Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/121/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112218091
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8112218091.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: I. Ľ., L..: X.X.XXXX, J. XXX

XX J. XX, zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti
žalovanému: I. T., L..: X.X.XXXX, J. XXX XX J. XX, o vydanie časti nehnuteľnosti, a o vzájomnej žalobe
o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu z a m i e t a .

U r č u j e , že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti parcely registra C KN číslo parcely XXX/
X, trvalý trávny porast vo výmere 122 m2, katastrálne územie J. obec J., okres Sabinov, zameranej

geometrickým plánom číslo 17/2018 zo dňa 11.05.2018, vyhotovený GEODOC W.. I.. Č. zo dňa
11.05.2018, autorizačne overený Ing. C. X. 09.07.2018 a úradne overený W.. E. K. dňa 07.09.2018 pod
číslom G1-441/218.

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 15.6.2012 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
vydať mu časť parcely C KN č. XXX, T.. Ú.. J., vyznačenej bodmi A-B-C A na náčrte č. 1, a nahradiť
mu trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľnosti v katastrálnom území J., evidovanej na B. Č..
XX, G. Q. T. Č.. XXX - trvalé trávne porasty o výmere 974 m2, v podiele 1/1 k celku s tým, že výlučným
vlastníkom susednej parcely C KN č. 216 - záhrady o výmere 1673 m2, v katastrálnom území J., R. L. B.
Č.. XXX je žalovaný. Tvrdil, že so žalovaným má dlhodobí spor, nakoľko výstavbou plota zasiahol do jeho
parcely C KN č. XXX, ktorú neoprávnene zadržiava a odmieta mu ju vydať s tým, že časť parcely, ktorú
mu žalovaný odmieta vydať je vyznačená na priloženom náčrte č. 1, ktorý bol vypracovaný podľa údajov

katastra nehnuteľností. Nakoľko žalovaný neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva tým, že
neoprávnene užíva časť jeho parcely C KN č. XXX, T.. Ú.. J., je nútený s poukazom na § 80 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku domáhať sa na súde, aby uložil žalovanému povinnosť vydať mu časť
parcely, ktorú mu neoprávnene zadržuje.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že je pravdou, že je vlastníkom nehnuteľností vedených
Správou katastra Sabinov v katastri nehnuteľností kat. úz. J., M. J. s tým, že ako vyplýva zo zápisu na

LV č. XXX predmetné nehnuteľnosti nadobudol darom od jeho rodičov na základe darovacej zmluvy
spísanej do notárskej zápisnice dňa 12.7.1995, ktorej vklad bol povolený pod č.k. V-2046/95-26/95.
Predmetom tejto zmluvy bol O. K. Č.. XX E. M. J. s prísl., t.j. oplotením, studňou, garážou, šopou,
maštaľou a vonkajšími úpravami, studňou a porastmi na parc. T. XXX - zast. plocha 955 m2, a ďalejpodiel X/XX L. B. Č.. XX pod B1,2 z nehnuteľností v kat. úz. J., P..I.. X. G.. T. XXX zast. plocha 955
m2, KN 216 záhrada 1673 m2, zameraných geometrických plánom č. zákazky 340/95 overeným pod
č. 964/95. Ďalej na základe uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 18.12.2000 v konaní vedenom

pod č.k. 13C/91/87, ktorým bol schválený zmier. Tak sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat.
úz. J. tak ako boli vyčlenené Geometrickým plánom č. 340 zo dňa 15.6.1995, a to parcely č. XXX -
zastavaná plocha o výmere 955 m2, parcely č. XXX - záhrada o výmere 1673 m2 a nehnuteľnosti tak ako
je vyčlenená geometrickým plánom č. 14274434-19/99 zo dňa 27.7.1999 ako parcela č. XXX/X záhrada
o výmere 262 m2.

4. Žalovaný ďalej tvrdil, že ako vyplýva z údajov uvedených v geometrických plánoch, darovacej zmluvy,
uznesenia súdu a listov vlastníctva (pozn. sudu: ktoré v prílohe predložil) výmera pozemkov, ktoré užíva
a pred ním užívali jeho právni predchodcovia je bezo zmien čo sa týka výmery jednotlivých pozemkov.
Rodinný dom postavili jeho rodičia v súlade s výmerom Okresného národného výboru v Sabinove
vydaného pod zn. 710-1-Ba/1954 s tým, že na prílohe je situačný náčrt vyhotovený STAVOPROJEKTOM

- BRATISLAVA. Obec J. v tom čase vyhorela, a preto sa realizovala obnova obce, ktorá bola schválená
výmerom vydaným Krajským národným výborom - odborom pre výstavbu v Prešove pod zn. : Výst.
1678/1955 z 21. Marca 1955, a v tejto súvislosti bol vypracovaný a schválený vytyčovací plán. Následne
sa realizovala výstavba rodinných domov, ciest a chodníkov a pod. Nakoľko ich rodinný dom a súvisiace
pozemky boli realizované v zastavanej časti obce, hranice pozemkov boli vytýčené pri obnove operátu,

na takto vytýčených hraniciach jeho rodičia a aj susedia, t.j. okrem iných aj právni predchodcovia žalobcu
postavili oplotenie a samozrejme aj rodinné domy.

5. Na základe uvedených skutočností je podľa žalovaného zrejmé, že jeho právni predchodcovia a
následne po nich on (žalovaný) užívajú v nezmenenom a rovnakom rozsahu predmetné nehnuteľnosti,

teda aj C KN parcelu č. XXX a žalobca ako aj jeho právni predchodcovia Q. T. G. Č.. XXX. Po celý čas
predmetné nehnuteľnosti užívali nerušene ako vlastníci v dobrej viere ako svoje, a neboli pri výkone
svojich práv nikým rušení s tým, že žalobca sa stal vlastníkom susedných nehnuteľností po roku 1996
tak ako sú tituly uvedené v časti B na LV č. XX E. T.. Ú.. J.. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca vo svojej
žalobe neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorou by preukázal, že od kedy sa stal vlastníkom nehnuteľnosti

Q. T. G. Č.. XXX došlo zo strany žalovaného k zásahu do jeho vlastníckeho práva, alebo k zmene hraníc
medzi Q. T. G.. Č.. XXX S. XXX, pretože s jeho právnymi predchodcami žiadne spory po celý čas nemali.
Žalobu navrhol zamietnuť. Na pojednávaní dňa 5.12.2012 žalovaný doplnil, že prvý spor sa objavil v
roku 2010, dovtedy žiadny spor nebol. Namietal, že žalobca nepreukázal, že užíva menej ako má na
liste vlastníctva a ani to, že žalovaný užíva viac ako má na liste vlastníctva.

6. Žalobca sa na pojednávaní odvolával na geodetické zameranie. Uviedol, že v súčasnosti sú geodeti
presnejší (nekrokujú, ale používajú iné metódy). Pri svojom výsluchu uviedol, že si v deväťdesiatych
rokoch dal zamerať pozemok pánom T., ktorý mu vtedy povedal, že pozemok je v poriadku. V tom čase
totiž prepisoval pozemok zo svojho otca na seba, nadobúdal ho darovacou zmluvou, a v tom čase stál

plot medzi ich pozemkom a pozemkom žalovaného a tento plot tam stojí doteraz. V tom čase si myslel,
že to je všetko v poriadku. Problém je v tom, že pri vypracovaní registra obnovenej evidencie pôdy
zistil, že hranica medzi týmito pozemkami má byť rovná a nemá byť do oblúka tak, ako v skutočnosti
je plot zahradený. Teda len chce, aby bol stav taký ako zodpovedá listu vlastníctva. Na otázku právnej
zástupkyne žalovaného prečo nenamietal pri vyhotovovaní „roebky“ nesprávnosť hranice uviedol, že

je pravdou, že bol predsedom komisie pre obec J., bol teda informovaný o tom, aké sú možnosti pri
„ROEP-ke“, podľa jeho názoru treba tieto nehnuteľnosti v prírode zamerať. Potvrdil, že plot, ktorý stál
medzi pozemkami účastníkov konania v roku 1995 tam stojí aj dnes a pripustil, že mohol byť postavený
niekedy v osemdesiatych rokoch.

7. V písomnom vyjadrení zo dňa 18.1.2013 (č.l. 45) žalobca doplnil, že pokiaľ ide o uznesenie Okresného
súdu Prešov č.k. 13C/91/87, na ktoré poukazuje žalovaný (pozn. súdu: o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva), v tomto spore ani on (žalobca) ani právny predchodcovia parcely č. XXX neboli
účastníkmi uvedeného konania. Uviedol, že výmera parcely XXX, ktorá je uvedená na B. Č.. XX, T.. Ú..
J., je uvedená správne, avšak postavením plota žalovaným užíva parcelu o menšej výmere.

8. V písomnom vyjadrení zo dňa 14.4.2014 (č.l. 127) žalovaný (k znaleckému posudku súdom
ustanoveného znalca na znázornenie hranice medzi parcelou žalobcu a žalovaného a plota stojaceho
medzi nimi) poukázal na to, že z príloh znaleckého posudku vyplýva posun hraníc u viacerých parciel stým, že „posunutie“ hraníc susediacich pozemkov sa nezačína uňho, t.j. ako vlastníka T. G..Č.. XXX, S.
A. M. T. G..Č.. XXX, E. L. B. Č.. XXX. Zopakoval, že on (žalovaný) a pred ním jeho právny predchodcovia,
t.j. jeho rodičia užívajú dlhodobo a nerušene nehnuteľnosti vedené na LV č. XX s tým, že hranice v

prírode vyznačené oplotením sú po celý čas bezo zmien. Tvrdil, že právny predchodcovia žalobcu (jeho
rodičia) tieto hranice rešpektovali a žalobca začal „uplatňovať svoje práva“ až potom, čo sa zápisom
rozhodnutia č. OPÚ-2010/90-297-MB z 9.4.2010 stal vlastníkom odčlenenej časti z pôvodnej p.č. XXX,
t.j. jej rozdelením na KNC p.č. XXX/X vo výmere 168 m2 - trvalé trávne porasty, a ktorá je aj zapísaná a
jeho meno na B. Č.. XXXX, T.. Ú.. J., pričom jej druhá časť odčlenená do p.č. XXX/X - vo výmere 766 m2,

trvalé trávne porasty, k danej nehnuteľnosti podľa údajov katastra nie je dodnes založený list vlastníctva
napriek uskutočneniu ROEP. Žalovaný uviedol, že žalobca si pri ROEP v roku 2010 v rozpore so
zákonom „zabezpečil toto vyporiadanie“ vo svoj prospech a následne začal usilovať o získanie pozemku
z druhej strany, tak ako je to v geometrickom pláne č. 2/2014 pripojenom v predmetnom znaleckom
posudku na jeho úkor.

9.Napojednávanídňa31.10.2017žalobcaupravilžalobnýnávrhtak,abysúvydalrozsudok,žežalovaný
je povinný vypratať časť parcely zapísanej na LV č. XX, katastrálne územie J., S. G. Q. T. Č.. XXX o
výmere 974 m2, trvalé trávne porasty, a to plochu podľa znaleckého posudku č. 2/2014 znalca W.. E.
K., označenú novým parcelným číslom parcela registra Q. T. Č.. XXX/X o výmere 147 m2 a odstrániť z
nej na vlastné náklady oplotenie prechádzajúce medzi lomovými bodmi 1 až 9 podľa tohto znaleckého

posudku. Vo vzťahu k pôvodnému petitu uviedol, že pojmom vydať časť nehnuteľnosti mal na mysli
vypratať ním označenú časť nehnuteľnosti. Uviedol, že navrhovanou zmenou len spresnil výrok, jedná
sa len o spresnenie výroku, resp. predmetu súdneho konania (zmenu petitu súd pripustil na pojednávaní
25.6.2019). Na otázku súdu k tvrdeniam žalovaného o vlastníctve parcely 209/2 susediacej s dotknutou
parcelou č. XXX (z druhej strany) a o spôsobe jej nadobudnutia žalobca iba všeobecne uviedol, že

„počas ROEP-ky, kde bol členom komisie, zistili, že je to na otcovi, tak zabezpečil súhlas sestry, aby
to dali naňho“, no nevedel sa vyjadriť kde to bolo evidované (na otcovi), resp. z čoho svedčí titul, a
zaviazal sa doplniť tieto skutočnosti dodatočne. Napokon však k tomu iba navrhol, aby si súd vyžiadal
z katastrálneho úradu podklady, ktoré boli podkladom pre zápis vlastníckeho práva k uvedenej parcele.

10. Žalovaný na tomto pojednávaní uviedol, že odvodzuje svoje právo k označenej časti z výmeru zo
dňa 20.11.1954, ktorým bola nehnuteľnosť pridelená jeho právnym predchodcom, a súčasťou toho bol
aj situačný náčrt uvedenej nehnuteľnosti, a na základe toho bola následne vytýčená hranica a presne v
priebehu tejto hranice bolo vybudované oplotenie, ktoré bolo stranami dlhodobo rešpektované. Žalobca
k tomu namietal, že na základe situačného náčrtu nikto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej

časti nehnuteľnosti, a že od 1.4.1964 nebolo možné vydržanie a tento inštitút sa dostal do občianskeho
zákonníka až novelou z roku 1983.

11. Po získaní odpovede z katastrálneho úradu o listinách, ktoré boli podkladom zápisu práv a zmien
práv k parcele č. 209/2 v prospech žalobcu, žalobca na výzvu súdu zo dňa 5.6.2018 (aby v súvislosti s

vlastníckymi pomermi v okolí pozemku, ktorý je predmetom tohto konania oznámil okolnosti vydržania
vlastníckeho práva k pozemku zodpovedajúcemu parcele XXX/X E. T..Ú.. J., t.j. všetky okolnosti na
základe ktorých sa domnieval, že je jeho vlastníkom) uviedol iba to (č.l. 170), že súd disponuje
rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu Prešov, číslo OPÚ-2010/90-297-MB zo dňa 9.4.2010,
ktorým potvrdil nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele Q. T. Č.. XXX/X vydržaním. Uviedol, že tak

ako je to uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia, predmetnú nehnuteľnosť užívali a držali jeho právni
predchodcovia a následne on (žalobca) s tým, že počas držby si na predmetný pozemok nikto nerobil
právny nárok a tento užívali v dobrej viere, že sú jeho vlastníkmi, pričom toto rozhodnutie je platné a z
toho dôvodu aj záväzné. Dodal, že nevidí dôvod na spájanie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
k parcele registra Q. T. Č.. XXX/X s predmetom konania.

Vzájomná žaloba

12. Písomným podaním zo dňa 8.10.2018 žalovaný v tomto konaní podal voči žalobcovi vzájomnú
žalobu, s ktorou predložil Geometrický plán č. 17/2018 (vyhotovený GEODOC W.. I.. Č. zo dňa

11.5.2018. autorizačne overený W.. C. X., G.. X. X.X.XXXX, úradne overený W.. E. K. dňa 7.9.2018
č. Gl-441/2018) a uviedol, že v grafickom podklade pre vyhotovenie predmetného geometrického
plánu boli zistené nové skutočnosti, ktoré podstatným spôsobom korigujú pôvodné výsledky zamerania
nehnuteľnostíaichhranícvdanejlokalite.Tvrdil,žepripožiariporoku1954došlokdevastáciividiteľnýchhraničných znakov a „nové“ rozdelenie v teréne po požiari bolo riešené s tým, že spĺňalo podmienky
podkladovej mapy. Uviedol, že pôvodná podkladová mapa bola v mierke 1 : 5 000 a z tejto skutočnosti je
podľa neho potrebné vychádzať, naviac pri zameraní v teréne pri vyhotovení znaleckého posudku došlo

k nepresnostiam v rozmedzí 60 až 70 cm, a na základe uvedených skutočností podľa tabuliek Krajné
odchýlky pre mapy nečíselné v mierke 1:5 000 pri výmere parc. č. XXX o výmere 974 m2, ako aj G..Č..
XXX o výmere 1673 m2 Geometrický plán č. 17/2018 spĺňa podmienky odchýlky.

13. Ďalej žalovaný uviedol, že doteraz evidovaný stav v katastri nehnuteľností bol vytvorený v rámci

ROEP súradnicovou mapou katastra, a že geodet pri zameraní pre účely vyhotovenia Geometrického
plánu č. 17/2018 vychádzal z podkladov katastra, ktoré zodpovedajú reálnemu stavu v prírode -
skutočnému vlastníckemu stavu a sporné hranice sú v prírode riešené oplotením, postaveným v
minulosti právnymi predchodcami sporových strán, ktoré rozdeľovali a aj v súčasnosti rozdeľujú pôvodné
parcely CKN parcela č. XXX na strane žalobcu a CKN parcela č. XXX na strane žalovaného v zastavanej
časti obce, pričom boli oboma stranami vždy rešpektované. Tieto skutočnosti podľa neho potvrdzujú

overovatelia tohto Geometrického plánu autorizačným 7.9.2018 pod č. N.-XXX/XXXX. Dodal, že geodet
pri vyhotovení Geometrického plánu č. 17/2018 vychádzal z aktuálnych geodetických podkladov, pričom
aktuálnyrozdielzistenýprizameraníprestavuje1,40mprihornejhraniciajevrámciprípustnejtolerancie
podľa zákona č. 162/1995 Z.z. katastrálny zákon a § 110 vyhl. č. 79/1996 Z.z..

14. Žalovaný zhrnul, že hranice dotknutých pozemkov boli právnymi predchodcami sporových strán
rešpektované a k zmene došlo až pri ROEP, pričom žalobca ako člen komisie ROEP sa rozhodol
„využiť situáciu" na základe informácií, ktoré získal pri výkone svojej funkcie. Uzavrel, že žalovaný je
tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v nadväznosti na priebeh skutočných vlastníckych hraníc
totožných s hranicami v prírode dlhodobo reálne rešpektovaných oplotením skutočným vlastníkom tej

častipozemku,ktorájezameranáGeometrickýmplánomakop.č.210/3-trvalétrávneporastysvýmerou
122 m2, a preto má naliehavý právny záujem na zosúladení - potvrdení skutočného vlastníckeho práva
v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, čo nie je možné inak dosiahnuť ako určovacím výrokom súdu, ktorým
sa odstránia pochybnosti a neistota postavenia žalovaného k predmetným parcelám, ochrany ktorých sa
žalobca nedôvodne domáha svojou žalobou. Žalobu označil za neopodstatnenú a nedôvodnú, navrhol

ju zamietnuť, a vzájomnou žalobou žiadal, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil, že nehnuteľnosť p.č.
210/3 - trvalý trávny porast vo výmere 122 m2 kat.úz. J., M. J., okres Sabinov, zameraná Geometrickým
plánom č. 17/2018 zo dňa 11.5.2018, vyhotovený GEODOC W.. I.. Č. zo dňa 11.5.2018, autorizačne
overený W.. C. X. 9.7.2018, úradne overený W.. E. K. dňa 7.9.2018 č. Gl-441/2018 patrí v celosti do
výlučného vlastníctva žalovaného. Na pojednávaní doplnil, že v minulosti došlo v obci k požiaru, v

následku čoho boli neskôr vytyčované nové hranice pri zameraní pozemkov pri požiari, pričom následne
takbolivybudovanéajoploteniaastranysporu,akoajvšetkyostatnéosobyvoblastitietopozemkypodľa
toho aj užívali a neboli žiadne problémy pri ich užívaní. Ním predložený geometrický plán zachytáva
reálne hranice v zmysle toho čo uviedol. Poukázal na to, že stav bol dlhodobo stranami rešpektovaný,
a že žalobca nadobudol pozemok v rámci ROEP z druhej strany, ktorým rozšíril svoj pozemok o 160

m2. Mal za to, že obe strany užívali pozemky dlhodobo tak, ako boli vymedzené tiež oplotením, ktoré
nebolo medzi stranami spochybňované, a že nadobudol označenú parcelu aj vydržaním. Poukázal na
to, že aj zo znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca vyplýva, že v teréne nastali určité posuny
(v zameraní), a že nikto tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nenamietal, a mal teda za to, že označenú
parcelu nadobudol aj vydržaním.

15. Žalobca voči tomu namietal, že podľa neho žalovaný v priebehu konania neuviedol žiadny ani len
putatívny nadobúdací titul pre vlastníctvo označenej nehnuteľnosti.

16. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany

sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu i žalovaného, ako aj listinnými
dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní
osobitne nečítal, viď § 204 CSP), na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich
skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný
skutkový stav:

17.Medzistranaminebolosporné,žežalobcajevkatastrinehnuteľnostívkat.úz.J.aktuálnevedenýako
vlastník (okrem iného) nehnuteľnosti - pozemku Q. T. G.. Č.. XXX, a žalovaný ako vlastník nehnuteľnosti
- pozemku Q. T. G.. Č.. XXX. Medzi stranami taktiež nebolo sporné, že žalovaný svoju parcelu nadobudol(spolu s inými nehnuteľnosťami) na základe darovacej zmluvy zo dňa 12.7.1995 od svojich rodičov
a uznesenia súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Nebolo pritom sporné, že
žalovaný a už predtým aj jeho právny predchodcovia (podielový spoluvlastníci) v prírode túto svoju

nehnuteľnosť užívali najneskôr od čias postavenia oplotenia so susedným pozemkom z ľavej (juho-
západnej) strany parcely č. 210 až po toto oplotenie, ktoré tam stojí dodnes, a ktorého odstránenie je
predmetom tohto konania. Nebolo sporné, že oplotenie neleží na priamke (že má tvar mierneho oblúka,
a teda že okrem začiatku a konca má minimálne 1 lomový bod).

18. Medzi stranami taktiež nebolo sporné, že toto oplotenie bolo postavené najneskôr v osemdesiatych
rokoch minulého storočia, a že bolo oboma stranami, a už predtým aj ich právnymi predchodcami,
rešpektované ako užívacia hranica medzi ich pozemkami. Žalobca síce v priebehu konania všeobecne
tvrdil, že medzi stranami boli už v minulosti spory o priebeh hranice, toto svoje tvrdenie však nijako
nešpecifikovalaaninepreukázal,pričomodporujetomuajjehovyjadreniezjehovýsluchu,podľaktorého
si deväťdesiatych rokoch dal zamerať pozemok pánom T., ktorý mu vtedy povedal, že pozemok je v

poriadku, v tom čase stál plot medzi ich pozemkom a pozemkom žalovaného a tento plot tam stojí
doteraz, a v tom čase si myslel, že to je všetko v poriadku. K sporom tak došlo až po novom zameraní
pozemku.

19. Z predloženej prílohy k výmeru Okresného národného výboru v Sabinove vydaného pod zn. 710-1-

Ba/1954 (o povolení stavby rodinného domu právnemu predchodcu žalovaného), a to zo situačného
náčrtu - jednoduchého projektu k povoleniu stavby podľa regulačného plánu výstavby obce a projektu
vyhotoveného STAVOPROJEKTOM BRATISLAVA pritom vyplýva, že hranica medzi pozemkami, ktorá
je predmetom tohto konania, aj podľa tohto náčrtu (už v tom čase) nemala byť priama.

20. Z nespochybnených tvrdení žalovaného a znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca W.. K.
(najmä prílohy č. 6 o priebehu hraníc pozemkov prepočítaných z originálnych mier uvedených v poľných
náčrtochpritechnicko-hospodárskommapovanívroku1966,aprílohyč.7,kdebolazobrazenávýsledná
analógová technicko-hospodárska mapa parciel EN pri technicko-hospodárskom mapovaní, ako aj z
prílohy č. 9 o výsledku geodetického zamerania skutočného stavu v teréne znalcom zo dňa 21.11.2013

- č.l. 107,108 a 110 súdneho spisu) pritom navyše vyplýva (viď aj č.l. 93), že pri porovnaní „skutočného
stavu hraníc v teréne“ s hranicami evidovanými v rámci platného stavu parciel registra „C“ je zjavný
posun hraníc, ktorý sa týka viacerých parciel v tejto oblasti, a v teréne bola posunutá aj hranica pozemku
žalobcu aj z druhej strany (v jeho prospech).

21. Posun skutočného stavu hraníc v teréne na pravej (severo-východnej) strane parcely žalobcu č.
XXX podľa príloh tohto znaleckého posudku zodpovedá parcele č. XXX/X, pričom vlastníctvo k tejto
časti zemského povrchu vymedzenej parcelou Č.. XXX/X E. T..Ú.. J. o výmere 168 m2 je podľa listín
katastrálneho úradu zapísané v prospech žalobcu na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového
úradu Prešov, číslo OPÚ-2010/90-297-MB zo dňa 9.4.2010, ktorý mu potvrdil jej nadobudnutie

vydržaním. Obvodný pozemkový úrad Prešov pritom podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia vychádzal
zo žiadosti žalobcu, ktorý v nej uviedol, že uvedené pozemky užívali a držali jeho rodičia C. Ľ. po svojich
právnych predchodcoch od roku 1975, a že uvedený pozemok držal on resp. jeho právny predchodcovia
a nakladali s nimi ako s vlastnými oprávnene a dobromyseľne na základe reálnej deľby s tým, že
počas ich držby si nikto nerobil na dané pozemky právny nárok a užívali ich v dobrej viere, že sú ich

vlastníctvom. Iné skutočnosti svedčiace o nadobudnutí tejto nehnuteľnosti ním alebo jeho právnymi
predchodcami pritom žalobca, ani napriek osobitnej výzve súdu k tomu, neuviedol.

22. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným

postupomsúdu(§215ods.1a2CSP)zistenéneboli.Vtejtosúvislostiseventuálnymiúvahamioďalšom
zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe
(v rozpore so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých strán sporu,
súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom (i prípadnou vzájomnou
žalobou), vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na

ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas
(§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany (prípadne aj konkrétnymi
hmotnoprávnymi námietkami či ich absenciou, § 149 a 152 CSP), teda také ktoré žiadna zo strán určite
a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania)neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné
ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1
CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a

spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili
(v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, § 371 CSP).

23. Uvedené závery vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú
povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce

skutkovéokolnosti,zktorýchvyvodzujúsvojuprocesnútaktiku(útokaleboobranu).Vsociálnejkoncepcii
civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky
rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena
tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť

ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súdvkonanílegitímneopomenieanevykonávavovzťahukichpravdivostižiadnedokazovanie....Pokiaľ
samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne
procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že
sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom

postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom
rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne
neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu
adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by
všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a

rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri §
167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a
mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností
povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a

rozhodnutievovecisamejmožnovydaťažvtedy,keďbudúvšetkyrelevantnéskutočnostizistené(princíp
materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou
slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou
sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až
vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových

strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide
o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež
uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v
pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali
sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie

„objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces
skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

24. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastník je v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

25. Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,

dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

26. Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po
dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.27. Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

28. Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

29. V danom prípade sa žalobca (po zmene petitu) vlastne domáhal vypratania nehnuteľnosti a

odstránenia stavby (oplotenia) na nej stojacej s poukazom na to, že hoci v minulosti priebeh oplotenia a
ani užívanie pozemkov neboli sporné, po novom (presnejšom) geodetickom zameraní zistil, že oplotenie
žalovaného zasahuje do jeho nehnuteľnosti, teda že žalovaný má oplotením svojho pozemku zabratú
časť susednej parcely patriacej žalobcovi.

30. Žalovaný sa pritom bránil tým, že oplotenie zodpovedá jeho pozemku, a že spornú časť nadobudol

prípadne už aj vydržaním. Vzhľadom na to tak bolo potrebné posúdiť najprv otázku vlastníckeho práva
spornej nehnuteľnosti, resp. jej časti. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že užívací stav dotknutých
nehnuteľností (stranami a predtým ich právnymi predchodcami), ktorý je predmetom tohto konania, je
dlhodobí (viac ako 10 rokov od postavenia oplotenia v osemdesiatych rokoch, či zamerania pozemku
žalobcom v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, do prvých sporov v roku 2010), a z hľadiska

námietky vydržania tak bolo potrebné posúdiť v podstate už iba oprávnenú držbu (dobromyseľnosť
žalovaného).

31. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej

skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti".
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok

nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym.

32. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej
doby.

33. V zmysle citovaných ustanovení §§ 129 ods. 1 a 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným
držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v
omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ

pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu

od každého požadovať. (bod 31.-33. podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 1. marca 2011, sp. zn.
5 Cdo30/2010).

34. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje (porov. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ide teda o psychický

stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania.
Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa
o dobromyseľnosti, že mu vec patrí. Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existenciidobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace
o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti

nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).
Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je
oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere
popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porov. 4 Cdo 102/2017, bod 17).

35. Pre vydržanie je rozhodujúci stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom predpísanú minimálnu dobu
10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej viere,
že mu tento pozemok v príslušných hraniciach určených v prírode vlastnícky patrí. (bod 34. a 35. podľa
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019).

36. V danom prípade pritom žalovaný tvrdil a osvedčil, že on resp. jeho právny predchodcovia sporný

pozemok už minimálne od osemdesiatych rokov minulého storočia (od výstavby oplotenia) až do roku
2010 nerušene užívali ako vlastný v predstave, že tvorí súčasť ich pozemku parc. č. XXX s tým,
že plot tvoril rešpektovanú užívaciu hranicu medzi ich pozemkom a pozemkom žalobcu, resp. jeho
právnych predchodcov, a žalobca si ešte aj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia myslel, že je
všetko v poriadku. Domnelým titulom vlastníctva žalovaného a jeho právnych predchodcov k spornému

pozemku tak bol titul vlastníctvo ich parcely č. XXX a jej ohradenie v prírode, pričom žalobca dobrú vieru
žalovaného a jeho právnych predchodcov o ich vlastníctve spornej časti nijako nevyvrátil. V prospech
ospravedlniteľnosti takéhoto omylu napokon svedčí aj to, že pomer výmery parcely č. XXX evidovanej v
prospech žalovaného (1673 m2) a spornej časti (147 m2 podľa súdom ustanoveného znalca, resp. 122
m2 podľa geometrického plánu predloženého žalovaným) je nepatrný (menej ako 10%), pričom omyl

žalovaného týkajúci sa výmery a zamerania jeho pozemku mohol byť napokon ovplyvnený aj posunom
vyznačenia hraníc i ostatných pozemkov v prírode, prípadne aj jeho pozemku (v jeho neprospech) z
druhej strany.

37. Obdobný záver pritom vyplýva aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej (v stati označenej

ako: Oprávněná držba části sousedního pozemku): „Běžné jsou případy, kdy někdo koupí, zdědí nebo
jinaknabudepozemek,kterýzačneužívatspolusčástísousedníhopozemku.Zdebudetitulem,najehož
základě se chopil držby, kupní smlouva nebo rozhodnutí o vypořádání dědictví (na rozdíl od obecného
zákoníku občanského, který tento titul vylučoval), i když se objektivně na část sousedního pozemku
nevztahuje. Přesně řečeno, titul tu vlastně není (nevztahuje se na předmět držby), nicméně vzhledem

k okolnostem případu držitel může být v dobré víře, že tu titul je. „Pokud se nabyvatel nemovitosti
chopí držby části parcely, kterou nekoupil, může být se zřetelem ke všem okolnostem v dobré víře, že
je vlastníkem i této části. Jedním z hledisek pro posouzení omluvitelnosti omylu držitele je v takovém
případě i poměr plochy koupeného a skutečně drženého pozemku“ (SR, 2000, č. 7 - NS sp. zn. 22 Cdo
1848/98) (in: Jiří Švestka, Jiří Spáčil, Marta Škárová, Milan Hulmák a kolektiv Občanský zákoník I, II,

2. vydání, Praha 2009, s. 737-747).

38. Podporne pritom súd poukazuje aj na rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 488/2004, (publikovaný aj
v časopise Soudní rozhledy 3/2005 na s. 99), podľa ktorého „Samotná okolnost, že se kupující chopil
užívání pozemku o výměře 358 m2, zatímco v kupní smlouvě byla uvedena výměra 266 m2, nemusí

ještě znamenat, že by kupující nebyl se zřetelem ke všem okolnostem v dobré víře, že je vlastníkem
celého drženého pozemku (nejsou-li tu zvláštní okolnosti, ze kterých se jednoznačně podává, že toto
překročení při zachování obvykle opatrnosti zřejmé být mohlo a mělo).“
39. Súvisiace právne závery pritom vyplývajú aj z rozsudku NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1733/2012, zo
dňa 21.6.2012, v ktorom vychádzal z toho, že „dobrá víra oprávněného držitele, která je dána se

zřetelem ke všem okolnostem věci, se musí vztahovat i k titulu, byť domnělému, na jehož základě
mohlo držiteli vzniknout vlastnické právo [viz např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. února
2002, sp. zn. 22 Cdo 1398/2000, uveřejněný pod C 1067 v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek
Nejvyššího soudu, C. H. Beck (dále jen „Soubor“), nebo rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 24. února
2000, sp. zn. 22 Cdo 417/98, uveřejněný v časopise Soudní rozhledy č. 8/2001, s. 270., a z toho,

že „kupuje-li někdo pozemek, patří k běžným a zachovávaným zvyklostem, že se seznámí s jeho
výměrou“ (rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 2. září 2002, sp. zn. 22 Cdo 2941/2000, uveřejněný
na internetových stránkách www.nsoud.cz ), no výstižne uviedol, že z týchto
východísk „sice plyne požadavek, aby nabyvatel pozemku porovnal text smlouvy se svou představouo identitě pozemku, který chce na základě smlouvy nabýt, nikoliv ale nezbytný požadavek, aby text
smlouvy a svou představu porovnal s katastrální mapou nebo se zaměřením hranic pozemku. Tak přísný
požadavek nelze na nabyvatele pozemku klást, nejsou-li pro to zvláštní důvody (pochybnosti). Proto

také Nejvyšší soud konstatoval, že „oprávněnou držbu nemůže sama o sobě vyloučit skutečnost, že se
držitelé při nabytí nemovitostí nepřesvědčili o hranici jimi nabývaných pozemků podle operátů tehdejší
evidence nemovitostí. Ostatně tento závěr dovolacího soudu je v souladu s jeho judikaturou v případech
držby nemovitostí "contra tabulas". Kdyby tomu tak nebylo, bylo by prakticky nemožné, aby držitel
nemovité věci nabyté do držby na základě právního omylu v rozporu s údaji v katastru nemovitosti, mohl

tuto věc vydržet.“ (rozsudek ze dne 18. října 2011, sp. zn. 22 Cdo 1984/2009, uveřejněný v elektronickém
informačním systému ASPI; dále viz např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 22. května 2002, sp. zn.
22 Cdo 2211/2000, uveřejněný v Souboru pod C 1181). Jinými slovy, omyl o geometrickém a polohovém
určení pozemku může být omluvitelný.“
40.Súdnapokonzdôrazňujeajto,žeprávonemožnovykladaťbezzohľadneniajehoúčelu.„Akoústavne
nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými

boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu)
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu
(IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn.
IV. ÚS 15/2014).
41. Účelom právnej úpravy vydržania pritom je, tak ako to uviedol už NS SR (viď bod 31. tohto

odôvodnenia) umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že
je jej vlastníkom. Ide teda o zosúladenie dlhodobého faktického stavu so stavom právnym, ak bol držiteľ
veci so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec, ktorú po stanovený čas držal a
užíval ako vlastnú, aj vlastnícky patrí (čo sa pritom - oprávnená držba - v zmysle ust. § 130 ods. 1 in fine
OZ, v prípade pochybností - dokiaľ nie je preukázaný opak, napokon aj predpokladá).

42. Pri snahe o spravodlivé posúdenie vydržania vlastníckeho práva žalovaným tak súd prihliadal na
všetky zistené okolnosti vydržania a výhrady žalobcu (s prihliadnutím na všetko čo vyšlo počas konania
najavo - čl. 11 ods. 4 a § 191 ods. 1 CSP), a interpetačné pravidlo podľa § 3 ods. 1 OZ (podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Podľa

súdnej praxe by totiž mal byť zrejmé, že (aj) pri spravodlivom posudzovaní vydržania vlastníckeho
práva (podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13.3.2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12) „Pro nalézání
práva je vždy nezbytné vycházet z individuálních, tedy na konkrétních skutkových zjištěních založených
rozměrů každé soudem projednávané věci. Mnohé případy a jejich specifické okolnosti mohou být
značně komplikované a netypické; to však nevyvazuje obecné soudy z povinnosti učinit vše pro nalezení

spravedlivého řešení, jakkoliv se to může jevit složité. Spravedlnost musí být v procesu, kterým soud
interpretuje a aplikuje právo, vždy přítomna jako hodnotový činitel, neboť nad každým utvářením
soudního rozhodnutí klene se dvojí imperativ: rozhodnutí musí být nejen zákonné, ale především
spravedlivé. Úkolem soudu je rozpoznat skrze zákon spravedlnost.“
43. V danom prípade preto súd napokon okrem ostatných okolností vydržania prihliadal aj na to, že

samotný žalobca si pred sporom so žalovaným, zrejme len v obdobnej súvislosti s posunom hraníc
v prírode a dlhodobým užívacím stavom (keďže ani napriek výzve súdu riadne a včas neuviedol iné
rozhodujúce skutočnosti), nechal osvedčiť vlastnícke právo k pozemku tvorenému parcelou č. XXX/X E.
T..A.. J. (dokonca v ešte väčšej výmere 168m2 než je výmera pozemku, o ktorý by ho malo ukracovať
spornéoploteniepozemkužalovaným),aprincipiálneobdobnévysporiadaniegeodetickýchnepresností,

posunu hranice a vydržanie vlastníckeho práva upiera žalovanému.
44. Vzhľadom na to a všetky vyššie uvedené skutočnosti tak súd dospel k záveru, že (aj) žalovaný
(so započítaním oprávnenej držby jeho právnych predchodcov) viac ako 10 rokov pred rokom 2010
(keď medzi stranami ohľadom predmetu konania vznikli prvé spory) dobromyseľne držal a užíval
sporný pozemok, a teda k nemu (už pred rokom 2010, podobne ako žalobca k inému pozemku)

nadobudol vlastnícke právo vydržaním, a preto súd jeho vzájomnej žalobe na určenie jeho vlastníckeho
práva k spornému pozemku vyhovel. Vzhľadom na naliehavý právny záujem na požadovanom určení
(ktorý vzhľadom na potrebu zosúladenia evidovaného stavu so stavom právnym, pre ktoré tak toto
rozhodnutie môže byť podkladom, považoval za daný) súd preto určil, že žalovaný je vlastníkom
pozemku vymedzeného parcelou č. XXX/X E. T..Ú.. J. podľa ním predloženého geometrického plánu

tak, ako je to uvedené v druhom výroku tohto rozsudku.
45. Keďže vlastnícke právo žalovaného k spornému pozemku súčasne vylučuje vlastnícke oprávnenia
žalobcu k tej istej nehnuteľnosti (na jej vypratanie a odstránenie oplotenia), súd zároveň z toho dôvodu
žalobu žalobcu zamietol.46. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení s
ust. podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa.

47. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, jeho úspech však napokon vychádzal len z
vydržania vlastníckeho práva (ktoré pôvodne netvrdil), a ktoré žalovaný prvý krát výslovne uplatnil až
vo svojom poslednom úkone (na poslednom pojednávaní), čo súd analogicky (čl. 4 CSP) obdobne ako

v zmysle bývalého ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (podľa ktorého súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prihliadal na to, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol rozhodujúce skutočnosti
pri prvom úkone, ktorý mu patril) hodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý mu náhradu
doterajších trov tohto konania spravodlivo priznať nemohol.