Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917203681
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5917203681.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaTurzuačlenov
senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. A. Q., nar. XX. XX.
XXXX, bytom S. XXA, Z. - S., zastúpeného JUDr. Ladislavom Mejstríkom, advokátom so sídlom A. E.
XX, Z., proti žalovaným: 1/ Z. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, toho času bytom D. L. X, XXXX VR
F., Holandsko, 2/ Z. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K. XXX/XX, S., obidvaja zastúpení JUDr. Matúšom

Lemešom, advokátom so sídlom E. XX, E., o zaplatenie 2 140,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 2C/17/2017-214 zo dňa 11. 12. 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v avoči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom (prvý bol zrušený z dôvodu, že v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáha podľa pomeru toho, čo žalovaní nadobudli z dedičstva po neb. B. L., zomr. XX. XX. XXXX, a
to proti žalovanej 1/ zaplatenia sumy 1 051,63 eur, žalovanému 2/ zaplatenia 1 089,32 eur spolu s 5,05
% ročným úrokom z omeškania z uvedených súm od 15. 10. 2015 až do zaplatenia. Mal preukázané a
medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní sú dedičmi po neb. B. L., ktorému žalobca počas jeho života
poskytoval právnu pomoc ako obhajca, nakoľko bol stíhaný pre pokus zločinu týrania blízkej a zverenej

osoby, ktoré stíhanie sa viedlo na OR PZ v Ružomberku pod sp. zn. ČVS: ORP-378/VYS-RK-2014. V
predmetnej veci za života nebohého požiadal jeho švagor žalobcu ako obhajcu o poskytovanie právnych
služieb a zároveň mu vybavil účasť vo väzbe v Žiline, kde sa nebohý nachádzal, a tam mu nebohý
podpísal aj splnomocnenie na zastupovanie v trestnej veci. Žalobca ako obhajca uskutočňoval úkony
právnej pomoci až do smrti nebohého. Nakoľko B. L. zomrel, Okresný súd Ružomberok uznesením
sp. zn. 1T/22/2015 zo 06. 05. 2015 zastavil trestné stíhanie proti nemu ako obžalovanému. V zmysle
uvedeného splnomocnenia žalobca uskutočnil služby právnej pomoci pre obvineného tak, ako boli

vyúčtované vo vyúčtovaní trov obhajoby z 10. 05. 2015, z ktorých žalovaní spochybnili iba dva úkony
právnej služby, s čím sa žalobca stotožnil, avšak i napriek tejto skutočnosti odmietli dlžnú sumu uhradiť.
Na základe ukončenia právnej pomoci žalobca vystavil 30. 09. 2015 faktúru č. 2015415 na nebohého,
kde mu vyfakturoval právne zastupovanie vo výške 3 140,95 eur. Z tejto sumy bola uhradená švagrom
nebohého N. S. suma 1 000,- eur, pričom zvyšnú sumu dedičia uhradiť odmietli. Z tohto dôvodu
žalobca prihlásil túto pohľadávku do dedičského konania po nebohom poručiteľovi, ktoré prebiehalo

na Notárskom úrade JUDr. Márie Macháčkovej pod sp. zn. 7D/83/2015. Žalovaní však odmietli dlh
nebohého uznať a z toho dôvodu preto podal žalobca žalobu na súd a domáhal sa zaplatenia svojho
nároku. Po doplnení dokazovania mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že nebohéhoB.. L., ktorému poskytoval právne služby ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa
informoval o výške odmeny za 1 úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, nesplnenie ktorej
povinnosti sa spája s tým, že advokátovi v takomto prípade odmena podľa § 18 ods. 4 z. č. 586/2003

Z. z. o advokácii nepatrí. Žalobcom navrhnutý svedok S. uviedol, že keď sa rozprával so žalobcom
o výške odmeny, uviedol mu, že táto by nemala presiahnuť sumu 100,- eur, avšak nebol prítomný
pri rokovaní nebohého obvineného vo väzbe so žalobcom, čiže nebol prítomný pri tom, ako mal túto
skutočnosťoznámiťžalobcanebohému.To,žetútoskutočnosťmalžalobcaústneoznámiťB.L.,vkonaní
nebolo preukázané. Žalobca je advokát, a teda musí prísne a striktne dodržiavať ustanovenia právnych

predpisov, najmä tie, ktoré mu ukladajú povinnosť informovať spotrebiteľa právnej služby o tom, koľko
bude stáť ten ktorý úkon právnej služby. V sporom konaní platí povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná,
tedaaksporovástrananejakéskutočnostitvrdí,mápovinnosťichajdokázať.Malzato,žeajpodoplnení
dokazovania zostala táto skutočnosť iba v rovine tvrdení a výpoveď svedka S.. v tomto smere neobstojí,
keď navyše svedok mal so žalobcom v minulosti dobré vzťahy, keď zastupoval ich spoločnosť, a teda
sa jedná o osobu, ktorá má k žalobcovi vzťah, pričom sám svedok inicioval zastupovanie nebohého

žalobcom a vyplatil mu časť odmeny. Samotný žalobca na predchádzajúcom pojednávaní tvrdil, že bola
uzatvorená iba ústna zmluva medzi ním a nebohým, a teda jeho nárok mu prináleží vo výške tarifnej
odmeny podľa vyhlášky, a teda nie je povinný dokumentovať podklady pre písomné vyhotovenie trov
konania. Ďalej žalobca uviedol, že v trestnom spise sa nachádza splnomocnenie, ktorého súčasťou je
informácia o tom, že nebohý klient prehlásil, že je povinný poskytnúť obhajcovi trovy obhajoby, o čom bol

poučený. Poukázal na § 24 ods. 1 zákona o advokácii, z ktorého je zrejmé, že advokát má za poskytnuté
úkonynároknaodmenu,pričomzodseku3tohtoustanoveniavyplýva,žeakodmenaneboladohodnutá,
je povinný poskytnúť odmenu podľa advokátskej tarify, čo je nespochybniteľné. Teda aj táto skutočnosť
oslabuje tvrdenia žalobcu o tom, že nebohého informoval o výške odmeny.

2. Proti uvedenému rozsudku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že jeho žalobe bude v plnom rozsahu
vyhovené. Nestotožnil sa s konštatovaním, že mu vzhľadom na ust. § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003
Z. z. nárok z dôvodu údajnej neinformovanosti nebohého právneho predchodcu žalovaných o výške
náhrady za 1 úkon právnej pomoci a z dôvodu, že neexistuje písomná verzia tejto dohody, nepatrí.

Dohoda môže byť aj v ústnej forme a s prihliadnutím na ostatné okolnosti daného prípadu je nutné tieto
vyhodnotiť a zobrať na zreteľ pri právnom posúdení, keďže tieto skutočnosti tvoria ucelenú a logickú
reťaz, na základe ktorej je dôvodné tvrdiť, že nebohý bol informovaný o výške náhrady za úkon obhajoby.
Logickosť skutkových okolností je možné vidieť v trestnom spise a počte úkonov, pri ktorých bol v
bezprostrednom kontakte s nebohým, tak aj vo výpovedi svedka S.. a svedkyne D., v dokumentoch,

v ktorých sa rieši finančné vysporiadanie vzniknutých trov obhajoby a spôsob ich krytia z majetku
nebohého. Z obsahu týchto výpovedí a trestného spisu odvolací súd zistí, že časové súvislosti a priebeh
porád s nebohým, ako i obsah telefonátov so svedkom jednoznačne napovedajú tomu, že dohoda o
náhrade za 1 úkon obhajoby bola odkonzultovaná a nebohý bol o výške náhrady oboznámený a sám
inicioval list svedkovi, v znení ktorého rozvádza spôsob budúcej úhrady nákladov obhajoby z predaného

majetku. Aj napriek týmto dôkazom nielen tvrdeným, ale aj preukázaným súd opätovne nesprávne
dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o výške odmeny, za ktorej situácie je nutné
podrobiť logické myslenie súdu konfrontácii so skutkovými okolnosťami prípadu, ktoré sú preukázateľné
čo do každej porady s nebohým, čo do rozsahu úkonov, čo do obsahu predložených listín a čo do
správania sa nebohého voči žalobcovi, ako i čo do požiadaviek nebohého vo vzťahu k svojej sestre

a svedkovi S.ovi. S nebohým sa dohodol na odmene vo výške stanovenej vyhláškou, čo v danom
čase pri danom trestnom čine predstavovalo 90,17 eur za úkon právnej pomoci a režijný paušál 8,04
eur, čomu zodpovedá aj výpoveď svedka S.., ktorý uviedol, že náhrada za 1 úkon právnej pomoci
nepresiahne 100,- eur. Preto, ak súd tento dôkaz opäť vyhodnotil v logike uvedenej v predchádzajúcom
rozhodnutí, tak v rozpore so zásadami procesného práva nerovnakého vyhodnotenia vážnosti dôkazov

jednej strany voči dôkazom druhej strany. Ak súd na tieto dôkazy neprihliadol a nevyhodnotil podmienky,
za ktorých k dohode došlo, tak musel ignorovať tú skutočnosť špecifickosti prostredia a nemožnosti
prítomnosti inej osoby na preukázanie opaku. Pri prístupe k osobe nebohého v danom čase sa javí
byť nepravdepodobné, že by predmetom rozpravy nebola finančná otázka. Ak teda súd prijal právny
záver o neunesení dôkazu poskytnutia informácií zo strany žalobcu, tak prijal nesprávny záver, keďže

celé hodnotenie dôkazov a prijatie právneho záveru sa podľa vydaného rozsudku sústredilo na túto
spornú skutočnosť. Z obsahu odôvodnenia nevyplýva súvislá niť logických záverov majúcich oporu vo
vykonanom dokazovaní a zákone, nie je možné prijaté závery podrobiť právnej analýze, prečo daným
dôkazom súd neveril a obmedzil sa iba na konštatovanie, že neuniesol dôkazné bremeno o preukázanídohody, keď vzhľadom na smrť jedinej osoby, ktorá to mohla preukázať, došlo k oslabeniu pozície
žalobcu. To však neznamená, že zo všetkých okolností prípadu nie je možné logicky takýto záver
prijať. Súd zaujal postoj, ktorý korešponduje s pôvodným rozhodnutím i napriek po vykonaní dôkazov

zmenenej dôkaznej situácii a obmedzil sa iba na to, že tvrdenie svedka S.. o tom, že úkon nepresiahne
100,- eur, nie je riadnym splnením povinnosti advokáta. Tu opomenul vyhodnotiť okolnosti spomínané
samotným svedkom, ktoré mali vplyv na jeho pamäť a orientačne uviedol sumu okolo 100,- eur. Ak
potom úkon právnej pomoci predstavuje 90,17 eur a režijný paušál 8,04 eur, spolu 98,21 eur, tak potom
vyjadrenie svedka, že úkon nepresiahne 100,- eur, zodpovedá skoro presnej vedomosti za úkon a

nie je možné takúto výpoveď vyhodnocovať v jeho neprospech. Jasnú snahu zotrvať na pôvodnom
rozhodnutí možno vidieť aj v tom, že na zoslabenie vážnosti výpovede svedka uviedol, že sa jednalo
o svedka, ktorý bol obchodným partnerom žalobcu, a preto súd nepresvedčil. Je predsa obvyklé, že
ak je klient spokojný so službou, ktorá mu je poskytnutá, tak pri potrebe takejto služby opätovne sa
obráti na subjekt, ktorý mu v minulosti službu poskytol podľa jeho predstáv. Natíska sa otázka, kto by
bol ešte viac zainteresovaný do riešenia finančnej otázky ako ten, ktorý obhajobu sprostredkoval a ktorý

bol požiadaný o čiastočné financovanie vecí do času predaja majetku nebohého, kto by mal byť viac
informovaný a kto by mohol byť povolanejším poskytnúť svedectvo o týchto veciach financovania a
dohodnutej odmeny, keďže sa nejedná o skutočnosti, s ktorými sa chodí na ulicu, ale riešia sa v súkromí
a tomu zodpovedá aj škála a rozsah svedkov a dôkazov. Ak pôvodne súd postavil svoje rozhodnutie
na neunesení dôkaznej povinnosti, tak teraz pre produkovanie vážneho a nespochybniteľného dôkazu

sa obmedzil iba na konštatovanie, že svedecká výpoveď svedka S.. neobstojí s poukazom na bývalú
spoluprácu s ním.

3. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, keďže ani napriek jedinému novému dôkazu, a to svedeckej výpovedi svedka S.., sa

mu nepodarilo preukázať, že voči právnemu predchodcovi si splnil informačnú povinnosť podľa ust. § 18
ods. 4 zákona o advokácii, keď navyše nepredložil jediný relevantný dôkaz, tobôž dôkaz priamy, ktorý
by túto skutočnosť preukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Správne poukázal na
blízky vzťah svedka a žalobcu, ktorí mali v minulosti dobré vzťahy, keďže žalobca právne zastupoval
obchodnú spoločnosť, pričom to bol svedok, ktorý inicioval zastupovanie poručiteľa. Navyše, svedok rok

po smrti poručiteľa 26. 10. 2015 zaplatil zo svojich prostriedkov žalobcovi 1 000,- eur a túto sumu si
neprihlásilakopohľadávkudodedičstva,keďsidoňhoprihlásiloveľanižšiupohľadávkuvovýške28,-eur
v súvislosti s výdavkami na pohreb poručiteľa a 150,- eur z titulu zaslania finančnej hotovosti poručiteľovi
na účet v ústave na výkon väzby, ktoré skutočnosti nevedel racionálne zdôvodniť a uviedol iba, že to bolo
jeho rozhodnutie, ktoré iracionálne konanie svedka ich utvrdzuje v tom, že poručiteľ nemal absolútne

žiadnu vedomosť o výške odmeny za právne zastupovanie žalobcom a ak sa aj finančné záležitosti
ohľadom zastupovania riešili, tak len okrajovo a neurčito, t. j. bez dohody na konkrétnej výške odmeny
a lehote jej splatnosti, keď samotný žalobca na pojednávaní uviedol, že s nebohým sa dohodli tak, že
keď vykoná všetky úkony právnej služby, bude prihliadnuté na jeho finančnú situáciu a podľa toho mu
bude platiť. Žalobca opomenul na skutočnosť, že väzobne stíhaný poručiteľ telefonicky nekomunikoval

so svedkom S., ale so svojou sestrou, t. j. nebohou manželkou svedka, t. j. svedok S. nevnímal situáciu
na vlastné zmyslové orgány a informácie mohol získať len sprostredkovane cez svoju manželku. Svojimi
vyjadreniami sa žalobca usvedčuje z nesprávneho právneho názoru, že už len samotné poskytovanie
právnych služieb mu zakladá právny nárok na odmenu. Už v podanej žalobe formuloval svoj nárok na
odmenu za poskytované služby titulom vyhlášky č. 655/2004 Z. z. majúc za to, že tento nárok je dôvodný

spoukazomnato,žeporučiteľpodpisomsplnomocneniavyjadrilsúhlassobhajobouataktiežnáhradami
podľa vyhlášky. Keďže takúto právnu interpretáciu nároku na odmenu uplatňoval aj voči poručiteľovi -
spotrebiteľovi,jevysokonepravdepodobné,žebyhoosobneinformovalovýškeodmenyzaúkonprávnej
služby. Žalobca totiž nevedel, že neinformovanie klienta - spotrebiteľa o výške odmeny za úkon právnej
služby má za následok stratu nároku advokáta na takúto odmenu. Ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o

advokácii nie je možné vykladať inak, než informácia musí predstavovať konkrétny číselný údaj o cene
jedného úkonu právnej služby. Žalobca v konaní žiaden takýto dôkaz neposkytol.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných nevyjadril.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane nadväzujúceho výroku o nároku na náhradu trov
konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.6. Preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo
uviedolvrámciodvolaciehokonaniažalobca,krajskýsúdkonštatuje,žesúdprvejinštancievovecisamej

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie
a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné
opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné
skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť

zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd
dopĺňa, že civilný proces je založený na princípe kontradiktórnosti (čl. 8, § 149, § 185 CSP), čo znamená,

že strany sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podporiť ich dôkazmi.
Ani po doplnení dokazovania však nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že v priebehu poskytovania
právnej služby informoval nebohého ako spotrebiteľa právnej služby o výške odmeny za úkon právnej
službyeštepredzačatímtohtoúkonu,keďženímnavrhnutásvedkyňaD.privýsluchuuviedla,žeotýchto
skutočnostiach vedomosť nemá a z listinných dôkazov žalobcom predložených vyplýva, že nebohý mal

len vedomosť o tom, že žalobcovi patrí odmena za zastupovanie spolu s výdavkami a náhradou za stratu
času. Z výpovede svedka S.. vyplýva, že žalobca jeho, t. j. nie nebohého, informoval, že cena jedného
úkonu právnej služby neprevýši 100,- eur, z čoho však tiež nie je jednoznačne určité, aká bude, keďže
to môže byť napr. 20,-, 30,-, 50,- eur a podobne a už vôbec z jeho výpovedí nevyplýva, že by žalobca
informoval nebohého o výške odmeny a vôbec nie to, že by nebohého informoval o výške odmeny za

úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, keď z trestného spisu vyplýva len počet vykonaných
úkonov.
Vychádzajúc z uvedeného žalobca neuniesol svoju dôkaznú povinnosť, t. j. dôkazné bremeno, čo
znamená pre neho stratu sporu, pričom to, čo sa mu javí ako pravdepodobné, resp. nepravdepodobné,
je pre posúdenie veci irelevantné.

8. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už
v prvoinštančnom alebo odvolacom konaní odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.

9. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a žalovaným ako plne úspešným v odvolacom konaní ho taktiež priznal v rozsahu 100 %.

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).