Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616207485
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2616207485.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: U. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX/XX, XXX XX V., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Záhorácka 11/A, 901
01 Malacky, proti žalovanej: K. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. B. XXX/XX, XXX XX V. U., zastúpená
advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, J. Kráľa 738/12, 905 01 Senica, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C/195/2016-249 zo dňa 02.06.2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II.
rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 137 CSP, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 49a,
§ 630 Občianskeho zákonníka, vecne odôvodnil tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania a

zisteného skutkového stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žalobkyňa na ostatnom pojednávaní
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne jednoznačne špecifikovala svoj žalobný návrh v tom zmysle,
že sa domáha určenia vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru v zmysle § 630 OZ. V danej veci ide
teda o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení je v tom, že
bez vyslovenia tohto určenia nie je možné vykonať zmeny vlastníckeho práva v KN. Súd mal výsluchom
strán sporu, listinnými dôkazmi za preukázané, že sporné nehnuteľnosti žalobkyňa darovala žalovanej
a to spornou darovacou zmluvou. Uvedená skutočnosť medzi sporovými stranami sporná nebola. Aj

napriek skutočnosti, že predmetom konania zostalo určenie vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru
podľa spornej darovacej zmluvy, musel si súd najskôr vyriešiť otázku platnosti spornej darovacej zmluvy,
pretože podmienkou pre vrátenie daru je v prvom rade platné uzatvorenie tejto zmluvy. Pre darovaciu
zmluvu uzavretú podľa § 628 a nasl. OZ je základným pojmovým znakom bezodplatnosť, t.j. darca
poskytujeobdarovanémuplneniebezakéhokoľvekprotiplnenia.VychádzajúczuzneseniaKSTrnavacit.
vyššie, ak sa teda aj prípadne žalobkyňa dohodla s U. F., že on pre ňu vykoná nejaké služby (stavebné,
či iné práce) a ona mu za to daruje sporné nehnuteľnosti, vykonanie týchto služieb nemožno považovať

za podmienku darovania a ani za nejaké protiplnenie, ide preto skôr o pohnútku, teda motív, ktorý vedie
darcu k darovaniu. Tiež skutočnosť, či žalovaná a U. F. v čase jej uzatvorenia tvorili pár alebo nie, aj
takáto skutočnosť mohla mať len charakter pohnútky, motívu a táto skutočnosť nemohla mať žiaden
vplyv na posúdenie prípadného konania žalobkyne v omyle. Ak by teda aj žalobkyňa podpísala spornúdarovaciu zmluvu s predstavou, že týmto poskytuje protiplnenie za služby U. F. a rozhodujúci pre ňu bol
súhlas U. F. (ako to tvrdí žalobkyňa), išlo by na jej strane len o omyl v motívoch svojho konania, teda
omyl v pohnútke, ktorý je v zmysle poslednej vety § 49a OZ pre platnosť právneho úkonu nepodstatný.

Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť
si objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného
právneho úkonu, t.j. v danom prípade overiť si postoj U. F. k uzavretiu spornej darovacej zmluvy. Ak
sa jej aj hneď nepodarilo s ním spojiť, ako tvrdí, nič jej nebránilo odložiť podpis tejto zmluvy na neskôr.
V konaní tiež nebolo preukázané, že by žalobkyňa uzatvárala spornú darovaciu zmluvu pod nátlakom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti na základe vykonaného dokazovania nemožno spornú darovaciu zmluvu
považovať za neplatný právny úkon v zmysle § 49a OZ. Tiež nebolo preukázané, že by bol neplatný
z dôvodov uvedených v § 37 OZ a § 39 OZ, naopak možno konštatovať, že sporná darovacia zmluva
bola uzatvorená platne.

3. Vykonaným dokazovaním bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že v danom spore neboli

naplnené skutkové znaky ako ich má na mysli ustanovenie § 630 OZ. Toto ustanovenie umožňuje
osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať tým, že jednostranným úkonom
vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď sa obdarovaný správa k
nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Predpokladom úspešného
uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo

len samotná jeho nevďačnosť. V danej veci nebolo preukázané, že by sa žalovaná po uzatvorení
spornej darovacej zmluvy správala voči žalobkyni spôsobom, ktorý by sa dal kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. V tomto sa súd stotožňuje s právnym názorom žalovanej v tom zmysle, že
ustanovenie § 630 OZ predpokladá, že k porušeniu dobrých mravov hrubým spôsobom môže dôjsť až
správaním obdarovanej po uzatvorení darovacej zmluvy, teda ak žalobkyňa vyčíta žalovanej správanie

predpodpisomtejtozmluvy,totonemôžebyťdôvodomnavráteniedaru,zákontakýtopostupnepripúšťa.
Ak žalobkyňa zakladá svoje tvrdenia na tom, že voči nej prišlo k porušeniu dobrých mravov pretože od
začiatkubolaklamaná,niejepravdou,žesivdeňpodpisuzmluvyvopredzabezpečilavarovanie(právev
ten moment prišla k nej jej sestra) ale pravdou je že žalovaná využila jej slabosť, stres a dobrotu a snahu
pomôcť, využila jej prekvapenie, z ktorého správania sa žalovanej odvodzuje svoj nárok podľa § 630 OZ,

nemožno s týmto tvrdením súhlasiť a priznať jej ochranu v zmysle ustanovenia § 630 OZ. V praktickej
rovine teda ide o hrubé porušenie dobrých mravov napríklad vtedy, ak sa obdarovaný dopúšťa fyzického
násilia, hrubých urážok a pod. voči darcovi alebo členom jeho rodiny. V danej veci je pravdou len to, že od
podpisu spornej zmluvy strany sporu nie sú v žiadnom kontakte (okrem prebiehajúceho súdneho sporu)
aleanizkonaniažalobkynenevyplýva,žebyprejavilapopodpisespornejzmluvydostatočnúvôľuudržať

dobrý vzťah so žalovanou, žalobkyňa počas tejto doby nikdy žalovanú o žiadnu pomoc nepožiadala.
Navyše toto negatívne správanie sa obdarovanej sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny
pocit a úsudok darcu. Podľa ustálenej súdnej praxe „hrubým“ porušením dobrých mravov sa rozumie
ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie (R 88/1988). Dobré mravy možno
charakterizovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji

ukazujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno (okrem iného) považovať ani
napríklad nenavštevovanie darcu pri príležitosti jeho sviatkov a jubileí (R 31/1999). Znova súd poukazuje
na skutočnosť, že pri darovacej zmluve sa predpokladá jej bezodplatnosť, navyše strany sporu si
spornou darovacou zmluvou vzájomne nevymienili žiadne konkrétne správanie. Z týchto dôvodov má

súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by zo strany žalovanej došlo
k takému správaniu, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a na základe
ktorých by žalobkyni ako darkyni vznikol nárok na vrátenie daru v zmysle § 630 a nasl. OZ a žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

4. Vo veci bol vypočutý len svedok U. F., ktorého výpoveď v intenciách uznesenia KS Trnava súd
vyhodnotil ako nedôveryhodnú (z dôvodov viď. vyššie) a navyše je potrebné dodať, že tento svedok
sa vo svojej výpovedi vôbec nevyjadroval k otázke možného porušenia dobrých mravov zo strany
žalovanej, a preto jeho výpoveď je v zmysle úpravy žalobného petitu na ostatnom pojednávaní úplne
irelevantná. Pokiaľ ide o výsluch svedkyne JUDr. Márie Trylčovej, ktorý navrhla vykonať právna

zástupkyňa žalobkyne, tento súd nevykonal z dôvodu, že JUDr. Mária Trylčová je jednak právnou
zástupkyňou žalovanej v spore a jednak z toho dôvodu, že čisto teoreticky, keby ju jej klientka aj
zbavila povinnosti mlčanlivosti, právna zástupkyňa žalobkyne neuviedla jasne súdu aké skutočnosti by
mohla táto svedkyňa ozrejmiť, a preto súd nemohol posúdiť, či výsluch tejto svedkyne by bol alebonebol relevantný pre rozhodnutie vo veci. Skutočnosť je však tá, že JUDr. Mária Trylčová, resp. v jej
advokátskej kancelárii sa vyhotovovali len príslušné zmluvy pre žalovanú a podľa názoru súdu by sa táto
nevedela vyjadriť relevantne k rozhodujúcim skutočnostiam týkajúcich sa vrátenia daru tak ako to má

na mysli ustanovenie § 630 OZ. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a žalovanej,
ktorá mala v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške tejto náhrady
bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

5. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom advokáta odvolanie žalobkyňa, ktorým navrhla

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť, resp. ho zrušiť a vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. V predmetnej veci ide o vrátenie daru na tom základe, pričom je zjavné, že
meritomjeskúmanieporušeniadobrýchmravovobdarovanejvočidarcovi,ergožalovanejvočižalobkyni.
V danej veci, vychádzajúc z odbornej literatúry, ako i judikatúry a ustálenej súdnej praxe, pojem „dobré
mravy“ (z rozhodnutia ÚS ČR 249/1997) bol definovaný ako súhrn etických, všeobecne zachovávaných
alebo uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované aj právnymi normami tak,

že každé rozhodnutie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.
Je etickou, všeobecne uznávanou zásadou uvedenie darcu obdarovanou do omylu? O jednoznačnom
uvedení do omylu svedčí jednak emailová komunikácia medzi právnym zástupcom žalovanej a
žalobkyňou, kde jednak dala už tajne zavkladovať zmluvu zo dňa 06.05.2015 a popri tom pracovala
v udržaní remisie a dala pokyn na vypracovávanie darovacej zmluvy dátumovanej na 18.05.2015. O

podvode alebo zjemnene uvedenia do omylu svedčí i samotný výsluch žalovanej zo dňa 19.04.2017 kde
tvrdí, že zmluvu zo dňa 18.05.2017 dávala vypracovávať len kvôli pánu F. a jeho nátlaku na jej osobu
a pritom toto prepracovávanie zmluvy bolo riešené pokojnou atmosférou advokátkou JUDr. Trylčovou
a žalobkyňou. Rovnako žalovaná sama priznala, že pána F. držala v určitej remisii zmluvou zo dňa
18.05.2015 - doslova „pripúšťam, že to tak bolo, pretože som si chránila svoje financie, ktoré som

vložila do sporných nehnuteľností ja a moji rodičia“. Poukazujúc i na vyjadrenie právnej zástupkyne
žalovanej zo dňa 19.04.2017, kedy odôvodňuje, prečo bola vypracovaná zmluva z 18.05.2015 a
prečo nebola podpísaná, pretože žalobkyňa naďalej komunikovala s právnou zástupkyňou, zmluvu
pripomienkovala, avšak právna zástupkyňa miesto toho, aby jej dala akúkoľvek odpoveď ohľadom
pripomienok, medzičasom starú zmluvu zo dňa 06.05.2015 spolu so žalovanou zavkladovali. Žiadne

údajne túto zmluvu odmietla podpísať, veď z mailu jednoznačne vyplýva komunikácia žalobkyne s
právnym zástupcom žalovanej. Vzhľadom k uvedeným rozporom žalobkyňa preto žiadala výsluch
alternatívne vyjadrenie právnej zástupkyne žalovanej, ktorým by bolo možné uviesť, z akého dôvodu sa
vypracovávala druhá zmluva, ak už jedna, ktorá údajne mala byť vôľou darkyne bola, z akého dôvodu
vôbec právna zástupkyňa ďalej v tomto smere prepracovania zmluvy so žalobkyňou komunikovala,

ak by to nemala byť vôľa jej klientky, ako sa riešilo podpisovanie zmlúv, čo sa u tohto dialo, ako sa
k sebe správali žalovaná a žalobkyňa a pod. Tento dôkaz súd zamietol vzhľadom ku skutočnosti, že
ide o právneho zástupcu žalovanej. Druhého svedka p. U. F., ktorý bol prítomný pri konaní a hrubom
porušení dobrých mravov zo strany žalovanej, súd vyhodnotil ako nedôveryhodného, nakoľko mal
mať záujem na výsledku konania, avšak je potrebné podotknúť, že svedok v rámci svojho výsluchu

je povinný, pod hrozbou trestnoprávnych konaní, vypovedať pravdu a nič nezamlčať, pričom rovnakú
povinnosť účastníci konania nemajú, ergo nie je dôvod, prečo by svedok mal byť nedôveryhodný v danej
pozícii, nejedná sa o účastníka ale o osobu, ktorá má dosvedčiť čo videla, resp. na základe svojich
zmyslov vnímala. Tým, že súd jedného svedka, konkrétne pána F. zaradil do nedôveryhodných osôb a
právneho zástupcu k predmetnému odmietol vypočuť, resp. vyžiadať vyjadrenie k veci, laicky povedané

„zlikvidoval“ možnosť preukázania dôkazov, ktoré žalobkyňa vo svoj prospech tvrdila. Skutočnosť,
ktorú súd vo svojom rozhodnutí ako i na poslednom pojednávaní konštatuje a síce, že žalovaná už
nijako nekomunikovala po darovaní, čím ale neporušila dobré mravy, jednoducho „bola ticho“, rovnako
nemožno vnímať v neprospech žalobkyne. Žalovaná spolu so svedkom F. sľúbila ústne pomoc žalobkyni
(táto je matkou dvoch detí a samoživiteľkou) a pod týmto motívom i žalobkyňa darovala predmetnú

nehnuteľnosť žalobkyni (vôľou i svedkovi). Bez tohto motívu je skutočne otázne, prečo by žalobkyňa
úplne cudzej osobe len tak vôbec niečo darovala, nieto ešte niečo také ako je nehnuteľnosť. Toto však
nikto neskúmal.

6. Podľa odvolateľky celé konanie mala žalovaná naplánované tak, aby darovacia zmluva bola spísaná

ako na obdarovanú výlučne na jej osobu a nie i na osobu človeka, s ktorým sa tesne pred podpisom
zmluvy zo dňa 06.05.2015 rozišli, nakoľko pán F. si našiel inú priateľku. V tom čase žalovaná zavádzala
žalobkyňu slovami toto je vôľa pána F., že on to tak chce, o čom vážne pochybuje a i toto konanie
považuje za podvod a to i napriek tomu, že OČTK priamo konanie ako podvod neustálili, nakoľko niepreto, že by k takému konaniu nemohlo prísť a nemohlo by tak byť vnímané, ale skorej nevideli v tom
obligatórnu náležitosť a síce úmysel. To však neznamená že v civilnom sporovom konaní podvodné
konanie a uvedenie do omylu nie je možné. Žalovaná uviedla žalobkyňu do omylu tým, že jednak ju

obrala o nehnuteľnosť, kedy prezentovala údajné slová pána F. (voči ktorému bola finančne i morálne
zaviazaná a ktorému chcela nehnuteľnosť darovať), že nehnuteľnosť má byť prepísaná výlučne na
žalovanú. Zatajila však jeden detail, a to rozchod svedka a žalovanej. Chcela sa len poistiť, že peniaze,
ktoré vraj investovala, ak vôbec a ktoré investovala v tom čase do cudzieho, pretože nebola vo vzťahu
s nehnuteľnosťou nijako spätá, sa jej vrátia. Rovnako uviedla žalobkyňu do omylu i sms komunikáciou

kedy jej napísala, že dá všetko do poriadku, že to sa s pánom Stanekom dohodla (nikdy k tejto dohode
neprišlo), že to dajú na syna. Ani k naplneniu takejto dohody, ktorú si žalovaná pred žalobkyňou
vymyslela a napísala do sms, nedošlo a toto všetko sa už dialo po uzatvorení darovacej zmluvy.
Vychádzajúcz pojmológie dobrých vzťahov, kedy musí byť skúmané hrubé porušenie vždy s ohľadom na
dosiahnutú intenzitu a rozsah má odvolateľka za to i s ohľadom na vyššie uvedené, že v danom prípade
takéto porušenie dobrých mravov bolo naplnené, poukazujúc na rozhodnutie NS ČR 33 Cdo 3643/2012,

NS ČR 33Cdo 1416/2013 kedy došlo ku konštatovaniu, že „aj úmyselné uvedenie účastníka do omylu
je v rozpore s dobrými mravmi“. Úmysel bol preukázaný, i uvedenie do omylu. Porušenie morálnych
pravidiel konkrétnym správaním obdarovanej voči darcovi zase možno vidieť nielen v nezáujme, kedy
žalovaná sama priznáva, že od darovania nehnuteľnosti sa jej už neozvala, okrem vyššie uvedených
konaní, ktorými uviedla žalobkyňu do omylu, ale i jej slovami na otázku právneho zástupcu žalobkyne,

prečo sa jej neozývala, prečo jej neposkytla potrebnú pomoc, aký bol jej prejav vďaky, žalovaná uviedla,
že ona v tom čase mala svoje problémy, že ona nevedela o problémoch žalobkyne, pretože s ňou
nekomunikovala, že ona pre ňu neurobila nič, ale ona sa ani k ničomu nezaviazala. Toto má byť
vďačná obdarovaná, ktorá na jednej strane tvrdí, že k pomoci sa zaviazal pán F. a na strane druhej sa
snaží presvedčiť, že vôľa darovanej (bez uvedenia do omylu) bola taká, že cudzej osobe z ničoho nič,

len tak darovala nehnuteľnosť a bola spokojná. A pritom bolo všetko úplne inak. Konaním žalovanej
žalobkyňa prišla o nehnuteľnosť, o pomoc zo strany svedka, ako i žalovanej, rovnako sa voči mienenému
darovanému pánovi F. zadlžila, nakoľko tento nedostal žiadny dar a značne s prísľubom daru finančne
podporoval stavbu darkyne.

7. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniam žalobcu sa vyjadrila prostredníctvom
advokátky, navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalobkyňa sa v odvolaní opiera o
dvaodvolaciedôvody,uvedeniedoomyluaporušeniedobrýchmravov.Žalobkyňavúdajnomuvedenído
omylu zároveň vidí aj porušenie dobrých mravov, oba tieto momenty istým spôsobom spája. Žalobkyňa,
napriekspäťvzatiunávrhuvčastivráteniadaruapovymedzeníprávnehozákladužalobynapojednávaní

dňa 02.06.2020, pokračuje vo svojom zmätočnom konaní, keď znova trvá na tom, že sa domáha
vrátenia daru. Argumentácia žalobkyne o uvedení do omylu je konštantnou právnou argumentáciou,
ktoráužbolavyvrátenáodvolacímsúdom.Odvolacísúdsavysporiadalstoutoargumentácioužalobkyne
Uznesením č. k. 9Co/83/2019-219 zo dňa 28.01.2020 v bodoch 53, 57, 60. Žalovaná sa nikdy neponúkla
a ani nežiadala žalobkyňu o to, aby jej predmetný dom darovala. Bol to práve pán F., ako priateľ/

dlžník žalobkyne, ktorý toto vymyslel, naplánoval a dohodol sa so žalobkyňou, aby dom darovala dňa
16.08.2010 žalovanej, s ktorou žil v spoločnej domácnosti. Žalovaná do rekonštrukcie domu investovala
mysliac si, že dom jej patrí, avšak zistila, že síce dom má darovaný, avšak jej reálne nepatrí, keďže
Darovacia zmluva zo dňa 06.05.2015 nebola zavkladovaná. Žalovaná sa preto rozhodla, že danú
situáciu dá do poriadku. V tom čase riadne partnersky žila a tvorila pár s pánom F.. Žalovaná nikoho

neuviedla do omylu, nič si nenaplánovala, len vychádzala zo stavu, ktorý do toho času už dávno
existoval. Po tom čo sa Pán F. dozvedel, že dom je právoplatne vo vlastníctve žalovanej, rozzúril sa,
žalovanú opustil a nasťahoval sa k svojej novej milenke. Žalobkyňa sa snaží vyvolať dojem, že bola
žalovaná obdarovaná „len naoko“, ak by to bolo skutočne tak a žalobkyňa a U. F. by nemysleli Darovaciu
zmluvu zo dňa 16.08.2010 vážne, boli to práve oni dvaja, ktorí uviedli zámerne a úmyselne žalovanú do

omylu,scieľomobohatiťsanajejúkor.Žalovanáodroku2010dospornýchnehnuteľnostípreinvestovala
svoje vlastné peniaze, získané darom od rodičov vo výške minimálne 20.000,- Eur. Nehnuteľnosti spolu
s U. F. podstatne prerobili a zariadili si v nich bývanie. U. F. však do nich vlastné peniaze neinvestoval,
nakoľko po celú dobu bol bez peňazí, mal viaceré exekúcie, ktoré splácal a mal sotva financie na svoje
vlastné živobytie. Ak teda nemienili vážne darovať nehnuteľnosti žalovanej, chceli od nej len vylákať

peniaze, za ktoré nehnuteľnosť opravila (pán F. ich nemal, ten mal len dlhy) a opravenú nehnuteľnosť
previesť do výlučného vlastníctva pána F..8.OdvolacísúdsavyjadriljednoznačnekvierohodnostivýpovedesvedkaU.F.-tak,žetátovierohodnosť
bola zásadne spochybnená, pričom svoj záver podporil argumentáciou o pozitívnom vzťahu medzi ním
a žalobkyňou a výrazne negatívnom vzťahu medzi ním a žalovanou, taktiež poukázal na nepravdivú

výpoveď tohto svedka ohľadom dátumu partnerského rozchodu medzi ním a žalovanou, ohľadom
exekučných konaní a o tom, že práce pre žalobkyňu vykonával aj dňa 11.12.2015, teda po podpise
darovacej zmluvy dňa 06.05.2015 (argumentácia žalobkyne je založená okrem iného na tvrdení, že
dňom 06.05.2015 pre ňu prestal pán F. vykonávať dohodnuté práce). K návrhu žalobkyne na vykonanie
dôkazuvýsluchomprávnejzástupkynežalovanejjepotrebnéuviesť,žesvedokjeosobaodlišnáodsúdu,

strán sporu a ich zástupcov. Pokiaľ by už len toto nevylučovalo prípustnosť tohto dôkazu, poukazuje
na povinnosť mlčanlivosti advokáta, pričom ani výslovný prejav klienta o zbavení tejto povinnosti nie
je relevantný. Odvolací súd sa vyjadril aj k tvrdeniu o „remisii“ (ktoré žalobkyňa prízvukuje vo svojom
odvolaní) v bode 30 uznesenia, napriek tomu žalobkyňa v odvolaní znova obviňuje žalovanú, že
„pracovala na udržaní remisie“. Vyššie citovaná otázka/konštatovanie súdu bolo zmätočné, použité
slovo remisia pre obyčajného človeka činí túto vetu nepochopiteľnou a nie je možné vkladať žalovanej

do úst tvrdenia, ktoré nikdy nepovedala. Ak by žalovaná mala zlý úmysel, dňa 06.05.2015 by podala
obratom návrh na vklad darovacej zmluvy a nad iným riešením právnych vzťahov by ani neuvažovala.
Naopak, uvažovala nad iným riešením situácie, chcela vyjsť v ústrety žalobkyni, čo bol dôvod pre
vypracovanie návrhu nepodpísanej darovacej zmluvy zo dňa 18.05.2015, tento návrh však žalobkyňa
výslovne odmietla.

9. Žalobkyňa mala presnú vedomosť o tom, komu ide dom darovať a prečo tak robí, v tomto sa
žalobkyňa nemôže dovolávať žiadneho omylu. Žalobkyňa zámerne a premyslene darovala dom nie
pánovi F., ale žalovanej. Svoju vôľu vyjadrila v darovacej zmluve slobodne a vážne, čo potvrdila aj
svojim overeným podpisom. Žalovaná nezatajila žalobkyni, že je rozídená s pánom F., keďže v tom

čase ešte tvorili pár a bol to práve pán F., ktorý po tom čo sa dozvedel, že dom je riadne prepísaný
na žalovanú, túto opustil. Ak potrebovala žalobkyňa súhlas pána F., mala podpis zmluvy odložiť do
času, kedy by sa s ním skontaktovala a o svojom plánovanom právnom úkone ho informovala. Žalovaná
považuje za absurdné tvrdenie žalobkyne, že si celé konanie naplánovala. Ako je možné, aby takýto
sled udalostí žalovaná dokázala naplánovať?! Žaloba o neplatnosť právneho úkonu z dôvodu omylu

žalobkyne a tvrdenie, že právny úkon zo dňa 06.05.2015 je neplatný, nie je dôvodná. Žalovaná je toho
názoru, že sa nikdy nedopustila voči žalobkyni žiadneho porušenia dobrých mravov. Žalovaná sa k
žalobkyni správala vždy s patričnou slušnosťou. Je potrebné uviesť, že pri obdarovaní žalovanej, nebola
dojednaná žiadna podmienka v prospech žalobkyne ako napr. poskytovanie pomoci, kontaktovanie
alebo iné. Nebola uzatvorená ani žiadna dohoda (ústna, písomná) medzi žalobkyňou a žalovanou o

prácach a pomoci. Toto potvrdila v konaní sama žalobkyňa. Žalobkyňa a žalovaná nie sú v žiadnom
príbuzenskom vzťahu, sú to dve cudzie osoby, preto na intenzitu a kvalitu ich vzájomných vzťahov je
potrebné prihliadať z tejto perspektívy. Po tom, ako žalobkyňa podala na žalovanú trestné oznámenie,
nie je možné vyčítať žalovanej, že žalobkyňu nenavštevovala. „Predpokladom úspešného uplatnenia
práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť,

ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo porušovanie sústavné,
alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, nakoľko povinnosť vyplýva buď
z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. ZR), alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus),
pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.08.1997, sp.zn.

3 Cdo/191/96, R88/1998). Žaloba o vrátenie daru nie je dôvodná.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

13. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne
argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

14. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

16.Zobsahuspisuazdokazovaniavykonanéhosúdomprvejinštancievyplýva,žežalobkyňasažalobou

podanou na súde prvej inštancie dňa 10.10.2016 domáhala vrátenia daru z darovacej zmluvy zo dňa
06.05.2015 a určenia vlastníctva k špecifikovaným nehnuteľnostiam, a to na tom skutkovom základe,
že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili dňa 06.05.2015 v zmysle § 628 OZ darovaciu zmluvu (ďalej len
sporná darovacia zmluva), predmetom ktorej bolo darovanie sporných nehnuteľností, keď žalobkyňa
prisľúbila ešte zmluvne v roku 2008 p. U. F., nar. XX.XX.XXXX sporné nehnuteľnosti ako dar za to, že jej

pomôžesprestavbourodinnéhodomu,čímmuniefinančnealevnaturáliáchprisľúbilanáhraduzaprácu,
čas a financie, ktoré boli a budú vložené do jej nehnuteľnosti zo strany p. F.. Keďže sa práce časovo
natiahli, žalobkyňa chcela spísať novú darovaciu zmluvu tak, aby bola platná. Po celú túto dobu žil p.
F. so žalovanou a jeho vôľou bolo, aby žalobkyňa darovala sporné nehnuteľnosti im obom. Žalobkyňa
tvrdila, že sporná darovacia zmluva je neplatná, pretože žalovaná žalobkyňu pred jej podpisom uviedla

do omylu a to tak, že po otázkach žalobkyne, čo sa absencie p. F. na tejto darovacej zmluve týka, jej
žalovaná uviedla, že p. F. o takomto znení darovacej zmluvy vie, že má veľa práce a postačuje, aby
ako obdarovaná vystupovala v zmluve len žalovaná. S prísľubom, že sa jedná o skutočnú vôľu p. F.
a že žalovaná nástojila na rýchlosti konania, žalobkyňa predmetnú zmluvu podpísala. Po následnom
telefonickom rozhovore s p. F. však mala žalobkyňa preukázané, že ju žalovaná oklamala. P. F. vôbec

nechcel, aby sporné nehnuteľnosti boli prevedené výlučne na žalovanú. Žalobkyňa ihneď kontaktovala
právnu zástupkyňu žalovanej, aby prišlo k vypracovaniu novej zmluvy s tým, že sporná darovacia
zmluva bude zničená. V emailovej komunikácii žalobkyňa upozorňovala aj právnu zástupkyňu žalovanej
na mylné konanie z jej strany a tiež na podvodné konanie zo strany žalovanej, čo sa týka spornej
darovacej zmluvy. Žalovaná i napriek týmto vyjadreniam žalobkyne a napriek vypracovaniu novej zmluvy

zo dňa 18.05.2015 podala návrh na vklad vlastníckeho práva ohľadom spornej darovacej zmluvy, vklad
bol povolený dňa 26.06.2015 pod č. V - 1367/2015. Týmto konaním žalovaná uviedla do omylu nielen
žalobkyňu, ale realizovala podvod ako na osobu žalobkyne, tak i na osobu p. F.. Žalobkyňa v súčasnej
dobe nemá vôbec vôľu darovania žalovanej, cíti sa podvedená, pričom podvod chápe v zneužití dôvery
a využití konania v omyle s tým, že žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňu oklamala,

podviedla, zneužila jej dôveru a s ohľadom nehnuteľností zavádzala, dokonca poslala žalobkyni sms
- správu, v ktorej uvádza, že konanie napraví, a to tak, že sporné nehnuteľnosti pôjdu všetky na syna
žalovanej a p. F. (v zmysle rozhovoru s p. F.), avšak do dnešného dňa ani k takémuto úkonu zo strany
žalovanej nedošlo.17. Žalobkyňa sa v spore domáhala určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
namietajúc jednak neplatnosť darovacej zmluvy a tiež správanie obdarovanej odôvodňujúce vrátenie

daru.

18.Odvolacísúdsakotázkeplatnostispornejdarovacejzmluvypodrobnevyjadrilužvpredchádzajúcom
zrušujúcom uznesení č.k. 9Co/83/2019-219 zo dňa 29.01.2019. Ani po doplnení dokazovania súdom
prvej inštancie odvolací súd nenachádza dôvod na odklon od svojho pôvodného právneho posúdenia,

ktoré považuje za potrebné zopakovať v nasledujúcich odsekoch.

19. Pre darovaciu zmluvu uzavretú v zmysle § 628 a nasl. OZ je základným pojmovým znakom
bezodplatnosť, t.j. darca poskytuje obdarovanému plnenie bez akéhokoľvek protiplnenia. Preto aj v
prejednávanomsporepreposúdenieplatnostiuzavretiaspornejdarovacejzmluvyjepotrebnévychádzať
z bezodplatnosti darovania, ktoré nemôže byť naviazané na akékoľvek protiplnenie. Na platnosť

darovacej zmluvy teda nemôže mať žiaden vplyv, že obdarovaný alebo tretia osoba vykonala alebo
má vykonať pre darcu nejaké služby. Ak sa teda aj prípadne žalobkyňa dohodla s U. F., že on pre ňu
vykoná určité služby (stavebné či iné práce) a ona mu za to daruje sporné nehnuteľnosti, vykonanie
týchto služieb nemožno považovať za podmienku darovania a ani za nejaké protiplnenie (tým by bola
popretá bezodplatnosť darovania), ide preto skôr o pohnútku, teda motív, ktorý vedie darcu k darovaniu.

20. Z ustanovenia § 49a OZ vyplýva, že právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny
úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným (Rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2008).

21. Citované ustanovenie § 49a OZ obsahuje úpravu právnych následkov pre prípad, že právny úkon
bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom,
že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli

je právne významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho konajúca osoba
urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná
a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho
úkonu. Omyl je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej
skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca. Právne

následky omylu sú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne
významný je omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý (t.j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý
účastník tento omyl spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl
vyvolal inak, napr. neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať
zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný).

Omyl je podstatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre
jeho uskutočnenie rozhodujúca (podstatná), a bez ktorej by k právnemu úkonu nedošlo a ďalej osoba,
ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v čase právneho úkonu aspoň
vedieť. Ustanovenie § 49a OZ však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa
omyludovoláva,zbavenápovinnostisisamapodľaokolnostíkonkrétnehoprípaduzabezpečiťobjektívne

informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného
právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi
riešenia zamýšľaného právneho úkonu.

22. Spomedzi znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To

znamená, že pokiaľ neexistuje vôľa (napríklad z dôvodu fyzického donútenia), neexistuje ani právny
úkon. Právny úkon ale neexistuje ani vtedy, ak neexistuje prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah
konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom
vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so
zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, a či skutočne chcel to, čo

prejavil, že chce (t.j. že navonok prejavené zodpovedá jeho vôli), treba poznamenať, že na existenciu
vôlesaprijejprejaveusudzujepredovšetkýmzobjektívnychskutočností,tedapredovšetkýmzokolností,
za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto
pohnútka je irelevantná, iba že by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Akprejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej
vôle, predpokladá sa, že ním je.

23. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne).
Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho
prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti
pri ňom vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný.
Náležitosťami prejavu sú určitosť a zrozumiteľnosť; právny úkon, ktorý nie je dostatočne určitý alebo

zrozumiteľný, je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

24. Súkromnoprávne vzťahy sú založené na autonómii a zmluvnej slobode subjektov týchto vzťahov.
Pre konanie súkromnoprávnych subjektov je charakteristická nielen samoregulácia ich záujmov
prostredníctvom právnych úkonov, ale aj potenciálne dôsledky ich právnych úkonov pre tretie osoby. So
zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci je potrebné uviesť, že aj pri uzatváraní zmlúv

a realizácii práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu založeného tou - ktorou zmluvou,
platí síce zásada zmluvnej slobody, na druhej strane sa ale uplatňuje tiež zásada zodpovednosti
samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (t.j. 1. zákony sú písané
pre bdelých, 2. každý nech si chráni svoje práva, 3. práva patria len bdelým, pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí o

svoje práva dbajú s dostatočnou opatrnosťou, starostlivosťou a predvídavosťou). Treba tiež poukázať
na ďalšiu zásadu uplatňovanú v súkromnoprávnych vzťahoch „pacta sunt servanda“ (t.j. zmluvy sa majú
dodržiavať), ktorá je úzko naviazaná na už spomenuté zásady súkromného práva - zásadu autonómie
vôle a zásadu zmluvnej slobody. Tieto zásady vo vzájomnom kontexte vyjadrujú, že zmluvné strany sú,
pri splnení zákonných požiadaviek, oprávnené zaviazať sa k čomukoľvek, čo nie je zakázané, avšak

keď už raz zmluvu uzatvoria, sú povinné dohodnuté práva a povinnosti rešpektovať.

25. Lesť na rozdiel od iných prípadov konania pod vplyvom omylu predstavuje situáciu, keď jedna
strana úmyselne uvedie druhú stranu do omylu zvyčajne za účelom získania nejakej majetkovej výhody.
Vada vôle konajúceho v tomto prípade nevzniká v dôsledku nátlaku druhej strany, ako je to v prípade

§ 37 ods. 1 OZ, ale v dôsledku toho, že druhá strana úmyselne predstiera neexistujúce skutočnosti.
Lesť spočíva obyčajne v tom, že sa druhej strane úmyselne predstiera danosť niečoho, čo neexistuje
alebo sa zastiera danosť niečoho, čo existuje. Lesť predpokladá úmyselné správanie (nie nedbanlivosť),
nevyžaduje však osobitný stupeň ľstivosti ani trestnosť správania. Omyl predstavuje osobitný prípad
vady vôle. Omyl vo vôli je nesúlad medzi právnymi následkami, ktoré účastník úkonom zamýšľal vyvolať,

a medzi následkami, ktoré skutočne vyvolal. Právna podstata omylu vo vôli spočíva v tom, že konajúci
nemal správnu, resp. dostatočnú predstavu o právnych účinkoch právneho úkonu. Takýto omyl má za
následok neplatnosť právneho úkonu. Právny významný je zásadne iba podstatný omyl, t. j. omyl, ktorý
sa týka podstaty samotného právneho úkonu. Naopak, nie je relevantným omyl v pohnútke, teda v
motívoch, ktoré viedli konajúceho k uskutočneniu právneho úkonu.

26. V prejednávanom spore sporná darovacia zmluva by mohla byť považovaná za neplatnú podľa §
49a OZ len za podmienky, že ju žalobkyňa uzavrela v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre
jeho uskutočnenie rozhodujúca. Za takúto rozhodujúcu skutočnosť podľa odvolacieho súdu nemožno
považovať to, či žalovaná a U. F. v čase uzavretia zmluvy tvorili pár alebo nie, takáto skutočnosť

mohla mať len charakter pohnútky, motívu. Nie je preto rozhodujúce, či v čase uzavretia darovacej
zmluvy žalovaná a U. F. tvorili pár, táto skutočnosť nemohla mať žiaden vplyv na posúdenie prípadného
konania žalobkyne v omyle. Ak by totiž aj žalovaná a U. F. tvorili pár a U. F. by vyslovene súhlasil, aby
darovaciu zmluvu uzatvorila žalobkyňa so žalovanou (napr. z dôvodu exekúcie na U. F. alebo z dôvodu
zabezpečenia syna U. F. a žalovanej), čo by bolo zároveň v súlade s vôľou žalobkyne, a kedykoľvek po

platnom uzavretí darovacej zmluvy by došlo k rozchodu U. F. a žalovanej, nemalo by to žiaden vplyv
na posúdenie platnosti darovacej zmluvy.

27. Zároveň je potrebné prihliadnuť na to, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli darovaciu zmluvu s
rovnakým obsahom už dňa 16.08.2010, pričom v spornej darovacej zmluve zo dňa 06.05.2015 sa v

čl. VII. výslovne uvádza, že obdarovaná vykonala rekonštrukciu rodinného domu s.č. XXX na základe
darovacej zmluvy zo dňa 16.08.2010. Žalobkyňa teda už v roku 2010 prejavila vôľu darovať sporné
nehnuteľnosti výlučne žalovanej. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že išlo o starú, pôvodne neobývateľnú
nehnuteľnosť. Odvolací súd za rozhodujúcu skutočnosť považuje aj to, že v čase uzavretia spornejdarovacej zmluvy bola na U. F. vedená exekúcia, z čoho tiež mohol vyplynúť motív darovať sporné
nehnuteľnosti nie jemu ale žalovanej, na základe slobodného a vážneho rozhodnutia žalobkyne.

28. Ak by teda aj žalobkyňa podpísala spornú darovaciu zmluvu s predstavou, že týmto poskytuje
protiplnenie za služby U. F. a rozhodujúci pre ňu bol súhlas U. F. (ako to tvrdí žalobkyňa), išlo by na
jej strane len o omyl v motívoch svojho konania (v dôvode, kvôli ktorému sa rozhodla darovať svoje
nehnuteľnosti žalovanej), teda o omyl v pohnútke, ktorý je podľa poslednej vety § 49a Obč. zák. pre
platnosť právneho úkonu nepodstatný.

29. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu,
zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie
zamýšľaného právneho úkonu (por. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 192/2008).
Preto ak by sa aj žalobkyňa chcela dovolávať omylu, bolo jej povinnosťou zabezpečiť si objektívne
informácie o okolnostiach, ktoré považovala za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľanej darovacej

zmluvy, t.j. v danom prípade overiť si postoj U. F. k uzavretiu darovacej zmluvy so žalovanou. Ak sa
jej aj prípadne nepodarilo s ním spojiť pri návšteve žalovanej v jej byte, nič jej nebránilo odložiť podpis
zmluvy, až kým si neoverí postoj U. F.. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa uzatvárala spornú
darovaciu zmluvu pod nátlakom.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd opätovne konštatuje, že na základe
vykonaného dokazovania nemožno spornú darovaciu zmluvu považovať za neplatný právny úkon z
dôvodu konania žalobkyne v omyle v zmysle § 49a OZ. Žalobkyňa po zrušení prvého meritórneho
rozhodnutia súdu prvej inštancie nepredniesla žiadne relevantné skutkové či právne argumenty, ktorými
by reagovala na právny názor odvolacieho súdu, zopakovala len tie už doposiaľ tvrdené a predložené.

31. Žalobkyňa ďalej poukazovala na neplatnosť darovacej zmluvy z dôvodu jej rozporu s dobrými
mravmi.

32. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v

zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde
normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti

všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť
proti dobrým mravom.

33. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne

neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so
zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj
osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle
(zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/96 NS SR vyslovil,

že ust. § 3 ods. 1 OZ pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na základe všeobecných
morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

34. Odvolací súd dospel k záveru, že spornú darovaciu zmluvu nemožno posúdiť ako neplatnú z

dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa
rozpor s dobrými mravmi videla v okolnostiach uzavretia darovacej zmluvy, keď podľa nej bola uvedená
žalovanou do omylu, bola ňou podvedená. Otázke omylu sa odvolací súd už podrobne venoval v
predchádzajúcich odsekoch tohto odôvodnenia a jeho závery vo vzťahu k okolnostiam uzavretia spornej
darovacej zmluvy sú aplikovateľné aj na posúdenie súladu zmluvy s dobrými mravmi.

35. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou zo strany žalovanej, ktorá dôvodne
poukázala na to, že uzavretie spornej darovacej zmluvy vychádzalo už z predchádzajúcej darovacej
zmluvy zo 16.08.2010 s rovnakým obsahom, ktorou žalobkyňa darovala tie isté nehnuteľnosti výlučnežalovanej,tátozmluvavšaknebolazavkladovaná,apretobolopotrebnéuzavrieťnovúzmluvu.Vspornej
darovacej zmluve sa v čl. VII. výslovne uvádza, že obdarovaná (žalovaná) vykonala rekonštrukciu
rodinného domu s.č. XXX na základe darovacej zmluvy zo dňa 16.08.2010. Žalovaná mala preto

oprávnený záujem na uzavretí novej darovacej zmluvy, aby sa mohla stať vlastníčkou predmetných
nehnuteľností, v súlade s vôľou žalobkyne ako darkyne prejavenou už v pôvodnej darovacej zmluve
zo dňa 16.08.2010. Tak, ako to odvolací súd vyhodnotil už pri posúdení prípadného omylu, ani pri
posúdenísúladuzmluvysdobrýmimravminiejerozhodujúceto,čímžalobkyňaodôvodňovalapodvodné
konanie žalovanej, spočívajúce v tom, že žalovaná mala tvrdiť, že s uzavretím novej darovacej zmluvy

súhlasí jej vtedajší partner U. F.. Ako už odvolací súd uviedol, vzťahy medzi žalobkyňou a U. F. vo
vzťahu k spornej darovacej zmluve mohli predstavovať nanajvýš motív či pohnútku k darovaniu. Je
nesporné, že vôľou žalobkyne pri uzavretí darovacej zmluvy zo dňa 16.08.2010 bolo darovať tieto
výlučne žalovanej, aj keď motívom či pohnútkou bolo prejav vďaky za služby poskytnuté U. F.. Ak by
bolo vôľou žalobkyne zmluvne si zabezpečiť plnenie nejakých povinností či poskytovanie služieb U. F.,
mohla sa dohodnúť či už s ním, alebo aj so žalovanou, že im predmetné nehnuteľnosti poskytne na

užívanie (či už nájomnou zmluvou, alebo zmluvou o výpožičke) a až následne po splnení dohodnutých
povinností dôjde k uzavretiu darovacej zmluvy. Ak žalobkyňa už dňa 16.08.2010 uzavrela so žalovanou
darovaciu zmluvu, prejavila tým vôľu previesť na ňu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, a
to bezodplatne a bez podmienenia akýmikoľvek ďalšími podmienkami. Dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa
rozhodla darovať nehnuteľnosti výlučne žalovanej zostali zachované aj pri uzavretí spornej darovacej

zmluvy. Ak by bolo vôľou žalobkyne uzavrieť novú darovaciu zmluvu aj alebo výlučne s U. F., nič jej
v tom nebránilo. To, či v čase uzatvorenia spornej darovacej zmluvy tvorili žalovaná a U. F. pár a
aká bola vôľa U. F., nie je právne významné, jeho postoj mohol mať vplyv nanajvýš na pohnútku či
motív žalobkyne pri uzavretí darovacej zmluvy. Odvolací súd tak v súvislosti s uzavretím darovacej
zmluvy dňa 06.05.2015 nepovažoval za preukázané také konanie žalovanej, ktoré by bolo namieste

považovať za ľstivé, podvodné, manipulatívne či inak rozporné s dobrými mravmi, zakladajúce tak
dôvod na neplatnosť darovacej zmluvy. Za takéto nemožno považovať ani konanie preukázané SMS
komunikáciou či mailami po uzavretí spornej darovacej zmluvy, ktoré svedčia nanajvýš o tom, že
v súvislosti s uzavretou darovacou zmluvou vznikol konflikt medzi žalovanou a jej partnerom U. F.,
súčasťou riešenia ktorého mohla byť aj ponuka žalovanej zmeniť spornú darovaciu zmluvu, hoci k tomu

napokon nedošlo.

36. Žalobkyňa ďalej poukazovala na danosť podmienok na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho
zákonníka.

37. Ako to vyplýva z konštantnej judikatúry, ktorú zohľadnil aj súd prvej inštancie, predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru v zmysle súdom prvej inštancie správne
aplikovaného § 630 Občianskeho zákonníka, je také správanie sa obdarovaného k darcovi alebo
členom jeho rodiny po uzavretí darovacej zmluvy, ktoré hrubo porušuje dobré mravy. Predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu teda nie je akékoľvek správanie sa obdarovaného alebo len jeho

samotná nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity, alebo
o porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktoré
patria k členom rodiny darcu, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného
vzťahu. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé

porušenie dobrých mravov, pritom treba vychádza z princípu vzájomnosti, t.j. treba brať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi, a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo členom jeho rodiny. Ťažko totiž považovať správanie sa jedného účastníka zmluvného vzťahu
k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto

správanie sám vyvoláva a vyprovokúva. V takom prípade možno len všeobecne konštatovať, že ide o
spôsob spoločensky nežiaducej vzájomnej komunikácie. Výnimkou by pritom bolo iba také správanie sa
obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

38. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997, sp. zn. 3

Cdo 191/1996 z ustanovenia § 630 Obč. zákonníka vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu podľa cit.
ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého
porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b)
jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré mravy (boni mores) patriak zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich
obsahualebočastejšieobmedzujúcevýkonsubjektívnychpráv.Dobrémravyhocisúzákonnýmpojmom,
a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných

normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho
obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného
alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie

značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo
iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona
o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

39. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24.11.1994, sp. zn. 3 Cdo 130/1994 negatívne
správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v

rozpore s dobrými mravmi sa musí prejavovať objektívne. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva
darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že
záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu tohto
stavu už nemôže dôjsť zo svojvôle darcu. Zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie
účastníkov. Ťažko považovať správania sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním priam provokuje. V takom prípade len všeobecne
možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.

40. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997, sp. zn.
2 Cdo 5/1997 z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia

práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná
jehonevďačnosť,aletakésprávaniesa,ktorésohľadomnavšetkyokolnostikonkrétnehoprípadumožno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu
vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám

sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež
nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade
o spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo

možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by
bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu.

41. S poukazom na vyššie uvedené i odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom dospel k záveru, že

vdanejvecinebolopreukázanénaplneniezákladnejzákonnejpodmienkyumožňujúcejdarcovidomáhať
sa vrátenia daru od obdarovaného podľa hypotézy § 630 Občianskeho zákonníka, a to také správanie sa
obdarovanej - žalovanej voči žalobkyni - darkyni, ktorým by došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov.
V tomto smere zaťažovalo žalobkyňu bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie takých
rozhodujúcich skutočností, ktoré by umožňovali prijať záver o správaní sa žalovanej, ako obdarovanej,

v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa v tomto smere poukazovala len na to, že žalovaná ju
následne po uzavretí darovacej zmluvy nekontaktovala a neprejavila jej vďaku, neposkytla jej žiadnu
pomoc. Z vykonaného dokazovania však nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa na žalovanú obrátila
so žiadosťou o pomoc alebo že by medzi nimi existovala akákoľvek dohoda o poskytnutí pomoci.
Skutočnosť, že žalovaná sama iniciatívne nekontaktovala žalobkyňu, nemožno považovať za hrubé

porušenie dobrých mravov, prihliadnuc pritom na skutočnosť, že medzi žalobkyňou, žalovanou a U.
F. vznikol bezprostredne po uzavretí spornej darovacej zmluvy konflikt súvisiaci s touto darovacou
zmluvou, dôsledkom ktorého bolo aj podanie trestného oznámenia žalobkyňou na žalovanú. Je preto
pochopiteľné, že v takejto situácii žalovaná žalobkyňu iniciatívne nekontaktovala. Darovacia zmluva
je síce dvojstranným právnym úkonom, pri ktorom darca daruje obdarovanému predmet daru, ktorý

obdarovaný prijíma, nezakladá však žiadnu ďalšiu následnú povinnosť obdarovaného vo vzťahu k
darcovi, t.j. obdarovaný nemá povinnosť zaujímať sa o darcu, či prejavovať mu vďačnosť. Správanie sa
obdarovaného voči darcovi (či členom jeho rodiny) po uzavretí darovacej zmluvy má právnu relevanciulen vtedy, ak zakladá dôvod pre vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, čo je však
podmienené konaním obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy.

42. Súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, že z hľadiska rozsahu a intenzity a pri
zohľadnení vzájomného správania sa účastníkov sporu, nemal za preukázané správanie žalovanej ako
obdarovanej vo vzťahu k žalobkyni ako darkyni, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy a bolo by
dôvodom na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.

43. Vzhľadom na to, že v konaní nebol preukázaný žiaden dôvod neplatnosti spornej darovacej zmluvy
zo dňa 06.05.2015 a ani zákonný dôvod na vrátenie daru, súd prvej inštancie vecne správne žalobu ako
nedôvodnú zamietol, a preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej vo výroku I., vrátane vecne správneho a odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého
výroku II. o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

44. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

45. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobkyne, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

46. Žalovaná má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešná a neboli tu dané

žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali úspešnej žalovanej výnimočne náhradu
trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

47. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).