Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 12, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/705/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213344
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Žiar nad Hronom, č. k. 6C/164/2012 - 56 zo dňa 06. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, zamietol návrh navrhovateľa vo veci
samej, odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa

na zákonného sudcu a na nestranný súd, súd rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa
ktorého, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto
konanie podnet. Dôvodom pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., však vždy
musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka.
Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V danom prípade zaujatosť
vec prejednávaného zákonného sudcu navrhovateľ namietal už v návrhu na začatie konania. O jeho

námietkebolorozhodnutéKrajskýmsúdomvBanskejBystriciakosúdomnadriadenýmpodľa§16ods.1
O. s. p. tak, že vo veci zákonnú sudkyňu nevylúčil. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil
svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom
rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania, preto jeho návrh na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Vo veci samej sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
keďže Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnej veci nerozhodol o zmene exekútora do 30 dní
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na
ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú privýkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z obsahu
exekučného spisu tamojšieho súdu sp. zn. 14Er/1723/2006 nesporne vyplýva, že dňa 24. 10. 2006 podal
súdny exekútor JUDr. Jozef Ďurica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu Rozsudku stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1911/06 zo dňa 09. 06. 2006,
v právnej veci oprávneného (tu žalobca) proti povinnému: O. N., pre vymoženie sumy 10 040,- Sk s
prisl. Dňa 02. 11. 2006 tunajší súd vydal poverenie č. 5613 007165 pre súdneho exekútora JUDr. Jozefa
Ďuricu na vykonanie vyššie uvedenej exekúcie. Dňa 02. 11. 2009 bol tunajšiemu súdu doručený návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Toto podanie bolo dňa 13. 11. 2009 doručené súdnemu

exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi na vyjadrenie sa k trovám exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 22. 01. 2010 vyčíslil trovy exekučného konania vo
výške 25,70 €. Uznesením č. k. 14Er/1723/2006-20 zo dňa 27. 05. 2010 súd vyhovel návrhu na zmenu
exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a zároveň rozhodol
o trovách exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu. Pričom predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.6.2010 a v časti trov exekúcie dňa 12. 11. 2010 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/260/2010-28 zo dňa 27. 10. 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd dospel k záveru, že nie sú splnené hmotnoprávne
podmienky pre zodpovednosť štátu a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, kedy odporca mal vo veci

plný úspech, avšak v spojení s konaním mu trovy nevznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol

postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ďalej poukázal
na to, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania
vylúčiť, aj s ohľadom na prax iných súdov. Za týchto okolností, že názor krajského súdu vo veci
nestrannosti pri rozpore s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú

sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí
rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie.

Navrhovateľ podal odvolanie aj proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pričom v čase
podania odvolania o zamietnutí návrhu vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho

rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho
možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ taktiež uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu
na pojednávaní, nemal sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo k

degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť
rozhodnutievšeobecnéhosúduvyjadriťsakskutkovýmaprávnymotázkamveci.Navrhovateľakostrana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Namietal, že súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou nesprávneho úradného
postupu v podobe zbytočných prieťahov. Poukázal však na podstatu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak
nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných

prieťahov. Prvostupňový súd si z týchto právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú (zbytočné
prieťahy), rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval.Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ argumentuje, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, tieto námietky súd zmätočné a svedčia o paušálnosti podávaných

odvolaní, pretože súd sa v odôvodnení rozhodnutia škodou nezaoberal, pretože nebol zistený základný
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti súdom ani nesprávny
úradný postup.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený

prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní dôkazu
oboznámením sa s predmetným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bol návrh podaný bezdôvodne. V konaní
bolo preukázané, že súd pri rozhodovaní o zmene exekútora žiadnu lehotu neporušil. Správne uviedol,
že je nutné preukázať základné predpoklady vzniku zodpovednosti na náhradu škody, pretože nebolo
preukázané porušenie povinnosti, návrh zamietol. Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden

z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací
súd konštatuje, že navrhovateľ vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl
spočíva. Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.

K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že
predpokladyprevydanierozsudkuprezmeškaniepodľaust.§114ods.5apodľa§153bods.1O.s.p.sú
rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v odvolaní protirečí,
keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej strane sa domáha
vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie pojednávania. V

obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať, neukladá mu
však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, preskúmal vec v rozsahu daným ust. § 212 ods. 1 O.
s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Navrhovateľ vo veci samej sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.

z. z dôvodu, že Okresný súd Žiar nad Hronom v exekučnej veci 14Er/1723/2006 nerozhodol v lehote 30
dní (podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného od 01. 09. 2005, podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku platného od 01. 12. 2006) o návrhu oprávneného na zmenu exekútora od doručenia návrhu.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov
konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitéhodôvodu.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody

a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo
konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,

ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v

danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon

neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu),

treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 06. 05. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené predvolanie dňa 31. 03. 2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu oficiality.

Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania.
Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť.
V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov,
pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z

hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Navrhovateľ doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 30. 04. 2014 „návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ z dôvodu námietky
porušenia nestrannosti súdu, pretože podľa názoru navrhovateľa vo veci koná nie nestranný a

zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť nariadenie pojednávania až do konečného, ústavne konformného
rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci, pričom zároveň
poukázal na to, že podal na ústavný súd sťažnosť na porušovanie základného práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces a práva
na nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia

ústavného súdu.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu

rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, nie je však povinnosť súdu vyhovieťnávrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením i označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto

prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom. (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013)

O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom,
pod sp. zn. 6C/164/2012 bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.:

13NcC/86/2012-8 z 08. 10. 2012 tak, že z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 6C/164/2012 zákonnú sudkyňu nevylúčil.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz navrhovateľa na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom
a fakultatívnom prerušení konania. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,
to znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený
prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s.

p. Pokiaľ zo strany navrhovateľa bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie.

Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať
pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci
samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania.

Navrhovateľ pred pojednávaním vo veci žiadal zrušiť pojednávanie, čo prvostupňový súd
nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania aj vzhľadom na obsah svojho odôvodnenia
uznesenia, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania. Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil ako
správne, námietka navrhovateľa ohľadom odňatia konať pred súdom je neopodstatnená.

Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR
v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013
z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z
26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013

z 15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa
riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

V uvedenom prípade nerešpektovanie požiadavky navrhovateľa na osobnú účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. Rovnako nie je možné ani prihliadnuť ani na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať
svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v
rámciprincípuarbitrárnehoporiadkuuskutočniťkonanietak,abybolovydanémeritórnerozhodnutieibez

súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho
konania.

Jeplnevsúladespožiadavkouhospodárnostikonania,abysúdonávrhunaprerušeniekonaniarozhodol

tým istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci samej. Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup
v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi
stav právnej istoty.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec vo svojej podstate správne právne posúdil,
na súdený prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní

dôkazu oboznámením sa s predmetným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu, a zo strany navrhovateľa bola žaloba podaná bezdôvodne. Aj keď
prvostupňový súd o zmene exekútora nerozhodol do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
jeho zmenu, dĺžka exekučného konania od žiadosti o zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o tejto
zmene nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že nešlo o
nesprávny úradný postup spočívajúci podľa tvrdení navrhovateľa o existencii prieťahov v predmetných
exekučných konaniach ako jedného z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd zdôrazňuje, že z judikatúry Ústavného súdu vyplýva, že
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu
základného práva podľa článku 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje štyri základné kritériá, a to právna a
faktická zložitosť veci, správanie sa účastníkov súdneho konania, postup samotného súdu a význam
veci pre účastníka na. V danom prípade je významná tá skutočnosť, že navrhovateľ pred okresným

súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní ( ide o stovky až tisíce exekučných konaní).
Aj keď zaťaženosť súdu, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie nie je
dôvodom, ktorý by zbavoval súd, štát zo zodpovednosti za zbytočné prieťahy v
konaní, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v
záujme ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom

podaní navrhovateľa ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
navrhovateľa. V takýchto prípadoch je možné aj z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu
trvania predmety v konaní. Povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa
sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez
zbytočnýchprieťahovavprimeranejdobeajostatnýmúčastníkominýchkonaní,ktorýsapreddotknutým

súdom uchádzajú o súdnu ochranu (II. ÚS 64/97). Zároveň treba poukázať na to, že zbytočné prieťahy
v konaní je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu súdu. Jej nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva upraveného v § 48 ods. 2 ústavy. Odvolací súd vo vzťahu k namietaným
lehotám prvostupňovým súdom poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS

245/2013 - 17, IV. ÚS 606/2112 - 20, keď Ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na okolnosti daného
prípadu, keď je známe, že navrhovateľ zaťažil prvostupňový súd, či súdy veľkým počtom podaní, musel
počítaťsurčitýmtechnicko-administratívnymzdržanímnastranevšeobecnéhosúdu,ktoréspôsobilo,že
ojehožiadostičinávrhubolorozhodnutésurčitýmčasovýmodstupom.Odvolacísúduvádza,žeohľadne
navrhovateľom tvrdených prieťahov sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na

prieťahy v konaní, ani nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské práva.
V zmysle § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 01. 01. 2013 by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie navrhovateľom uplatnených nárokov. V namietaných veciach
nešlo o neodôvodnenú nečinnosť všeobecného súdu, keď nedodržanie zákonnej lehoty bolo priamo
podmienené a spôsobené činnosťou navrhovateľa. Práve táto okolnosť je tou, ktorá vyvracia záver

navrhovateľa, že súd konal prieťahovo, nesústredene, nekoordinovane. Práve naopak, súd musel konať
koordinovane a sústredene aj vzhľadom na množstvo podaní navrhovateľa, keď vo všetkých veciach
vzniesol námietku zaujatosti sudcov okresného súdu, o ktorých musel nadriadený súd rozhodnúť vzákonnej lehote desiatich dní, pričom námietky boli smerované voči všetkým súdom v obvode Krajského
súdu Banská Bystrica. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

Pokiaľ navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací
súd konštatuje, že navrhovateľ vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl
spočíva. Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.

K námietke navrhovateľa, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že

predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa § 153b
ods. 1 O. s. p. sú rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Navrhovateľ si v
odvolaní protirečí, keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na druhej
strane sa domáha vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá nariadenie
pojednávania. V obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto postupovať,
neukladá mu však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na §
142 ods. 1 O. s. p., kde však odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, nakoľko odporca návrhom náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.