Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/128/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200276
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317200276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu R. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
U. XXX,XX, XXX XX V. nad Z., právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov.
hrdinov 196/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 21Csp/7/2017-50 zo dňa 14. marca 2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok, okrem výroku VIII. o zamietnutí žaloby v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej

podmienky v jednotlivých úverových zmluvách a okrem výroku IX. o trovách konania.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku VIII. o zamietnutí žaloby v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v jednotlivých úverových zmluvách a vo výroku IX. o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. zo dňa
XX.XX.XXXX povinný zaplatiť žalobcovi sumu 196 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

od 15.03.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II.Žalovanýjetitulombezdôvodnéhoobohateniazozmluvyoúvereč.XXXXXXXXXzodňaXX.XX.XXXX
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.03.2017
do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný je titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa

XX.XX.XXXX povinný zaplatiť žalobcovi sumu 68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 22.03.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný je titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX povinný zaplatiť žalobcovi sumu 184 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 29.03.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V.Žalovanýjetitulombezdôvodnéhoobohateniazozmluvyoúvereč.XXXXXXXXXzodňaXX.XX.XXXX
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 434 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 22.04.2017
do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.VI. Žalovaný je titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX povinný zaplatiť žalobcovi sumu 720 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 04.04.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

VII. Žalovaný je titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX povinný zaplatiť žalobcovi sumu 528 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 24.04.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

VIII. V prevyšujúcej časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v jednotlivých úverových
zmluvách súd žalobu zamieta.

IX. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu, pričom
o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 2, § 53 ods. 1, 5, § 39 ods. 1, § 451 ods.
1, 2 , § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1,
2, § 11 ods. 1 písm. b), d), 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia
úverovej zmluvy, smernica Rady 93/13/EHS, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 19 písm. b), § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa žalobami podanými dňa 13.01.2017 a 06.03.2017 voči
žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia spolu vo výške 2.226,- Eur s prísl. a určenia

neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluvách o úvere - o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3,
zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere so všetkou administratívou s tým
spojenou. Uznesením sp. zn. 21Csp/7/2017 zo dňa 26.05.2017 súd spojil veci vedené na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 21Csp/4/2017, 5Csp/66/2017, 9 Csp/66/2017, 7Csp/49/2017, 6Csp/33/2017,
21Csp/48/2017, 21Csp/50/2017 o jednotlivých žalobách podaných žalobcom na spoločné konanie s

tým, že konanie sa vedie pod sp. zn. 21Csp/7/2017, a to z dôvodu hospodárnosti, pretože v týchto
konaniach vystupuje na strane žalobcu R. N. a na strane žalovaného spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.
a predmetom týchto konaní je vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky. Dňa 28.01.2011 bola medzi stranami konania uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXX
na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 200,- Eur za poplatok vo výške 196,- Eur.

Dňa 31.05.2012 uzatvorili strany sporu spotrebiteľskú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 150,-
Eur za poplatok 96,- Eur. Žalovanému za predmetný úver zaplatil 246,- Eur. Dňa 03.08.2011 uzatvorili
spotrebiteľskú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 100,- Eur za poplatok 68,- Eur. Žalovanému
na predmetný úver zaplatil 168,- Eur. Dňa 01.10.2012 bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva o úvere
č. XXXXXXXXX vo výške 200,- Eur za poplatok 184,- Eur. Žalovanému na úver zaplatil 384,- Eur.

Dňa 10.12.2013 uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 350,- Eur za
celkové náklady 184,- Eur. Žalobca na predmetný úver zaplatil 784,- Eur. Dňa 14.02.2014 uzatvorili
spotrebiteľskú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 600,- Eur za celkové náklady 528,- Eur. Žalobca
na predmetný úver zaplatil 1.320,- Eur. Dňa 13.11.2012 uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXX vo výške 600,- Eur za poplatok 528,- Eur. Žalovanému na predmetný úver zaplatil 1.128,-

Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že medzi stranami sporu konania boli uzatvorené zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľské
zmluvy. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v

zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka. Predmetný úverový vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Aj napriek tomu, že v danej právnej
veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, v danom prípade

sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, preto je potrebné právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. V
danom prípade neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že úver z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa
03.08.2011 bol žalobcovi poskytnutý ako podnikateľovi, pretože vykonaným odkazovaním súd mal zapreukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol v pozícii fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné
prostriedky na osobné účely a nie na výkon povolania alebo podnikania. V zmluve nie je uvedený
žiaden účel poskytnutia finančných prostriedkov a tento účel podľa názoru súdu ani žalovaný neskúmal.

Zo strany žalovaného nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie, že žalobcovi boli finančné
prostriedky poskytnuté na výkon jeho podnikateľskej činnosti. Po preskúmaní zmlúv o úvere v súlade
s ust. § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru, že predmetné zmluvy o úvere
v tomto smere obsahujú nedostatky. Zmluvy o úvere neobsahujú priemernú ročnú percentuálnu mieru
nákladov v dôsledku čoho sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Zároveň nemožno opomenúť

ani výšku poplatkov za poskytnutie úverov 2/3 z poskytnutej sumy. Poplatok v takejto úžernej výške
súd považuje bez ďalšieho za dôvod jeho absolútnej neplatnosti, a to pre rozpor s dobrými mravmi.
Neprimerane dohodnuté úroky, či celková odplata za úver sú v rozpore s pravidlami správania sa, a teda
aj s dobrými mravmi a ide o absolútne neplatný právny úkon. Zmluvy neobsahujú ďalšiu náležitosť, a to
výšku úrokovej sadzby a tiež údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa zákona

o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikol nárok iba
na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté, a to vo výške
spolu 2.200,- Eur. Nakoľko však žalobca v prospech žalovaného uhradil celkovo 4.426,- Eur, ako to
vyplýva z jednotlivých výpisov klientskeho účtu žalobcu, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu vo výške 2.226,- Eur a súd ho preto zaviazal na zaplatenie tejto sumy žalobcovi. Žalovaný

tým, že žalobcovi nevrátil sumu, o ktorú sa bezdôvodne obohatil riadne a včas, dostal sa do omeškania,
a preto žalobcovi patrí aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od druhého dňa po dni
doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia.

5. V súvislosti s namietaným premlčaním uviedol, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného

bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak 3-ročná objektívna premlčacia doba predĺžila na
10 rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Zmluvy o úvere, ktoré sú predmetom
konania boli uzatvorené v období od 28.01.2011 - 14.02.2014. Žalobca právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatnil žalobami na súde dňa 13.01.2017, resp. 02.03.2017 a 06.03.2017. Z uvedeného
vyplýva, že desaťročná premlčacia doba neuplynula od uzavretia zmluvy o úvere. Žalobca tvrdil, že sa o

bezdôvodnom obohatení dozvedel dňa 28.09.2016, kedy bol informovaný o tom, že predmetná zmluva
nemá náležitosti v zmysle zákona, preto žalobcovi neuplynula ani subjektívna premlčacia doba.

6. Vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky uviedol, že z vymedzenia zmluvnej podmienky v
čl. 10 Všeobecných podmienok úveru ako aj zo súdnych konaní vedených proti žalovanému je súdu

známe, že sa jedná o zmluvnú podmienku v zmysle ktorej si voči žalobcovi uplatnil nárok na zaplatenie
poplatku vo výške 2/3 z poskytnutého úveru. Zmluvná podmienka však v takomto znení používaná
zo strany žalovaného bola rozhodnutiami súdov, a to nielen prvoinštančných, ale aj súdov odvolacích,
určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa. V zmysle nových procesných pravidiel zavedených

Civilným sporovým poriadkom je možné domáhať sa určenia určitej skutočnosti, pričom žalobu o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky považoval za žalobu výlučne podľa § 137 písm. d) C.s.p., a teda len
akbytakétooprávneniežalobcovivyplývalozosobitnéhoprávnehopredpisu,moholbysaformoutakejto
žaloby súdnou cestou domáhať svojho práva. V tomto prípade zo žiadneho zákonného ustanovenia
osobitného predpisu nevyplýva výslovná možnosť takúto žalobu podať a takýto výklad súdu § 137 C.s.p.

je odôvodnený aj obsahom dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu Civilného sporového poriadku.
Vzhľadom na uvedené preto súd žalobu v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietol.

7. O trovách konania rozhodol tak, že súd žalobe v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia
vyhovel,vtejtočastibolúspešnýžalobcaažalobouohľadomurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienky

zamietol. Keďže žalobca bol v celom rozsahu úspešný čo sa týka žaloby na plnenie, súd mu priznal
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške trov rozhodne súd samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku VIII.. Odvolanie podal

z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie. Uviedol, že závery súdu prvej inštancie a jeho právne závery sú jednak mylné, nemajúce
oporu v zákone a čiastočne si aj odporujú. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporný poplatok
je absolútne neplatný, tak takéto zistenie nemal považovať paradoxne za dôvod na zmietnutie žaloby ourčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale za dôvod na vyhovenie žalobe. Namietal, že neobstojí
ani úvaha súdu o tom, že spotrebiteľovi neumožňuje domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej
podmienky ustanovenie § 137 C.s.p., a už vôbec nie, že to neumožňuje ani novelizované znenie § 11

ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. účinné od 01.01.2018, nakoľko sa nedomáha určenia neplatnosti zmlúv.
Vo vzťahu k ustanoveniu § 137 C.s.p. zdôraznil, že C.s.p. rovnako ako O.s.p. ponechal exemplifikatívny
výpočet druhu možných žalôb, teda prípustné sú aj iné žaloby, ako sú vymenované v § 137 C.s.p..
Uviedol, že právny poriadok evidentne počíta s tým, že súdy budú určovať neprijateľnosť zmluvných
podmienok, pričom poukázal na ust. § 53a Občianskeho zákonníka, § 298 ods. 2 C.s.p. a aj na § 3 ods.

3 zákona č. 250/2007 Z. z., kde už tento samotný zákon poskytuje dostatočnú legitimitu na podanie
určovacej žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale aj na iné určovacie žaloby, a to bez
ohľadu na platné znenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré toto právo len precizuje. Uviedol,
že v bode 41. odôvodnenia rozhodnutia nie je celkom zrejmé, či súd prvej inštancie len konštatuje, že
existujú rozhodnutia alebo je to dôvod, pre ktorý žalobu zamietol, a ak to dôvod na zamietnutie žaloby
je, tak akými právnymi úvahami sa pritom riadil, či uvažoval o prekážke rozhodnutej veci, alebo o

akom právnom inštitúte uvažoval a o aké ustanovenia zákona svoje rozhodnutie oprel. V tejto súvislosti
poukázal na to, že rozhodnutia o tejto zmluvnej podmienku boli vydané v individuálnom spotrebiteľskom
spore a sú záväzné len pre strany konania, v ktorých boli vydané a len v prejednávanej veci, nie sú
záväzné pre každého Konštatoval, že napadnutý výrok rozsudku nie je logicky súladný a odôvodnenie
rozsudku nie je vecne konzistentné, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu je v rozpore so skutočnosťami,

na ktoré súd prvej inštancie sám poukazuje. Navrhol napadnutý rozsudok v napadnutom výroku zrušiť
a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný (okrem výroku VIII.). Vo vzťahu
k zmluvám č. XXXXXXXXX a č.XXXXXXXXX uviedol, že razantne odmieta postavenie žalobcu ako

spotrebiteľa. Poukázal na to, na základe uvedených zmlúv boli žalobcovi poskytnuté úvery na účel
povolania a žalobca v zmluvách osobitne uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované peňažné
prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože tento v zmysle bodu 2
všeobecných obchodných podmienok potvrdil, že informácie, ktoré žalovanému poskytol sú pravdivé.
Uviedol, že taktiež zákon č. 258/2001 Z. z. a neskôr zákon č. 129/2010 Z. z. neustanovuje, že žiadateľ o

úvermusíbyťvčaseposkytnutiaúverunapodnikanie,zamestnaniealebopovolaniepodnikateľomalebo
zamestnaný, preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytovaného úveru je úplne postačujúci prejav vôle
uvedený v zmluve. Skutočnosť na čo bol konkrétne žalobcom poskytnutý úver aj využitý ďalej neskúma,
nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Navyše žalobca ako dlžník nemá zo žiadneho zákona
povinnosť informovať veriteľa, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Uvedené

zmluvy preto nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto nie je možné na nich
výlučne vzťahovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvy boli uzatvorené v zmysle § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka ako tzv. nepomenované zmluvy, kedy účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu,
ktorá nie je upravená ako typ zmluvy.
K zmluvám o úvere č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX uviedol, že sporné zmluvy

nemožno považovať za zmluvy spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a
preto nie je na mieste vzťahovať na nich výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že
zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa budú ich zmluvné vzťahy v budúcnosti
spravovať, pričom k danému prípadu došlo aj v predmetnom spore. Poukázal na to, že v zmysle VPPÚ
sa zmluvné strany dohodli ma tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného

zákonníka. Uviedol, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sú jasne uvedené
priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tiež, že podmienky zmluvy o úvere si
individuálne dohodol, s tým, že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal na základe vyplnenia formuláru
oovereníklientabolidojednanépodmienkyposkytnutiaúveruaktomuodohnutávýškaúverunazáklade
posúdenej bonity klienta. Poukázal na to, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy nestanovil maximálne

možnú prípustnú výšku odplaty.
K zmluvám č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX uviedol, že v danom prípade nedošlo k naplneniu dôvodov
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov. S tvrdením súdu prvej inštancie nesúhlasil
a poukázal na skutočnosť, že v oboch zmluvách bola uvedená výška úrokovej sadzby a priemerná
RPMN. Z uvedeného dôvodu nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že zo zmluvy jasne a jednoznačne vyplývajú základné náležitosti
úverového vzťahu, teda dlžník mal najmä uvedenú výšku úveru, úroku a poplatku za poskytnutie úveru.
Poukázal na to, že v prípade, ak žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných
prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretiazmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru. Vo vzťahu ku konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 C-42/15.
K administratívnemu poplatku uviedol, že slovenská právna úprava v oblasti úverov účtovaniu poplatkov

výslovne nebráni. Je teda zrejmé, že slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže
pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Namietal, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť nie je možné vyvodiť
ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch a razantne odmietol, aby zmluvná podmienka o
administratívnom poplatku bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
K premlčaniu uviedol, že podľa jeho názoru k bezdôvodnému obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na

jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej a subjektívnej premlčacej lehote. Uviedol, že požadované
nároky žalobcu sa stali premlčané v subjektívnej premlčacej dobe v celom rozsahu. Podľa jeho názoru
začala žalobcovi plynúť subjektívna premlčacia lehota odo dňa uhradenia istiny, kedy mal žalobca
vedomosť o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalobcovi uhrádzal nad rámec istiny, ktorým sa hradili
úroky a poplatky. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje požadované údaje je potrebné na strane
žalobcu viazať k okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym

úkonom a ako prejav súhlasu logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.
K náhrade trov konania uviedol, že rozhodnutie považuje za nesprávne z toho dôvodu, že žalobca mal
úspech v 50 % žaloby, preto súd mal rozhodnúť tak, že žiadnemu z účastníkov konania nemal priznať
náhradu trov konania.
Navrhol, aby odvolací súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane trov odvolacieho konania.

10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnym skutkovým i právnym zisteniam a na základe týchto posúdil z
hľadiska právneho vec v tomto rozsahu správne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Uviedol, že

naďalej trvá na podanom odvolaní, pričom trvá na tom, aby súd druhej inštancie napadnutý rozsudok vo
výroku I., II., III., IV., V., VI., VII. a IX. zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalobca sa nevyjadril k podanému odvolaniu žalovaného a ani k jeho vyjadreniu.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenými subjektmi (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné a odvolanie žalobcu dôvodné je.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnym zistením skutkového stavu, teda to,
či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).

15. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).16. K nesprávnemu skutkovému zisteniu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej
sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto

mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci
a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z

najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

17. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu
prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného
dopĺňa nižšie uvedené.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o

tom, že predmetné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sú vzťahmi spotrebiteľskými. V uvedených
prípadoch išlo o zmluvy predtlačené formulárové (typové) zmluvy, pri ktorých žalobca ako spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvňovať ich obsah. Žalobca aj v čase uzatvárania všetkých dotknutých zmlúv
bol v postavení spotrebiteľa, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojho povolania, ani zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd zdôrazňuje,

že preukázaním uvedenej skutočnosti nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí
úveru na výkon povolania, ktorý žalovaný používa vo svojich zmluvách, pretože uvedené neposkytuje
odpoveď na otázku, aké je povolanie žalobcu ako dlžníka a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním
vôbec uzavretie príslušných zmlúv malo. V uvedenom zmysle si tak žalovaný svoju dôkaznú povinnosť
nesplnil, preto vymedzenie účelu poskytnutia úveru na účely výkonu povolania v spojení s nedostatkom

akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany žalovaného má rovnaký dopad ako keby v zmluve nebol
vymedzený jej účel. Takýto právny záver je zároveň v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd naviac dáva do pozornosti, že v samotných zmluvách bola žalobca identifikovaný len
menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, pričom iné údaje, ktoré
by ho umožňovali identifikovať ako podnikateľa uvedené neboli. Odvolací súd rovnako nijako nepopiera

dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, len pripomína, že prednosť majú osobitné
ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského
práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ustanovenia zákonov týkajúce sa
spotrebiteľského práva majú povahu lex specialis k ustanoveniam Obchodného zákonníka. Vzhľadom
nauvedenétedasúdprvejinštanciesprávneuzavrel,ževšetkyzmluvyuzatvorenémedzistranamisporu

sú zmluvami spotrebiteľskými, z čoho vyplýva, že námietka žalovaného týkajúca sa nespotrebiteľského
charakteru uzatvorených zmlúv nie je dôvodná.

19. K námietke žalovaného týkajúcej sa premlčania a plynutia premlčacej doby, odvolací súd uvádza,
že oprávnená osoba sa môže domáhať svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci

plynutia tak objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby. V prípade ak dôjde k uplynutiu jednej z
nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo
k jeho premlčaniu.20. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žaloba bola zo strany žalobcu podaná po uplynutí
subjektívnej premlčacej doby. Odvolací súd ďalej poukazuje na to zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom

obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala
poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na
účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

21. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie“ sa, potiera rozdiel

medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť.“)

22. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz

zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca sa s odstupom času po tom ako poukázal na účet
žalovaného platby dozvedel o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv, a to až od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa Q., kedy bol informovaný o tom, že predmetné zmluvy nemajú náležitosti prepísané
zákonom a obsahujú neprijateľnú zmluvnú podmienku.

23. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale
okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k
porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach

bezdôvodného obohatenia

24. V predmetnom prípade súd prvej inštancie správne aplikoval na predmetný prípad dvojročnú
subjektívnu premlčaciu dobu, ktorú správne v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka počítal od
doby, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení, t.j. od oboznámia žalobcu o náležitostiach

spotrebiteľských zmlúv, neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi, rozhodnutiami slovenských súdov, či súdneho dvora, a to zo strany Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa Q.. Uvedené vyplýva aj z Prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
Q. zo dňa 19.12.2016 (č.l. 18). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd sa stotožňuje s so súdom prvej
inštancie, že žaloba bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby a po aplikovaní 10-ročnej

objektívnej premlčacej doby na predmetný prípad boli žaloby podané aj v rámci plynutia objektívnej
premlčacej doby, tzn. že žaloby boli podané včas a námietka premlčania žalovaného nie je dôvodná.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie sa následne správne zaoberal otázkou, či
predmetné zmluvy uzatvorené medzi sporovými stranami ako spotrebiteľské zmluvy spĺňajú všetky

zákonom predpísané obligatórne náležitosti požadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“). Súd prvej inštancie vyslovil, že v zmluvách absentujú údaje
o priemernej ročnej RPMN, priemernej RPMN a výške úrokovej sadzby, čo spôsobuje ich bezúročnosť
a bezpoplatkovosť.

26. RPMN predstavuje jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky
náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti
či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia tiež uviesť všetky predpoklady použité na jeho
výpočet. Zároveň uvedenie všetkých predpokladov výpočtu RPMN umožňuje tak spotrebiteľovi ako
aj súdu zistiť, na základe čoho dospel veriteľ (dodávateľ) k výsledku o konečnej výške RPMN, a či

je výpočet RPMN správny, nakoľko aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa (veriteľa) je
klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebolo uvedené (pozri rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015). Absencia už len uvedeného údaja
spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv, preto nebolo potrebné zaoberať sa ostatnými dôvodmi
spôsobujúcimibezúročnosťabezpoplatkovosťposkytnutýchúverov.Nazákladeuvedenéhotedamožno

dospieť k rovnakému záveru, k akému dospel súdu prvej inštancie, teda, že spotrebiteľské zmluvy
uzatvorené medzi stranami sporu sú postihnuté sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, t.j. žalobca
ako dlžník bol povinný vrátiť len sumy úverov skutočne mu poskytnutých.27. Vo vzťahu k rozsudku Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. proti H. G. v zmysle ktorého náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť
nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v

obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odvolací súd
uvádza, že v prejednávanej veci žalovaný nepreukázal, že by všeobecné obchodné podmienky, na
ktoré sa odvoláva, boli k zmluvám pripojené a že by boli žalobcovi známe. Naviac je potrebné dať do
pozornosti, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/ES
nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o

úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane,
že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere
poukázať i na to, že ZoSÚ. v ust. § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva,
že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti
zmluvy boli obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli
účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil rozsudok,
okremvýrokuVIII.ozamietnutížalobyvčastiurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienkyaokremvýroku
IX. o trovách konania.

29. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd uvádza, že s názorom súdu prvej
inštancie o neprípustnosti takejto žaloby nesúhlasí, pretože podľa názoru odvolacieho súdu takáto
žaloba prípustná je. V prípade, ak spotrebiteľ sleduje dosiahnutie právnej istoty v otázke, či je
zmluvná podmienka neprijateľná, môže sa na súde domáhať žalobou určenia jej neprijateľnosti.
Právna istota je v takomto prípade dôležitá a dosiahnutie takejto právnej istoty by nemalo byť

podmieňované (kumulatívne) uplatnením či už náhrady škody, bezdôvodného obohatenia alebo
primeraného finančného zadosťučinenia. Inými slovami povedané, nemožno spotrebiteľa nútiť do
uplatňovania takýchto plnení pri jeho snahe dosiahnuť právnu istotu čo do (ne)záväznosti zmluvnej
podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. Odvolací súd preto zastáva názor, že spotrebiteľ má právo
domáhať sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky aj bez kumulatívneho uplatnenia nároku na

plnenie z dôvodu neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky. Uvedené právo predpokladá ustanovenie
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (,,ZoS“), podľa ktorého každý spotrebiteľ
má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a tejto ochrany sa
môže domáhať na súde (§ 3 ods. 5). Aj gramatický výklad ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka
predpokladá takéto určenie dokonca ,,v prvej línii“ a ďalšie spôsoby ochrany ,,na plnenie“ sú evidentne

alternatívami (arg. slovo ,,alebo“).

30. Explicitné zakotvenie tohto práva do ustn § 11 ods. 4 ZoSÚ súvisí len s tým, aby sa odstránili
akékoľvek pochybnosti o možnostiach spotrebiteľa podať žalobu o neplatnosť zmluvy (čiastočnej
neplatnosti ,..et minor“). Principiálne nemožno nútiť žiadneho spotrebiteľa sledujúceho právnu istotu,

aby sa domáhal reštitučného plnenia kumulatívne popri určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

31. Je nutné zdôrazniť, že ak súd v akomkoľvek spotrebiteľskom spore posúdi zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, je povinný uviesť jej znenie vo výroku
rozsudku, a to aj v prípade, ak sa spotrebiteľ tohto posúdenia nedomáha. Teda za situácie, keď sa

spotrebiteľ domáha vyslovenia neprijateľnej zmluvne podmienky v petite, je nutné po zistení, že ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, túto vyjadriť v petite rozsudku. Hmotnoprávny zákaz používania
neprijateľných podmienok pritom vyplýva z ust. § 53 Občianskeho zákonníka a nie je možné opomenúť
tiež § 3 ods. 3 a 5 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené možno teda prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že v
predmetnom prípade súd prvej inštancie nerozhodol správne, keď zamietol žalobu v časti určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pretože žalobca mal zákonnú možnosť domáhať sa vyslovenia
takejto neprijateľnosti zmluvnej podmienky podaním žaloby o určenie jej neplatnosti. Odvolací súd
zdôrazňuje, že samotný súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutia tak

prvoinštančných súdov ako aj súdov odvolacích, ktoré vyslovili, neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
zmluvnej podmienky týkajúcej sa administratívneho poplatku, a tiež poukázal aj na to, že súd ex offo
prihliada na dané skutočnosti a z takto uplatnenej zmluvnej podmienky nárok v konaní neprizná, avšak v
závere uviedol, že zo žiadneho zákona nevyplýva možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvnejpodmienky, preto žalobu v tejto časti zamietol. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa preto nie
je možné stotožniť.

33. Preto bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v
časti výroku VIII. o zamietnutí žaloby v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v jednotlivých
úverových zmluvách a v súvisiacom výroku IX. o trovách konania zrušiť a podľa § 391 C.s.p. v rozsahu
zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať, vyporiadať sa s v tomto rozhodnutí
vytýkanými nedostatkami, náležite v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe vec posúdiť, a následne vo
veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2
C.s.p. aj náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie bude po vrátení veci v uvedenej časti musieť posúdiť
či uvedené ustanovenie dostatočne špecifikuje o aké činnosti má isť a v tejto súvislosti je potom nutné
porovnať aj výšku týchto poplatkov s výškou poplatkov, ktoré požadujú banky za spracovanie úveru,

a následne vyhodnotiť, či takýto poplatok nevykazuje rozpor s dobrými mravmi. V tomto smere je tiež
potrebné dať súdu prvej inštancie do pozornosti už konštantnú rozhodovaciu prax, ktorá z dôvodu
absencie RPMN, ako aj vo vzťahu k 2/3-tinám poplatku (ak súdy uzavreli, že išlo o neúmerne vysoké
a nešpecifikované administratívne náklady na spracovanie úveru), ustálila, že takýto poplatok nemôže
byť akceptovateľný, čo bolo nutné pri rozhodovaní vo veci vyhodnotiť. V takomto prípade by išlo potom

o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi sporovými
stranami v neprospech žalobu ako spotrebiteľa. Tu súd prvej inštancie musí vec posúdiť cez prizmu
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu
dobrých mravov.

35. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).