Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/68/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307208306
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2307208306.16

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, farnosť
HornéSaliby,sosídlomHornéSaliby871,IČO:34013865,zastúpenéhospoločnosťou:MAPLE&FISH,
s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Slovenský pozemkový
fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 6C/252/2007-666 zo dňa 11. apríla 2018 - vo
výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania m e n
í tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

II. Žalovanému priznáva náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť
vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k parcele registra C č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2,
vytvorenej geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vytvoreným dňa 1.10.2015
Mgr. K. B., autorizačne overeným Ing. O. K. a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny
odbor pod č. 1269/15, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou

zastavil konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území P. R., obec P. R., okres Galanta, evidovaným Okresným úradom Galanta,
katastrálny odbor, ako: - parcela registra C č. 1793/8, orná pôda o výmere 2.834 m2, parcela vytvorená
na základe geometrického plánu č. 38/2008, vyhotoveného dňa 10.7.2008 Ing. J. J., autorizovaného Ing.
J. J., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 10.7. 2008 a úradne overeného niekdajšou Správou
katastra Galanta pod č. 861/2008, pre katastrálne územie P. R., - parcela registra C č. 1959, trvalý

trávnatý porast o výmere 4.707 m2, - parcela registra C č. 1960/1, orná pôda o výmere 71.281 m2, -
parcela registra C č. 1972/1, ostatné plochy o výmere 13.071 m2, - parcela registra C č. 1972/32, orná
pôda o výmere 13.750 m2, - parcela registra C č. 1972/9, orná pôda o výmere 10.674 m2, - parcela
registra C č. 1972/28, orná pôda o výmere 1.035 m2, - parcela registra C č. 1972/35, orná pôda o
výmere 2.317 m2, - parcela registra C č. 1972/42, orná pôda o výmere 5.134 m2, - parcela registra C č.
1971/19, orná pôda o výmere 41.437 m2, - parcela registra C č. 1971/20, orná pôda o výmere 16.408

m2, - parcela registra C č. 1975, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.867 m2, parcely vytvorené
geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vyhotoveným dňa 1.10.2015 Mgr. K. B.,
autorizačne overeným Ing. O. K. a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod
č. 1269/2015, - parcela registra C č. 2339/11, orná pôda o výmere 2.766 m2, vedená na liste vlastníctva
č. XXXX, - parcela registra C č. 2340/190, orná pôda o výmere 2.137 m2, vedená na liste vlastníctva
č. XXXX a treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na plnú náhradu

trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.2. Rozhodnutie v napadnutej časti náhrady trov konania odôvodnil právne odkazom na § 251 ods. 1,
§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Vecne argumentoval

tým, že: „....pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, žalovaný žiadal, aby súd žalobcovi nepriznal
trovy konania ani trovy právneho zastúpenia, pretože nemožno považovať žalobcu za stranu, ktorá
bola v spore plne úspešná s poukazom na skutočnosť, že súd v časti konanie niekoľkokrát zastavil na
základe procesného úkonu žalobcu. Uviedol, že z procesného hľadiska vo všeobecnosti platí, že ak
žalobca zobral návrh niekoľkokrát čiastočne späť, žalobca zavinil zastavenie konania, a preto v tejto

časti konania bol žalobca jednoznačne neúspešným účastníkom. Žalovaný ako povinná osoba nemá
zodpovednosť za zavinenie, že tento stav, ktorý sa v tomto spore rieši, nastal v minulosti, pričom vydanie
vlastníctva nehnuteľnosti je dané reštitučným zákonom. Navrhol, aby súd preskúmal, či v prejednávanej
vecineexistujúokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnépristanovenípovinnostináhrady
trov konania prihliadnuť. Uviedol, že k dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto v tomto spore je
možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským

obciam vyvolaného na základe zák. č. 161/2005 Z.z. (reštitučný nárok), ako aj v okolnostiach účastníkov
(strany sporu sú napojené na rozpočet štátu). Žalobca vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania
uviedol, že si riadne a včas uplatnil svoj nárok reštitučnou výzvou a nakoľko nedošlo k dobrovoľnému
vydaniu nehnuteľností, uplatnil si svoj nárok žalobou na súde. Žalovaný v priebehu súdneho konania
odmietal žalobcom uplatnený nárok, nemal záujem vec riešiť mimosúdnou dohodou a akékoľvek snahy

o urovnanie zlyhali práve pre jeho odmietavý postoj. Žalovaný k uzavretiu Dohody napokon pristúpil až
po viac ako 9 rokoch trvania súdneho sporu. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu nešlo o svojvoľné
alebo zjavné neúspešné uplatnenie a bránenie práva a žalobca preukázal splnenie všetkých podmienok,
ktoré zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam požaduje (čo uznal aj žalovaný,

keď pristúpil k uzavretiu Dohody), žalobcovi prináleží právo na priznanie náhrady trov konania a trov
právneho zastúpenia, ktoré v konaní účelne vynaložil. Je nepochybné, že k vzniku týchto trov došlo
v príčinnej súvislosti s konaním a postojom žalovaného. Ak by žalovaný dobrovoľne vydal a navrátil
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam skôr, k podaniu žaloby vôbec nemuselo dôjsť, pripadne mohli byť
trovy konania podstatne nižšie.“.

3. Podľa súdu prvej inštancie ďalej: „V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za
zavinenie. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného
zavinenia. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, vzniká jej zásadne

povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania
v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať
procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu,
aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je
potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral

späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno
pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. Pokiaľ ide o spornú parcelu,
ktorá zostala predmetom konania, je nepochybné, že žalobca mal v tejto časti plný úspech. Je pravdou,
že žaloba bola od začatia konania viackrát čiastočne zobratá späť, a to podaniami doručenými súdu
dňa 29.11.2007, 07.01.2008, 07.10.2008, 18.02.2009 a 23.01.2017. Pokiaľ ide o posledné čiastočné

späťvzatie doručené súdu dňa 23.01.2017, je zrejmé, že žalobca nezavinil zastavenie konania, nakoľko
k uzatvoreniu mimosúdnej dohody došlo pred späťvzatím žaloby zo strany žalobcu a žalobca práve z
tohto dôvodu vzal svoju žalobu čiastočne späť. V tomto smere možno pričítať zavinenie žalovanému,
ktorý až po niekoľko rokov trvajúcom spore uznal dôvodnosť nároku žalobcu. Čiastočné späťvzatie
žaloby týkajúce sa dvoch parciel registra C parc. č. 2339/11, orná pôda o výmere 2766 m2 a parc. č.

2340/190, orná pôda o výmere 2137 m2, doručené súdu dňa 18.02.2009, bolo odôvodnené tým, že
žalobca si svoje právo uplatnil aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z.,
v ktorom bol úspešný a na základe ktorého v priebehu súdneho konania došlo k zápisu vlastníckeho
práva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania do katastra nehnuteľností
záznamom. V tomto prípade nebolo možné zo strany súdu dospieť k záveru, že konanie bolo zastavené

pre procesné zavinenie žalobcu, prípadne pre procesné zavinenie žalovaného. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal voči žalovanému navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko žalovaný
jeho výzve na vydanie nehnuteľností nevyhovel. Skutočnosť, že žalobca sa svojho práva domáhal
aj v správnom konaní, v ktorom bol úspešný, nemožno pričítať na ťarchu žiadnej zo strán sporu.Ostatné čiastočné späťvzatia sa týkali zosúladenia identifikácie nehnuteľností podľa aktuálneho stavu
v katastri nehnuteľností, resp. potreby vyhotovenia geometrických plánov, kde je potrebné zohľadniť i
časovú tieseň a nemožnosť zhromaždiť všetky relevantné doklady pri podaní žaloby, teda zavinenie

na zastavení konania nemožno taktiež pričítať žiadnej zo strán sporu. V tomto smere je potrebné
zohľadniť aj zmysel a účel reštitučného zákona, ktorým je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých
majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, spočívajúcich
v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Vzhľadom k tomu
pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má

byť aspoň čiastočne kompenzovaná. V danom prípade sa podľa názoru súdu javí byť namieste v
konaní úspešnému žalobcovi priznať plnú náhradu trov konania voči žalovanému s poukazom k vyššie
uvedeným dôvodom čiastočných spätvzatí žaloby. Na druhej strane je však potrebné poukázať na
skutočnosť, že žaloba bola bratá späť a spresňovaná (viackrát až na výzvu súdu), čo však bude
zohľadnené pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.“.

4. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že: „...v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov sa zaoberal
aj možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, teda, že vo výnimočných prípadoch nemusí súd
úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy
konania úspešnej strane. Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje
výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu.

Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych
prípadochviesťknežiaducimtvrdostiam.Zákonpretostanovujevšeobecnépodmienky,zaktorýchmôže
dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov
konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov
konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a
rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom,

a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie
Ústavného súdu SR z 08. 12. 2011, sp. zn. II. ÚS/563/2011). Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter konania alebo
charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v
konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých

strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba
zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti
možnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnostikonkrétnehoprípadu,atonielenokolnostispočívajúce
vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité,
ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo

požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Dôvody
uvádzané žalovaným, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP, a to druh konania o
navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na základe zák. č. 161/2005 Z.z.
(reštitučný nárok), a okolnosti strán sporu (strany sporu sú napojené na rozpočet štátu) súd nepovažuje
za dôvody hodné osobitného zreteľa. Okolnosti samotného prípadu nie sú samé o sebe dôvodom pre

nepriznanie trov úspešnému účastníkovi a čo sa týka osobných, majetkových, zárobkových a iných
pomerov strán konania, súd má za to, že žalovaný nepreukázal, že by jeho majetkové, zárobkové,
prípadne iné pomery odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. V zhode so žalobcom má súd za
to, že bolo by v rozpore so samotným účelom reštitučného zákona, ak by oprávnenej osobe - žalobcovi,
ktorý si riadne a včas uplatnil svoj nárok, preukázal v súdnom konaní splnenie všetkých podmienok,

ktoré reštitučný zákon vyžaduje a bol v konaní úspešný, bolo odopreté právo na náhradu trov konania,
ktoré účelne vynaložil v súvislosti s ochranou svojho práva v zmysle reštitučného zákona. Tým by došlo
k vzniku ďalšej škody na strane oprávnenej osoby a k popretiu jej práva na súdnu ochranu. Vzhľadom
na okolnosti daného prípadu, ako aj pomery strán má súd za to, že dôvody uvádzané žalovaným, nie
sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.“.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a to výlučne do výroku o náhrade
trov konania, navrhujúc zmenu rozsudku v tomto výroku tak, že žalobcovi voči nemu nárok na
náhradu trov konania neprizná. Namietal predovšetkým to, že pri určovaní náhrady trov konania medzisporovými stranami súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že žalobca podal nesprávne žalobu na
solidárne plnenie voči žalovaným 1 až 3, opakovane menil svoj žalobný petit, k špecifikácii predmetu
žaloby oproti aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností pristúpil až v roku 2014. Súd prvej inštancie

nezohľadnil skutočnosť, že jeho námietky proti vydaniu časti pozemkov boli dôvodné, čo žalobca potvrdil
viacerými čiastočnými späťvzatiami označenými ako spresnenie žaloby a súd priznal žalobcovi právo
na plnú náhradu trov konania. Vzhľadom na uvádzané a s prihliadnutím na príslušné ustanovenia
Civilného sporového poriadku a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v žiadnom prípade
nestotožňuje s právnym posúdením priznania nároku trov v uvedenom rozsahu žalobcovi z dôvodov, že

súd prvej inštancie svojím postupom odňal účastníkom konania konať pred súdom, z dôvodu ktorého
je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné v otázkach, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, v dôsledku
čoho prijal nesprávny názor. V pôvodnej žalobe zo dňa 25.4.2007 si žalobca uplatnil voči nemu právo
na navrátenie vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam podľa príslušných pozemkovoknižných
vložiek v katastrálnom území G. a P. R. bez príslušnej špecifikácie zohľadňujúcej existujúci právny stav
a bez určenia výmery žalovaných nehnuteľností. Z pôvodne žalovaného rozsahu nehnuteľných vecí

zostali predmetom konania len nehnuteľnosti špecifikované žalobcom, ktoré v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a) zákona č. 161/2005 Z. z. a s poukazom na § 2 písm. b) zákona č. 221/2004 Z. z. možno považovať
za nehnuteľné veci a boli špecifikované geometrickými plánmi. Súdu preto upriamuje pozornosť na
skutočnosť, že ak samotný žalobca dokázal až v roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet žaloby,
nemohol od neho spravodlivo požadovať, aby s ním uzatvorí dohodu o vydaní nehnuteľnosti nielen pred

začatím konania, ako aj v priebehu konania. Hlavou príčinou nutnosti podania žaloby bola okolnosť,
že žaloba bola podaná len z dôvodu zachovania žalobcovho práva. Táto okolnosť však nemôže
byť na jeho ťarchu. Žalobca v priebehu celého súdneho konania t.j. od roku 2007 do roku 2014
zabezpečovalnevyhnutnépodkladykuzatvoreniudohodyovydanínehnuteľnostivsúladesreštitučnými
a katastrálnymi zákonmi. Žalobca špecifikoval žalobný petit vo svojom návrhu na zmenu petitu žaloby

zo dňa 12.9.2014 a súd uznesením na pojednávaní dňa 29.9.2014 pripustil túto zmenu. Následne bol
vyzvaný žalobcom na uzatvorenie dohody e-mailovou poštou dňa 21.12.2015, keď bolo dohodnuté, že
parcela C č. 1971/21 katastrálne územie P. R. nebude predmetom dohody a bol predložený geometrický
plán 2111/15. Na základe uvedeného poukazuje na skutočnosť, že začatie konania nezavinil a ani
nespôsobil prieťahy v konaní svojou činnosťou. Má potom za to, že zastavenie konania napadnutým

rozsudkom v dôsledku uvádzaných procesných úkonov žalobcu podľa § 145 CSP bolo zavinené výlučne
z dôvodov na jeho strane. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžo/173/2010, ako aj na rozhodnutie sp. zn. 6MCdo/19/2010. Po citácii § 255 ods. 2 CSP
odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie v dôsledku nerešpektovania procesnej situácie v tejto
právnej veci, t.j. že konanie bolo viackrát v časti zastavené pre (žalovaným zavinené) späťvzatie žaloby

žalobcom. Nesprávne rozhodol o trovách konania podľa zásady plného úspechu v spore vyplývajúcej
z § 255 CSP. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia žalobnej
žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy
má čiastočný úspech, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo
všeobecnosti teda platí, že ak mala strana vo veci úspech čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí. Vo vzťahu k určeniu pomeru úspechu oboch strán poukazuje na to, že aj pri komparácii rozsahu
výmery nehnuteľností označených v pôvodnom žalobnom návrhu s rozsahom výmery nehnuteľností
označených vo výroku rozsudku, možno s poukazom na citovanú judikatúru konštatovať, že žalobca
mal vo veci len úspech čiastočný. Podľa jeho názoru nebráni použitie ustanovenia Civilného sporového
poriadku podľa § 257 o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania súdom, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa podľa § 8 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. konanie súvisiace s vydaním
nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych poplatkov
a úhradu nákladov spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností zabezpečí štát. Preto
poukazuje na skutočnosť, že by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od neho, keďže
zastupuje štát, ktorý už v zmysle citovaného uznesenia znášal náklady právnych zástupcov oprávnenej

osoby súvisiace s uplatnením reštitučného nároku, znášala povinná osoba, t.j. on ako žalovaný, ktorý
ich nezavinil, najmä ak vymáhanie reštitučného nároku súdnou cestou spôsobila oprávnená osoba,
t.j. žalobca svojou nečinnosťou. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie predovšetkým nezohľadnil
skutočnosť,žepovinnosťnahradiťtrovykonaniabola uloženásubjektu,ktorémuzákonzverilnakladanie
spozemkamineznámychvlastníkovaštátuazastupovanietýchtosubjektovpredsúdmiainýmiorgánmi.

Napokon odkázal odvolateľ i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/4/2010 ako aj na čl.
4 a nasl. Ústavy SR s tým, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci,
v dôsledku čoho prijal nesprávny záver. Postup súdu prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP je
nepreskúmateľný v otázke, či je alebo nie je možné aplikovať § 257 CSP.6. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, v ktorom vyjadrení poukázal na to, že v prvom rade

nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že by uplatnil svoj nárok nesprávne, keď požadoval solidárne
plnenie voči všetkým žalovaným. Podstata solidárneho záväzku spočívala v tom, že stačí, ak jeden zo
solidárne zaviazaných povinnosť splní, čím sa oslobodzuje aj ostatný solidárne zaviazaný. Rovnako
za relevantnú nepovažuje námietku, že spresnil žalobný petit až v roku 2014. Uvedená skutočnosť
nespôsobuje, ani nemôže spôsobiť zánik jeho nároku ako úspešnej strany na náhradu trov konania.

Tak súčasná právna úprava, ako aj predchádzajúca (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
pri náhrade trov konania rozlišujú iba zásadu úspechu a zásadu zavinenia na zastavení konania. Teda
skutočnosť, že k spresneniu nehnuteľnosti došlo až v priebehu konania nespôsobuje zánik nároku na
náhradu trov konania, ani nevylučuje oprávnenú osobu z tohto nároku. Žalovaného riadne a včas vyzval
ako povinnú osobu na vydanie dotknutých nehnuteľností a na vrátenie vlastníctva k nim. Žalovaný tieto
nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal a preto nemal inú možnosť, než domáhať sa svojho práva žalobou

na súde. Je zrejmé, že z jeho strany nešlo o zjavne neúspešné uplatnenie a bránenie svojho práva, čo
napokon potvrdil aj sám súd, ktorý jeho žalobe vyhovel a rovnako aj žalovaný, ktorý mu dobrovoľne vydal
časť žalovaných nehnuteľností. Zmieniť treba i to, že počas celej doby súdneho konania bol vlastníkom/
správcom predmetných nehnuteľností žalovaný a nehnuteľnosti až do skončenia reštitučného konania
ekonomicky využíval. V zmysle účelu Reštitučného zákona je prioritou kompenzovať krivdy spôsobené

v minulosti oprávnenej osobe, preto v zmysle teologického výkladu musí mať nepochybne oprávnená
osoba ako úspešná strana právo na náhradu trov konania. Tvrdenie žalovaného, že on nezapríčinil
začatiekonania,ani zastaveniekonania,takneobstojí.Právenaopakkpodaniužalobypristúpilzdôvodu
neochoty žalovaného nielenže dobrovoľne vydá nehnuteľnosti, ale ani poskytnúť mu pomoc a podporu v
tomto smere. Sám v priebehu konania musel vynakladať úsilie a nemalé finančné prostriedky nielen za

účelom spresnenia petitu žaloby, ale aj na vyvrátenie neodôvodnených námietok žalovaného. V spore
si uplatnil svoj reštitučný nárok k všetkému majetku, ktorého bol pôvodným vlastníkom a ktorý mu bol v
období predchádzajúceho režimu protiprávne odňatý. Avšak vzhľadom na úpravu v reštitučnom zákone
v časti definujúcej, ktoré pozemky je možné vydať, ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti
zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh pozemku, reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úprave

žalobného petitu tak, aby tento zodpovedal aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností a zároveň, aby
predmetom konania zostali už len tie pozemky, ktoré je možné vydať podľa Reštitučného zákona.
Teda dôvodom pre čiastočné späťvzatie návrhu neboli dôvodné námietky žalovaného, ako to teraz
tvrdí. Je zrejmé, že zistenia reálneho stavu nehnuteľností, zhotovením geometrických plánov a úprava
žalobného petitu sú mimoriadne časovo a finančne náročné. S poukazom na uvedené skutočnosti bol

objektívne schopný až v priebehu konania upraviť žalobný petit zodpovedajúcim spôsobom. Navyše trvá
na rozdelení špecifikácie žalobného petitu a čiastočného späťvzatia žaloby, nakoľko nejde o totožné
úkony a k spresňovaniu petitu dochádza často z objektívnych príčin, osobitne pri reštitučných konaniach,
kde sú predmetom konania nehnuteľnosti, ktoré sa v čase menia a pri ktorých zisťovanie aktuálneho
stavu stojí nemalé úsilie a o to väčšie v prípade neposkytnutej pomoci od samotného vlastníka/správcu

nehnuteľnosti. Vo vzťahu k posúdeniu miery úspechu v konaní poukazuje na § 217 ods. 1 CSP ako i
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.5.2014 sp. zn. IV.ÚS 55/2014, podľa ktorého miera úspechu
vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo
veci samej. Je potom zrejmé, že v konaní mal úspech plný a teda mu prináležalo právo na náhradu
trov konania. Jediný právny úkon späťvzatie žaloby (na ktoré by bolo možné aplikovať právnu úpravu)

podľa Civilného sporového poriadku (§ 262 ods. 1 CSP) je úkon zo dňa 23.1.2017, ktorým bol
návrh vzatý späť vo vzťahu k parcelám, ktoré žalovaný vydal dobrovoľne dohodou, pričom Okresný
súd rozhodol správne, keď skonštatoval, že on nezavinil zastavenie konania, nakoľko k uzatvoreniu
mimosúdnej dohody došlo pred späťvzatím žaloby z jeho strany a práve z tohto dôvodu zobral návrh
späť (ods. 79 rozsudku). Nesúhlasí ani s tvrdeniami žalovaného o nutnosti aplikácie § 257 CSP. Tu

odkazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 526/2010, ako i na nález II.ÚS 31/04 a tiež na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3MCdo5/2006.Jepritomviacakoabsurdné,žeprijehonároku
ako oprávnenej osoby na náhradu trov konania žalovaný požaduje, aby súd aplikoval uvedené zákonné
ustanovenie s odvolaním sa na osobitný charakter konania. Avšak, keď sa v obdobných konaniach koná
o nároku žalovaného na náhradu trov konania, požaduje priznať náhradu v plnom rozsahu, aj keď jeho

nárok je prinajmenšom pochybný. Je preto názoru, že v tomto prípade neexistuje žiaden dôvod pre
aplikáciu § 257 CSP a teda súd prvej inštancie postupoval správne, keď mu priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.7. Na základe predmetného odvolania podaného žalovaným, Krajský súd v Trnave preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, s potrebou rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznáva (uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29. mája 2019 č. k. 25Co/150/2018-819).

8. Žalobca, majúc za to, že boli porušené jeho základné práva a slobody uznesením Krajského
súdu v Trnave zo dňa 29. mája 2019 č. k. 25Co/150/2018-819, doručil Ústavnému súdu Slovenskej

republiky ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie ním označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením krajského súdu a
súčasne žiadal napadnuté uznesenia krajského súdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie
konanie. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov konania. Sťažovateľ, v procesnom postavení žalobcu,
namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil pomer jeho úspechu v konaní, mieru zavinenia strán
konania na zastavení konania, procesné správanie strán konania v priebehu konania a ich vplyv

na výsledok sporu, pričom použitým výkladom sa nedôvodne odklonil od zmyslu a účelu právnej
úpravy v otázke náhrady trov konania. Súd tým poprel podstatu a význam predmetných ustanovení
upravujúcich nárok úspešného účastníka na náhradu trov konania. Závery, z ktorých súd vychádzal,
nielenženezodpovedajúskutkovémuaprávnemustavu,alenavyšediskriminujúosobuoprávnenúpodľa
Reštitučného zákona, ktorej nebola priznaná náhrada trov konania napriek tomu, že bola v konaní

úspešná.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom zo dňa 20. augusta 2020
č. k. IV. ÚS 122/2020-66 tak, že základné právo Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 150/2018 z 29. mája
2019 porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Co 150/2018 z 29. mája 2019
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Trnave uložil povinnosť uhradiť trovy
konania Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby v sume 415,51 Eur (slovom štyristopätnásť eur
a päťdesiatjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátskej kancelárie MAPLE & FISH s. r.

o., Dunajská 15/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavnej sťažnosti
Rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Horné Saliby vo zvyšnej časti nevyhovel.

10. V odôvodnení Nálezu Ústavný súd konštatuje, že v časti, ktorá ostala predmetom konania po dvoch
späťvzatiach, mala sťažovateľka nesporne procesný úspech, keďže vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti

jej bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 252/2007 navrátené. V súvislosti s posúdením zavinenia
zastavenia konania po prvom späťvzatí sťažovateľky v roku 2009 vo vzťahu k dvom pozemkom, ku
ktorým sa domohla vlastníctva v správnom konaní, poukazuje ústavný súd na judikovaný právny názor,
podľa ktorého „zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného
práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci

samej“[rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)vovecisp.zn.5MCdo
12/2008].Vprípadetohtočiastočnéhospäťvzatiaústavnýsúdnepovažujeprijatýprávnynázorkrajského
súdu o zodpovednosti sťažovateľky za zastavenie konania za arbitrárny, pretože spojenie skutkových
okolností s aplikovanými ustanoveniami právnej normy je ústavne udržateľné, náležite odôvodnené a
rešpektuje koncepciu procesného zavinenia zastavenia konania.

11. Inak sa ústavnému súdu javí argumentácia krajského súdu pri posudzovaní zodpovednosti
sťažovateľky za zastavenie konania po jej druhom čiastočnom späťvzatí žaloby v roku 2017 z dôvodu,
že došlo k mimosúdnej dohode sporových strán, čo sa týka väčšiny pozemkov, ktorých navrátenia
vlastníctva sa sťažovateľka domáhala vo veci samej. Ústavnému súdu sa javí záver krajského súdu,

že za čiastočné zastavenie konania nesú rovnakú procesnú zodpovednosť obe sporové strany, ako
nelogický a presahujúci hranice koncepcie posudzovania procesného zavinenia pri zastavení konania.
K čiastočnému späťvzatiu žaloby nesporne došlo až po tom, čo žalovaný uzavrel so sťažovateľkou
mimosúdnu dohodu, na základe ktorej jej vydal sporné pozemky (až na jednu výnimku), teda k
procesnému úkonu čiastočného späťvzatia žaloby došlo v priamom dôsledku správania žalovaného.

Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu, že i sťažovateľka zavinila zastavenie konania tým, že
neoznačila náležite sporné nehnuteľnosti, keďže k upresneniu petitu žaloby došlo niekoľko rokov pred
tým, ako strany pristúpili k mimosúdnej dohode. Ústavný súd nespochybňuje, že krajský súd mohol
v posudzovanej právnej veci dospieť k potrebe aplikácie § 257 CSP v súvislosti s posudzovanímzodpovednosti za čiastočné zastavenie konania, avšak v takom prípade mal povinnosť tento svoj
záver jasne a zrozumiteľne odôvodniť, rešpektujúc právo sporovej strany na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, garantovaného sťažovateľke v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavy a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Ústavný súd poukazuje na požiadavku ústavnej
udržateľnosti posudzovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože z nej
nevyplýva, čo považoval krajský súd za dôvody osobitného zreteľa a aké výnimočné okolnosti ho viedli
k aplikácii § 257 CSP. Krajský súd sa obmedzil na opísanie skutkových okolností čiastočného späťvzatia
žaloby a uvedenie všeobecných zásad aplikácie ustanovenia § 257 CSP formulovaných právnou

vedou a súdnou praxou. Napadnuté uznesenie považuje ústavný súd v tejto časti za nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné a svojvoľné, a zároveň v rozpore s požiadavkou zákonodarcu na
reštriktívne uplatňovanie použitej právnej úpravy, keď v napadnutom uznesení explicitne uviedol, že k
prijatému právnemu záveru dospel „širším výkladom cez aplikáciu § 257 CSP...“. Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že v okolnostiach posudzovanej veci má posúdenie zavinenia tohto v poradí druhého
čiastočného zastavenia konania rozhodujúci význam pre určenie celkového úspechu či neúspechu

strany v konaní, keďže sa týkalo prevažnej časti predmetu konania.

12. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že pri posudzovaní celkového úspechu strany v spore je
potrebné vychádzať z výmery pozemkov, nie z ich počtu, a s odvolaním sa na judikatúru všeobecných
súdov produkovanú ako sťažovateľkou, tak i krajským súdom, ústavný súd považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveruje najvyššiemu súdu.

13. Ústavný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bude povinnosťou
krajského súdu použiť relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom a následne náležite

jasne a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje rozhodnutie.

14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a namietanému
porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich
zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o ústavnej sťažnosti

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho
subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a zrušením tohto uznesenia sa otvára priestor na to,

aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv. Ústavný súd preto v
tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na
ochranu subjektívnych práv sporových strán konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom
(bod 4 výroku tohto nálezu).

15. K záverom Ústavného súdu SR z daného nálezu žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia podal písomne vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku o náhrade trov konania potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Po opísaní skutkového stavu sa vyjadril k spresneniu
žalobného návrhu a posúdeniu zavinenia. Má za to, že záver Krajského súdu o spresňovaní petitov v

priebehu konania a s tým súvisiace posúdenie miery zavinenia strán sporu na zastavení konania nie je
správny.Vžalobezodňa25.4.2007identifikovalnehnuteľnostipodľaoznačeniaPKvložky,katastrálneho
územiaaparcelnéhočísla.Následnevsúladesvýzvouokresnéhosúdupristúpilkspresneniužalobného
návrhu. Až po spresnení vykonanom v roku 2008 je možné považovať žalobný petit za ustálený a
vykonateľný. Zároveň úkon zo dňa 6.10.2008 predstavoval len spresnenie predmetu konania tak, aby

bol žalobný návrh vykonateľný a nešlo o klasické späťvzatie návrhu, za ktoré by mu bolo možné
pričítať zavinenie. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Co/245/2017 - 367 zo dňa 19.12.2017, kde súd skonštatoval, že oprava vád podania, resp. špecifikácia
žalobného petitu, nie je to isté, ako čiastočné späťvzatie žaloby, a že za úpravu žalobného petitu jeho
špecifikáciou žalobca nenesie rovnakú zodpovednosť, ako za čiastočné späťvzatie žaloby, t.j. nevzniká

mu v tejto súvislosti povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému, ako by to bolo v situácií, kedy by
žalobca (bez dôvodu) vzal žalobu čiastočne späť a tieto dva inštitúty nemožno zamieňať. Pokiaľ ide
o ďalšie spresnenie žalobného návrhu v roku 2009 (podaním zo dňa 17.2.2009), v rámci ktorého vzal
návrh v časti 2 parciel (o výmere 4.903 m2, naďalej predmet konania tvorili parcely o výmere 196.665m2) späť, má za to, že ani uvedené mu nemožno klásť za vinu. Pri podaní žaloby vychádzal z jemu
dostupných podkladov, žalobu podával v dobrej viere a až následne zistil, že tieto dve parcely zrejme
neboli predmetom poštátnenia (pozn. aj napriek absencii zápisu v PK vložke mohlo ísť o reštitučný

dôvod podľa § 3 písm. h) Reštitučného zákona) a dosiahol zapísanie vlastníctva vo svoj prospech
záznamom. Svoj nárok si uplatnil najprv výzvou u žalovaného a následne žalobou na súde. Žalovaný
mu ani na podklade výzvy ani po podaní žaloby neposkytol žiadnu pomoc a súčinnosť, hoci mu túto
povinnosť ukladá Reštitučný zákon (§ 8 ods. 3 Reštitučného zákona). Ak by mu zo strany žalovaného
bola poskytnutá pomoc, k podaniu žaloby nemuselo dôjsť, resp. mohol už v žalobe presne vymedziť

žalobný návrh a predmetné dve parcely uplatniť v katastrálnom konaní bez nutnosti žiadať ich vydanie
aj v tomto súdnom konaní, čo by viedlo ku skráteniu súdneho konania a tým aj k zníženiu nákladov na
oboch stranách. Aj táto skutočnosť by mala byť zohľadnená pri posudzovaní zavinenia na čiastočnom
späťvzatí žaloby, ktoré by nemalo byť kladené (len) na jeho ťarchu. Pokiaľ by krajský súd dospel k
odlišnému záveru ohľadom zavinenia strán sporu na čiastočnom späťvzatí návrhu v roku 2009 uvádza,
že o nároku žalovaného na náhradu trov konania (ktorý odmieta a popiera) možno uvažovať nanajvýš pri

úkonoch vykonaných do 17.2.2009. Po tomto dátume už predmetom konania ostali len nehnuteľnosti,
voči ktorým mal plný úspech, a preto je nepochybné, že za obdobie po 17.2.2009 mu patrí náhrada trov
konania v celom rozsahu. Poukazuje aj na § 217 ods. 1, § 234 ods.2 CSP. Má za to, že predmetné
ustanovenie sa nevzťahuje len na rozsudky vo veci samej, ale aj na uznesenia, vrátane uznesenia
o náhrade trov konania. Poukázal tiež na nález ÚS SR zo dňa 23.5.2014 sp. zn. IV ÚS 55/2014-37,

ktorý prekonáva uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/19/2010 a v ktorom Ústavný súd SR vyslovil právny
názor: „Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritómeho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol
naposledy urobený vo veci samej.". Nestotožňuje so záverom rrajského súdu, ktorý pri späťvzatí návrhu
v roku 2017 vychádzal z rovnakého zavinenia oboch strán na tomto späťvzatí a následnom zastavení
konaniaadospelkzáveru,žepomerúspechuobochstránjerovnaký.Dôvodomprečiastočnéspäťvzatie

návrhu v roku 2017 bolo uzavretie dohody o vydaní, ktorou mu žalovaný dobrovoľne vydal takmer
všetky nehnuteľnosti (s výnimkou parcely č. 1971/21, voči ktorej bola ale úspešný). Krajský súd v tejto
súvislosti uviedol, že ak samotný žalobca dokázal až v roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet
žaloby, nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, že so žalobcom uzatvorí dohodu o vydaní
nehnuteľnosti nielen pred začatím konania, ako aj v jeho priebehu. S týmto názorom sa nestotožňuje,

nakoľko už v roku 2008 mohol žalovaný dobrovoľne mu vydať nehnuteľnosti, čo sa však nestalo, ale k
ich vydaniu žalovaný pristúpil až v roku 2016. Za irelevantné (z hľadiska posúdenia miery úspechu strán)
považuje spresnenie petitu v roku 2014, keďže išlo o spresnenie vyvolané objektívnou skutočnosťou
- zápisom ROEP, ktorá nastala bez zavinenia žalobcu. Aj keď po zápise ROEP -u sa zmenila výmera
žalovaných parciel zo 196.665 m2 na 188.452 m2 (teda rozdiel oproti roku 2009 bol 8.213 m2) nemožno

na túto skutočnosť prihliadať v jeho neprospech, keďže v konaní o obnove evidencie pozemkov sa len
spresnila výmera pozemkov oproti údajom v PK vložke a túto zmenu možno považovať len za nepatrnú.
Žalovaný pristúpil k uzavretiu dohody o vydaní až po takmer 10 rokoch trvania sporu, pričom prekážkou
skoršieho uzavretia dohody nebol žalobný petit, ten bol predsa jednoznačne špecifikovaný podaním zo
dňa 6.10.2008. Žalovaný odmietal po celú dobu dobrovoľne vydať nehnuteľnosti a vznášal v konaní

opakovane nedôvodné námietky (niektoré dokonca aj v čase, keď už o nich bolo rozhodnuté judikatúrou
všeobecných súdov a ÚS SR, ktorú nedôvodné neakceptoval). K uzavretiu dohody pristúpil bez toho,
aby sa akokoľvek zmenil skutkový či právny stav. Skutočnosť, že žalovaný odmietal dobrovoľne vydať
nehnuteľnosti skôr nemôže byť na jeho ťarchu a v nijakom prípade uzavretie dohody o vydaní až v roku
2016 nemožno považovať za úspech oboch strán sporu. Žalovaný mu dobrovoľne vydal nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom sporu (s výnimkou parcely č. 1971/21), a teda sa správal v súlade s tým, čoho
sa on v konaní domáhal, preto v súvislosti s vydaním nehnuteľností a následným späťvzatím návrhu
nemožno hovoriť o žiadnom úspechu na strane žalovaného. V tejto súvislosti poukazuje na záver ÚS SR
v náleze zo dňa 27.8.2020 č. k. II. ÚS 122/2020 - 66 (ods. 43).Vydanie nehnuteľností dohodou o vydaní
v priebehu konania, ako aj následne vydanie parcely č. 1971/21 v dôsledku rozsudku, jednoznačne

predstavuje jeho plný úspech, resp. procesné zavinenie zastavenia konania zo strany žalovaného, v
dôsledku čoho mu prináleží nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

16. Žalobca sa v ďalšom vyjadril k posudzovaniu miery úspechu v tom smere, že podľa jeho právneho
názoru a rozhodovacej praxe súdov je nevyhnutné dospieť k záveru o potrebe posudzovať mieru

úspechu strán sporu podľa výmery parciel a nie ich počtu. Má za to, že nemožno dávať na jednu
úroveň pozemok o výmere pár desiatok m2 s pozemkom o výmere niekoľko (desiatok) tisíc m2. Hodnota
každého pozemku závisí od jeho výmery, druhu, bonity, umiestnenia, a preto z hľadiska posúdenia miery
úspechu je nutné vychádzať z výmery pozemkov (t. j. z nejakej merateľnej veličiny pozemkov) a nieich počtu, ako by to bolo pri neoceniteľných nárokoch. Aj keď je pravdou, ako uviedol krajský súd v
uznesení, že každá parcela by mohla byť predmetom samostatného konania, a ak by voči každej takejto
parcele bol úspešný v týchto samostatných konaniach, náhrada trov konania by bola pri každej parcele

iná, a to v závislosti od jej hodnoty, ktorá by bola ovplyvnená predovšetkým výmerou alebo cenou. Aj
z tohto dôvodu nie je možné nazerať na každú parcelu ako na rovnocenný predmet konania, obdobne
ako je to v prípade peňažných pohľadávok, kde by sa tiež pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania nevychádzalo z počtu uplatnených peňažných pohľadávok, ale z ich hodnoty. Do pozornosti
dal, že v obdobnej veci Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení č. k. 10Co/33/2019-1396 zo dňa

24.2.2020 judikoval, že okresný súd neposkytol žiadny argumentačný základ pre svoj záver, že pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné vychádzať z pomeru počtu vydaných a nevydaných
parciel (čo namietal ako žalobca) a nevysporiadal sa s ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá vychádza
z pomeru výmer vydaných a nevydaných parciel, pričom nijako neodôvodnil svoj odklon (bod 12, str. 29,
ods. 3 uznesenia č. k. 10Co/33/2019-1396). Na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu aj niektoré
rozhodnutia slovenských súdov v reštitučných veciach, v ktorých súdy pri posudzovaní miery úspechu

stránsporuvychádzaliprávezvýmerparciel.Konštatoval, žeporovnanímvýmeržalovanýchavydaných
parciel je to práve žalobca, ktorému prináleží nárok na náhradu trov konania, a to v plnom rozsahu. Na
uvedenom nič nemení ani späťvzatie návrhu v roku 2009, pri ktorom jedinom by sa mohlo hypoteticky
uvažovať o nejakom zavinení na jeho strane. Avšak porovnaním pomeru úspechu strán sporu (počítaný
podľa výmery parciel, t.j. 188.452 m2 vydaných nehnuteľností vs. 4.903 m2 späťvzatých nehnuteľností)

vyplýva, že aj za obdobie do 17.2.2009 by náhrada trov konania prináležala jemu ako žalobcovi, keďže
„úspech" žalovaného je len v nepatrnej časti.

17. Záverom zdôraznil, že štát sa prijatím Reštitučného zákona snažil aspoň čiastočne kompenzovať
škodu, ktorá oprávneným osobám vznikla následkom krívd a neprávostí spôsobených protiprávnym

odňatím ich vlastníckeho práva v rozhodnom období. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť, aby
oprávnené osoby nemuseli znášať dodatočné náklady spojené s uplatnením a bránením ich práva podľa
Reštitučného zákona. Aj z tohto dôvodu je konanie podľa Reštitučného zákona oslobodené od súdnych
a správnych poplatkov. Bolo by preto v rozpore aj so samotným účelom Reštitučného zákona, ak by
oprávnenej osobe, ktorá si riadne a včas uplatnila svoj nárok, preukázala v súdnom konaní splnenie

všetkých podmienok, ktoré Reštitučný zákon vyžaduje a bola v konaní úspešná, bolo odopreté právo na
náhradutrovkonania,ktoréúčelnevynaložilavsúvislostisochranousvojhoprávavzmysleReštitučného
zákona.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej len „CSP“), znova celú vec opätovne preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP), v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
viazanýpritomprávnymnázoromústavnéhosúdu(zjehotzv.zrušujúcehorozhodnutia-nálezu)adospel
opätovne k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v
jeho napadnutej časti o náhrade trov konania v zmysle § 388 CSP.

19. Z obsahu spisu bolo zistené, že predmetné konanie, ktorým sa žalobca domáhal voči žalovanému
a tiež ďalším trom právnym subjektom (Lesy SR, š.p., Obec P. R., Obec G. R.) spoločne a nerozdielne
vydať a navrátiť mu vlastníctvo ku šesťdesiatim piatim nehnuteľnostiam, ktoré konkretizoval výlučne
len podľa ich pôvodných zápisov v pozemkovoknižnej vložke (uvedenie čísla parciel a ich pôvodné

vedenie v konkrétnej pozemkovoknižnej vložke), neidentifikoval ich v súlade s aktuálnym zápisom
v katastri na listoch vlastníctva a to spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, bolo začaté
žalobou doručenou súdu dňa 25.4.2007. Žalovaný zareagoval na podanie žaloby vyjadrením zo dňa
22.6.2007 na výzvu súdu, ktorým namietal, že žalobcom určený petit formou solidárneho záväzku
je nevykonateľný, dôvodom ktorej nevykonateľnosti je aj nepresná identifikácia nehnuteľností, ktorá

nezodpovedá ich aktuálnemu označeniu v katastri nehnuteľností a pre absenciu identifikovateľnosti
žiadaných parciel sa nedá posúdiť či spĺňajú požiadavku § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z.
z., t.j. či v súčasnosti tvoria poľnohospodársku pôdu. Po doručení predmetného vyjadrenia žalovaného
žalobcovi, dňa 29.11.2007 žalobca v zastúpení advokátskou spoločnosťou upresnil žalobnú požiadavku
tak, že výlučne už len žalovaného žiadal zaviazať vydať a navrátiť mu tridsať nehnuteľností, ktoré

identifikoval podľa ich pôvodného zápisu v pozemkovoknižnej vložke (t. j. uvedením čísla parciel, druhu,
výmery a vedením v konkrétnej pozemkovoknižnej vložke), ako aj ich zápisom v príslušnom katastri
nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, bez evidencie na liste vlastníctva ako špecifikované
parcely (uvedením čísla parciel, druhu, výmery) s ich celkovým počtom sedemdesiat osem parciel ato spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha. Zároveň žalobca požiadal súd o poskytnutie lehoty
180 dní alebo o prerušenie konania do dňa overenia geometrických plánov príslušnou správou katastra
za účelom spresnenia žalobného návrhu, k čomu nemôže pristúpiť z objektívnych dôvodov, pretože

pokiaľ by súd jeho podanie odmietol, hrozí mu zánik práva podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.
z. Po doručení predmetného podania žalovanému, žalovaný dňa 14.12.2007 oznámil súdu, že pokiaľ
sám žalobca nie je schopný identifikovať nehnuteľnosti, ktoré žiada vydať (i keď podľa žalobcu z
objektívnych dôvodov), ani on sám nemohol so žalobcom v zákonnej lehote uzavrieť dohodu o vydaní
nehnuteľností, t.j. jej neuzavretie nemožno pričítať len jemu. Dňa 8.1.2008 žalobca opätovne upresňoval

žalobný petit spôsob aký mu predchádzal, opäť so žiadosťou o poskytnutie dlhšej lehoty na jeho ďalšiu
konkretizáciu, s alternatívnym návrhom na prerušenie konania za týmto účelom. Súd prvej inštancie
následne uznesením zo dňa 22.1.2008 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktoré uznesenie
žalobca napadol odvolaním, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 10.6.2008 tak, že
uznesenie o zamietnutí prerušenia konania potvrdil. Súd prvej inštancie tiež rozhodol uznesením zo dňa
22.1.2008 aj o zastavení konania voči žalovaným 2 až 3 a voči žalovanému zastavil konanie vo vzťahu

k špecifikovaným štyridsiatim jedným parcelám, ktoré žalobca identifikoval podľa ich pôvodného zápisu
v pozemkovoknižnej vložke, akceptujúc tak dispozičné právo žalobcu na čiastočné späťvzatie žaloby (či
už voči žalovaným 2 až 3 celkovo alebo vo vzťahu žalovanému len ohľadne určitým parciel). Súd prvej
inštancie výzvou zo dňa 7.7.2008, ako i výzvou vo forme uznesenia zo dňa 3.9.2008, vyzval žalobcu
na odstránenie vád jeho žaloby, keďže jej petit je všeobecný, nejasný a nekonkrétny s uvedením akým

spôsobom v ňom majú byť žiadané nehnuteľnosti na vydanie identifikované. Na výzvu súdu žalobca
reagoval podaním zo dňa 7.10.2008, ktorým upresnil žalobnú požiadavku na základe geometrických
plánov, ktoré boli medzičasom vyhotovené a to tak, že žiadal navrátiť dvadsať parciel vytvorených
na základe konkrétnych geometrických plánov úradne overených príslušnou správou katastra. Súd
prvej inštancie opätovne výzvou vo forme uznesenia zo dňa 16.10.2008 vyzval žalobcu na odstránenie

vád jeho žaloby so zameraním sa na päť parciel, ktoré podľa jeho zistení nefigurujú v predložených
geometrických plánoch. Žalobca nadväzne podaním doručeným súdu dňa 5.11.2008 opravil chyby v
písaní v žalobnom petite. Po doručení posledných upresnení žalobného návrhu žalobcom žalovanému,
tento podaním zo dňa 19.12.2008 oznámil, že nehnuteľnosti uvedené vo výzve na ich vydanie do
30.4.2006 dokázal identifikovať až 4.11.2008, čím žalobca listiny preukazujúce prechod nehnuteľností

do vlastníctva štátu doplnil až ku svojmu podaniu zo dňa 6.10.2008. Žalobca ďalej podaním doručeným
súdu dňa 18.2.2009 zobral návrh voči dvom nehnuteľnostiam späť, nakoľko si nárok voči nim uplatnil
aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. a to úspešne a podaním zo
dňa 23.2.2009 pri piatich parcelách opravil nesprávne uvedené označenie geometrického plánu. Dňa
30.3.2009 prvoinštančný súd predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní pôvodného

žalovaného 2 voči nepriznaní mu náhrady trov konania voči žalobcovi, ktorý žalobu voči nemu zobral
späť a po jeho vrátení konal ďalej len vo veci náhrady trov konania tohto žalovaného voči žalobcovi.
Súd prvej inštancie začal konať vo veci samej voči žalovanému až v januári 2014 určením pojednávania
na deň 23.3.2014, ktoré pojednávanie žiadal odročiť žalobca z dôvodu potreby žalobný petit znovu
upresniť pre neaktuálnosť geometrického plánu a prípravy zmeny žalobného petitu a to najmenej na

60 dní. Vo veci boli určené ďalšie pojednávania a to na deň 9.6.2014, 29.9.2014, ktoré z totožného
dôvodu žalobca žiadal opakovane odročiť a dňa 16.9.2014 doručil súdu návrh na zmenu žalobného
petitu,keďževrámcipreverovaniazistil,ževdôsledkuzápisurozhodnutiaoobnoveevidenciepozemkov
(ROEP) nie je geometrický plán č. 40/2008 vykonateľný, nakoľko došlo k zmene o výmere niektorých
parciel. Predmetný geometrický plán tak musel byť prepracovaný ale doposiaľ ho príslušný katastrálny

úrad neoveril. I napriek tomu upresňuje žalobný petit v súlade s týmto prepracovaným plánom a žiada
vydať a navrátiť jedenásť parciel ním špecifikovaných. Žalovaný sa k doručenému podaniu žalobcu
vyjadril dňa 16.1.2015 tak, že nakoľko pre posúdenie splnenia podmienok § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z. z., podľa ktorých sa vlastnícke právo vracia len k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria poľnohospodársku
pôdu a novovytvorené parcela č. 1975 je vedená ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska

stavba, je potrebné zistiť, či táto nehnuteľnosť ako i ostatné novovytvorené parcely reálne spĺňajú
definíciu poľnohospodárskej pôdy podľa § 2 pís. b) zákona č. 220/2004 Z. z., navrhuje odročiť určené
pojednávanie na deň 21.1.2015, ktorým dôvodom žiadosti o odročenie je aj príprava návrhu dohody
o navrátení vlastníctva žalobcovi. Aj sám žalobca dňa 19.1.2015 požiadal o odročenie pojednávania.
Následne súd určil pojednávanie na deň 22.4.2015, 14.9.2015, ktoré pojednávania žalobca žiadal

odročiť z dôvodu prebiehajúcich rokovaní o mimosúdnej dohode so žalovaným, s vôľou oboch strán
vec vyriešiť mimosúdne, s rešpektovaním interných predpisov žalovaného na schválenie dohody a
následným katastrálnym konaním. Dňa 22.2.2016 žalobca oznámil súdu, že vzhľadom na schválenie
geometrického plánu, ktorý bol príslušnou správou katastra schválený až 2.12.2015, a ktorý bol potrebnýpreúčeluzavretiamimosúdnejdohody,medzistranamináslednedošloku konsenzusohľadnepredmetu
a rozsahu dohody s tým, že žalovaný pripravuje text dohody a po jej schválení a podpísaní sa pristúpi
k podaniu návrhu na jej vklad, požiadal o nevytyčovanie termínu pojednávania a poskytnutie stranám

lehotu za účelom vykonania úkonov potrebných k dohode. Súd prvej inštancie ex offo uznesením zo
dňa 8.2.2016 prerušil konanie do skončenia iného súdneho konania dôvodiac jeho obdobnosťou a
tým v ňom riešenia otázky, ktorá môže mať význam i pre dané konanie, ktoré rozhodnutie napadli
odvolaním obe procesné strany, žalobca zdôrazňujúc konsenzus ohľadne predmetu a rozsahu dohody
o vydaní. I žalovaný v odvolaní poukázal na prípravu mimosúdnej dohody o vydaní nehnuteľností. Dňa

23.1.2017 žalobca doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby, s návrhom na zastavenie konania v časti,
s tým že predmetom sporu zostala už len žalobná požiadavka na vydanie a navrátenie jednej parcely.
Dôvodom späťvzatia žaloby sčasti (ohľadne 12 parciel vytvorených posledným geometrickým plánom
zo dňa 1.1.2015 v prípade 11 z nich a jednej vytvorenej geometrickým plánom zo dňa 10.7.2008) bolo
uzatvorenie dohody č. 02296/2016-PRZ-R60259/16.00 zo dňa 21.11.2016 o ich vydaní žalovaným,
na základe ktorej dohody bol vykonaný dňa 19.12.2016 vklad vlastníckeho práva žalobcu k nim do

príslušného katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie po vrátení mu veci z odvolacieho súdu dňu
21.8.2017, ktorý súd na odvolanie sporových strán zrušil napadnuté rozhodnutie o prerušení konania,
určil vo veci pojednávanie na deň 12.3.2018, na ktorom sporové strany predniesli záverečné reči a súd
na pojednávaní, ktoré určil za účelom vyhlásenia rozsudku dňa 11.4.2018 žalobe v zostávajúcej časti
o vydanie jednej parcely vyhovel a konanie ohľadne ostatných parciel zastavil pre späťvzatie žaloby

sčasti, rozhodol o náhrade trov konania, ktoré čiastkové rozhodnutie je predmetom prieskumu v tomto
odvolacom konaní.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, byť pritom viazaný odvolacími dôvodmi
žalovaného,čisúdprvejinštanciepreskúmavanýmuznesenímsprávneazákonnýmspôsobomrozhodol

o náhrade trov konania, keď žalobcovi priznal voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania.

21. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

24. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

25. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

26. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným je treba rozhodnúť na základe
posúdenia ich úspešnosti v spore, ktorú zásadu úspešnosti dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

27. Žalobca bol úspešný čo do priznania mu nároku na vydanie jednej z množstva ďalších žiadaných
nehnuteľností, ohľadne ktorých ostatných, ktoré sa stali predmetom konania po mnohých opakovaných
upresneniach žalobného petitu pre účely jeho vykonateľnosti žalobcom v priebehu konania (či už na
výzvy súdu alebo na základe vlastnej iniciatívy žalobcu), opísané v odseku 19 tohto odôvodnenia, bolo
konanie zastavené pre čiastočné späťvzatia žaloby žalobcom.

28. Zásada úspechu vo veci je vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. V tejto zásade sa premieta myšlienka,
že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený záujem, by mal mať právo
na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti procesnej strane,ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej strane voči neúspešnej
strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu, ktorý sa v civilnom
sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, v ktorého

rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy. Úspech
jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá strana sa
v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného útoku a
obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by jej
protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou

civilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry
strany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne
zasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej
ochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.

29. Uvedenú zásadu dopĺňa zásada zodpovednosti za zavinenie strany sporu, ktorej procesný úkon mal

za následok zastavenie konania, ktorá je vyjadrená v § 256 ods. 1 CSP. Zavinenie v danom prípade je
možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o
posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej
skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim
nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné

posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám
žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by
bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Ak žalobca zobral žalobu späť pre správanie sa žalovaného
spočívajúceho v dobrovoľnom plnení žalovaným v priebehu konania, z procesného hľadiska platí, že
žalovaný zavinil zastavenie konania.

30. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným je preto treba rozhodnúť na základe
posúdenia ich úspešnosti v spore, ktorú zásadu úspešnosti dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie.

31. Pokiaľ ide o žiadosť na zastavenie konania pre čiastočné späťvzatie doručenú súdu prvej inštancie
dňa 18.2.2009 a aj následné čiastočné späťvzatie doručené súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017, sú to
práve tieto procesné úkony žalobcu, ktoré mali za následok čiastočné zastavenie konania napadnutým
rozsudkom. Je tu ale ešte jedno uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 22.1.2008, ktorým konanie
voči žalovanému čiastočne zastavil v časti požiadavky žalobcu na vydanie štyridsaťjeden parciel na

základe čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 4.1.2008, s odôvodnením, že pri spracovaní žaloby nemal
k dispozícii úplnú identifikáciu parciel a žalobu podával z opatrnosti a najmä dôvodu reálnej hrozby
straty práva v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Stalo sa tak vo fáze konania, pre ktorú bolo
charakteristické opakované upresňovanie žalobného petitu žalobcom z dôvodu neurčitosti označenia
žiadaných parciel, čo si podľa žalobcu vyžadovalo tiež zabezpečenie vyhotovenia geometrických plánov

a ich overenie príslušnou správou katastra. Súd prvej inštancie ostatné podania žalobcu, i keď bolo
pri ich označení uvedené, že okrem upresnenia žalobného petitu ide tiež aj o čiastočné späťvzatia,
zrejme posúdil už len ako upresnenie žalobnej žiadosti, o týchto čiastočných späťvzatiach nerozhodoval.
Za konečný žalobný návrh prvoinštančný súd potom považoval návrh na zmenu petitu žaloby zo dňa
12.9.2014, ktorú zmenu pripustil na pojednávaní dňa 29.9.2014, podľa ktorého návrhu žalobca žiadal

vydať označených jedenásť parciel.

32. Odvolací súd i naďalej zastáva právny názor, že je to práve žalobca, ktorý nesie zodpovednosť
za zavinenie, ktorého následkom bolo zastavenie konania na základe čiastočného späťvzatia podaním
doručeným súdu dňa 18.2.2009. Zavinenie je totiž možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie

podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že
by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok
na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku,
či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska
vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol

uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo
nie. Nič na tom nemôže zmeniť ani tvrdený dôvod tohto čiastočného späťvzatí žaloby, dosiahnutie
navrátenia pozemkov cez správne konanie, čomu skutočne nemožno prisúdiť zavinenie žalovaného. Bol
to práve žalobca, ktorý inicioval dve súdne konania o totožných nehnuteľnostiach s rovnakým cieľom,dosiahnuť ich vydanie. Ani Ústavný súd SR v náleze zo dňa 20. augusta 2020 č. k. IV. ÚS 122/2020-66
týkajúcom sa prejednávanej veci pre prípad daného čiastočného späťvzatia nepovažuje takto prijatý
právny názor o zodpovednosti žalobcu za zastavenie konania za arbitrárny, pretože spojenie skutkových

okolností s aplikovanými ustanoveniami právnej normy je ústavne udržateľné, náležite odôvodnené
a rešpektuje koncepciu procesného zavinenia zastavenia konania, s odkazom na judikovaný právny
názor,podľaktorého„zavineniejepotrebnéposudzovaťlenzprocesnéhohľadiskaaniepodľahmotného
práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci
samej“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 5

MCdo 12/2008).

33. V prípade čiastočného späťvzatia doručeného súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017, ku ktorému
došlo po pripustení zmeny žaloby dňa 29.9.2014, jeho dôvodom bolo podľa žalobcu uzatvorenie
mimomosúdnej dohody sporových strán, podľa ktorej žalovaný na podklade tejto dohody uvedené
nehnuteľnosti žalobcovi vydal. Žalobca popri uvedenom späťvzatí žiadal zaviazať žalobcu na vydanie

parcely, ktorá ale posledným žalobným petitom žiadaná nebola. Aj dohoda sporových strán zahŕňa dve
parcely, ktoré neboli dovtedy predmetom sporu. Stalo sa tak zrejme preto, že pôvodne žiadaná parcela
č. 1971 o výmere 65284 m2, podľa žalobného návrhu po pripustenej zmene dňa 29.9.2014 bola neskôr
geometrickým plánom rozčlenená na parcelu 1971/19, o výmere 41437m2, 1971/20 o výmere 16408 m2
a 1971/21 o výmere 6771 m2, z ktorých posledná bola tá, ktorú žalobca žiadal a napadnutým rozsudkom

mu aj bola vydaná, prvé dve sa stali súčasťou dohody (inak súčty rozlôh vzniknutých parciel úplne
nekorešpondujú s výmerou parcely pôvodnej). Na uvedenú nezrovnalosť prvoinštančný súd procesne
nezareagoval.

34. Počas prevažnej doby vedenia tohto sporu bol práve žalobcovi ponechaný priestor na identifikáciu

nehnuteľností, ktoré žiadal žalovaným vydať za účelom splnenia požiadavky určitosti žalobného petitu.
Svedčia o tom nielen opakované upresňovania žaloby čo to predmetu žiadaného vydania v prvotnom
štádiu konania, ale aj požiadavky žalobcu na poskytnutie dlhšej lehoty na konkretizáciu žalobného petitu,
s alternatívnym návrhom na prerušenie konania za týmto účelom, s opakovanými žiadosťami žalobcu
na odročenie pojednávaní určených vo veci z dôvodu potreby žalobný petit znovu upresniť, či už pre

neaktuálnosť geometrického plánu a prípravy zmeny žalobného petitu, alebo z dôvodu dôsledkov zápisu
rozhodnutia o obnove evidencie pozemkov (ROEP), čím sa geometrický plán stal nevykonateľný s
potrebou ho prepracovať, čo nakoniec i viedlo k pripusteniu zmeny žaloby súdom dňa 29.9.2014, či z
dôvodurokovanísožalovanýmouzavretímimosúdnejdohody,vrámciktoréhoboložalovanýmpotrebné
preposúdeniesplneniapodmienok§2ods.1zákonač.161/2005Z.z.,podľaktorýchsavlastníckeprávo

vracia len k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu a novovytvorené parcela č. 1975 bola
vedená ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba, zistiť či táto nehnuteľnosť ako i ostatné
novovytvorené parcely reálne spĺňajú definíciu poľnohospodárskej pôdy. Žalobca dňa 22.2.2016 oznámil
súdu prvej inštancie schválenie geometrického plánu príslušnou správou katastra dňa 2.12.2015, ktorý
geometrický plán bol potrebný pre účely uzavretia mimosúdnej dohody a jej zápisu do príslušného

katastra nehnuteľností, s tým že medzi stranami následne došlo ku konsenzu ohľadne predmetu a
rozsahu dohody, ktorú žalovaný začal pripravovať, preto žiada o nevytyčovanie termínu pojednávania a
poskytnutie stranám lehotu za účelom vykonania úkonov potrebných k dohode. K uzatvoreniu Dohody
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam č. 02296/2016-
PRZ-R60259/16.00 došlo medzi stranami sporu dňa 21.11.2016. Na základe tejto dohody bol dňa

19.12.2016 vykonaný vklad vlastníckeho práva žalobcu k vydaným nehnuteľnostiam do príslušného
katastra nehnuteľností.

35. Pri čiastočnom späťvzatí doručenom súdu prvej inštancie dňa 23.1.2017 (ods. 33) je podstata veci
v posúdení otázky, ako postupovať tam, kde žalobca vezme žalobu späť preto, že so žalovaným uzavrel

dohodu riešiacu ich spor, v danom prípade dohody o vydaní nehnuteľných vecí žalobou žiadaných
od žalovaného. Konkrétne ide o to, či v takom prípade je potrebné vyjsť z toho, že späťvzatie zavinil
žalovaný, vychádzajúc z posudzovania zavinenia výlučne len z procesného hľadiska. Podľa odvolacieho
súdu sa ale tento princíp nedá chápať rýdzo formálne a v odôvodnených prípadoch je možné vziať
do úvahy aj širšie okolnosti veci. Práve daný prípad podľa odvolacieho súdu ukazuje, že téza (ktorú

aplikoval aj súd prvej inštancie), podľa ktorej to, či bola späťvzatá žaloba podaná dôvodne, teda či
zastavenie konania procesne zavinil žalovaný, možno zistiť len z porovnania petitu žaloby a následného
správania sa žalovaného, môže byť čírym formalizmom a v rozpore s princípmi spravodlivosti. V
konkrétnom prípade - akým je i táto posudzovaná vec - môže byť potrebné prihliadať aj na okolnostivytvárania žalobného petitu, ako i podmienok za ktorých bolo možné pristúpiť k dohode ohľadne
predmetu sporu a to za účelom eliminácie stavu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivosti.
Princíp procesného výsledku nemožno chápať formálne, pretože nielen určitosť žalobného petit, ale

aj mimosporové okolnosti vyjadrujú, prečo sa žalobca žalovaného plnenia domáha, ako aj to, prečo
žalovaný dovtedy neplnil dobrovoľne.

36. Dôvodnou preto bola kľúčová námietka z odvolania, podľa ktorej ak samotný žalobca dokázal až v
roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet žaloby, nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať,

že so žalobcom dovtedy uzatvorí dohodu o vydaní nehnuteľnosti, t. j. nielen pred začatím konania, ale
aj v jeho priebehu. Hlavnou príčinou nutnosti podania žaloby bola okolnosť, že žaloba bola podaná len
z dôvodu zachovania žalobcovho práva, ktorá okolnosť nemôže byť na ťarchu žalovaného.

37. Žalobca sa bránil uvedenej námietke tým, že vzhľadom na zákonnú úpravu (zákon č. 161/2005 Z.
z.) definujúcu, ktoré pozemky je možné vydať, ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti

zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh, reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úpravám žalobného
petitu tak, aby tento zodpovedal aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností a zároveň, aby predmetom
konania ostali už len tie pozemky, ktoré je možné podľa zákona vydať. Žalovaný ako zástupca štátu
mu pritom neposkytol potrebnú pomoc a súčinnosť, čo vníma ako rozpor s ustanovením § 8 ods.
3 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej Reštitučný zákon), svojimi
námietkami tiež prispel k prieťahom v súdnom konaní, nárastu nákladov oboch strán a aktívne vyvíjal
činnosť na zmarenie alebo aspoň oddialenie účelu Reštitučného zákona.

38. Obrana žalobcu nepochybne vykazuje logickú líniu, keď stavia na účele reštitučného zákonodarstva i

na problémoch s identifikáciou dotknutých nehnuteľností, ktoré sa určite môžu prejaviť aj v rôznej kvalite
žalobných návrhov, pokiaľ ide o ich určitosť. Odvolací súd však nemôže prehliadnuť skutočnosť, že
žalobca na jednej strane žiada v jeho prospech zohľadniť objektívne ťažkosti s presnou identifikáciou
sporných nehnuteľností, no na strane druhej neváha vytknúť žalovanému neochotu nedostatočne
identifikované nehnuteľnosti vydať. Pritom vôbec neberie do úvahy i zodpovednosť žalovaného ako

právnickejosobyzriadenejzákonomaplniacejúlohyvoverejnomzáujmezaadekvátnuazákonodarcom
očakávanú starostlivosť o pozemky, ktoré spravuje. Ak teda žalobca žiada vo svoj prospech zohľadniť
ťažkosti s presnou identifikáciou nehnuteľností, potom sa javí ako spravodlivé rešpektovať maximálnu
opatrnosť žalovaného pri poskytovaní súčinnosti v procese posudzovania uplatneného reštitučného
nároku, ktorú žalobca hodnotí tak, že žalovaný mu v tomto smere neposkytol žiadnu pomoc či súčinnosť,

hoci na to bol podľa Reštitučného zákona povinný.

39. Ak potom sám žalobca vo výzve na vydanie nehnuteľností, ktoré konkretizoval len všeobecne ako
nehnuteľností, zapísané v PK vložkách, bez ich ďalšej identifikácie, brániac sa, že nemohol postupovať
inak, vzhľadom na to, že v stanovenej prekluzívnej lehote ešte nemal vedomosť o tom, ku ktorým

nehnuteľnostiam sa vzťahuje právo na navrátenie ich vlastníctva, javí sa ako logické zohľadniť, že
ani žalovaný nemal možnosť uzavrieť so žalobcom dohodu o vydaní nehnuteľností skôr, t.j. nielen
ešte pred začatím konania, než vôbec došlo zo strany samotného žalobcu k jednoznačnej identifikácii
nehnuteľností, ktoré od žalovaného žiada vydať, v danom prípade za situácie, keď žalobca až po
vyše siedmych rokoch od začatia konania podaním žaloby na súd dňa 25.4.2007, podaním doručeným

súdu dňa 12.9.2014 v rámci žiadosti o pripustenie zmeny žalobného petitu vedel určitým spôsobom
identifikovať nehnuteľnosti, ku ktorým žiadal prinavrátiť mu jeho vlastníctvo.

40. Žalobca pritom kladie žalovaného do polohy, ktorá má odôvodňovať priznanie mu voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania. Žalovaný sa zase bráni namietaním kvality žalobcových podaní pri

uplatňovaní reštitučného nároku ako celku, t.j. ako pred podaním žaloby, tak aj v priebehu konania o
nej, čo má svedčiť práve v jeho prospech pri rozhodovaní o náhrade trov tohto konania.

41. Podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby
nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového

konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania
skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane
žalujúcej aj žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256
ods. 1 CSP <.CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný (kvantitatívnou
stránkou odvolania). V dôsledku viazanosti odvolacieho súdu odvolacím dôvodom neskúma odvolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nad rozsah, ktorý odvolateľ vymedzil v
odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom.

48. Žalovaný odvolacím návrhom, náhradu trov konania priznať nežiadal, navrhoval rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalobcovi proti nemu
nárok na náhradu trov konania neprizná. I keď z predchádzajúce odôvodnenia vyplýva nárokovateľnosť
žalovaného na čiastočnú náhradu trov konania, vychádzajúc z viazanosti odvolacím súdom dôvodmi

a rozsahom odvolania, žalovaný nežiada priznať náhradu trov konania, žiada ju nepriznať protistrane,
je súladné s procesnou právnou úpravou v danom prípade rozhodnúť tak, že žalovanému, i keď
úspešnejšej strane sporu, nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

49. Odvolací súd vedený týmito úvahami potom žalovanému náhradu trov konania nepriznal cez zmenu

napadnutého výroku o náhrade trov konania preskúmavaného rozsudku podľa § 388 CSP.

50. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí a to tak, že žalobcovi odvolací
súd priznal túto náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).