Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. máj 2020

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12Csp/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820200768
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2020:3820200768.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci žalobkyne: Y. Y., nar.

XX.X.XXXX, bytom Q., A. XXXX/XX, zast. Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52 635 970, so sídlom
Hlohovec, Železničná č. 4/A, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Kubániho č. 16, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 600 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600 eur, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd, dňa 19.2.2020, sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy
600 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania s odôvodnením, že dňa
23.6.2015 uzavrela so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500117902 (ďalej len „Zmluva“), na
základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať
v36mesačnýchsplátkachpo87,17eur,pridohodnutejúrokovejsadzbe17,45% ročneaRPMN26,12%.
Celková suma, ktorú mala žalobkyňa vrátiť bola 2.053,68 eur. V rovnaký deň žalobkyňa so žalovaným

uzatvorila aj Dohodu o poskytovaní služieb č. 8500117902 a Dohodu o zrážkach zo mzdy č. 8500117902
(ďalej aj len „Dohoda“). Žalobkyňa sa na tunajšom súde domáhala vydania neodkladného opatrenia,
ktorým žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu práva z Dohody o zrážkach zo
mzdy, pretože sa domnievala, že táto je neplatná a na jej základe sú zrážané sumy, na ktoré žalovaný
nemá nárok. Okresný súd Prievidza dňa 18.2.2019, v konaní pod sp.zn. 18Csp/14/2019, žalobe v celom
rozsahu vyhovel, pretože v možnosti žalovaného zrážať spotrebiteľovi zo mzdy konkrétnu sumu videl
ustanovenie zakladajúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa

(žalobkyne) a predbežne označil Dohodu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda za neplatnú.
Žalobkyňa sa následne žalobou domáhala určenia neplatnosti Dohody, pričom Okresný súd Prievidza
jej dňa 23.5.2019, v konaní pod sp.zn. 15C/7/2019, vyhovel a určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy
je neplatná. Keďže žalobkyňa na Zmluvu zaplatila viac ako bola istina úveru, teda došlo k preplateniu
úveru, domáhala sa žalobou vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Prievidza aj tejto žalobe
v celom rozsahu vyhovel rozsudkom, zo dňa 25.10.2019, vydaným pod sp.zn. 8Csp/63/2019, a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.147,87 eur spolu aj s úrokom z omeškania. Súd v

predmetnom konaní zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni len sumu 1.350 eur, že žalobkyňa nebola
zákonným spôsobom informovaná o výške RPMN, že zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti
úveru a že úroková sadzba odporuje dobrým mravom. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
17.12.2019. Okresný súd Prievidza teda právoplatne rozhodol o tom, že Dohoda o zrážkach zo mzdy jeneplatná a úver je bezúročný a bezpoplatkov, čo znamenalo, že spotrebiteľ bol povinný veriteľovi vrátiť
len istinu úveru; platby prevyšujúce istinu úveru tak predstavovali bezdôvodné obohatenie, ktoré bol
žalovaný povinný žalobkyni vydať. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., spotrebiteľ ktorý

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti,
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, zodpovedá. Žalobkyňa má za to, že sú splnené
všetky podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia zákona, pretože vo veci existuje: 1. porušenie povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu

ukladá zákon č. 129/2010 Z.z., konkrétne ide o neuvedenie obligatórnych náležitostí do zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v dôsledku toho nedostatočné, resp. zavádzajúce informovanie spotrebiteľa
o podmienkach poskytnutého úveru, 2. spotrebiteľ (žalobca) úspešne uplatnil na súde porušenie
predmetných povinností, keďže o nich bolo právoplatne v prospech spotrebiteľa rozhodnuté súdom, 3.
príčinná súvislosť, pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný, práve v dôsledku toho, že
veriteľ (žalovaný) porušil právne predpisy a vyhotovil Zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej

úpravy. Žiadne ďalšie podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia pri tom zákon nevyžaduje.
Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku
takejtoujmy(rozhodnutieKrajskéhosúduvPrešove,zodňa7.12.2017,sp.zn.3Co/101/2017).Prinároku
na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy (rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove, zo dňa 12.12.2017, sp.zn. 7Co/100/2017). Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby

spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti
dôjde (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 12.12.2017, sp.zn. 7Co/101/2017). Na priznanie
nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda postačí, ak veriteľ poruší práva spotrebiteľa, resp.
povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto porušenia úspešne uplatní na súde.
Medzi porušením povinností a úspešným uplatnením práva musí existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ

nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí. V tomto prípade však možno
konštatovať, že škoda spotrebiteľovi nielen hrozila, ale aj reálne vznikla. Pri čestnom a odbornom
postupe žalovaného pri vyhotovovaní Zmluvy by majetkové práva spotrebiteľa neboli ohrozené a nebolo
by do nich zasiahnuté. Je pravdou, že veriteľovi patrí a mala by patriť odplata za poskytnutý úver,
avšak iba v prípade splnenia podmienky, že sám neporuší kogentné ustanovenia zákona, upravujúce

postup poskytovania úverov. Ak veriteľ postupuje v rozpore so zákonom a spotrebiteľ je tak objektívne
uvedený do omylu, v otázkach podstatných pre posúdenie obsahu, resp. rozsahu jeho záväzku, veriteľ
tak bez právneho dôvodu ohrozuje jeho majetok a v konečnom dôsledku do neho aj priamo zasahuje
(ak je úver poskytnutý). Zásah do práv a majetkovej sféry žalobkyne je pritom zrejmý z toho, že najskôr
bola zo strany žalovaného zavedená (nepravdivo informovaná) o podmienkach úveru, následne bola

nútená plniť na účet žalovaného prostriedky, na ktoré tento nemal zo zákona nárok a napokon bola
žalobkyňanútenápodstúpiťsúdnekonaniezaúčelomochranysvojichpráv,keďžežalovanýsaajnapriek
svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom mimosúdne dohodnúť. V rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne, zo dňa 29.6.2016, sp.zn. 5Co/934/2015, je uvedené, že ,,vo vzťahu k
primeranému finančnému zadosťučineniu odvolací súd dodáva, že žalobca si úspešne uplatnil na súde

porušenie svojho práva ako spotrebiteľa a preto má nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie z
dôvodu, že porušenie jeho práv, prípadne povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa ako
aj osobitným predpisom, je spôsobilé privodiť mu ujmu ako spotrebiteľovi. Je nepochybné, že žalovaný
je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov a preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu
spotrebiteľa. Keďže boli porušené práva spotrebiteľa k jednotlivým zmluvným dojednaniam tak, ako bolo

vyššie konštatované, má v konečnom dôsledku žalobca ako spotrebiteľ právo na primerané finančné
zadosťučinenie“. Poukázala na viacero rozhodnutí súdov s tým, že podľa rozhodnutia Krajského
súdu v Žiline, zo dňa 25.5.2015, sp.zn. 11Co/159/2015, ,,účelom a zmyslom citovaného ustanovenia
zákona je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní

bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Z hypotézy citovanej právnej
normy jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ musí byť pri uplatnení tohto práva úspešný. Iba za tohto
predpokladu mu vznikne právo na priznanie finančného zadosťučinenia“. Podľa rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove, zo dňa 31.3.2016, sp.zn. 7Co/350/2015, ,,jediným predpokladom pre uplatnenie práva
na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená
nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Čo sa týka výšky
primeraného finančného zadosťučinenia, je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy
hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom“. Týmto spôsobom sa naplnilaodradzovacia funkcia uvedeného satisfakčného prostriedku (rozhodnutie Okresného súdu Svidník, zo
dňa 24.11.2014, sp.zn. 7C/274/2013). Krajský súd v Trenčíne (sp.zn. 5Co/934/2015) považuje za
súladné so zákonom, aby sa výška primeraného finančného zadosťučinenia odvodzovala od výšky

úveru, morálnej a majetkovej ujmy. Krajský súd v Prešove (sp.zn. 7Co/350/2015) považoval za logické
a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným
nárokom. Predmetný názor by teda bolo možné aplikovať na toto konanie v tom zmysle, že výška
primeraného finančného zadosťučinenia by mohla vychádzať z ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s
nezákonnou odplatou úveru, ktorú žalovaný od neho požadoval, hoci na ňu nemal nárok, čo bolo súdom

aj právoplatne potvrdené. Teda bez zásahu súdu by žalovaný zasiahol do majetkových práv žalobcu v
rozsahu rovnajúcom sa odplate za úver. Odplata za poskytnutie úveru formálne predstavovala 553,68
eur (celková čiastka mínus istina). Skutočná odplata po zohľadnení nezákonného strhnutia poplatku
však predstavovala sumu až 1.788,12 eur a teda v tejto výške boli zároveň ohrozené majetkové práva
žalobkyne, a v rozsahu viac ako 1.100 eur bolo do nich zasiahnuté. V tejto súvislosti nemožno opomenúť
ani spôsob, akým žalovaný čiastočne do práv žalobkyne zasiahol a to predložením dohody o zrážkach

zo mzdy zamestnávateľovi žalobkyni, pričom súdy nielen že výkon zrážok zakázali, ale samotnú dohodu
o zrážkach považovali za neplatnú. Zásah do práv žalobkyne nastal nielen v majetkovej sfére (bolo jej
zrážané to, čo v skutočnosti zaplatiť nemusela), ale aj v osobnostnej, pretože žalovaný predložením
Dohody vytváral o žalobkyni domnienku osoby neschopnej plniť si záväzky (ktoré reálne neexistovali).
Z vyššie uvedených dôvodov považujú výšku finančného zadosťučinenia 600 eur za primeranú na to,

aby pre spotrebiteľa prestavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu, že spotrebiteľ bol nútený
domáhať sa ochrany práv na súde (aby tak naďalej neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý
postupoval v rozpore so zákonom) a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej
miere plniť aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného, pretože
ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú: intenzita zásahu do

práv spotrebiteľa, výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania závadného stavu a
objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote
žalobkyne (Krajský súd v Trenčíne sp.zn. 4Co/124/2019).

2. Súd priznal žalobkyni ňou v konaní uplatnený nárok, platobným rozkazom, č.k. 12Csp/10/2020-31,

zo dňa 21.2.2020, proti ktorému v zákonnej lehote podal žalovaný, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, odpor, v ktorom žiadal žalobný návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. Poprel
splnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Ustanovenie § 3
ods. 5 citovaného zákona vychádza z predpokladu konkrétneho porušenia, ktoré namietal a uplatňoval
spotrebiteľ a na základe tohto konkrétneho porušenia prijatý záver o porušení práva spotrebiteľa. Z

formulácie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa
prvej vety (domáhanie sa ochrany svojho práva). Za predpokladu úspešného uplatnenia porušenia
práva môže prichádzať do úvahy vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Ako sa však uvádza v
rozsudku, sp.zn. 14Co/91/2012 Krajského súdu v Prešove, s ohľadom na jeho (§ 3 ods. 5 citovaného
zákona) neurčitú hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia, je nevyhnuté sledovať

jeho účel, ktorým je nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Podľa
tohto ustanovenia sa vyžaduje úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa a zodpovednosť za porušenie práva alebo povinnosti takto
ustanovenej zákonom. Zo žaloby nevyplýva ani preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007Z.z..Žalobcaanineoznačilaaninekonkretizoval,porušeniektoréhoprávaalebopovinnostimu
zakladá nárok, ktorý si uplatňuje podanou žalobou. Ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi práva
na primerané finančné zadosťučinenie za akékoľvek úspešné uplatnenie akéhokoľvek práva, potom by
to zakotvil priamo (za porušenie) a neviazal by ho na to, aby sa spotrebiteľ úspešne (účelne) domáhal
jeho ochrany na súde. Účelom uvedeného ustanovenia totiž bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému

dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské právo (najmä v reklamačnom konaní),
primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne uplatňovať alebo
brániť v súdnom konaní. Z podanej žaloby nevyplývajú žiadne skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali
nutnosť priznania finančného zadosťučinenia ako spôsobu zavŕšenia ochrany spotrebiteľa. Jeho vznik
nie je automatický; naopak, vznik tohto nároku treba chápať ako prostriedok završujúci ochranu

spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú. Z podanej žaloby nevyplýva ani označenie práva
spotrebiteľa, ktoré malo byť porušené a vo vzťahu ku ktorému (porušeniu) sa finančné zadosťučinenie
uplatňuje. V rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 12Co/3/2015, sa uvádza, že primerané finančné
zadosťučinenie sa má chápať ako odmena spotrebiteľovi za to, že sa pustil do sporu s nepochybneekonomickým a právne silnejším dodávateľom. Uvedeným konštatovaním sa vymedzuje, že účel
primeraného finančného zadosťučinenia súvisí s iniciovaním vlastného postupu k ochrane svojich práv.
Zadosťučinenie je chápané ako forma náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti. Právny poriadok pozná

takúto formu náhrady, či odškodnenia v rôznych prípadoch a situáciách (napr. príloha k zákonu č.
437/2004 Z.z.). Žalobná požiadavka je z tohto pohľadu zjavne neprimeraná, čo je možné usudzovať
aj bez toho, aby bolo potrebné, či účelne vymenovať prípady odškodnenia zdravia zodpovedajúcich
31 bodom, v prípadoch ktorých bolo možné priznať náhradu vo výške cca 500 eur, čím preukazujú,
že požiadavka žalobkyne vo veci je zjavne neprimeraná. Podľa žalobkyne má uplatňované finančné

zadosťučinenie plniť sankčnú funkciu. Tvrdia, že tak ako platí princíp ,,konzumpcie“ sankcií vo verejnom
práve, platí aj vo vzťahu k § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., čo znamená, že priznanie finančného
zadosťučinenia znamená finančné zadosťučinenie za všetky skutočnosti, ktoré nastali do rozhodnutia
súdu o jeho priznaní. Ak vo verejnom práve platí princíp, že zbiehajúce sa delikty sú postihnuté len
sankciou určenou pre najvážnejších z nich, potom pri aplikácii § 3 ods. 5 uvedeného zákona, ktoré
má rovnako verejnoprávny charakter, nie je možné postupovať inak. Poskytovanie právnej ochrany v

dôsledku porušenia práv strán v spore má však byť vyvážené, čo teda znamená aj posúdenie, že účel
sledovaný zákonom sa dosahuje vyslovením neplatnosti zmluvnej podmienky, celej odplaty za úver
alebo nad rámec toho aj záverom o vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný
napáda nielen dôvodnosť uplatňovaného nároku na primerané finančné zadosťučinenie, čo do jeho
základu ako aj čo do jeho výšky. Podaná žaloba neobsahuje žiaden dôvod alebo spôsob, ktorý by túto

sumu odôvodnil. Zo žaloby nevyplýva pritom spôsob a ani vecné základy pre určenie požadovaného
primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie nedostavil. Z neúčasti na pojednávaní sa
ospravedlnil. S poukazom na ust. § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pojednával súd

vo veci v jeho neprítomnosti.

4. Dokazovaním vykonaným na pojednávaní, vypočutím právneho zástupcu žalobkyne a žalobkyne,
oboznámením obsahu spisu - žaloba č.l. 1, rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 15C/7/2019-67
zo dňa 23.5.2019, uznesenie Okresného súdu Prievidza č.k. 18Csp/14/2019-24 zo dňa 18.2.2019,

rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 8Csp/63/2019-88 zo dňa 25.10.2019, odpor proti platobnému
rozkazu, elektronické vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne č.l. 52, vyjadrenia právnej zástupkyne
žalovaného č.l. 60 a obsah pripojených spisov Okresného súdu Prievidza sp.zn. 18Csp/14/2019,
15C/7/2019 a 8Csp/63/2019, mal súd zistený tento skutkový stav veci:

5.Uznesením,č.k.18Csp/14/2019-24,zodňa18.2.2019,vkonaníonariadenieneodkladnéhoopatrenia,
uložil tunajší súd žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu práv z Dohody o zrážkach zo mzdy, uzavretej
k zmluve č. 8500117902, zo dňa 23.6.2015 (zmluva o spotrebiteľskom úvere), medzi žalobkyňou a
žalovaným, a to až do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo
mzdy uzavretej k zmluve č. 8500117902, zo dňa 23.6.2015. Súčasne súd žalobkyni uložil, aby v lehote

30 dní od doručenia tohto uznesenia podala žalobu o určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy
uzavretej k zmluve č. 8500117902, zo dňa 23.6.2015. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.3.2019
a vykonateľnosť dňa 21.2.2019.

6. Rozsudkom tunajšieho súdu, č.k. 15C/7/2019-67, zo dňa 23.5.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 10.7.2019, súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500117902,
ktorá bola uzatvorená dňa 23.6.2015 medzi žalobkyňou a žalovaným, je neplatná. Z odôvodnenia
vyššie uvedeného rozsudku mal súd okrem iného zistené, že súd má za preukázané, že dňa
23.06.2015 bola medzi stranami sporu uzavretá Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500117902, ktorej
obsahom bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni úver vo výške 1.500 eur a záväzok žalobkyne

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom,
pričom k uvedenej zmluve o úvere bola uzavretá Dohoda o zrážkach zo mzdy, zo dňa 23.06.2015,
podľa § 551 Občianskeho zákonníka, ktorá je zabezpečením pohľadávky žalovaného, vzniknutej zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný ako veriteľ je oprávnený sa domôcť uspokojenia celej svojej
pohľadávky voči žalobkyni pravidelnými mesačnými zrážkami zo mzdy alebo z iného príjmu vo výške

splátky, najviac však vo výške prístupnej podľa príslušných právnych predpisov. Medzi procesnými
stranami je sporné, či zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá platne a či je platne uzavretá
Dohoda o zrážkach zo mzdy. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá súčasne so zmluvou o
revolvingovom úvere s tým, že má ísť o zabezpečovací prostriedok vo forme vykonávania zrážok zomzdy v dohodnutých výškach na účet žalovaného. Z Dohody o zrážkach zo mzdy vyplýva, že ich použitie
je výlučne na vôli veriteľa, ktorý môže dohodu predložiť zamestnávateľovi žalobkyne a tento je potom
povinný vykonávať zrážky v dohodnutých výškach. Dohoda je obsiahnutá v osobitnej listine, obsahuje

text o formálnom poučení o dôsledkoch jej uzavretia, s možnosťou ju odmietnuť. Žalobkyňa však o
reálnom obsahu Dohody nebola vôbec informovaná, nebolo jej vysvetlené, že ide o zabezpečovací
prostriedok a s akými dôsledkami pri jeho využití. Žalobkyňa uviedla, že jej v čase spisovania žiadosti
o úver bola predložená na podpis aj táto písomnosť. Žalobkyňa teda podpisuje Dohodu dňa 3.6.2015
bez toho, aby vedela, či dôjde a v akej výške k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskej úvere. Dohoda

odkazuje len na budúcu pohľadávku, ktorá vznikne na základe zmluvy o úvere na čiastku 1.500 eur.
Predformulovaný text Dohody oprávňuje veriteľa na zrážky v „dohodnutej výške“, a to až do úplného
splatenia pohľadávok spoločnosti, prípadne aj iných nárokov, ktoré voči nemu vzniknú. Zrážky sa
vykonávajú bez súdneho rozhodnutia a dlžník nemá možnosť dohodu jednostranne ukončiť. Ide o tak
závažné dôsledky týkajúce sa príjmu spotrebiteľa, ktoré musia klásť zvýšenú požiadavku na veriteľa
ohľadom skutočnej informovanosti o následkoch tejto Dohody. Je pritom zrejmé, že znenie Dohody

má veriteľ vopred predformulované pre všetky prípady úverových zmlúv, do textov dohody doplňuje len
číslo zmluvy, výšku úveru a výšku mesačnej splátky. Veriteľ má možnosť vykonávať zrážky aj z titulu
„iných nárokov veriteľa“, čo predstavuje pre veriteľa neobmedzenú možnosť pokračovať v zrážkach zo
mzdy. V danej veci pritom bola dojednaná výška splátky na zrazenie v sume 87,17 eur mesačne, pričom
v zmluve bola dohodnutá splátka splácania úveru 52,88 eur. Súd považuje spôsob, akým žalovaný

predkladá na podpis dohody o zrážkach zo mzdy v čase, keď spotrebiteľ len žiada o úver, za konanie
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z., predovšetkým za konanie,
ktoré je v rozpore s dobromyseľnosťou, čestnosťou a využíva výraznú nerovnosť zmluvných strán. Súd
je presvedčený, že keby žalobkyni bolo vysvetlené, že pri použití dohody o zrážkach zo mzdy môže
veriteľ nekontrolovane a časovo neobmedzene nariadiť vykonávanie zrážok u jej zamestnávateľa v

rôznej výške, nebola by túto dohodu uzavrela, akokoľvek sa snaží žalovaný tvrdiť, že išlo o dobrovoľne
uzavretú dohodu. Ide o klamlivé konanie, resp. klamlivú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zákona
č. 250/2007, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu. Pre rozpor s uvedenými ustanoveniami súd
považuje dohodu za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť
takýto právny úkon, i keď išlo o zabezpečovací prostriedok. Okrem toho dohoda o zrážkach zo mzdy

je neplatná aj s ohľadom na odôvodnenie neplatného uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ
je neplatne uzavretá hlavná zmluva o spotrebiteľských úveroch, nemôže zostať v platnosti úkon, ktorý
má akcesorický zabezpečovací charakter. Pre úplnosť súd uviedol, že obdobný názor vyplýva aj z
rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trenčíne (rozhodnutie sp. zn. 6Co 196/2016 zo dňa 28.2.2017).
Žalobkyňa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, tvrdila, že zmluva o revolvingovom úvere je

neplatná z dôvodu prekročenia najvyššej prípustnej odplaty za poskytnutie úveru. Súd uviedol, že
samotné nesprávne uvedenie alebo neuvedenie údaju o úroku a RPMN nespôsobuje neplatnosť zmluvy
ako takú, ide buď o čiastočnú neplatnosť úverovej zmluvy alebo s dôsledkom, že úver je bezúročný a
bez poplatkov. Avšak vzhľadom na mechanizmus uzatvárania zmluvy, keď žalobkyňa podpisuje len
žiadosť o poskytnutie úveru bez uvedenia údaju o termíne konečnej splatnosti úveru, bez uvedenia

splatnosti jednotlivých mesačných splátok a tieto podstatné údaje jednostranne určuje veriteľ, ide z
druhej strany o predloženie nového návrhu zmluvy, ktorý mal byť žalobkyňou prijatý. Žalobkyni však boli
doručené už len podpísané zmluvy so splátkovým kalendárom, nehovoriac o tom, že súčasťou nákladov
za úver bola i odmena z dohody o poskytovaní služieb, o ktorej žalobkyňa nemala ani vedomosť. Súd
preto zastáva názor, že zmluva bola uzavretá neplatne, i keď táto skutočnosť nebola priamo predmetom

konania. Predmetná zmluva nie je uzavretá v predpísanej písomnej forme. Právna istota a bezpečnosť
právneho styku vyvolali potrebu výslovne v zákone vymedziť, ktoré zmluvy musia mať písomnú formu.
V súlade s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde
k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu, pričom musia byť splnené podmienky v súlade s
§ 43a, 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané, že by písomný návrh -

žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru predloženého dlžníkom (žalobkyňou) bol prijatý veriteľom
(žalovaným), pretože prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo akékoľvek iné
zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru, čo bol formulár návrhu zmluvy, jednoznačne vyplýva, že dlžník mal vyplniť jednotlivé body,
okrem bodu 6 predmetnej žiadosti. Podľa žiadosti neoddeliteľnou súčasťou sú aj zmluvné dojednania

- všeobecné podmienky. V bode 2 zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere sa uvádza,
že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Vyplnená žiadosť o
poskytnutie revolvingového úveru podpísaná dlžníkom, spoludlžníkom 1 a 2, je návrhom na uzatvorenie
zmluvy o revolvingovom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená a nadobúda platnosť aúčinnosť dňom podpisu dlžníka, spoludlžníka 1, 2 a veriteľa. Podľa všeobecných podmienok dlžník má
vyplniť do formulára - žiadosti požadovanú výšku úveru a dáva súhlas s tým, že veriteľ je oprávnený po
posúdení schopnosti dlžníka splácať úver výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného

úveru ako dlžník uviedol v bode 5. žiadosti, pričom výška úrokovej sadzby a ročnej percentuálnej miery
nákladov nebude vyššia, než v prípade úveru požadovaného dlžníkom v bode 5. žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa ako dlžník predložila žalovanému
formulárovú žiadosť o poskytnutie revolvingovom úvere - t. j. v súlade s § 43a Občianskeho zákonníka
dala návrh na uzatvorenie zmluvy veriteľovi. V súlade s § 44 Občianskeho zákonníka by bola zmluva

uzatvorená okamihom prijatia jeho návrhu, avšak ak prijatie návrhu obsahuje zmeny, dodatky, výhrady,
obmedzenia, je odmietnutím návrhu a toto sa považuje v súlade s § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
za nový návrh, ktorý musí byť druhou stranou prijatý (v tomto prípade dlžníkom - žalobkyňou). Žalovaný
v bode 6. žiadosti (ktorý nemohol vyplniť dlžník pri podávaní žiadosti) uviedol iné údaje oproti návrhu v
bode 5., napr. nachádzajú sa tam aj iné údaje - iná ročná percentuálna miera nákladov za úver a iná
ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu. Zmluva o revolvingovom úvere je

preto uzavretá neplatne. Pokiaľ prijatie návrhu obsahovalo iný obsah, ako bol predložený návrh, išlo o
nový návrh a dlžník mal možnosť takýto návrh buď prijať alebo neprijať. Keďže nedošlo k uzatvoreniu
zmluvy v písomnej forme tak, ako to pre jej platnosť vyžaduje zákon v súlade s § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ide o neplatný právny úkon (viď napr. i rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co
229/2016 zo dňa 12.4.2017).

7. Rozsudkom tunajšieho súdu, č.k. 8Csp/63/2019-88, zo dňa 25.10.2019, súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.147,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z
tejto sumy od 1.8.2019 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 17.12.2019. Z odôvodnenia tohto rozsudku mal súd zistené, že žalobkyňa bola v

zmluvnom vzťahu so žalovaným na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na základe ktorej mal
žalovaný žalobkyni poskytnúť úver v celkovej výške 1.500 eur. V skutočnosti žalovanej bola poukázaná
peňažná suma v celkovej výške 1.350 eur. Z vykonaného dokazovania bolo takisto zistené, že žalobkyňa
ako spotrebiteľ nebola zákonným spôsobom informovaná o výške RPMN, ktorú navyše vyhodnotil ako
nezrozumiteľnú a nejednoznačnú, pretože v bode 5 žiadosti o úver je uvedená iná RPMN ako v bode 6.

Súd mal takisto preukázané, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti § 9 zákona o spotrebiteľských
úveroch a to termín konečnej splatnosti úveru, čo zákon v § 4 ods. 3 a v § 11 ods. 1 zákona č. 258/2001
Z.z. sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Súd takisto uviedol, že v zmluve uvedená výška
úroku 17,45% ročne odporuje dobrým mravom a teda je v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho
zákonníka neplatná. S poukazom potom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru súd uzavrel, že

žalobkyňamánároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýškerozdielumedziposkytnutímúverom
a splatenou istinou. Pretože žalobkyni bolo poskytnutých 1.350 eur a táto v skutočnosti žalovanému
vrátila sumu 2.497,87 eur, uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.147,87 eur
(2.497,87 - 1.350).

8. Právny zástupca žalobkyne v elektronickom podaní, zo dňa 2.4.2020, okrem iného uviedol, že je
nepochybné, že porušenie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. predstavuje porušenie práva žalobkyne
ako spotrebiteľa. Zákon č. 250/2007 Z.z. je všeobecným zákonom vo vzťahu k spotrebiteľom a
dodávateľom bez ohľadu na špecifiká ich právneho vzťahu. Zákon o spotrebiteľských úveroch je
následne zákonom špeciálnym, ktorý konkretizuje práva a povinnosti strán pri uzatváraní zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, pričom tento zákon slúži k ochrane spotrebiteľa. Podmienka porušenia
práva spotrebiteľa a to práva na pravdivé, riadne a včasné informácie o poskytovanom produkte
(spotrebiteľskom úvere) je teda splnená, o čom bolo právoplatne rozhodnuté. Súčasne žalovaný použil
voči žalobkyni neprijateľné podmienky, ktoré sú zakázané, teda došlo k porušeniu ust. § 53 a nasl.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj použitie neprípustných zabezpečovacích prostriedkov

podľa § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z.. Rozsudky, ktoré žalobca v žalobe pripojil, sú
právoplatné, teda záväzné pre strany sporu ako aj pre konajúci súd. Porušenie povinnosti žalovaného
ako veriteľa bolo viacnásobné. Za predmetné porušenia pritom zodpovedá výlučne žalovaný, ktorý
predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere predložil žalobkyni a mal z tejto zmluvy prospech. Krajský
súd v Prešove (sp. zn. 13Co/110/2019) v tejto súvislosti napríklad uviedol, že odvolací súd nepopiera,

že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu,
bol to však žalovaný, ktorý nepostupoval s odbornou starostlivosťou, predostrel žalobkyni na podpis
formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala iné údaje v časti o požadovanom úvere a iné údaje v časti o
schválenom úvere, čo spôsobilo jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Žalobca v žalobe zrozumiteľneuviedol, ktoré práva a povinnosti boli porušené - išlo o ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z., podľa ktorého má veriteľ povinnosť riadne a pravdivo informovať spotrebiteľa o podmienkach
úveru. Taktiež došlo k porušeniu ustanovenia § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. z dôvodu

použitia neprípustných prostriedkov zabezpečenia, ako aj k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 8 zákona
č. 250/2007 Z.z., pretože žalovaný konal voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi. Súčasne žalovaný
použil proti žalobkyni klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z.. V
konečnom dôsledku aj aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„NSSR“) je celkom jednoznačná, pokiaľ ide o podmienky pre priznania nároku podľa § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 Z.z.. Napríklad podľa rozhodnutia NSSR (rozsudok zo dňa 30.1.2019 sp.zn.
6Cdo/127/2017): ,,Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť § 3 ods. 5, podľa
ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom

je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však
chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti
dodávateľom v prípadoch, keď dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských
zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.

Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že
súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo z výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky, používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
NSSR sp.zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľovi dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody(bezdôvodnéhoobohatenia)jedôkaznébremenonastranespotrebiteľaoveľaľahšie,leboodpadá

problematicképreukazovanie,čiužvýškyškody,ujmy,príčinnejsúvislosti,alebomajetkovéhoprospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o
rozsah finančného zadosťučinenia neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah

finančného zadosťučinenia“. Pokiaľ ide o sumu primeraného zadosťučinenia, túto žalobkyňa dostatočne
odôvodnila s odkazom na konkrétne skutočnosti. Zdôrazňuje, že výška primeraného finančného
zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a teda žalobkyňa ju odhaduje s prihliadnutím na relevantnú
súdnu prax a okolnosti prípadu. Ďalšími kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia sú:
intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania

závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne následky v súkromnom,
spoločenskom živote žalobkyne (Krajský súd v Trenčíne sp.zn. 4Co/124/2019). Pokiaľ ide o intenzitu
zásahu do práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, žalovaný zavádzal žalobkyňu ohľadne
základných náležitostí úveru, poskytol žalobkyni úver v nižšej sume než táto bola deklarovaná v zmluve,
úročil aj neposkytnutú časť finančných prostriedkov, použil nekalé obchodné praktiky, neprípustné

zabezpečovacieinštitúty,nazákladektorejbolažalobkynizrážanámzda.Išlotedaoporušenieviacerých
ustanovení viacerých právnych predpisov (predovšetkým zákon č. 129/2010 a č. 250/2007 Z.z.), pričom
ich porušenie sa pomerne intenzívne prejavilo v súkromnej sfére žalobkyne - napríklad siahnutie na
mzdu prostredníctvom zrážok. Pri výške uplatneného nároku treba prihliadať aj na výšku nedôvodne
požadovanej sumy žalovaným, ktorý žiadal viac ako 1.700 eur, ktoré žalovaný od žalobkyne požadoval

na základe zmluvy a dĺžku trvania závadného stavu - od uzatvorenia zmluvy (23.6.2015) až do
rozhodnutia súdu (25.10.2019), teda viac ako 4 roky. V tejto súvislosti poukazujú tiež na to, že žalovaný
zrážal zrážky zo mzdy žalobkyne na základe žiadosti zo dňa 9.8.2018, pričom súd rozhodol o zákaze
zrážok dňa 18.2.2019, teda žalobkyňa tento protiprávny stav trpela 6 mesiacov. Vyššie uvedená situácia
bola objektívne spôsobilá vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobkyne - znižovanie jej

životnej úrovne na úkor žalovaného, ktorý požadoval neprimerane vysokú odplatu za úver, poskytovanie
nižšejmzdyžalobkynivdôsledkuneprijateľnýchpostupovžalovaného,napätieastresvyvolanéosobnou
účasťou žalobkyne na pojednávaní a iné. Nemožno tiež prehliadnuť skutočnosť, že žalovaný odmieta
akokoľvek mimosúdne sa so žalobkyňou dohodnúť a teda žalobkyňa bola nútená domáhať sa ochranysvojich práv na súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu. Poukazujú tiež na sankčnú funkciu
primeraného finančného zadosťučinenia a teda jeho výška musí byť taká, aby bola spôsobilá odradiť
žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania. Akékoľvek porovnávanie uplatneného nároku s nárokmi

podľa iných predpisov (zákon č. 437/2004 Z.z.) ako to robí žalovaný, je zjavne zavádzajúce a pre
rozhodnutie vo veci irelevantné, pretože zákon č. 437/2004 Z.z. má stanovené pravidlá pre výpočet
výšky bolestného, zatiaľ čo zákon č. 250/2007 Z.z. tieto pravidlá nemá. Kým zákon č. 437/2004
Z.z. odškodňuje osoby z dôvodu fyzického poškodenia zdravia a z toho plynúcich následkov, zákon
č. 250/2007 Z.z. upravuje poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia tomu spotrebiteľovi,

ktorého práva vyplývajúce z predpisov na ochranu spotrebiteľa (t.j. zákon č. 250/2007 Z.z., zákon č.
129/2010 Z.z., ust. § 53 a nasl. OZ a iné) boli veriteľom upreté.

9. Právna zástupkyňa žalovaného, v elektronickom podaní, zo dňa 30.4.2020, okrem iného uviedla,
že žalovaný popiera vznik a výšku nároku, ktorého zaplatenia sa žalobkyňa domáha. Z podanej
žaloby ani vyjadrenia nevyplýva preukázanie takých skutočností, ktoré by preukazovali uplatňovaný

nárok čo do základu ako aj čo do výšky. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vychádza
z predpokladu konkrétneho porušenia, ktoré namietal a uplatňoval spotrebiteľ a na základe tohto
konkrétneho porušenia prijatý záver o porušení práva spotrebiteľa. Posledná veta vyššie uvádzaného
ustanovenia nie je právnou normou samou o sebe, ale predstavuje súčasť určitého normatívneho
celku. Len na jej základe nie je možné zakladať žiaden nárok, pretože podmienka úspešného

uplatnenia porušenia práva musí súvisieť s konkrétnym súdnym rozhodnutím o tom, že konkrétne
právo spotrebiteľa porušené bolo. Takéto rozhodnutie vydané nebolo a vyššie označený rozsudok nie je
rozhodnutím o úspešnom uplatnení porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa. Predpoklad formulovaný
v zákone ,,úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi“, vyžaduje logicky rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Uvedené

vyplývazozákladnéhoprincípucivilnéhosporu-presúdakaždýorgánjezáväznýlenvýrokrozhodnutia,
nie odôvodnenie rozhodnutia. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
rozhodovaciu prax NSSR, sa vyžaduje rozhodnutie (teda autoritatívne vyslovenie porušenia v podobe
výrokuakojedinejzáväznejaprávnerelevantnejčastikaždéhorozhodnutia),ktorýmspotrebiteľúspešne
uplatnil porušenie práva alebo povinnosti. Žalobca si ako spotrebiteľ neuplatňoval v žiadnom súdnom

konaní porušenie svojich práv alebo povinností. Túto právnu skutočnosť, t.j. predchádzajúce úspešné
uplatňovanieprávapovinnostísimylnezamieňastým,žemedziúčastníkmikonaniaprebehlokonanie,v
ktoromsarozhodovalooneplatnostidohodyozrážkachzomzdy,oneprijateľnostizmluvnejpodmienky,o
povinnostivydaťbezdôvodnéobohatenie.Vyššieuvedenýmiskutočnosťamideklaruježalovanýto,žena
strane žalobcu nevznikla ani nemohla vzniknúť žiadna ťažko napraviteľná majetková resp. nemajetková

ujma alebo škoda, ktorá by prípadne zakladala premisu o možnosti nároku na finančné zadosťučinenie.
Neexistenciu uvedeného nároku je možné predovšetkým vyvodiť z toho, že rozhodnutie v danom konaní
nekonštatuje a neurčuje porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej právnym predpisom na ochranu
spotrebiteľa.

10. Na pojednávaní pred súdom právny zástupca žalobkyne okrem iného uviedol, že nárok žalobkyne
je čo do základu opodstatnený, pretože k porušeniu práv, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa, došlo, čo
vyplýva aj z priložených rozhodnutí a uznesenia o neodkladnom opatrení. Porušenie práv spotrebiteľa
bolo teda viacnásobné. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, táto síce závisí od
úvahy súdu, ktorý však musí zohľadniť všetky okolnosti daného sporu. Je nesporné, že k porušeniu práv

a povinností žalovaného došlo, čo deklarovali aj priloženými rozhodnutiami. Konkrétne išlo o porušenie
povinností veriteľa podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože žalovaný neuviedol
správne údaje o výške RPMN ako aj ďalšie náležitosti požadované zákonom. Došlo k porušeniu aj
ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z., konkrétne § 4 ods. 8, pretože veriteľ sa dopustil konania v rozpore
s dobrými mravmi a takto došlo k porušeniu § 8 ods. 4 uvedeného zákona, pretože žalovaný použil

klamlivé obchodné praktiky. Zmluva navyše obsahuje neprimerané zmluvné podmienky podľa § 53 OZ,
pretoženiektorésúdyzataképodmienkypovažujúajzrazeniepoplatkuzistinyúveru.Pokiaľideovýšku,
ktorúpovažujú,tútopovažujúzadôvodnúvzhľadomnaokolnostitohtoprípadu,pretožedošlokviacerým
porušeniam práv spotrebiteľa, čo je podmienka, ktorú zákon ako jedinú vyžaduje na uplatnenie tohto
nároku,avšakprotiprávnekonaniežalovanéhosaodraziloajvsúkromnejamajetkovejsférežalobkynea

to tak, ako to opísala na pojednávaní. Žalovaný jej taktiež siahol na mzdu v rozpore so zákonom, pričom
tento stav žalobkyňa trpela viac ako pol roka. Napokon niektoré súdy za podstatné kritérium pre určenie
výšky primeraného finančného zadosťučinenia považujú aj odplatu alebo domnelý nárok žalovaného,
ktorý požaduje od spotrebiteľa. V tomto prípade žalovaný požadoval viac ako 1.700 eur, pričom popredložení dohody o zrážkach bola táto suma ešte podstatne vyššia. Žalovaný si teda sám diktoval o akú
sumu by sa obohatil. Poukázal tiež na sankčnú povahu primeraného finančného zadosťučinenia s tým,
že z týchto dôvodov musí byť jeho výška taká, aby nepoctivého veriteľa odradila od konania a praktík,

ktoré sú v rozpore so zákonom. Poukázal aj na to, že zo strany žalovaného bolo porušených viacero
ustanovení viacerých zákonov a preto by mala byť v danom prípade výška primeraného finančného
zadosťučinenia o to vyššia.

11. Žalobkyňa v priebehu pojednávania okrem iného uviedla, že jej v skutočnosti nebola žalovaným

poskytnutá celá suma úveru, ale len suma 1.350 eur a vzápätí musela zaplatiť ďalšiu splátku, splátky
nezvládala platiť a teda jej začali nejaké sumy zrážať. To, čo dostala na výplatu, jej nepostačovalo na
úhradu ostatných nákladov, ktoré mala, napríklad na bývanie, na školu pre deti. Peniaze si musela
teda v tom čase požičiavať, od susedy si zvykla požičať každý mesiac sumu 50 až 100 eur, ktorú jej
už v súčasnej dobe aj vrátila. Takisto si dvakrát požičala peniaze aj od svojho otca, išlo o sumu 100
eur, ktorú mu do mesiaca aj vrátila. Skutočnosť, že žalovaný od nej požadoval vyššiu sumu peňazí,

než mu v skutočnosti patrila, sa prejavilo aj v jej súkromnom živote. V tom čase jej mama ochorela na
rakovinu, musela sa o ňu starať a pomáhať jej. Nemohla pritom matke pomôcť finančne, pretože jej
chýbali peniaze. Kvôli žalovanému bola stále zadlžená, k čomu v skutočnosti dôjsť nemuselo. Priebeh
súdnychkonanísožalovanýmbolpreňustresujúci,pretožeideoveľkúfirmu,ktorámásvojichprávnikov,
pričom nevedela, či spor vyhrá. Od žalovaného žiadala takisto vyššiu sumu peňazí, než aká jej bola

poskytnutá, ďalšie peniaze na prerábanie bytu si musela požičať. Na základe výzvy žalovaného jej
takisto zvyšovali stále väčšie sumy, ktoré musela platiť. Keď prestúpila do iného zamestnania, zrazili
jej polovicu platu. Tieto skutočnosti sa takisto prejavili v jej živote, zase jej chýbali financie, pričom má
školopovinné deti, chlapec navštevuje 5.ročník ZŠ a dcéra strednú školu. Keď sa dostala do omeškania,
žalovaný ju kontaktoval spolu 6-7-krát, bolo to vždy telefonicky, vždy žiadala žalovaného o zníženie

mesačnej splátky, pričom žalovaný vôbec nebol ochotný sa s ňou o tom baviť. Na okolnosti uzavretia
Dohody o zrážkach sa veľmi nepamätá. Podpisovala vtedy nejaké papiere, všetko už bolo zo strany
žalovaného pripravené, pričom žalovaný jej neobjasnil, aké sú jej práva a povinnosti, s čím musí a s čím
nemusí súhlasiť. To, že musela uhradiť žalovanému viacej peňazí, malo dopad okrem nej aj na jej deti
v tom, že keď jej dieťa napríklad povedalo, že chce ísť na zmrzlinu, niečo kúpiť, tak nemala z čoho.

12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1992 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho

konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov, poškodených
porušením spotrebiteľských práv ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len ,,kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Žalovaný, v postavení dodávateľa, bol v právnom vzťahu so žalobkyňou v postavení spotrebiteľa. Ich
právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o poskytnutie spotrebiteľského úveru zo dňa 23.6.2015. Súd v

konaní sp.zn. 15C/7/2019 určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov) dlžníka č. 8500117902,
ktorá bola uzavretá dňa 23.6.2015 medzi žalobkyňou a žalovaným, na základe ktorej zo mzdy žalovanej
boli vykonávané jej zamestnávateľom zrážky zo mzdy, je neplatná.

14. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 8Csp/63/2019-88 zo dňa 20.12.2019, súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.147,87 eur aj spolu s príslušenstvom, z dôvodu, že
úver, ktorý poskytol veriteľ žalobkyni, je bezúročný a bezpoplatkov. Žalovaný sa teda na úkor žalobkyne
o túto súdu bez právneho dôvodu bezdôvodne obohatil.

15. Oba vyššie uvedené rozsudky sú právoplatné. Pretože žalobkyňa sa úspešne domáhala ochrany

svojich práv, ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, a to až v troch konaniach (takisto aj v
konaní o nariadenie neodkladného opatrenia), vznikol jej nárok na primerané finančné zadosťučinenie
podľa citovaného zákonného ustanovenia.16. Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z., je potrebné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Aj v zmysle rozsudku
NSSR sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.1.2019, citované ustanovenie má plniť funkciu satisfakčnú a
takisto funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania
vočispotrebiteľom.Možnohovšakchápaťajakoprostriedoknavyvolanieaktivityspotrebiteľovdomáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom

porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje, je,
že spotrebiteľ na súd úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia

práva alebo povinnosti, napríklad nárok zo zodpovednosti za škodu z bezdôvodného obohatenia
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NSSR sp.zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom

dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, pretože odpadá problematické preukazovanie, či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti, alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

17. Tvrdenia žalovaného, že u žalobkyni nedošlo k vzniku ujmy, nie sú právne podstatné, nie sú však
ani pravdivé. Súd vychádzal z právneho názoru, ktorý vyslovil NSSR vo veci sp.zn. 6Cdo/127/2017,
ktorý uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona je potrebné rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok
z porušenia práva alebo povinnosti, napríklad nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného

obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky
používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, a teda ani podmienku, aby spotrebiteľovi
bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Je preto nezmyselné tvrdenie žalovaného o tom, že základ
nároku žalobkyne nie je daný z dôvodu, že Okresný súd Prievidza vo výroku ani v jednom z vyššie
uvádzaných konaní vyslovene neuviedol, že ,,žalovaný porušil právo“.

18. Je nesporné, že k porušeniu práv a povinností žalovaného ako dodávateľa vo vzťahu k žalobkyni
ako spotrebiteľovi došlo. Jednoznačne to vyplynulo zo sporových konaní, vedených na tunajšom súde
stranami sporu, v ktorých súd konštatoval, že Dohoda je neplatná a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 1.147,87 eur, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Žalovaný

sa dopustil opakovane porušenia viacerých ustanovení viacerých právnych predpisov (Občiansky
zákonník, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch), čo jednoznačne vyplýva z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí tunajšieho súdu (viď body
6 a 7 odôvodnenia tohto rozhodnutia). Rovnako, ako to tvrdil v priebehu konania aj právny zástupca
žalobkyne, aj podľa právneho názoru súdu, došlo k zásahu do práv a majetkovej sféry žalobkyne tým,

že najskôr bola zo strany žalovaného nepravdivo informovaná o podmienkach úveru (nebola žalobkyni
žalovaným poskytnutá schválená suma úveru 1.500 eur ale len suma 1.350 eur), následne žalovaný
so žalobkyňou uzavrel neplatnú Dohodu, ktorú neskôr protiprávne v neprospech žalobkyne „použil“ na
zrazeniejejmzdy,následnežalobkyňabezprávnehodôvodu,ajnapriekbezúročnostiabezpoplatkovosti
poskytnutého úveru (takýto záver bol prijatý v konaní sp. zn. 8Csp/63/2009), zaplatila žalovanému o

sumu 1.147,87 eur viac, než ktorú jej žalovaný v skutočnosti poskytol, resp. na ktorú mal tento zo zákona
nárok a napokon bola žalobkyňa ešte aj nútená, napriek tomu, že žalovaný si bol, resp. mal byť vedomý
toho, že mu žalovaná suma nepatrí, podstúpiť súdne konanie, za účelom ochrany svojich práv, keďže
žalovaný sa aj napriek svojmu nezákonnému postupu (neplatné uzavretie zmluvy), ktorého si musel byť
vedomý, odmietol akýmkoľvek spôsobom so žalobkyňou mimosúdne dohodnúť, a táto bola nútená spolu

až v troch konaniach domáhať sa na súde svojich zákonných práv.

19. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritéria, ktoré by
bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančnéhozadosťučinenia. Je teda vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého
prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V predmetnej veci, z obsahu spisu a pripojených
spisov, mal súd zistené, že žalobkyňa ako spotrebiteľ si úspešne uplatnila na súde porušenie svojich

práv v dvoch spotrebiteľských zmluvách, keď jej žalobám súd vo vzťahu k týmto nárokom v celom
rozsahu vyhovel. Splnila tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje
pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon
nevyžaduje,abybolmedzistranamisporzospotrebiteľskej zmluvyaanito,abyžalobkyňapreukazovala
existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Pri posúdení výšky finančného zadosťučinenia súd posudzoval

jeho primeranosť vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Z rozsudku Okresného súdu Prievidza sp.zn.
8Csp/63/2019 vyplýva, že žalovaný prijal na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie vo výške 1.147,87
eur, pričom časti tejto sumy sa domohol na základe Dohody, ktorá však v inom konaní na tunajšom
súde (sp.zn. 15C/7/2019) bola určená za absolútne neplatnú podľa § 39 OZ. Finančné zadosťučinenia
má odzrkadľovať konkrétne okolnosti, teda mieru závažnosti zásahu do práv spotrebiteľa, ich trvanie, aj
prípadné bezdôvodné obohatenie, ktoré na úkor spotrebiteľa vzniklo. Súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že akékoľvek porovnávanie uplatneného nároku s nárokmi
podľa iných predpisov (zákon č. 437/2004 Z.z.) ako to robí žalovaný, je zjavne zavádzajúce a pre
rozhodnutie vo veci irelevantné, pretože zákon č. 437/2004 Z.z. má stanovené pravidlá pre výpočet
výšky bolestného, zatiaľ čo zákon č. 250/2007 Z.z. tieto pravidlá nemá. Kým zákon č. 437/2004
Z.z. odškodňuje osoby z dôvodu fyzického poškodenia zdravia a z toho plynúcich následkov, zákon

č. 250/2007 Z.z. upravuje poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia tomu spotrebiteľovi,
ktorého práva vyplývajúce z predpisov na ochranu spotrebiteľa (t.j. zákon č. 250/2007 Z.z., zákon č.
129/2010 Z.z., ust. § 53 a nasl. OZ a iné) boli veriteľom upreté.

20. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k právnemu záveru, že intenzita protiprávneho zásahu do

práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, bola vysoká. Žalovaný zavádzal žalobkyňu
ohľadne základných náležitostí úveru, poskytol žalobkyni úver v nižšej sume než táto bola deklarovaná
v zmluve, úročil aj neposkytnutú časť finančných prostriedkov, pričom dojednaná výška úveru bola
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, žalovaný takisto použil nekalé obchodné praktiky, neprípustný
zabezpečovací inštitút, na základe ktorého bola žalobkyni zrážaná mzda. Išlo teda o porušenie viacerých

ustanovení viacerých právnych predpisov (predovšetkým zákon č. 129/2010 a č. 250/2007 Z.z.),
pričom ich porušenie sa pomerne intenzívne prejavilo v súkromnej sfére žalobkyne a teda žalobkyni
nielenže protiprávnym konaním žalovanému (predovšetkým nezákonným siahnutím na jej mzdu v
zmysle Dohody) hrozila, ale v skutočnosti aj vznikla ujma. Z výpovede žalobkyne, ktorú žalovaný
nenamietal, vyplynulo, že majetková ujma jej vznikla už len tým, že namiesto v zmluve deklarovaných

1.500 eur žalovaný žalobkyni v skutočnosti poskytol len sumu 1.350 eur. V dôsledku nezákonného
konania žalovaného (v dôsledku čoho došlo k nezákonným zrážkam zo mzdy žalobkyni), peniaze, ktoré
dostala od zamestnávateľa na výplatu, jej nepostačovali na úhradu jej nákladov, ktoré mala, napríklad na
bývanie, na platenie školy a ďalších potrieb detí, z dôvodu ktorého bola nútená si v tom čase opakovane
požičiavať peniaze od viacerých osôb. V tom čase jej navyše vážne ochorela mama, musela sa o ňu

starať a pomáhať jej, nemohla pritom matke pomôcť finančne, pretože jej chýbali peniaze. Z dôvodu
nezákonného postupu žalovaného bola stále zadlžená, k čomu v skutočnosti dôjsť nemuselo. Priebeh
súdnych konaní so žalovaným bol pre ňu takisto stresujúci, pretože, ako uviedla, ide o veľkú firmu,
ktorá má svojich právnikov, pričom nevedela, či spor vyhrá. Pri výške žalobkyňou uplatneného nároku
súd prihliadol aj na výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, ktorý v skutočnosti žiadal od

žalovanej o 1.700 eur viac, než mu v skutočnosti patrilo a na dĺžku trvania tohto stavu, od uzatvorenia
zmluvy (23.6.2015) až do rozhodnutia súdu (25.10.2019), teda viac ako 4 roky. Navyše, na základe
žiadosti žalovaného, zo dňa 9.8.2018, boli žalobkyni zrážané zrážky zo mzdy, pričom súd rozhodol
o nezákonnosti zrážok dňa 18.2.2019, a teda žalobkyňa bola nútená tento protiprávny stav trpieť 6
mesiacov. Vyššie uvedená situácia bola objektívne spôsobilá vyvolať a aj vyvolala negatívne dôsledky

v súkromnom živote žalobkyne - znížila sa jej životná úroveň na úkor žalovaného, ktorý požadoval
neprimerane vysokú odplatu za úver, poskytovanie nižšej mzdy žalobkyni v dôsledku neprijateľných
postupov žalovaného, napätie a stres vyvolané osobnou účasťou žalobkyne na pojednávaní. Nemožno
tiež prehliadnuť skutočnosť, že žalovaný odmietal akokoľvek mimosúdne sa so žalobkyňou dohodnúť a
vydať jej to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a teda žalobkyňa bola nútená domáhať sa ochrany svojich

práv na súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia žalobkyni, prihliadol súd aj na to, že žalovaný práva žalobkyne porušoval opakovane,
pričom toto porušenie dvakrát konštatoval súd vo veci samej (sp.zn. 15C/7/2019 a 8Csp/63/2019) a
takisto aj na to, že vzhľadom na výšku odplaty zo zmluvy o úvere, mohla byť reálna ujma žalobkyne eštevyššia ako len výška bezdôvodného obohatenia vo vzťahu, ku ktorému súd už právoplatne rozhodol
o povinnosti žalovaného na jeho vrátenie. Takisto bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo približne
dvakrát vyššie ako žalobkyňou požadované zadosťučinenie. Závažnosť zásahu do práv a majetkovej

sféry žalobkyne je zrejmý najmä z toho, že najskôr bola zo strany žalovaného nepravdivo informovaná
o podmienkach úveru, následne bola nútená plniť na účet žalovaného prostriedky, na ktoré tento nemal
zo zákona nárok a napokon bola nútená podstúpiť viaceré súdne konania za účelom ochrany svojich
práv, keďže žalovaný sa aj napriek svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom s
ňou mimosúdne dohodnúť.

21. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, súd prihliadol aj na funkciu sankčnú,
a teda jeho výška musí byť taká, aby bola spôsobilá odradiť žalovaného od ďalšieho protiprávneho
konania. Takto určené finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním
žalovaného, je akousi sankciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj
sankciou, postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy so žalobkyňou konal v

rozpore so zákonom. Priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi má žalovaného primäť k tomu,
aby sa v budúcnosti už zdržal porušovania spotrebiteľských práv.

22. Z vyššie uvedených zistení a záverov súdu (body 13 až 21 odôvodnenia rozsudku), uložil súd
žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600 eur. Žalobkyni súdom

priznaná táto suma finančného zadosťučinenia predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú náhradu za
diskomfort z dôvodu, že ako spotrebiteľ bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv opakovane na
súde (aby tak naďalej neznižovala svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so
zákonom). Takto určené primerané finančné zadosťučinenie podľa názoru súdu plní funkciu satisfakčnú
i sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči

úspešnému spotrebiteľovi. Súd vo výške finančného zadosťučinenia v konečnom dôsledku zohľadnil aj
to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepoctivým, ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite.

23. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní v celom
rozsahu úspešná a preto jej súd priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné v lehote 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie musí okrem všeobecných náležitostí (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisovú značku súdu) obsahovať oznámenie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie môže byť odôvodnené len
skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1 a 2 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.