Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2019

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/55/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118215440
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2019:5118215440.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina sudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom v spore žalobcov: 1/ C. L., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom J. XXX/XX, B., 2/ E. F. rod. L.vá, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.a L. XXX/XX, B., 3/ C. X.,
rod. L.vá, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. I./XX, B., všetci právne zastúpení: Advokátska kancelária V4
JURISTIC group, s.r.o. so sídlom Furdekova 16, 851 04 Bratislava IČO 50 192 205, proti žalovaným: 1/
UNIQA poisťovňa, a.s. so sídlom Krasovského 15, 851 01 Bratislava IČO 00 653 501, právne zastúpená
PRK Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Hurbanovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO
35 978 643, 2/ INCAR, s.r.o. so sídlom Vinárska 14, 951 41 Lužiaky IČO 36 534 931, právne zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Barát, s.r.o., so sídlom Školská 3, 949 01 Nitra IČO 36 868 639,

o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

II. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého

žalovaného.

III. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 5.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného.

IV. Súd žalobu žalobcov 1/ až 3/ vo zvyšku z a m i e t a .

V. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi 1/ trovy konania v
plnom rozsahu.

VI. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni 2/ trovy konania v
plnom rozsahu.

VII. Žalovaní 1/ a 2/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni 3/ trovy konania v

plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ až 3/ sa domáhali žalobou podanou na súd dňa 12.11.2018 voči žalovaným 1/ a
2/ uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 17.000 eur ako náhradu
nemajetkovejujmy,vočižalovaným 1/a2/ uloženiapovinnostispoločneanerozdielnezaplatiťžalobkyni2/sumu7.000eurakonáhradunemajetkovejujmyavočižalovaným 1/a2/uloženiapovinnostispoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 7.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy.
2. Žalobu odôvodnili tým, že rozsudkom Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.08.2016, sp.zn.: 28T/62/2016,

právoplatným a vykonateľným dňa 11.08.2016, bol uznaný vinným - E. J., nar. XX.XX.XXXX v Martine,
trvalé bytom V., Na Y. XXX/XX, okres Martin z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. l, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 18.11.2015 v čase o 06:30 hod. viedol nákladné
motorové vozidlo zn. Iveco, EVČ NR-XXXGX, ktoré bolo vo vlastníctve žalovaného 2/ po ceste 1/64 v
Žiline - Bytčici smerom od Žiliny do Rajca, pričom v km 200,00 pri potravinách COOP Jednota nedal

prednosť chodkyni Y. L., ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov z ľavej strany
napravúzpohľaduvodiča,vdôsledkučohodošlovjazdnompruhu,vktoromviedolvozidloE.J.knárazu
prednej časti nákladného motorového vozidla a pravej časti tela chodkyne Y. L., ktorá bola následkom
nárazu odhodená pred vozidlo. Pri predmetnej dopravnej nehode utrpela mnohopočetné zranenia na
celom tele, na následky ktorých dňa 01.12.2015 zomrela v dôsledku zlyhania činnosti srdca a dýchania
pri opuchu mozgu, zápale mozgových obalov a zápale pľúc, ktoré vznikli ako komplikácie zranení, ktoré

utrpela pri dopravnej nehode dňa 18.11.2015.
3. V súvislosti s pasívnou legitimáciou uviedli, že žalovaný 2/ bol vlastníkom predmetného motorového
vozidla s EVČ: NR XXX GX, ktoré viedol vodič E. J., nar. XX.XX.XXXX v Martine, trvalé bytom V., Na
Y. XXX/XX, okres Martin, pričom predmetné nákladné vozidlo bolo v čase dopravnej nehody povinne
zmluvne poistené v UNIQA poisťovňa a.s., so sídlom Krasovského 15,85101 Bratislava. IČO: 00 653

501. Vodič predmetného motorového vozidla porušil svojim konaním ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c),
písm. f) zákona č. 8/200 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Vodič je
povinný: c) venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, d/ dať prednosť
chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť,
to neplatí pre vodiča električky", čím zapríčinil vznik dopravnej nehody pri ktorej utrpela nebohá Y. L.

zranenia na následky ktorých dňa 01.12.2015 zomrela.
4. Y. L. sa narodila dňa 25.06.1935, bola manželkou žalobcu 1/ a matkou žalobkyne 2/ a žalobkyne
3/. Nepracovala, nakoľko poberala starobný dôchodok. Žila v jednej domácnosti so svojim manželom a
dcérou žalobkyňou 3/. So svojim manželom žila v manželstve od 21.12.1957. Bola milujúca manželka a
matka, aj napriek jej vyššiemu veku bola rodine vždy nápomocná a pracovitá, plná elánu a dobrej nálady,

s chuťou žiť život. Svoj život venovala rodine, ktorú nadovšetko milovala. Bola vzornou manželkou a
oporou pre svojho manžela a deti. Vzorná manželka a matka, milujúca život a rodinu. Veľmi sa tešila
zo svojich pravnúčat, ktoré si brávala aj k sebe na prázdniny. Napriek svojmu vyššiemu veku milovala
prechádzky s manželom v prírode. Veľmi rada a s veľkým nadšením sa starala o manžela a ich spoločný
dom a záhradu. S manželom mala v pláne obnoviť ich dom, najmä strechu. Mala dostatok síl a elánu

pustiť sa do čohokoľvek, do akejkoľvek činností bez ohľadu na jej vek. Nebohá mala pred predmetnou
dopravnou nehodou dobrý zdravotný stav, nenavštevovala lekárov, neužívala žiadne lieky o čom svedčil
aj jej aktívny život. Mala dostatok síl aj na to, aby sa starala o svojho chorého manžela. Jej smrť
ako manželky, matky a starej matky znamená pre jej blízkych neskutočnú stratu. Bola veľmi milá a
nápomocná nie len rodine, ale aj susedom a priateľom. Rodina sa nedokáže zmieriť s jej smrťou, no

najmä so spôsobom jej smrti. Žalobcovia vnímajú predmetnú udalosť veľmi tragicky a emotívne, najmä
preto, že ich mama a manželka prišla o život tragickým spôsobom a to predmetnou dopravnou nehodou.
Neliečila sa na žiadne ochorenia a spôsobom jej života blízki nepredpokladali takú náhlu smrť. Nebyť
predmetnej dopravnej nehody a ignorácie povinností vodiča predmetného nákladného vozidla, ktorého
bol vlastníkom žalovaný 2/, mohla nebohá ešte žiť. Blízki opisujú jej smrť ako zbytočnú pričom jej smrť

a okolnosti jej smrti zanechali u nich dlhodobú psychickú ujmu.
5. Zdôraznili, že smrť nebohej žalobca 1/ veľmi zle znášal, najmä po psychickej stránke, nakoľko s ňou
žil takmer celý život v spoločnej domácnosti a boli na seba veľmi citovo naviazaní. Poslednú rozlúčku
s nebohou zvládol iba vďaka podaným medikamentom na ukľudnenie a pociťuje neskutočný žiaľ a
stratu za milovanou manželkou. Žalobkyňa 2/ pociťuje nesmierny smútok a psychickú ujmu, na ktorú

nedokáže zabudnúť, nakoľko nebohá bola jej milujúcou matkou a starou matkou jej detí. Žalobkyňa 3/
žila s nebohou v spoločnej domácnosti, preto ju smrť milujúcej matky zasiahla až tak, že sa nervovo
zrútila a musela užívať lieky. Sama mala zdravotné problémy, ktoré sa po smrti jej matky výrazne zhoršili.
Žalobcovia sa do dnešnej doby, aj keď už uplynula výrazná doba, nevedia vyrovnať so smrťou ich
milujúcej manželky a matky, najmä so spôsobom ako bol jej život ukončený.

6. Smrť nebohej Y. L. spôsobila žalobcom veľmi vážny zásah do ich súkromného života ako aj života
celej rodiny. Jej smrťou stratili sociálne, morálne a citové puto, ktoré bolo medzi nimi vytvorené.
Stratili možnosť prejavovať jej lásku, porozumenie, priazeň a rovnako prijímať od nej všetky uvedené
emočné prejavy. Protiprávnym konaním vodiča predmetného motorového vozidla, ktorého vlastníkombol žalovaný 2/ aj keď nedbanlivostným, došlo k nenávratnej deštrukcií väzieb súkromného života
žalobcov. Tieto následky zásahu nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna nie
je postačujúca aby zmiernila ujmu žalobcov a vyplnila prázdne miesto po strate milovanej manželky,

matky a starej matky. Prišli o manželku, matku, starú matku, život v spoločnej domácnosti, ktorý bol
harmonicky. Ujma vzniknutá žalobcom je neodstrániteľná a objektívne závažná z pohľadu ktorejkoľvek
fyzickej osoby. Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy môže u žalobcov prispieť k zmierneniu stavu,
je prejavom slušnosti a spravodlivosti, aj keď nemôže odčiniť dopad tragickej udalosti. S poukazom na
vyššie uvedené je jednoznačne preukázané, že morálna satisfakcia je v tomto prípade nepostačujúca

a preto majú žalobcovia ako najbližšia rodina zosnulej, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá je s prihliadnutím na všetky doterajšie a budúce okolnosti vyčíslená na celkovú sumu
31.000,-eur. Uviedli, že žalovaný v rade I. priznal žalobcom náklady spojené s poslednou rozlúčkou
zosnulej vo výške 2.454,96 eur, ktoré si žalobcovia nárokovali prostredníctvom spoločnosti OK SK
- odškodňovacia kancelária s.r.o., so sídlom A. Bernoláka 2129/51, 010 01 Žilina. Žalovaný 1/ bol
prostredníctvom právneho zástupcu žalobcov vyzvaný na mimosúdne riešenie predmetnej právnej veci,

nojehostanoviskokpredmetnejvecibolonegatívne,pretoboližalobcovianútenídomáhaťsaichnároku,
ktorý vyplýva zo zákona prostredníctvom vecne a miestne príslušného súdu.
7. Žalobcovia 1/ až 3/ k vyjadreniu žalovaného 1/ s poukazom na neexistenciu právneho základu
nároku žalobcov uviedli, že každá fyzická osoba má podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka právo
na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, pričom podľa ust. § 16 Občianskeho zákonníka

sa zodpovednosť za spôsobenú škodu neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti riadi
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Zmyslom náhrady nemajetkovej
ujmy ako ujmy v osobnostnej sfére poškodených je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorý bol spôsobený škodcom porušením určitej právnej
povinnosti. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe

zahrňuje tiež právo na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Občianskoprávne
sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby upravuje ustanovenie
§ 13 Občianskeho zákonníka. Zákon v ust. § 4 ods. 2 Zákona č. 381/2001 Z. z. o ZoPZP určuje
povinnosť poisťovateľa nahradiť mimo iného poškodenému škodu na zdraví a náklady pri usmrtení,
pričom uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017, sp. zn.: 6 MCdo 1/2016 bolo rozhodnuté, že

škodou na účely tohto zákona sa rozumie aj nemajetková ujma: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.

8. Žalobcovia v súvislosti s pasívnou legitimáciou poukázali na odôvodenie uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn.: 6 MCdo 1/2016, zo dňa 31.07.2017 podľa ktorého, „Pre posúdenie otázky pasívnej
legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v
Zákone č. 381/2001 Zb. Zo PZP. Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe,

usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej
zodpovednostizazásahdoosobnostnýchpráv,spočívajúcivzásahudoichprávanasúkromnýarodinný
život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky
škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému
zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa

súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu,
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byt aj
táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci
z textu Zákone č. 381/2001 Zb. o PZP (gramatický výklad), resp., výklad vychádzajúci výlučne z
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy

pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov
zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich
bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená
náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp., riziko, že v prípadoch insolvencie ujmu, resp. za ujmu
považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel

Walz proti Clickair SA)."
9. K poukazu žalovaného 1/ na absenciu jeho pasívnej vecnej legitimácie a povinnosť vnútroštátnych
súdov postupovať pri výklade vnútroštátneho práva tak, aby toto právo bolo vykladané s čo najväčším
ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice s obmedzením, že nemôže slúžiť ako základ na výkladcontra legem vnútroštátneho práva a ani byť v rozpore so všeobecnými zásadami práva poukázali
na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016, sp. zn.: ÚS 666/2016, podľa
ktorého: „Vznik členstva Slovenskej republiky v Európskej únii tkvie okrem iného aj v dobrovoľnom

vzdaní sa časti suverenity štátu v prospech Európskej únie. Ide pritom aj o časť suverenity pri
všeobecne záväznom regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl.
7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"). Preto Národná rada Slovenskej republiky
síce zostáva stále jediným vnútroštátnym zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným
orgánom oprávneným normovať obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých

okolnosti teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu,
ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad
vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144
ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom
realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda i jej čl. 7 ods. 2) i samotnou

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy". Zdôraznili, že Ústavný súd SR v uvedenom
rozhodnutí zároveň dospel k záveru, že pojem „škoda" použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o PZP je
ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa
ustanoveníObčianskehozákonníkaoochraneosobnosti,atedapovinnézmluvnépoisteniemápokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.

10. K vznesenej námietke premlčania uviedli, že v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická
osobaprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,ako
ajsúkromia,svojhomenaaprejavovosobnejpovahy.Rovnakozust.§13ods.1Občianskehozákonníka
vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané

primerané zadosťučinenie a podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Z dikcie uvedených ustanovení vyplýva, že nárok, ktorého sa žalobcovia domáhajú je osobné
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje
jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek
tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným

ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V prejedávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním

žalovaného bolo zasiahnuté nielen do práva na život manžela žalobkyne, ale tiež do práva na súkromie
a rodinný život samotnej žalobkyne. Zásah do práv Žalovaných nastal momentom smrti ich manželky
a matky, teda dňa 01.12.2015, pričom následky tohto zásahu v podobe rôznej formy nemateriálnej
ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u Žalobcov stále pretrvávajú.
Žalobcovia s poukazom na uvedené mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vykonať prvýkrát 02.12.2015. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia, teda v čase
podania žaloby dňa 12.11.2018 ich nárok nebol premlčaný.
11. K spochybneniu výšky nároku žalovaným 1/ uviedli, že spochybňovanie výšky nároku považujú
žalobcovia za irelevantné. Symbolická satisfakcia, ktorej výšku žalovaná 1/ ani neuviedla, pri smrti
najbližšejosoby,niejedostatočnýmzadosťučineným,nakoľkohodnotaľudskéhoživotajenevyčísliteľná.

Poukázali na odôvodnenie v podanej žalobe, pričom celkovú ujmu znásobuje skutočnosť, že poškodená
bola zdravá a vitálna, no z okamihu na okamih prišla o život protiprávnym konaním škodcu hoci
neporušila žiadne právne predpisy, naopak dodržiavala svoje povinnosti v pozícií chodca ako účastníka
cestnej premávky, no napriek neuváženému konaniu bola predčasne usmrtená. Práve tragickosť a
nepredvídateľnosť zanechali u žalobcov dlhodobú psychickú ujmu, ktorú pociťujú aj s odstupom času.

Žalobcovia stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život spolu so svojou manželkou a matkou. Tiež
uviedli, že režim odškodňovania podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov nie možné
použiť na výpočet nároku žalobcov, nakoľko ich nárok nespadá pod režim tohto zákona. Žalobcoviasi neuplatňujú nárok voči štátu, ktorý by aspoň čiastočne zastupoval škodcu, nakoľko on sám nie je
schopný na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.
12. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedli, že žalobcovia majú za to, že v tomto konaní je žalovaný

2/ je pasívne vecne legitimovaný, pričom poukázali na ust. § 427 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ, teda ten, kto právo
a faktickú moc k motorovému vozidlu, pričom zodpovednosť prevádzkovateľa je teda daná objektívne,
bez ohľadu na zavinenie (či bol aj vodičom vozidla alebo zapríčinil nehodu). Žalovaný v2/ rade bol
v čase škodovej udalosti vlastníkom nákladného motorového vozidla zn. Iveco, ev. č. NR-XXXGX a z

výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra vyplýva, že od roku 1999 vykonáva okrem iných
aj predmety činnosti - cestná nákladná doprava, nepravidelná autobusová doprava, údržba a oprava
dvojstopovýchmotorovýchvozidiel,osobnádopravaamedzinárodnánepravidelnáautobusovádoprava,
pričom tieto činností okrem iných vykonáva dodnes. Je teda zrejmé, že predmetné nákladné motorové
vozidlo bolo v čase škodovej udalosti, ktorá je základom pre vznik nároku žalobcov, v prevádzke práve
z dôvodu výkonu predmetu obchodnej činnosti žalovanej 2/ zapísanej v Obchodnom registri okresného

súdu Nitra a nie z dôvodu svojvôle vodiča vozidla. Ich vzájomný pracovno-právny vzťah alebo iný
obdobný vzťah, ktorý umožnil vodičovi - ods. E.ovi J.ovi, viesť predmetné nákladné vozidlo však nevedia
zo svojej pozície Žalobcovia preukázať. Ak by aj zavinené konanie vodiča predmetného nákladného
vozidla nesmerovalo k plneniu jeho úloh žalovanej 2/ v rámci či už pracovno-právneho alebo iného
právneho vzťahu, nemení to nič na skutočnosti, že za prevádzku motorového vozidla zodpovedá ten,

kto má faktickú moc k tomuto vozidlu, spravidla vlastník. Žalovaná 2/ nijakým spôsobom neuviedla,
že by sa predmetné vozidlo dostalo do prevádzky bez jej vedomia alebo proti jej vôli, resp. akým
spôsobom zabraňovala prevádzke vozidla nepovoleným osobám, naopak vzhľadom na jej už uvedenú
obchodnú činnosť je vysoko pravdepodobné, že predmetné vozidlo bolo v prevádzke z dôvodu plnenia
úloh žalovanej 2/. Tiež zdôraznili, že samotný pojem „prevádzka" dopravného prostriedku nie je bližšie

definovaná v Občianskom zákonníku, no súdna prax priniesla niekoľko stanovísk na vysvetlenie tohto
pojmu. Napríklad podľa názoru súdnej praxe motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa
pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale motor je v prevádzke. Prevádzkou motorového vozidla je aj
príprava na jazdu a bezprostredné výkony po skončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udržiavanie
vozidla. Už samo uvedenie motora do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla bez ohľadu na to,

či sa vozidlo uvedie do pohybu alebo nie, či sa tak stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve
prístupnom verejnosti alebo ešte v garáži, resp. bez ohľadu na to, či motor uviedol do chodu sám
prevádzateľ alebo jeho pracovník. Liberácia prevádzateľa prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda
nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Okrem toho je liberácia viazaná
na podmienku, že prevádzateľ preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého

úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Vynaložením všetkého úsilia treba rozumieť všetku objektívnu
starostlivosť, ktorá sa mohla vynaložiť na zabránenie vzniku škody. Dôvodom liberácie (alebo čiastočnej
liberácie) prevádzateľa môže byť aj zavinenie poškodeného. Výlučné zavinenie poškodeného môže
síce viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa, avšak len v tom prípade, keď škoda
bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod

v prevádzke, a bola spôsobená výlučným zavinením poškodeného. V takom prípade možno použiť
ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. V prípade škodovej udalosti, ktorá zakladá vznik nároku
žalobcov bolo však zavinenie poškodenej - nebohej Y. L. na základe vyšetrovania vylúčené, čo bolo
potvrdené aj Rozsudkom Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.08.2016, sp. zn.: 28T/62/2016, ktorým bol
uznaný za vinného vodič predmetného vozidla - E. J.. Na základe týchto skutočností majú žalobcovia

za to, že žalovaná 2/ ako vlastník vozidla s faktickou mocou nad vozidlom nesie zodpovednosť za
škodu, ktorá bola týmto vozidlom spôsobená v rámci jeho prevádzky (teda pohybu), napriek tomu, že
škoda vznikla aj v súvislosti s porušením pravidiel cestnej premávky ods. E.a J.a. Pôvodcom zásahu
do osobnostných práv žalobcov bol teda v značnej miere vodič predmetného nákladného vozidla, no je
potrebné vziať na zreteľ skutočnosť, že jeho konanie bolo spôsobené prevádzkou motorového vozidla

vo vlastníctve žalovanej 2/ a zrejme aj pri plnení jej úloh a činností. Zodpovednosť žalovanej 2/ ako
prevádzkovateľa motorového vozidla však nevylučuje súbežnú zodpovednosť vodiča -ods. E.a J.a v
súlade s ust. 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
13. Pri námietke výšky uplatneného nároku vyslovili zhodný názor ako pri vyjadrení v reakcii na tvrdenia
žalovaného 1/.

14. Žalovaná 1/ vo vyjadrení uviedla, že namieta jej pasívnu vecnú legitimáciu a voči uplatnenému
nároku vzniesla námietku premlčania. Zdôraznil, že žalobcovia svoj nárok voči žalovanej 1/ opierajú
o ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a zákona o PZP. Občiansky zákonník
dôsledne rozlišuje medzi pojmom škoda a nemajetková ujma, pretože kým jedno je považované za ujmumateriálnu (vrátane škody spôsobenej na zdraví, ktorá je poisťovňou v režime povinného zmluvného
poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nahrádzaná), druhé predstavuje ujmu
výlučne v osobnostnej sfére poškodených, preto tieto pojmy nemožno zamieňať. Žalovaná 1/ má

za to, že ujma na zdraví je v zmysle slovenského právneho poriadku kompenzovaná poškodeným
prostredníctvom § 444 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého "pri škode na zdraví sa jednorazovo
odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia." Z doslovného znenia
kogentného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Zb. o PZP vyplýva, že toto poistenie
nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví", pričom škodu na zdraví

a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník systematicky a obsahovo
od seba oddeľuje. Rovnako aj Zákon o PZP v § 4 ods. 2 používa pojem škoda a nie nemajetková
ujma. Zákon o PZP nie je vo vzťahu k pojmu škoda špeciálnym predpisom, ktorý má prednosť
pred všeobecným Občianskym zákonníkom. Zákon o PZP sa ako celok opiera o úpravu poistnej
zmluvy obsiahnutú v Občianskom zákonníku, preto občianskoprávnu úpravu v oblasti zodpovednosti
za škodu a úpravu poistnej zmluvy skôr dopĺňa a špecifikuje, než ako lex specialis nahrádza. Náhradu

škody nie je možné stotožňovať s náhradou nemajetkovej ujmy. Tento názor potvrdzuje aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20. apríla 2011, v ktorom
Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že "Odvolací súd preto nesprávne vyložil ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a/[Zákona o PZP], keď ustálil, že do pojmu „nákladov pri usmrtení" možno subsumovať
náhradu nemajetkovej ujmy. Výsledkom tejto mylnej interpretácie právnej normy je nesprávny záver,

podľa ktorého povinnosť žalovanej 1/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa vzťahuje tiež na nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 [Občianskeho zákonníka]." Ustanovenia
Zákona o PZP tak nie je možné uplatniť pre posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle §
13 Občianskeho zákonníka, a teda nie je možné žiadať, aby náhrada nemajetkovej ujmy bola uhradená

z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Zdôraznil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku zároveň poukázal aj na zásadné
rozdiely medzi náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy a v závere uviedol, že "podľa súčasnej
platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej
osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. OZ". Tiež

uviedol,žerovnakýnázorzastávaajNajvyššísúdSRvovecisp.zn.3Cdo301/2012:"Zákonč.381/2001
Z.z. a ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci pokiaľ ide o skutočnú škodu a ušlý zisk,
bežne tieto pojmy na rôznych miestach používa. Uvedené je tak prenechané občianskoprávnej teórii
a súdnej praxi. Tie celkom zhodne za škodu v zmysle občianskeho práva považujú každú majetkovú
(materiálnu - hmotnú) ujmu (stratu), ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) všeobecným ekvivalentom,

t.j. peniazmi (R 55/1971). Občiansky zákonník nezahrňuje pod pojem škody i nemajetkovú (imateriálnu
- nehmotnú - ideálnu) ujmu, táto sa ale podľa platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch
osobitne stanovených v § 444.". Z uvedených rozhodnutí žalovaný v 1/ rade abstrahoval, že Najvyšší
súd SR dospel k záveru, že ak Zákon o PZP hovorí o pojme škoda, nezahŕňa v sebe aj nemajetkovú
ujmu, tým pádom nie je daná pasívna vecná legitimácia poisťovne.

15. Tiež žalovaná 1/ vylovila názor, že výklad poskytnutý Najvyšším súdom SR, ktorý bol vyslovený v
rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 168/2009, nebol prelomený ani neskôr vydaným rozhodnutím Súdneho dvora
Európskej Únie zo dňa 24. októbra 2013 vo veci C-22/12 Hassová, práve naopak, Najvyšší súd SR sa
stotožnilstým,žeRozhodnutieSDEÚriešipoprávnejstránkeodlišnúsituáciu,t.j.takú,kdevnútroštátne
právo členského štátu chápe pojem "škoda" široko a zahŕňa v ňom aj náhradu za nemajetkovú

ujmu. Vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Cdo/301/2012) sa vysporiadal aj s
právnym názorom v Rozhodnutí SD EÚ: "Dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína
Hassová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej. Právna veta tohto rozsudku jednoznačne
konštatuje,že"smernice...samajúvykladaťvtomzmysle,žepovinnépoisteniezodpovednostizaškodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej." SD v rozsudku nevyložil,
či v rámci posudzovanej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj
náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo

nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne
právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia ...
v uvedenom rozsudku nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo
smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravujetakúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci
úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku
zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia."

16. Žalovaná 1/ konštatovala, že vzhľadom na chýbajúcu vnútroštátnu právnu úpravu má za to, že nárok
žalobcov nie je dôvodný. Žalovaná 1/ poukázala na skutočnosť, že plnenie nároku by predstavovalo
plneniebezprávnehodôvodu,takževzmysleustanovenia§451ods.2Občianskehozákonníkabydošlo
k bezdôvodnému obohateniu žalobcov. Ďalej poznamenala, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora
EÚ taktiež vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú síce povinné vykladať

toto právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice, avšak aj táto povinnosť (a
možnosť) eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva má obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho
súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva (i) nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva a ani (ii) byť v rozpore
so všeobecnými zásadami práva.
17. Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že žaloba voči žalovanej 1/ nemá byť zamietnutá, namietala

žalovaná premlčanie, pretože náhrada nemajetkovej ujmy by spadala pod pojem škoda v zmysle §
4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP a právo na náhradu škody sa v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe. Keďže škodová udalosť vznikla dňa
18. novembra 2015 a žalobcami bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podaný na Okresný súd
Žilina najskôr dňa 5. novembra 2018, t.j. po viac ako dvoch rokoch, žalovaná 1/ má za to, že právo

na náhradu škody žalobcov je premlčané. Pre tento prípad žalovaná 1/ namietala aj výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože žalobcovia však nijakým spôsobom neodôvodnili, prečo požadujú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške spolu 31.000 eur. Zdôraznila, že nespochybňuje, že úmrtie poškodenej
je nenapraviteľným zásahom do osobných pomerov žalobcov, avšak náhrada nemajetkovej ujmy, má
predstavovať symbolickú satisfakciu, ktorú poskytuje škodca tohto zásahu, a preto je v zmysle § 450

Občianskehozákonníkapotrebnévychádzaťzmajetkovýchpomerovškodcu.Poukázalnarozhodovaciu
prax súdov, kedy Krajský súd v Banskej Bystrici priznal sp. zn.: 13 Co/954/2014 - 6.500 eur každému
z rodičov usmrteného syna, ktorý žil v spoločnej domácnosti s rodičmi, v dôsledku dopravnej nehody
(návrhom žiadali 100.000 eur); Krajský súd v Prešove sp. zn.: 14Co/102/2014 - 4.150 eur každému zo
synov, ktorí žili v spoločnej domácnosti s poškodeným (rodičom); Krajský súd Trenčín sp. zn. 4Co/7/2016

- 4.000 eur manželke, a 2.000 eur synovi; Krajský súd Žilina sp. zn. 8Co/194/2016 - 3.000 eur (žalovaný
1/) a 5.000 eur (žalovaný 2/) matke.
18. Žalovaná 1/ s poukazom na uvedené súdne rozhodnutia považovala uplatňovanú sumu vo
výške 31.000 eur (17.000 + 7.000 + 7.000) za neprimerane vysokú a neodôvodnenú a to aj s
poukazom na režim odškodňovania podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon o obetiach v prípade spôsobenia smrti trestným činom
oprávňuje za splnenia zákonných podmienok obete úmyselných násilných trestných činov žiadať štát o
vyplatenie odškodnenia. V zmysle § 12 ods. 2 Zákona o obetiach sa odškodnenie poskytuje vo výške
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, pričom ak je obetí násilného trestného činu viac, suma odškodnenia
sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom. S ohľadom na uvedené by výška takejto náhrady bola v sume

19.000 (50 x 380 eur - minimálna mzda 2015 - deň spáchania trestného činu). Navyše škodová udalosť
bola spôsobená neúmyselným násilným trestným činom, čo výrazne znižuje závažnosť jeho spáchania.
19. V ďalšom vyjadrení uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by existovalo rozhodnutie vydané podľa
postupu vymedzeného v § 48 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov v dôsledku čoho neexistuje ohľadom tejto otázky ustálená rozhodovacia prax.

Iba právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky záväzný. Zdôraznil, že odmietnutie sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s
odôvodnením, že uvedené napadnuté rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle v prípade, ak sú založené
na racionálnej právnej argumentácii, automaticky nemôže znamenať, že Ústavný súd Slovenskej
republiky skonštatoval pasívnu vecnú legitimáciu poisťovateľov v konaniach o náhradu nemajetkovej

ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia, a to navyše v prípade, keď takouto právomocou Ústavný
súd Slovenskej republiky ani nedisponuje. Zamietnutie sťažnosti poisťovateľov Ústavným súdom
Slovenskej republiky znamená iba toľko, že napadnuté rozhodnutia nepredstavovali rozhodnutia contra
constitutionem. To však neznamená, že napadnuté rozhodnutia v skutočnosti neboli nezákonné t.j.
contra legem. Žalovaný tiež poukázal na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline (t.j. odvolacieho

súdu pre toto súdne konanie), v ktorých Krajský súd v Žiline ustálil, že poisťovne nie sú pasívne vecne
legitimované v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia.
20. Žalovaná 1/ tiež vzhľadom na prednes žalobcu 1/ počas výsluchu, kde sa žalobca 1/ viac krát vyjadril,
že požadovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy už tak nepotrebuje, avšak je toho názoru, že súdby mal aspoň sčasti priznať náhradu nemajetkovej ujmy jeho dcéram (t.j. žalobkyni 2/ a žalobkyni 3/) a je
zrejmé, že podľa obsahu sa vzdal nároku, žiadal voči žalobcovi 1/ rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Poukázal na to, že z výsluchu žalobcov je zrejmé, že žalobca 1/ mal krátko po smrti svojej manželky

úraz, čo tiež mohlo mať vplyv na jeho celkové fyzické aj psychické rozpoloženie. Preto jeho zdravotný
stav nie je možné chápať ako dôsledok smrti jeho nebohej manželky a sú dôvodné pochybnosti o tom, či
žalobca 1/ si vôbec uvedomuje existenciu tvrdenej nemajetkovej ujmy. Žalobca 1/ uvádzal, že sa mu už
aj "čosi polepšilo", z čoho je možné usúdiť zlepšenie stavu žalobcu 1/ a skutočnosť, že tento nepociťuje
nemajetkovú ujmu v takom rozsahu ako v čase podania žaloby.

21. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k žalobe uviedla, že tragickú udalosť spôsobil E. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Trebestovo, na Y. XXX/XX, okres Martin, tak, že dňa 18.11.2015 na vozidle EČ: NR-XXXGX,
ktoré prevádzkovateľom bol žalovaný 2/, pri jazde nedal prednosť nebohej Y. L., v dôsledku čoho došlo k
zrážke vozidla s nebohou pani. V dôsledku dopravnej nehody došlo u nebohej k vzniku mnohopočetných
zranení na celom tele, na následky ktorých dňa 01.12.2015 zomrela. E. J. bol rozsudkom Okresného
súdu Žilina č. k. 28T/62/2016 zo dňa 11.08.2016 uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia, bol

mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na 2 roky a zákaz činnosti na 4 roky.
22. Opätovne vyslovil nesúhlas s tým, že jeho zodpovednosť je daná ust. § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu právnickej osoby pri použití fyzickej osoby na
činnosť tejto právnickej osoby, pretože je potrebné posúdiť, či konanie E.a J.a, popísaného najmä v
odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu Žilina 28T/62/2016 zo dňa 11.08.2016, je okolnosťou, ktorá

by bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, na základe ktorého by mala vzniknúť zodpovednosť za
škodu u žalovaného v 2. rade. Ak v právnom poriadku nie je osobitná zodpovednosť za škodu, použijú sa
všeobecné ustanovenia za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Osobitá zodpovednosť za škodu
pri fyzických a právnických osobách je upravená v ustanovení § 427 Občianskeho zákonníka. Zákonnou
podmienkou pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri vykonávaní dopravy je neexistencia

takej okolnosti, ktorá by nemala pôvod v prevádzke vozidla. Predpokladom zodpovednosti žalovaného
v 2. rade je existencia protiprávneho úkonu (porušenie pravidiel cestnej premávky je preukázané),
spôsobenie škody inej osobe ako je vodič, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom
škody a predpokladané zavinenie a možnosť exkulpácie podľa § 420 ods. 3 Občianskej zákonníka.
Citované ustanovenie opätovne ako ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby v danom

prípade nešlo o okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla. Okolnosťou majúcou pôvod
v prevádzke vozidla žalovaný 2. rade nepovažuje zavinené porušenie pravidiel cestnej premávky E.om
J.om. Ak by mal byť prevádzkovateľ motorového vozidla, ktorého vozidlom bola spôsobená škoda, braný
na zodpovednosť, malo by ísť o takú okolnosť, pri ktorej nepochybne vyplýva, že je vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky vozidla. Nezodpovedné konanie, hoci aj nedbanlivostné, nie je žiadnou okolnosťou

na strane samotného vozidla, ktoré by vzhľadom na uvedenie do pohybu samovoľne spôsobilo takú
neodvratnú tragickú udalosť, akou je usmrtenie človeka, ale konaním konkrétnej fyzickej osoby a tou
je E. J.. V rámci uplatňovanej pasívnej legitimácie žalovaného v 2.rade absentujú osobité okolnosti na
strane motorového vozidla, ktoré objektívne nespôsobili vznik tragickej udalosti. Pri použití ustanovenia
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k právnickej osobe, ktoré použila fyzickú osobu na

plnenie jej úloh, by sa malo nepochybne skúmať, či zavinené konanie fyzickej osoby skutočne smerovalo
k plneniu jej úloh a činností. Objektívne zo žaloby tu nie sú dané žiadne okolnosti, okrem tej, že E.
J. riadil vozidlo, ktoré by smerovali k plneniu príkazu právnickej osoby či jej pokynov pri plnení jej
činností, ale práve subjektívne konanie jednotlivca, ktorý spôsobil nenapraviteľný následok. Práve toto
konanie a tieto okolnosti neboli žalobcami podrobené hypotéze právnej normy. V zavinenom konaní

E.a J.a žalovaný v 2. rade postráda akékoľvek konanie pri plnení úloh či činnosti, v zmysle jeho
pokynov či úloh. Len samotné konštatovanie žalobcov, že vozidlo žalovaného v 2. rade riadil E. J.,
podľa jeho názoru nestačí, aby sa bezpochyby malo za to, že za nenapraviteľný následok po právnej
stránke zodpovedá žalovaný v 2.rade. Osobité okolnosti na strane prevádzky motorového vozidla neboli
príčinou vzniku dopravnej nehody, keďže by ju E. J. (vzhľadom na skutkový dej), spôsobil na vozidle

ktoréhokoľvek prevádzkovateľa. Prihliadnuc na skutkový dej pri dopravnej nehode žalovaný v 2. rade
nevidí v týchto okolnostiach žiadne objektívne konanie E.a J.a ako plnenie činností žalovaného 2/,
na ktoré mal byť použitý. S ohľadom na tieto okolnosti je samotný E. J. zodpovedný za spôsobený
následok podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu. Škodou sa rozumie ujma, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j.

peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,
ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu,
má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Môže ísť najmä o
ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ak by

mal súd na základe tejto právnej úvahy vyvodiť zodpovednosť voči žalovanému 2/ len z dôvodu, že v
čase spôsobenia dopravnej nehody bol žalovaný prevádzkovateľom motorového vozidla, tak by právna
úprava zodpovednosti za škodu a právna úprava na úhradu nemajetkovej ujmy de iure splynula v jeden
právny inštitút a ich rozličná úprava v právnom poriadku by stratila svoj zmysel a význam. Naproti tomu,
predpokladom pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, podľa právneho názoru žalovaného 2/,

je existencia ujmy žalobcov (emocionálna ujma), porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon
(spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov) a príčinná
súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných
práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť,
časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu
ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej

fyzickej osobe „a priori", (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým
alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas
celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí
fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej
fyzickej existencie v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné

(netvoria predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich
postihovať exekúciou. Občianskoprávna sankcia v podobe povinnosti poskytnúť nemajetkovú ujmu v
peniazoch nemá charakter majetkovej škody, je výlučne spätá s osobou, ktorá neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov mala vykonať. Podľa žalobcami predloženého trestného rozsudku, sa
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, ako pôvodca takého zásahu, dopustil E. J..

23. Ak by sa súd prvej inštancie nestotožnil s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/,
žalovaná 2/ poukázala na ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladajú,
že zásah do práva na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, vykoná konkrétna fyzická osoba.
V konaní nie je sporné, že zásah do práva žalobcov vykonal E. J., fyzická osoba riadiac vozidlo
žalovaného 2/, ktorý bol prevádzkovateľom motorového vozidla. Pôvodca neoprávneného zásahu nebol

vedúcim zamestnancom, konateľom, prokuristom, spoločníkom či inou osobou oprávnenou konať v
mene žalovanej 2/ alebo rozhodovať o podstatných veciach týkajúcich sa záležitostí žalovanej 2/. Ak
aj akokoľvek rozhodovacia činnosť súdov by mala tendenciu povolávať ako pasívne legitimovaných
prevádzkovateľov motorových vozidiel, pri takomto druhu žaloby prihliadnuc na skutkový stav, žalovaná
2/ je toho názoru, že pri rozhodovaní by mal súd prvej inštancie dôsledne zvážiť a brať zreteľ na

skutočnosť, kto je skutočným pôvodcom zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život a nielen
to, kto by podľa práva mohol byť nositeľom pasívnej legitimácie v súdnom spore, ak by ním nemal byť
samotný pôvodca zásahu, t.j. E. J..
24. Žalovaná 2/ zdôraznila, že ak má rozhodnutie súdu vychádzať z princípov všeobecnej spravodlivosti
podľa základných článkov Civilného sporového poriadku, mal by súd pri posudzovaní požiadavky na

poskytnutie iného, ako morálneho zadosťučinenia, vychádzať z dôsledného posúdenia otázky, kto
skutočne zásah do práva žalobcov vykonal, ako sa tento zásah dotkol každého zo žalobcov a vziať
do úvahy aj kritéria náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré sa postupne vyvinuli v rozhodovacej činnosti
súdov. V tejto súvislosti žalovaná 2/ poukázala na nálezy Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS
3456/2015 zo dňa 09.08.2016, I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015), ktoré stanovili určité kritéria

pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, ktoré sa ustálili pri rozhodovacej činnosti súdov a je potrebné
ich brať na zreteľ. Ide tak o kritéria, ktoré je potrebné posúdiť na strane poškodeného subjektu,
ako aj na strane subjektu zodpovedného, pričom dôkazné bremeno preukázania týchto kritérií leží
na poškodenom, t.j. na žalobcoch. Týmito kritériami sú A/ na strane poškodeného subjektu intenzita
vzťahu poškodeného subjektu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázka hmotnej závislosti

pozostalého na usmrtenej osobe, prípadne poskytnutie inej satisfakcie. B/ strane zodpovednostného
subjektu je potrebné vziať do úvahy postoj zodpovednostného subjektu (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie a iné), dopad udalosti do duševnej sféry zodpovednostného subjektu, majetkové pomery
zodpovednejosoby,mierazavinenia,resp.spoluzavineniausmrtenejosoby.Zdôraznil,žežalobcombola
poskytnutásatisfakciaodsúdenímzodpovednejosoby.Priskúmanímajetkovýchpomerovvyslovilnázor,

že s ohľadom na uvedené kritéria by sa mali skúmať aj majetkové pomery zodpovednej osoby, pôvodcu
zásahu. Napĺňanie princípu všeobecnej spravodlivosti žalovaný 2/ vidí práve v tom, že ak by aj právo
malo povolávať žalovaného 2/ ako pasívne vecne legitimovaného, a nie samotného pôvodcu zásahu do
právpodľa§11anasl.Občianskehozákonníka,pristotožňovaníkritériínáhradyvovzťahukmajetkovýmpomerom je jediným spravodlivým usporiadaním vzťahov také posúdenie žalobcami uplatňovaného
nároku, ktoré do veľkej miery zohľadní osobné, zárobkové a majetkové pomery pôvodu zásahu, t. j.
E.a J.a. V tomto svetle sa mu javí požiadavka na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške uplatňovanej

petitom žaloby ako nenáležitá v takom rozsahu. Nemajetková ujma by mala mať určitú proporcionalitu
aj vo vzťahu k majetkovým pomerom pôvodcu zásahu, čo však neznamená, že by sa nemalo poskytnúť
žiadne plnenie ako nemajetková ujma, ak má súd prvej inštancie za to, že iné zadosťučinenie, ako
morálne, nie je postačujúce. Účelom poskytnutia nemajetkovej ujmy nie je náhrada príjmu, ani to, aby sa
výškou priznanej ujmy nakoniec dostala na okraj spoločnosti iná rodina za veľké pochybenie rodinného

príslušníka ako vinníka dopravnej nehody (ak by mal zodpovedať samotný pôvodca zásahu), čím by
sa v konečnom dôsledku aj rozhodnutie súdu prvej inštancie javilo pre pozostalých ako nevykonateľné.
Poukázal na závery Ústavného súdu ČR zo dňa 22.12.2015 spisová značka I. ÚS 2844/14, ktorý sa
v tejto súvislosti vyjadril, k proporcionalite náhrady nemajetkovej ujmy: „Pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané
predstavy o spravodlivosti. Ústavný súd konštatuje, že pri stanovení výšky relutárnej náhrady je nutné

použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že všeobecne súdy porovnajú sumu tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých sa jednalo o zásah
do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Inými slovami spôsobom,
ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenia výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie súm
priznaných v iných porovnateľných konaniach. Je zrejmé, že pokiaľ zákon neustanoví aspoň rámcovo

sumy pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, musí sa každý sudca pri rozhodovaní o určení jej výšky v
každom jednotlivom prípade opierať aspoň o judikatúru vyšších súdov, a to najmä v čo sa týka skutkovo
podobných vecí. Pokiaľ má byť rozhodovanie v týchto otázkach považované účastníkmi za spravodlivé,
nemožno tieto sumy priznávať náhodne bez ich porovnania s inými prípadmi."
25. Vzhľadom na uvedené žalovaná 2/ zdôraznila, že Občiansky zákonník upravujúci inštitút ochrany

osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch neustanovuje. Napriek tomu, že Občiansky zákonník uvedenú problematiku explicitne
neupravuje, možno na určenie výšky per analogiam použiť ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon o zodpovednosti za
škodu"). Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona o zodpovednosti za škodu sa výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie
v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. Podľa § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu, výška náhrady
nemajetkovejujmypriznanápodľaodseku2nemôžebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobám

poškodeným násilnými trestnými činmi. V poznámke pod čiarou zákon odkazuje na použitie zákona
č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon o
odškodňovaní osôb"). Zo zákonných ustanovení uvedených vyššie vyplýva, že pokiaľ dôjde v dôsledku
nezákonnéhokonaniaa/alebonekonaniaštátuknemajetkovejujme,poškodenýmáprávonajejnáhradu
v peniazoch maximálne do výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi

podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o odškodňovaní osôb. Je potrebné zdôrazniť, že ide o
stanovenie maximálnej výšky pri spáchaní úmyselného trestného činu násilnej povahy. Podľa § 5 ods.
1 zákona o odškodňovaní osôb, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno

zvýšiť. Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v
sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí
sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu
škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Podľa § 6 zákona o odškodňovaní osôb, Celková suma

odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Z
citovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,ženapr.pozostalýrodičpozomrelomvdôsledkuúmyselného
trestného činu spôsobeného násilným konaním, má nárok na vyplatenie odškodnenia maximálne v
sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy, t.j. v sume 24.000 euro (minimálna mzda v roku 2018 - rok
podania žaloby = 480 euro x 50). Žalovaný v 2.rade vyslovil názor, že nevzhliada rozdiel medzi priznaním

nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu, kde zodpovednostným subjektom je štát
a priznaním nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka, kde zodpovednostným subjektom môže
byť fyzická či právnická osoba. Pri oboch právnych predpisoch sa jedná o jeden a ten istý inštitút, ktorého
zmyslom je odškodnenie za zásah do práv na ochranu osobnosti. Rovnako nie je žiadny rozumnýdôvod „zvýhodňovať" štát, keď je v postavení zodpovednostného subjektu v porovnaní s fyzickou či
právnickou osobou. V prejednávanom prípade, je podľa názoru žalovaného 2/ možné per analógiám
použiť aj samotné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu a to najmä s poukazom na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práv na ochranu osobnosti došlo. Žalobcom bola totiž ujma spôsobená tým, že
v dôsledku trestného činu zomrel rodinný príslušník nedbanlivostným konaním cudzej osoby. Napriek
tomu, že predmetný zákon upravuje odškodnenie ujmy spôsobenej úmyselným násilným trestným
činom a nie odškodnenie ujmy spôsobenej trestným činom spáchaným z nedbanlivosti (ako je tomu v
prejednávanom prípade), uvedený fakt o to viac potvrdzuje názor, že na ktorý poukázal žalovaný 2/, a

síce,ženemajetkováujmavovýške17.000europrežalobcu1/akomanžela,a7.000europrežalobkyne
2/ a 3/ ako deti nebohej, je vzhľadom na uvedené neprimeranou požiadavkou.
26. Žalovaná 2/ v ďalšom vyjadrení uviedla, že poukaz žalobcov na ustanovenie § 427 Občianskeho
zákonníka nie je náležitý, pretože je nepochybný záver, že okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke
vozidla nepovažuje zavinené porušenie pravidiel cestnej premávky E.om J.om, ako pôvodcom zásahu.
Pôvodca zásahu síce viedol osobné motorové vozidlo, no samotné spôsobenie nenapraviteľného

následku nesmerovalo k žiadnemu plneniu úloh pre žalovaného 2/, ale k porušeniu právnych predpisov v
oblasti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Skutočným pôvodcom zásahu do práva na súkromný
a rodinný život žalobcov je E. J., nie však žalovaný 2/. Je preto rozdiel, ak by mal zákonodarca povolávať
ako pasívne legitimovanú stranu v súdnom konaní prevádzkovateľa vozidla a nazerať na túto stranu v
konaní cez prizmu skutočného pôvodcu zásahu v súvislosti aj s kritériami náhrady nemajetkovej ujmy,

na ktoré žalovaný 2/ podrobne poukázal. Žalovaný 2/ sa tak ocitol v tomto súdnom konaní ako strana v
konaní, nie z dôvodu, že by fakticky spôsobil nenapraviteľný následok v rodine žalobcov, ale z dôvodu,
že žalobcovia dôvodia právnou úpravou poukazujúc na žalovaného 2/ ako prevádzkovateľa vozidla.
27. Vo vzťahu k právnej úprave odškodňovania pozostalých po obetiach násilných trestných činov
žalovaná 2/ poukázala na to, že v právnom poriadku Slovenskej republiky je určitá právna úprava,

ktorá pre prípad násilných trestných činov určuje určité pravidlá, ktoré môžu byť určitou pomôckou aj
pre súdy prejednávajúce právne veci, ako je právna vec žalobcov. Horná hranica maximálnej výšky
nemajetkovej ujmy je stanovená pre najzávažnejšie formy úmyselných a násilných trestných činov.
Rozlíšenie úmyselného a nedbanlivostného konania nie je pre žalobcov iste podstatné, pretože či jednou
alebo druhou formou konania, došlo k úmrtiu ich rodinného príslušníka. Pre posúdenie kritérií náhrady

nemajetkovej ujmy, keďže žiadne bližšie podmienky všeobecný právny predpis neupravuje, je podľa
žalovaného 2/ práve určitou okolnosťou, ktorú by mal súd prvej inštancie náležite posúdiť. Iste aj vek
nebohej v čase tragickej udalosti je dosť podstatnou otázkou pre zistenie objektívnej skutočnosti a tou
určitého časového obdobia, počas ktorého už žalobcovia nemohli objektívne viesť spoločne rodinný
život. Každý prípad má osobitné okolnosti, ktoré by mali byť aj takto špecificky posúdené. Pokiaľ

žalobcovia tvrdia, že štát pri odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi odškodňuje len
čiastočne, vždy sa jedná o jeden a ten istý právny inštitút, pričom poukazovanie na určitú „nebonitu" štátu
v týchto otázkach nie je podľa názoru žalovaného 2/ tým skutočným dôvodom, ale práve určenie určitej
hranice, v rámci ktorej možno považovať zásah do práv dostatočne vyvážený poskytnutím určitej sumy
nemajetkovej ujmy. Štát zo svojim administratívnym aparátom a finančnými prostriedkami vyplývajúcimi

zo štátneho rozpočtu iste je schopný pokryť akékoľvek náhrady nemajetkovej ujmy pre prípad, že by
boli priznané. Tvrdenie, že stanovenie určitého stropu pre štát pri odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi k výške nemajetkovej ujmy určitou neschopnosťou štátu poskytnúť plnenie,
považovali za nenáležité. Spôsobilosť štátu poskytnúť plnenie vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,
že štát vie zabezpečiť a uspokojiť mnohomiliónové škody, ujmy či iné plnenia mu vyplývajúce tak z

porušenia zmluvnej alebo mimozmluvnej povinnosti.
28. S poukazom na poukaz žalobcov na judikatúru krajských súdov uviedol, že oproti rozhodovacej
praxi absentuje jeden z viacerých zásadných rozdielov (napr. požitie alkoholu, vysoká rýchlosť v obci,
bezohľadný spôsob jazdy) a to v tom, že obeťami dopravných nehôd boli osoby v produktívnom veku,
ktoré mali život pred sebou vo význame pravdepodobného vedenia súkromného a rodinného života

s pozostalými po dlhú dobu desiatok rokov (boli na ne odkázané aj maloleté deti), pričom v právnej
veci žalobcov nemožno vopred usúdiť, s ohľadom na vek nebohej, po akú dlhú dobu by žalobcovia
mohli spoločne a nerušene viesť rodinný a súkromný život. Žalovaný 2/ tým poukazoval na objektívnu
skutočnosť bez toho, aby vzhľadom na vek zosnulej zľahčoval situáciu v rodine žalobcov. Vyjadruje
sa práve k porušeniu práva, ktorého sa domáhajú žalobcovia a to práva na rodinný a súkromný život,

ktorého vzájomné prežívanie s ostatnými členmi rodiny je objektívne vždy limitované aj vekom rodinného
príslušníka a iste u človeka v produktívnom veku zomrelého pri dopravnej nehode možno objektívne
usudzovať, že by rodinný a súkromný život so svojou rodinou viedol dlhšie ako u nebohej, ktorá bola
na dôchodku s úctyhodným vekom 80 rokov života. Žalovaný 2/ tým zároveň netvrdí, že nebyť tragickejudalosti, že by žalobcovia neviedli s nebohou ďalej rodinný a súkromný život, ale otázkou je aké dlhé
obdobie by mohli taký život viesť, iste v závislosti aj od zdravotného stavu nebohej i samotného žalobcu -
manželaainýchokolností.Pretopovažujezadôležiténáležitéposúdenietakejtopodstatnejaobjektívnej

skutočnosti.
29. Pri poukaze na vznesenú námietku premlčania a premlčanie nároku vyslovil názor, že zákon
o povinnom zmluvnom poistení rovnako ako občiansky zákonník nepozná a neupravuje pojem
zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, nie je ani obsiahnutá v legálnej definícií pojmu škoda či
zodpovednosť za škodu a len pomocou výkladových pravidiel ustanovených smernicami EÚ a

rozhodnutiami súdneho dvora EÚ možno pristúpiť a posúdiť, či v danom prípade napriek výslovnej
absencii právnej úpravy zahrnutie pojmu nemajetková ujma do pojmu škoda či zodpovednosti za
škodu je v súlade s týmito smernicami, ktoré však primárne zaväzujú len jednotlivé členské štáty
EÚ. V právnom poriadku Slovenskej republiky určitý právny základ je obsiahnutý tak v príslušných
ustanoveniach Občianskeho zákonníka ako aj zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý však pripúšťa rôzny výklad. Ak by sa

súd priklonil k tzv. eurokomfortnému výkladu, je potom dôležitou úlohou súdu, aby pri výklade pojmu
nemajetková ujma vo vzťahu k zodpovednosti za škodu alebo škode samotnej pristupoval rovnako ku
všetkým účastníkom na strane žalovaných, pretože iný postup by bol nedôvodnou právnou ochranou
pre jedného účastníka na úkor iného.
30. Zdôraznil, že v rámci doterajšej judikatúry súdy prevažne aplikovali obranu poisťovateľov o

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaniach o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch pri
porušení práva na ochranu osobnosti pozostalým tak, že také návrhy voči poisťovni zamietali pre
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Ak súdy vychádzajú pri platnej právnej úprave z ustanovenia §
853 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pri absencii výslovnej právnej úpravy) a posudzujú nemajetkovú
ujmu ako vzťah obsahom a účelom najbližším k inštitútu náhrady škody vo vzťahu k prevádzkovateľom

vozidla, je neodôvodnený prístup posudzovať inštitút nemajetkovej ujmu inak vo vzťahu k poisťovateľovi
a je potrebné ho posudzovať bez ohľadu na rozsudok Haasová rovnako podľa ustanovenia S 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ako vzťah obsahom a účelom najbližším k inštitútu náhrady škody vo vzťahu
k poisťovateľovi.
31. Pre prípad posúdenia zodpovednosti za škodu prevádzkovateľa vozidla pri uplatnení nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy, ide pri právnom posúdení o škodu a škoda je predmetom plnenia z
povinného zmluvného poistenia, preto iný prístup je porušením princípu právnej istoty u žalovanej 2/.
Vykladanie pojmu škoda je potom nevyhnutné aplikovať v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ
a tzv. eurokonformným výkladom, t.j. extenzívne, zohľadniac podstatné závery Súdneho dvora EÚ.
Pod vplyvom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci pani Haasovej, došlo aj k viacerým podstatným

rozhodnutiam Ústavného súdu vo veciach ústavných sťažností poisťovateľov voči takým rozhodnutiam
všeobecných súdov, ktoré vzhliadli pasívnu vecnú legitimáciu u poisťovateľov v konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej vozidlom pri dopravnej nehode, ktoré bolo poistené u poisťovateľa. V
kontexte zmien v rozhodovacej činnosti súdov k posúdeniu otázky nárokov vyplývajúcich zo spôsobenej
nemajetkovej ujmy ako súčasť povinného zmluvného poistenia boli podané napr. aj ústavné sťažnosti

obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.., voči rozsudkom Krajského súdu Nitra vydaným
už s prihliadnutím na judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci pani Haasovej, ktoré však Ústavný
súd ako zjavne neopodstatnené odmietol (rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 206/2015-25 zo
dňa 29.apríla 2015 vo veci ústavnej sťažnosti poisťovateľa voči rozsudku Krajského súdu Nitra spisová
značka 5Co/182/2013 z 24.09.2014, III. ÚS 646/2015-30 zo 16.decembra vo vzťahu k ústavnej sťažnosti

poisťovateľa voči rozsudku Krajského súdu Nitra č. k. 8Co/470/2014-190 z 28.05.2015). Žalovaný 2/
pritom poukázal na vyslovené závery, v ktorých v súvislosti Ústavný súd konštatuje, že hoci Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako
vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) každého z týchto štátov umožňuje blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ
oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný

súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch
nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná
odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácií. Je pritom vecou (anajmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale
a i ústavnosťou svojich rozhodnutí (či. 144 ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).
32. Vo veci súd nariadil pojednávanie. Všetky strany na pojednávaní zotrvali na svojich tvrdeniach a

právnej argumentácii.
33. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov 1/ až 3/ a oboznámením listinných dôkazov.
34. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanými. Žalovaní posudzovali
nárok ako prípadnú náhradu škody s premlčaním nároku podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
žalobcovia 1/ až 3/ žiadali nárok posúdiť podľa § 101 Obč. zák. ako peňažného nároku vyplývajúceho

z osobnostných práv.
35. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej /§ 101 až 110/. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
36. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

37. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za
tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví
38. 19. Podľa § 101 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

39. Nepremlčujú sa základné ľudské práva a slobody podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky ako aj
podľa Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Tieto práva sú v Ústave Slovenskej
republiky vymedzené aj v čl. 19 tak, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

40. Z uvedených práv po splnení predpokladov môže vzniknúť právo na odškodnenie neoprávneného
zásahu ako nárok na peňažné zadosťučinenie. Takýto finančný nárok ako satisfakcia vyplýva z
nepremlčateľnýchzákladnýchpráv,všaksamaosobeexpressisverbisanipodľalogickéhovýkladualebo
zaradenia práv podľa členenia kódexového predpisu, teda ust. § 11 až § 17 Občianskeho zákonníka,
nezahrňujú aj práva na odškodnenie neoprávneného zásahu.

41. Základnou charakteristikou nepremlčateľnosti základných ľudských práv je všeobecne uznávaná
skutočnosť, že nemožno voči nikomu namietať premlčanie základných ľudských práv, pretože
pripustenie takejto skutočnosti by znamenalo, že základné právo by nebolo možné priznať ak by v
premlčacej lehote nebolo uplatnené. Pejoratívne vyjadrené by nebolo možné priznať právo na majetok,
život, dôstojnosť fyzickej osoby a pod., ak by sa ho nositeľ práva nedomáhal v konaní pred súdom

počas plynutia premlčacej doby, teda hneď po narodení by si voči všetkým možným subjektom ktoré
jestvujú neuplatnil v súdnom konaní právo na život, majetok, dôstojnosť a podobne. Nakoľko existencia
ľudských práv a slobôd musí zostať zachovaná počas celého života, dokonca časť práv aj po živote
jedinca a musí byť zachovaná možnosť, aby sa nositeľ mohol práva počas jeho existencie dovolať,
preto bola zákonodarcami vytvorená nevyvrátiteľná dogma, že právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena ako aj právo na život je nepremlčateľné. Dokonca
nepremlčateľnosť základných práv je vyjadrená len pozitívnym spôsobom tak, že v ust. § 100 ods.
2 Občianskeho zákonníka je pozitívnym spôsobom vymedzené, že premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva a tým, že takéto práva sú zakotvené v ústave a medzinárodných
dohovoroch o základných právach.

42. Pod základné ľudské práva však nemožno subsumovať právo na odškodnenie, ktoré je satisfakčným
právom odvodeným od nároku na odškodnenie pri neoprávnenom zásahu do iných práv a slobôd a
vzniká porušením základného práva. Jedná sa o náhradu škody spôsobenej zásahom do osobnostných
práv a slobôd, ktorú jedinec ako poškodený utrpel zásahom. Preto uvedený nárok na odstránenie
alebo zmiernenie následkov zásahov do chránených práv ak sú vyjadrené majetkovým právom ako

odvodený a závislý nárok (akcesorický) podlieha premlčaniu rovnako ak nárok na náhradu škody. Právo
na satisfakciu je len odvodeným právom, ktoré vzniklo neoprávneným zásahom, avšak nie je samotným
základným právom. Vznesením námietky premlčania právo nezaniká, aj naďalej jestvuje ako naturálne
práva, avšak ho nemožno priznať v súdnom konaní.
43. Konštatovanie premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je ojedinelý

právny názor, a to aj ustálený judikatúrou súdov Slovenskej republiky (Rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2 Cdo 278/2007, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009,
rozhodnutieNSSRsp.zn.2Cdo194/2011,sp.zn.3Cdo187/2013).Obdobnýodrazjevčeskejjurisdikcii,
o čom svedčí množstvo publikovaných názorov uznávaných odborníkov právnej praxe, ktoré citoval súdvo svojom rozhodnutí, ale najmä zjednocujúce stanovisko Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR 31Cdo
3161/2008, sp.zn. 30Cdo 1217/2008, sp.zn. 30 Cdo 427/2007.
44. S poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 278/2007 sa pri nemajetkovej ujme

jedná o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý tak isto ako iné obdobné práva na peňažnú satisfakciu,
ktorých základom je nemajetková rovina napr. právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia či
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 444 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podlieha režimu premlčania,
hoci takisto právo na neporušenie zdravia patrí medzi základné zložky integrity nepremlčateľných
osobnostných práv a zásahov do osobných práv (§ 11 Občianskeho zákonníka ...fyzická osoba má

právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia ...). Najvyšší súd uviedol, že "v tejto súvislosti
nemožno nevidieť, že aj keď sú práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a
3 OZ a práva na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a odškodnenia podľa § 444 ods. 3 OZ
celkom rozdielneho charakteru, v praxi a najmä v súdnych sporoch na ochranu osobnosti v jeho zložke
a na ochranu života a zdravia si podľa zmyslu značne konkurujú a vzájomne sa dopĺňajú, čo by mohlo
viesť k nepriaznivým dôsledkom spočívajúcich v nerovnom postavení postihnutých fyzických osôb."

Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd uzavrel, že právo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje,
a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol
byť uplatnený prvý krát. Preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za jeden
z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorý je právom majetkovej
povahy a ako taký sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany

osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne
odlišuje od týchto osobných (osobnostných) práv.
45. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že na rozdiel od klasickej náhrady škody, kde je možné
zväčša uviesť stav do stavu predchádzajúcemu vzniku škody, ktorá má reparačnú funkcie, je nárok
na náhradu finančného zadosťučinenia čisto satisfakčný nárok. Pri nároku na poskytnutie finančného

zadosťučinenia nikdy nemôže byť známa výška škody, ako subjektívnej vedomosti poškodeného od
ktorej sa odvíja dvojročná premlčacia doba (okrem ostatných predpokladov § 106 ods. 1 Obč. zák.).
Pod pojmom škoda sa rozumie nie len škodná udalosť ale aj rozsah následkov. Zásadný rozdiel medzi
odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a majetkovej ujmy náhradou škody spočíva v tom, že pri
určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, aký následok, t.j. akú ujmu

mohol zásah vyvolať. V tomto prípade nemožno zistiť skutočnú ujmu, a preto sa nemôže skúmať ani
jej skutočný dosah a rozsah a nemôže byť predmetom znaleckého dokazovania. V prípade náhrady
škody je možné výšku škody presne uviesť a preukázať, resp. zistiť či ustáliť ju možno aj znaleckým
dokazovaním.Pretotento,hociobdobnýnárok,nemožnoúplnezamieňať.Obdobnýmnárokombymohlo
byť bolestné, avšak v tomto prípade zákonodarca stanovil pre jednotlivý zásah určitý počet bodov, teda

je ho možné v prípade zranenia vyčísliť. Pre zásah do osobnostných práv a poskytnutie satisfakcie nie
je stanovený žiaden výpočet.
46. Súd preto ustálil, že nárok nie je podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka premlčaný, nakoľko k
vznik nároku bol založený úmrtím Y. L. dňa 1.12.2015 a žaloba bola podaná pred uplynutím trojročnej
lehoty do 1.12.2018, teda podaním žaloby dňa 12.11.2018.

47. Súd sa ďalej zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaných.
48. Žalovaný 1/ je poisťovňa, s ktorou mal žalovaný 2/ ako prevádzkovateľ vozidla EVČ: NR XXX
GX uzavretú podľa zák. č. 381/2001 Z. z. zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 9340030046. Žalovaný 1/ riešil poistnú udalosť
pod č. 9108687815. Uvedené skutočnosti neboli sporné a ani popreté. Uvedené skutočnosti mal súd

preukázané aj z rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 28T/62/2016.
49. Aktívnu legitimáciu namietal žalovaný 1/ z dôvodu, že uvedená zmluva sa nevzťahuje na nároky na
náhradu nemajetkovej ujmy a teda nie je povinný plniť tieto nároky.
50.Podľa§4ods.1zák.381/2001Z.z.poisteniezodpovednostisavzťahujenakaždého,ktozodpovedá
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

51. Podľa § 4 ods. 2 zák. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ
za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa

písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.52. Podľa § 4 ods. 3 zák. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom 6b) uplatnené, preukázané a vyplatené náklady
zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky,

dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky
starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom.
53. Podľa § 4 ods. 4 zák. 381/2001 Z. z. poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon

neustanovuje inak.
54. Negatívne dôvody na ktoré sa nevzťahuje poistenie sú vymedzené v ust. § 5 zák. č. 381/2001 Z. z..
55. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
56. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
57. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

58.Podľaust.§13ods.3Občianskehozákonníkavýškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
59. V zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Zák. č.
381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody

proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému)
alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obidvom súčasne. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu a to vo výške (v tom rozsahu) v akom za škodu
zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie

zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
60. Nesporne z jazykového výkladu ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. nemožno jednoznačne určiť, že je
výslovnoupovinnosťoupoisťovneuhradiťnemajetkovúujmuspôsobenúnásledkaminehodyspôsobenej
motorovým vozidlom.
61. V súvislosti so vznesenou námietkou žalovaného 1/ súd uvádza, že prevažná rozhodovacia prax

všeobecných súdov v uvedenej otázke až do rozhodnutia ESD vo veci Haasová C-22/012 zo dňa
24.10.2013vychádzalazrozhodnutiaNSSR4Cdo168/2009zodňa20.04.2011avychádzalazozáveru,
že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 zák. č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. mája 2011, sp. zn. 13C/87/2006-261, rozsudok

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/67/2008).
62. Po rozhodnutí ESD vo veci Haasová došlo v rozhodovacej praxi všeobecných súdov k nejednotnosti
votázkekrytianáhradynemajetkovejujmyzPZPatýmajkotázkepasívnejvecnejlegitimáciepoisťovne,
pričom v prevažnom rozsahu až k prelomeniu rozhodovacej praxe. Niektoré súdy pri posudzovaní tejto
otázky vychádzali z eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody, škoda na zdraví - (napr. Okresný

súd Nitra, rozsudok sp. zn. 8C 41/2012 zo dňa 15.04.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Nitre, sp. zn. 5Co 182/2013 z 24.09.2014, rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn.
6C 51/2014 z 13.11.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co 243/2015
z 22.03.2016, rozsudok Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 5C 351/2013 z 09.04.2014 v spojení s
rozsudkomKrajskéhosúduvNitre,sp.zn.8Co470/2014)aniektorésúdyprirozhodovaníaposudzovaní

predmetnej otázky vychádzali z dovtedajšej judikatúry Najvyššieho súdu SR a to najmä z Uznesenia sp.
zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011 (rozsudok OS Michalovce, sp. zn. 7C 118/2014 zo dňa 28.11.2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25.02.2016, sp. zn. 5Co 134/2015).
63. Rozhodnutie ESD vo veci Haasová C-22/012 zo dňa 24.10.2013 väčšina súdov vo svojich
rozhodnutiach považuje za zásadné a prelomové, ktoré mu umožňuje odchýlenie sa od doterajšej

rozhodovacej praxe súdov, najmä v súvislosti s eurokonformným výklad pojmu náhrada škody.
Predmetomnávrhubolvýkladčlánku3ods.1smerniceRady72/166/EHSz24.apríla1972oaproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103,s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. XX, ďalej len „prvá smernica“) a článku 1 prvého odseku tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129,

s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249, ďalej len „tretia smernica“). Stručne uvedené, vnútroštátny súd sa
svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýtal, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1
prvý odsek tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.

64. Súdny dvor v prerokovanom prípade zaujal stanovisko, že podľa prvej a tretej smernice sú členské
štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola pokrytá poistením s
cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti krytia povinným
poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Súdny dvor pritom bral ohľad aj na
fakt, že nemalý problém v jednotnom výklade spôsobujú aj rozdiely v jednotlivých jazykových verziách

prekladov smernice s odlišnými významami pojmov ako „ujma na zdraví“ a „škoda na majetku“. Súdny
dvor EÚ však musel poskytnúť taký výklad, aby bolo štátom, pokiaľ možno, zrejmé, že článok 3 ods.
1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
65. Otázka aplikácie eurokorformného výkladu bola riešená aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR, ktorú danú problematiku riešil vo svojich viacerých rozhodnutiach, napr. III.ÚS 646/2015-30 zo dňa
16.12.2015, III.ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.11.2016. Ústavný súd sa zaoberal totožnými námietkami

najmä v súvislosti s výkladom pasívnej legitimácie, aplikácie eurokormného výkladu pri odchylnej
právnej úprave. Ústavný súd konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda na
zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a) ZoPZP. V tejto súvislosti kreoval zásadný právny záver, podľa ktorého
tradičné chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu, ten bol reakciou na argument
sťažovateľa, podľa ktorého možno škodu chápať iba materiálne, v dôsledku čoho nemožno hradiť z

poistného plnenia aj nemajetkovú ujmu. Ústavný súd sa pri interpretácii tohto pojmu dôsledne zaoberal
všetkými zásadnými argumentami sťažovateľa, ktoré boli totožné aj v danej veci, ktoré sa v značnej
miere sústredili na spochybňovanie výkladových postupov uprednostňujúcich extenzívny výklad a v
tejto súvislosti opakovane akcentoval primát úniového práva a vôľu úniového zákonodarcu, keďže ide o
oblasť európskej legislatívy a konkrétne oblasť regulovanú smernicami EÚ a dal na ne jasnú odpoveď.

Nosnými sú závery Ústavného súdu SR uvedené v predmetnom rozhodnutí na strane 13 až 22, na ktoré
súd v celom rozsahu odkazuje a ktoré obsahujú vyčerpávajúcu argumentáciu vo vzťahu k námietkam
žalovaného v rade 2/, ako aj k aplikácii eurokonformného výkladu pojmu škoda, na ktorú v celom rozsahu
odkazuje, vzhľadom aj na jej rozsah nepovažuje za potrebné ju osobitne citovať.
66. Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí (na str. 22-24) zároveň zaujal stanovisko aj záverom

rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2016 vo veci sp. zn. 3Cdo 301/2012.
67. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že „nemá dôvod odchýliť sa od svojho meritórneho
postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu z 31. marca 2016 vo veci sp. zn. 3
Cdo 301/2012.". Súd považuje za potrebné uviesť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

bolo výsledkom dovolacieho prieskumu podľa § 238 ods. 3 OSP , keďže prípustnosť dovolania založil priamo odvolací súd vo vzťahu k právnemu
posúdeniu konkrétne vymedzených otázok zásadného významu A/ „či odporkyňa 2/ je v spore pasívne
legitimovaná na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv
navrhovateľov (práva na súkromný a rodinný život) spôsobený úmrtím ich blízkej osoby pri dopravnej

nehode podľa § 4 ods. 2 písm. a) a § 15
ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z. z. ,
ak nárok navrhovateľov nie je možné priznať podľa zákona č. 381/2001 Z. z. ;B/-čisúdouplatnenomnárokumôžerozhodnúťpodľačlánku7ods.
5 Ústavy SR priamou aplikáciou smernice

EurópskehoparlamentuaRady2009/103/ESzodňa16.septembra2009.Ústavnýsúduviedol,že...“ani
jedna z položených otázok sa priamo nedotýkala eventuality nepriameho účinku dotknutej smernice
prostredníctvom eurokonformného výkladu, teda najvyšší súd súc viazaný položenými otázkami
zásadného právneho významu nebol nútený učiniť záver, či pojmy použité v zákone o povinnomzmluvnom poistení sú interpretované extenzívne s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania
cieľov relevantných smerníc ako predpisov sekundárneho práva. Odvolací súd sa pýtal len na
prípadný priamy účinok týchto smerníc, čo najvyšší súd celkom prirodzene muselo viesť k negatívnej

odpovedi.“ Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že Najvyšší súd SR riešil výlučné problematiku
aplikácie priameho účinku smernice a nebol nútený vyjadriť sa k otázke prípustnosti extenzívneho
(eurokonformného) výkladu pojmu „škoda na zdraví", v snahe rešpektovať účel a ciele smernice.
68. Súd v spojení s prednesmi sporových strán nezistil, že by otázka aplikácie eurokorformného výkladu
zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla a povinnosťou poisťovne uhradiť za poisteného škodu bola

riešená pred veľkým senátom Najvyššieho súdu SR postupom podľa § 48 CSP.
69. Súd tiež pri výklade pojmu škoda pre určenie zodpovednosti poisťovateľa poukazuje aj na právny
vývoj v otázke náhrady škody, pričom v Českej republike v dôvodovej správe k NOZ autori novely
zdôrazňujú upustenie od inštitútu náhrady škody v duchu primitívneho materializmu podľa ktorého sa
poškodenémuhradívýlučneškodamajetková,čojenesporneajprelomenierokytrvajúcehoaplikačného
problému, na ktorý poukázal Ústavný súd ČR v často referovanom náleze zo 4. 5. 2005, sp. zn. Pl,.

ÚS 16/04, že totiž z legislatívneho hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a
považovať za škodu aj ujmu, ktorá vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného.
Zmenou právneho predpisu v tejto súvislosti bol legislatívne zakotvený v § 444 ods. 3 obč. zák.
s účinnosťou od 1. mája 2004 zákon č. 47/2004 Sb. inštitút tzv. smrtiacich paušálov, upravujúcich
jednorazovéodškodneniepozostalých,nanapriektomujevedenáznačnádiskusiavyjadrujúcanesúhlas

s ich limitovaním náhrady nemajetkovej ujmy presp. úpravou výšky vo vzťahu k príčinám, okolnostiam
a následkom.
70. Samotná skutočnosť, že zavineným úmrtím osoby, člena rodiny môže vzniknúť ostatným rodinným
príslušníkom právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do osobnostných práv, v konaní nebola
rozporovaná.

71. Súd v tomto rozsahu však poukazuje na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17. 2.
2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009 „Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre
ľudské práva v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval : „Z pojmu rodina,
na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto
vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu

tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu", dokonca aj
vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú." Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby
utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi
fyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromného
a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do

práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na
súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá
mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca
inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu

vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.“
72. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto

právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom

úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a
ak ich niet, o rodičov.
73. Súd v tejto súvislosti považuje za podstatné poukázať aj na právnu úpravu
stanovenú v § 15 Občianskeho zákonníka a možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu
neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. V súvislosti s ustanovením §
15 OZ poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 54/99.4) V jeho odôvodnení je inter alia uvedené:„Posmrtná ochrana osobnosti občana jeho príbuznými je zabezpečená ustanovením § 15 OZ , podľa ktorého po smrti fyzickej osoby
patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom. ... Ak

je preto v zákone priamo určené, že po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej
osoby tam uvedeným osobám, nie je žiaden dôvod pre záver o zúžení výpočtu občianskoprávnych
prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda aj o vylúčení peňažného zadosťučinenia, ako
jedného zo všeobecných obsahových prvkov práva na ochranu osobnosti iného. V tomto smere je
podľa názoru najvyššieho súdu vhodné akceptovať a vychádzať zo starého rozhodovacieho kritéria pre

súdy (porov. ust. § 1 OSP ), podľa
ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľanej ochrany
skutočne dostalo. Niet pochybnosti o tom, že občianskoprávna ochrana osobnosti podľa ust. § 15
OZ , je v súčasných podmienkach
účinná len vtedy, ak sa zadosťučinenie prizná v peniazoch; len v takomto prípade pôsobí preventívne
nielen voči rušiteľom, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do

osobnostnej integrity zomrelej osoby.“
74. Zákon č. 381/2001 Z. z. je výsledkom transpozície tzv. 5 motorových smerníc upravujúcich oblasť
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Podľa odôvodnenia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej
ak sa súkromné právo členského štátu neprieči právu EÚ, je oprávnený na jeho výklad vnútroštátny súd,

ktorý vychádza z platnej právnej úpravy, t. j. v danej veci zo zákona č. 381/2001 Z. z. a Občianskeho
zákonníka.
75. Či sa zákon prieči smerniciam upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel je potrebné posúdiť nie len gramatickým výkladom, ale aj logickým
výkladom či teologickým výkladom právnej normy.

76. Vo vzťahu k úprave zákona č. 381/2001 Z.z. súd tak ako vyššie uviedol nezistil, že by zákon priamo
vylučoval aplikáciu zodpovednosti priamo na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 5 zák. č. 381/2001 Z.z.).
Tedanemožnotvrdiť,žebybolavylúčenázodpovednosťzaškoduspôsobenúajzásahomdoimateriálnej
sféry.
77. Tak ako súd uviedol, náhrada nemajetkovej ujmy nie je výslovne uvedená ani v ust. § 4 ods. 2

zák. 381/2001 Z.z.. Podľa cit ust. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri
usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne vynaložených
nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak
poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ

neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
ušlého zisku.
78. Podľa § 4 ods. 3 zák. 381/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom 6b) uplatnené, preukázané a vyplatené náklady
zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky,

dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky
starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom.
79. Podľa dôvodovej správy k ust. zákona ZoPZP: „Na rozdiel od doterajšej úpravy zákonného
poistenia treba pri povinnom poistení zodpovednosti upraviť zmluvný spôsob vzniku a zániku poistného
pomeru medzi poistiteľom a vlastníkom, resp. držiteľom motorového vozidla, zaviesť dôkladnú

evidenciu motorových vozidiel podliehajúcich poisteniu a spôsob poisťovania motorových vozidiel, ktoré
nepodliehajú evidencii a vyriešiť otázku záruk ochrany obetí dopravných nehôd, bez ohľadu na to, či
škodu spôsobí poistené alebo nepoistené motorové vozidlo. Vzhľadom na to, že Slovenská republika
je členom Rady Európy, boli do návrhu premietnuté odporúčania Rady Európy obsiahnuté v Dohovore
o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z 20. apríla

1959, ktorý doteraz podpísalo 10 európskych štátov. V predmetný dohovor okrem iného obsahuje aj
odporúčanie zaviesť nárok poškodeného na náhradu škody priamo proti zodpovednostnému poistiteľovi.
Vychádzajúc z toho, že premávka na pozemných komunikáciách má výrazne medzinárodný aspekt
a že Slovenská republika bola 1. januára 1994 prijatá za riadneho člena Rady kancelárií zelených
kariet v Londýne a k tomu istému dátumu sa stala signatárom Mnohostrannej dohody o zárukách, boli

do návrhu premietnuté záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Spracovatelia vychádzali z Jednotného
dohovoru medzi kanceláriami (platné znenie je z 19. októbra 1989) a takisto z Mnohostrannej dohody
o zárukách z 15. marca 1991. Rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na
nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia.Poistenie zodpovednosti sa u tuzemských motorových vozidiel bude vzťahovať na zodpovednosť za
škodu spôsobenú na území Slovenskej republiky, ako aj na území štátov, s ktorými kancelária uzavrela
dohodu o vyrovnávaní nárokov na náhradu škody.“

80. Súd z obsahu zákona alebo dôvodovej správy nezistil, že by zákonodarca mal v úmysle upraviť
rozsah náhrady tak, aby neboli kryté osobnostné nároky alebo bola vylúčená náhrada nemajetkovej
ujmy, dokonca takýto pojem ako ujma, osobnostný, nemajetková sa tam vôbec nespomína. V čase
schválenia zákona ZoPZP takéto nároky boli uplatnené v súdnom konaní len výnimočne, najmä
vo vzťahu k nárokom spojenými so zásahom do telesnej integrity a rodinného života. V prípade

dopravných nehôd boli nároky spojené s výrazným zásahom do zdravia jedinca odškodňované v rámci
sťaženia spoločenského uplatnenia vyhláška ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho
úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré až do prijatia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia umožňovali zvýšenie bodového hodnotenia
až niekoľkonásobne bez obmedzenia. V danom čase bolo priznávané odškodnenie v miliónoch

slovenských korún. Zmenu si vyžiadala práve neobmedzená možnosť aplikácie zvýšenia. Fakticky sa
samotné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia neriešilo a ani nerieši materiálnu stránku a
stratu uplatnenia v živote, ale stratu možnosti bežného vyžitia. Teda nebol ani dôvod na postup v zmysle
ust. § 11 a násl. Občianskeho zákonníka.
81. V rozsudkoch Candolin a i. a Farrell Súdny dvor ukázal členským štátom hranice, ktoré pre

ich regulačnú právomoc stanovuje právo Únie, sú v rámci posudzovania tejto prejudiciálnej otázky
zvlášť dôležité. Súdny dvor v týchto rozsudkoch najprv pripomenul vlastnú judikatúru, podľa ktorej „z
predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia
zodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské
štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových

vozidiel. Ako Súdny dvor v rozsudku Farrell správne uviedol, je skutočne potrebné rozlišovať medzi
povinnosťou poistného krytia cestujúcich na jednej strane a rozsahom ich odškodnenia na strane
druhej, ak sa stanú obeťami nehody spôsobenej vozidlom. Zatiaľ čo táto povinnosť je definovaná
právnymi predpismi Spoločenstva, rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým vnútroštátne právo.
V tejto súvislosti by v zásade bolo možné tvrdiť, že určenie rozsahu odškodnenia je vyhradené pre

členské štáty. Súdny dvor však spresnil: „Členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade
s právom Spoločenstva, a najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej
smernice a s článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel
umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie ujmy, ktorú
utrpeli." Vychádzajúc z cieľa ochrany smerníc spomenutého v dvoch citovaných rozsudkoch, Súdny

dvor preto rezolútne zdôraznil, že „vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie pri nehodách
spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať uvedeným ustanoveniam ich potrebný
účinok". Tak by to bolo podľa Súdneho dvora v prípade, „ak by vnútroštátna právna úprava založená na
všeobecných a abstraktných kritériách odnímala spolujazdcovi právo na odškodnenie prostredníctvom
povinného poistenia vozidla alebo by takéto právo neprimerane obmedzovala len z dôvodu jeho účasti

na vzniku škody". Podľa Súdneho dvora rozsah odškodnenia poškodeného môže byť obmedzené „iba
vo výnimočných prípadoch na základe konkrétneho posúdenia".
82. Súd je preto názoru, že ak podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. 381/2001 Z.z.. poistený má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, ak pod škodou na zdraví sa odškodňuje

aj bolestné a sťaženie spoločenského uplatnia, ktoré je vyčísliteľné len z dôvodu stanovenia bodového
hodnotenia samotných zákonodarcom, nakoľko samotná bolesť je nemerateľná a individuálna a
zdravotná ujma (napr. strata určitého orgánu), nemusí byť rovnaká pre dve rozdielne osoby s rozdielnym
spôsobom života a záujmami, jedná sa o obdobnú kategóriu ako náhrada nemajetkovej ujmy. Pokiaľ by
zákonodarca stanovil obdobné kritérium ako v Českej republike alebo stanovil bodové hodnotenie ako

je tomu napr. pri odškodňovaní obetí trestných činov, šlo by za takýchto okolností o merateľnú hodnotu.
83. Súd pri tomto nároku uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. nie je
viazanálennanepostačujúcezadosťučineniepodľa§13ods.1Obč.zák. najmäpreto,žebolavznačnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, pretože sa jedná len o možný
spôsob jedného z možných nárokov. Pri zásahu do života a zdravia je ťažké si predstaviť možnosti

domáhania sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov. Určitý zásah sám osobe, najmä do života
či zdravia sa už nemusí dať odstrániť, či nemusí byť možné odstrániť následky. Určitý zásah do zdravia
sa môže dať liečiť, avšak ani za takéhoto predpokladu nemožno vylúčiť, že navrátenie do stavu pred
zásahom nikdy nebude možné. Pri neoprávnenom zásahu do života, najmä pozbavením niekoho životaje jednoznačné, že nie je možné zásah odstrániť. Zásah do života blízkej osoby vyvolá u jej blízkych
osôb utrpenie, ktoré často možno zrovnať s bolesťou (často ju aj predčí), u niekoho vyvolá aj takú zmenu
v živote, že návrat do bežného života je pomerne dlhý a ťažký. Preto súd vyslovuje názor, že ak je možné

odškodniť zásahy, ktoré objektívne boli spôsobilé privodiť ujmu hoci samotná ujma nevznikla (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 23. februára 2011, sp. zn. 5 MCdo 7/2010) nie je dôvod nepriznať nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy neoprávneným zásahom do života, hoci sa neprejavia v znížení vážnosti v
spoločnosti. Objektívne sa takýto zásah ani nemôže prejaviť v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo
jej vážnosti v spoločnosti (súd to dodáva na margo otázok právneho zástupcu žalovaného 1/).

84. Súd preto s hodnotením pasívnej legitimácie žalovaného 1/ súhrnne poukazuje na to, že v §
15 cit. zák. je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škodu priamo
proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví, sú s
poukazom na vyššie uvedené závery nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s
liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona,
akými sú napr. bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v

peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej
povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej, než majetkovej sféry
poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná
náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej praxe už náhradu škody nemožno stotožňovať len s úbytkom
majetkových hodnôt (napr. aj nárok na náhradu škody z dôvodu „straty radosti“ z dovolenky § 741g Obč.

zák. v znení do 31.12.2018, § 23 zák. č. 170/2018 Z.z.). Podľa právnej úpravy poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS,
Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením, s cieľom ochrany poistených strán

a potencionálnych obetí nehôd, a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zák. č.
381/2001 Z.z. je preto potrebné vychádzať z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo.
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za
nemajetkovú škodu. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, „škoda na zdraví“

v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. (§4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k
samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehode (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu

(zadosťučinenie)peňažnouformoupodľa§11anásl.Obč.zák.,tedaujmujepotrebnévširšomponímaní
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona. Súd dokonca
považuje za nelogické, aby sa odškodňovali výhradne majetkové ujmy, ktoré môžu byť nižšie ako

prípadná ujma zásahom do osobnostných práv a nebola odškodňovaná nemajetková ujma, ktorej výška
môže násobne presiahnuť majetkovú ujmu a ktorej úhrada nemusí byť v moci poškodeného, resp. sa jej
uspokojenia poškodený na škodcovi nedomôže (nemajetný vodič). Rozhodujúci pre uvedený výklad súd
považuje Rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce
sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré bola

povinná Slovenská republika aproximovať. Súdny dvor EÚ vo veci C-22/12, Katarína Haasová proti
Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej dňa 24.10.2013 rozhodol o prejudiciálnej otázke tak, že
jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe

zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej a
keďže zodpovednosť poisteného, teda v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť
sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú vyššie uvedené
smernice rady. K námietke nepriameho účinku smerníc súd musí poukázať na skutočnosť, že súd

nepriznáva nepriami účinok smernici, ale súčasne platné zákony vykladá v znení smernice a duchu toho,
čo smernica zamýšľala dosiahnuť, pričom nezistil, že by zákon (ZoPZP) bol v rozpore so smernicami,
ale jej uplatnenie či uplatneného nároku vylučoval. Z judikatúry ESD vyplýva, že členské štáty musia
pri výkone svojich právomoci v tejto oblasti rešpektovať právo únie a že vnútroštátne ustanovenia,ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel
nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície

smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce
nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na
majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma

alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú
ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6.
mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Preto vo svetle uvedeného (eurokonformného)
výkladu ust. § 4 ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhradu škody z dôvodu
nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne

vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1, veta I., zák. č. 381/2001 Z.z. vznikla
povinnosť uhradiť škodu žalobcom 1/ až 3/.
85. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného 2/ súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nevyžaduje subjektívne zavinenie. Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená
na objektívnom princípe, to znamená že sa popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby

nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto neoprávneného zásahu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.
februára 2011, sp. zn. 5 MCdo 7/2010). Súd už vyššie vymedzil, že škodu nemožno chápať len
ako majetkovú ujmu, ale ujmu do celej škály nárokov či už materiálnej alebo nemateriálnej ujmy.
Prevádzkovateľ vozidla rovnako zodpovedá nielen za hodnotu poškodeného vozidla ale aj bolestné či
SSU, ale aj zásah do osobnostných práv, ibaže by bola splnená podmienka liberácie (§ 428 O.Z. alebo

§ 430 O.Z.).
86. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
87. Podľa § 428 ods. 1 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak
bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len

ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
88. Podľa § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije
dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s
ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil.
89. Podľa § 430 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak je dopravný prostriedok v oprave, zodpovedá po čas

opravy prevádzateľ podniku, v ktorom sa oprava vykonáva, a to rovnako ako prevádzateľ dopravného
prostriedku.
90. Žalovaný 2/ podľa názoru súdu zodpovedá aj podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého „škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich
činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto

zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“
91. V tomto rozsahu súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo
228/2012podľaktorého,pokiaľbolneoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávfyzickejosoby(§11anásl.
Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti
tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre

posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu
k plneniu danej činnosti. Súd preto o zodpovednosti žalovaného2/ ako prevádzkovateľa vozidla za
spôsobený zásah do osobnostných práv žalobcov nemá žiadnu pochybnosť, pričom jeho zodpovednosť
je daná aj ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
92. Súd mal preukázané z oznámení žalovaného 1/ o plnení, rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.

28T/62/2016, že žalovaný 2/ bol prevádzkovateľom vozidla IVECO, ev. č. NR-XXXGX. Súd taktiež zistil,
že z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra vyplýva, že od roku 1999 vykonáva okrem
iných aj predmety činnosti - cestná nákladná doprava, nepravidelná autobusová doprava, údržba a
oprava dvojstopových motorových vozidiel, osobná doprava a medzinárodná nepravidelná autobusová
doprava. Súd považuje preto za irelevantné, či vodič E. J. viedol vozidlo na základe pracovnej zmluvy,

inej pracovnoprávnej či obchodnozáväzkovej dohody, pretože vozidlom bola vykonávaná preprava za
účelom zabezpečenia podnikania žalovaného 2/. Súd tiež konštatuje, že žalovaná 2/ zodpovedá aj
podľa ust. § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. V konaní nebolo tvrdené,že by sa jednalo o niektorý z liberačných dôvodov podľa § 428 O.Z. alebo § 430 O.Z.. Okolnosťou
prevádzky vozidla je aj celkové vedenie vozidla, konanie vodiča (aj nezavinené), teda aj to, ak vodič
z nejakých dôvodov poruší svoje povinnosti a následne prevádzkou vozidla je spôsobená ujma. V

tomto rozsahu súd považuje za ustálenú aj súdnu prax a posúdil, že žalovaný 2/ zodpovedá ako
prevádzkovateľ vozidla a právnická osoba vykonávajúca činnosť za smrť Y. L. a následne aj za zásah do
osobnostných práv. Bez takejto zodpovednosti by nebolo možné, aby vôbec zodpovedal aj poisťovateľ,
pretože žalovaný 2/ má právo podľa § 4 ods. 2 zák. 381/2001 Z.z., aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

93. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené závery zaoberal vznikom ujmy a jej výškou.
94. V konaní nebolo sporné, že manželka žalobcu 1/ a matka žalovaných 2/ a 3/ zomrela na následky
zranenípridopravnejnehodevozidlom,ktoréhoprevádzkovateľombolžalovaný2/.Uvedenéskutočnosti
mal súd preukázané rodnými listami aj výpoveďou žalobcov 1/ až 3/, pričom tieto okolnosti neboli
popreté.
95. Nepochybne smrť rodinného príslušníka „v bežnej rodine“ vyvolá následky u ostatných členov rodiny

rôznej intenzity. Zväčša náhodná smrť je spôsobilá vyvolať väčšie následky ako smrť na následky
choroby,starobyapod.,ktorájeužvurčitomrozsahupredvídateľnáaočakávaná.Nepochybnenásledky
smrti z blízkej osoby sú spôsobilé sa prejaviť vo väčšom rozsahu zo straty dieťaťa, manžela či otca v
produktívnom veku ako pri strate blízkej osoby vo vyššom veku, kde minimálne štatisticky častejšie je
možné očakávať jej úmrtie. Uvedené však nemožno chápať tak, že smrť človeka v pokročilejšom veku

je očakávaná či je v poriadku. Nižšia miera zásahu je ospravedlniteľná len tým, že zväčša potomkovia
takejto osoby už nie sú odkázané na jej starostlivosť, výživu, zväčša majú vlastné rodiny a teda
širší rozsah citových väzieb, či ohraničením alebo pominuteľnosťou života, ktorá je viac či menej so
stúpajúcim vekom nevyhnutná.
96. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o

ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady
za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko).
Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo
viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných
základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006).

97. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017
pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady.

98. Podľa rozhodnutia NS SR č.k. 4Cdo 139/2011 zo dňa 30.10.2012 určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky
náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria:
a/ závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b/ okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Podľa odôvodnenia NS SR čím závažnejšia je ujma čo do svojej intenzity

i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Čo sa týka okolností,
podľa NS SR vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane
postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti
pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo), je podľa NS SR stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo

vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo
na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel).
Na základe toho potom môže súd voľnou úvahou a po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospieť
k sume ako náhrady nemajetkovej ujmy. Jediným mantinelom čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy je
žalobný návrh (petit), v ktorom žalobca jasne uvedie požadovanú sumu.

99. Vývojom judikatúry a úpravou stanovenia výšky nemajetkovej ujmy v niektorých prípadoch (napr.
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), popri princípe
spravodlivosti musia súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu musia zohľadňovať
nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale aj prihliadať napríklad na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
100. Súd mal z rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 28T/62/2016, právoplatným a vykonateľným dňa
11.08.2016 preukázané, že E. J., nar. XX.XX.XXXX v Martine, trvalé bytom V., Na Y. XXX/XX, okresMartin bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona,
na tom skutkovom základe, že dňa 18.11.2015 v čase o 06:30 hod. viedol nákladné motorové vozidlo
zn. Iveco, EVČ NR-XXXGX, ktoré bolo vo vlastníctve žalovaného 2/ po ceste 1/64 v Žiline - Bytčici

smerom od Žiliny do Rajca, pričom v km 200,00 pri potravinách COOP Jednota nedal prednosť chodkyni
Y. L., ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov z ľavej strany na pravú z
pohľadu vodiča, v dôsledku čoho došlo v jazdnom pruhu, v ktorom viedol vozidlo E. J. k nárazu prednej
časti nákladného motorového vozidla a pravej časti tela chodkyne Y. L., ktorá bola následkom nárazu
odhodenápredvozidlo.Pripredmetnejdopravnejnehodeutrpelamnohopočetnézranenianacelomtele,

na následky ktorých dňa 01.12.2015 zomrela v dôsledku zlyhania činnosti srdca a dýchania pri opuchu
mozgu, zápale mozgových obalov a zápale pľúc, ktoré vznikli ako komplikácie zranení, ktoré utrpela pri
predmetnej dopravnej nehode dňa 18.11.2015.
101. Okolnosti vzniku ujmy teda spôsobili nenapraviteľný následok, smrť Y. L.. Dôvodom bola
nedbanlivosť vodiča, ktorý riadil vozidlo žalovaného 2/. Spôsobenie smrti blízkej osobe je jeden z
najintenzívnejších zásahov do integrity osoby a rodinných väzieb, ktoré samotným zásahom zaniknú.

Vo vzťahu k okolnostiam vo vzťahu k zavineniu vodiča formou nedbanlivosti súd nezistil žiadne okolnosti
na strane poškodenej, ktorá sa stala obeťou nehody, ktorými by sa podieľala na jej vzniku a ani v celom
konaní neboli tvrdené.
102. Súd mal z vykonaného dokazovania nepochybne preukázané, že tragédia spôsobená vozidlom a
pravdepodobne aj zamestnancom (či inou osobou, ktorú použil žalovaný 2/ na plnenie jeho činnosti)

mala nepriaznivý následok voči všetkým žalobcom. Súd v tomto prípade poukazuje na názor vyslovený
Krajským súdom v Trnave č.k. 25Co/131/2018 podľa ktorého, podmienkou vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade úmrtia manžela nie je preukázanie, že manželský vzťah bol
ideálny, postačuje, že dané manželstvo bolo štandardné a funkčné.
103. V tomto prípade súd netvrdí, že vzťah medzi žalobcami a zosnulou nebol ideálny, skôr naznačuje,

že nebolo preukázané, že by nárok pre absenciu vzájomných vzťahov nemal vzniknúť.
104. Pri určení rozsahu nároku súd poukazuje aj na závery obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu v
Žiline č.k. 10 Co 33/2016 ktorý uviedol:
I. Okrem okolností uvádzaných súdom prvého stupňa pri hodnotení intenzity a rozsahu zásahu a zvýšení
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi za významné vyhodnotil nasledovné skutočnosti:

1. náhle úmrtie otca zasiahlo žalobcu v intenzívnejšom a hlbšom rozsahu, žalobca žil totiž s rodičmi v
trvalej spoločnej domácnosti (kým druhý žalobca k rodine dochádzal iba cez víkendové dni),
2. ich väzby rodinné, osobné, citové boli intenzívne,
3. žalobca bol na otca odkázaný výživou (bol študentom strednej školy), kým druhý žalobca už bol
zárobkovo samostatný, pracoval, na výživu od otca odkázaný už nebol.

II. Vážnosť a hĺbka prežívania náhlej straty otca u žalobcu je znásobená aj tým, že otec zomrel v
deň narodenín žalobcu, uvedený deň je výnimočný v živote každého človeka, osobitný osobný rozmer
znamená v živote mladého 19 ročného človeka, tento deň však pre žalobcu nepriniesol pozitívne
očakávania, naopak práve v tento deň sa dozvedel správu o tom, že jeho otec zomrel, deň narodením
žalobcu sa stal dňom úmrtia jeho otca a uvedenú vážnu udalosť, stratu otca žalobca si bude pripomínať

celý život vždy v deň svojich narodenín.

105. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 108/2011 podľa ktorého ustanovenia § 13
ods. 2 a 3 Obč. zákonníka predpokladajú, že súd po zistení rozhodujúcich skutkových okolností uváži,
aká výška priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná vzhľadom na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Takejto úvahe musí bezpochyby predchádzať
zistenie, aké následky vyvolal neoprávnený zásah na dotknutých osobnostných právach. Pri riešení
otázky, aká ujma, v akej intenzite, v akom rozsahu a s akými prejavmi a dôsledkami nastala, vychádza
súd z výsledkov vykonaného dokazovania - tie tvoria podklad pre úvahu súdu v zmysle uvedeného
ustanovenia. Takáto úvaha súdu je však v podstatnej miere ovplyvnená tým, ako sa žalobcovi podarilo

preukázať tie rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
106. Žalobca 1/ si uplatnil voči žalovaným sumu 17.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, žalobkyňa
2/ a žalobkyňa 3/ si každá uplatnila voči žalovaným náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7.000 eur.
107. Žalobcovia zhodne zdôraznili, že ich matka žila v jednej domácnosti so svojim manželom (v

manželstve od 21.12.1957) a dcérou žalobkyňou 3/, pred predmetnou dopravnou nehodou mala dobrý
zdravotný stav a dostatok síl aj na to, aby sa starala o svojho chorého manžela. Udalosť vnímali veľmi
tragicky a emotívne, najmä preto, že ich mama a manželka prišla o život tragickým spôsobom. Žalobca
1/ veľmi zle znášal smrť manželky, najmä po psychickej stránke, nakoľko s ňou žil takmer celý život vspoločnej domácnosti a boli na seba veľmi citovo naviazaní. Žalobkyňa 2/ pociťuje nesmierny smútok
a psychickú ujmu, na ktorú nedokáže zabudnúť, nakoľko nebohá bola jej milujúcou matkou a starou
matkou jej detí. Žalobkyňa 3/ žila s nebohou v spoločnej domácnosti, preto ju smrť milujúcej matky

zasiahla až tak, že sa nervovo zrútila a musela užívať lieky. Sama mala zdravotné problémy, ktoré sa po
smrti jej matky výrazne zhoršili. Spoločne zdôraznili, že smrťou Y. L. stratili sociálne, morálne a citové
puto, ktoré bolo medzi nimi vytvorené. Poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy môže u žalobcov prispieť
k zmierneniu stavu a považujú ho za prejav slušnosti a spravodlivosti, aj keď nemôže odčiniť dopad
tragickej udalosti. Žalovaný 1/ priznal žalobcom náklady spojené s poslednou rozlúčkou zosnulej vo

výške 2.454,96 eur.
108. Vo výpovedi žalobca 1/ uviedol, že po nehode nemohol spávať, zranil sa, starali sa o neho dcéry,
čosi sa mu polepšilo. S manželkou by 21.12.2016 boli spolu 58 rokov. Žalobkyňa 2/ poukazovala na
dobré zdravie matky, jej samostatnosť a spoločné záujmy najmä v kruhu rodiny. Žalobkyňa 3/ poukázala
vo výpovedi na to, že s rodičmi žila v spoločnej domácnosti 30 rokov. Po zistení nehody, keď zistili že
matka je na tom zle, sa zosypala ona aj jej otec. Následkom toho musela brať lieky, sedatíva, injekcie,

otec bol na tom rovnako zle. Po pohrebe bezdôvodne neustále v noci chodil po dome.
109. Pokiaľ ide o pojem právo na spravodlivé zadosťučinenie (just satisfaction), ktoré priznáva Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“ v príslušnom gramatickom znení), odškodnenie v peniazoch je len jednou z foriem
nápravy porušenia Dohovoru, pričom konštrukcia nápravy smeruje prioritne k navráteniu do pôvodného

stavu, v ktorom by sa sťažovateľ nachádzal, ak by k porušeniu nedošlo (restitutio in integrum). Finančná
kompenzácia prichádza do úvahy zásadne až vtedy, keď takáto reštitúcia nie je vôbec možná, alebo je
spojená s neprimeranými nákladmi.
110. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra
2017 pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú

rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady.
111. Nepochybne úmrtie blízkej osoby nemožno odčiniť navrátením do predošlého stavu. Taktiež každé
úmrtie (až na výnimky v rozvrátených vzťahoch) vyvolá negatívne následky minimálne v psychickej

oblasti blízkych osôb, zármutok, ľútosť, často môže byť spojené aj zo zhoršením nie len psychického
stavu. Zväčša náhla, násilná smrť môže pôsobiť na psychiku blízkych intenzívnejšie, pretože je
nečakaná, bez možnosti pripraviť sa na odchod blízkej osoby, je považovaná za „zbytočnú“, ktorá
nie je následkom choroby, vyššej moci, ale zlyhania inej osoby, ktoré nemuselo nastať a bolo mu
možné predísť. Preto ak sa jedná o zavinený zásah do života, nemožno nároky pre priznanie prípadnej

nemajetkovej ujmy nachádzať ako výnimočné. Skôr sa súdu javí, že výnimočné je takéto nároky,
hoci aj v menšom rozsahu, nepriznať a to len vtedy, ak je vzhľadom na všetky okolnosti vznik
ujmy nepravdepodobný. Teda súd považuje za dôležitejšie dokazovanie, že nárok na takúto náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do života blízkej osoby a rodinných pút nevznikol (nedošlo k zásahu) ako
to, že takýto nárok vznikol (ujma spôsobená s úmrtím blízkej osoby sa predpokladá) a skôr je potrebné

dokazovanie zamerať na výšku ujmy.
112. V konaní súd mal nesporne preukázané, že úmrtím Y. L. sa zasiahlo do práv žalobcov 1/ až
3/ ako manžela a dcér zosnulej, strata blízkej osoby sa prejavila v ich osobnom živote, vnímaní a
psychickomrozpoložení.Takakosúdvyššieuviedol,poškodenávničomneporušilajejpovinnosti,riadne
prechádzala cez označený prechod pre chodcov a jej konaním sa nepodieľala na vzniku ujmy.

113. S poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.: 28T/62/2016, právoplatným
a vykonateľným dňa 11.08.2016 bola smrť Y. L. spôsobená vodičom motorového vozidla žalovaného 2/
Iveco, EVČ NR-XXXGX E.om J.om, ktorý bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. l,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 18.11.2015 v čase o 06:30 hod.
viedol nákladné motorové vozidlo zn., ktoré bolo vo vlastníctve žalovaného 2/ po ceste 1/64 v Žiline -

Bytčici smerom od Žiliny do Rajca, pričom v km 200,00 pri potravinách COOP Jednota nedal prednosť
chodkyni Y. L., ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov z ľavej strany na pravú
z pohľadu vodiča, v dôsledku čoho došlo v jazdnom pruhu, v ktorom viedol vozidlo E. J. k nárazu prednej
časti nákladného motorového vozidla a pravej časti tela chodkyne Y. L., ktorá bola následkom nárazu
odhodenápredvozidlo.Pripredmetnejdopravnejnehodeutrpelamnohopočetnézranenianacelomtele,

na následky ktorých dňa 01.12.2015 zomrela v dôsledku zlyhania činnosti srdca a dýchania pri opuchu
mozgu, zápale mozgových obalov a zápale pľúc, ktoré vznikli ako komplikácie zranení, ktoré utrpela pri
predmetnej dopravnej nehode dňa 18.11.2015. Z uvedeného je zrejmé, že sa nejednalo o úmysel, ale
nedbanlivosť na strane vodiča.114. Súd je obdobného názoru na ktorý poukazovali žalovaní a ktoré poukazuje aj ESĽP a ústavný
súd, že pri stanovení výšky prípadného zadosťučinenia je potrebné vychádzať nie len z iných súdnych
rozhodnutí, ktorých bolo rozhodnuté v obdobných prípadoch, ale aj okolností prípadu.

115. Súd tiež je názoru, že je potrebné reflektovať aj na výšku obdobnej úpravy pri iných nárokoch,
samozrejme s prihliadnutím na odlišnosti subjektu, objektu a účelu. V tomto prípade do úvahy pripadá
najmä prípadné porovnanie s odškodňovaním obetí po trestných činoch, ktoré však vzhľadom na
rozdielne postavenie zodpovednej osoby (štát, páchateľ, prevádzkovateľ) nie jej možné aplikovať
priamo, resp. riadiť sa takouto úpravou. Pre stanovenie rozsahu je možné použiť napr. aj návod v právnej

úprave ČR pri Novom občianskom zákonníku § 2958 NOZ a pod..
116. Pri prihliadnutí na uvedené je tiež dôležité prihliadať na základnú zásadu slušnosti tak, aby
ujma nebola bezvýznamná, ale ani aby nepredstavovala obohatenie. Jednoznačným kritériom tiež
nemôže byť „bonita“ teda majetkové pomery škodcu či zodpovednej osoby, pretože pri spôsobení škody
bezmajetnou osobou by fakticky bola možnosť nápravy vylúčená a uspokojenie by bolo možné len u
majetnej osoby. Teda odškodnenie obete či pozostalých by záviselo na úplne iných podmienkach ako

sú v právnej praxi akceptované dôvody pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
117. V tomto rozsahu súd nemal dôvod skúmať majetkové pomery vodiča, ktorý zavinil nehodu, nakoľko
nárok smeruje priamo voči objektívne zodpovednej osobe, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť v
oblasti dopravy, ktorá eventuálne musí počítať s určitým rizikom a naviac je zo zákona poistená voči
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

118. Súd však musel prihliadať na vek poškodených aj vo vzťahu k veku ich matky či manželky.
119. Žalobca bol dlhodobým manželom zosnulej Y. L., mal s ňou vybudované silné puto, ktoré je veľmi
dôležité aj v postproduktívnom veku, kde sú manželia často najväčšou vzájomnou oporou. Spoločne
prežili 58 rokov. Súd mal v konaní preukázané, že strata sa neprejavila len bežným žiaľom zo straty
životného partnera, ale celkovým rozpadom stereotypu života. Súdna prax v obdobných prípadoch

manželov v pokročilom veku priznáva odškodné v desaťtisícoch eur. Súd preto považoval za primerané
(aj s prihliadnutím na vyjadrenie žalobcu 1/, že on už moc pre seba nepotrebuje), stanovenie náhrady
nemajetkovej ujmy sumou 10.000 eur tak, aby mu prípadné tovary či služby dokázali ľahšie sa preniesť
cez vzniknuté útrapy.
120. Žalované 2/ a 3/ boli dcéry nebohej. Žiaľ zo straty blízkej osoby tu považuje súd za samozrejmý.

Na rozdiel od manžela však súd nemal preukázané, že by bol u žalobkýň 2/ a 3/ určitý druh
závislosti, odkázanosti, obdobne ako u maloletých detí, najmä v spojení s životnými rolami či finančnou
odkázanosťou. V tomto rozsahu je preto možné odškodňovať len citovú ujmu, ktorá vzhľadom na
spoločné súžitie bola podľa názoru súdu vyššia u žalobkyne 3/. Súd taktiež považoval za potrebné
prihliadať na vek dcér a ich matky, pri ktorom aj štatisticky, je možné viac očakávať poslednú životnú fázu

a skôr odkázanosť matky voči dcéram ako naopak. Súd však musel prihliadať aj na iné zistenia, najmä
na to, že k ukončeniu života matky žalobkýň došlo násilným spôsobom bez možnosti na prípravu, kde
však na rozdiel od náhlych zdravotných úmrtí, je dôvodný a pretrváva pocit viny a krivdy voči páchateľovi,
zbytočnosti, ktorá na rozdiel od prirodzenej smrti sťažuje vyrovnanie sa s úmrtím blízkej osoby. Súd preto
úvahou stanovil odškodnenie priznaním finančnej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobkyne 2/ sumou

3000 eur, u žalobkyne 3/ sumou 5000 eur.
121. Súd tiež nezdieľa názor žalovaných, že ak žalobca 1/ uviedol, že „jemu už nič netreba, nech dá súd
radšej jeho dcéram“, že by sa vzdal nároku. Vzdanie nároku musí byť jasné a bezpodmienené, nesmie
pripúšťať rôzny výklad. Ak mali žalovaní dojem, že žalobca 1/ už sa chcel vzdať nároku, mohli mu pri
výsluchu takúto otázku výslovne použiť. Podmienkou vzdania sa nároku je nepochybne aj skutočnosť,

že nárok musí byť daný, čo žalovaní popierali. Podľa názoru súdu je potrebné slová žalobcu 1/ „že chce
vyšší nárok pre dcéry ako pre seba“ vykladať tak, že požaduje najmä prihliadať na záujmy žalovaných 2/
a 3/ na jeho úkor, čo je však z hľadiska uplatneného nároku irelevantné. Tiež za vzdanie sa nároku nie je
možné vykladať spojenie „ja nič nepotrebujem“ čo ani významovo sa nezhoduje s prípadným vyjadrením
„vzdávam sa uplatneného nároku“.

122. V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaných a nárokom uplatneným voči nim spoločne a
nerozdielne súd zdieľa názor žalovaných, že nemôžu zodpovedať spoločne a nerozdielne, nakoľko
takáto ich spoločná zodpovednosť nie je založená (§ 438 ods. 1 O.Z.), čo spôsobuje nevykonateľnosť
petitu žaloby. Súd je názoru, že ani pri uplatnenom nároku spoločne a nerozdielne voči viacerým
žalovaným, nevylučuje zodpovednosť každého z nich. V civilnom súdnom konaní je súd viazaný

návrhom na začatie konania, a preto nemôže žalobcovi priznať viac, než žiadal v žalobnom petite alebo z
iného dôvodu. Pri nároku uplatnenom spoločne a nerozdielne je však návrh voči každému zo žalovaných
vyjadrený určite sumou, ktorá predstavuje hornú hranicu nároku o ktorom súd môže konať. Nakoľko
však právne posúdenie je výhradne vecou súdu (právne podradenie nároku zisteného zo skutkovéhoopisu), v žiadnom prípade nie je dôvodom pre zamietnutie nároku to, že dvaja žalovaní nezodpovedajú
za škodu spoločne a nerozdielne, ale že zodpovedá jeden či viacerí z iných dôvodov. Súd môže na
úhradu žalovanej sumy aj pri nároku na spoločnú a nerozdielnu úhradu zaviazať každého zo žalovaných,

prípadne ich zaviazať na úhradu nároku subsidiárne. Podľa Zjednocujúceho stanoviska NS SR č.j. 1Cz
85/79 „Súd tu nemôže uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne; môže
však vysloviť, že "plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného.“PodľauzneseniaNSSR1Co2/98súdniejeviazanýnávrhomžalobcu,abyžalovanýmbola
uložená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne. Nakoľko sú pasívne legitimovaní obaja žalovaní,

každý však z iného dôvodu, súd im uložil povinnosť subsidiárnej úhrady záväzku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.
123. Súd teda zaviazal žalovaného 1/ a 2/ na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ vo výške
10.000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného, zaviazal žalovaného 1/ a 2/ na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 2/ vo
výške 3.000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť

druhého žalovaného a zaviazal žalovaného 1/ a 2/ na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne
3/ vovýške5.000eurstým,žeplnenímjednéhozožalovanýchzanikávrozsahutohtoplneniapovinnosť
druhého žalovaného a vo zvyšku uplatnené nároky zamietol.
124. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
125. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
126. Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.
decembra2017priurčovanísumynemajetkovejujmymusiavšeobecnésúdyzároveňzohľadňovaťsvoju
vlastnúrozhodovaciučinnosť,atedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a

výškou priznanej náhrady.
127. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd poukazuje závery vyslovené rozsudkom Krajského
súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017, ktorý vyslovil právny záver, že zásadu úspechu
vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak

mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti

strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva
iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku.

128. Nakoľko nejestvuje možný spôsob výpočtu pre uplatnený nárok, jeho presné stanovenie, o nároku
rozhoduje súd podľa vlastnej úvahy a rozdiel v žalobe nezamietal pre neunesenie dôkazného bremena či
nedôvodnosť, ale z dôvodu stanovenia nároku vlastnou úvahou. Súd s poukazom na uvedené považoval
vzhľadom na uplatnený charakter nároku za plne úspešných žalobcov a súd im priznal voči žalovaným
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom výška trov konania bude určená samostatným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej z priznanej sumy. Vzhľadom na spoločné
postavenie žalovaných v spore na jednej strane a ich povinnosť plniť, súd ich na náhradu trov konania,
na rozdiel od povinnosti plniť z iných právnych dôvodov, zaviazal spoločne a nerozdielne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľaosobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte

rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).