y. E. N. Q.
N.. Šiel z vedľajšej cesty na hlavnú. V motorovom vozidle bol sám, tvrdil, že na križovatke zastal,
keďže bola stopka. Pred ním v motorovom vozidle šiel brat, spolu šli k rodičom na Jazero. Vzápätí ho
zastavila hliadka príslušníkov polície za účelom vykonania bežnej kontroly. Príslušník bez pozdravenia

požadoval doklady, na čo žalobca reagoval poučením, aby sa príslušník pozdravil a tak žiadal doklady.
Podľa príslušníka polície žalobca sa mal dopustiť priestupku, keď nezastal na stopke pri výjazde
na hlavnú cestu. Pri tomto kontakte odmietol zaplatiť pokutu 50,-€, keďže si bol istý, že žiadneho
priestupku sa nedopustil. Situáciu príslušníkovi ozrejmoval tým, že pred ním šiel motorovým vozidlom
brat a keďže zastavil on, musel zastať aj žalobca. Argumentácia bola nepostačujúca, príslušníci polície

trvali na svojom. Boli agresívni, z ktorého dôvodu telefónom zavolal brata, následne, cez 158 volali
ďalšiu hliadku, keďže prístupom policajtov sa cítil byť ohrozený. Tí mali iný prístup. Keďže si nebol
vedomý žiadneho priestupku, osobne mal ísť spísať záznam na políciu. V tomto smere sám iniciatívu
nevyvíjal, nepredpokladal, aby vyšetrovanie pokračovalo. Žalobca potvrdil, že v ďalších mesiacoch
obdŕžal predvolanie za účelom výsluchu na polícii, je možné, že to bolo viackrát, koncom roku 2011,

resp. začiatkom roku 2012. Bolo to však zimné obdobie, kedy mal zdravotné problémy, šlo o bežné
vírusové ochorenie. Pri prvom prevzatí zásielky zistil, že to bolo až potom, ako sa mal výsluch uskutočniť,
z ktorého dôvodu sa kontaktoval s príslušným oddelením. V ďalšom období bol PN, o ktorej skutočnosti
policajtom predložil doklady. Preto ho rozhodnutie z júna 2012 prekvapilo, jednak o priestupku, na
základe ktorého mu bola uložená pokuta 150,-€ a keďže bol uznaný vinným, obdŕžal aj rozhodnutie o

preskúmaní zdravotnej spôsobilosti. Pri priestupku nad 100,-€ vedel, že môže prísť o vodičský preukaz,
na ktorú skutočnosť bol upozornený v rozhodnutí, ktorým mu policajti nariadili preskúmanie zdravotnej
spôsobilosti. V tom čase robil manažéra v súkromnej spoločnosti a k práci motorové vozidlo nevyhnutne
potreboval, takže odobratie vodičského preukazu by mu sťažilo prácu. Nechápal postup policajtov a
to ako policajt mohol dospieť k rozhodnutiu, že jeho zdravotný stav nie je spôsobilý na to, aby viedol

motorové vozidlo. Bral to ako spôsob šikany z ich strany.

34. Napriek tomu, že proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, rozhodol sa, že sa vyšetreniu
podrobí. Vyšetrenie vykonávala obvodná lekárka. Šlo o vizuálnu prehliadku osoby, bol mu zmeraný tlak,
tep, vyšetrené oči. Ošetrujúca lekárka bola prekvapená nutnosťou takéhoto vyšetrenia. Nevedela akou

formou má doklad o zdravotnej spôsobilosti vypísať, z ktorého dôvodu vypísala kartičku ako pri vydaní
vodičského oprávnenia. Iný doklad nemala. Uvedenú kartičku žalobca s prípisom zo dňa 25.7.2012
zaslal Okresnému riaditeľstvu PZ v Košiciach a vec považoval za vyriešenú. Zákon, súčasťou ktorého
bola príloha č.7, musel preštudovať, keďže nie je právnik, má ukončené vysokoškolské ekonomické
vzdelanie. Po zabezpečení potrebnej prílohy navštívil obvodnú lekárku opäť, tá mu doklad o odbornej

spôsobilosti potvrdila. Medzitým v dôsledku odvolania proti rozhodnutiu OR PZ rozhodoval nadriadený
orgán. Z jeho obsahu je zrejmé, že nebol oboznámený s listinnými dokladmi, ktoré im predkladal a
keďže potvrdil prvostupňové rozhodnutie policajtov, na základe tohto rozhodnutia musel ísť za obvodnou
lekárkou tretíkrát. Rozhodnutie krajského riaditeľstva vnímal tak, ho že odvolací orgán nechránil, ale na
základe toho mu uložil povinnosť podrobiť sa vyšetreniu. Pokutu za priestupok zaplatil, po rozhodnutí

najvyššieho súdu mu bola vrátená. Doklad o zdravotnej spôsobilosti zo dňa 5.11.2012 (čl. 82 spisu)
je tretím dokladom o vyšetrení. Postup príslušníkov polície žalobcu nahneval tak, že podal trestné
oznámenie,čipostuppolicajtovnenapĺňalznakyzneužitiaprávomociverejnéhočiniteľa.Sámužnevedel
na koho sa má obrátiť a ako svoje práva brániť. Uznesením Ministerstva vnútra SR zo dňa 31.7.2012vec podozrenia zo zneužívania právomoci verejného činiteľa vec bola odmietnutá, nakoľko nebol dôvod
na postup podľa § 197 ods.2 Tr. zákona. Po týchto peripetiách podal žalobu na Krajský súd v Košiciach,
ktorá bola riešená v správnom konaní. V tomto smere predložil rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach,

ako aj Najvyššieho súdu SR. Krajský súd mu dal za pravdu, najvyšší súd potvrdil, že konanie policajtov
bolo šikanózne, svojvoľné, nemajúce právny základ. Ďalších šesť mesiacov ho policajný orgán držal
v neistote, kým konanie zastavil, čím bol prekvapený, že nerešpektovali názor najvyššieho súdu. Za
celé dva roky kedy konanie prebiehalo na polícii i na súde žil v neistote, mal pocit, že táto moc je
mocou neobmedzenou, uzurpujúca výkonnú i súdnu moc. Podľa jeho názoru uvedeným konaním a

postojom správne orgány chceli dokázať, že oni sú tí, ktorí majú právo a každý sa im musí podrobiť. Celý
proces bral ako akt pomsty, napriek tomu, že bránil len svoje práva. Mal pocit, že vyšetrovanie prebieha
nezákonne, svojvoľne, všetci si navzájom kryjú chrbát. Pri ochrane svojich práv sa obrátil všade, kde
mohol. Z celého procesu mal pocit bezmocnosti, pocit, že pokiaľ policajné orgány chcú človeka zničiť,
dokážu to. Pokiaľ ide o dopad vydaných rozhodnutí na jeho život, žalobca v tomto smere uviedol, že
bol v prvom rade šokovaný, že vôbec takéto konanie v demokratickom štáte môže prebehnúť, keďže

bolo šikanózne. Pocítil neskutočný pocit poníženia, bezmocnosti, nevedel si predstaviť, že niekto môže
nerešpektovať základné ľudské práva. Každý krok, ktorý absolvoval ho v tom utvrdzoval. Žalobca je
slobodný, bez detí, celé obdobie situáciu riešil sám spolu s rodinnými príslušníkmi. Bolo zopár nocí,
kedy nevedel spať. Súdne rozhodnutia, ktoré mu dali za pravdu, tie podľa žalobcu nie sú postačujúce
a v žiadnom prípade ho neuspokojili. Celej situácii venoval stovky hodín, a aj keď nevedel preukázať

zdravotné problémy, určite to bol stres, ktorý ho celý obdobím sprevádzal. Po rozhodnutiach súdov v
jeho prospech sa mu nik neospravedlnil, naopak v správnom konaní na súde zo strany týchto orgánov
pociťoval arogantný prístup. Každopádne prístup policajtov nepovažoval za normálny, šlo o správanie
mimo noriem slušného správania.

35. Na návrh žalobcu bol vypočutý svedok T. W., brat žalobcu. Dňa 21.9.2011 pomáhal bratovi s prácami
na rodinnom dome. V ten deň šli k rodičom, tí bývajú na sídlisku Nad jazerom. Šli dvomi autami. Svedok
šiel prvý, brat za ním. Každý z nich viedol motorové vozidlo sám, nik iný v aute s nimi necestoval.
Pri ceste na sídlisko N. Q. prichádzali z nadjazdu, t.j. z vedľajšej cesty na Hlavnú, štvorprúdovú, na
ktorej je značka stop. Svedok na stopke zastavil, brat automaticky zastavil za ním. Následne sa pohol a

smerovali na Jazero. Počas jazdy mu brat telefonoval, že ho zastavili policajti, z ktorého dôvodu pri OMV
benzínke otočil a šiel zistiť čo sa stalo. Keď na dané miesto prišiel, medzi bratom a príslušníkmi polície
(policajt a príslušníčka) prebiehala búrlivá debata. Na jeho otázku v čom je problém, podľa policajnej
príslušníčky sa ho daná okolnosť netýkala. Vysvetlil jej, že ide o brata, spolu šoférovali. Príslušníčka
polície však vytiahla z puzdra zbraň, takže sa sám rozhodol, že zavolá na číslo 158 a požiada o novú

hliadku. Brata ukľudnil, aby s príslušníkmi polície nekomunikoval, sadli do auta a čakali na príchod novej
hliadky. Podľa jeho názoru, dôvodom neprimeraného rozhovoru bolo správanie príslušníkov polície, na
ktoré správanie mal brat pripomienky, keď ho zastavili, pýtali doklady, žalobca im pripomenul, že by sa
mali najprv pozdraviť.

36. Po niekoľkých minútach prišla nová hliadka, tí boli korektní, slušní, s nimi komunikoval iba svedok.
Ozrejmil im situáciu, predložil doklady a uviedol, že pokiaľ na stopke zastal on, musel zastaviť aj brat.
Je možné, že to bolo pár metrov od značky stop, teda pred značkou zastavil na dĺžku jeho auta. Aj
pokiaľ by opätovne pred stopkou nezastavil, ozrejmoval policajtom výklad značky zastavenia podľa
zákona o cestnej premávke, čo znamená, že pokiaľ pred stopkou nie je žiadna určená vzdialenosť, ani

čiara, pred ktorou má vodič zastaviť a pokiaľ má výhľad na cestu, povinnosť splnil. Svedok policajtov
žiadal, aby zaznamenali aj jeho iniciály v prípade, ak by bol v danej situácii vypočutý ako svedok.
Príslušníci niečo zaznamenali, pravdepodobne šlo o protokol o priestupku, s bratom na mieste zotrval
až do vyriešenia incidentu, odchádzali spolu. Ako sa situácia vyriešila, svedok mal vedomosti len z
rozprávania brata, pretože policajti ho ako svedka nepredvolali. Policajti na mieste chceli priestupok

riešiť uložením pokuty 50,-€, ktorú brat odmietol zaplatiť, pretože si nebol vedomý žiadneho priestupku.
Následne sa dozvedel, že bratovi chceli zobrať vodičák, z ktorého dôvodu sa musel podrobiť zdravotnej
prehliadke. Samozrejme, že mu to doporučoval, pretože bez vodičského preukazu sa existovať nedá.
Dozvedel sa aj to, že bol u lekára so záverom, že je spôsobilý viesť motorové vozidlo, ktorý doklad však
policajtom nepostačoval, z čoho bol brat rozčúlený, tvrdil, že ide o buzeráciu z ich strany. Žalobca sa

podrobil zdravotnej prehliadke a to trikrát, pričom za každé vyšetrenie musel platiť. Policajtom sa vždy
niečo nepáčilo, doklady predložené bratom neakceptovali. Situáciu riešila celá rodina, kedy mu doporučil
právneho zástupcu, aby ju riešil s jeho pomocou. Vtedy podal žalobu na krajský súd, kde bol úspešný,
podával aj sťažnosť na ústavný súd, najvyšší súd mu dal za pravdu.37. Ani po vydaní rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu necítil uspokojenie, pretože polícia po
ich vydaní nekonala, situáciu neriešila, súdne rozhodnutia neakceptovala, až s odstupom času došlo

k zastaveniu priestupkového konania. Podľa svedka brat situáciu veľmi prežíval, rovnako členovia
rodiny. Je typ človeka, ktorý chce všetko vyriešiť tak, ako to má byť, podľa zákona. Pri rodinných
stretnutiachkaždýrozhovorskončilpridanomincidente,bratsavždyrozčúlil,nebolspokojnýspostupom
polície. Podľa jeho názoru prvotným impulzom daného incidentu bolo neprimerané správanie policajtov
pri zastavení brata v danom čase a na danom mieste. Situácia sa ukľudnila až po príchode ďalšej

hliadky. Vyzeralo to tak, že príslušníčka polície svojim správaním chcela dať najavo svoje postavenie,
nadradenie, jej kolega v takomto správaní nezaostával, z ktorého dôvodu situáciu riešil tak, ako uviedol,
privolaliďalšiuhliadku.Bratovanespokojnosťvyplývalazcelkovejsituácieagradovalatým,žepolicajtom
sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu ukladali vždy nové a nové požiadavky. Podľa jeho
názoru policajti na takéto úkony, čiže na to, aby dali podnet na preskúmanie jeho zdravotnej spôsobilosti
viesť motorové vozidlo nemali právo, ich konanie nebolo v rámci zákona. Navyše si myslel, že situáciu

vyrieši vysvetlením, čo sa však nestalo. Brat bol ponížený správaním policajtov, pretože musel robiť to,
čo povedali a nakázali. Nemal možnosť ako sa brániť. Aj keď je brat kľudnejšej povahy, tak vytočeného,
keď sa podroboval lekárskym prehliadkam ho ešte nevidel a keď situáciu s policajtmi riešil, doslova
sa triasol. V tom období nebolo príjemné s ním komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej
téme a jeho rozčúlení. O každom kroku v súvislosti s daným incidentom rodinu informoval. Podľa názoru

svedka, každý kto je poškodený má svoje práva hájiť, aj žalovať štát, nebyť ticho a neutiahnuť sa.

38. Podľa ust . § 27 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

39. Citovaný zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004.

40. Podľa ust. § 1 cit.zákona tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,

41. Podľa ust. § 3 ods.1, 2, cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

42. Podľa ust. § 5 ods.1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

43. Podľa ust. § 6 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

44. Podľa ust. § 15 ods.1,2 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

45. Podľa ust. § 16 ods.4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomneoznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

46. V predmetom konaní sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci - Okresného riaditeľstva PZ - Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenie
bezpečnosti cestnej premávky Košice zo dňa 12.6.2012, č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012, ktorým mu
uložil povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla a
to v lehote do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia podľa prílohy č.7 Vyhl.
Ministerstva vnútra SR č.413/2010.

47. Keďže uvedené rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods.1 cit.
zákona, súd posúdil predmetnú vec podľa tohto zákona.

48. Základnými predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody.

49. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, neskôr zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu.

50. Škodou podľa zák.č.514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov je škoda skutočná a ušlý zisk.
Poškodený má právo tak na náhradu majetkovej škody, ako aj na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil
nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Je dôležité prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená

česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby.

51. V predmetnej veci je nepochybné a preukázané, že rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného
zboru č. ORPZ-KE-ODI1-287-006/2012 zo dňa 12.6.2012, ktoré bolo na základe odvolania žalobu
potvrdené rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 6.9.2012, tieto rozhodnutia boli zrušené

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.2.2013 v konaní č.k. 6S/330/2012, ktoré rozhodnutie,
po potvrdení Najvyšším súdom SR zo dňa 21.8.2013 nadobudlo právoplatnosť 18.9.2013. Ako je
zrejmé z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku, rozhodnutia vydané správnymi orgánmi neboli súladné
s ust. § 91 ods.2 zák.č.8/2009 Z.z., z ktorého dôvodu súd ich považoval za rozhodnutia, ktoré neboli
vydané v súlade so zákonom. Navyše z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že

postup a napadnuté rozhodnutie správnych orgánov nemožno nenazvať inak, ako rozhodnutia a postup
šikanózny, svojvoľný, nemajúci právny základ. Odvolací orgán sa stotožnil s názorom krajského súdu aj
v tom smere, že uvedené rozhodnutia nikdy nemali byť vydané.

52. Podľa ust. § 17 ods.1 zák.č.514/2003 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

53. Podľa ust. § 17 ods.2 zák.č.514/2003 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

54.Podľaust.§17ods.3zák.č.514/2003Výškanemajetkovejujmyvpeniazochpodľaodseku2saurčuje
s prihliadnutím najmä naa) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

55. V zmysle platnej súdnej judikatúry platí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu voči
občanovi(fyzickejosobe)bolaodčinená.Náhradanemajetkovejujmyvpeniazochpatrípoškodenémuza

splnenia jediného predpokladu a to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom,ktorúpretonemožnouspokojiťinak(§17ods.2).Kritéria,podľaktorýchsastanovujejejvýška,
určuje zákon príkladmo (§17 ods.3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné
konštatovanie porušenia práva je, alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa
odvíja v kontexte okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za

ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Peňažná satisfakcia je slovenským zákonodarcom
vnímaná ako satisfakcia subsidiárna, ktorá nastupuje až v prípade, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na

okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä
skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 17 citovaného
zákona nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov,
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti a podobne.

56. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a popri
nepriaznivých dôsledkoch, vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania zahŕňa aj iné dopady,
nezákonnéhorozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Ľudskádôstojnosťpredstavuje
najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému a je možno ju považovať za konečný účel
právneho poriadku. Ide o ústavnú kategóriu, ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam ako

nadradená hodnota a akýkoľvek zásah do týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať
ako závažný a ťažko reparovateľný. Funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je satisfakčná funkcia a to s
ohľadom na okolnosti prípadu, optimálne a účinné zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného
zásahu. Ako bolo konštatované, kritéria, na ktoré má súd prihliadnuť sú ustanovené v § 17 ods.3
zákona, v zmysle ktorého má s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti individuálneho prípadu

vymedziť okolnosti významné pre určenie výšky náhrady škody a to dopad nezákonného rozhodnutia
do osobnostnej sféry, vplyv na povesť poškodeného, doterajší spôsob života.

57. Pokiaľ ide o dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej sféry žalobcu, súd pri rozhodovaní
prihliadal na charakter a predmet konania, v ktorom ujma vznikla z hľadiska jeho významu pre žalobcu,

z hľadiska jeho osobných pomerov v rozhodnom čase, vrátane konkrétnych, individuálnych okolností
na jeho strane.

58. V prvom rade je nutné poukázať, že rozhodnutie o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti Okresného
riaditeľstva PZ SR Košice zo dňa 12.6.2012, v spojení s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Košiciach zo dňa 6.9.2012, tak ako bolo konštatované súdnymi rozhodnutiami vôbec nemali
byť vydané, samotný postup správnych orgánov a vydané rozhodnutia súdy považovali za šikanózne,
svojvoľné, nemajúce právny základ.

59. Napriek týmto rozhodnutiam sa žalobca podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie

motorového vozidla, aj keď s takýmto postupom nesúhlasil. Pri prvom vyšetrení, ktorého výsledkom
bola preukázaná skutočnosť, že je spôsobilý viesť motorové vozidlá, a ktoré potvrdenie predložil
prvostupňovému správnemu orgánu, ten takýto doklad nepokladal za postačujúci, z ktorého dôvodu ho
žalobcovi vrátil s tým, aby predložil nový doklad preukazujúci jeho zdravotnú spôsobilosť viesť motorové
vozidlá a to v súlade s prílohou Vyhlášky č.7 Ministerstva vnútra SR č.413/2010. Žalobca sa tak opätovne

podrobil ďalšiemu nariadenému preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla
a uvedený doklad v súlade s prílohou prvostupňovému policajnému orgánu aj doručil. Napriek tomu,
že policajný orgán takýto doklad preukazujúci jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlá mal k dispozícii,
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru potvrdilo rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboruzo dňa 12.6.2012 a teda na základe tohto rozhodnutia, keďže odvolací správny orgán nemal k dispozícii
doklad, ktorý bol súladný s prílohou č.7 Vyhlášky č.413/2010 Z.z., a ktorý svedčil, že žalobca sa
podrobilpreskúmaniuzdravotnéhostavunavedeniemotorovéhovozidlasvýsledkom,žejespôsobilýna

vedenie motorového vozidla, pričom odvolací orgán ho nemal k dispozícii len zavinením prvostupňového
správneho orgánu, žalobca sa po tretíkrát podrobil opätovnému vyšetreniu na preskúmanie zdravotného
stavu na vedenie motorového vozidla. Za všetky vyšetrenia podľa jeho vyjadrenia platil určité poplatky.
Správne orgány takýmto postupom a takýmito rozhodnutiami, ktoré nemali byť vydané zasiahli do
osobnostnej sféry žalobcu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva na súkromie v zmysle čl.16

ods.1 i čl. 19 ods.1 Ústavy. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd vychádzal aj z ďalších okolností, ktoré
predstavujú následnú reakciu, ktorý zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, aj v spoločenskom postavení
žalobcu. V tomto smere poukazuje na výpoveď svedka T. W., brata žalobcu, ktorý v rozhodný deň
situáciu so žalobcom s policajtmi riešil, a ktorý potvrdil, že brat situáciu celý čas intenzívne prežíval,
rovnako členovia celej rodiny, keďže žalobca je človekom, ktorý chcel riešiť všetko tak, ako má byť
a pri rodinných stretnutiach každý rozhovor skončil pri danom incidente, kedy sa brat vždy rozčúlil,

nakoľko nebol spokojný s postupom polície. Potvrdil aj to, že bratova nespokojnosť gradovala aj tým,
že policajtom sa vždy niečo nepáčilo, pri riešení priestupku mu vždy ukladali nové požiadavky a ani po
vydaní súdnych rozhodnutí, ktoré žalobcovi dali za pravdu polícia situáciu neriešila, pretože konanie
zastavila až s odstupom času. Celá situácia tak trvala vyše roka, počas ktorého obdobia nebolo príjemné
s bratom komunikovať, pretože každý rozhovor skončil pri danej téme a jeho nespokojnosti.

60. Podľa čl. 16 ods.1 Ústavy SR, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

61. Podľa čl.19 ods.1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena.

62. Účelom práva na súkromie podľa vyšších článkov ústavy je chrániť jednotlivca, ľudské individuúm
pred nadmerným formovaním zo strany štátu, ba verejnej moci vôbec. Ústavný súd definoval súkromie
ako sféru života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. Právom na súkromie sa

zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné.
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia môže byť obmedzená v prípadoch ustanovených zákonom.

63.Vústavnomprávemožnouvažovaťorozlíšeníochranypriznanejčl.19ods.1Ústavynaštyriosobitné
práva:naľudskúdôstojnosť,oďalšomprávenačesť,potomoprávenadobrúpovesťaoinomosobitnom

práve na ochranu mena. Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v súčasnom slovenskom práve vymedzuje
ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti.

64. Súd sa stotožňuje s názorom a tvrdením žalobcu, že uloženie povinnosti, ktorá sa týka posúdenia
otázky zdravotného stavu človeka, teda aj posúdenia zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového

vozidla, sa týka priamo osobnosti človeka a v prípade, ak je táto povinnosť uložená v rozpore so
zákonom, tak ako to bolo v posudzovanom prípade, je nutné považovať takéto konanie za neoprávnený
zásah do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. Rozhodnutiami policajných orgánov bola uložená žalobcovi
povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla, čím došlo
k obmedzeniu jeho nedotknuteľnosti, resp. k zásahu do jeho telesnej integrity a súkromia, keďže bol

nútený podrobiť sa takejto povinnosti.

65. Všetky uvedené následky vydaného rozhodnutia správneho orgánu na osobu žalobcu predstavujú
nemajetkovú ujmu, ktorá je v priamej príčinnej v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže z
vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že takéto rozhodnutie nemalo byť vydané,

na jeho základe sa žalobca nemal podrobiť preskúmaniu zdravotného stavu na vedenie motorového
vozidla a tak ako konštatoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, jedinou povinnosťou ako odstrániť
protiprávny stav a vážny zásah do práv žalobcu bolo zastavenie neodôvodnene vedeného konania
správnym orgánom. Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti súd konštatoval, že nemajetkovú ujmu,
ktorá žalobcovi vznikla nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej

náhrady, keďže samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením, a
to vo výške 5.000,-€, ktorú sumu súd považoval za primeranú, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, i
s prihliadnutím na kritéria v súlade s ust. § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z., z ktorého dôvodu žalobu nad
sumu 5.000,-€ ako neopodstatnenú zamietol.66. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

67. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP. Napriek tomu, že žalobe nevyhovel

v celom rozsahu, konštatuje, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a to
vzhľadom na povahu sporu, kedy výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, po posúdení
jednotlivých okolností prípadu. Pri určovaní trov konania súd bude vychádzať z výšky priznanej sumy.

69. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.