Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119201240
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2119201240.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: V. B. Agro, s.r.o., so sídlom Dlhá 1424/47,
Senica, IČO: 44 222 947, právne zastúpený: Mgr. Milan Sadloň, advokát, so sídlom V. Paulínyho-Tótha
30, Senica, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, o náhradu škody vo výške 610,40 eur s príslušenstvom, o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavazodňa5.novembra2019,č.k.20C/34/2019-46,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým
výrokom uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
po právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust.
§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v platnom znení, § 121 ods. 3, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“),

§ 153 ods. 1, 2, 3, § 255 ods. 1, § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/6/2018 a vecne tým, že nevykonával osobitné
dokazovanie vo vzťahu k tvrdeným rozhodnutiam, a to jednak z dôvodu, že ich obsah v konaní nebol
sporný a vzhľadom na to, že ich osobitné dokazovanie súd prvej inštancie vyhodnotil ako neúčelné a
nehospodárne, nakoľko žalobu zamietal primárne z iných dôvodov. Ako súd prvej inštancie sporovým
stranám uviedol, mal za to, že svojou podstatou a povahou je nárok žalobcu nárokom podľa § 121 ods.
3 OZ, pričom tento nárok mal byť uplatnený proti škodcovi (osobe, ktorá bola označená za priestupcu)

v občianskom súdnom konaní po tom, ako bol žalobca odkázaný na uplatnenie tohto nároku v tomto
konaní správnym orgánom, čo bolo nesporné. Žalobca v konaní argumentoval tým, že si tento nárok
uplatnil v súdnom konaní voči uvedenej tretej osobe, avšak súd prvej inštancie procesným rozhodnutím
(nepripustením zmeny žaloby sa uvedeným nárokom odmietol zaoberať), pričom uvedené rozhodnutie
prešlo aj kontrolou ústavnosti na Ústavnom súde. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca si nesprávne
vysvetlil odôvodnenie procesného rozhodnutia, nakoľko v tomto rozhodnutí je výslovne uvedené, že
ide o samostatný právny vzťah strán, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil na nespojenie veci. Súd

prvej inštancie neuviedol, že tento nárok je na zamietnutie ani neuviedol, že nemôže byť predmetom
preskúmania súdom, pričom z dôvodu procesnej ekonómie uvedené rozšírenie nepripustil. Nič však
nebránilo žalobcovi podať si voči žalovanému novú žalobu, ktorá by bola preskúmaná súdom, čo
však žalobca neurobil, ale s odstupom takmer 2,5 roka podal žalobu voči žalovanému v tomto konanídôvodiac, že zastavením konania mu vznikla škoda, ktorú mu spôsobil týmto postupom žalovaný. Súd
prvej inštancie mal za to v súlade s argumentáciou žalovaného, že v zásade žalobca nemal právny nárok
na výsledok priestupkového konania, a to, že žalobca nemohol s istotou vedieť, že označený škodca

bude uznaný za vinného v priestupkovom konaní, pričom tento mohol byť poprípade oslobodený, a v
tomto prípade by trovy priestupkového konania znášal sám žalobca. Žalobca však bol pri zastavení
konania odkázaný na občiansko-súdne konanie, aby si tam uplatnil svoj nárok na náhradu škody a s
tým spojené náklady. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi vznikom výdavkov žalobcu a konaním
žalovaného neexistuje priama príčinná súvislosť, a preto tu nie sú dané dôvody na vyhovenie žalobe.

Súd prvej inštancie konštatoval, že primárnou príčinou vzniku nákladov na právne zastúpenie, ktoré boli
v konaní nesporne preukázané, bolo spôsobenie škody škodcom žalobcovi nie žalovaným, ale tretím
subjektom, pričom žalobca bol odkázaný so svojím nárokom na občianske súdne konanie, kde si tento
nárok mohol riadne uplatniť, tak však nevykonal. Pod riadnym uplatnením treba chápať to, že tento
nárok by bol posúdený súdom čo do podstaty, nie ako procesný nárok. Žalobca však takúto žalobu
nepodal, čo si však spôsobil sám. Okrem toho, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním

žalovaného, ktorý riadne odkázal žalobcu na občianske súdne konanie, keďže žalobca nemohol vedieť,
ako dopadne priestupkové konanie, a teda či mu bude priznaný nárok na náhradu škody, súd prvej
inštancie tu opätovne zvýraznil skutočnosť, že poškodený aj v priestupkovom konaní nemá právny nárok
navýsledokkonaniavsúladesosvojimipredstavami-žeobvinenýzpriestupkubudeuznanýzavinného,
nakoľko len vtedy by mu boli priznané trovy konania. Súd prvej inštancie sa súčasne stotožnil s tým, že

žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom z takejto žaloby, nakoľko týmto bola práve tá
osoba, proti ktorej smeroval adhézny nárok žalobcu, a preto sa nemôže domáhať takéhoto nároku voči
žalovanému. Keďže z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú,
tak ju zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že nárok na ich náhradu má
žalovaný ako účastník plne úspešný v konaní, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto

žalobcu zaviazal na ich zaplatenie v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uviedol, že súd v odôvodnení
pozabudol uviesť, že vykonal dokazovanie aj prečítaním podstatných častí uznesenia OS Trnava,

sp. zn. 16Cpr 2/2015-70 zo dňa 13.10.2016, ktorého závery následne použil ako podklad pre svoje
rozhodnutie. V priestupkovom konaní vedenom na ODI PZ SR Trnava si uplatňoval ako poškodený z
dopravnej nehody voči predpokladanému priestupcovi Ing. M.M. náhradu škody na motorovom vozidle.
Prvostupňový správny orgán rozhodoval celkovo tri krát. Odvolací orgán rozhodol dva krát, vždy tak,
že pôvodné rozhodnutie zrušil a vec vrátil aj s podrobným popisom ako odstrániť vady prvostupňovému

správnemu orgánu na nové rozhodnutie. Tretí krát už odvolací orgán nerozhodol, ale konanie zastavil
s poukazom na uplynutie zákonnej dvojročnej lehoty. Pretože vec nebola v priestupkovom konaní
ukončená meritórnym rozhodnutím vo veci samej, ale bola z procesných dôvodov zastavená, podal na
Okresný súd Trnava doplnenie žaloby, kde žiadal o rozšírenie žaloby o trovy priestupkového konania
vo výške 610,40 €, ktoré mu v tomto konaní vznikli. Súd túto zmenu žaloby nepripustil (Uznesenie

16Cpr 2/2015-70) s odôvodnením, že ide o samostatný nárok a jeho rozhodnutie potvrdil aj Ústavný
súd SR. Argumentácia súdu v bode 26 odôvodnenia je teda vnútorne logicky rozporná. Na jednej
strane tvrdí, že z rozhodnutia súdu o nepripustení zmeny žaloby vyplýva, že trovy konania v správnom
konaní sú samostatným právnym vzťahom (nesúvisiacim s uplatneným nárokom na náhradu škody),
na druhej strane tvrdí, že trovy konania v správnom konaní sú príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa

uplatňovala náhrada škody. To, že súd v nepripustení rozšírenia žaloby neprejudikoval zamietnutie
návrhu, resp. neuviedol, že nárok z takéhoto samostatného právneho vzťahu nemôže byť predmetom
preskúmania súdom nie je argumentom v prospech týmto odvolaním napadnutého rozsudku. Súdu totiž
žiadne z takýchto verbálnych špekulácií o prípadnom výsledku možných súdnych sporov v odôvodnení
rozhodnutia o nepripustení rozšírenia žaloby neprislúcha. Teda zákon o priestupkoch prezumuje vydanie

rozhodnutia vo veci samej a zákon o správnom konaní určuje, ako sa k takému výsledku dopracuje.
Účastníci takéhoto konania majú samozrejme oprávnený nárok domnievať sa, že správny orgán v
právnom štáte k výsledku (= rozhodnutiu vo veci samej) na záver konania aj dospeje. Citoval bod 28
odôvodnenia rozhodnutia. Správny orgán - Okresný dopravný inšpektorát PZ SR Trnava rozhodoval
postupne tri krát. Ani v jedinom prípade nerozhodol v zákonom určenej lehote, ale túto si svojvoľne

predlžoval. Okrem toho rozhodoval nekvalitne - v rozpore so zákonom, preto odvolací orgán jeho dve
rozhodnutia zrušil a vec vrátil na nové konanie. Krajský dopravný inšpektorát PZ SR v Trnave rozhodoval
dvakrát, pričom druhý krát nerozhodol vo veci sám, ale v rozpore so zákonom vrátil vec na nové
prejednanie prvostupňovému správnemu orgánu. Tretí krát, napriek úplnému dokazovaniu na prvomstupni, jednoduchému skutkovému aj právnemu stavu nerozhodol do uplynutia zákonnej dvojročnej
lehoty, túto nechal márne uplynúť a procesným rozhodnutím konanie zastavil. Všetky tieto skutočnosti
vyplývajú zo Správy KDI v Trnave (č.l. 4), teda nesprávny úradný postup je možné z vyššie uvedeného

vyvodiť. Každý účastník správneho konania má ústavou garantované právo na právne zastúpenie,
preto odmena za odpracované úkony v správnom konaní ako aj iné náhrady zástupcu sú nákladom
účastníka, po úhrade ktorej sa mu znížil majetok o zaplatenú sumu. Pretože očakávaný výsledok
(rozhodnutie vo veci) zavinením správneho orgánu účastník (= žalobca) neobdržal, išlo o zbytočne
vynaložené prostriedky a tieto tvoria škodu na majetku žalobcu. Kauzálny nexus ako podstatný prvok

zodpovednostného vzťahu možno vyvodiť po zodpovedaní otázky, či by škodlivý následok vznikol aj
bez konania škodcu, teda žalovaného. Je evidentné, že bez konania správneho orgánu by náklady
v správnom konaní účastníkom konania nevznikli. Celá žalovaná suma bola riadne vyúčtovaná a
vydokladovaná jednotlivými úkonmi advokáta v správnom konaní a ani prvoinštančný súd nemal o jej
správnosti pochybnosti. Otázka, kto by bol pri riadne ukončenom správnom konaní zodpovedný za
úhradu nákladov, ktorú si položil prvoinštančný súd je nenáležitá, špekulatívna a s vyriešením príčinnej

súvislosti nijako nesúvisí. Náklady spojené s výkonom práv a povinností v správnom konaní by vznikli
za každých okolností, teda aj v prípade oslobodzujúceho rozsudku, odsudzujúceho rozsudku, a vznikli v
rovnakom rozsahu aj pri zastavení konania. Otázky existencie nesprávneho úradného postupu, vzniku
škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sú otázky skutkové.
Právnou otázkou je, medzi akou ujmou a akou skutočnosťou má byť príčinná súvislosť zisťovaná.

Prvoinštančnýsúdsavôbecotázkounesprávnehoúradnéhopostupunezaoberal,výškužalovanejškody
po doplňujúcej príprave počas pojednávania nakoniec uznal. Právnu otázku, teda čo bolo primárnou
príčinou vzniku škody však zodpovedal nesprávne, keď vyvodil, že touto prvotnou príčinou bolo
spôsobenie škody na majetku treťou osobou (= podozrivým z priestupku) a nie samotným žalovaným.
Teda v rozpore s právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trnava, sp. zn.: 16Cpr 2/2015-70 (ktorý

určil, že náklady správneho konania sú samostatný nárokom) svojvoľne nanovo túto právnu otázku
posúdil tak, že ide o príslušenstvo pohľadávky. Takto položená otázka, teda či existuje priama príčinná
súvislosť medzi dopravnou nehodou a škodou v priestupkovom konaní z titulu trov právneho zastúpenia
je špekulatívna a nesprávna, pretože nerieši žalobu, ale iný právny vzťah. Prvoinštančný súd teda
právne skúmal a rozhodol, že trovy konania sú škodou (že existuje kauzálny nexus medzi nehodou

a trovami žalobcu v priestupkovom konaní) spôsobenou priestupcom. Napriek tomuto záveru však na
inom mieste uviedol, že trovy žalobcu v správnom konaní sú príslušenstvom pohľadávky (pohľadávka =
náhrada spôsobenej škody) Takýto logický nesúlad v právnych záveroch súdu svedčia o oprávnenosti
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Okresný súd Trnava ako súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevyhodnotil, či išlo alebo

nešlo zo strany žalovaného o nesprávny úradný postup a nesprávne vyhodnotil existenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, teda z posúdenia, či primárnou príčinou žalovanej škody je spôsobenie škody
na vozidle škodovou udalosťou, alebo je primárnou príčinou škody samotné správne konanie zmarené
správnym orgánom jeho nesprávnym úradným postupom. Navrhol, aby odvolací súd postupom podľa §

388 CSP odvolaním napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi náhradu škody vo výške 610,40 € do troch dní po právoplatnosti rozsudku. II. Žalobca má
nárok na náhradu trov konania 100%.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podal žalovaný. Uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie v predmetnom

konanínáležitezistilskutkovýaprávnystavanazákladezistenýchskutočnostívovecisprávnerozhodol.
V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 7Cdo 500/2014 zo dňa 24.3.2015. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Repliku podal žalobca. Vyjadril sa, že pretože citát z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.:
7Cdo/500/2014 zo dňa 24.03.2015 sa musí aplikovať v každom konaní, pričom meritum veci v
danom spore, na ktorý sa judikát vzťahuje, sa ani náznakom nepribližuje k podstate problému s
právnym posúdením zodpovednosti za škodu v prebiehajúcom sporovom konaní, nie je zrejmé,
kam smerovala úvaha žalovaného. Keďže primárnym nedostatkom odvolaním napadnutého rozsudku

vytýkaným žalobcom vo svojom odvolaní bol nesprávne posúdený dôvod a pôvodca škody 610,40 €,
vyjadrenie žalovaného ničím neprispieva k právnej argumentácii v danej veci. Správny orgán v mene
žalovanej Slovenskej republiky viedol viac ako rok správne konanie s účastníkmi konania. Je pre neho
nepochopiteľné, že potom, čo opakovane porušil procesné postupy na oboch stupňoch rozhodovaniaa nedokázal meritórne vo veci rozhodnúť v zákonnej lehote, snaží sa zbaviť zodpovednosti za takto
zbytočne vynaložené náklady a poukazuje na zodpovednosť jedného z účastníkov konania za tieto
náklady. Prvoinštančný súd sa povrchne zaoberal žalobou, keď trovy správneho konania vedeného

vo veci podozrenia zo spáchania priestupku subsumoval pod príslušenstvo pohľadávky týkajúcej sa
náhrady škody. Istotne by to bolo správne rozhodnutie, ak by išlo o prípad definitívneho rozhodnutia
vo veci samej, avšak v prípade nerozhodnutia vo veci z procesných dôvodov zapríčinených výlučne
správnym orgánom je nespravodlivé, aby za takto zbytočne vzniknuté náklady zodpovedal jeden z
účastníkov konania. Ani jeden z účastníkov totiž nedostal v konaní odpoveď na to, kto za trovy

zodpovedá. Poukazovanie na to, že o trovách správneho konania má rozhodovať súd konajúci o
náhrade škody je nesprávne, pretože súd by musel okrem náhrady škody riešiť aj otázku zodpovednosti
za tieto trovy. V takom prípade by ako predbežnú otázku potom musel vyriešiť aj otázku viny alebo
neviny za dopravný priestupok, na čo ale nie je kompetentný. Navyše by to bolo nad rámec žaloby,
čo by bolo zjavne nezákonné. Pretože konanie o priestupku proti plynulosti a bezpečnosti cestnej
premávky nepodmieňuje konanie o náhradu škody a naopak, teda sú úplne samostatnými konaniami, je

nepochybné, že trovy priestupkového konania nemôžu byť predmetom žaloby o náhradu škody. Trovy
správneho konania zmareného orgánom štátu nemôžu byť pripísané na ťarchu žiadneho z účastníkov
takého konania, lebo ich ani jeden nezavinil. Navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací
rozhodol v súlade s návrhom uvedeným vo včas podanom odvolaní žalobcu.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 20C/34/2019 bola náhrada škody
vo výške 610,40 eura s príslušenstvom.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. „Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto
treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy § 442 Občianskeho zákonníka
a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako predpoklad vzniku

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti
s nesprávnym úradným postupom. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom
označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nenastáva. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednosti skutkovej
podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávnekonanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jeho rozsahu následkom tejto príčiny. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma) za ktorú je požadovaná náhrada.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2
Cdo 153/2014 zo dňa 31.7.2014)

10. Na mieste je zdôrazniť, že zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje

rozsah jej náhrady. Z uvedeného dôvodu je potrebné v tomto smere aplikovať subsidiárne príslušné
ustanovenia všeobecnej úpravy § 442 Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako
ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c)
je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. V preskúmavanom prípade žalobca nemôže označiť
náklady na právne zastúpenie za škodu, nakoľko žalobca nemohol s istotou vedieť, že označený škodca
bude uznaný za vinného v konaní o priestupku. V tejto súvislosti je relevantné, že v prípade, že by bol

označený škodca oslobodený, tak v tomto prípade by trovy konania o priestupku znášal sám žalobca.
To znamená, že nebol preukázaný vznik škody.

11. Nevyhnutné je uviesť, že zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny
nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje

priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má teda zásadný význam odpoveď na
otázku, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma) za ktorú je požadovaná náhrada. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Príčinou vzniku škody nie je

ani skutočnosť, ktorá je už sama následkom. V preskúmavanom prípade zo sledu relevantných príčin
a následkov vyplýva, že náklady na právne zastúpenie žalobcu neboli spôsobené priamo nesprávnym
úradným postupom. Primárnou príčinou vzniku nákladov na právne zastúpenie žalobcu v konaní o
priestupku bolo spôsobenie škody škodcom žalobcovi. To znamená, že v preskúmavanom prípade
absentuje príčinná súvislosť. Tu je dôležité zdôrazniť, že škodca je právnym subjektom odlišným od

žalovaného.Vtejtosúvislostibolžalobcaodkázanýsosvojímnárokomnaobčianskesúdnekonanie,kde
si žalobca mohol riadne uplatniť uvedený nárok proti škodcovi, avšak žalobca tak neurobil, resp. nebol v
uplatnení nároku dôsledný ( po nepripustení rozšírenia žaloby neuplatnil nárok samostatnou žalobou).

12. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne

nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

13. Vzhľadom na to, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto
rozhodoltak,žežalovanýmávočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

14. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).