Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 5, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/145/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114207116
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114207116.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ Y. F., nar. X.X.XXXX,
bytom J., O. X, právne zastúpený JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná

137, 2/ F. F.K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., H. X.J. XX, právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, 3/ U. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, v
konaní o zaplatenie 6.089,64 eur s príslušenstvom za účasti intervenienta: Združenie - Pomoc a ochrana
spotrebiteľa „POS", IČO: 42343828, so sídlom v Prešove, Nám. Legionárov 5, právne zastúpené JUDr.
Jaroslavou Oravcovou, advokátkou so sídlom vo Vranove nad Topľou, Dobrianskeho 1651, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C/139/2014-157 zo dňa 16.2.2015, jednohlasne

takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“)návrhzamietolazároveň
vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojím návrhom zo dňa 12.3.2014 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaných k zaplateniu istiny vo výške 6.089,64 eur, s čím žalovaní nesúhlasili. Do
konania vstúpil vedľajší účastník, ktorý vzniesol námietku premlčania a navrhol žalobu zamietnuť.

3. Aplikujúc ustanovenia §§ 52 ods. 3, 53 ods. 1, 4, 54 ods. 1, 2 všetko Občianskeho zákonníka, § 23a
ods. 1 zákona číslo 635/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 616/2004 Z. z., článok 5
kapitola 2 smernice európskeho Parlamentu a Rady 2005/29/EHS z 11.5.2005 a §§ 524 ods. 1, 2, 525
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 2 ods. 1 písm. b), § 7 ods. 1 a § 92 ods. 8, všetko zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané,
že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela dňa 14.4.2005 so žalovanými Zmluvu

o splátkovom úvere č. 492571706, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 6.638,78 eur,
ktorý sa žalovaní zaviazali splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci
sumou 98,22 eur. S poukazom na ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. súd prvej inštancie nemal žiadne
pochybnosti, že Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 14.4.2005 je zmluvou spotrebiteľskou, ktorú je
potrebné posudzovať v režime Občianskeho zákonníka, ale aj predpisov špeciálnej úpravy, najmä
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a Zákona o

ochrane spotrebiteľa. Zdôraznil, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania, je bankový úver, ktorý
na rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj špeciálnou právnou úpravouZákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk zároveň vykonáva
dohľad Národná banka Slovenska.

4. V konaní bola žalovanými vznesená námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s
poukazom na skutočnosť, že na žalobcu bola postúpená pohľadávka z neukončeného bankového
úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na „inú osobu“, a to aj osobu, ktorá nie je bankou, je
možné realizovať len v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Podľa stanoviska pôvodného

veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru uzatvoreného
medzi ňou a žalovanými, čím bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že k predčasnej splatnosti
jednotlivých splátok úveru zo strany pôvodného veriteľa - banky nedošlo, preto bolo potrebné ustáliť, čo
bolo predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi SLSP, a.s. ako bankou a právnym predchodcom
žalobcu spoločnosťou Havel, Holásek & Partners zo dňa 21.10.2010. Z podanej informácie Národnej
banky Slovenska vyplýva, že NBS neudelila žalobcovi žiadne povolenie „na poskytovanie a správu

nezosplatnených úverov poskytovaných fyzickým osobám bankami“, pričom takéto povolenie ani nemá
žiaden právny základ. Podľa NBS treba rozlišovať medzi poskytovaním úverov a „správou“ úverov.
Správa poskytnutého úveru nie je podľa NBS samostatnou bankovou činnosťou podľa § 2 Zákona o
bankách a nepodlieha bankovému povoleniu podľa Zákona o bankách. Ide o súčasť bankovej činnosti
poskytovanie úverov.

5. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti podľa súdu prvej inštancie je potrebné aplikovať
ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné
rešpektovať aj ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v súvislosti s identifikáciou predmetu Zmluvy o
postúpení pohľadávky. V prípade bankových úverov však ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje

dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového
úveru.Citovanéustanovenie§92ods.8Zákonaobankáchumožňujebankepostúpiťpísomnouzmluvou
inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky
a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd prvej inštancie dospel k záveru,

že v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky
zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Vyplýva
to napokon aj z prvej časti druhej vety § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako aj z dôvodovej správy k Zákonu
o bankách k § 92 vyplýva, z ktorej vyplýva: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ (pozn.

pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z. z.).

6. Podľa názoru súdu prvej inštancie mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť
peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia,

pretože zákonodarca zdôrazňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s
ktorým je dlžník v omeškaní. Pod formuláciou „pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku“
treba podľa prvoinštačného súdu rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením argumentácie žalobcu,
že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní z omeškania dlžníka splácať zročné
splátky by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek

„živý“ úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne
uzatvárajú (v prejednávanom prípade bolo poskytnutie úveru dohodnuté na 10 rokov) na akýkoľvek
subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad NBS, čo by bolo v rozpore s
účelom Zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného stavu, kedy by sa spotrebitelia
vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným - nebankovým

subjektom. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej
starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so Smernicou o nekalých obchodných
praktikách. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil právo banky postúpiť aj pohľadávku z
celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je však nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom
a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť

predčasnú splatnosť bankového úveru, čo je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie
môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.7. Ak mala byť predmetom postúpenej pohľadávky suma 9.288,59 eur, potom je zrejmé, že pôvodný
veriteľ SLSP, a.s. ako banka, postúpil zmluvou zo dňa 15.12.2011 nebankovej inštitúcii aj splátky
nezročné, pričom k ich predčasnej splatnosti nedošlo, čo SLSP, a.s. deklarovala. Podľa súdu prvej

inštancie predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 bola neexistujúca pohľadávka,
preto táto cesia je neplatnou. V zmysle zásady nemo plus iuris nemôže byť platnou ani následná
cesia uplatňovanej pohľadávky zo dňa 1.12.2010 zo spoločnosti Havel, Holásek & Partners na žalobcu.
Poukazujúc na uvedené považoval súd prvej inštancie námietku o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
za dôvodnú a žalobu zamietol.

8. Zároveň v súlade s ust. § 151, ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

9. Proti tomuto rozhodnutiu v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, podal včas odvolanie
žalobcapoukazujúcnabod7.6.1Všeobecnýchobchodnýchpodmienok(ďalejlen„VOP“),podľaktorých,

ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta,
banka je oprávnená
a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru
b) vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť, keď účinky výpovede banky nastávajú okamžite,
bez výpovednej lehoty dňom jej doručenia.

Zároveň v podanom odvolaní poukázal na § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj na článok V. bod
1 Zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa ktorého predmetom tejto zmluvy je dohoda zmluvných strán
o odplatnom postúpení pohľadávok v celej výške, a to so
všetkými právami, ktoré sú spojené s postupovanými pohľadávkami za podmienok uvedených v tejto
zmluve.

10. Žalobca súhlasil s tým, že právny predchodca žalobcu, postupca, neukončil záväzkovoprávny vzťah
uzatvoreným medzi postupcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane, nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy
a žalobca nedisponuje s dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy - preukázali. K

predčasnému ukončeniu došlo až zo strany žalobcu Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru ku dňu 11.2.2012. Mal však za to, že výkladom ustanovení VOP možno dospieť k záveru, že
postupca a následne postúpením pohľadávky žalobca, boli oprávnení, nie však povinní predčasne
ukončiť záväzkovoprávny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok aj všetky práva
súvisiace s danou pohľadávkou a okrem toho postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom

pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na
plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo
veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky, preto žalobca nevidel dôvod, aby k ukončeniu zmluvy
došlo najneskôr ku dňu postúpenia pohľadávky a na žalobcu neprešlo právo na ukončenie zmluvy.
Nemožno súhlasiť s názorom súdu, že postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z

úverovej zmluvy, pokiaľ by nedošlo k jej zániku. Vzhľadom na vyššie uvedené preto žalobca nemohol
súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka, alebo časť
pohľadávky, ktoré sú už splatnými. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z predmetného ustanovenia
a skôr naopak, predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so

splnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzku,môžebankapostúpiťpohľadávkuzodpovedajúcucelej
výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenia
malo na mysli postúpenie len časti pôvodného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to
predmetomustanovenívýslovneuvedených.Uvedenýnázorjezrejmýajzosamotnéhologickéhoznenia
daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku, a ak by bolo formulované v tom zmysle, že časť peňažného
záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia.

11. V ďalšom odvolateľ poukázal na gramatický výklad, z ktorého je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva
pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku s tým, že ak sa v prvej vete

súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne neidentifikoval
súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z
prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Poukazujúc na dôvodovú správu k ustanoveniu
§92ods.7(terazodsek8)Zákonaobankách,vodseku7saupravujemožnosťpoužiťinštitútpostúpeniasvojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa žalobcu
je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia
celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý

ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok.
Vzhľadom k uvedenému mal žalobca za to, že je zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok
ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Pokiaľ súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
číslo 483/2001 Z. z. o bankách, k tomuto žalobca uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného

ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva, a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, alebo o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva, a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu z postúpenia pohľadávky.
Vzhľadom na uvedené preto žalobca zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok

spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky do dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky, až do zaplatenia. Rovnako mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže
ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodnozáväzkový vzťah, a to aj napriek tomu, že jednou zo
zmluvných strán je sporiteľ. V ďalšom žalobca vo svojom podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že

na uplatňovaný nárok, ako aj otázku premlčania treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka s
tým, že zároveň uviedol konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu, ako aj krajských súdov podporujúce
tento jeho záver.

12. Poukazujúc na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal s

tým, že ho zmení tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil voči všetkým žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi nárok na
náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

13. K podanému odvolaniu sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaná v 2. rade,

z ktorého vyplýva, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka v zmysle tretej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva a toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené predo dňom jeho účinnosti. Zároveň z gramatického a logického výkladu § 92 ods.
8 Zákona o bankách podľa žalovanej v 2. rade vyplýva, že banka je oprávnená písomnou zmluvou

postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite viac
ako 90 kalendárnych dní, alebo ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol dobu 1 rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť len
pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, je podľa žalovanej v 2. rade obsiahnutý v dôvodovej správe
k Zákonu o bankách, kde sa v osobitnej časti § 92 uvádza „v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť

inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie
je bankou“ (pozn. pôvodný odsek 7 sa stal odsekom 8 po novelizácii zákonom č. 552/2008 Z. z.).
Ukončením úverového vzťahu formou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sa všetky splátky, ktorých
splatnosť ešte nenastala, práve týmto úkonom stávajú splatnými a až v tomto momente môže banka
platne postúpiť celú pohľadávku na subjekt, ktorý bankou nie je. Ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o

bankách jasne hovorí, že bez bankového povolenia nemôže niekto poskytovať úvery a pôžičky
v rámci predmetu svojho
podnikania, alebo predmetu inej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb
na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V ďalšom poukazujúc na ustanovenia
§ 9 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. b) a § 7 ods. 1 Zákona o bankách, žalovaná v 2. rade dôvodila, že Národná

banka Slovenska žalobcovi nevydala bankové povolenie a ten nie je oprávnený ani na poskytovanie
spotrebiteľských úverov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalobca
nie je zapísaný v registri veriteľov, ktorý v zmysle § 20 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch vedie
NBS na svojom webovom sídle. Podľa názoru žalovanej v 2. rade odporuje zákonu, pokiaľ banka, ktorá
poskytla úver, tento postúpi na subjekt, ktorý nie je bankou, ani poskytovateľom úveru napriek tomu, že

ešte nenastala splatnosť celej pohľadávky. Subjekt, ktorý nesmie poskytovať úvery, ich predsa nemôže
vo vlastnej réžii ani spravovať. Môže si ho vo vlastnom mene vymáhať, ale to predpokladá dovŕšenie
splatnosti pohľadávky. Opačným výkladom by postúpením pohľadávky, ktorá pozostáva zo splátok
splatných v budúcnosti, inkasná spoločnosť prevzala práva a povinnosti banky a už len s poukazomna poplatok za správu úveru je absolútne nedôvodné predpokladať, že vymáhačská spoločnosť vykoná
všetky technické a administratívne úkony, ktoré za tento poplatok vykonáva banka, čo i len za jeden deň
spravovania úveru vo vlastnom mene.

14. Poukazujúc na uvedené preto mala žalovaná za to, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou
legitimáciou v predmetnom konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, keďže na
žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov,
ktorých platnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie

bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na
ktorú je podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené
ani vyššie uvedené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky
z banky na žalobcu (postupníka). Podľa žalovanej v 2. rade môže v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o
bankách postupca postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo
strany žalobcu preukázané nebolo, preto nie je známy obsah tejto výzvy a ak takáto výzva absentuje,

taktiež ide o neplatné postúpenie pohľadávky. Je nutné poznamenať, že táto písomná výzva ako
podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka tak, ako
to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Prešov vo veci sp. zn. 9C/150/2014. V ďalšom žalovaná
v 2. rade poukázala na podporu svojich tvrdení na rozsudok Krajského súdu Prešov vo veciach
4Co/145/2014, 19Co/177/2014, 19Co/177/2014, ako aj na viaceré rozhodnutia súdov prvej inštancie

a preto z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej
náhradu odvolacích trov za vyjadrenie k odvolaniu.

15. Ostatní žalovaní, a ani intervenienta na žalovanej strane sa k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadrili.

16. Žalobca vo svojej replike opätovne poukázal na ustanovenia § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako aj na gramatický výklad prvej a druhej vety tohto ustanovenia,
prípadne posúdenie druhej vety citovaného ustanovenia, pričom vzhľadom na uvedené zotrval na
svojom odvolaní.

17. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda

o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z
hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolania prejednať podľa právnej
úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú
právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty

a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval

a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
jeho odvolanie je dôvodné.

18. Krajský súd v Prešove preto ako odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia §
10 ods. 1 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o
zamietnutí žaloby spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení
§ 212 O.s.p.. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva a povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom

odvolania, ktorým sa rozumejú výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými
sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 205 ods. 2; § 205a
O.s.p.. Nad rámec rozsahu dôvodov nebol odvolací súd oprávnený, ani povinný rozhodnutie súdu prvej
inštancie preskúmavať. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 Občianskeho súdnehoporiadku vo veci nenariadil pojednávanie a po preskúmaní napadnutého výroku zistil, že rozhodnutie v
napadnutej časti je potrebné zrušiť.

19. Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil, že o trovách
konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, preto rozsudok v
tejto časti nadobudol v zmysle ustanovenia § 206 ods. 2, 3 O.s.p. právoplatnosť.

20. Úvodom je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, keď uviedol, že

právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela dňa 14.4.2005 so žalovanými Zmluvu
o úvere, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 6.638,78 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali
splácať mesačne k 20. dňu v mesiaci sumou 98,22 eur s tým, že odvolací súd dodáva, že táto zmluva
bola uzatvorená so žalovanými v 1. a 2. rade a žalovaná v 3. rade vystupovala v konaní ako ručiteľ za
záväzok oboch žalovaných.
21. Podstatným v prejednávanej veci je, že v článku V. bod 4 Zmluvy o splátkovom úvere č.

XXXXXXXXXX uzatvorenej so žalovanými v 1. a 2. rade dňa 14.4.2005, ktorá je uzavretá podľa §§ 497
a 507 Obchodného zákonníka, je zakotvené dojednanie o tom, že vzájomné právne vzťahy zmluvných
strán sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka. V rovnaký deň, ako bola so žalovanými v 1. a 2. rade uzatvorená zmluva o úvere, žalovaná v
3. rade v písomnej dohode o ručení uzatvorenej podľa §§ 303-312 Obchodného zákonníka vyhlásila, že

uspokojí pohľadávky veriteľa vzniknuté z úverovej zmluvy, úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky
a náklady spojené s úverovou zmluvou v prípade, ak dlžníci neuhradia veriteľovi pohľadávky riadne a
včas, ako aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi s tým, že zmluvné strany sa dohodli na vylúčení
ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vyššie uvedené skutočnosti neboli namietané medzi
účastníkmi, a teda neboli medzi nimi sporné a boli preukázané predloženým písomným vyhotovením

úverovej zmluvy, dohody o ručení a účastníckymi výpoveďami žalovaných. Žalovaní úver nevrátili,
pričom na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 bola pohľadávka voči žalovaným
postúpená na žalobcu s tým, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého mala byť najskôr táto
pohľadávka postupovaná spoločnosti Havel, Holásek & Partners a až následne mala prejsť formou cesie
na žalobcu, zo spisu nevyplýva. Na preukázanie postúpenia pohľadávky bola súdu predložená súdu

Zmluva o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa XX.XX.XXXX s prílohami a Oznámenia
Slovenskej sporiteľni, a.s. o postúpení pohľadávky adresovanej žalovaným. Žalovaní v 1. a 2. rade,
ktorí boli dlžníkmi z predmetnej úverovej zmluvy, potvrdili uzavretie úverovej zmluvy s tým, že s jej
podmienkami boli riadne oboznámení, potvrdili aj čerpanie peňažných prostriedkov a tiež skutočnosť, že
úvernesplácalidohodnutýmspôsobom,čoodôvodniliexistenčnýmiproblémamiaďalšímipodlžnosťami.

Uplatnený nárok, ani čo do základu, ani čo do výšky, nepopreli. Ani žalovaná v 3. rade ako ručiteľka za
vrátený úver nepoprela svoje ručiteľské vyhlásenie, nepoprela ani nesplácanie úveru, nároku žalobcu
sa však bránila tvrdením, podľa ktorej jej uvedené ručiteľské vyhlásenie mal postrčiť na podpis právny
predchodca žalobcu. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru tak, ako to tvrdil, však podľa odvolacieho súdu nič nemení

na tom, že jeho nárok na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je v tej časti, v ktorej nie je
premlčaný, dôvodný, keďže žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci nesplatili jednotlivé splátky úveru v lehote
ich splatnosti tak, ako sa k tomu zaviazali a táto povinnosť nebola splnená ani žalovanou v 3. rade ako
ručiteľkou, preto má žalobca nárok na zaplatenie splatného dlhu ku dňu vyhlásenia súdu prvej inštancie
a rovnako nepremlčaného dlhu, t. j. dlhu, na ktorý sa nevzťahovala námietka premlčania vznesená

žalovanými.

22. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý
tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd ku skúmaniu tejto
otázky. Zmenu v osobe veriteľa z dôvodu postúpenia pohľadávky upravujú príslušné ustanovenia

Občianskeho zákonníka, a to § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca predložil
písomnú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX č. XXXX/XXXX/CE s prílohami, ako
aj Oznámenie postupcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 27.12.2011 o postúpení pohľadávky z
predmetnej zmluvy o úvere adresovanej tak žalovaným v 1. a 2. rade ako dlžníkom, ako aj žalovanej v
3. rade ako ručiteľke. Tým bolo v súlade so zákonnými ustanoveniami preukázané, že

žalobca je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní na uplatnenie pohľadávky. Nárok žalobcu bolo
preto potrebné posúdiť ako nárok zo zmluvy o úvere podľa § 497 a násl. Obchodného zákonníka, čo
zodpovedalo vôli zmluvných strán. Zároveň však nemožno opomenúť, že žalovaní do záväzkového
vzťahu vstupovali ako spotrebitelia a preto vzhľadom na zákonné kritéria obsiahnuté v zákone č.634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 1.12.2005, bolo treba na daný záväzkový
vzťah aplikovať aj osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej
inštancie vzhľadom na predložené listinné dôkazy a na výpovede žalovaných nemal mať pochybnosti

o dôvodnosti uplatneného nároku s výnimkou tej časti predstavujúcej splátky úveru v budúcnosti po
vyhlásení napádaného rozsudku, a to vrátane nároku na zaplatenie úrokov z omeškania a ich výšky,
ktorá je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie mal preto
vyžiadať od žalobcu podrobný výpis finančných prostriedkov pohybom na účte účastníkmi uzavretej
zmluvy o úvere, z ktorej boli zrejmé úhrady žalovaných v 1. a 2. rade. Zároveň je potrebné z dôvodu

vznesenej námietky premlčania, na ktorú je povinný súd prihliadať ex offo, podľa odvolacieho súdu
uviesť, že žalobca si môže uplatniť iba nárok na zaplatenie dohodnutých splátok úveru, ktoré nie sú
splatné viac ako 3 roky pred podaním žaloby, nakoľko tieto by boli premlčané, na čo musí súd v
zmysle ustanovenia § 5d zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014
prihliadať z úradnej povinnosti. Žalovaná v 3. rade bola ručiteľkou žalovaných v 1. a 2. rade, ako to
vyplýva z dohody o ručení, na ktorej to potvrdila podpisom, ako aj z jej písomného vyhlásenia, aj keď

uvádzala, že toto ručiteľské vyhlásenie jej malo byť podstrčené, pričom súd prvej inštancie sa týmto
bližšie nezaoberal, t. j. neskúmal otázku možnej neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalovanej v 3. rade.
Žalobca najneskôr doručením žaloby žalovanú v 3. rade vyzval na splnenie peňažného záväzku titulom
úhrady splátok úveru, pričom ani žalovaná v 3. rade svoju povinnosť voči žalobcovi nesplnila, preto
sú splnené podmienky stanovené v ustanovení § 306 Obchodného zákonníka a v zmysle uzavretej

zmluvy o úvere je žalobca oprávnený domáhať sa splnenia splátok úveru od všetkých žalovaných,
teda aj žalovanej v 3. rade ako ručiteľky samozrejme v prípade ak sa nepreukáže možná neplatnosti
ručiteľského vyhlásenia žalovanej v 3. rade v podobe možnej neplatnosti jej ručiteľského vyhlásenia

23. Pokiaľ sa týka záveru súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu z

dôvodu, že pri postúpení pohľadávky neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, k tomuto odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že námietka neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu je nedôvodná, nakoľko vo Všeobecných
obchodných podmienkach (článok 19.16), ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, žalovaní výslovne
súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu

na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z
ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s touto pohľadávkou akékoľvek
požiadavky, alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť svoje akékoľvek záväzky na tretiu
osobu. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, je takáto dohoda medzi
bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom. Podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, banka a

pobočkazahraničnejbankyprivykonávaníbankovýchčinnostínaúzemíSlovenskejrepublikyuzatvárajú
a vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Klient má právo na uzavretie zmluvy o obchode v slovenskom jazyku, ako aj
na poskytovanie informácií od banky a pobočky zahraničnej banky, na predkladanie podaní banke a
pobočke zahraničnej banky a na uskutočňovanie inej komunikácie s bankou a pobočkou zahraničnej

banky v slovenskom jazyku; týmto nie je dotknutá možnosť súbežného používania iných jazykov, ak
to ustanovuje osobitný zákon alebo ak sa na tom banka alebo pobočka zahraničnej banky so svojim
klientom písomne dohodnú, pričom klient má právo vybrať si rozhodujúci jazyk pre znenie zmluvy, ak
osobitný zákon neustanovuje inak Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu
zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to

zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od
nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou
účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v
listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie
a ochranu podľa § 42 ods. 1.

24. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II.ÚS 87/04, v ktorom sa
konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon
obchádza, sa musí oprieť o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí vystačiť
len s gramatickým výkladom (tak, ako to urobil súd prvej inštancie). Významnú úlohu tu zohráva

predovšetkým výklad teologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu.
Ústavný súd zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor zo zákonom má automaticky za
následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je ochrana
záujmov štátu alebo predovšetkým ochrana v súkromnnoprávnych vzťahoch, teda predovšetkýmochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sund servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V
súkromnosprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah
do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o

neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne. Opačný výklad by
bol v rozpore s článkom 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri použití ustanovenia v medziach základných
práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán), musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel
a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané iným účelom, než pre ktorý boli stanovené. Podobne
rozhodnutie ústavného súdu ČR II.ÚS 165/2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty

a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy
dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca
poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou sa
však súd prvej inštancie nijako bližšie nevyporiadal a bez toho, že by mal za preukázané, že žalobca
pri nadobudnutí pohľadávky voči žalovaným nebol dobromyseľný, považoval zmluvu o postúpení
pohľadávky za neplatnú z dôvodu, že na žalobcu ako nebanku, nemohla byť táto pohľadávka postúpená.

V rozhodnutí Ústavného súdu SR I.ÚS 242/2007 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv
je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá, ak sú možné obidva výklady. K tomuto odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa mu
javí, že súd prvej inštancie naopak uprednostnil prioritu výkladu, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá pred
prioritou výkladu, ktorý túto neplatnosť nezakladá, teda v rozpore

s citovaným Nálezom Ústavného súdu SR. Uprednostňovaním výkladu, ktorý zakladá prioritu platnosti
zmluvy je vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a
s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou,
a nie zásadou. Nie je teda ústavne komformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z
článku 1 Ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad

vedúcich k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosti zmluvy nezakladajúcim.

25. So zreteľom na tieto dôvody potom odvolací súd považoval odvolaciu námietku týkajúcu sa platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky za dôvodnú. Úlohou súdu prvej inštancie po zrušení a vrátení vecí
bude preto opätovne sa vysporiadať so vznesenou námietkou premlčania, na ktorú je povinný z vyššie

uvedenéhoprihliadaťexoffostým,žetak,akoužbolouvedenévyššie,naotázkupremlčaniajepotrebné
uplatňovať režim podľa Občianskeho, a nie podľa Obchodného zákonníka, pričom žaloba je dôvodná
tam, kde neuplynula trojročná premlčacia lehota pri jednotlivých uplatnených splátkach. Poukazujúc na
vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, ktorými sa súd prvej inštancie neriadil, je tento vyslovený
názor odvolacieho súdu pre súd prvej inštancie záväzný, t. j. súd prvej inštancie sa ním po zrušení a

vrátení veci bude riadiť.

26. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne
postúpená ním uplatnená pohľadávka po zohľadnení skutočností, že žalovaní do tohto záväzkového
vzťahu vstupovali ako spotrebitelia, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných

právnych predpisoch na ochrane spotrebiteľa, najmä v zákone číslo 634/1992 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku právneho vzťahu právneho predchodcu žalobcu a
žalovaných, ako aj po aplikácií príslušných ustanovení občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa
na daný vzťah. Je tiež potrebné ozrejmiť z čoho žalobcom uplatnený nárok pozostával, t. j. bezpečne
zistiť, jednotlivé dielčie nároky, z ktorých pozostávajú žalobcom uplatnené splátky či, nie sú v rozpore

s predpismi týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa. Rovnako je potrebné ďalej ozrejmiť tvrdenie žalovanej
v 3. rade ako ručiteľky, podľa ktorej jej uvedené ručiteľské vyhlásenie mal postrčiť na podpis právny
predchodca žalobcu a toho vyplývajúcu neplatnosť tohto vyhlásenia vo vzťahu k žalovanej v 3. rade pre
nedostatok jej vôle a údajný omyl na strane žalovanej v 3. rade.

27. V rámci opätovného rozhodnutia o trovách konania, rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto
odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( §
427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).