Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613203182
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6613203182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
SPOOL a.s., IČO: 31 586 392, so sídlom Dr. Herza 23, 984 01 Lučenec, zastúpený JUDr. Róbertom
Gombalom, advokátom, so sídlom AK Rádayho 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovaným: 1/ Q.. Q. H., nar.
XX. F. XXXX, C. XXX/XX, XXX XX R. a 2/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava 1, o zaplatenie
17.322,87 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 5C/28/2013-312
zo dňa 10. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým
rozsudkom žalobu o zaplatenie sumy 17.322,87 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne
od 18.03.2011 do zaplatenia zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol
tak, že žalovaný 1/ má nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (druhá výroková veta), resp.
žalovaná 2/ má nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (tretia výroková veta) s tým, že o

výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením prvostupňového súdu po právoplatnosti
rozsudku (štvrtá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou pôvodne domáhal od
pôvodne žalovaného JUDr. Q. H. staršieho zaplatenia sumy 17.322,87 Eur spolu s príslušenstvom a
následne rozšíril žalobu aj voči žalovanému 2/ a v rámci zmenenej žaloby žiadal zaviazať žalovaných 1/
a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu vo výške 17.322,87 Eur spolu s príslušenstvom. Žaloba bola

odôvodnená tým, že pôvodný žalovaný ako súdny exekútor vykonával v prospech žalobcu exekúcie voči
jeho dlžníkom; po jeho odvolaní z funkcie súdneho exekútora a ustanovenia náhradníka sa žalobca z
oznámení o stave exekúcií dozvedel, že pôvodný žalovaný si ako súdny exekútor ponechal odmenu,
na ktorú nárok nemal a ktorú náhradný súdny exekútor musel povinným v rámci exekučného konania
zarátaťnavymáhanýnárok.Argumentáciažalobcuspočívalavtvrdení,žeaksúdnyexekútorpriexekúcii
na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred
jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách

a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z.z.“ a základom na určenie jeho
odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Z uvedeného žalobca vyvodil, že pôvodný súdny exekútor
mu spôsobil ujmu tým, že si ako exekútor v rozpore s právnymi predpismi ponechal časť odmeny vo
výške 17.322,87 Eur, na ktorú mu nárok nevznikol, túto časť odmeny protiprávne nevyplatil ani určenémunáhradníkovi a túto čiastku neoprávnene zadržiaval. Pokiaľ žalobu rozšíril aj voči žalovanému 2/, voči
tomuto nárok uplatňoval z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pôvodne
žalovaného 1/ pri výkone exekučnej činnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“).
Žalovaný 2/ tak mal byť zodpovedný za škodu, ktorú žalobca utrpel v dôsledku nesprávnych úradných
postupovpôvodnežalovaného1/,prinesprávnomvyčíslovaníjehoodmenyvrámciexekučnýchkonanía
v priamej príčinnej súvislosti s týmito nesprávnymi úradnými postupmi zo strany exekútora v označených
konaniach.

1.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že pôvodný žalovaný 1/ vykonával
v prospech žalobcu ako súdny exekútor exekúcie, ktoré boli začaté od roku 1996 do roku 2002.
Pôvodne žalovaný 1/ si ako súdny exekútor v exekučných veciach žalobcu ponechal odmenu z hodnoty
vymáhanej čiastky a následne k 01.02.2009 bol na vlastnú žiadosť odvolaný z funkcie exekútora. V
exekučných konaniach žalobcu neboli ku dňu odvolania z funkcie pôvodného žalovaného 1/ vymožené

celé sumy pohľadávok.

1.3 Súd prvej inštancie aplikoval v rámci rozhodovania aplikoval ustanovenia § 27a, § 2 písm. a), §
4 ods. 1, § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom od 01.01.2009 do 31.03.2017, resp. v znení účinnom od 16.12.1995 do 30.04.2008; článok 2

ods. 3 Ústavy SR, § 16 ods. 2 písm. c), § 33 ods. 1, 2 a § 36 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“ alebo „Exekučný poriadok“).

1.4 Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol; vychádzal zo skutočnosti, že predmetné exekúcie boli

začaté od roku 1996 až do roku 2002; v čase začatia exekúcií, ktoré vykonával pôvodný žalovaný 1/,
právna úprava stanovovala, že základom určenia odmeny súdneho exekútora pri exekúcii na peňažné
plnenie je výška vymáhanej pohľadávky. Pôvodný žalovaný 1/ si stiahol odmenu ako súdny exekútor z
vymáhanej sumy, konal v súlade s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.. K odvolaniu súdneho exekútora
došlo k 01.02.2009. Až s účinnosťou od 01.05.2008 došlo k zmene vyhlášky č. 288/1995 Z.z., v § 4 ods.

1 tak, že slovo „vymáhanej“ sa zmenilo na slovo „vymoženej;“ z prechodného ustanovenia však vyplýva,
že v exekučných konaniach začatých do 30.04.2008 má exekútor nárok na odmenu podľa doterajších
predpisov. Vzhľadom k uvedenému mal okresný súd zato, že pôvodný žalovaný 1/ si dôvodne vyúčtoval
odmenu z vymáhanej pohľadávky a konal v súlade s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., účinnej od
16.12.1995 do 30.04.2008 a § 28 citovanej vyhlášky, účinného od 01.05.2008.

1.5 K argumentácii žalobcu vo vzťahu k ustanoveniu § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. súd prvej
inštancie uviedol, že citované ustanovenie upravuje situáciu, keď dôjde k vylúčeniu súdneho exekútora z
vykonávania exekúcie. Ide o právnu úpravu súvisiacu výlučne s inštitútom vylúčenia súdneho exekútora
podľa § 33 Exekučného poriadku a nemožno uvedené rozširovať aj na iný inštitút - odvolanie exekútora

podľa § 16 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na článok 2 ods. 3
Ústavy SR. Zákon neukladal povinnosť pôvodne žalovanému 1/ pri odvolaní z funkcie exekútora vydať
žalobcovi ako oprávnenému z exekúcie vypočítanú odmenu z vymáhanej sumy v dôsledku zmeny
zákonnej úpravy, nakoľko prechodná právna norma § 28 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. ponechávala výpočet
odmeny podľa dovtedy platnej a účinnej úpravy. Okresný súd vyjadril presvedčenie, že nový súdny

exekútor je povinný pokračovať v exekučných konaniach tak, aby bol riadne vysporiadaný nárok žalobcu
voči povinným v exekúciách. Nesúhlasil s názorom vyjadreným žalobcom, že takýmto postupom by
malo dôjsť k porušeniu práva nového súdneho exekútora na podnikanie, keď by predmetné exekúcie
vykonával zadarmo. Nároky nového súdneho exekútora však nie sú predmetom sporu, preto nebolo
úlohou okresného súdu riešiť, akým spôsobom by sa následne po riadnom vykonaní exekúcie mala

určiť odmena pre náhradného exekútora. Okresný súd však uzavrel, že u žalobcu nemohlo dôjsť k
vzniku škody, žalobca nemá nárok z tohto titulu ani voči žalovanému 1/, ani voči žalovanému 2/. Z
uvedených dôvodov okresný súd žalobu zamietol a uviedol, že vzhľadom na právne posúdenie sa už
nevysporiadaval s ostatnými dôkaznými prostriedkami, nakoľko neboli pre samotné rozhodnutie súdu
relevantné.

1.6 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok
na plnú náhradu trov konania, nakoľko boli v spore úspešní.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd postupom
podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.322,87 Eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uplatnil
odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a tvrdil tak, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nevyhnutnosť použitia
ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., ktoré sa podľa žalobcu malo použiť aj v prípade
odvolania súdneho exekútora z výkonu funkcie. Vyhláška č. 288/1995 Z.z. v čase odvolania súdneho
exekútora priamo neupravovala situáciu ako postupovať pri účtovaní odmeny v prípade odvolania
súdneho exekútora z funkcie na jeho vlastnú žiadosť; podľa žalobcu nie je na takúto situáciu použiteľný
právny výklad, že súdny exekútor mal nárok na odmenu počítanú v súlade s ustanovením § 4 ods.

2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. z vymáhanej pohľadávky. Takýto výklad nie je konformný s Ústavou SR,
umožňoval by neoprávnený zásah do vlastníckeho práva, či už na strane oprávneného, ako aj na strane
súdneho exekútora, ktorý vykonáva funkciu náhradníka za odvolaného súdneho exekútora. Takýto
výklad by úplne nedôvodne znevýhodňoval oprávneného, ktorý by v prípade odvolania exekútora z
funkcienajehovlastnúžiadosťumožňoval,abysiodvolávanýexekútoruplatnilvrámciexekúcieodmenu

vypočítanú z vymáhanej sumy, a to aj v prípade, ak by odvolávaný súdny exekútor do momentu jeho
odvolania nemusel vymôcť žiadnu sumu, resp. by vymohol len sumu rovnajúcu sa jeho trovám. Súd prvej
inštancie sa takýmto logickým úvahám v rámci právneho posúdenia v rozsudku vyhol a svoje právne
závery nesprávne a nedôvodne na úkor oprávneného a náhradníka odvolaného súdneho exekútora
oprel o ustanovenie článku 2 ods. 3 Ústavy SR, ktoré sa však vzťahuje na určenie postavania občanov

v právnom štáte a nie postavenia štátnych orgánov v právnom štáte. Súd prvej inštancie sa mal riadiť
pri výklade predmetných ustanovení vyhláškou č. 288/1995 Z.z., ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy
SR. Súdny exekútor JUDr. Juraj Franta vykonával v čase vedenia exekúcií výkon štátnej moci, mal
postupovať ako štátny orgán a pokiaľ nemal pre prípad odvolania z funkcie na základe jeho žiadosti
stanovený postup pre určenie jeho odmeny v momente jeho odvolania, mal postupovať tak, ako keby

bol z exekúcie vylúčený. Zo sumy vymoženej od povinného si mohol zraziť v momente jeho odvolania z
funkcie odmenu len v zmysle ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., a teda odmenu z ním
dovtedy od povinných vymoženej sumy.

2.2 Žalobca tak uzavrel, že súd prvej inštancie právne nesprávne vyhodnotil vec; vec mal vyhodnotiť tak,

že súdny exekútor bol fakticky vylúčený z výkonu exekúcií, ktoré v prospech žalobcu vykonával a keďže
ku dňu 01.02.2009 nedošlo k vymoženiu celých vymáhaných súm, ale len k vymoženiu ich častí, nárok
na odmenu exekútora mal pôvodný exekútor určiť postupom podľa § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995
Z.z.. Pokiaľ si však reálne úmyselne ponechal z titulu svojej odmeny a náhrady hotových výdavkov
v jednotlivých exekúciách spolu nad rámec jemu prislúchajúcej odmeny sumu 17.322,87 Eur, konal v

rozpore so zákonom. Pri správnom právnom vyhodnotení veci mal súd prvej inštancie vyhodnotiť, že na
strane súdneho exekútora existoval nesprávny úradný postup, tento nesprávny úradný postup aj ostatné
zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody boli v súdnom konaní preukázané, a teda nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom mal okresný súd žalobcovi voči
žalovaným 1/ a 2/ priznať v plnom rozsahu.

3. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sa k odvolaniu napriek výzve okresného súdu písomne nevyjadrili.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

5.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.6.Odvolacísúdpreskúmalvšetkypodstatnéodvolacienámietkyžalobcu,akoajpredchádzajúcekonanie
spolusnapadnutýmrozhodnutímsúduprvejinštancie.Súdprvejinštanciedospelksprávnymskutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne

posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

7. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými
úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a
zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu.
S argumentáciou okresného súdu a jeho záverom, že je potrebné žalobu zamietnuť, sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach závery okresného súdu odkazuje. V prejednávanej

veci ide o nárok žalobcu na zaplatenie finančnej čiastky ako škody, ktorá mu vznikla v dôsledku ním
tvrdenéhonesprávnehoúradnéhopostupusúdnehoexekútora(pôvodnýžalovanývrade1/),zaktorýmá
zodpovedať súdny exekútor (resp. jeho právny nástupca) a štát v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z.. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu sú vo všeobecnosti protiprávny úkon, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody; v niektorých prípadoch sa vyžaduje

zavinenie.

7.1 Pokiaľ žalobca uplatnil svoj nárok v zmysle ustanovení zákona č.514/2003 Z.z. odvolací súd uvádza,
že nato, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc (tu súdny
exekútor), musia byť naplnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa citovaného zákona. Škoda by

v takom prípade musela byť spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva.
Druhým predpokladom je vznik škody. Medzi škodou a konaním, ktoré viedlo k vzniku škody musí
byť daná priama príčinná súvislosť. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
má charakter objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie, dôkazné bremeno na preukázanie
splnenia podmienok zodpovednosti za škodu znáša však ten, kto tvrdí, že mu škoda vznikla. Podľa

ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišujeme zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca tvrdil, že
súdny exekútor postupoval nesprávne, pokiaľ svoju odmenu vyčíslil z vymáhanej pohľadávky, resp. pri
odvolaní z funkcie súdneho exekútora si ponechal odmenu, na ktorú nárok nemal.

7.2 Pokiaľ ide o skutkový stav okresný súd ustálil, že exekučné konania, v rámci ktorým mala žalobcovi
vzniknúť škoda, boli začaté v rokoch 1996 - 2002, neskôr začaté exekučné konanie zistené nebolo. Toto
skutkové zistenie žalobca v podanom odvolaní nespochybnil.

7.3 Pri stanovení odmeny súdneho exekútora je potrebné vychádzať z ustanovenia § 196 zákona

č. 233/1995 Z.z., podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času; podľa ustanovenia § 199 citovaného
zákona výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich
určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora
(§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a

rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Odmenu a náhrady súdnych
exekútorov upravovala vyhláška č. 288/1995 Z.z.. S prihliadnutím na začatie exekučných konaní (roky
1996 - 2002) je potrebné poukázať na ustanovenie § 27a, podľa ktorého v exekučných konaniach
začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Základom na určenie
odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie bola výška

vymoženej pohľadávky, ak vyhláška ďalej neustanovovala inak (§ 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.).
Ak teda súdny exekútor svoju odmenu určil z vymáhanej pohľadávky, jeho postup nebol v rozpore s
právnou úpravou. Novelizované ustanovenie § 4 ods. 1, podľa ktorého sa odmena určila z vymoženej
pohľadávky, nebolo možné, s prihliadnutím na ustanovenie § 27a vyhlášky, aplikovať.

7.4 K uvedenému, výkladu pojmu „vymáhaná suma“ ako základu pre určenie odmeny súdneho
exekútora, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutím sp.zn. 3M Cdo 12/2009, v ktorom
uviedol nasledovné: „Základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti
pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§6, § 14 až 16). To znamená, že za výkon exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4
ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti,
odmeny pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene,

ktorou sa odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi vždy
odmena vypočítaná z vymáhanej sumy. Za vymáhanú sumu je treba považovať peňažnú sumu uvedenú
v poverení na vykonanie exekúcie. Preto nemožno prijať záver, ktorý je v rozpore s dikciou zákona, že
základom nároku pre výpočet odmeny súdneho exekútora je súdnym exekútorom skutočne vymožená
peňažná suma“.

7.5 Žalobca sa nedôvodne vo vzťahu k odmene súdneho exekútora domáhal aplikácie ustanovenia §
16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., podľa ktorého ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie
vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška
vymoženej pohľadávky. Žalobca ani netvrdil, že predmetné exekučné konania boli zastavené. Pokiaľ ide

o vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie,
ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania
alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku).
Ide o situáciu, keď pre pomer k veci možno mať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti v
exekučnom konaní. Vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie sa týka vždy konkrétneho

exekučného konania. Naproti tomu zánik funkcie súdneho exekútora je následkom smrti exekútora,
vyhlásenia exekútora za mŕtveho a odvolania exekútora. Dôvody pre odvolanie exekútora (okrem
odvolania na jeho žiadosť) sú spojené so zánikom predpokladov pre jeho vymenovanie.

7.6ZákonodarcavustanoveniachoodmenesúdnehoexekútorapodľaustanoveníExekučnéhoporiadku

a vo vyhláške č. 288/1995 Z.z. jasne definoval, aký je základ pre určenie odmeny súdneho exekútora
(§ 4 ods. 1) a uviedol, v ktorých prípadoch je základ na určenie odmeny súdneho exekútora stanovený
inak (§ 6, § 14-16 vyhlášky). Zánik funkcie súdneho exekútora a jeho vplyv na odmenu súdneho
exekútora (stanovenie základu pre určenie odmeny) definovaný nie je. Postup, ktorého sa žalobca
domáha (aplikácie ustanovenia § 16 ods. 2 aj pre prípad zániku funkcie exekútora), nie je výkladom

ustanovení exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. ale dotvorením právnej normy spôsobom,
s ktorým zákonodarca nepočítal. Ak podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. zánik funkcie súdneho exekútora
nemá vplyv na určenie základu pre jeho odmenu, je potrebné postupovať podľa jej ustanovenia § 4
ods. 1.

7.7 Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že výklad, ktorý prijal súd prvej inštancie nie
je konformný s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko umožňuje neoprávnený zásah do vlastníckeho
práva žalobcu (oprávneného v exekučných konaniach). Základom odmeny súdneho exekútora je výška
vymáhanej pohľadávky (§ 4 ods. 1 s poukazom na ustanovenie § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z.) bez
ohľadu na skutočnosť, či exekúciu vykonáva jeden súdny exekútor, alebo v dôsledku zániku funkcie

súdneho exekútora exekúciu vykonáva jeho náhradník, ustanovený Slovenskou komorou exekútorov.
Vzhľadom k tomu, že exekučné konania začali v rokoch 1996 - 2002, základom pre výšku odmeny
súdneho exekútora by bola výška vymáhanej pohľadávky; celková odmena súdneho exekútora (bez
ohľadu na to, či došlo k zániku funkcie súdneho exekútora a ustanoveniu náhradníka), by bola totožná,
ako ju vyúčtoval a pre seba vymohol pôvodný súdny exekútor. Žalobcovi tak žiaden nárok, ujma, resp.

škoda nevznikla. Žalobca by v rámci exekučných konaní nezískal viac, ako mu po odpočítaní odmeny
súdneho exekútora z vymožených súm bolo vyplatené, predovšetkým z dôvodu, že v danom prípade je
základom pre určenie odmeny súdneho exekútora výška vymáhanej pohľadávky, čo platí bez ohľadu na
to, či pohľadávku vymôže pôvodne poverený súdny exekútor alebo jeho náhradník.

7.8 Súd konajúc o žalobe žalobcu na zaplatenie sumy 17.322,87 Eur nemohol rozhodovať o prípadných
nárokoch náhradného súdneho exekútora, resp. o vzájomnom vyrovnaní pôvodne ustanoveného a
náhradného súdneho exekútora, keďže Slovenskou komorou exekútorov ustanovený náhradník nie je
účastníkom sporu a v prejednávanom spore žiadny nárok neuplatnil.

7.9 Ani nesprávna aplikácia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky okresným súdom nemá za následok
nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ak exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 Exekučného poriadku v znení do
31.10.2013), resp. je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonuexekučnýchtitulov(vzneníod01.11.2013),môžekonaťibanazákladeústavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Z vyššie uvedeného však
vyplýva, že postup pôvodného súdneho exekútora, z ktorého žalobca vyvodil uplatnený nárok, nebol

rozporný s Exekučným poriadkom a ani ustanoveniami vyhlášky č. 288/1995 Z.z..

8. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods.
2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý
správne poukázal na pomer úspechu v spore.

9. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p..
V predmetnom prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní 1/ a 2/, preto im podľa vyššie

uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si ale neuplatnili a zo
súdneho spisu ani nevyplýva, že by im účasťou v odvolacom konaní trovy konania vznikli.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).