Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814209059
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3814209059.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a
členiek senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenému: Advocate,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. X., M. XXX/
X, o vymoženie 1 601,87 eur s príslušenstvom, na odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu

Prievidza č.k. 16Er/1831/2014 - 36 zo dňa 17. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Oprávnenému p r i z n á v a voči povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu a súdnemu exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal.

2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým bolo do Exekučného poriadku
doplnené ustanovenie § 243f, nadobudol účinnosť dňa 23.12.2015. Zákonná lehota podľa § 243f ods.
1 Exekučného poriadku, v ktorej musí oprávnený doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods.

4 Exekučného poriadku, uplynula dňa 22.1.2016. Predmetným exekučným titulom bol priznaný nárok
zo zmenky, čo má súd preukázané z exekučného titulu, návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
ako aj k návrhu pripojenej kópie zmenky. Oprávnený do dnešného dňa návrh na vykonanie exekúcie
nedoplnil, hoci v predmetnej exekúcii je vymáhaná pohľadávka na podklade rozhodnutia, ktorým sa
priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Zákonným následkom nedoplnenia
návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z. (t.j. do 22.1.2016)

je zastavenie exekúcie (§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku). Exekučný súd pritom nemôže odpustiť
zmeškanie lehoty (§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku). Keďže oprávnený návrh na vykonanie exekúcie
do 22.1.2016 nedoplnil, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2, § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.
Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.
Ten podaním z 18.11.2016 súdu oznámil, že si neuplatňuje náhradu trov exekúcie, a preto mu súd
náhradu trov exekúcie nepriznal.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a namietal odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/,f/ a h/ CSP. Uviedol, že podľa jeho názoru nebol naplnený dôvod na
zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, pretože tento dôvod sa vzťahuje iba
na prípady nedoplnenia návrhu na vykonanie exekúcie, ak medzi oprávneným a povinným existoval
spotrebiteľský záväzkovoprávny vzťah. Záväzkovoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným v

danej veci však nemá spotrebiteľský charakter. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka má povahuabsolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa tak nie je možná. Povinný
v zmluve dobrovoľne uviedol údaje preukazujúce, že je živnostník - podnikateľ, teda IČO, miesto
podnikania. Pred uzavretím zmluvy oprávnený vždy skúma bonitu svojho klienta. Aj z toho vyplýva,

že povinný je podnikateľom a zmluvu mal v úmysle uzavrieť ako podnikateľ. Svoje osobné údaje
povinný uviedol až v 3. oddiele predmetnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené, možno mať dôvodné
pochybnosti o správnosti názoru súdu o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu. V
tomto smere poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn.7CoE/3/2017 zo dňa 19.04.2017.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko zo dňa 22.12. 2004 sp.zn. VIII

ZR 91/04, podľa ktorého ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napríklad preto, že inak by
druhá strana spotrebiteľskú zmluvu neuzatvorila, je potrebné takýto záväzok posudzovať ako obchodnú
a nie ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je treba chrániť dobrú vieru dodávateľa; dobrá viera je
všeobecným princípom zmluvného práva. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie
spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, rozhodnutie
sp.zn. C464/01). Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie možné bezvýnimočne aplikovať na všetky

prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba, pretože takýmto spôsobom by došlo k vylúčeniu
aplikácie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Povinný nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že predložené dôkazy súd prvej inštancie hodnotil svojvoľne,
čím došlo k porušeniu ďalších princípov sporového konania, ktorými sú princíp rovnosti sporových strán
(čl.6 CSP) a princíp voľného hodnotenia dôkazov (čl.15 CSP). Poukázal na rozhodnutie Ústavného

súdu SR sp.zn. I. ÚS 2 43/07 zo dňa 19.08.2008 podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a
pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto
ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie
pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosť tohto ustanovenia
na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Je to práve povinný, kto do zmluvy vložil rozporné údaje, ktoré

by sa potom nemali vykladať v neprospech oprávneného. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/975/2015zo dňa 21.02.2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
1 8CoE/313/2016 zo dňa 31.05.2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 21CoE/469/2016.
Oprávnený nejakým spôsobom nepopiera potrebu aplikácie ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ale táto
nie je bezbrehá. Spotrebiteľom môže byť výlučne fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci podnikateľskej,

obchodnej alebo profesijnej činnosti. S poukazom na § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia
strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné, povinný nikdy nenamietal
ani spotrebiteľský charakter zmluvy, nepodal žiaden prostriedok procesnej obrany, žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, námietky proti exekúcii a návrh na zastavenie či odklad exekúcie.. Pokiaľ
exekučný súd konanie úplne zastavil, zbavil oprávneného práva na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 ústavy SR. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 164/04 všeobecné súdy sú
povinné dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je
diskriminačný. Exekučné konanie je ovládané dispozičnou zásadou, ktoré sa prejavuje aj v spôsobe
jeho skončenia. Právo na súdnu ochranu nemôžu skončiť vydaním právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia,alemusízahŕňaťajmožnosťnútenýmspôsobomaprotivôlipovinnéhorealizovaťpovinnosť

na plnenie obsiahnutú vo výroku takého rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. Uznesením bolo
exekučné konanie proti povinnému zastavené v celom rozsahu, čím súd priznal povinnému exekučnú
imunitu. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku treba vykladať s prihliadnutím na dobrú
vieru veriteľa, ktorý uzavieral zmluvu dlžníkom v dobrej viere, že bude plniť svoje záväzky vyplývajúce
zo zmluvy a úver použije na účely povolania, tak ako to uviedol v zmluve. Skutočnosť, že dlžník mal

úmysel použiť úver na iný účel a dodatočne prišiel k záveru, že zmluva je pre neho nevýhodná, nemôže
viesť sama osobe k záveru, že zmluva je v rozpore s dobrými mravmi. Apeloval na odvolací súd, aby
inštitút dobrých mravov pri výklade § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku vnímal ako inštitút,
ktorý plní funkciu korektívu a má užší aplikačný dosah oproti inštitútu dobrej viery v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Rozhodnutím súdu podľa jeho názoru došlo aj k zásahu do zásady rovnosti

strán konania, pričom poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 93 zo dňa 20.10.2015, podľa
ktorého nemožno prijať jednotné stanovisko pre posúdenie nárokov zo zmenky bez toho, aby súd
nerešpektoval stav v čase jej vystavenia, a to najmä s ohľadom na rešpektovanie princípu právnej istoty
a zákazu retroaktivity. Zdôraznil, že vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, skutočnosti
týkajúce sa vzťahu medzi stranami nespochybnil ani sám povinný podaním žaloby podľa § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní. Dôkazy osvedčujúce skutočnosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku sú
od počiatku súčasťou exekučného spisu, boli už súdom preskúmané. Medzičasom nedošlo k zmene
skutkovéhostavu.Malzato,žesipovinnosťpodľa§39ods.4Exekučnéhoporiadkusplniladoplnilnávrh
na vykonanie exekúcie v stanovenej lehote. Záverom poukázal na uznesenie Krajského súdu v BanskejBystrici sp.zn. 41CoE/14/2017 zo dňa 23.02.2017. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania oprávneného
nariaďovať pojednávanie.

7. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto
je potrebné ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných
do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

9. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 v návrhu na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou
osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu4da) s povinným.
Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým
radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti

osvedčujú.

10. Podľa § 243f ods. 1,4,5,6 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred
účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu
na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie

exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak sa v konaniach podľa odseku
1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Ak
oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví. Ak
oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je daný dôvod
na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní

exekúcie.

11. Preskúmaním súdneho ako aj exekučného spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie vo veci
sa začalo dňa 19.03. 2014 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora. Exekučným
titulom vo veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.,

sp.zn. SR 06632/13 zo dňa 30.09.2013. K návrhu oprávnený pripojil zmluvu o úvere zo dňa 01.12.2011 a
zmenku vystavenú dňa 01.12.2011. Následne, na základe návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu vydal exekučný súd dňa 30.07.2014 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa
14.03.2016 oznámil súdny exekútor súdu prvej inštancie, že oprávnený návrh na vykonanie exekúcie
v stanovenej lehote nedoplnil podľa § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Napadnutým

uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku.

12. Na základe takto zistených skutočností odvolací súd prisvedčil záveru súdu prvej inštancie, že je
namieste exekúciu zastaviť, pretože povinný nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 243f v spojení s
§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017.

13. Faktom zostáva, že predmetom exekučného konania je vymoženie nároku oprávneného proti
povinnému, na základe exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý
je fyzickou osobou. Uvedené nespochybnil oprávnený ani vo svojom odvolaní. Vzhľadom na túto
skutočnosť,vpriebehuexekučnéhokonaniavzniklaoprávnenémusúčinnosťouod23.12.2015(účinnosť

zákona č. 438/2015 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok o ust. § 243f) povinnosť, do 30
dní doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku o opis rozhodujúcich
skutočností, týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným. Keďže tak oprávnený neurobil, súd prvejinštancie správne postupoval, keď exekúciu proti povinnému podľa § 243f v spojení s § 39 ods. 4
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 zastavil.

14. Skutočnosť, či povinný pri vzniku základného právneho vzťahu (zmluva o úvere a zmenka zo
dňa 01.12.2011) vystupoval ako spotrebiteľ alebo nie, je v tomto štádiu konania irelevantná, pretože
zákonodarca v§39ods.4Exekučnéhoporiadkustanovilpovinnosťdoplniťnávrhnavykonanieexekúcie
vždy v prípade, ak sa exekúcia vedie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky
proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, a to bez ohľadu na to, či ide (podľa názoru oprávneného)

o fyzickú osobu - podnikateľa alebo nie. Preskúmavanie (ne)spotrebiteľského charakteru sporu a z
toho plynúce právne následky, vrátane prípadnej možnosti zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
m/ Exekučného poriadku, totiž prichádza do úvahy až v následnom štádiu, teda po doplnení opisu
rozhodujúcich skutočností, týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným.

15. Z tohto hľadiska sú potom nedôvodné a irelevantné odvolacie námietky oprávneného, týkajúce sa

nespotrebiteľskej povahy právneho vzťahu medzi zmluvnými stranami, označenia povinného v zmluve,
spôsobu výkladu zmluvy o úvere, správnosti či nesprávnosti aplikácie § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného
poriadku súdom prvej inštancie (ku ktorému napokon ani nedošlo), pasivity povinného v exekučnom
konaní a podobne, ktoré prípadne mohli byť predmetom súdneho prieskumu až na základe doplnenia
návrhu zo strany oprávneného o opis rozhodujúcich skutočností, ku ktorému však nedošlo.

16. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že zákonodarca v § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.03.2017 uložil povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie oprávnenému, pričom nie
je povinnosťou exekučného súdu „vyvodzovať“ si ex offo skutkové tvrdenia o právnom vzťahu medzi
stranami z exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie či zmenky.

17. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP, ako vecne správne.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, §

9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 v spojení s § 396 ods. 1, § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal nárok na ich náhradu povinnému , ktorý bol v odvolacom konaní
úspešný v celom rozsahu, pretože povinnému trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).