Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/171/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116203917
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116203917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: I., proti žalovanému D., o určenie
vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. júla 2019,
č.k. 18C/50/2016-65, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 470 ods. 2
veta prvá CSP, § 1 ods.1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zák. č.
87/91 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č.

XXXX vedenom Okresným úradom W., katastrálnym odborom pre k. ú. L. K., a to k pozemku parcela
registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 a rodinnému domu súp. č.
XXX postaveného na parcele registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2
v podiele 1/2. Keďže sa jedná o určenie, či tu právo je a žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, zaoberal sa súd prvej inštancie primárne otázkou, či žalobca má na takomto určení
naliehavý právny záujem v súlade s § 80 písm. c/ O. s. p. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na

požadovanomurčeníbudedanýspravidlavtedy,akbybeztohtourčeniaboložalobcovoprávoohrozené,
alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Výrok súdu o
určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje
bez toho, že by ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny
záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom
a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym
prostriedkom odstrániť. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nemá naliehavý

právny záujem na určení vlastníckeho práva. Konštatoval, že žalobca predmetom tohto konania učinil
určenie vlastníckeho práva na tom skutkovom základe, že v roku 1987 bez povolenia príslušných
orgánov vycestoval mimo územia republiky, za čo bol aj rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne
sp. zn. 5T 317/88 odsúdený pre spáchanie trestného činu opustenia republiky. V dôsledku
toho mali predmetné nehnuteľnosti pripadnúť do vlastníctva štátu v súlade s ustanovením
§ 453a Občianskeho zákonníka účinného do 31.03.1991. Takýto nárok však podľa názoru súdu prvej

inštancie podlieha právnej úprave zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.
Uvedený zákon presne stanovuje podmienky, za ktorých sa oprávnená osoba mohla domáhať vydania
veci, pričom pokiaľ tak neurobila v zákonom stanovenej lehote, jej nárok zanikol. Jednalo sa totiž oprekluzívnu lehotu. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že všetky podmienky stanovené zákonom
č. 87/1991 Zb. boli splnené. Oprávnenou osobou bol žalobca, ktorý s ohľadom na nie dlhý časový
úsek od opustenia republiky bol bezpochyby štátnym občanom ČSFR, pričom túto skutočnosť žiadna

zo strán nespochybňovala. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca v danom čase
nemal ani trvalý pobyt na území ČSFR. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že bol oprávnenou
osobou na uplatnenie reštitučného nároku. Skutočnosť, že v súčasnosti je už štátnym občanom T.,
nezakladá jeho nárok k dotknutým nehnuteľnostiam podľa iných právnych predpisov. Rovnako tak bol
splnený aj dôvod pripadnutia veci štátu, a to okolnosti uvedené v § 453a Občianskeho zákonníka vtedy

účinného. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že práve podľa § 453a Občianskeho zákonníka neboli
splnené podmienky pre pripadnutie nehnuteľností štátu, súd prvej inštancie poukázal na stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.07.1993 uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR č. 34/1993, podľa ktorého pri posudzovaní toho, či vec
prešla na štát podľa skôr platného ustanovenia § 453a Občianskeho zákonníka (porov. § 6 ods. 1 písm.
a) zákona č. 87/1991 Zb.), keď sa občan zdržiaval v cudzine, je potrebné vychádzať z toho, či

bolo vydané opatrenie finančného odboru bývalého okresného národného výboru o realizácii tohto
majetku pre štát. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že bolo vydané osvedčenie o pripadnutí
vecí štátu podľa § 453a Občianskeho zákonníka Finančným odborom Okresného národného výboru v
G. J., a preto súd prvej inštancie mal za to, že predmetné nehnuteľnosti pripadli do vlastníctva štátu s
tým, že ak by tomu tak aj nebolo, je potrebné si uvedomiť, že ak by došlo len k faktickému zmocneniu

sa veci, ktoré by nebolo právne podložené, nedošlo by k tomu, že by vec prešla na štát v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., ale išlo by o prípad, kedy by štát získal vec
bez právneho dôvodu (viď citované stanovisko). Aj v takomto prípade by však bol založený reštitučný
nárok oprávnenej osoby, a to podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.. Z uvedeného vyplýva, že ako
v prípade splnenia podmienok podľa § 453a Občianskeho zákonníka, tak aj v prípade ich nesplnenia

titulom nadobudnutia veci bez právneho dôvodu, by bolo nevyhnutné postupovať podľa ustanovení
zákona č. 87/1991 Zb. a nárok na vydanie veci si uplatniť v súlade s týmto zákonom. Žalobca si
však nárok v súlade s týmto zákonom neuplatnil, čo aj sám potvrdil. Nie je preto možné, aby sa následne
svojich práv domáhal žalobou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné si uvedomiť, že
reštitučnépredpisymajúpovahulexspecialisvovzťahukObčianskemuzákonníku,ktorýpredstavujelex

generalis. Ak teda oprávnená osoba mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, nemôže
sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov. Existencia špeciálnej
úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa
týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých
dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov

špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle
všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví
reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok
uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania
nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného

predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota
osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už
nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu
alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom
narozsahsocializáciemajetkuvrokoch1948-1989byišloužoneistotuvznačnomrozsahuatakýtostav

by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné
obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 177/2013).
S poukazom na uvedené za stavu, keď žalobca nevyužil možnosť žiadať v stanovenej lehote
o vydanie dotknutých nehnuteľností podľa príslušných reštitučných zákonov, súd prvej inštancie žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť uviedol, že sú mu známe rozhodnutia, na ktoré

žalobca poukazoval v snahe presvedčiť súd, že jeho nárok je dôvodný podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, avšak citované rozhodnutie Ústavného súdu SR je z hľadiska časového neskôr vydané, čo
bezpochyby nasvedčuje postupnému odklonu od právneho názoru, podľa ktorého bolo možné rovnaké
nároky uplatňovať nie len podľa reštitučných zákonov, ale aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Uvedené nepriamo potvrdzuje aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 736/2016, v ktorom

Ústavný súd kritizoval postoj Najvyššieho súdu SR vedúci k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka
namiesto reštitučných predpisov, pričom sa vôbec nevysporiadal s inými rozhodnutiami,
príp. teoreticko-právnou doktrínou, podľa ktorých je aplikácia všeobecných právnych predpisov pred
špeciálnymi predpismi nežiaduca. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému,ktorý bol v konaní stranou s plným úspechom v spore, náhradu trov nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Súdu prvej
inštancie vytýkal, že svoj záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
vlastníckeho práva na strane žalobcu založil na skutočnostiach, ktoré nemal ničím riadne zistené ani

preukázané. Uviedol, že súd prvej inštancie totiž neexistenciu naliehavého právneho záujmu vzhliadol
v tom, že žalobca mohol ako oprávnená osoba nárok na vydanie predmetných nehnuteľností uplatniť
podľa osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v reštitučnom predpise, a to zák. č. 87/91 Zb. a pokiaľ tak
neurobil, tak nemôže mať naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam v zmysle podanej určovacej žaloby podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Žalobca nerozporoval vo všeobecnej rovine právne závery, na ktoré v tomto smere súd prvej

inštanciepoukázal,avšaktvrdil,žesúdprvejinštancietietoprávnezáverynesprávneaplikoval.Poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci č. III.ÚS 177/2013, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo
130/2007, 6Cdo 71/2011 a 6Cdo 67/2012, z ktorých vyplýva právny záver, v zmysle ktorého reštitučné
predpisy kú k všeobecným predpisom akým je Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality, ktorý vzťah sa
riešipodľazásadylexspecialisderogatlegigenerali,čoznamená,žetam,kdeexistuješpeciálnaúprava,

nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného
predpisu ako špeciálneho, a teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu
vlastníctva podľa všeobecných predpisov. Uviedol, že zároveň z tohto právneho záveru vyplýva, že tento
platí vtedy, ak sa oprávnená osoba domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných
predpisov, a to aj formou určenia vlastníckeho práva, napriek tomu, že mohla žiadať o vydanie veci

podľareštitučnéhopredpisu.Tedapodstatatohtoprávnehozáveruspočívavtom,žemožnosťuplatnenia
ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov vrátane žaloby o určenie vlastníckeho
práva je limitovaná nemožnosťou žalobcu uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa špeciálneho
reštitučného predpisu. Uviedol, že súd prvej inštancie v tomto smere len konštatoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku, že žalobca bol oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku vo vzťahu

k predmetným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 87/91 Zb., avšak túto skutočnosť nemal ničím preukázanú,
a to ani žiadnym konkrétnym dôkazom a ani nespornými tvrdeniami strán sporu o tejto skutočnosti.
Dôvodil, že na úspešné uplatnenie reštitučného nároku žalobcom na predmetnej nehnuteľnosti bolo
potrebné, aby žalobca v lehote najneskôr do 01.10.1991 uplatnil reštitučný nárok výzvou na vydanie
veci, ku ktorej by musel pripojiť listiny preukazujúce splnenie podmienok na vydanie veci, vrátane

podmienky, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1 uvedeného právneho predpisu. Už zo
skutočnostíuvedenýchžalobcomvpodanejžalobenepriamovyplýva,žežalobcapoodňatípredmetných
nehnuteľností, v ktorých mal naposledy trvalý pobyt ešte v Československej socialistickej republike,
následne žiadne iné bývanie na území tohto štátu nezískal, a teda ani v čase nadobudnutia účinnosti
zák. č. 87/1991 Zb. a ani v následnom časovom období na uplatnenie reštitučného nároku podľa tohto

právneho predpisu nemal trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky, keď v tom
čase mal svoj pobyt v T. a už z toho je zrejmé, že žalobca nemohol podmienku oprávnenej osoby podľa
tohto reštitučného predpisu spĺňať a svoj nárok na predmetnej nehnuteľnosti v zmysle tejto špeciálnej
právnej úpravy uplatniť. Súdu prvej inštancie vytýkal, že zamietnutie žaloby odôvodnil neuplatnením
reštitučného nároku, hoci z doposiaľ zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca vôbec nespĺňal

podmienky pre možnosť úspešného uplatnenia reštitučného nároku.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol v danej právnej veci správne, v súlade s platnými právnymi
predpismi, po zohľadnení skutkového a právneho stavu dostatočne preukázaného v konaní účastníkmi

konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta naplnenie dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).6. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP), existenciu ktorej vady nezistil a

samotný odvolateľ v konkrétnostiach jej naplnenie ani netvrdil.

7. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov,

či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

8. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

9. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

10. Základom sporu v danej veci je otázka konkurencie reštitučných žalôb a žaloby na určenie
vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovených reštitučných lehôt.

11. Táto otázka bola opakovane riešená súdmi Slovenskej i Českej republiky, ktoré riešenie vzhľadom
na rovnakú právnu úpravu a spoločnú právnu minulosť v rozhodnom období je použiteľné i v našich
podmienkach. Výsledkom riešenia sú rôzne názory na možnosť uplatnenia nárokov oprávnených
osôb po uplynutí prekluzívnych reštitučných lehôt vlastníckou žalobou podľa všeobecných predpisov

občianskeho práva. V rámci rozhodovacej činnosti súdov (všeobecných súdov aj ústavného súdu),
tak v Slovenskej republike ako aj v Českej republike, sa vyskytujú dva opačné
názory. Podľa prvého názoru v prípade márneho uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučného nároku
oprávnená osoba môže svoj nárok uplatniť vlastníckou žalobou argumentujúc nepremlčateľnosťou
vlastníckeho práva a tým, že Občiansky zákonník ako všeobecný predpis obsahuje ustanovenia o

ochrane vlastníckeho práva, ktoré je možné použiť v prípade, ak nie je možné využiť ochranu podľa
osobitného (reštitučného)predpisu. Podľa opačného názoru po márnom uplynutí reštitučných lehôt už
nie je možné nárok uplatniť vlastníckou žalobou vzhľadom na to, že, ak existuje špeciálna úprava
(reštitučnépredpisy),nemožnopoužiťúpravuvšeobecnú(Občianskyzákonník)zdôvodu,ževlastníckou
žalobou nie je možné obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.

12. Podľa niektorých názorov je možné uplatňovať nárok žalobou podľa Občianskeho zákonníka hlavne
v prípadoch, ak neexistuje žiadna listina, rozhodnutie ani zákonné ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo
záver, že štát alebo iná právnická osoba nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

13. O taký prípad v danej veci nejde. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že existuje osvedčenie
o pripadnutí majetku štátu na základe § 453a Obč. zákonníka, na základe ktorého vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát na základe § 453a Obč. zákonníka a § 1 písm. g/ vyhl. č.
61/86 Zb. a do správy Okresného národného výboru G. J..

14. Podľa iných, prevažujúcich názorov nie je možné konkurenciu riešiť inak než v
zmysle všeobecnej zásady o predpise všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali).
Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné ten istý
nárok uplatňovať podľa iného predpisu. To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnompredpise, a to buď formou žaloby na vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho
zákonníka, alebo žalobou na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, je možné iba vtedy,
ak v špeciálnom (reštitučnom) zákone chýba osobitná právna úprava. Tento výklad vzťahu reštitučných

predpisov k predpisom všeobecným (Občiansky zákonník) je možné oprieť aj o ďalší argument. Podľa čl.
1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je právny štát. Jedným zo základných princípov právneho štátu
je princíp právnej istoty. Z úvodných ustanovení reštitučných predpisov vyplýva, že ich účelom je nielen
zmiernenie majetkových krívd spôsobených oprávneným osobám v rozhodnom období, ale aj úprava
vzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si nie je možné predstaviť bez ich konečného vyrovnania, to

znamená bez toho, aby bolo vlastníctvo nehnuteľnosti k určitému momentu isté.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom z posledných rozhodnutí zaujal stanovisko k otázke
konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013.
Z tohto rozhodnutia vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou
vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex

specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Pokiaľ by i naďalej bolo
možné sa domáhať vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré
bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci,
bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu
nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto

nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota
budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom k rozsahu socializácie majetku v rokoch 1948 -
1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho
štátu. Poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone
prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého

reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty
v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky
uplatňovať „donekonečna“.

16. Definitívne stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby by mohlo zaujať plénum

Ústavného súdu Slovenskej republiky v záujme zjednotenia rozhodovacej činnosti súdov na našom
území. O existencii takéhoto zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu nemá odvolací súd
vedomosť.

17. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 71/2011 pri riešení konfliktu ochrany dobrej

vieryaochranyvlastníctvajepovinnosťousúduvkaždejprejednávanejvecivyvinúťmaximálneúsiliepre
nájdenie takého riešenia, ktoré bude zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti. Na uvedené
v podanom odvolaní poukazoval aj žalobca, avšak nemožno ponechať bez povšimnutia, že žalobca v
konanípredsúdomprvejinštancieneuviedolžiadnekonkrétneokolnosti,prektorénemoholreálnevyužiť
jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy, netvrdil, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného

nároku podľa príslušných reštitučných predpisov by bránila objektívna skutočnosť, ktorá by mala za
následok, že v kolízii môže prevážiť zásada „vigilantibus iura“ nad nedbanlivosťou, či nedostatočnou
obozretnosťou žalobcu. Žalobca v konaní výlučne namietal, že neboli splnené zákonné predpoklady
na pripadnutie predmetných nehnuteľností do vlastníctva štátu v zmysle ust. § 453a ods. 1 Obč.
zákonníkatým,ženevráteniesažalobcusmanželkouzturistickéhopobytuvstanovenomčasenemožno

považovať za také konanie, ktorým sa ako vlastníci týchto nehnuteľností trvale zbavili možnosti tieto
obvyklým spôsobom užívať. V samotnej žalobe pripustil, že je pravdou, že žalobca a jeho manželka
mali možnosť po nadobudnutí účinnosti zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách uplatniť na
predmetné nehnuteľnosti reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. a/ a že žalobca a jeho manželka tento
reštitučný nárok neuplatnili v príslušných lehotách, pričom poukazoval na ustálenú súdnu prax, z ktorej

má vyplývať, že reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu legis specialis za
predpokladu, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Trval na tom, že nemožno vylúčiť uplatnenie
nárokov podľa Obč. zákonníka vrátane jeho ustanovení o ochrane vlastníckeho práva. Preto, čo sa týka
ďalšej odvolacej námietky žalovaného uplatnenej v odvolacom konaní, keď súdu prvej inštancie vytýkal,
že tento len konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca bol oprávnenou osobou na

uplatnenie reštitučného nároku vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 87/1991 Zb.,
avšak túto skutočnosť nemal ničím preukázanú, odvolací súd uvádza, že podľa v súčasnosti platného
a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, tak
uvedené skutkové tvrdenia žalobcu predstavujú tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP,ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP, ktorý stanovuje, že prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria podľa § 149 CSP aj skutkové
tvrdenia,popretieskutkovýchtvrdeníprotistrany,návrhynavykonaniedôkazov,hmotnoprávnenámietky,

možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je aj
počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,
ktorédoteraznebolipoužité,alelenvtedy,aksatýkajúprocesnýchpodmienok,týkajúsavylúčeniasudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v

konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie
nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie
prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej
inštancie. Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre
uplatnenie novôt zo strany žalobcu v odvolacom konaní.

18. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti žalobcovi starú zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,
podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu

strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

19. Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli,
a preto odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393

ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).