Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. november 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 26Sa/26/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200592
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200592.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veroniku Poláčkovou, v právnej
veci žalobcu: 1/ S. C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. X-go C. XX, XX XXX X. D., Poľská republika, 2/
PROMAVIT, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 210, obaja právne zastúpení:
JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom T. X, XXX XX X., proti žalovanému: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Bratislava, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11611-3/2019-BA zo dňa 27.06.2019

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcom a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 46224-1/2013-CA zo dňa 03.10.2013 (ďalej len
prvostupňový správny orgán) podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) rozhodujúc o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch vydala podľa § 210 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého žalobkyni 1/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancovi PROMAVIT,
s.r.o. od 09.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citoval článok 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009, článok 13 ods. 1, 3 základného nariadenia. Ďalej
konštatovala, že dňa 26.02.2013 do 07.03.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne,
pobočka Čadca kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti
jeho zamestnancov. Nezistil pritom prítomnosť žiadneho zamestnanca, taktiež nebol prítomný žiadny z
konateľov. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že účastníčka reálne vykonáva činnosť
ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenských právnym
predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

2. Na základe odvolania účastníkov konania rozhodol žalovaný rozhodnutím Číslo: 11611-3/2019-BA zo
dňa 27.06.2019 tak, že odvolanie zamestnanca a zamestnávateľa v celom rozsahu zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. V odôvodnení uviedol, že zamestnávateľ
prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľ starobného dôchodkového sporenia od 09.
februára 2012. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch
alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti
k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Podľa
článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba, a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných

členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1. V zmysle článku 76 základného nariadenia sú príslušné
orgány a inštitúcie členských štátov povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o
relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou, aby sa zabezpečilo
riadne vykonávanie koordinačných nariadení. Inštitúcie príslušné na určovanie uplatniteľnej legislatívy
v jednotlivých členských štátoch bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky
údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné
nariadenie. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS bola oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa,
ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívny na území Slovenskej republiky, bola
povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Išlo o kontrolu so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonanú v období od
26.02.2013 do 07.03.2013 Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ a
zamestnanec nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu
výkonu činnosti došlo. Následne bolo Sociálnej poisťovni doručené oznámenie ZUS, Oddzial w Jeleniej
Górze, ktorým ZUS podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v súlade s článkom 11 ods. 3
základného nariadenia určila, že účastník konania podlieha od 09.februára 2012 právnym predpisom
Poľskej republiky. Vydanie napadnutého rozhodnutia znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje výlučne
legislatíva jedného členského štátu, t.j. legislatíva Poľskej republiky v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia.

3. Žalobca 1/ a 2/ podali voči tomuto rozhodnutiu správnu žalobu. Ako žalobné body uviedli: otázka
aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotnoprávneho posúdenia. Z článku
16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského
štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Teda na určenie uplatniteľnej
legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp.
vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom
štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Namietali oprávnenie žalovaného vôbec vydať
rozhodnutie, že žalobcovi 1/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení.
Namietali samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto ustanovenia. Poukázali na uznesenie
Najvyššieho súdu SR 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje
právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký
senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá a
zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Ďalej namietali, že z rozhodnutia nie je zrejmé
a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla
dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Ďalej namietali absenciu vzájomného dialógu
a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu
systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa
platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytnutia dávok podľa nariadenia
č. 883/2004. Mali za to, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátov
vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z toho titulu mal prebehnúť medzi ZUS a žalovaným dialóg,
ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda súčasťou administratívneho spisu. V
administratívnom spise však takýto dôkaz absentuje. Ďalej namietali nezákonné prerušenie konania č.
14373-2/2015-BA zo dňa 21.09.2015 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového
stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplne zisteného skutkového stavu. Mali za to,
že prerušenie konania bol účelový postup žalovaného, nakoľko žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí
žiadne nové skutočnosti neuviedol, ani sa nezaoberal tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej
legislatívy pre žalobcu 1/ právoplatne ukončený. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaný mal prinajmenšom
povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácií
a súčinnosti na to, či využil žalobca 1/ opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia
prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku.
Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhujú, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil
na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.01.2020, súdu doručené 27.01.2020. Poukázal
na to, že kontrola u zamestnávateľa žalobcu 1/ smerovala k zisteniu relevantných skutočností, ktoré
následne v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia žalovaný oznámil poľskej inštitúcii sociálneho
zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Bolo prioritne povinnosťou ZUS
ako inštitúcie príslušnej na určenie uplatniteľnej legislatívy preskúmať situáciu žalobcu 1/ skôr, ako
predbežne určila uplatniteľnú legislatívu, a to v zmysle článku 16 ods. 1, 2 vykonávacieho nariadenia. V
súvislosti s týmto postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni dňa 10.12.2015
v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS zo dňa 01.12.2015,
ktorým ZUS určila, že žalobca 1/ podlieha od 09.02.2012 do 31.05.2015 právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej
uplatniteľnej legislatívy, a preto predmetné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s
článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu uviedol,
že prijatý záver sa týka prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou
v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je
príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, je vylúčená právomoc akýchkoľvek
iných inštitúcií vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp.
súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných
právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym.
Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach
navzájom neinformujú. Čo sa týka námietky absencie zmierovacieho dialógu, tento medzi ZUS a
Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade
s postupmi stanovenými v článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Vzhľadom na uvedené
žalovaný navrhuje, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrili.

6. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v
spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2020.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle § 177 a
nasl. SSP v spojení s § 199 a nasl. SSP, pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať
úspech a sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP, žalobu
preto podľa § 190 SSP zamietol.

8. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu 1/ - PROMAVIT, s.r.o. prihlásil
žalobcu Registračným listom fyzickej osoby do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s
pravidelným príjmom s dátumom vzniku poistenia 09.02.2012.
V sídle zamestnávateľa žalobcu bola vykonaná kontrola pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu
v dňoch od 26.02.2013 do 07.03.2013, kedy bol vypracovaný záznam o kontrole, ktorého súčasťou
bola správa o kontrole. Predmetom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území SR.
Z oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej ZUS),
pobočka w Jeleniej Górze zo dňa 01.12.2015 vyplýva, že ZUS v ňom informovala Sociálnu poisťovňu,
ústredie, že v súvislosti s článkom 13 ods. 3 základného nariadenia ako aj v súlade s článkom 16
ods. 1 a 2 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) ZUS, pobočka w Jeleniej Górze určila
od 09.02.2012 do 31.05.2015 pre žalobcu ako príslušnú poľskú legislatívu. Slovenská inštitúcia ju
upovedomila, že u konkrétnych zamestnávateľov vykonala kontroly, počas ktorých zistila, že na území
SR nedochádza k skutočnému výkonu práce zamestnancami spoločnosti PROMAVIT, s.r.o.. Toto určenie
poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2 nariadenia 987/2009). Môže byť zrušené,
ak príslušná slovenská inštitúcia bude mať vážne výhrady voči určenej príslušnej legislatíve. Určenie
poľskej legislatívy stane sa právoplatné do dvoch mesiacov od upovedomenia o tejto skutočnosti
slovenskej príslušnej inštitúcie poľskou ZUS, pobočka w Jeleniej Górze. Žalovaný proti určeniu poľskej
legislatívy pre žalobcu nenamietal.

9. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 03.02.2019 do
pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia
v sporných prípadoch,

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1)
1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoby, na ktoré sa toto
nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy
sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych
predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských
štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských
štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na
dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné
ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť
dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

Podľa článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie,
majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto
nariadenia.
Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej
doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré
im udeľuje toto nariadenie.
Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu
bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky
podľa tohto nariadenia.

10. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do
registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že
definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým
formálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie
tohto rozhodnutia mal žalovaný dostatok skutkových podkladov, a preto mu nič nebránilo vydať toto
rozhodnutie. Námietky žalobcu sú v plnom rozsahu nedôvodné z nasledovných dôvodov.

11. Základnou námietkou bolo, že žalovaný nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí
povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, pretože na
určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS v zmysle článku 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia skutočne o určení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského
štátu bydliska. To znamená, že v danom prípade je to poľský ZUS. Táto inštitúcia v danom prípade
aj uplatniteľnú legislatívu určila, a to oznámením zo dňa 01.12.2015, ktoré došlo Sociálnej poisťovni
dňa 10.12.2015. Žalovaný proti tomuto určeniu uplatniteľných predpisov v zmysle článku 16 ods. 3
nenamietal, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty od jeho oznámenia stalo definitívnym. Žalovaný teda
nevydal napadnuté rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia - v zmysle týchto
článkov sa určuje uplatniteľná legislatíva. Pokiaľ sa určuje uplatniteľná legislatíva, potom je na jej určenie
príslušný orgán uvedený v týchto článkoch (v danom prípade poľský ZUS) a taktiež aj procesný postup
je v týchto článkoch uvedený, čo nie je daný prípad.

12. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o nevzniku poistení na základe podanej
prihlášky - registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí
poľská legislatíva (avšak nie napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom
ukončiť správne konanie u Sociálnej poisťovne vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo
preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 09.02.2012.
Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom
na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť
zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. V preskúmanej veci teda nastala v zmysle listín
administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej
legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať, a na druhej strane zamestnávateľ
žalobcu ho prihlásil do registra Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej
legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. V tomto kontexte je potom
nedôvodná námietka žalobcu, že namieta spornosť ako predpoklad aplikácie § 178 ods. 1 písm. a) bod
1 zákona o sociálnom poistení.

13. Správny súd zdôrazňuje, že zákon o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho
poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru správneho
súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo
zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa
zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru
správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím,
že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je v súlade s procesným
postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a
bol povinný aplikovať.

14. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia
č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil.

Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu
podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1
písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V danom prípade však
prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaný v
napadnutom rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý
bol daný podaním prihlášky.

15. V tomto kontexte je aj námietka ohľadne použitia záverov Veľkého senátu správneho kolégia
NS SR v uznesení č.k. 1Vs 1/2018 nedôvodná. Správny súd v súlade s názorom Veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne na
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V súdenej veci však nešlo o takúto situáciu, pretože Sociálna
poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia nerozhodovala.
Zároveň je nenáležitá námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne
určená uplatniteľná legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným
orgánom. Naopak, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná
legislatíva poľským ZUS, keď žalovaný uviedol, že poľský ZUS, pobočka w Jeleniej Górze určil,
že žalobca podlieha právnym predpisom Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto
predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia
stalo definitívnym. Požadovanie preukázania dohody medzi žalovaným a ZUS v zmysle čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia je nenáležité, pretože v danom prípade vôbec nebol aplikovaný článok
16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keďže došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16
ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú
osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

16. Žalobcovia ďalej namietali, že nebol dodržaný postup podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009, a
to absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa uvedeného rozhodnutia. Podľa názoru
žalobcu, v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a rozhodnutia č. A1 mal prebehnúť
medzi ZUS Poznań a žalovaným dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, avšak
v administratívnom spise absentuje akýkoľvek dôkaz o nej. Správny súd opätovne poukazuje na to,
že v danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia, teda vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcii členských štátov, pretože
v danom prípade bola uplatniteľná legislatíva určená v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho
nariadenia. Proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupom ustanoveným v
článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia tak, že po oznámení predbežného určenia uplatniteľných
právnych predpisov poľským ZUS slovenskej Sociálnej poisťovni, sa toto určenie stalo definitívnym,
pretože do dvoch mesiacov od oznámenia tohto určenia Sociálna poisťovňa neoznámila, že nemôže
prijať toto určenie alebo že zaujala v tejto veci odlišné stanovisko. Tiež bolo preukázané, že uplatniteľné
právne predpisy predtým neboli definitívne určené na základe článku 16 ods. 4. V uvedenom prípade totiž
neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej
legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle
rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 v spojení s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Samotné
rozhodnutie č. A1 uvádza, že pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu
sa použijú v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia
uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade však takýto rozdiel v stanoviskách neexistoval,
keďže slovenská inštitúcia v plnom rozsahu akceptovala určenie uplatniteľnej legislatívy tak, ako ho
určila poľská ZUS. Je teda nedôvodná námietka žalobcu, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť
v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Toto tvrdenie z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva a je v priamom rozpore s listinným dôkazom o určení uplatniteľnej
legislatívy zo strany poľského ZUS a s postojom žalovaného, ktorý proti takémuto určeniu v zákonnej
lehote nenamietal.

17. Ďalšia žalobná námietka sa týkala tvrdenej nezákonnosti prerušenia konania rozhodnutím
žalovaného zo dňa 21.09.2015, ktoré žalobca považuje za účelový postup, nakoľko žalovaný v
preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedol a nezaoberal sa tým, či je v Poľsku
proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. V tejto súvislosti správny súd

poukazuje na to, že toto rozhodnutie nemôže byť samostatne predmetom súdneho prieskumu, pretože
sa jedná o procesné rozhodnutie, ktoré je vecou vedenia konania. Preto sa správny súd v zmysle § 27
ods. 1 SSP zaoberal zákonnosťou tohto rozhodnutia. Konštatuje pritom, že toto rozhodnutie nemôže mať
žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tejto
veci. Jedná sa o procesné rozhodnutie, ktoré spôsobilo tie právne účinky, že počas prerušenia konania
sa vo veci nevykonávalo dokazovanie a neplynuli lehoty. Vydaním takéhoto rozhodnutia žalobcovi
nemohli byť odopreté žiadne konkrétne procesné či hmotné práva, ani mu týmto rozhodnutím neboli
konštituované nové. Pokiaľ mal žalobca za to, že v konaní sa malo ďalej pokračovať a že žalovaný je z
tohto dôvodu nečinný, bolo potrebné využiť konkrétne prostriedky súdnej a inej ochrany.

18. V tejto námietke žalobca tiež konštatoval, že počas prerušenia konania žalovaný nevykonal činnosti
smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, pričom podľa neho mal prinajmenšom
preveriť a dopytovať poľský ZUS, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či prebiehajú súdne
konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná
a v rozpore s obsahom inštitútu prerušenia konania. Pokiaľ sa konanie preruší, nemôžu sa v konaní
vykonávať žiadne procesné úkony. Teda ani vykonávať dokazovanie, ako to žiadal žalobca. Je tiež
neakceptovateľná požiadavka žalobcu, aby žalovaný zisťoval, či v Poľskej republike prebiehajú súdne
alebo iné konania ohľadne určenia uplatniteľnej legislatívy. V tejto súvislosti správny súd poukazuje
na rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný
a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento
postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k
definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a
vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“ Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bola určená uplatniteľná legislatíva v zmysle koordinačných
nariadení príslušnými správnymi orgánmi, ich postup správny súd nepreskúmava a nevyhodnocuje.

19. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalovanému. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná
inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho nariadenia
je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií iného členského štátu zasahovať do uvedeného procesu.
Pokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu, pod ktorého
legislatívu žalobca patrí, zrušené, prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na
vnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného
dôvodu sa inštitúcie členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom
neinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného členského štátu došlo k zrušeniu tohto určenia, túto
skutočnosť (ktorá by mohla mať právny význam) by musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca, pretože
pre súd a taktiež aj žalovaného je definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných
nariadení záväzné. Súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe namietal, že Sociálna poisťovňa sama ex
offo nepreverila, či žalobca toto určenie poľskej legislatívy nenapadol pred orgánmi v Poľskej republike
(žalobca ani netvrdil, že toto určenie napadol). Žalobca teda požadoval od žalovaného, aby preukázal
prípadné konanie samotného žalobcu, pričom ak by skutočne žalobca podnikol právne kroky voči
určeniu legislatívy poľskou inštitúciou, bolo jeho povinnosťou tieto skutočnosti jednak tvrdiť a zároveň
ich aj preukázať. Neuniklo pozornosti správnemu súdu tiež to, že pokiaľ žalobca žiadal, aby žalovaný
z vlastnej iniciatívy vykonával dokazovanie a preskúmal všetky rozhodujúce skutočnosti, v rozpore s
touto požiadavkou v inej časti žaloby tvrdil, že žalovaný nemá právomoc vydať napadnuté rozhodnutie
a teda ani vykonávať dokazovanie. Z uvedeného vyplýva, že tieto námietky sú uvedené len z dôvodu,
aby žalobca akýmkoľvek spôsobom spochybnil napadnuté rozhodnutie.

20. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

21. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho
aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP a contrario nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by

mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti
s plnením povinnosti, ktorú by mu správny súd uložil.

Poučenie:

: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 11. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.