Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/195/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6218203364
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6218203364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu S. N., narodeného XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom O. XX/XXX XX I. H., právne zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom,
so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému I. L., narodenému XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom H. XX, XXX XX H., právne zastúpenému Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, so
sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a o
vzájomnej žalobe žalovaného o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 12C/37/2018-100 z 18. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom, druhom a treťom výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a určil, že žalovaný je vlastníkom
osobného motorového vozidla Škoda Octavia, VIN: Y EVČ: VK XXX BZ (druhý výrok). Žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (tretí výrok). Zároveň štátu právo

na náhradu trov konania nepriznal (štvrtý výrok) a takisto nepriznal ani svedočné svedkovi G.N. (piaty
výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou žalobca žiadal určiť, že je vlastníkom osobného
motorového vozidla Škoda Octavia, VIN: Y EVČ: VK XXX BZ (ďalej len „motorové vozidlo“) a súčasne o
vzájomnej žalobe podanej žalovaným, ktorý požadoval vysloviť, že on je vlastníkom tohto motorového
vozidla.

3. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z článku 20 ods. 1 Ústavy SR a z ust. § 37
ods. 1, § 39, § 123, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež z ust.
§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku a v podstatnom uviedol nasledovné:

„19. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Predmetná žaloba
je žalobou podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP. Žalobca v danom prípade postupoval spôsobom,

ktorý od neho vyžaduje ustanovenie § 97 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko sa cíti byť vlastníkom
motorového vozidla na základe kúpnej zmluvy, pričom vlastníckeho práva k motorovému vozidlu bolo
bez jeho súhlasu a vedomia prevedené na žalovaného. Súd je toho názoru, že žalobca má naliehavý
právny záujem na určení, že je vlastníkom vozidla vzhľadom na ustanovenie § 97 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Jedine rozhodnutie súdu vyrieši otázku jeho vlastníckeho práva (rozsudok Krajského súdu
Bratislava sp zn. 4Co/338/2012 zo dňa 19.06.2013).

20. V rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní súd uviedol, že sa mu javí, že Kúpna
zmluva zo dňa 05.06.2017 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatným právnym úkonom
v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a že na predmetný spor nie je možné aplikovať
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 03. 2016, pretože žalovaný
nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu od vlastníka. Uvedený nález ústavného súdu rieši

otázku dobromyseľnosti kupujúceho, ktorý vec nadobudol od nevlastníka. V časti aplikácie nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16. 03. 2016 sa súd v rozhodnutí odklonil
od svojho právneho názoru vysloveného v predbežnom právnom posúdení sporu.

21. Medzi sporovými stranami nebolo sporné nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu k motorovému
vozidlu, preto súd túto skutočnosť považoval za nespornú s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1

CSP v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné.

22. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k
motorovému vozidlu, ktoré je predmetom sporu na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 05.06.2017, kde je

ako predávajúci označený žalobca S. N. a kupujúci - žalovaný I. L.. Žalobca uviedol, že túto zmluvu
nepodpísal. Svedok S. G. na pojednávaní uviedol, že motorové vozidlo, ktoré je predmetom sporu predal
žalovanému. Ďalej uviedol, že Kúpnu zmluvu zo dňa 05.06.2017 pravdepodobne vyplnil on, pričom
on ju nepodpísal. Svedok tiež uviedol, že zmluvu nedal podpísať žalobcovi. Na základe uvedených
skutočností súd dospel k záveru, že Kúpna zmluva zo dňa 05.06.2017 je absolútne neplatným právnym

úkonom pre nedostatok vôle predávajúceho v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozpor
so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože v súlade s ustanovením § 123 a §
130 Občianskeho zákonníka, sú len vlastník a držiteľ, ak drží vec v dobrej viere, že mu vec patrí,
oprávnení predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Nikto iný s vecou
uvedeným spôsobom nakladať nemôže, lebo k tomu zo zákona nie je oprávnený. Žalobca ako vlastník

predmetného motorového vozidla udelil svedkovi S.ovi G.ovi ústny súhlas na sprostredkovanie jeho
predaja (získanie potencionálneho záujemcu o kúpu motorového vozidla). Písomné plnomocenstvo na
uzavretie kúpnej zmluvy a prevzatie kúpnej ceny v jeho mene mu neudelil. S. G. prekročil rozsah svojho
oprávnenia a na základe falošnej kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k spornému motorovému
vozidlunažalovaného.Naprelomeniezásady„niktonemôžepreviesťnainéhoviacprávakosámmá“sa

vyžaduje v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 dobromyseľnosť
nadobúdateľa, ktorá nie je ničím spochybnená. V záujme právnej istoty účastníkov konania súd pri
rozhodovaní vychádzal aj z právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015 z 16.03. 2016. Podľa názoru súdu uvedený nález Ústavného súdu je
možné aplikovať na predmetné konanie, kde ide o prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu,

pričom toto vlastnícke právo je tiež vedené v evidencii zabezpečenej štátom, v rámci príslušného
dopravného inšpektorátu.

23. Súd ďalej z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný bol dobromyseľným
nadobúdateľom vlastníckeho práva k predmetu sporu a konal s plnou právnou spôsobilosťou ako

bežný občan (spotrebiteľ). Pri nadobúdaní hnuteľnej veci (osobného motorového vozidla) žalovaný
bol povinný postupovať s obvyklou mierou opatrnosti a správať sa pri kúpe veci tak, aby preveril
rizikovosť svojej majetkovej operácie a eliminoval nadmerné riziko, čo aj dodržal. Žalovaný si motorové
vozidlo pri jeho kúpe skontroloval a vykonal skúšobnú jazdu na vozidle. Žalovaný dňa 05. 06. 2017
uzatvoril kúpnu zmluvu v zmysle § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú mu na podpis predložil

S. G.. Predaj sa uskutočnil v priestoroch obchodnej prevádzky LALA Autobazár Slovenské Ďarmoty
s.r.o.. S. G. je súčasne konateľom obchodnej spoločnosti (autobazáru) s predmetom podnikania v
oblasti predaja a kúpy používaných motorových vozidiel. Z predložených listinných dôkazov ako aj z
výpovede žalobcu vyplýva, že S. G. obchoduje a má dlhoročne skúsenosti s dovozom a predajom
používaných motorových vozidiel. Bolo preukázané, že S. G. dňa 05.06.2017 motorové vozidlo odovzdal

žalovanému spolu s kúpnou zmluvou, potvrdením o emisnej kontrole, technickej kontrole, Osvedčením
o registrácii vozidla - Časť II, vydaným v Českej republike a potvrdením o tom, že vozidlo je vybavené
tmavými fóliami. Žalovaný svedkovi S.ovi G.ovi zaplatil dohodnutú kúpnu cenu. Za daných okolností
sa žalovaný úplne oprávnene domnieval, že práve S. G. je osoba, ktorá bola poverená predávajúcimna predaj vozidla. Žalovaný nemal možnosť postrehnúť nečestný úmysel predávajúceho, pretože
organizácia predaja bola úplne v réžii S.a G.a. Žalovaný si síce kúpnu zmluvu neprečítal, ale pokiaľ
by si ju aj prečítal, tak rozsah bežnej opatrnosti žalovaného nezahrňuje správanie, aby žalovaný

kalkuloval s vadami zmluvy v tom, či podpisy na zmluve patria alebo nepatria účastníkom právneho
úkonu. O danej okolnosti žalovaný nemal žiadny relevantný dôvod pochybovať. Žalovaný je bežným
spotrebiteľom, ktorý nevykonáva podnikateľskú činnosť a neobchoduje v oblasti kúpy, predaja a
sprostredkovania používaných motorových vozidiel. Keďže predaj motorového vozidla sa uskutočnil na
prevádzke autobazáru, táto skutočnosť utvrdzovala žalovaného v tom, že S. G. je oprávnenou osobu

(oprávneným držiteľom), ktorý je oprávnený s vozidlom disponovať. Postup žalovaného pri kúpe vozidla
súd považoval preto za primeraný a vhodný, čo bolo konštatované tým, že DI OR PZ Veľký Krtíš
potvrdil administratívny podklad pre prevod a registráciu vlastníctva vozidla na žalovaného ako platný a
žalovanému vydal osvedčenie o evidencii vozidla - časť II č. TB XXXXXX.

24. Naopak, je treba dodať, že žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že s S.om G.om sa poznal veľmi

dobre. S. G. v minulosti sprostredkoval pre žalobcu predaj desiatich motorových vozidiel. Pri týchto
motorových vozidlách mali medzi sebou uzatvorené komisionálne zmluvy. Tieto motorové vozidlá,
si žalobca najprv prihlásil na svoje meno a tak sa potom následne prevádzali na nového vlastníka.
Kúpne zmluvy v týchto prípadoch uzatváral S. G., pričom žalobca nevedel uviesť, kto bol ako predajca
uvedený na kúpnych zmluvách. Predaj sporného vozidla žalobca uskutočňoval za účelom dosiahnutia

obchodného zisku. Žalobca bol teda dostatočne znalý pomerov v spojitosti s predajom používaných
motorových vozidiel. Vozidlo odovzdal S.ovi G.ovi s dokumentáciou v zmysle zaužívanej obchodnej
praxe. Za daných okolností mohol a mal predpokladať, že predaj vozidla sa skôr, či neskôr uskutoční.
Formou písomného potvrdenia o odovzdaní veci, písomnej zmluvy o sprostredkovaní predaja alebo
iným spôsobom v súlade so zákonom neupravil rozsah vzájomných práv a povinností, čím nepostupoval

s náležitou odbornou starostlivosťou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd potom žalobu žalobcu
zamietol a súčasne rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného tak, že jej vyhovel a určil, že žalovaný je
výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla Škoda Octavia VIN: Y EVČ: VK XXX BZ.“

4.Onáhradetrovkonaniarozhodolokresnýsúdaplikujúcust.§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku

(ďalej len „CSP“) a plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Súčasne s poukazom na ust. § 155 ods. 2 CSP rozhodol aj o náhrade trov štátu
vzniknutých v súvislosti s pribratím tlmočníka do konania a tiež rozhodol v zmysle § 258 ods. 1 a 3 CSP
aj o svedočnom vypočutého svedka.

5. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Odvolaním napadol prvý, druhý a tretí
výrok rozsudku žiadajúc ho zmeniť tak, že on bude určený za vlastníka motorového vozidla, vzájomná
žaloba žalovaného bude zamietnutá a bude mu priznaná voči žalovanému náhrada trov konania v celom
rozsahu.

6. V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci ustálil,
že kúpna zmluva zo dňa 05. 06. 2017 uzavretá medzi ním a žalovaným je neplatným právnym úkonom
v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 OZ a že na tento spor nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016, pretože žalovaný nadobudol vlastnícke právo k vozidlu
od vlastníka. Od tohto záveru sa v rozsudku ale okresný súd odchýlil, pričom žalobca vychádzal z

takto prezentovaného právneho posúdenia okresného súdu aj pri navrhovaní a predkladaní dôkazov.
Predbežné právne posúdenie veci je zásadným inštitútom účelovo zameraným na zefektívnenie
sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Ak v predbežnom právnom
posúdení okresný súd uviedol, že nie je možné aplikovať spomínaný nález Ústavného súdu SR,
tak potom v rámci jediného vykonaného pojednávania vo veci nemal dôvod navrhovať dôkazy v

súvislosti so skúmaním a preukazovaním dobromyseľnosti žalovaného, pretože v priebehu vykonaného
dokazovania nevyšli najavo také zásadné skutočnosti, ktoré by súdu neboli zrejmé z písomností ako aj
z prednesov strán. Preto napadnuté rozhodnutie je prekvapivým, keďže v konečnom dôsledku okresný
súd spomínaný nález aplikoval a posúdil nesprávne dobromyseľnosť žalovaného, čím došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, lebo mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval svoje právo

navrhnúť dôkazy na vyvrátenie dobromyseľnosti žalovaného ako nadobúdateľa. Ak mal súd za to, že
je nutné sa odkloniť od predbežného právneho posúdenia, mal mu umožniť adekvátne reagovať na
vzniknutúprocesnúsituáciuavytvoriťpriestornauplatnenieprimeranýchprostriedkovprocesnéhoútokua procesnej obrany. Súd sa pritom presvedčivo a náležite nevyporiadal ani v rozsudku so zásadnou
zmenou názoru, čím je rozsudok nejasný a nepreskúmateľný.

7. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že sa okresný súd nezaoberal naliehavým právnym záujmom na
určení, že žalovaný je vlastníkom motorového vozidla. Podľa neho nemôže existovať naliehavý právny
záujem žalovaného na takomto určení vlastníctva, lebo žalovanému svedčí zápis v evidencii motorových
vozidiel, v ktorej je tento vedený ako jeho vlastník.

8. Napokon žalobca namietal aj to, že žalovaný nebol dobromyseľným nadobúdateľom motorového
vozidla. Žalovaný má maďarskú národnosť, nerozumie po slovensky, čo sám deklaroval žiadosťou
o ustanovenie tlmočníka do konania, kúpnu zmluvu si neprečítal, teda si neoveril, kto je skutočným
vlastníkom motorového vozidla a napriek tomu bez poznania obsahu zmluvy ju podpísal. Žalovaný mal
skúsenosť s prevodom vlastníckeho práva k ojazdenému motorovému vozidlu, mal vedomosť o tom,
aké náležitosti sú potrebné na prepis motorového vozidla. Žalovaný si od predávajúceho nevyžiadal

príslušné doklady potrebné pre prepis motorového vozidla, podpis na kúpnej zmluve predávajúceho
nebol úradne overený, čo si musel žalovaný všimnúť a nepodpisoval predávajúcemu, ktorý bol vypočutý
vsporeakosvedokžiadnesplnomocnenie.Nadruhejstraneuveril,žeprepisbolmožnýajbezjehoúčasti
a uspokojil sa s odpoveďou, že sa to svedkovi G.ovi s ťažkosťami podarilo vybaviť. Tak isto si nevyžiadal
od predávajúceho ani potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny. Existencia dobrej viery sa posudzuje

objektívne a nestačí len subjektívne presvedčenie dotknutej osoby, že je v dobrej viere a pokiaľ sa aj
žalovaný odvoláva na právny omyl pri svojej dobromyseľnosti, nemôže byť tento ospravedlniteľným,
lebo skutočnosti týkajúce sa prepisu motorového vozidla a predloženia overených splnomocnení, resp.
kúpnych zmlúv mu museli byť známe. Tiež poukázal žalobca na to, že nastúpil do výkonu trestu a
nemal objektívnu možnosť sa osobne presvedčiť o pravdivosti tvrdení svedka, že motorové vozidlo sa

stále nachádza v autobazáre, pričom súd ustálil, že riadne nadobudol vlastnícke právo k motorovému
vozidlu a kúpnu zmluvu so žalovaným nepodpísal a neudelil ani žiadne splnomocnenie, či súhlas, aby
svedok G. predal toto motorové vozidlo tretej osobe. Nakoľko neudelil súhlas na predaj motorového
vozidla, čo potvrdil aj samotný svedok a žalovaný to nepoprel, nelogickým potom bolo tvrdenie, že musel
predpokladať, že skôr, či neskôr sa motorové vozidlo predá. Napokon poukázal na bod 22. odôvodnenia

rozsudku plne sa s ním stotožňujúc, kde aj samotný súd uvádza, že kúpna zmluva medzi predávajúcim
a kupujúcim bola neplatným právnym úkonom, napriek tomu opomenul okresný súd to, že platí zásada,
že nikto nemôže previesť viac práv na iného, než sám má a jej uplatnenie znamená, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastníctvo, toto
právo nikdy nenadobudol a teda ho nemohol ďalej platne previesť.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces odklonom okresného súdu od predbežného právneho posúdenia veci, lebo v
tomto súd uviedol, že žalovaný zatiaľ nepreukázal svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí motorového
vozidla, čím si súd ponechal priestor na zmenu svojho stanoviska. Následným dokazovaním, najmä

výsluchmi účastníkov a svedka G.a a tiež kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalobcom a žalovaným bolo
preukázané, že žalovaný nadobudol vlastníctvo k vozidlu dobromyseľne vzhľadom na všetky okolnosti.
Predbežné právne posúdenie veci nemá podľa Civilného sporového poriadku pre súd žiadnu záväznosť
a preto sa nemožno stotožniť s tým, že ak procesnou aktivitou žalovaného došlo k presvedčeniu
súdu o nesprávnosti jeho predbežného právneho posúdenia veci, ide o porušenie práva žalobcu na

spravodlivý proces. Naopak, z dôkazov vykonaných na pojednávaní po predbežnom právnom posúdení
veci vyplynula potreba iného právneho posúdenia. Žalobca mal dostatočný priestor na uplatnenie
prostriedkov procesného úkonu a procesnej obrany a pred ukončením dokazovania mu bol daný
priestor na označenie dôkazov, ale žalobca bol v tomto pasívny, nenavrhol žiadne ďalšie dokazovanie,
hoci ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Civilný sporový poriadok pritom ani neukladá súdu povinnosť

v prípade zmeny predbežného právneho posúdenia informovať strany o tejto zmene. Žalovaný sa
nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd mal vedomosť o neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalobcom
a žalovaným, lebo žalobca neplatnosť tejto zmluvy vo svojich písomných podaniach nenamietal, urobil
tak až na pojednávaní, pričom sa jedná o skutočnosť, ktorou argumentoval žalovaný vo svojom
vyjadrení k žalobe a žalovaný mal možnosť na túto skutočnosť reagovať. Žalobca na preukázanie

svojho tvrdenia o neplatnosti kúpnej zmluvy nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, preto platnosť
tohto právneho úkonu nebola žalobcom spochybnená. Tvrdenie žalobcu, že podpis v kúpnej zmluve
o prevode motorového vozidla mu nepatrí je účelové, lebo zo samotného súdneho spisu je zrejmé,
že žalobca sa zakaždým podpisuje inak a za tejto dôkaznej situácie je potrebné považovať kúpnuzmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným za platný právny úkon. Podľa žalobcu na tento prípad
možno aplikovať spomínaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý je ako „šitý na
mieru“ pre spravodlivé vyriešenie tejto veci, pretože rieši stret vlastníckych práv nedbalého vlastníka a

dobromyseľného nadobúdateľa. Tvrdenia žalobcu, že nikdy nedal súhlas k prevodu motorového vozidla
na žalovaného sú účelové, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, z ktorého je zrejmé, že žalobca
odovzdal svedkovi G.ovi viacero vozidiel za účelom ich predaja do autobazáru a je preto len ťažko
uveriteľné, že vozidlá mu neodovzdal za účelom ich predaja. K podaniu trestného oznámenia žalobcu
neviedlo to, že menovaný vozidlá predal iným osobám, ale to, že mu nevyplatil kúpne ceny za ne.

10. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že na podanej žalobe nemá žalovaný naliehavý právny záujem,
poukázal tento na skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo má aktuálne v držbe polícia a príslušný
orgán policajného zboru postupom podľa § 97 Trestného poriadku ho vydá len tomu, koho vlastnícke
právo bude určené súdom. Je teda daný aj jeho naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k vozidlu,
lebo keby netvrdil žalobca, že je vlastníkom motorového vozidla, spor by nevznikol a polícia by mu už

motorové vozidlo vydala.

11. Vo vzťahu k popieraniu dobromyseľnosti pri nadobudnutí vozidla uviedol žalovaný, že mal vedomosť
o tom, že podpisuje kúpnu zmluvu a aj o tom, že motorové vozidlo nadobúda od žalobcu, lebo v kúpnej
zmluve bolo uvedené jeho meno (aj v technickom preukaze), táto bola podpísaná a nepodpisoval by

ju, keby nerozumel jej obsahu. Žalobca nesprávne argumentoval prepisom motorového vozidla v rámci
okresu, lebo v tomto prípade nešlo o prepis vozidla v okrese, ale o prepis dovezeného motorového
vozidla z Českej republiky, pričom žalobca nijak nepreukázal, že by prihlásenie vozidla do evidencie
neprebehlo v súlade s právnymi predpismi. Okrem toho si nemusel vyžadovať od p. G.a potvrdenie
o zaplatení kúpnej ceny, lebo toto obsahuje samotná kúpna zmluva potvrdzujúca jej zaplatenie pred

podpisom. V závere uviedol, že nakoľko žalobca nepreukázal tvrdenie, že predložená kúpna zmluva
bola sfalšovaná, prvoinštančný súd mal pri rozhodnutí vychádzať zo záveru, že táto je platným právnym
úkonom. Žalovaný žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

12. V následnom vyjadrení žalobca zopakoval, že súd sa odklonil od svojho predbežného právneho

posúdenia. Okrem toho od samého začiatku ako sa dozvedel o existencii kúpnej zmluvy uvádzal, že
ju nikdy nepodpísal, nejedná sa o jeho podpis na nej a keďže nemal predtým o zmluve vedomosť,
nemohol sa k nej vyjadriť už pri podaní žaloby, lebo ju totiž predložil až žalovaný k svojmu vyjadreniu
k žalobe. Nemal ani prečo navrhovať vykonanie dokazovania znalcom z písmoznalectva, lebo žiadna
strana nepoprela skutkové tvrdenie toho, že podpis na kúpnej zmluve nepatrí jemu ako žalobcovi.

Takisto zopakoval námietku, že žalovaný sa nijakým spôsobom nevysporiadal s absenciou naliehavého
právneho záujmu v jeho prípade, keďže je ako vlastník a držiteľ zapísaný v evidencii motorových vozidiel
a hoci toto nenamietal v konaní, súd má povinnosť túto procesnú podmienku skúmať ex offo. Zotrval aj
na námietke nedobromyseľnosti žalovaného pri nadobudnutí motorového vozidla opakujúc argumenty
obsiahnuté ohľadne tejto otázky už v podanom odvolaní.

13. Žalovaný na to písomne reagoval uvádzajúc, že až na pojednávaní žalobca po prvý krát uviedol
skutočnosť, že predloženú kúpnu zmluvu nepodpísal. Žalovaný ale zotrval na tom, že sa jedná o platný
právny úkon podpísaný žalobcom, ktorý ak tvrdil opak, mal to preukázať znaleckým posudkom z odboru
písmoznalectva. Žalobca takýto dôkaz nedal vykonať zrejme kvôli obave preukázania, že zmluvu naozaj

podpísal, lebo pri počte automobilov, ktoré previedol na tretie osoby prostredníctvom pána G.a si zrejme
nie je sám istý, kto vlastne podpísal kúpnu zmluvu. Žalobca uviedol, že aj ostatné predaje motorových
vozidiel boli sprostredkované obdobným spôsobom, avšak za tieto mu pán G. vyplatil dohodnutú čiastku
a preto platnosť prevodov motorových vozidiel v týchto prípadoch nenamieta. Je evidentné, že keby
menovaný vyplatil žalobcovi aj kúpnu cenu vozidla, ktoré je predmetom sporu, platnosť kúpnej zmluvy a

zákonnosť prevodu vozidla by nikdy nenamietal. Svedok G. uviedol, že k vyplateniu ceny vozidla nedošlo
len z dôvodu, že žalobca bol vo výkone trestu odňatia slobody a že to žalobcovi vyplatí, keď si spolu
sadnú, čo žalobca nepoprel a nenamietal. Tiež to svedčí o existencii sprostredkovateľskej zmluvy medzi
žalobcom a pánom G.om a o účelovosti tvrdení žalobcu, ktorý sa domáha sofistikovaným spôsobom
neoprávneného obohatenia na úkor žalovaného s tým, že získa okrem kúpnej ceny za vozidlo, aj vozidlo

samotné. Opätovne žalovaný poukázal na § 97 Trestného poriadku, pričom bez určovacieho výroku
príslušný orgán policajného zboru nevydá motorové vozidlo, aj keď je osoba evidovaná ako vlastník
motorového vozidla, preto jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení bol daný. Tvrdenie,
že pán G. odovzdal žalovanému motorové vozidlo bez akéhokoľvek splnomocnenia nemá oporu vovykonanomdokazovaní,lebomotorovévozidlážalobcadobazárupánaG.adávalzaúčelomichpredaja,
bol si vedomý, že ich odovzdal za týmto účelom, čo je evidentné z výsluchu menovaného svedka.
Odovzdanie motorového vozidla pritom nie je právnym úkonom, ku ktorému by bolo potrebné písomné

plnomocenstvo. Ak následne žalobca poukazuje na to, že žalovaný si kúpnu zmluvu celú neprečítal,
nemá to žiaden vplyv na jej platnosť alebo neplatnosť, lebo výsluchom svedka G.a aj žalovaného bolo
preukázané, že žalovaný prejavil vôľu nadobudnúť motorové vozidlo, vedel, že vlastníctvo nenadobúda
od pána G.a, ale od žalobcu ako evidovaného v dokladoch od motorového vozidla, ktoré mu menovaný
pred podpísanom kúpnej zmluvy ukazoval a je potrebné vziať do úvahy, že žalovaný je osobou vyššieho

veku a nemusí celkom presne interpretovať všetky okolnosti uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že
žalovanýprisvojomvýsluchuuviedol,ževzmluvebolauvedenácena3.340,-Euravozidlonadobudolod
žalobcu, je evidentné, že podstatné časti kúpnej zmluvy čítať musel. Napokon spochybňovanie prepisu
motorovéhovozidlažalobcomnebolonijakpodloženérelevantnýmidôkazmiasúdtedamuselvychádzať
zo správnosti rozhodnutia okresného dopravného inšpektorátu o prepise vozidla na žalovaného.

14. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v
rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
(t. j. v prvom, druhom a treťom výroku) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v napadnutých výrokoch vecne správne.

Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje
i s odôvodnením rozhodnutia vzťahujúcim sa k týmto výrokom, ktoré je dostatočne podrobné, jasné,
zrozumiteľné i presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými
i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedeného v ust. § 220
ods. 2 CSP.

18. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými
by sa pri rozhodovaní a pri jeho odôvodnení nevysporiadal. Odvolací súd poukazuje na podrobné,
zrozumiteľné a správne rozhodnutie prvoinštančného súdu, s ktorého právnymi závermi i argumentmi

sa plne stotožňuje.

19. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, ktorý dospel k
záveru, že kúpna zmluva datovaná dňom 05. 06. 2017, ktorej predmetom bolo predmetné motorové
vozidlo je absolútne neplatným právnym úkonom, lebo žalobca ako označený predávajúci v tejto

kúpnej zmluve nemal v zmysle § 37 ods. 1 OZ vôľu tento právny úkon uzavrieť a predať motorové
vozidlo práve žalovanému a za danú kúpnu cenu. Neplatnou je zmluva súčasne aj podľa ust. §
39 OZ kvôli neplatnosti tohto právneho úkonu pre rozpor s ust. § 123 a § 130 OZ. Okresný súd
potom správne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 a správne v tomto
prípade vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu uprednostnil dobromyseľnosť žalovaného. Aj podľa

odvolacieho súdu bol žalovaný pri nadobudnutí motorového vozidla dobromyseľným a preto bolo
potrebné uprednostniť princíp ochrany dobrej viery žalovaného ako nadobúdateľa motorového vozidla
na úkor ochrany vlastníckeho práva žalobcu ako pôvodného vlastníka. Okresný súd kolíziu vlastníckeho
práva žalobcu s princípom ochrany dobrej viery žalovaného vyriešil podľa odvolacieho súdu v súlade
s myšlienkami formulovanými ústavným súdom, ktorý v označenom náleze uviedol: „Pokiaľ nemožno

zachovaťmaximumzobochzákladnýchpráv,trebaprihliadnuťnaprincípvšeobecnejspravodlivosti,keď
je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrejviere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní“.

20. Pokiaľ ide o samotnú dobromyseľnosť žalovaného v súvislosti s nadobudnutím motorového vozidla,
odvolací súd nepotrebuje opakovať správne závery obsiahnuté v bode 23 odôvodnenia napadnutého
rozsudku a tak k týmto dopĺňa, že postup žalovaného pri kúpe motorového vozidla nijako nevybočoval
z miery bežnej opatrnosti, ktorú je možno vyžadovať po každom bežnom človeku kupujúcom motorové
vozidlo z autobazáru. Pokiaľ bol žalobca príslušnými dokladmi z evidencie vozidiel aj kúpnou zmluvou

presvedčený o tom, že kupuje auto od vlastníka, tak nebolo jeho povinnosťou ďalej si toto nejakým
spôsobompreverovať,keďvšetkyevidenčnéúkonytýkajúcesaprepisuzanehovybavilpánG..Odvolací
súd nenašiel v postupe žalovaného niečo, čo by tento zásadne zanedbal a čo by tak u neho muselo
zákonite vzbudiť podozrenie, či skutočne nadobúda vlastníctvo od vlastníka vozidla. V tomto smere
neboli dôvodnými námietky žalobcu, že malo dôjsť k nejakým pochybeniam na strane dopravného
inšpektorátu, resp. že by si žalovaný mal ešte nejakým iným spôsobom overovať a preverovať to, či

nadobúda vlastníctvo od oprávneného subjektu.

21. Takisto sa odvolací súd stotožňuje so skutočnosťami, ktoré vo vzťahu k žalobcovi uviedol
okresný súd v bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde okresný súd popísal zistenia
a závery týkajúce sa osoby žalobcu ako predchádzajúceho vlastníka motorového vozidla a v

nadväznosti na zohľadnenie okolností tak na strane žalobcu ako pôvodného vlastníka a žalovaného
ako dobromyseľného nadobúdateľa, dospel podľa odvolacieho súdu okresný súd k správnemu záveru
v tom, že v danom prípade treba poskytnúť ochranu žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi
motorového vozidla. Podľa odvolacieho súdu si spravodlivé usporiadanie tohto vzťahu vyžaduje záver,
aký urobil okresný súd, lebo žalobca nijakým spôsobom nespochybnil, že práve nevyplatenie kúpnej

ceny motorového vozidla ho motivovalo k tomu, aby sa domáhal svojho práva žalobou, nijak nepoprel,
že takýchto prevodov bolo zo strany svedka G.a realizovaných viacero, za ktoré mu ale kúpna cenu
motorového vozidla bola uhradená, a teda toto bolo motiváciu podania žaloby, kedy si žalobca môže
svoj nárok v podobe nároku na náhradu škody vymáhať od menovaného.

22.Vovzťahukpredbežnémuprávnemuposúdeniuvecivyslovenémuokresnýmsúdom napojednávaní
dňa 21. 03. 2019, na ktorom následne vo veci aj rozhodol je potrebné zdôrazniť, že okresný súd už
vtedy vyjadril názor, že kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom a tento (správny) záver zaujal
aj v konečnom rozhodnutí. Súčasne uviedol, že nie je možné na prípad aplikovať spomínaný nález
Ústavného súdu SR, na rozdiel od toho potom postupoval v súlade s ním a vychádzal z neho. Podľa

odvolacieho súdu sa ale okresný súd týmto nijak neodklonil od predbežného právneho posúdenia
spočívajúceho v tom, že nepovažuje uzavretú zmluvu za platnú a v nadväznosti na to dal stranám jasne
najavo, že do úvahy prichádza nazeranie na vec cez optiku prezentovanú v predmetnom náleze. Už totiž
samotné spomenutie tejto judikatúry (označenej dokonca už vo vyjadrení žalovaného k žalobe) mohlo/
muselo stranám signalizovať, že otázka dobromyseľnosti (takisto prednesená žalovaným už v jeho

písomnom vyjadrení k žalobe žalobcu) môže byť predmetom posudzovania zo strany súdu. Predbežné
právne posúdenie ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní slúži na to, aby nedošlo k
tzv. prekvapivým rozhodnutiam založeným na skutočnostiach, na ktoré nemohla strana adekvátne
procesne zareagovať, ale o takéto rozhodnutie tu nešlo. Okresný súd povedal ako podľa neho vyzerá
v danom štádiu súdená vec, spomenul nález Ústavného súdu SR, ktorého aplikáciu zvažoval a tak

nemôže byť následné zaujatie iného stanoviska považované za odlišné a prekvapivé právne posúdenie
veci. Predbežné právne posúdenie veci zo strany súdu realizované v zmysle § 181 ods. 2 CSP nie
je totiž informáciou o tom, ako sa spor skončí, ale o tom, ako sa spor môže vyvíjať a skončiť. Podľa
odvolacieho súdu bolo v danej situácii úplne jasné, že podstatnou otázkou v spore je (ne)platnosť
uzavretej kúpnej zmluvy a s tým následne súvisiaca (ne)dobromyseľnosť žalovaného pri nadobúdaní

vlastníctva, kedy okresný súd ani nemusel informovať strany, že bude prípadne aplikovať nejaký záver
vyplývajúci z judikatúry Ústavného súdu SR. Aj žalobcovi muselo byť jasné, že prichádza do úvahy
posudzovanie otázky dobromyseľnosti žalovaného a že túto bude potrebné z jeho strany vyvrátiť, čo
mu muselo byť zrejmé o to viac, že na dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva motorového vozidla
poukazoval žalovaný už vo svojom vyjadrení k žalobe. Neobstojí potom tvrdenie žalobcu o tom, že

kvôli predbežnému právnemu posúdeniu veci zo strany súdu nemohol navrhovať v tomto smere dôkazy.
Faktom totiž je, že dôkazy nielenže mohol navrhnúť už po obdržaní vyjadrenia žalovaného k žalobe,
ale v súlade s ust. § 153 ods. 1 CSP ich dokonca mal navrhnúť už vtedy a nie čakať na nariadené
pojednávanie. Tu podľa odvolacieho súdu ide o príklad postupu žalujúcej strany, ktorý nebol súladný s§ 153 ods. 1 CSP a preto ak žalobca nevyužil časový priestor navrhnúť relevantné dokazovanie pred
pojednávaním, nemohla by mu byť poskytnutá možnosť vykonať dôkazy navrhnuté až na samotnom
pojednávaní vzhľadom na ust. § 153 ods. 2 CSP. Okrem toho ani po zrealizovanom dokazovaní žalobca

ďalšie dokazovanie nenavrhoval a v konečnom dôsledku ani v odvolaní neuviedol aké konkrétne dôkazy
vlastne chcel navrhnúť vykonať. Podľa odvolacieho súdu preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces, lebo opätovne treba zdôrazniť, že nedošlo k zmene predbežného právneho
posúdenia v tom zmysle, že by boli aplikované napokon také predpisy a zákonné ustanovenia, s ktorými
žiadna zo strán nemohla rátať.

23. Napokon je síce pravdou, že sa okresný súd nevysporiadal s naliehavým právnym záujmom
žalovaného na podanej žalobe, robí tak ale v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd plne sa
stotožňujúc s obranou žalovaného, ktorý správne uviedol, že vzhľadom na znenie ust. § 97 ods. 1
Trestného poriadku a úschovu motorového vozidla policajným orgánom, ktorý prípisom zo dňa 22. 11.
2018 (č. l. 51 spisu) vyzval žalovaného na uplatnenie svojho práva na súde, mal tento v zmysle ust. §

137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem na podanej (vzájomnej) žalobe i napriek svojej evidencii ako
vlastníka a držiteľa sporného motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel. Totiž bez toho, aby
bolo súdom právoplatne určené, že vlastníkom motorového vozidla je žalovaný, mu toto nemôže byť
zo strany policajného orgánu z úschovy vydané, nakoľko si nárok naň uplatnil aj žalobca. Čiže ani táto
námietka žalobcu v odvolaní nebola dôvodnou.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné a preto rozsudok
súdu prvej inštancie v prvom a druhom výroku ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, a
to vrátane tretieho (závislého) výroku o trovách konania, ohľadne ktorého žalobca v odvolaní neuviedol
žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a preto mu
odvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcovivrozsahu100%.Ovýške

náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).