Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoP/47/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820200302
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5820200302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a
členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Amálie Paulerovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa:
L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, dieťa rodičov: matky - T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., W.
XXX, právne zastúpená: JUDr. Ferdinand Klinovský, advokát so sídlom v R. B., W. M. XXXX/XX, a otca -
Ing. L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., U. B. XXXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokát s.

r.o.,sosídlomBratislava,Žilinská14,IČO:47232757,maloletédieťazastúpenékolíznymopatrovníkom:
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo, o návrhu otca
na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie otca proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 6P/3/2020-85 zo dňa 18. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh otca, ktorým žiadal zmeniť rozsudok
Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/243/2018-82 zo dňa 24.01.2019 v časti zverenia mal. L. do
osobnej starostlivosti. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Vyslovil, že zákonným predpokladom, aby mohol súd zmeniť právoplatné rozhodnutie súdu o
výkone rodičovských práv a povinností je zistenie, že došlo k podstatnej zmene okolností, z ktorých
vychádzalo pôvodné rozhodnutie, a to rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 38P/243/2018-82

dňa 24.01.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 18.02.2019. Predmetným rozsudkom bol mal. L. na čas
po rozvode zverený do osobnej starostlivosti matky, otec bol zaviazaný platením výživného vo výške
320 € mesačne a zároveň bol upravený styk otca s mal. L. tak, že tento je oprávnený stretávať sa s
maloletým každý nepárny kalendárny týždeň od štvrtka 16.00 hod. do nedele 18.00 hod., s výnimkou
vianočných sviatkov a zimných školských prázdnin v každom párnom kalendárnom roku od 23.12. od
15.00 hod. do 27.12. do 19.00 hod. a v každom nepárnom kalendárnom roku od 27.12. od 15.00 hod. do
02.01. nasledujúceho roka do 19.00 hod. s tým, že maloletého si otec prevezme a odovzdá vždy v mieste

bydliska matky maloletého. Vyslovil, že podstatnou zmenou nie je, že rodičia majú rozdielne predstavy,
ako by ich spoločné dieťa mal vychovávať druhý rodič a že ich dieťa sa správa podľa ich názoru až príliš
detsky, na niektoré vzniknuté situácie nereaguje podľa želaní druhého rodiča. Už v čase uzatvárania
rodičovskej dohody pri pôvodnom rozhodnutí rodičia už nežili v spoločnej domácnosti a mal. syn L. bol
v osobnej starostlivosti matky, ktorá bola presťahovaná k rodičom do obce D., kde maloletý spolu s
matkou býva doposiaľ. Ťažko je uveriteľné tvrdeniam otca, že maloletý je vychovávaný v nevhodnom

výchovnom prostredí, v ktorom má nesprávne vzory v osobe príbuzných, keďže rodičia boli manželmi
a tak museli vzájomne poznať svoje rodinné prostredie, z ktorého pochádzali a otec maloletého tak
už pri uzatváraní rodičovskej dohody musel byť uzrozumený s výchovným prostredím, v ktorom budevyrastať syn a počas rozvodového konania si maloletého do svojej starostlivosti nežiadal. Pokiaľ otec
spochybňoval skutočné citové väzby syna a matky, uvádzal, že syn má problémy v správaní, ťažšie si
zvyká na materskú škôlku, je na mieste uviesť, že zo správy kolízneho opatrovníka, ktorý sa dotazoval

na správanie maloletého v materskej škole, vyplynuli diametrálne iné závery. Z tejto správy vyplýva, že
maloletý sa na prostredie materskej školy adaptoval síce dlho, ale to preto, že ťažko niesol odlúčenie od
matky, na ktorú je citovo naviazaný. Nemá problém s kolektívnymi aktivitami, činnosťami v spoločnom
kruhu, či hrou s rovesníkmi. Do školy chodí čisto, slušne oblečený a v sprievode matky. Vždy pri príchode
a odchode pekne pozdraví, pozná čarovné slovíčka (prepáč, prosím a ďakujem). V kolektíve pôsobí

spokojne a často spomína matku, kreslí jej každý deň obrázky. Prejav maloletého je zrozumiteľný, jasný
a pochopiteľný. Spolupráca s rodičmi je bezproblémová a hlavne matka prejavuje záujem o aktivity
a činnosti v tomto zariadení a informuje sa o maloletom. Otec sa kontaktuje telefonicky a informuje
sa, v akom stave je maloleté dieťa a či s ním nie sú komplikácie. Rovnako zo správy psychologičky
PhDr. G. N., ktorej odbornú pomoc matka vyhľadala, vyplynulo, že dieťa citlivo reaguje na striedanie
výchovných prostredí u matky a otca, v jeho správaní sú prítomné poruchy koncentrácie pozornosti,

pohybovýnepokoj,ktorémôžubyťzvýrazňovanéajkomplikovanousituácioudieťaťaporozvoderodičov.
Nebolivšakzistenézávažnejšieporuchysprávaniadieťaťa.Stretávanieotcasmaloletýmsauskutočňuje
v zmysle rodičovskej dohody a pokiaľ sa stretnutie nerealizovalo, bolo tomu tak zo zdravotných dôvodov
mal. L.. Matka však umožnila stretnutie otca so synom v náhradných termínoch, o čom predložila i
podpísané náhradné termíny stretávania. Nebolo tak potvrdené tvrdenie otca, že mu bráni v stretnutiach

so synom. Otec vytýkal matke, že dieťa nie je dostatočne oblečené a pripravené na styk, že maloletý mu
bol matkou odovzdaný chorý, nepreliečený, pričom však aj matka mala výhrady voči realizácii styku, že
otec niekedy nedodržiava dohodnutý čas, čím je obmedzovaná, a to najmä v práci, keď niekedy si pre
syna chodieva v piatky. Vo vzťahu k tomu podotýka, že ide o menšie nedorozumenia medzi rodičmi, ktoré
sú dôsledkom toho, že rodičia spolu nedokážu správne komunikovať, čo však nie je v možnostiach súdu

napraviť. Pripomenul rodičom, že každý z rodičov sa nezastupiteľným spôsobom podieľa na postupne
sa vyvíjajúcej životnej orientácii dieťaťa a na jeho výchove, čím sa realizuje nielen záujem dieťaťa, ale
i záujem rodičov. Všeobecne platí, že záujmom dieťaťa je, aby bolo v starostlivosti obidvoch rodičov
a ak to nie je možné, tak potom aby bolo zverené do starostlivosti toho z rodičov, ktorý okrem iného
uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že i ten druhý je dobrým

rodičom. Nakoľko nezistil podstatnú zmenu okolností, z ktorých vychádzalo pôvodné rozhodnutie, návrh
otca ako nedôvodný zamietol. Rovnako zamietol návrh otca na vykonanie znaleckého dokazovania,
pretože nezistil žiadne vážne dôvody, pre ktoré by malo byť znalecké dokazovanie nariadené. Súdu
neboli signalizované žiadne vážnejšie výhrady voči starostlivosti matky o syna, táto sa stará o syna
vo všetkých smeroch, dieťa realizuje svoje právo stretávať sa so svojim otcom a ak bráni stretávaniu

jeho nepriaznivý zdravotný stav, otcovi sú poskytnuté náhradné termíny. Zo správy psychológa taktiež
nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu vykonania znaleckého dokazovania.

3. O trovách konania rozhodol s poukazom § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) a
vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie otec. Vytýkal nesprávny procesný
postup, ktorý mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a to, že po vykonaní výsluchu účastníkov konania (otca a matky) nedal
priestor na ďalší prednes alebo argumentáciu právnym zástupcom a požadoval rovno o prednes

záverečnej reči. Za najpodstatnejšiu vadu konania považuje nevykonanie navrhovaného znaleckého
dokazovania. Vychádzajúc z bodov 8 a 10 odôvodnenia rozsudku a contrario je zrejmé, že súd bol síce
toho názoru, že isté, bližšie neurčité dôvody na znalecké dokazovanie existujú, avšak tieto nevyhodnotil
ako dostatočne vážne. Je však nevyhnutné poznamenať, že dôvody, ktoré pomenoval už v samotnom
návrhu

na začatie konania, sú tak vážne, že už len samotné podozrenie z ich existencie bolo v súlade s
tzv. pozitívnym záväzkom súdu vo vzťahu k maloletému dostatočné na preukázanie nevyhnutnej potreby
relevantne znalecky vec preskúmať. Podozrenia, ktoré boli v návrhu jasne pomenované sú jednoznačne
spôsobilé nielen ohroziť, ale aj narušiť zdravý vývoj dieťaťa. V návrhu vyslovil zásadné obavy o dobro
syna, ktoré súviseli najmä so zmenami jeho správania v porovnaní s tým, ako sa správal predtým.

Preto neexistuje iné logické vysvetlenie, než to, že zmena prostredia po presťahovaní sa maloletému
uškodila. Okrem toho, ak matka nevedie dieťa k rozvíjaniu vzťahov s oboma rodičmi a namiesto toho
manipuluje dieťa proti otcovi, nemožno to považovať za náležitú výchovu a správne výchovné prostredie
pre dieťa. Okrem toho je aj v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, ak rodič, ktorý má dieťa zverenédo osobnej starostlivosti, nevytvára priaznivé prostredie pre realizáciu styku dieťaťa s druhým rodičom.
Je nutné poukázať aj na dôležitý dôkaz, ktorý založila do spisu priamo matka a ktorý si súd vyložil
nesprávne, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu skutkovému záveru a to správa psychológa, z

ktorej vyplýva, že v správaní dieťaťa sú prítomné poruchy koncentrácie pozornosti, pohybový nepokoj,
ktoré môžu byť zvýrazňované aj komplikovanou životnou situáciou dieťaťa po rozvode rodičov. Okrem
toho sama matka označila dieťa ako nepokojné a zvýšene dráždivé. Napriek tomu súd vyslovil,
že neboli zistené závažnejšie poruchy správania dieťaťa. S poukazom však na tvrdenie matky a na
správu psychológa je potrebné detailne skúmať vzťahy dieťaťa s oboma rodičmi a podrobiť všetkých

zúčastnených psychologickému posúdeniu, aby bolo jasne ustálené, u koho by malo dieťa lepší
predpoklad na priaznivý vývoj. Tieto skutočnosti sa dajú interpretovať ako nesprávne a neúplné zistenia
ohľadom skutočného stavu, čo je tiež samostatný odvolací dôvod. V konaní sa tiež dá identifikovať aj
nesprávne právne posúdenie, ktoré možno vzhliadnuť v nesprávnom vyhodnotení toho, že okolnosti,
ktoré v konaní vyšli najavo, nebolo možné subsumovať pod ustanovenie § 26 Zákona o rodine. Súd
opomenul rozviesť, že podstatná zmena pomerov môže nastať na strane matky, otca a na strane dieťaťa

alebo tiež môže ísť o ich rôznu kombináciu. V danom prípade ide o podstatnú zmenu pomerov na
strane dieťaťa, ktoré spočíva v zmene jeho správania. V konaní nebolo sporné to, ako sa maloletý
správal predtým, než sa presťahoval a než sa naplno prejavil vplyv nepriaznivého výchovného prostredia
matky na jeho správanie. Na záver zdôraznil, že cieľom tohto konania je dieťaťu zabezpečiť čo najlepšie
podmienky pre jeho zdravý a všestranný vývoj. Uvedomuje si, že pri zmene zverenia by došlo k zásahu

do istých zaužívaných vzorcov fungovania dieťaťa, avšak je nutné povedať, že zmena by mu bola na
prospech a teda je v jeho najlepšom záujme. Zároveň poukázal na fakt, že dieťa by nezmenilo prostredie
na úplne neznáme, keď by sa vrátilo tam, kde už aj vyrastalo. Dobre to tam pozná a má tam vytvorené
ideálne prostredie na všestranný a priaznivý rozvoj. Navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Kolízny opatrovník k odvolaniu otca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v plnom rozsahu. Zotrval
na svojich vyjadreniach na súdnom pojednávaní, že starostlivosť matky o maloletého je na požadovanej
úrovni a vyjadrenia otca o nedostatočnej starostlivosti zo strany matky sa vykonaným dokazovaním
nepotvrdilo. Maloletý L. je zžitý s prirodzeným rodinným prostredím, v ktorom v súčasnej dobe žije, má

vytvorené sociálne kontakty a to nielen s príbuznými zo strany matky, ale aj so svojimi rovesníkmi v
predškolskom zariadení.

6. Matka k odvolaniu otca uviedla, že rozhodnutie považuje za vecne správne, v súlade so zákonnými
normami a s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu. Nestotožňuje sa s vyjadrením, že

bolo porušené právo na spravodlivý proces a súdom prvej inštancie vykonaný nesprávny procesný
postup, keď počas celého pojednávania mal otec maloletého dieťaťa jednak v časti jeho výsluchu
možnosť uviesť všetky tvrdenia, vyjadrenia vo vzťahu k predmetu konania, tiež mal možnosť klásť
otázky matke a v rámci prednesu záverečnej reči mal dostatočný priestor uviesť svoje vyjadrenie, právnu
argumentáciu, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Pokiaľ ide o nevykonanie znaleckého

dokazovania, má za to, že z obsahu dokazovania nevznikol dôvod, pre ktorý by malo byť maloleté
dieťa podrobené znaleckému dokazovaniu. Jednostranným chcením účastníka konania, v tomto prípade
otca, na vykonanie znaleckého dokazovania, nie je postačujúcim na to, aby znalecké dokazovane
bolo nariadené. Otec nepredložil súdu žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia o predpokladoch
porúch správania. Naopak, z obsahu spisu vyplýva správanie sa maloletého, ktoré nepotvrdzuje otcom

deklarované predpoklady poruchy správania sa, jeho pôsobenie, správanie, komunikáciu v škôlke a
taktiež sa k samotnému návrhu vyjadril kolízny opatrovník. Z odvolania nie je zrejmé, od čoho odvodzuje
otec dedukovanie, že súd bol síce toho názoru, že isté, bližšie neurčité dôvody na znalecké dokazovanie
existujú. Opätovne poukázala na to, že na zmenu osobnej starostlivosti sa vyžaduje podstatná zmena
pomerov a ako vyplynulo, maloletý sa za obdobie od rozvodu adaptoval na prostredie, v ktorom žije a

v ktorom je vychovávané a taktiež si zvykol na prostredie materskej škôlky. Práve otcom požadovaná
zmena osobnej starostlivosti a výchovného prostredia by mohla byť rušivým zásahom do procesu
výchovy dieťaťa. Argumentácia otca, že dieťa má problém prejavovať blízkosť druhým, je agresívne,
nebolo v predmetnom súdnom konaní preukázané, ba naopak, zo správy kolízneho opatrovníka,
obsahom ktorej je aj správa predškolského zariadenia, tvrdenia otca vyvracia. Skutočnosť, že mal. dieťa

sa ťažšie prispôsobuje životnej situácii, je často krát sprievodným javom rozvratu rodiny. Nestotožňuje
sa s tvrdením otca, že súd nesprávne interpretoval správu psychológa. Práve aj táto správa poukazuje,
že správanie dieťaťa môže byť dôsledkom komplikovanej životnej situácie dieťaťa po rozvode. Avšakani z tejto správy nevyplýva potreba nariadenia znaleckého dokazovania. Navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť a vysloviť, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Kolízny opatrovník k vyjadreniu matky uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach na súdnom
pojednávaní a to, že zo strany matky je starostlivosť o dieťa na požadovanej úrovni a vyjadrenia otca
o nedostatočnej starostlivosti sa vykonaným zisťovaním nepotvrdilo. Maloletý je v zžitý s prirodzeným
rodinným prostredím a zotrváva na svojom vyjadrení k odvolaniu otca a navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť.

8. Matka k vyjadreniu kolízneho opatrovníka k odvolaniu otca uviedla, že zastáva názor, že tento
potvrdzuje skutočnosti uvádzané matkou od začiatku súdneho konania a to najmä tie, že matka sa o
maloletého syna vie riadne postarať a maloletý má vhodné prostredie pre rast a jeho vývin. Z vyjadrenia
kolízneho opatrovníka vyplýva, že maloletý je zžitý s rodinným prostredím, v ktorom v súčasnej dobe
žije, má vytvorené sociálne kontakty nielen s príbuznými, ale aj so svojimi rovesníkmi. V celom rozsahu

súhlasí s vyjadrením kolízneho opatrovníka a navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť.

9. Otec v replike k vyjadreniu kolízneho opatrovníka vytýka, že ide o vyjadrenie „od stola“, pričom už
počas konania bolo zrejmé, že kolízny opatrovník nezisťoval reálny stav s náležitou starostlivosťou. Už
len s ohľadom na vážnosť podozrení, ktoré boli v konaní vyslovené, je toho názoru, že šetrenie pomerov

na strane dieťaťa nebolo zo strany kolízneho opatrovníka dostatočné a nezohľadňovalo individuálne
okolnosti daného prípadu. Preto sa s vyjadreniami kolízneho opatrovníka nestotožňuje. K vyjadreniu
matky opätovne odkázal na svoje tvrdenia v odvolaní ohľadne nesprávneho procesného postupu súdu
prvej inštancie. Pokiaľ ide o podstatnú zmenu pomerov, tak rozdiel je len v tom, ako sa interpretujú
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Matka sa snaží tvrdiť, že pomery sa nezmenili natoľko, aby bolo

namieste zmeniť aj rozhodnutie, pritom však ignoruje zmeny v správaní dieťaťa, ktoré správanie matka
nepoprela, práve naopak, podčiarkla to tým, že sama preložila doklad o tom, že s dieťaťom vyhľadala
psychológa. To, že dieťa má problémy, je jednoznačne zrejmé z predloženej psychologickej správy, a to
bezohľadunato,akosajusnažilsúdprvejinštanciealebomatkabagatelizovať.Matkaignorujeskutočný
stav veci a potreby dieťaťa, ktorého prežívanie sa spolu s presťahovaním z A. značne zhoršilo. Ak ide o

výklad toho, ako sa majú zmeniť pomery na to, aby sa dalo zmeniť aj súdne rozhodnutie, hmotnoprávny
predpis potrebu „podstatnej“ zmeny pomerov v jeho explicitnom slovnom vyjadrení nevyžaduje. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5CoP/2/2018. Pritom nechce poukázať
na to, že pre zmenu súdneho rozhodnutia nie je potrebná určitá kvalita zmeny pomerov, práve naopak,
táto musí byť taká, aby nebola len nepatrná, ale aby bola spôsobilá odôvodniť zmenu rozhodnutia. V

danom konaní je zmena pomerov spočívajúca v zmene správania dieťaťa taká, že ju možno z hľadiska
intenzity označiť za podstatnú, takže procesná obrana matky v tomto smere nie je relevantná. Preto
navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

10. V duplike matka zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, pričom otec vo svojom vyjadrení

nekonkretizuje dôvody, pre ktoré zastáva názor, že šetrenie kolízneho opatrovníka nebolo dostatočné
a nezohľadňovalo individuálne okolnosti daného prípadu, keď tento vykonal pohovor s rodičmi a tiež
sa zaujímal o maloleté dieťa v materskej škôlke, ktorú navštevuje. Poukázala, že správanie maloletého
dieťaťa je často krát podmieňované radom faktorov, v tomto prípade môže ísť o správanie dieťaťa
ovplyvnené rozchodom rodičov, ktorí sú pre maloleté deti najbližšími ľuďmi, podstatnými pre ich rozvoj

a vývin. Ak by maloleté dieťa trpelo takými závažnými poruchami a zmenami správania, ako to tvrdí
otec, mohol samotný otec v rámci dokazovania predložiť správu od psychológa, keď v návrhu sám v
bode IV. uviedol, že navštívil psychológa s dieťaťom, ktorý mal potvrdiť „obavy“ otca, avšak do dnešného
dňa nepreukázal, že by ním uvedené tvrdenie sa zakladalo na pravde a nepredložil žiaden dôkaz. V
prípade zvažovania o zmene osobnej starostlivosti o maloletého je nevyhnutne potrebné zisťovať, či

je tu existencia takej zmeny pomerov, či už na strane dieťaťa alebo toho-ktorého rodiča od doby, kedy
bolo o osobnej starostlivosti rozhodované a ktorá indikuje v prospech dôvodnosti záveru o potrebe
takejto zmeny za súčasného splnenia podmienky, že takouto zmenou nedôjde k narušeniu stability
výchovného prostredia dieťaťa. Takáto zmena sa však v konaní nepreukázala. Má za to, že zmenou
osobnej starostlivosti by sa výrazným spôsobom zasiahlo do výchovného procesu maloletého dieťaťa,

či už s prihliadnutím na jeho vek, jeho záujem, stabilitu výchovného prostredia. Je toho názoru, že nie
je aktuálne vhodné doteraz zaužívaný výchovný režim meniť.11. Krajský súd Žilina, ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP, v spojení s
§ 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal rozhodnutie v rozsahu ust. § 65, § 66 a § 67 CMP a napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým záverom a prejednávanú vec vecne správne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje
správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré
ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Ak ide o zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenú dohodu
rodičov o výchove maloletého dieťaťa, aj tu platia ustanovenia § 24, § 26 a § 36 Zákona o rodine; to
znamená, že rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave
výkonu ich rodičovských práv a povinností s tým, že ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu

upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa
do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a v akej výške bude druhý
rodič prispievať na výživu maloletého dieťaťa. Rozhodujúc o zmene výchovného prostredia maloletého
dieťaťa súd berie do úvahy, že zmena výchovného prostredia je obvykle rušivým zásahom do procesu
výchovy maloletého dieťaťa a že prípadné odňatie maloletého dieťaťa z výchovného prostredia, s ktorým

sa zžilo, je s ním citovo späté a v ktorom prospieva, nie je žiaduce a spravidla neprospieva telesnému
a duševnému vývoju dieťaťa. V tomto smere sa uplatňuje zásada stálosti výchovného prostredia, preto
zmenapomerovodôvodňujezmenurozhodnutiaovýchovemaloletéhodieťaťalenvtedy,akinéokolnosti
prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia. Tak je to obvykle v prípadoch, v ktorých skôr
vykonaná úprava o výchove maloletého dieťaťa sa stane, vzhľadom na zmenu pomerov, úpravou, ktorá

už naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky pre úspešný vývoj dieťaťa. Z tohto hľadiska súd
pristupuje k zmene rozhodnutia o výchove dieťaťa, najmä po zistení zmeny pomerov u rodiča, ktorý
doteraz dieťa vychovával.

14. V prejednávanej veci bol maloletý L. pôvodne po rozvode rodičov zverený do osobnej starostlivosti

matky, keď v tejto časti rodičia uzavreli dohodu. Maloletý L. bol s otcom v pravidelnom kontakte v zmysle
rodičovskej dohody o úprave jeho styku a v prípade, že toto stretnutie nemohlo byť uskutočnené, či už
zo zdravotných dôvodov na strane maloletého alebo z iných dôvodov, bolo preukázané, že otcovi bol
matkou poskytnutý náhradný termín na stretnutie s maloletým L. a tieto sa i uskutočnili.

15. Je nutné poukázať na vek maloletého (4 roky), ktorý ešte nie je schopný vyjadriť svoj názor. Pokiaľ
otec poukazoval na skutočnosť, že v prípade, že si preberá maloletého na stretnutie, tento nie je
pripravený a neprejavuje radosť z tohto stretnutia, opätovne odvolací súd poukazuje na vek maloletého,
ktorý po dvojtýždňovej prestávke zrejme nie je schopný okamžite prejaviť radosť zo stretnutia s otcom,
najmä, ak má byť na určitý čas odlúčený od matky a z prostredia, v ktorom vyrastá. Podľa názoru

odvolacieho súdu sa jedná o bežnú reakciu maloletého dieťaťa v tomto veku.

16. Z dokazovania vyplynulo, že na strane matky neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti o
maloletého a tiež z vyjadrenia predškolského zariadenia, ktoré maloletý navštevuje, vyplýva, že tento
sa zo začiatku dlhšie adaptoval na nové prostredie, a to predovšetkým pre citovú väzbu na matku,

avšak v súčasnej dobe už jeho správanie v predškolskom zariadení je normálne, zapája sa do aktivít
v detskom kolektíve, pozná čarovné slovíčka ako „ďakujem, prosím“, zrozumiteľne sa vyjadruje a
s matkou sa vždy vrúcne privíta, do škôlky chodí upravený a čistý. Obaja rodičia sa zaujímajú o
dieťa v predškolskom zariadení, keď hlavne matka prejavuje záujem o aktivity a činnosti zariadenia a
informovanie o maloletom, otec sa zaujíma o maloletého telefonicky, v akom stave je maloleté dieťa a

či s ním nie sú komplikácie.

17. Otec rovnako nepreukázal svoje tvrdenia, že by matka maloletého proti otcovi ovplyvňovala. Na
preukázanie týchto tvrdení neprodukoval ani žiadne dôkazy. Pokiaľ ide o predložené SMS správy, jepravdou, že otec písal matke ohľadne maloletého, nie je však povinnosťou matky každý deň podávať
otcovi správu o maloletom a uvedenú správu je možné považovať za adekvátnu, pokiaľ matka túto
správu podá otcovi raz za týždeň alebo v prípade, že sa stane nejaká mimoriadna udalosť. Matka

samotná navštívila psychológa a predložila o tom aj správu. Z tejto správy psychológa však nevyplýva
také správanie maloletého, ktoré by zakladalo nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania a to aj v
spojitosti s vyjadrením predškolského zariadenia, ktoré maloletý navštevuje, nakoľko z tohto vyplýva, že
maloletý sa adaptoval na dané prostredie, pracuje v kolektíve s rovesníkmi, vyjadruje sa zrozumiteľne
a vie poprosiť aj poďakovať, pre matku kreslí obrázky a s matkou sa vždy vrúcne zvíta.

18. Za situácie, kedy obidvaja rodičia sú všeobecne rovnako spôsobilí sa o svoje dieťa riadne starať
(čo je daný prípad), je potrebné zohľadniť najmä osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť sa vysporiadať s
enormnou záťažou, ktorú rozpad rodiny, ktorý prináša i stratu doterajšieho zázemia a bezpečia domova,
bez pochyby predstavuje. Je potrebné brať ohľad na citovú orientáciu dieťaťa a hodnotu danú stálosťou
výchovného prostredia a na možnosť zachovania a rozvíjania jeho citových väzieb k blízkym osobám

aj v širšom okolí, k jeho priateľom a záujmom. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy - a to
najmä u malých detí (daný prípad) - ktorý z rodičov sa o dieťa doteraz osobne staral, dbal o jeho citovú
a rozumovú výchovu, v podstate predstavoval pre dieťa ústrednú osobu, ku ktorej je citovo pripútané.
U starších detí, ktoré sú schopné formulovať svoje priania a predstavy o ďalšom spolužití s rodičmi,
je treba prihliadnuť predovšetkým k ich prianiam (čo v danom prípade nie je možné vzhľadom na vek

maloletého L.). Odvolací súd má za to, že v tejto veci súd prvej inštancie tieto kritéria náležite vyhodnotil,
pretože odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na uprednostnení záujmov maloletého podloženého
vykonaným dokazovaním a preukazuje to aj najmä vyjadrenie z mimoškolského zariadenia, ktoré
maloletý navštevuje.

19. Matka ako preferenčný rodič, ktorému bola dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je povinná okrem
riadneho zabezpečovania tejto osobnej starostlivosti vytvoriť aj priestor na to, aby otcovi bol umožnený
v nariadenom rozsahu styk so svojim dieťaťom. Aj po rozpade manželstva rodičia a deti majú naďalej
prirodzený biologický vzťah, ktorý je potrebné prehlbovať a je dôležitou úlohou rodiča, ktorému bolo
dieťa zverené do starostlivosti, aby vytvoril priestor pre vplyv druhého rodiča aj po rozvode manželstva

na výchovu dieťaťa. Pokiaľ by preferenčný rodič, v tomto prípade matka, nebola schopná takýto priestor
zabezpečiť, mohlo by to byť do budúcnosti dôvodom pre zmenu osobnej starostlivosti dieťaťa. Na druhej
strane však odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nemôže konštatovať, že matka bráni otcovi v
styku s maloletým dieťaťom a nariadený styk nedodržiava, keď práve umožňuje otcovi stretávať sa s
maloletým L. aj mimo stanoveného času, pokiaľ nemohli byť uskutočnené stretnutia otca s maloletým

v určenom čase.

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd) nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 CMP) a nie účastníkov.
Nedokazujú sa skutočnosti známe súdu z jeho rozhodovacej činnosti (napríklad z konaní vo veciach
starostlivosti o maloleté deti a podobne). V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom konania
navrhovaný dôkaz, je zákonnou povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhované dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP).

21. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval návrh na vykonanie znaleckého dokazovania
predložený otcom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. „Zásah do základného
práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného
súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom

navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní,“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).22. Pokiaľ teda otec namieta, že súd prvej inštancie nenariadil vo veci znalecké dokazovanie za
účelom preskúmania, u ktorého rodiča sú väčšie predpoklady poskytnúť dieťaťu lepšiu výchovu a

starostlivosť, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti náležite odôvodnil v bode 10.
rozsudku, odvolací súd sa s takýmto postupom súdu prvej inštancie stotožňuje. Ani odvolací súd
nepovažuje za potrebné v danej veci nariaďovať znalecké dokazovanie, keď súdom prvej inštancie
vyčerpávajúco vykonané dokazovanie poskytlo súdu dostatočný základ pre jeho rozhodnutie. Ako už
bolo vyššie konštatované, neboli zistené žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého matkou, a to

predovšetkým zo správy predškolského zariadenia a správy psychológa. Dieťa sa v mimoškolskom
zariadeníadaptovalo,komunikujezrozumiteľneaspolupracujeskolektívomostatnýchdetí.Zosprávyod
psychológa, ktorého navštívila matka vyplýva, že dieťa je vedené psychoterapeuticky v čase po rozvode
rodičov na žiadosť matky, konštatuje sa, že v správaní maloletého sú prítomné poruchy koncentrácie,
pohybový nepokoj a napokon že je pozitívom, že maloletý zvládol nástup do kolektívu MŠ, postupne sa
rozvíja rečový prejav. V kontexte týchto správ je možné prijať jednoznačný záver, že matka nezanedbáva

starostlivosť o maloletého, a preto nie je nutné meniť jeho výchovné prostredie, v ktorom vyrastá od
júla 2018, keď matka s maloletým opustila spoločnú domácnosť (viď rozsudok o rozvode rodičov sp.zn.
38P/243/2018). Rodičia v tomto konaní uzatvorili rodičovskú dohodu ohľadne zverenia a osobnej
starostlivosti o maloletého, a otec už pri uzatváraní tejto dohody poznal prostredie, v ktorom maloletý
vyrastá. Neobstojí jeho tvrdenie v návrhu, že dohodu uzatvoril s matkou na rýchlo, nakoľko už v tomto

čase bolo jeho povinnosťou ako rodiča prihliadať predovšetkým na záujem maloletého.

23. Odvolací súd nepovažuje za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v tom, že po výsluchu
jednotlivých účastníkov nedal priestor účastníkom konania (ich právnym zástupcom) na ďalší prednes
alebo argumentáciu a mal možnosť iba prednes záverečnej reči. Z obsahu spisu vyplýva, že právni

zástupcovia účastníkov mali možnosť klásť otázky druhej strane a v rámci záverečných rečí mali
dostatočný priestor uviesť svoje vyjadrenia, právnu argumentáciu, vyjadriť sa k dokazovaniu, ako aj
k právnej stránke veci tak, ako to upravuje ustanovenie § 182 CSP. Účastníci konania (okrem vyššie
spomenutého znaleckého dokazovania) nenavrhovali vykonanie ďalších dôkazov ku skutočnostiam,
ktoré mali vyplynúť práve z týchto výpovedí účastníkov. Až po záverečnom prednese účastníkov konania

a ich právnych zástupcov súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za
skončené.

24.Vychádzajúczvyššiekonštatovanéhoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdil,akovecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP, aplikujúc ustanovenie § 52 CMP,
v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ustanovenia upravujúce konanie starostlivosti o maloleté deti ohľadne trov konania neustanovujú
inak. Nejedná sa o prípad upravený v § 53 CMP (určenie rodičovstva a notárske úschovy) a v danom

prípade neskúmal okolnosti, na základe ktorých by sa javilo spravodlivé priznať náhradu trov konania
(§ 55 CMP), nakoľko si účastníci konania neuplatnili nárok na náhradu trov konania. Preto rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

26. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)