Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224906
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117224906.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne D. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. D.
XXX, XXX XX C., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, proti žalovanému H. C. C. Q. G., so sídlom H. R. X., XXX XX C., Q., zapísaná v C. M. B. pod
č. XXX XXX XXX, konajúca na území G. M. prostredníctvom H. C. C. Q. G., C. so sídlom Y. X, XXX XX
H., V.: XX XXX XXX, zapísanej v B. registri B. súdu H. I, oddiel: Po, vložka č. XXXX/B, právne zastúpený
Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, o primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Prešov, č.k. 12Csp/315/2017-92 zo dňa 25. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
400,- Eur a vo výroku III. o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 400 EUR v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania z prisúdenej sumy v rozsahu 100
% trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čl. 3 ods.
1, 2, § 255 ods. 1, 2, § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 142 ods. 3 zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

3. Uznesením č.k. 12Co/71/2019-81 zo dňa 07.11.2019 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým zamietol žalobu v prevyšujúcej
časti a v súvisiacom výroku o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav čo do základu uplatneného nároku žalobkyne, avšak nesprávne zistil
skutkový stav vo vzťahu k ňou uplatňovanej výške primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom

na uvedené uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť zvyšok zamietnutého nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, a to s poukazom na vydaný a okolnosti vydania platobného rozkazu súdom
prvej inštancie v konaní sp. zn. 12Ro/219/2011 a následne vo veci znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodniť.4. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že výrokom o určení neprijateľných zmluvných podmienok v rozsudku č.k. 17C/219/2015-118 bolo

preukázané, že dodávateľ sa dopustil protiprávneho konania. Pre úplnosť dodal, že nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nie je závislý od okamihu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy, teda nárok
žalobkyne nie je premlčaný, keďže žaloba v predmetnej právnej veci bola doručená na súd dňa
13.12.2017, t.j. v trojročnej dobe. Žalobkyňa poukázala na to, že je to práve žalovaný, ktorý inicioval
súdnyspor,vrámciktoréhosadomoholvočinejplnenia,ktorébolovrozporesospotrebiteľskýmprávom,

vo veci 12Ro/219/2011, avšak len ako skutočnosti na základe ktorej odôvodňovala uplatnenú výšku
primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobkyne ako
spotrebiteľa, považoval samotný nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný
a žalobe vyhovel, avšak iba čiastočne. S poukazom na všetky okolnosti prípadu a vyjadrený právny
záver odvolacieho súdu, považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 400,- Eur
(100,- Eur už bolo právoplatne priznaných rozsudkom zo dňa 26.02.2019), čo je 50% uplatnenej sumy.

V porovnaní s inými prípadmi u žalobkyne nedošlo k priamym vyhrážkam a zastrašovaniu zo strany
dodávateľa, ktoré by mali vplyv na jej psychiku či rodinný život. Uviedol, že 50% priznal preto, že
žalobkyňa si sama neplnila svoje zmluvné povinnosti zo zmluvy o úvere, prípadne aspoň úhradou
istiny, preto nepovažoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške uplatnenej žalobkyňou.
Na záver pripomenul, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné

obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo
funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.

5. O trovách konania rozhodol tak, že vzhľadom na to, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučineniam ktorého výška závisela od úvahy súdu, žalobkyni

bol priznaný nárok na náhradu trov konania ako úspešnej strane sporu čo do právneho základu sporu
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 zákona č.
160/2015 Z. z. vo výške zodpovedajúcej prisúdenej sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výroku I. a III.. Odvolanie

právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne posúdil nárok žalobkyne na
primerané finančné zadosťučinenie a určil jeho výšku neprimerane vysokú oproti reálnemu skutkovému
stavu. Ďalej namietal, že skutočnosť, že okresný súd v konaní 12Ro/219/2011 vydal platobný rozkaz
na základe ktorého sa v exekučnom konaní domáhal vymoženia dlžnej istiny, nemôže zakladať právo

spotrebiteľa na finančné zadosťučinenie. Podotkol, že žalobkyňa voči platobnému rozkazu nepodala
odpor, t.j. bola v konaní pasívna. Ďalej poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na to, že v danom
prípade bol súdom vydaný platobný rozkaz, ktorý sa následne stal právoplatným a vykonateľným a ide
o kľúčovú okolnosť, kedy súd na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia priznal
právo žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých žalobkyni spolu so zákonným

úrokom z omeškania a žiadne ďalšie príslušenstvo či samostatné možné nároky neboli súdom v konaní
12Ro/219/2011 posúdené ako neprijateľná zmluvná podmienka a neboli ním požadované. Žalobkyňa
ostala v danom konaní nečinná. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so
skutočnosťou, že v minulosti žalobkyňa iniciovala voči žalovanému aj konanie o obnovu konania, kedy
súd prvej inštancie jej návrh zamietol, čo bolo potvrdené aj rozhodnutím Krajského súdu v Prešove.

Napriek tejto dôvodnej námietke sa ňou súd prvej inštancie nezaoberal a neuviedol ako ju vyhodnotil,
rovnako neuviedol z akého dôvodu neskúmal ním vznesenú námietku premlčania a plynutie času s
ohľadom na súdny spor a obnovu konania. Uviedol, že zotrváva na vznesenej námietke premlčania,
pričom svoje právo na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia mohla prvý krát uplatniť už
31.07.2013, avšak žalobu podala až dňa 13.12.2017, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Ďalej

namietal aj výšku priznaného finančného zadosťučinenia, ktorá je neprimeraná okolnostiam prípadu
a jednoznačne zvýhodňuje žalobkyňu na úkor reálneho skutkového stavu a žalovaného. Namietal,
že v konaní nepreukázala, že by jeho konaním vznikla žalobkyni akákoľvek fyzická, psychická alebo
morálna ujma a preto v predmetnom prípade nedošlo k splneniu podmienok pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie v adekvátnom rozsahu nevzal

do úvahy skutočnosť porušenia povinnosti žalobkyňou. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamieta a priznáva mu nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. Žiadal, aby mu bol priznaný nárok na náhradu konania, uplatnil si aj nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia.7. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym

právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach

a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však

pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné

odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený

skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňujesvoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení

dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej

zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

16. Vzhľadom na to, že odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení konštatoval
správnosť zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie čo do základu žalobkyňou uplatneného
nároku, nepovažoval za dôvodné sa uvedenou otázkou opätovne zaoberať, a to aj vzhľadom na to, že

uvedená námietka nebola obsahom podaného odvolania, preto v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje
na svoje predchádzajúce odôvodnenie, rovnako aj na odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti.

17. Prv, než sa odvolací súd zaoberal otázkou preskúmania napadnutého rozsudku čo do záverov
o preskúmaní a odôvodnenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške priznaného finančného

zadosťučinenia, považoval za potrebné vyporiadať sa najprv s opätovne vznesenou námietkou
premlčania, na ktorej žalovaný trval aj v podanom odvolaní.

18. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že žalovaným vznesená námietka o neuvedení dôvodov
z ktorých súd prvej inštancie neskúmal vznesenú námietku premlčania nebola dôvodná, pretože ako

vyplýva z bodu 19. napadnutého odôvodnenia, súd prvej inštancie vysvetlil prečo nárok žalobkyne
nepovažoval za premlčaný. S uvedeným odôvodnením a záverom súdu prvej inštancie sa stotožňuje
aj odvolací súd, pričom na zdôraznenie správnosti dodáva, že plynutie premlčacej doby nemožno
odvodzovať od dátumu 31.07.2013, t.j. odo dňa, kedy žalobkyňa podala návrh na obnovu konania sp. zn.
12Ro/219/2011. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že konanie o návrhu na obnovu konania bolo

ukončené až rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 29.09.2014, avšak ani od tohto dátumu nemožno
počítať plynutie premlčacej doby. Ako bolo už uvedené v predmetnom prípade si žalobkyňa uplatňuje
podanou žalobou nárok na primerané finančné zadosťučinenie a zo znenia poslednej vety § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) vyplýva, že
právo na primerané finančné zadosťučinenie prináleží spotrebiteľovi, ktorý si úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi od
toho, kto za takéto porušenie zodpovedá. Z uvedeného znenia zákonného ustanovenia tak vyplýva, že
konanie v ktorom si žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila porušenie jej práv je konanie vedené
na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17C/219/2015, kde bol vydaný rozsudok dňa 03.02.2016, ktorý bol
potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k 17Co/110/2016-150 zo dňa 17.01.2017, ktorý

nadobudolprávoplatnosťdňa28.02.2017.Zuvedenéhodôvodupretomožnopočítaťplynutiepremlčacej
doby na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie až od uvedeného dňa, t.j. premlčacia
doba by v predmetnom prípade uplynula až dňa 28.02.2020 a keďže žaloba bola v predmetnom prípade
doručenánasúdprvejinštancieuždňa13.12.2017,taknemohlodôjsťkuplynutiuvšeobecnejobjektívnejpremlčacej doby. Záver súdu prvej inštancie bol tak v otázke plynutia premlčacej doby správny, preto
žalovaným vznesená námietka premlčania na ktorej trval aj v podanom odvolaní nebola dôvodná.

19. Vzhľadom na to, že žaloba nebola podaná žalobkyňou po uplynutí premlčacej doby, odvolací súd sa
ďalej zaoberal odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k priznanej výške primeraného finančného
zadosťučinenia súdom prvej inštancie.

20. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu zodpovedajúcu 50%-ám ňou požadovanej sumy

finančného zadosťučinenia v žalobe, t.j. spolu 500,- Eur, s tým, že prihliadal jednak na preukázateľné
porušenie práva žalobkyne zo strany žalovaného, ako aj na to, že zo strany žalovaného nedošlo k
priamym vyhrážkam či zastrašovaniu a rovnako prihliadal aj na to, že žalobkyňa si sama neplnila
svoje zmluvné povinnosti (viď body 23. a 24. odôvodnenia). Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej
inštancie vzal do úvahy aj skutočnosť porušenia povinnosti zo strany žalobkyne, preto ani v tomto
smere nemožno námietky žalovaného považovať za dôvodné. Žalovaný mal za to, že v predmetnom

prípade nedošlo k splneniu podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 400,- Eur, pretože žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala v čom má spočívať primeranosť
finančného zadosťučinenia. Ani s uvedeným tvrdením žalovaného nie je možné súhlasiť. Ako vyplýva
z obsahu napadnutého rozsudku (bod 2. odôvodnenia) žalobkyňa poukázala jednak na právny základ
uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, t.j. na právoplatnosť rozsudku, ktorým bola určená

neprijateľnosť zmluvných podmienok, ako aj na okolnosti, prečo sa uvedenou žalobou domáhala
vyslovenia ich neprijateľnosti, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že nedošlo k splneniu
podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400,- Eur.

21. Žalovaný v podanom odvolaní poukazoval aj na snahu žalobkyne dosiahnuť obnovu konania

sp. zn. 12Ro/219/2011, ktorá však nebola úspešná, ako aj na to, že voči vydanému platobnému
rozkazu nepodala odpor. Odvolací súd k týmto námietkam žalovaného uvádza, že skutočnosť, že
žalovaná v konaní sp. zn. 12Ro/219/2011 po vydaní a doručení platobného rozkazu nepodala voči
nemu odpor nemožno považovať za argument majúci vplyv na posudzovanie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia, nakoľko ako vyplýva z podstaty samotného konania o platobnom rozkaze,

ide o skrátené konanie, kde súd rozhoduje na základe skutočností tvrdených a preukázaných žalobcom.
V predmetnom prípade naviac v pozícii žalovaného vystupovala žalobkyňa ako spotrebiteľka, ktorá v
danom čase nemala reálnu vedomosť o tom, že spotrebiteľská zmluva môže obsahovať aj neprijateľné
zmluvné podmienky, ktoré môžu mať vplyv na konečnú výšku dlhu. Vzhľadom na to, že predmetnú
skutočnosť sa dozvedela až po nadobudnutí právoplatnosti platobného rozkazu, ktorý sa tak stal

exekučným titulom, domáhala sa zmeny rozhodnutia prostredníctvom návrhu na obnovu konania, v
čom však nebola úspešná, preto na zmiernenie nepriaznivých dôsledkov spojených s takto vydaným
platobným rozkazom podala žalobu o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, v ktorej bola
úspešná. Rovnako ani neúspech žalobkyne v konaní o obnovu konania nemožno premietnuť do
rozhodovania o výške priznaného primeraného finančného zadosťučinenia. Na strane druhej je však

potrebné zohľadniť okolnosti za ktorých sa žalobkyňa domáhala určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok, ako aj to, z akých okolností odvodzovala výšku finančného zadosťučinenia.

22. Na strane druhej možno prisvedčiť tak súdu prvej inštancie ako aj odvolateľovi, avšak len v
tom smere, že žalobkyňa nepreukázala vznik takej ujmy (najmä psychickej), resp. takú intenzitu

spôsobenej ujmy, ktorá by bola spojená so správaním samotného žalovaného v súvislosti s domáhaním
sa vymoženia dlžnej sumy. Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala iba na skutočnosť existencie
právoplatného rozsudku v základnom konaní a na okolnosti podania žaloby. Vzhľadom na všetky
uvedené okolnosti má aj odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná výška finančného
zadosťučinenia v sume 400,- Eur (a v konečnom dôsledku spolu vo výške 500,- Eur) ako 50% zo

žalobkyňou požadovanej výšky je primeraná, zohľadňuje všetky okolnosti a osobitosti predmetného
prípadu a vo vzťahu k žalovanému bude pôsobiť dostatočne odradzujúco, pričom na strane žalobkyne
nebude plniť funkciu finančného obohatenia, či majetkovej škody.

23. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok

o trovách konania.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.25. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §

396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu
sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).