Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 18. september 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/118/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116207360
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8116207360.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,

a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX,
XXX XX W., zastúpenému JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom, Pri jazdiarni 1, 040 01 Košice,
o zaplatenie 1.011,87 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.011,87 Eur z a s t a v u j e .

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 11.4.2016 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti
žalovaného zaplatiť mu sumu 1.011,87 Eur spolu s úrokom vo výške 28% p.a. od 1.5.2013 do zaplatenia
a náhradou trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 4.4.2007 v súlade s ust. § 269
ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/199 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými
obchodnými podmienkami banky (ďalej len „VOP“) zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca

pre žalovaného zriadil a viedol účet žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, tak ako preukazujú priložené
výpisy z účtov (pozn. súdu: žalobca predložil iba jeden výpis z účtu za obdobie 29.3.2013 - 30.4.2013,
podľa ktorého boli k predchádzajúcemu debetu 983,80 Eur - bez toho aby bolo zrejmé kedy a ako vznikol
- ako ďalšie 3 debetné položky zaúčtované len 1. položka označená ako „úroky“ vo výške 22,18 Eur -
bez ich ďalšej špecifikácie a vysvetlenia ich výpočtu, 2. „Popl.účet-OPTIM p.“ vo výške 1,99 Eur a 3.
„Popl. za osob. účet“ vo výške 3,90 Eur - bez toho aby bolo zrejmé prečo a na základe čoho boli tieto
položky v danej výške zaúčtované).

Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na porušenie zmluvy zo strany žalovaného tým, že žalovaný sa na
predmetnom účte dostal do nepovoleného debetu vo výške žalovanej istiny (pozn. súdu: vznik tohto dlhu
žalobca ďalej nijako inak nešpecifikoval, neuviedol z čoho pozostáva a ako ho vypočítal, teda nevysvetlil
za čo konkrétne, ako presne a kedy tento dlh, resp. „istina“ či jej jednotlivé časti vznikli), žalobca zatvoril
príslušný účet žalovaného, o čom žalovaného informoval posledným výpisom z účtu. Účet je možné
zatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa 30.4.2013
internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný

pohľadávkový účet, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu zo strany žalovaného.
Uzavrel, že v súlade s VOP v spojení s výveskou úrokových sadzieb je istina pohľadávky (nepovolené
prečerpanie účtu) úročená úrokom vo výške 28% p.a. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil
dotknutú zmluvu (o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb), výpis z účtu za obdobie29.3.2013 - 30.4.2013, VOP (pozostávajúce z 38 strán husto písaného textu) a listinu označenú ako
Úrokové sadzby produktov (účinné od 1.4.2016). Napokon ešte uviedol, že súhlasí s rozhodnutí vo veci
bez nariadenia pojednávania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že neuznáva nárok, nakoľko zo žalobcom predložených
dokumentov nie je zrejmé ako mohlo u žalovaného, ktorý mal so žalobcom uzavretú zmluvu o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 4.4.2007 dôjsť k nepovolenému debetu vo výške
žalovanej istiny, teda sumy 1.011,87 Eur. Dodal, že neuzavrel so žalobcom zmluvu o poskytnutí služby

povolené prečerpanie na osobnom účte, a že nie je možné ani uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní
konkludentne, nakoľko žalovaný je v tomto prípade spotrebiteľom a ide o spotrebiteľský úver s tým, že
zákon vyžaduje pri zmluve o spotrebiteľskom úvere písomnú formu a s nedodržaním tejto formy spája
neplatnosť. Vzhľadom na to je otázne ako je možné, že uňho vznikol na účte nepovolený debet až vo
výške 1.011,87 Eur. Uzavrel, že ak nemal uzavretú zmluvu o povolenom prečerpaní a žiaden zostatok
na účte, ako mohol vykonávať ďalšie finančné transakcie až do nepovoleného prečerpania vo výške

1.011,87 Eur.

4. Výzvou zo dňa 21.11.2019 doručenou žalobcovi dňa 22.11.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie k
vyjadreniu žalovaného súd žalobcu vyzval, aby v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP v lehote 15 dní doplnil
rozhodujúce skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky,

t.j.
1. aby presne špecifikoval z čoho pozostáva žalovaná suma - ako presne a na základe čoho ju vypočítali,
2. akú sumu žalovaný v predmetnom zmluvnom vzťahu celkovo uhradil - bez ohľadu na to na aké platby
(istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky, a pod.) boli jednotlivé platby zarátané, a
3. či, resp. kde sú v písomnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu upravené podmienky, ktoré

upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy),
so súčasným upozornením, že v zmysle ust. § 132 ods. 2 C.s.p. opísanie rozhodujúcich skutočností
nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

5. V replike k vyjadreniu žalovaného a na výzvu súdu žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie
1.011,87 Eur s tým, že žalovaný ku dňu 19.3.2019 splatil celú žalovanú istinu vo výške 1.011,87 Eur.
Žalobcavšaktrvalnaúhradeúrokovvovýške28%ročneztejtosumyzačasdojejpostupnéhosplatenia
(bližšie špecifikovaný prijatými platbami) v celkovej výške 1.653,34 Eur. Z čoho presne ale táto suma
(„istina“), z ktorej žalobca požadoval úrok vo výške 28% ročne, pozostávala - ako presne a na základe

čoho ju vypočítali, akú sumu žalovaný v predmetnom zmluvnom vzťahu celkovo uhradil - bez ohľadu na
to na aké platby (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky, a pod.) boli jednotlivé platby zarátané, a kde
sú v písomnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu upravené podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, však žalobca ani napriek výzve súdu neviedol.

Uviedol len to, že podľa neho aj celkom bez osobitných ustanovení zmluvy o bežnom účte by sa
prekročenie žalovaného spravovalo ustanoveniami zákona o prekročení (pozn. súdu: čo je zjavný
nezmysel, nakoľko ust. § 710 OBZ pre svoju aplikáciu výslovne vyžaduje, aby bola táto možnosť -
vykonať do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte -
v zmluve o bežnom účte výslovne určená, a len vtedy tak môže taká možnosť aj existovať) s tým, že

podľa neho v prípade prekročenia nemusí zmluva ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani
údaj o výške úroku, a že podľa neho v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov (pozn.
súdu: upravujúceho výlučne situáciu, že ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa
spotrebiteľovi umožní prekročenie) postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o
úrokovej sadzbe a dodal, že si túto informačnú povinnosť splnil (odovzdaním VOP, sadzobníka poplatkov

a vývesky úrokových sadzieb pri uzatvorení zmluvy, a zverejnením v úrokovej výveske na web stránke
a na každom obchodnom mieste, zasielaním výpisov z účtu a uvedením údajov v internetbankingu.
Žiadne iné (konkrétne) skutočnosti, a to ani napriek výzve súdu na doplnenie rozhodujúcich skutkových
tvrdení, žalobca neuviedol.

6. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalobca a ani žalovaný nedostavili,
svoju neúčasť však ospravedlnili a súhlasili s prejednaním a rozhodnutím veci v ich neprítomnosti, preto
súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v ich neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a
vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).7. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí

vo veci samej.

8. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

9. V danom prípade žalobca zobral žalobu čiastočne späť, a keďže tak urobil skôr než sa začalo
predbežnéprejednaniesporualebopojednávanie,tedavčase,keďsanaprípadnýnesúhlasžalovaného
so späťvzatím žaloby v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP neprihliada a jeho vyjadrenie k čiastočnému
späťvzatiu preto nie je ani potrebné, súd konane v rozsahu späťvzatia žaloby postupom podľa § 145
ods. 2 CSP v tejto časti zastavil.

10. V zostávajúcej časti sa súd vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými
dôkazmi (§ 132 ods. 1 CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP),
a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a
§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

11. Dňa 4.4.2007 uzatvoril žalobca ako banka so žalovaným ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb č. 8848069001, na základe ktorej žalobca pre žalovaného
zriadil a viedol účet žalovaného č. 8848069001/5600. V nasledujúcom (bližšie nezistenom) období
žalobca žalovanému zaúčtoval na ťarchu tohto účtu ako nakladanie s peňažnými prostriedkami nad

rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte s poukazom na VOP (zrejme bod 3.12) pri zúčtovaní úrokov,
poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v
prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch (ktoré žalobca bližšie nijako
nešpecifikoval a neodôvodnil) do dňa 30.4.2013 (zrejme postupne) sumu v konečnej výške 1.011,87
Eur (bez jej špecifikácie). Okrem toho, že tieto položky neboli v konaní nijako uvedené a konkrétne

odôvodnené, žalobca v konaní k nim (okrem nedostatku ich konkrétnej špecifikácie a odôvodnenia)
navyše predložil iba VOP, sadzobník poplatkov a vývesku úrokových sadieb produktov účinných až od
1.4.2016 (teda po ich vzniku - debetu a zatvorení účtu). Z čoho presne táto suma pozostávala, kedy
konkrétne tento vyúčtovaný debet, resp. jeho jednotlivé časti a na základe čoho vznikli, to zo skutočností
uvedených žalobcom zrejmé nie je.

12.Povinnosťúhradysúmuplatnenýchvtejtožalobetakzožalobcomtvrdenýchazistenýchskutočností,
ktoré by zároveň odôvodňovali aj ich výšku, nevyplýva. Výpočet dlžných súm („istiny“) nebol v konaní
nijako konkrétne uvedený a odôvodnený, a jeho správnosť nezistil ani súd. Z čoho presne by mala
žalovaná suma reálne pozostávať, kedy a ako konkrétne tento uplatnený dlh, resp. jeho jednotlivé časti

a na základe čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

13. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným
postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

14. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však
nemožno vyhovieť.

15. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe

akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhomje súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie

rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

17. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

18. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

19. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

20.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

21. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

22. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

23. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami

dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre
úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich
skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav
resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami

procesnéhoútokuaobrany,tedatakéktoréžiadnazostránurčiteanezrozumiteľnenetvrdila,predmetom
konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1
CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné
dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149
CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a

spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v
odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v
zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné

nie sú (§ 366 CSP).

24. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti
s jeho vzťahom s bankou ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením ovzniku nepovoleného prečerpania, resp. dlhu bez špecifikácie jeho vzniku a poukazom (viď § 132 ods. 2
CSP) na pripojené listiny (z ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ
tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a

komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený
nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a preto považoval súd
podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba
má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo
sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj

posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej
(v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť).
Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do
úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v
spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), a preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

25. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a
na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy

(resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res
iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa
žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane otázok týkajúcich sa prípadného
premlčania). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou
žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno

tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje
(vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci
vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem
niektorých výnimiek, iba na základe predložených konkrétnych skutkových tvrdení, a to či už zhodných

(§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po
vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem
skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých
skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda
možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré

žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní
tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania
práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným
postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké

dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne
posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva
(neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2

CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu
zamietnutý.

26. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu

súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §

129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti

a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore

je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a

vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z

komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

27. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce

skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ

nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už
reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného
od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné

nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“
spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné
na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s
požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.

28.Zpredloženejžalobynemožnoobjektívnezistiť(nedokážetosúd,anietoeštepriemernýspotrebiteľ),
a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali
celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bezkonkretizácie uplatnených povinností a vymedzenia okolností ich vzniku, len so všeobecným poukazom
na jej prílohy, dôvodom dlhu nie je). Ak išlo o nepovolené prečerpanie, žalobca neuviedol kedy a
akým spôsobom vzniklo, a kedy ho, resp. jeho jednotlivé položky (ak vzniklo postupne) mal žalovaný

splácať, resp. na základe čoho mal požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu
je v podstate založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu, prípadne poukaze na poslednú evidenciu
žalobcu (výpis z účtu) bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti by tento
dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku mali odôvodňovať. Takúto prax však už nemožno
tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume, z ktorej aj naďalej uplatňuje úroky, žalobca neuviedol

všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup,
založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle
bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa
právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho
vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov),
a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania).

V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch
ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať
iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva.
Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s
postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (z „bankového informačného

systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky
voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý
od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno
exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale
ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v

medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú
pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

29. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě

(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

30. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

31. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).33. Súd poukazuje na to, že dokonca ani „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok
(aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.
II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany

poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp.
zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

34. Podľa § 710 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) ak je v zmluve (o
bežnom účte) určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné
peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou
o úvere (§ 497 a nasl.).

35. Podľa § 1 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase prečerpania (ďalej len „ZoSU“) na spotrebiteľský úver vo forme
prekročenia sa vzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 9 ods. 6,7 a 8, § 11, § 15 ods. 1 a 2, § 18, § 20, § 21
a § 23, 25 až 27.

36. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel

platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné
prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité
úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom
čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a
poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy (v súvislosti s úrokmi z omeškania i

premlčaním) bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne
obsahové náležitosti. Z ust. § 132 a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť
určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania
(napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby
sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i

hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať
a (vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť - najmä ak mal byť
dlh, tak ako sa to javí v tomto prípade, dlhodobý, resp. išlo aj o úroky z úrokov (anatocizmus). Žalobca
však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali
uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný

peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť) v konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má po formálnej
stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia
všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali, žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti
umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom
zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

37. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

39. Žalovaný žalobcovi časť žalovanej sumy označenú žalobcom ako tzv. „istinu“ napriek svojej obrane
dobrovoľne uhradil a ohľadom nej de facto úspešný nebol, no vo zvyšku úspešný bol a mal by tak nárok
na náhradu pomernej časti trov konania. Dobrovoľne vykonané úhrady, z toho vyplývajúcu neurčitosť
pomeru úspechu žalovaného i jeho pasivitu (ktorý sa bez ospravedlnenia nezúčastnil na pojednávaní)

však súd hodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a preto náhradu trov konania stranám nepriznal.