Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 15, 2019

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7Cpr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116202044
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2019:5116202044.11

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou v právnej veci
žalobkyne: V. X., B. Č.S., I.. X.X.XXXX, Z. K. I. O. XXX, XXX XX Z., právne zastúpená Mgr. Róbertom
Kutišom, LL.M, advokátom so sídlom ulica Slovenských partizánov 1130/50, 017 01 Považská Bystrica,
IČO 422 826 41, proti žalovanej: Základná škola a Materská škola Hlboké nad Váhom č. 124, 014 01,
IČO 378 134 71, právne zastúpená: JUDr Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom Národná 17,

IČO 36 848 654 o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 12.935,87 € a to do 3 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Súd p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.1.2016 proti v žalobe označenej žalovanej
domáhala súdneho výroku, ktorým by súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne
uskutočnené žalovanou zo dňa 30.11.2015 je neplatné a náhrady mzdy v špecifikovanom rozsahu vo
výške 3.8477 eur brutto/hodina za obdobie od 15.12.2015 do 31.12.2015 vo výške 2.6226 eur brutto/

hodina za obdobie od 1.1.2016 do 31.3.2016 a vo výške 504,96 eur netto/mesiac za obdobie od 1.4.2016
do právoplatnosti rozsudku.

2. Súd uznesením č.k. 7Cpr/1/2016-157 zo dňa 23.3.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline
č.k. 7CoPr/9/2017-194 zo dňa27.10.2017 podanie žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala zaplatenia
náhrady mzdy vo výške 3.8477 eur brutto/hodina za obdobie od 15.12.2015 do 31.12.2015 vo výške

2.6226 eur brutto/hodina za obdobie od 1.1.2016 do 31.3.2016, odmietol.

3. Medzitýmnym rozsudkom ( správne čiastočným ) č.k. 7Cpr/1/2016-232 zo dňa 29.1.2018 tunajší
súd rozhodol tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou uskutočnené
žalovanou dňa 30.11.2015, je neplatné. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania vyhradil na
konečné rozhodnutie vo veci samej.

4. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací o odvolaní žalovanej proti uvedenému rozhodnutiu prvej
inštancie rozsudkom č.k. 11CoPr/8/2018-316 zo dňa 27.11.2018 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil s tým, že o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

5. Rozsudok okresného súdu uvedený v bode 3. v spojení s rozsudkom krajského súdu uvedeným v

bode 4. nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2018.6. Predmetom ďalšieho konania súdu tak zostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu mzdy od
1.4.2016.

7. Žalobkyňa si náhradu mzdy za obdobie od 15.12.2015 do 31.3.2016 ( 3 a pol mesiaca) vo výške
1653,67 eur uplatnila samostatnou žalobou, ktorá je vedená pred Okresným súdom Ružomberok pod
sp.zn.9Cpr20/2018).

8. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 24.2.2019 prostredníctvom svojho právneho zástupcu

podala návrh na zmenu žaloby v časti vyčíslenia nároku na náhradu mzdy, ktorý odôvodňovala tým,
že v čase podania predmetnej žaloby (26.01.2016) a odpovede na výzvu súdu (zo dňa 28.10.2016),
ktorou boli žalobkyňou uplatňované nároky na náhradu mzdy bližšie špecifikované, žalobkyňa v dobrej
viere vychádzala z dvoch základných legitímnych predpokladov - že vzhľadom na okolnosti sporu
dôjde k nadobudnutiu právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, ktorým súd určí, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobkyne uskutočnené žalovaným dňa 30.11.2015 je neplatné a zároveň, že po

nadobudnutí právoplatnosti takéhoto medzitýmneho rozsudku žalovaný bezodkladne pristúpi k tomu,
že umožní žalobkyni pokračovať v jej práci. Druhý z vyššie uvedených legitímnych predpokladov
však nebol v predmetnej veci naplnený, nakoľko žalovaný do dnešného dňa žalobkyni neumožnil
pokračovať v práci, a to i napriek existencii právoplatného medzitýmneho rozsudku sp. zn. 7Cpr/1/2016
- 232. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu ešte dňa 30.04.2018 (t.j. po doručení

písomného vyhotovenia predmetného medzitýmneho rozsudku) vyzvala žalovaného, aby ju informoval
o možnostiach jej pokračovania v pracovnom pomere u žalovaného, žalovaný však na predmetnú
výzvu reagoval len konštatovaním, že voči predmetnému medzitýmnemu rozsudku bolo zo strany
žalovaného podané odvolanie. Žalobkyňa následne - po doručení rozsudku Krajského súdu v Žiline,
ktorým bol predmetný medzitýmny rozsudok Okresného súdu Žilina potvrdený - dňa 12.12.2018 opäť

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzvala žalovaného, aby žalovanej bezodkladne umožnil
pokračovať v pracovnom pomere, čo však žalovaný (prostredníctvom svojho právneho zástupcu)
odmietol. Právny zástupca žalobkyne následne žalovaného informoval, že žalobkyňa zotrváva na
svojom stanovisku, že chce pokračovať vo výkone práce u žalovaného, žalovaný jej však toto do
dnešnéhodňaneumožnil.Vzhľadomnauvedenédôvody-spočívajúcevýlučnenastranežalovaného-je

žalobkyňa nútená uskutočniť zmenu svojej žaloby v časti, v ktorej uplatňovala náhradu mzdy za obdobie
od 01.04.2016 do právoplatnosti rozsudku a to tak, že požaduje priznanie náhrady mzdy za obdobie od
01.04.2016 do 15.12.2018 (t.j. do dňa, kedy uplynie 36 mesiacov odo dňa, kedy žalobkyňa žalovanému
oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní). Zároveň žalobkyňa uskutočňuje zmenu svojej žaloby v časti
čo do uplatnenia jej nároku náhrady mzdy za obdobie od 01.04.2016 i čo do vyčíslenia celkovej sumy

náhrady mzdy, keďže táto je vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti ku dnešnému dňu vypočítateľná.
Pre výpočet náhrady mzdy za obdobie od 01.04.2016 do 15.12.2018 je v zmysle § 134 ods. (3)
zákona č. 311/2001 Z.z. rozhodujúci pravdepodobný zárobok, ktorý sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec
dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. V uvedenom
prípade možno vychádzať jedine zo mzdy, ktorú by žalobkyňa zrejme dosiahla - t.j. pravdepodobnej

hrubej mesačnej mzdy žalobkyne. Hrubá mesačná mzda žalobkyne pozostávala z tarifného platu vo
výške 527,0000 €/mesačne, zvýšenia tarifného platu vo výške 47,5000 €/mesačne a príplatku vo výške
59,5000 €/mesačne, a teda (ako vyplýva i zo žalobkyňou predložených výplatných lístkov žalobkyne
za mesiace 08-10/2015) hrubý príjem žalobkyne predstavoval sumu minimálne 634,0000 €/mesačne.
Pravdepodobný mesačný zárobok tak možno určiť za mesiace 04/2016 až 11/2018 sumou 634,00

€, za mesiac 12/2018 sumou 301,92 € brutto. Suma 301,92 € predstavuje hrubú mzdu za obdobie
od 01.12.2018 do 15.12.2018. Celkový pravdepodobný zárobok žalobkyne za obdobie od 01.04.2016
do 15.12.2018, a teda i žalobkyňou nárokovateľná výška náhrady mzdy tak predstavuje sumu 20
589,92 € brutto. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla aby súd zaviazal žalovaného k
povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 20 589,92 € brutto titulom náhrady mzdy za obdobie od 01.04.2016

do 15.12.2018, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Na pojednávaní dňa 25.2.2019 súd pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobkyne.

10. Žalovaná sa k podaniu žalobkyne uvedenému v bode 8. vyjadrila písomne prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne podaním doručeným súdu dňa 12.3.2019, v ktorom uviedla, že nakoľko o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru už právoplatne rozhodol Okresný súd Žilina, rozsudkom zo dňa 29.
01. 2018, č. k. 7Cpr 1/2016, žalovaný je povinný v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplatiť
náhradu mzdy minimálne za časť 12 mesiacov. Poukázala na to, že obdobie 15. 12. 2015 až 31. 03.2016 (3 a pol mesiaca) si žalobkyňa uplatňuje v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok,
č. k. 9Cpr 20/2018. Pokiaľ by celková náhrada mzdy nepresiahla obdobie 12 mesiacov, tak v tomto
konaní má žalovaná nárok na náhradu mzdy vo výške 634,- EUR mesačne \ 8.5 mesiaca 5.389,

EUR. Žiadala, aby súd postupoval v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznal žalobkyni
náhradu mzdy za časť presahujúci 12 mesiacov z nasledovných dôvodov: prihliadnuť na skutočnosť,
že žalovaný je rozpočtovou organizáciou Obce Hlboko nad Váhom, mesačný rozpočet žalovaného
predstavuje 4.000,- EUR, z ktorého hradí všetky mzdové a tiež aj ostatné prevádzkové náklady, a preto
nie je možné žalobkyni zaplatiť celú požadovanú sumu. Aj náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov

bude pre žalovaného veľkou finančnou záťažou a bez mimoriadnej dotácie zo strany zriaďovateľa -
obce nebude možné tento nárok uspokojiť. Taktiež Obec Hlboké nad Váhom je malá obec s nízkym
rozpočtom a nie je v jej možnostiach a schopnostiach uhradiť celú žalovanú sumu. Poukázala tiež na
to, že od 01. 09. 2016 pracovná pozícia žalobkyne bola zmenená z celého pracovného úväzku na
polovičný, a teda ak by aj žalobkyňa bola zostala v pracovnom pomere, jej pracovný úväzok by sa
znížil o 50 %. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalovaná pracovala a naďalej pracuje u

iného zamestnávateľa - ZS s MS Divina, kde pracuje na rovnakej pozícii ako u žalovanej, a teda by
mala dosahovať porovnateľný zárobok. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR. 21Cdo 1511/2011, v zmysle ktorého nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. I ZP nemá sankčný
charakter, ale charakter ekvivalentu mzdy ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že
mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Analogicky tak zamestnancovi

nepatrí náhrada mzdy pokiaľ dostával reálnu mzdu u iného zamestnávateľa. Vzhľadom na horeuvedené
tak žiadala žalobu žalobkyne v časti prevyšujúcej náhradu mzdy vo výške 5.389,- EUR zamietnuť.
Zároveň predložila a poukázala na výzvu doručenú žalovanej dňa 28. 02. 2019, aby pokračovala
v pracovnom pomere a nastúpila do práce dňa 01. 03. 2019, pričom však žalobkyňa listom zo
dňa 01. 03. 2019 oznámila, že nenastúpi, nakoľko je dočasne práceneschopná. V tejto súvislosti je

zaujímavé že žalobkyňa sa stala práceneschopnou v deň, keď' mala nastúpiť do práce, pričom už
dňa 28. 02. 2019 ústne oznámila, že nenastúpi, lebo je chorá. Horeuvedeným je tak preukázané,
že žalobkyňa v súčasnosti pracuje, je zamestnaná a nemá žiaden záujem nastúpiť späť do práce k
zamestnávateľovi - žalovanému. Poukázala tiež na to, že od 01. 09. 2016 pracovná pozícia žalobkyne
bola zmenená z celého pracovného úväzku na polovičný, pričom toto miesto je v súčasnosti obsadené

iným zamestnancom, a teda nie je od zamestnávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zároveň uvedeným podaním žalovaná podala vzájomnú žalobu s odkazom na
ust. § 79 ods. 1 ZP a § 147 ods. 1 C.s.p. a žiadala, aby súd rozhodol, že pracovný pomer medzi
žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom založený pracovnou zmluvou zo
dňa 04. 09.2011 sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

11. K vyjadreniu žalovanej sa právny zástupca žalobkyne vyjadril na pojednávaní dňa 27.3.2019, pričom
uviedol, že má za to, že o vzájomnej žalobe nemôže konajúci súd rozhodovať, nakoľko sa jedná o
novú žalobu, nejedná sa o zmenu žaloby a o tejto žalobe môže rozhodovať jedine Okresný súd
Ružomberok. Pokiaľ žalovaný namieta, že je rozpočtovou organizáciou, tak to nie je absolútne dôvod na

akúkoľvek úpravu nároku žalovanej, nakoľko charakter organizácie nijakým spôsobom nemá vplyv na
spôsobilosť za protiprávne konanie. Čo sa týka vyjadrenia, že od 1.9.2016 pracovná pozícia žalobkyne
bola zmenená uviedol, že zmeniť úväzok, znížiť na 50% možno len dohodou so žalovanou a k tomu
nikdy nedošlo, zároveň žalovaný nijako nepreukázal, žeby došlo k nejakému zníženiu úväzku, toto v
plnom rozsahu rozporuje a považuje za absolútne jednak zavádzajúce a jednak absolútne nesúvisiace

s uplatneným nárokom. Čo sa týka toho, že žalovaná pracuje v materskej škole Divina, toto je
pravdou, toto nepozporuje, doteraz to v zásade žalovaný nenamietal, zároveň však poukázal na bohatú
judikatúru slovenských súdov, ktoré hovoria že náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov možno
primeraneznížiť,resp.vôbecnepriznaťlenvýnimočnevprípadoch,akbyvýkonprávnehonárokumzdyz
neplatnéhoskončeniaprac.pomeru,zaručenomv§79ods.1Zák.prácebolvrozporesdobrýmimravmi,

čl. 2 Zák. práce je zároveň o tom, že zákonník, že § 79 ods. 2 Zák. práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa nim prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z odseku
1 tohto ustanovenia, teda aby sa oplatilo konať protiprávne, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 6Cdo 157/2010, rozsudok NS SR zo dňa 31.5.2017 6Cdo 100/2016. Čo sa týka
aplikácie rozsudku NS ČR ten nie je aplikovateľný na predmetné konanie, nakoľko existuje bohatá

judikatúru v rámci SR. Vzhľadom na uvedené má za to, že sú splnené podmienky na to, aby súd priznal
náhradu tak ako bola vyčíslená a to aj s ohľadom na to, že spôsob toho vyčíslenia nebol rozporovaný
protistranou. Pokiaľ ide o zamestnania žalobkyne poukázal na to, že pracovné podmienky absolútne
neboli ani zďaleka porovnateľné čo sa týka ani platu ani prac. pozície, musela sa uspokojiť s prácou,ktorá absolútne nezodpovedá jej vzdelaniu a robila práce ako vykladačka tovaru v sklade, jediný ktorý
je porovnateľný prac. pomer je MŠ v Divine, ale tam začala až 3.12.2018. Za celé obdobie počas toho
ako si hľadala prácu, pracovala na pozíciách, o ktorých by predtým ani vôbec neuvažovala, a toto treba

taktiež určite v rámci satisfakčného charakteru aj zohľadniť pri zohľadňovaní výšky náhrady mzdy.

12. Podaním doručeným súdu dňa 29.3.2019 zobrala žalovaná svoju vzájomnú žalobu späť.

13. Podaním doručeným súdu dňa 7.5.2019 žalovaná zotrvala na svojom písomnom vyjadrení zo dňa

12.3.2019, ku ktorému doplnila, že celková výška ročných nákladov na prevádzku materskej škôlky je
50328,41 eur a pokiaľ žalobkyňa požaduje náhradu mzdy vo výške 20589,92 a+ 1653,67 eur ( konanie
vedené na OS Ružomberok ), teda spolu 22243,59 eur, ide o výšku nákladov na prevádzku celej
materskej škôlky za obdobie pol roka, čo je pre žalovanú neprijateľné. Je potrebné prihliadnuť aj na
skutočnosť, že žalobkyňa pracovala a naďalej pracuje u iného zamestnávateľa - ZS s MS Divina,
kde pracuje na rovnakej pozícii ako u žalovanej, a teda by mala dosahovať porovnateľný zárobok.

Má za to, že správanie žalobkyne je od počiatku v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa
opakovaným spôsobom zneužila návštevu u lekára. Taktiež žalobkyňa úmyselne zavádza, keď na jednej
strane opakovane uvádza, že žiada aby jej bolo umožnené pokračovať v práci, avšak doposiaľ napriek
opakovaným výzvam ( 26.2.2019, 26.4.2019) do práce nenastúpila. Žalobkyňa nemá reálny záujem
nastúpiť do práce a jej jediným cieľom je súdnou cestou vymôcť čo najviac finančných prostriedkov.

14. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

15. Žalovaná dňa 30.11.2015 osobne na pracovisku doručila žalobkyni okamžité skončenie pracovného
pomeru.Medzisporovýmistranaminebolosporné,žežalobkyňalistomzodňa14.12.2015adresovanom

žalovanej, ktorý bol žalovanej doručený dňa 15.12.2015 uplatnila neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru a oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a že žalovaná zotrvala na
uskutočnenom okamžitom skončení pracovného pomeru a odmietla ďalej žalobkyňu zamestnávať.

16. Na pojednávaní dňa 31.1.2018 žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že po doručení okamžitého

skončenia pracovného pomeru bola pol roka na podpore a hľadala si prácu, nakoľko nemohla nájsť
prácu v školstve, tak bola zamestnaná v Jednote, pracovný. pomer bol ukončený v skúšobnej dobe.
Potom bola na úrade práce, kde si znova hľadala prácu, brigádne si privyrábala ako dovozca pizze.
Na úrade práce bola zhruba 3-4 mesiace a potom zase išla do Jednoty do skladu v Hričove.

17. Po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho ( správne čiastočného ) rozsudku tunajšieho súdu
( 10.12.2018 ) žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 12.12.2018 vyzvala
žalovanú ( dôkaz produkovaný žalobkyňou na č.l. 350 spisu ) aby jej bezodkladne umožnila v práci
pokračovať a bezodkladne ju písomne o možnostiach a termínoch pokračovania v pracovnom pomere
založeného pracovnou zmluvou zo dňa 4.9.2011 informovať, a to s poukazom na medzitýmny rozsudok

Okresného súdu Žilina v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina.

18. Na vyššie uvedenú výzvu žalobkyne žalovaná reagovala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v e-mailovom podaní ( dôkaz produkovaný žalobkyňou na č.l. 347 ), v ktorom právny zástupca uviedol,
že jeho klient nemá možnosť naďalej žalobkyňu zamestnávať a žiadal o prehodnotenie možnosti ukončiť

pracovný pomer dohodou s tým, že by sa mimosúdne urovnali aj ďalšie vzájomné nároky.

19. K skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou dohodou nedošlo.

20. Žalovaná listom zo dňa 26.2.2019 vyzvala žalobkyňu na pokračovanie v práci a to od 1.3.2019

( dôkaz produkovaný žalovanou na č.l. 378 spisu ).

21. Na vyššie uvedenú výzvu žalobkyňa reagovala listom zo dňa 1.3.2019, v ktorom oznámila, že do
práce sa nemôže dostaviť nakoľko je dočasne PN a jej zdravotný stav jej to neumožňuje, k čomu
predložila PN od 1.3.2019 ( dôkaz produkovaný žalovanou na rubovej strane č.l. 378 a 379 spisu).

22. Z výplatných lístkov žalobkyne za 7/015, 8/015,9/015 ( č.l. 105 spisu ) súd zistil, že žalobkyňa
dosiahla v období 7/015 hrubú mzdu vo výške 634,01 eur, 8/015 vo výške 634,01 eur, 9/015 vo výške
634 eur.23. Súd na návrh žalovanej z lustrácie Sociálnej poisťovne zabezpečil výpis zamestnaní žalobkyne
za obdobie od 15.12.2015 ( č.l.385 -387 spisu) z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnaná od

11.11.2016 do 10.2.2017 v COOP JEDNOTA Žilina, spotrebné družstvo, kde jej príjem za 11/2016 bol
vo výške 326,02 eur, za 12/016 výške 536,52 eur, za 1/017 vo výške 315,12 eur, za 2/017 vo výške
48,- eur. V období od 1.7.2017 do 14.8.2017 bola zamestnaná v COOP Jednota - Logistické centrum,
a.s., Horný Hričov a jej príjem za 7/017 bol vo výške 723,88 eur, za 8/017 bol vo výške 376,51 eur. V
období od 15.8.2017- 12.12.2018 bola vedená ako zamestnanec Mesta Bytča a jej príjem za 8/2017 bol

vo výške 356,67, za 9/017 vo výške 687,25 eur, za 10/017 vo výške729,76 eur, za 11/017 vo výške 821
eur, za 12/017 vo výške 719,13 eur, za 1/018 vo výške 756,91 eur, za 2/018 vo výške 751,23 eur, za
3/008 vo výške 779,61 eur, za 4/018 vo výške 711,52 eur, za 5/018 vo výške 790,95 eur, za 6/018 vo
výške 959,34 eur, za 7/018 vo výške 711,50 eur, za 8/018 vo výške 711,53 eur, za 9/018 vo výške 733,01
eur, za 10/018 vo výške 773,32 eur, za 11/018 vo výške 1080,55 eur, za 12/018 vo výške 288,95 eur.
V období od 9.8.2018 do 31.2018 má evidovanú dohodu o pracovnej činnosti v spoločnosti LAVADO,

s.r.o., Považská Bystrica, kde za celé obdobie dosiahla príjem 55,20 eur. Od 3.12. 2018 je evidovaná
ako zamestnanec Základná škola s Materskou školou Divina a od 1.3.2019 ako zamestnanec Základná
škola s Materskou školou, Hlboké nad Váhom.

24. Z Potvrdenia Sociálnej poisťovne ( č.l. 405 ) vyžiadaného na návrh žalovanej súd zistil, že žalobkyni

boli vyplatené nemocenské dávky za 1/017 vo výške 40,50 eur a 2/017 vo výške 226,70 eur. Z
potvrdenia o vyplatených dávkach z nezamestnanosti vyplýva, že žalobkyňa mala v období od 1.3.2016
do 31.8.2016 vyplatenú dávku v nezamestnanosti v celkovej výške 1891 eur.

25. Podľa § 79 Zákonníka práce (1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak
súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. (2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za

čas 36 mesiacov.

26. Podľa § 134 ods. (1) veta prvá a ods. 2 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne
účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Súd čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.20018, určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným dňa 30.11.2015 je neplatné. Žalobkyňa po
doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 14.12.2015, ktorý bol žalovanej
doručený dňa 15.12.2015 žalovanej oznámila, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru
považuje za neplatné a trvá na tom aby ju ďalej zamestnávala a bezodkladne jej umožnila pokračovať
v práci, čo jej však žalovaná neumožnila. Dôsledkom oznámenia žalobkyne, že trvá na tom, aby ju

žalovaná ďalej zamestnávala, je právny stav trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej. Pri
neplatnom skončení pracovného pomeru je žalovaná povinná uhradiť žalobkyni podľa § 79 ZP náhradu
mzdy. Od 15.12.2015 patrí žalobkyni náhrada mzdy z uvedeného neplatného skončenia pracovného
pomeru. V predmetnom konaní si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy od 1.4.2016 do 15.12.2018, do
uplynutia 36 mesiacov. Nárok za obdobie od 15.12.2015 do 31.3.2016 ( t.j. 3,5 mesiaca ) si uplatňuje

v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok. Rozhodujúcim obdobím pre
zistenie priemerného mesačného zárobku žalobkyne ( § 134 ods. 2 ZP ) je predchádzajúci kalendárny
štvrťrok ( júl, august, september 2015 ) pred tým, kedy nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu mzdy ( okamžite skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené 30.11.2015), zktorého žalobkyňa vychádzala pri výpočte priemerného mesačného zárobku, spôsob výpočtu nebol
medzi stranami sporu sporný. V rozhodnom období predstavuje výška priemerného mesačného zárobku
žalobkyne, ktorý by dosiahla sumu 634 eur. Takto zistený príjem súd použil za celé obdobie, za ktoré

si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy.

28. Nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov vyplýva priamo zo zákona § 79 ods. 1 ZP a viaže
sa na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, súd ho v konaní nemôže obmedziť alebo nepriznať.
Súd vzhľadom na to, že žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za obdobie od 15.12.2015 do 31.3.2016

( t.j. 3,5 mesiaca ) uplatňuje v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok ,
priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie 8 mesiacov a 15 dní ( do 12 mesiacov ) od 1.4.2016
do 15.12.2017 vo výške 5379 eur.

29. Pri posudzovaní žiadosti žalovaného podľa § 79 ods. 2 ZP súd prihliadal len na okolnosti, ktoré
existovali po uplynutí 12 mesiacoch z celkovej doby, za ktorú by mala byť náhrada mzdy žalobkyni
poskytnutá. Nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ZP patrí zamestnancovi len do právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda v danom prípade do 10.12.2018.

30. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy. Súd
nevzhliadol žiadne dôvody pre úplné nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
tak ako to žiadala žalovaná. Dôvody, na ktoré žalovaná poukazovala mali spočívať najmä v tom,
že je rozpočtovou organizáciou obce s nízkym rozpočtom a nie je v jej možnostiach schopnostiach
uhradiť celú náhradu. Takýto dôvod súd nepovažoval za dôvod hodný mimoriadneho zreteľa pre

nepriznanie alebo zníženie náhrady, nezodpovedalo by to zásadám poskytovania ochrany proti
bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a neumožniť
tak zamestnávateľovi konať tak aby sa mu oplatilo konať vo vzťahu k zamestnancovi protiprávne.
Skutočnosť, že sa žalobkyňa nečinne nespoliehala, že jej bude žalovanou vyplatená náhrada mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru a že si aktívne hľadala a našla prácu, nemôže byť sama o
sebe splnením kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Súd tieto
skutočnosti zobral do úvahy pri posudzovaní výšky primeranej náhrady mzdy. Žalobkyňa v období od
1.4.2016 do 11.11.2016 ( do 15.12.2016 plynula zákonná 12 mesačná lehota pre priznanie náhrady
mzdy v plnej výške ) nebola zamestnaná, od 11.11.2016 bola krátkodobo zamestnaná do 10.2.2017,

kde dosiahla nižší príjem ako by dosiahla u žalovanej, potom bola zamestnaná až od 1.7.2017 ( t.j. 4
mesiace nebola zamestnaná ), kde dosiahla vyšší príjem ako by dosiahla u žalovanej, nepracovala však
na zodpovedajúcej pozícii, vzhľadom na prácu, ktorú by vykonávala u žalovanej a ktorá by zodpovedala
jej kvalifikácii, pracovala ako skladníčka. Súd vzhľadom na výšku príjmu, ktorý dosiahla žalobkyňa za
obdobie od 15.12.2016 do 10.12.2018 ( 23 mesiacov a 26 dní ) v celkovej výške 13517,82 eur, ktorá v

% vyjadrení predstavuje cca 90% príjmu, ktorý by dosiahla za toto obdobie u žalovanej - 15113,71
eur, videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie plnej náhrady mzdy za toto obdobie a
náhradu mzdy vo výške za obdobie od 15.12.2016 do 10.12.2018 ( 23 mesiacov a 26 dní x 634 )
vo výške 15.113,74 eur krátil na 50%, čo predstavuje sumu 7556,87 eur. Náhrada mzdy plynúca
z neplatného skončenia pracovného pomeru má pre zamestnanca jednak kompenzačný charakter,

pretože mu nahrádza mzdu za obdobie počas ktorého nemohol pre zamestnávateľa vykonávať prácu, z
dôvodu že s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, zároveň je svojou povahou sankciou
voči žalovanej ako zamestnávateľovi za to, že neplní svoju zákonnú povinnosť prideľovať žalobkyni ako
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k žalobkyni
ako zamestnankyni žalovanej satisfakčnú povahu za neplatne skončený pracovný pomer. Priznanie

náhrady vo výške 50% v sebe zahŕňa jednak plnú kompenzáciu mzdy žalobkyne, ktorú by za toto
obdobie dosiahla ako aj satisfakciu , za neplatné skončenie pracovného pomeru, ktorú súd považoval
v tomto rozsahu za primeranú. Celkovo teda súd priznal žalobkyni za uvedené obdobie ( od 1.4.2016
do 10.12.2018 - do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru), počas ktorého žalovaná neumožnila žalobkyni pokračovať v práci náhradu mzdy

vo výške 12.935,87 eur ( 5379 + 7556,87 ). Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu zamietol.

31. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.32. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

Žalobkyňa bola plne úspešná v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
a v časti o náhrade mzdy presahujúcej 12 mesiacov záviselo rozhodnutie výlučne na úvahe súdu a
zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov, ktorá závisí od úvahy súdu sa nemôže prejaviť ako neúspech
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Súd preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti
neúspešnej žalovanej v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle cit. ust. § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte

rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebod) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).