Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 28, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/34/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118342184
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6118342184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta

Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,
sosídlomPajštúnska5,BratislavaIČO:36613843,konajúcMgr.TomášomKušnírom,protižalovanej:E.
E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. S. XXX/XX, R. F. Z., právne zastúpenej advokátom: Mgr. Martin Zátopek,
so sídlom Galvaniho 7/D, Bratislava, o zaplatenie 3.218,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14Csp/73/2019-296 zo dňa 07.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a vo výroku

III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 260,- eur
s príslušenstvom, vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 565, § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vecne argumentoval tým, že

banka uzatvorila so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe poskytla žalovanej úver.
Banka mohla svoju pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia zákona o bankách z úverovej zmluvy
voči žalovanej postúpiť inému subjektu iba v prípade, že žalovaná bola s úhradou pohľadávky nepretržite
dlhšieako90kalendárnychdnívomeškanípotom,čohobankapísomnevyzvalanaúhradupohľadávky.
Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie týchto
predpokladov. Teda nebolo preukázané, že by bola žalovaná v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní

aj po výzve banky, keď bolo preukázané, že banka žalovanú na úhradu omeškanej pohľadávky vyzvala
09.09.2015. Následne banka dňa 30.09.2015 oznámila žalovanej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
nesplateného úveru k 29.09.2019, táto výzva bola žalovanej aj riadne doručená 12.10.2015. Následne
ale k postúpeniu pohľadávky došlo už 23.10.2015. Nedodržaním postupu pri postúpení pohľadávky
voči žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je žalobca v konaní
aktívne vecne legitimovaným. Ani na výzvu súdu totiž žalobca nepreukázal, že by pred postúpením
pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o

bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu a následne uplynulo viac ako 90
kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť
svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z uvedeného dôvodu postúpenie
pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto je tento právny úkon v zmysle§ 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, s poukazom na čo nie je žalobca oprávneným z danej
pohľadávky, a teda nie je v konaní aktívne vecne legitimovaným. Podporne súd poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21. apríla 2016, obdobný názor zastáva aj Krajský

súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8. júna 2016.

3. Súd poukázal tiež na to, že v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok (čl. 30) je síce uvedený údaj
„počet dní omeškania 670“, no v ďalšom riadku je uvedené „dátum poslednej úhrady 14.10.2015 v sume
65“. V zmluve boli dohodnuté splátky 61,43 eur. A aj z ostatného podania žalobcu vyplýva, že žalovaná

viacmenej každý mesiac spláca splátku po 65,- eur. Navyše zo žiadnych listín, ktoré mal predložiť
žalobca nevyplýva, že by mala byť žalovaná v omeškaní s niektorou splátkou. Dokonca to nevyplýva ani
z výzvy z 09.09.2015, kedy bola žalovaná v omeškaní sumou 1.338,66 eur (?), za aké obdobie, čo v tejto
sume je zarátane. Takáto výzva nie je ani len informatívna a nie to ešte preskúmateľná. Obdobne výzva
z 30.09.2015 neobsahuje údaj, pre ktorú nezaplatenú splátku by mal byť úver mimoriadne zosplatnený.
Navyše toto právo mohla banka využiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Avšak ani

z tejto výzvy, ani z ostatného obsahu súdneho spisu toto nie je možné zistiť a už vôbec nie preskúmať,
navyše žalobca takúto skutkovú okolnosť v žalobe ani netvrdil, hoc mal (§ 132 CSP). Žalobca teda
neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal doručenie žalovanej výzvy banky na splnenie
omeškaného dlhu. V spise sa taký dôkaz (dôkaz o doručení výzvy), ktorý by mal existovať, nenachádza,
žalobca jeho existenciu ani netvrdil a žalovaná jeho doručenie nepotvrdila. Žalobca teda nedokázal, že

žalovaná pohľadávka bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods.
8 Zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné
(aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávky). Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie pred súdom,

a preto súd žalobu zamietol.

4. Obdobný záver prijal už i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 7 Cdo 26/2017
zo dňa 28.03.2018, podľa ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách,
za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku, sú z povahy veci podmienkami, bez

splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Obdobne
občianskoprávne kolégium NS SR na svojom zasadnutí z 09.10.2018 prijalo rozhodnutie (k rozsudku
NS SR sp. zn. 1Cdo 147/2017) s právnou vetou: „Ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o
bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale len právo klienta v súvislosti s postúpením

pohľadávky.Postúpeniepohľadávkybanky,kuktorémudošlovrozporestýmtoustanovením,jeneplatný
právny úkon“.

5. V § 92 ods. 8 ZoB nie sú bližšie špecifikované obsahové náležitosti výzvy pre dlžníka, z citovaného
ustanovenia a z logiky veci je však potrebné vyvodiť, že ide o písomnú výzvu na úhradu dlhu, s

ktorou je dlžník v omeškaní, ktorá je minimálne preukázateľne odoslaná na adresu dlžníka. Doručenie
ani odoslanie výzvy zo dňa 09.09.2015 žalobca nepreukázal. Túto potom nie je možné považovať
za relevantnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 30.09.2015,
ktoré obsahuje aj výzvu na úhradu celého zosplatneného úveru, a ktoré bolo žalovanej doručené,
nemožno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB, pretože žalovaná v ňom bola vyzvaná na

úhradu dlhu, ktorý v tom čase nebola povinná uhradiť vzhľadom na nepreukázanie doručenia výzvy
z 09.09.2015 a teda vzhľadom na neplatné zosplatnenie úveru nebola žalovaná povinná uhradiť celý
zvyšok úveru, teda nešlo o výzvu na úhradu dlhu, so zaplatením ktorého bola žalovaná v omeškaní.
V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodovaciu líniu, ktorej sa pridŕžajú viaceré súdy vo svojich
rozhodnutiach, a ktoré písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky považujú za jednu z podmienok

na platné postúpenie pohľadávky banky. Ak by právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku, ktorá
nebola platne zosplatnená, postúpil by pohľadávku v širšom rozsahu, ako bol aktuálny dlh žalovanej, čo
je takisto v rozpore s § 92 ods. 8 ZB, a to spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky. Súd pri tomto
názore vychádzal z definície slovného spojenia „peňažný záväzok“ použitého v prvých dvoch vetách §
92 ods. 8 ZoB, teda že ide o peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní. Do omeškania sa môže

dlžník pri tej ktorej splátke dostať jej nezaplatením v lehote splatnosti a pri celom úvere sa do omeškania
dostáva až platným zosplatnením úveru alebo uplynutím splatnosti aj poslednej splátky. Ak má veriteľ
postúpiť peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní, môže postúpiť len splatnú pohľadávku v čase
postúpenie pohľadávky.6. Podobne argumentácia žalobcu, uvádzaná v jeho ostatnom vyjadrení (čl. 251), že ak omeškanie trvá
dlhšie ako rok, nie je potrebné doručiť dlžníkovi písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky, nemá

oporu v § 92 ods. 8 ZoB. Súd pri tomto názore vychádzal z gramatického a logického výkladu prvej
a druhej vety § 92 ods. 8 ZoB. Banka má právo postúpiť peňažný záväzok, ak je dlžník v omeškaní
viac ako 90 dní a banka ho písomne vyzvala na jeho zaplatenie. V prvej časti druhej vety uvedeného
ustanovenia zákon uvádza, že banka nemôže uplatniť toto právo (t.j. postúpiť pohľadávku), ak dlžník
uhradil omeškaný peňažný záväzok. Časť druhej vety § 92 ods. 8 ZoB za bodkočiarkou nadväzuje na

prvú časť druhej vety, ktorá upravuje, kedy banka nemá právo postúpiť pohľadávku (t.j. v prípade úhrady
omeškanéhozáväzku).Slovávčastidruhejvety§92ods.8ZoBzabodkočiarkou„toneplatí“tedanegujú
prvú časť druhej vety a je potrebné ich vykladať tak, že ak omeškanie dlžníka, resp. súčet všetkých
omeškaní, trvá viac ako 1 rok, banka má právo postúpiť pohľadávku, aj keby dlžník svoj omeškaný dlh
zaplatil. Časť druhej vety za bodkočiarkou sa však vôbec nezmieňuje o podmienkach na postúpenie
pohľadávky banky podľa prvej vety § 92 ods. 8 ZoB, čiže tieto neneguje, teda aj keby išlo o omeškanie

dlžníka viac ako 1 rok, aj tak má banka pred postúpením pohľadávky povinnosť vyzvať dlžníka na
zaplatenie dlžnej sumy. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca platne nadobudol pohľadávku
uplatnenú v tomto konaní od jeho právneho predchodcu, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana

vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez
návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko však žalovanej žiadne trovy nevznikli, ani si
žiadne neuplatnila, súd jej ich ani nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, ktorým navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť,
alternatívne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, namietajúc,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a z dôvodu, že súd

nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že
v konaní bolo podľa jeho názoru preukázané, že pred postúpením pohľadávky spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s., dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o
bankách ukladá. V súvislosti s podmienkami vyžadovanými uvedeným ustanovením žalobca poukazuje

na to, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v zmysle
prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok ku dňu postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní
po dobu 670 dní) a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu svojho peňažného záväzku
výzvou zo dňa 09.09.2015 a následne podaním zo dňa 30.09.2015. Žalobca teda v konaní tvrdil (a

naďalej tvrdí), že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako
90 kalendárnych dní. Žalobca sa ďalej nestotožňuje s právnym názorom súdu, podľa ktorého v zmysle
ust. § 92 ods. 8 ZoB je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych

dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust. §
92 ods. 8 ZoB nevyplýva. Ust. § 92 ods. 8 ZoB totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu
klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek
za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu
na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ustanovení § 92 ods. 8 ZoB

výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu, ktorým si súd „upravil“ zákonné ustanovenie § 92 ods.
8 ZoB a nad rámec zákona „upravuje“, že omeškanie dlžníka nastáva až doručením výzvy banky (t. j. v
rozpore s ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa súdu nenastáva omeškanie okamihom, kedy
dlžník neplní svoj záväzok riadne a včas) je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci,
na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodárnej (nie moci súdnej), podporne

poukazujúcnanálezÚstavnéhosúduSRz22.júna2017.sp.zn.II.ÚS796/2016-65,akoajnauznesenie
Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5Co/351/2017 - 153 zo dňa 24.05.20188. Podľa ust. § 150 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) Strany majú
povinnosťpravdivoaúplneuvádzaťpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Podľa
ust. § 151 ods. 1 CSP Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za

nesporné. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP
ich bolo v konaní podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na
základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že žalovaný bol postupcom
riadnevyzvanýnazaplatenieomeškanýchsplátokvýzvouzodňa09.09.2015,následnebolapohľadávka
platne zosplatnená, a to podaním zo dňa 30.09.2015 a v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný

napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči
postupcovinepretržitedlhšieako90kalendárnychdní.Nazákladeuvedenéhožalobcazastávanázor,že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko
v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve
postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu

ust. § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.
24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018, obdobný právny názor bol uvedený aj v uznesení Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24Co/152/2018 zo dňa 19.12.2018.

9. Odvolateľ poukázal tiež na dojednanie vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami v súlade s

ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca v súvislosti s aplikáciou ust. § 92 ods.
8 ZoB na prejednávaný prípad taktiež poukazuje na Čl. I bod 10. Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
28.12.2012 (ďalej aj „Zmluva“) v zmysle ktorého: „Ak dôjde k akémukoľvek Prípadu porušenia, napr. v
prípade nesplácania Pohľadávky riadne a včas je Banka oprávnená postupovať v súlade s Úverovými
podmienkami, VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať

zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Pohľadávky, postúpiť Pohľadávku,
uplatniť si svoje práva na Rozhodcovskom súde, na všeobecnom súde, vymáhať Pohľadávku formou
exekučného konania, poskytnúť informácie o tejto skutočnosti do spoločného registra bankových
informácií“ a na čl. 18 bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok podľa ktorého: „Klient výslovne
súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu

na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bež ohľadu na právny vzťah,
z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou
akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky
na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky
voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.“ Nakoľko ustanovenie

§ 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom
ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v
posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v čl. I bode
10. Zmluvy o splátkovom úvere a v čl. 18 bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na základe
uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB

v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti
upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Dojednanie ohľadom súhlasu dlžníka
banky s postúpením pohľadávky na inú osobu bolo opakovane vystavené súdnej kontrole zo strany
vyšších súdnych autorít, pričom jeho prijateľnosť konštatoval Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp.
zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo

dňa 05.10.2016. Obdobný právny záver bol vyslovený aj v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa
25.08.2016, uznesení Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/147/2017 zo dňa 10.01.2018 a uznesení
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/57/2017 zo dňa 08.02.2018. Vzhľadom na uvedené žalobca
zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania.

Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým
oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s
príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods.
8 ZoB žalobca v konaní preukázal prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok a platobnou históriou
úveru. Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa názoru žalobcu v konaní nebolo potrebné,

keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade
v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB.10. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa vyjadrila písomne prostredníctvom svojho
advokáta, navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu správny, pričom bol riadne odôvodnený a súd sa

dostatočne vysporiadal s argumentáciou oboch sporových strán, ako aj správne posúdil vec po právnej
stránke, pričom žiadnym spôsobom nedošlo k znemožneniu uplatňovania práv na strane žalobcu.
Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie správne posúdil vec po právnej stránke keď dospel k
záveru, že nedodržaním postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanej v súlade s ustanovením §
92 ods. 8 zákona o bankách, nie ja žalobca aktívne legitimovaný. Žalobca totiž v rámci celého konania

nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu
a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej. Súdom konštatovaný
postup pred postúpením pohľadávky potvrdzuje aj rozhodnutia Krajského súdu v Žiline - Rozsudok
sp. zn. 9Co/147/2016 a Krajského súdu v Trnave - Rozsudok sp. zn. 24Co/716/2015. Rovnaký právny
názor potvrdili aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci konaní sp. zn. 1 Cdo

147/2017 a 7 Cdo 26/2017. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou
§ 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku
motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom
nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na

účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval.
Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo
zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou
táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej
osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky

by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou,
osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Podľa ustáleného názoru súdov je zásadným
právnym problémom otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39
OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu,
ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému

postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v
prípadeichnedodržaniaprichádzasankciavpodobeabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonupostúpenia.
Rozhodujúcou okolnosťou v predmetnom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno
opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň
ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie

písomnej výzvy banky dlžníkovi v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako
90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i
len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku,
ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Z vykonaného dokazovania celkom

jednoznačne vyplýva, že podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt splnené neboli a teda sa jednalo o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto
prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/
zakázané. Išlo by teda podľa názoru žalovaného o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. K rovnakému právnemu záveru dospel aj súd prvej inštancie a žalovaný s ním súhlasí.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127

a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.12. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazomnaust. §387ods.2CSPodvolacísúdkonštatujesprávnosťjehodôvodovaužibaodkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené

odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akžalobuzamietol zdôvodunedostatkuaktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

14. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 28.12.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere, s výškou úveru 3.000,- eur, so 17,9% ročným úrokom, so
61,43 eur splátkami splatnými k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky 20.02.2013, počet splátok
120, konečná splatnosť úveru 20.01.2023, RPMN 22,28 %, priemerná hodnota RPMN 14,11%, celková
čiastka spojená s úverom 7.093,57 eur. Listom zo dňa 09.09.2015 banka (právny predchodca žalobcu)

vyzvalažalovanúnaúhraduomeškanýchsplátokvovýške1.338,66eur,atovlehote15dníoddoručenia
výzvy. Zároveň ju upozornila na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bankovej pohľadávky.
Doručenku žalobca súdu nepredložil. Vyhlásenie okamžitej splatnosti dlžných splátok žalobca učinil
listom zo dňa 30.09.2015, v sume 4.274,50 eur, a to ku dňu 29.09.2015. Doručenku súdu predložil, z
ktorého vyplýva, že žalovaná výzvu prevzala 12.10.2015. Listom zo dňa 30.10.2015 banka žalovanej

oznámila postúpenie pohľadávky ku dňu 23.10.2015. Vyššie uvedenú písomnosť žalovanej doručovala
na adresu trvalého bydliska žalovanej, ktorá bola aj adresou, uvedenou žalovanou pri uzatváraní zmluvy.
Žalobca podaním zo dňa 08.10.2019 (čl. 248), vzal čiastočne žalobu späť, a to v časti o zaplatenie
260,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania, z dôvodu že žalovaná po podaní žaloby v období od
17.10.2018 do 22.06.2019 zaplatila žalobcovi sumu celkom vo výške 260,- eur.

16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej

inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 uzavretú medzi
Slovenskou sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v
spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba
(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je

účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-

právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je
napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,

ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

18. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi

za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so

zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti
dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy
dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne
od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom

prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu
splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená
mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od
zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými
do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

19. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda

banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore
s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky
nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení
pohľadávok z 23.10.2015 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

(prerozporsozákonom).ObdobnerozsudokNajvyššiehosúdusp.zn.7Cdo/26/2017:„Podmienkypodľa
§ 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku
inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je
zakázané). Nerešpektovanie takejto úprava má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a

nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad

nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.21. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané),potomjej„postúpenie“jesvojímobsahomaúčelom vpriamomrozporesozákonomaako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,

ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné
oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník

teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o
postúpení.

22. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak

je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v
cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku
uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti,

predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si
povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

23. Pokiaľ ide o posudzovanie plynutia lehoty 90 dní omeškania dlžníka, odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 147/2017, ktoré bolo
podkladom aj pre prijatie zjednocujúceho stanoviska R 60/2018, podľa ktorého rozhodujúcou okolnosťou
v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná

o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o
bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku.

24. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému naňho dňa 23.10.2015 postúpená, boli podmienky
postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny

predchodca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie jeho záväzku (§ 92 ods. 8
zákona o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný) a
poskytol mu lehotu 90 dní na splnenie dlhu. Žalobca síce preukázal existenciu výzvy zo dňa 09.09.2015,
nepreukázal však jej odoslanie a ani doručenie. Následne žalobca podaním zo dňa 30.09.2015 vyhlásilokamžitú splatnosť dlžných splátok a žalovanú vyzval na zaplatenie celého dlhu, pričom žalovaná túto
výzvu prevzala dňa 12.10.2015. Ak by aj súd túto výzvu zo dňa 30.09.2015 považoval za výzvu v
zmysle § 92 ods. 8 ZoB, nebola zachovaná lehota 90 dní omeškania pred postúpením pohľadávky,

nakoľko k postúpeniu pohľadávky došlo už dňa 23.10.2015. Žalovaná tak nemala dostatočný priestor
na zvrátenie následku postúpenia pohľadávky. Žalobca teda nepreukázal, že sa platne a účinne stal
veriteľom uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

25. Súd prvej inštancie tiež dôvodne vychádzal zo zistení, že v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok

(čl.30)jesíceuvedenýúdaj„početdníomeškania670“,novďalšomriadkujeuvedené„dátumposlednej
úhrady 14.10.2015 v sume 65“. V zmluve o úvere boli dohodnuté mesačné splátky 61,43 eur, pričom aj
z ostatného podania žalobcu vyplýva, že žalovaná viacmenej každý mesiac spláca splátku po 65,- eur.
Navyše zo žiadnych listín, ktoré mal predložiť žalobca nevyplýva, že by mala byť žalovaná v omeškaní s
niektorou splátkou. Dokonca to nevyplýva ani z výzvy z 09.09.2015, kedy mala byť žalovaná v omeškaní
so sumou 1.338,66 eur (?), pričom nie je zrejmé, za aké obdobie, ani čo je v tejto sume zarátane. Preto

možno konštatovať so záverom súdu prvej inštancie, že takáto výzva nie je ani len informatívna a nie to
ešte preskúmateľná. Obdobne výzva z 30.09.2015 neobsahuje údaj, pre ktorú nezaplatenú splátku by
mal byť úver mimoriadne zosplatnený. Navyše toto právo mohla banka využiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky. Avšak ani z tejto výzvy, ani z ostatného obsahu súdneho spisu toto nie je
možné zistiť a už vôbec nie preskúmať, navyše žalobca takúto skutkovú okolnosť v žalobe ani netvrdil,

hoc mal (§ 132 CSP).

26. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca ani v podanej žalobe a ani neskôr neuplatnil tvrdenie,
že predmetná výzva, adresovaná pôvodným veriteľom žalovanému zo dňa 09.09.2015 bola žalovanej
doručená. Žalobca na odoslanie a doručenie tejto výzvy žalovanej nepredložil a nenavrhol ani žiaden

dôkaz. Skutkové tvrdenie žalobcu o odoslaní a doručení predmetnej výzvy žalovanej v tomto súdnom
konaní uplatnené nebolo, preto nemohlo dôjsť ani k jeho popretiu ani potvrdeniu zo strany žalovanej,
preto neprichádza do úvahy aplikácia § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V danom prípade totiž žalovaná nemohla
poprieť skutkové tvrdenie žalobcu, ktoré sa neuskutočnilo, v konaní nebolo realizované.

27. Podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
(28.12.2012) banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať
preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient
povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu

so zachovaním anonymity klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.

28. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona o bankách v znení účinnom od 10.6.2013 banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje

alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať
formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej
banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

29. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom odvolaní
odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o splátkovom
úvere uzatvorenej dňa 28.12.2012 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i
budúcich) odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8 zákona o bankách).
Odvolací súd sa teda nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na

možnosť odchylnej úpravy postúpenia od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

30. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku II. zamietol
žalobužalobcu,rozhodolvecnesprávneapretoodvolacísúdpovysporiadanísaspodstatnouodvolacou
argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom výroku vo veci samej, vrátane správneho závislého výroku III. o náhrade trov konania
(nenapadnutého odvolaním) potvrdil.31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu,

nakoľko v konaní neboli tvrdené a ani preukazované žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktorébyvzmysle§257Civilnéhosporovéhoporiadkuodôvodňovaliúspešnémužalovanémuvýnimočne
náhradu trov konania nepriznať. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 CSP.

32. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).