Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107211846
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5107211846.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: V. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., ul. H. XXXX/X, právne zastúpeného JUDr. Tiborom Bickom, advokátom so
sídlom O. XXX/X-X, K. G., proti žalovanému: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, okres S., právne
zastúpenému: JUDr. Mario Buksa, právne služby, s. r. o., so sídlom Červenej armády 1, Martin, IČO:

36 862 819, o zaplatenie sumy 6.373,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/279/2007-337 zo dňa 28.10.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudku súdu prvej inštancie sa vo výroku I. n e d o t ý k a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. (ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol) a vo výroku
IV. (o trovách štátu) p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á
v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

Žiadnej zo strán n e p r i z n á v anárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 637,32 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu

zamietol, III. žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania nepriznal,
IV. Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 420 ods. 1, § 444 Občianskeho zákonníka, § 2
ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 7 ods. 1 až 3, § 9 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia účinnej od 01.05.1965 do 01.08.2004.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že zavineným konaním žalovaného dňa
03.05.2004 v čase okolo 13.00 hod. v Žiline došlo k poškodeniu zdravia žalobcu úderom ruky zovretej
v päsť do oblasti tváre. Zodpovednosť žalovaného za vznik škody u žalobcu bola preukázaná a
vyplynula z dokazovania ako aj z pripojeného vyšetrovacieho spisu. Okrem toho samotný žalovaný túto
skutočnosť nerozporoval. V rámci procesnej obrany poukazoval na provokácie zo strany žalobcu a jeho
následné skratové konanie. Uvedené však podľa názoru súdu na samotnej zodpovednosti žalovaného

za poškodenie zdravia žalobcu jeho zavineným konaním nič nemení. Zavinené konanie žalovaného mal
súd jednoznačne za preukázané a nesporné už v čase vyhlásenia prvého rozsudku dňa 12.06.2012, keď
priznal žalobcovi nárok na základné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyjadrenésumou 637,32 eur s príslušným úrokom z omeškania (uvedený výrok rozsudku zostal nedotknutý, t. j.
nadobudol právoplatnosť dňa 12.07.2012).
Zostávajúci nárok žalobcu tak predstavuje nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia, ktoré žalobca žiadal až vo výške 10-násobku základného bodového
ohodnotenia odvolávajúc sa na § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a dôsledky poškodenia zdravia
žalobcu konaním žalovaného. Na účely posúdenia dôvodnosti mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia súd vykonal v zmysle inštrukcii odvolacieho súdu doplnenie dokazovania, a
to nariadením kontrolného znaleckého dokazovania ako aj odborného vyjadrenia.

Z kontrolného znaleckého posudku č. 2018 - 15 vypracovaný MUDr. Editou Svrčekovou (č. l.
217) vyplynulo, že znalkyňa dospela k zhodnému bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského
uplatnenia, a to 210 bodov pri strate zraku na ľavom oku 5/20. Na rozdiel od prvého znalca - MUDr.
Mališa, znalkyňa potvrdila, že v konaní popisovaný úrazový dej je príčinou zmeny zdravotného stavu
žalobcu. Ďalej je z posudku zrejmé, že pre poškodenie zraku ľavým okom žalobca v centre nevidí,
vidí len okrajovo, keď vytáča hlavu. Diagnózou je choriodálna ruptúra, pri ktorej terapia prakticky

neexistuje. Zraková ostrosť sa pohybuje okolo 0,32. V rámci vyjadrenia sa k ďalšiemu uplatneniu žalobcu
v živote a spoločnosti v dôsledku uvedeného zdravotného stavu znalkyňa konštatovala, že na ľavom
(poškodenom) oku došlo k poklesu zrakovej funkcie o približne 1-inu, v centre má „machuľu“, cez
ktorú dobre nevidí, periférne videnie má zachované. S ohľadom na 100% videnia pravého oka má
povolené šoférovanie motorového vozidla, práca s počítačom alebo čítanie bez výrazného obmedzenia,

pri dlhodobejšej práci môže pociťovať diskomfort. Rovnako žalobca v bežnom spôsobe života nie je
poškodený tak, že by boli viditeľné zmeny z kozmetického hľadiska. Rovnako pri spoločenskom styku
nie je zníženie zrakovej funkcie na ľavom oku zjavné. V dôsledku diagnózy žalobca nemá výrazné
obmedzenie v pracovnom živote, okrem povolaní, kde sa vyžaduje 100 % funkčnosť zraku. Žalobca
je obmedzený v športe, kde sa má vyhýbať kontaktným športom, tiež prácam pri stroji a nevhodná je

činnosť, pri ktorej môže dôjsť k úderu, pretože stačí úder menšej intenzity. Vhodné je tiež chrániť pravé,
lepšie vidiace oko.
Z odborného vyjadrenia PhDr. Z. S. č. 17/2019 (č. l. 287) vyplynulo, že žalobca je osobnosť s
depresívnou symptomatikou a znakmi posttraumatickej stresovej poruchy v dôsledku úrazu. Znalec
- psychológ pri vypracovaní odborného vyjadrenia mal zohľadniť závery doterajšieho znaleckého

dokazovania. V odbornom vyjadrení znalec konštatoval, že žalobca je priemerne inteligentná osoba
s nadpriemernými pamäťovými schopnosťami. Zistené príznaky posttraumatickej stresovej poruchy v
dôsledku úrazu majú negatívny dopad na psychické zdravie a môžu ohrozovať, resp. narušovať kvalitu
života žalobcu. Ďalej znalec konštatoval, že žalobca nemá záujem o konštruktívne trávenie voľného
času, vyhýba sa ľudom, má nedostatok energie a obavy z opätovného napadnutia. Žalobca sa uzatvára

pred spoločnosťou a žije pasívnym spôsobom života.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku, na
vydanie ktorého platia rovnaké zásady ako pri bolestnom vrátane možnosti požiadať o vydanie
znaleckého posudku pri vzniku dôvodných pochybností o správnom ohodnotení. Pre hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia súd vychádzal z vyššie citovanej vyhlášky a posudzoval

ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré vychádzalo z troch znaleckých posudkov a
odborného vyjadrenia, ktoré boli vypracované v priebehu sporu. V prvom rade išlo o súkromný znalecký
posudok, ktorý predložil žalobca ako prílohu k žalobe, t. j. znalecký posudok MUDr. Michala Štubňu,
ktorý sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu ohodnotil 320-timi bodmi. To ostalo medzi stranami
sporu nesporné, a to aj napriek tomu, že znalecký posudok MUDr. Mališa vypracovaný v konaní

po nariadení znaleckého dokazovania ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu 210-timi
bodmi. Rovnako bodovo ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu aj kontrolný znalecký
posudok MUDr. Edite Svrčekovej. Základný nárok však súd priznal v prvom rozsudku (v prvom výroku
odvolaním nedotknutom a právoplatnom) práve na základe ohodnotenia 320-timi bodmi vyplývajúcimi
zo súkromného znaleckého posudku. Tento základný nárok bol následne aj žalovaným uhradený spolu

s príslušným úrokom z omeškania, a tak ho má súd za nesporný.
Súd ďalej zdôrazňuje, že žalobca si uplatnil nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia bodovým
ohodnotením zranenia žalobcu súvisiacim s poškodením zraku a iba subsidiárne bol posudzovaný
aj následok na psychickom zdraví žalobcu, ktorý však nie je predmetom samostatného nároku
vyplývajúceho z bodového ohodnotenia, ale má preukazovať nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie

sťaženia spoločenského uplatnenia. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov.
Odškodnenie možno primerane zvýšiť, ale len v úplne výnimočných prípadoch. Odškodnenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia totiž samo už v základnej výmere predstavuje náhradu zapreukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb a pre plnenie jeho spoločenských úloh (Na ÚS ČR z 15.12.2005,
sp. zn. 25 Cdo 2883/2004). V prípade nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré

je predmetom zostávajúceho nároku žalobcu sa súd v zmysle v danom čase účinnej vyhlášky č. 32/1965
Zb. zaoberal tým, či sú dané dôvody na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tak,
ako je uvedené v § 6 ods. 2 vyhlášky, prípadne v § 7 ods. 3 vyhlášky.
Ako súd už vyššie konštatoval, už samo základné bodové ohodnotenie (§ 6 ods. 1 vyhlášky) zohľadňuje
okolnosť, že poškodený je vplyvom negatívnych následkov utrpeného zranenia obmedzený vo svojich

možnostiach. Okrem toho súd poukazuje aj na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom
uznesení, podľa ktorého: „Zároveň možno súhlasiť, že priznanie náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
sa môže priznať len v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy zapojenie
poškodeného do spoločenského, napríklad kultúrneho, športového, politického života je v dôsledku
poškodenia zdravia veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s jeho významnými
aktivitami pred vznikom škody.“ Po vykonanom dokazovaní súd konštatuje, že zranenie žalobcu

spôsobené zavineným konaním žalovaného nemá také následky a vplyv na život žalobcu, že by
bolo nutné konštatovať nárok na priznanie 10-násobku bodového ohodnotenia ako žiadal žalobca.
Poškodenie zraku žalobcu je v spoločenskom styku nepozorovateľné, na prvý pohľad ide o zdravého
mladého muža, u ktorého nebadať známky poškodenia zraku. Zhodne túto skutočnosť konštatovala aj
znalkyňa MUDr. Svrčeková v kontrolnom znaleckom posudku. Zároveň toto poškodenie zdravia žalobcu

nemá za následok jeho výrazné či úplné obmedzenie z bežného spoločenského života, nakoľko žalobca
mohol študovať, šoférovať, či pracovať s počítačom. Na druhej strane súd zobral do úvahy skutočnosť,
že žalobca následkom úrazu, ktorý preukázateľne zavinil žalovaný dňa 3.5.2004, stratil výrazne zrakovú
ostrosť na ľavom oku, s čím sú spojené nielen fyzické ťažkosti žalobcu, ale aj dopad úrazu na jeho
psychické zdravie. Uvedený úraz sa stal v čase, keď mal žalobca 17 rokov. Práve na takéto prípady sa

podľa názoru súdu vzťahuje ustanovenie § 6 ods. 2 vyhlášky, ktoré upravuje situáciu, keď konkrétne
skutočnosti vyplývajúce z porovnania zdravotného stavu pred a po zranení umožňujú záver, že základné
odškodnenie nepostačuje ku kompenzácii dôsledkov zhoršenia zdravotného stavu pre životné úkony
poškodeného alebo pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb. Jedným z
predpokladov použitia ust. § 6 ods. 2 vyhlášky na primerané zvýšenie až na dvojnásobok, je tiež vek, v

ktorom k poškodeniu došlo, ak s týmto poškodením je spojené obmedzenie alebo strata predpokladov
pre uplatnenie v živote a v spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť na strane žalobcu
najmä skutočnosť, že k poškodeniu jeho zdravia došlo v čase maloletosti. Práve v tejto súvislosti
je významné skúmať vplyv poškodenia na možnosť voľby povolania, ako aj športovania, hoc aj v
rekreačnej forme. Žalobca si zvolil relatívne náročné vysokoškolské štúdium, ktoré vyžaduje technické

kreslenie, s ktorým je spojené zvýšené namáhanie zraku. Napriek tomu ukončil bakalárske štúdium
a v externej forme pokračuje v ďalšom štúdiu, pričom aktuálne pracuje ako pomocný stavbyvedúci.
Je faktom, že žalobca študuje v nadštandardnej dĺžke štúdia, nakoľko dokončiť bakalárske štúdium
mu trvalo 10 rokov. Na dĺžku štúdia mal vplyv aj zdravotný handicap žalobcu, no konštatovať, že
išlo o výlučný vplyv zrakového postihnutia žalobcu nemožno. Dĺžka štúdia (vysokoškolského) je aj u

úplne zdravých ľudí závislá aj od iných predpokladov, a to materiálnych, sociálnych, inteligenčných
či psychických, rovnako aj vytvoreného rodinného zázemia. Zdravotné znevýhodnenie žalobcu však
patrilo určite k jedným z týchto predpokladov, ktoré predĺžili štúdium, a to najmä s ohľadom na závery
znaleckých posudkov poukazujúce na rýchlejšiu únavnosť a diskomfort pri štúdiu a práci s počítačom.
Ďalej diagnóza spôsobená úrazom žalobcovi spôsobila celoživotný diskomfort pri čítaní, šoférovaní

či iných bežných aktivitách, nakoľko z vyjadrenia znalkyne jednoznačne vyplynulo, že „terapia u
choriodálnej ruptúry prakticky neexistuje“. Ide tak o neliečiteľnú a celoživotnú diagnózu. Žalobca má tiež
obmedzené športovanie, ktorému sa do úrazu venoval, avšak nie na profesionálnej úrovni, ale len na
rekreačnej úrovni. Úplne vylúčenie športových aktivít u žalobcu však neprichádza do úvahy, nakoľko
podľa znaleckého posudku sa má vyhýbať najmä kontaktným športom alebo športom, pri ktorých hrozí

vo zvýšenej miere úder do oka. Z uvedeného je preto zrejmé, že žalobca môže športovať, no musí sa
vyhýbať iba určitým športovým aktivitám.
Na základe vyššie uvedených skutkových zistení súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade je
nutné aplikovať § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a priznať žalobcovi nárok na sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške dvojnásobku bodového ohodnotenia, t.j. v sume 637,32 eur. Súd považuje za

nutné konštatovať, že žalobca trpí celoživotným poškodením zraku, avšak jeho následky ho obmedzujú
v bežnom živote iba čiastočne. Môže vykonávať všetky bežné činnosti (čítať, pracovať s počítačom,
šoférovať, športovať), i keď nie tak, ako by mohol bez poškodenia zraku. Jeho obmedzenie však nie je
takej intenzity, že by malo za následok absolútne vylúčenie všetkých bežných činností, no predstavujeich sťaženie. S ohľadom na vyššie uvedené, súd žalobcovi priznal mimoriadne sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške dvojnásobku bodového ohodnotenia, čo po úhrade jej základu predstavuje sumu
637,32 eur.

Vzhľadom na to, že povinnosť na plnenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
môže byť uložená len súdnym rozhodnutím, právo a tomu zodpovedajúca povinnosť na plnenie v tomto
rozsahu bez súdneho rozhodnutia nevzniká. Nejde teda o prisúdenie existujúceho nároku, ale o jeho
konštituovanie. Do doby, než sa o tomto nároku rozhodne, nevznikol, a preto nemôže nastať ani jeho
splatnosť. Povinnosť na toto plnenie vzniká subjektu zodpovednému za škodu až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia, až uplynutím takto určenej doby by mohlo dôjsť k
omeškaniu dlžníka. S ohľadom na túto skutočnosť, súd žalobcovi nepriznal nárok na úrok z omeškania
zo sumy mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 637,32 eur a v tejto časti
žalobu, rovnako ako aj vo zvyšku uplatnenej istiny, zamietol.
Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku, a to aplikujúc
dôvody hodné osobitného zreteľa žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V posudzovanom

prípade súd konštatuje, že ide o konanie o nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom
základnýnároknasťaženiespoločenskéhouplatneniavyjadrenýbodovýmohodnotením(počtombodov)
v znaleckom posudku a vynásobený príslušnou finančnou čiastkou v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb.
je daný a nesporný, t. j. žalobca bol v základe svojho nároku úspešný. Žalobca si však v spore uplatnil
nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a to vo výške 10-násobku bodového

ohodnotenia, pričom súd za dôvodné považoval priznanie mimoriadneho sťaženia spoločenského
uplatnenia vo výške dvojnásobku v zmysle § 6 ods. 2 citovanej vyhlášky. V prvom rade je nutné
konštatovať, že žaloba bola podaná v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, pričom od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti nový procesný predpis, t. j. zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 142 ods. 3 rozlišoval prípady, kedy

je nutné o náhrade trov konania rozhodnúť osobitným spôsobom, pričom išlo o konania, v ktorých je
výsledok závislý výlučne od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, kedy mohol súd priznať „účastníkovi
nárok na náhradu trov konania aj vtedy, ak mal v konaní iba čiastočný úspech“. Nová právna úprava
však už nepozná takéto osobitné posudzovanie nároku na náhradu trov konania a vychádza výlučne
zo zásady úspechu v spore, pričom jedinou výnimkou sú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ak by súd

v posudzovanom prípade vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, úspešnejšou stranou sporu bola žalovaný,
nakoľko úspech žalobcu v spore predstavoval sumu spolu 1.274,64 eur z uplatnenej sumy 6.373,23 eur.
Súd však uvedený spôsob rozhodovania o nároku na náhradu trov konania s ohľadom na samotnú dĺžku
trvania sporu a najmä skutočnosť, že výsledok sporu závisel od výsledkov znaleckého dokazovania a
zároveň aj od úvahy súdu, nepovažoval za spravodlivý, a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu

trov konania nevychádzal zo zásady úspechu v konaní.
Nepriznanie trov konania úspešnej strane je výnimočné, a to za predpokladu existencie dôvodov
osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal
právo na náhradu trov konania. Účelom uvedeného zákonného ustanovenia je umožniť súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného

práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k
inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o

výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný
charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo
charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy).
S ohľadom na vyššie uvedené, má súd za to, že v posudzovanom prípade je na mieste aplikovať

ustanovenie § 257 CSP využijúc dôvody osobitného zreteľa. Je totiž nesporné, že v základe sporu, t. j.
v priznaní nároku na bodové vyjadrenie sťaženia spoločenského uplatnenia, bol žalobca úspešný. Na
druhej strane mu súd nepriznal celý požadovaný nárok, t. j. 10-násobok bodového ohodnotenia. Preto
s ohľadom na procesnú situáciu (zmena právnej úpravy v priebehu sporu), no najmä charakter konania
(o nároku na priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia), súd žalovanému ako úspešnejšej strane

sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
O trovách štátu, ktoré vznikli v spojení so znaleckým dokazovaním (trovy znaleckého posudku
vypracovaného MUDr. Mališom, kontrolného znaleckého posudku a odborného vyjadrenia) a boli
hradené výlučne zo štátnych prostriedkov, súd rozhodol tak, že štátu náhradu trov konania nepriznal. Kuvedenému záveru súd dospel z dôvodu, že trovy štátu by mala znášať strana v konaní neúspešná, no
pretože žalobca (ako strana menej úspešná) bol v konaní (zo zákona) oslobodený od súdnych poplatkov,
súd Slovenskej republike náhradu trov konania nepriznal. Okrem toho súd poznamenáva, že zaviazanie

žalobcu na úhradu trov štátu by bolo s ohľadom na výsledok sporu v rozpore s princípmi spravodlivosti a
zároveňuloženietejtopovinnostižalovanému(akoúspešnejšejstranesporu)bysúdnemoholsohľadom
na jeho úspech v spore spravodlivo požadovať.

4. V zákonnej lehote podal odvolanie voči výroku III. o trovách konania žalovaný z dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. h/ CSP. Žalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu vysloveným v bode 41. odôvodnenia
rozsudku, že je namieste aplikovať § 257 CSP z dôvodu zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo v
priebehu konania a z dôvodu charakteru konania. Obidva tieto aspekty, ktoré súd považoval za hodné
osobitného zreteľa, sú takého charakteru, že ich nemožno považovať za dôvody hodné osobitného
zreteľa. Predmet sporu predsa určil žalobca, ktorý bol v miere závislej na dôkaznej situácii v právnej
úprave a ich vyhodnotenia súdom v konaní buď úspešný alebo neúspešný. V tomto žiadny dôvod hodný

osobitného zreteľa nespočíva. Pokiaľ ide o zmenu právnej úpravy v priebehu konania, žalovaný uvádza,
že bolo zavinením súdu, čo konštatoval aj Ústavný súd SR, že nedokázal v pomerne právne aj skutkovo
jednoduchej veci rozhodnúť v primeranej lehote. Z uvedených dôvodov považuje žalovaný rozhodnutie
súdu o náhrade trov konania za nesprávne a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca mal v konaní úspech v časti o zaplatenie 1.274,64 eur, t. j. v časti o 19,99 % a neúspech v časti

o zaplatenie 5.098,59 eur, t. j. v časti 80,01 %. Pomer úspechu a neúspechu v konaní preto svedčí v
prospech žalovaného v rozsahu 60,02 %. Súd mal preto správne rozhodnúť o trovách konania tak, že
žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 60,02 %. Žiada odvolací súd, aby
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo
na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 60,02 %.

5. V zákonnej lehote podal odvolanie voči rozsudku aj žalobca, a to proti výroku I., II. rozsudku.
Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považuje za nesprávne. Sťaženie spoločenského uplatnenia
sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé
dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb

alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Podľa ustálenej súdnej praxe je ním preto potrebné rozumieť
jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,
politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu,
či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Preto
je súd povinný v konaní vždy skúmať, aké predpoklady mal pre životné a spoločenské uplatnenie

poškodený pred vznikom škody. Okresný súd konštatoval, že je preukázané, že žalovaný žalobcovi
dňa 03.05.2004 úderom ruky spôsobil poškodenie zraku s trvalými následkami. Žalovaný to nepopiera.
Ďalej súd konštatoval, že medzi úderom ruky žalovaného a poškodením zraku žalobcu je príčinná
súvislosť. Rovnako súd správne ustálil, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje
320 bodov. V ďalšom už súd vykonané dôkazy nesprávne právne posúdil a vyvodil z nich nesprávny

právny záver. V prvom rade poukazuje na nepopierateľný fakt, že utrpel zranenie ľavého oka s
celoživotnými následkami. Na predmetné oko zle vidí a liečenie stavu, ktorým trpí, neexistuje. Zraková
ostrosť sa mu s vekom, prípadne v dôsledku v súčasnosti nepredpokladaných možných komplikácií
bude určite zhoršovať. V zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípadoch hodných osobitného
zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť.

Nepopierateľné je, že zranenie oka utrpel v mladom veku a bude sa s tým potýkať celý život. Prvé
a podstatné obmedzenie, ktoré mu tým vzniklo, spočíva v radikálnom zúžení výberu jeho štúdia a
povolania. Obmedzenia v ostatnom živote nemožno vidieť iba v obmedzeniach sledovania televízie,
práce na počítači a šoférovania, športovania, ale v celom komplexe súvislostí, ktoré mu zranenie
oka spôsobuje. Keďže nemôže dlhšiu dobu sledovať televíziu, ani čítať, spôsobuje mu to problémy

v komunikácii s okolím, nervozitu, neschopnosť sústrediť sa na prácu a učenie, v dôsledku čoho
bol nútený zmeniť študijný odbor a nedarí sa mu ukončiť štúdium. Jeho psychický stav vykazuje
známky posttraumatickej stresovej poruchy, čo bolo potvrdené znaleckým posudkom PhDr. Jozefa
Ďanovského. Poukazuje aj na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, z ktorého
vyplýva, že je potrebné zohľadniť najmä skutočnosť, že k poškodeniu zraku došlo v čase maloletosti, čo

môže mať významný vplyv na voľbu povolania, športovanie, hoc aj v rekreačnej forme. Z doplneného
dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu vyplývajú nové skutočnosti, ktoré právom
považuje za okolnosti hodné mimoriadneho zreteľa a dôvody, pre ktoré súd môže odškodnenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť nad základnú sumu. Tieto okolnosti vyplývajú zo znaleckéhoposudku MUDr. Svrčkovej, ale aj znalca PhDr. Ďanovského. Uvedené dôkazy neboli súdu známe
pred vydaním rozsudku zo dňa 12.06.2012, preto ich ani nemohol hodnotiť. Napriek tomu mu v
rozsudku z 12.06.2012 priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu dvojnásobku

základnej sadzby, a to vo výške 637,32 eur. Po doplnení znaleckého dokazovania boli zistené ďalšie
skutočnosti, ktoré jeho nárok na primerané zvýšenie náhrady potvrdzujú. Zo znaleckého posudku
práve PhDr. Ďanovského je zrejmé, že u neho boli zistené príznaky depresívneho prežívania, ako aj
príznaky posttraumatickej stresovej poruchy v dôsledku úrazu. Samotná táto porucha je dôvodom na
priznanie invalidity a významným dôvodom na zvýšenie základného bodového hodnotenia. Tieto nové

skutočnosti okresný súd v napadnutom rozsudku nehodnotil a neprikladal im žiadnu váhu. Hodnotenie
takto vykonaného dokazovania je nedostatočné. Okresný súd sa vôbec nevyporiadal s výpoveďou otca
žalobcu, ktorý popísal, v čom ho zranenie obmedzuje, aké mal pred úrazom plány a ako úraz zasiahol
do jeho života. Okrem toho okresný súd napadnutým rozsudkom nerozhodol o jeho trovách konania
a právneho zastúpenia. Je nepochybné, že v spore bol úspešný, pretože mu súd priznal náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu dvojnásobku základnej sadzby. Otázka rozsahu priznania

nepochybne závisela na úvahe súdu. Patrí mu teda náhrada trov podľa § 255 ods. 1 CSP v plnom
rozsahu. Okresný súd v napadnutom rozsudku o náhrade jeho trov vôbec nerozhodol. Žiada, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a prikázal vec súdu prvej inštancie znova rozhodnúť.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že nesúhlasí s dôvodmi odvolania. Súd sa

v napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa zaplatenia žalobcom uplatneného nároku na náhradu
škody - náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia riadne a dôsledne vysporiadal so všetkými
vykonanými dôkazmi a správne ich vyhodnotil. Svoje rozhodnutie zrozumiteľne a v súlade s príslušnými
právnymi predpismi odôvodnil a správne rozhodol, čo sa týka priznanej náhrady škody, ako aj v časti
zamietnutia žaloby vo zvyšnej časti. Čo sa týka naplnenia dôvodnosti konštatovania ohľadne následkov

zranení žalobcu v miere napĺňajúcej znaky posttraumatickej stresovej poruchy, závery odborného
vyjadrenia, ktoré by mali k takémuto záveru smerovať, žalovaný spochybnil vo svojom vyjadrení
k odbornému vyjadrenia PhDr. Ďanovského, na ktoré žalovaný odkazuje. Navyše samotný súd sa
dôkladne a rozsiahlo venoval v odôvodnení následkom zranení, ktoré žalovaný spôsobil žalobcovi.
Správne bolo konštatované, že na to, aby bolo možné odškodnenie titulom sťaženia spoločenského

uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 alebo § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zvýšiť, musia existovať
úplne výnimočné okolnosti odôvodňujúce takéto zvýšenie. Súd sa ďalej zaoberal, hodnotil a vyhodnotil
existenciu takých okolností na základe vykonaných dôkazov a správne dospel k záveru, že poškodenie
zrakužalobcujevspoločenskomstykunepozorovateľnéanaprvýpohľadideozdravéhomladéhomuža.
Zranenie žalobcu nemá za následok jeho výrazné, či úplné obmedzenie z bežného spoločenského

života. Teda nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd tieto následky zranenia žalobcu do
úvahy nevzal. Správne však súd skonštatoval, že na dĺžku štúdia žalobcu nevplýva len následok
zranenia, ale aj iné, napr. osobnostné, spoločenské, materiálne a iné podmienky osobe alebo okolí
žalobcu. Súd uznal aj to, že žalobca musí pociťovať diskomfort pri šoférovaní, pri práci s počítačom
a pod. Tu však žalovaný poznamenáva, že pokiaľ by zdravotné následky zranenia žalobcu boli také

vážne ako sa to snaží prezentovať žalobca, by napríklad šoférovať vôbec nemohol. Súd akceptoval
aj psychické následky v prežívaní u žalobcu, a to tak pri obmedzení v športovaní, pri štúdiu a pod.
Opäť však správne konštatoval, že pred úrazom sa žalobca nevenoval intenzívne žiadnemu športu
a obmedzenia sa týkajú predovšetkým tzv. kontaktných športov. Súd dospel k správnemu záveru,
že zistené obmedzenia a následky nie sú takého charakteru, že by došlo k úplnej strate schopnosti

vykonávať všetky bežné činnosti u konkrétnej osoby. So závermi súdu sa žalovaný stotožnil, a preto ani
nepodal odvolanie proti rozsudku vo veci samej, len proti rozhodnutiu o trovách konania, ktoré riadne
odôvodnil. Žalovaný sa nevyhýba svojej zodpovednosti, a preto už aj na základe skoršieho rozsudku
súdom uloženú povinnosť splnil. Žalovaný však považoval žalobný nárok v rozsahu, ako bol uplatnený,
za neodôvodnený. V podstate len z dôvodu, že žalobca nechcel zo svojho nároku ustúpiť, nedošlo k

mimosúdnemu vysporiadaniu veci. Žalovanému sa javí rozhodnutie súdu ako spravodlivé a zákonné
a má za to, že úhrada násobku plnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je adekvátne a
spravodlivé. Žalovaný preto žiada rozsudok súdu, v časti, v ktorej bol napadnutý odvolaním žalobcu,
potvrdiť a zároveň žiada, aby žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného udáva, že na odvolaní v plnom rozsahu zotrváva. Žalovaný
poukazuje iba na všeobecné okolnosti bez logických súvislostí. Základom nároku žalobcu je protiprávne
konanie žalovaného, ktoré nemôže poprieť, ani spochybniť. Pokiaľ žalovaný spochybňuje vznik a
príčinu posttraumatickej stresovej poruchy, na takéto spochybnenie nestačí jeho konštatovanie. V rámciznaleckéhodokazovanianariadenéhosúdombolozabezpečenéodbornévyjadreniePhDr.Ďanovského,
z ktorého posttraumatická stresová porucha vyplýva. Žalovaný závery znaleckého dokazovania
nespochybnil svojím znaleckým posudkom, resp. iným odborným vyjadrením. Je teda objektívne

preukázané, že takýmto poškodením zdravia trpí. V záujme urýchleného skončenia veci žalobca ďalšie
znalecké konanie nenavrhoval. Samotný fakt, že odborným vyjadrením PhDr. Ďanovského bola táto
porucha zistená, postačuje k zvýšeniu bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, tak
ako to uvádzali v žalobe. To, či poškodenie zraku žalobcu je viditeľné alebo nie, vôbec neodôvodňuje
úvahy o tom, či zranenie oka utrpel a ako sa to prejavuje. Následky poškodenia oka sú exaktne

konštatované v znaleckých posudkoch, ktoré žalovaný nespochybňuje. Aj ostatné dôsledky poškodenia
zraku žalobcu boli prezentované a preukázané. Zužovať jeho športovanie na tzv. kontaktné športy a
stotožňovať ich s bojovými športami je zo strany žalovaného nekorektné. Všetky kolektívne športy sú v
podstate kontaktné a najbežnejšie, preto ak mu jeho zranenie oka bráni v kolektívnych športoch, jedná
sa o vylúčenie pestovať akýkoľvek kontaktný šport. Súd nové skutočnosti zistené v priebehu doplneného
dokazovania prakticky nehodnotil a s týmito sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Navrhuje, aby

odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania žalobcu.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu udáva, že trvá na svojich doterajších prednesoch a
vyjadreniach v plnom rozsahu. Okrem uvedeného chce ešte zdôrazniť, že znalec MUDr. Štubňa vo
svojom znaleckom posudku jasne napísal, že také následky zranenia oka, ako ich opisuje žalobca,

môžu nastať len pri priamom zasiahnutí oka a spomenul tam veľkú intenzitu úderu na oko, avšak
podľa zdravotnej dokumentácie oko nebolo zasiahnuté. Žalovaný evidentne videl, nemal ho prelepené
na výsluchu v trestnom konaní, čo bolo bezprostredne po konflikte. Žalovaný opakovane zdôrazňuje,
že je pochybné tvrdenie žalobcu, že jeho psychický stav je dôsledok konfliktu dvoch 15-ročných
chlapcov. Toto tvrdenie vzniklo len na základe rozhovoru PhDr. Ďanovského so žalobcom, kde žalobca

tvrdil, že bol napadnutý. PhDr. Ďanovský vôbec kriticky a zodpovedne nevyhodnotil skutočnú príčinnú
súvislosť medzi tvrdeniami žalobcu a konfliktom medzi žalobcom a žalovaným spred mnohých rokov.
Žalovaný chce uviesť, že žalobcu nenapadol ako to žalobca stále opakuje, ale reagoval na trikrát
opakované kopanie nohou zo strany žalobcu do priestoru päty a achilovej šľachy, v čom aj napriek dvom
upozorneniam žalovaného, aby od toho upustil, pokračoval aj tretí raz. Toto je uvedené vo svedeckých

výpovediach spolužiakov. Následne žalovaný udrel žalobcu jeden jediný raz. Žalovaný to nepovažuje
za napadnutie, ale konanie javiace známky nutnej obrany alebo krajnej núdze. Žalovaný si myslí že po
toľkých rokoch už nie je možné súčasnými vedeckými metódami preukázať, že jeho psychický stav je
následkomibatohtovzájomnéhokonfliktudvochmladýchchlapcov,kuktorémudošlopred15-timirokmi.
Otec žalovaného uvádza, že v okolí očí žalobcu už počas vyšetrovania tohto vzájomného konfliktu na

polícii boli na žalobcovi viditeľné viaceré jazvy po tržných zraneniach, pričom čerstvá prelepená malá
jazvička bola v priestore nad očným oblúkom smerom k sluchám a bola asi 2 cm vzdialená od priehlbiny
oka. Preto je otázne, či v tomto konaní nejde o následky niečoho, čo bolo spôsobené inou osobou.
Zotrváva na svojich návrhoch.

9. Žalobca v opätovnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uvádza, že je nekonkrétne, nie je podložené
žiadnymi dôkazmi a predstavuje iba spochybňovanie doteraz zisteného skutkového stavu a dokonca aj
svojichvyjadrení,kdedoznalapopísalmechanizmusvznikuzraneniaaokolnosti,zaktorýchtotovzniklo.
Ďalšie účelové zmeny svojich tvrdení len dokresľujú úmysel žalovaného zbaviť sa zodpovednosti za
svojekonanie.ŽalovanýcitujezáveryPhDr.ĎanovskéhoaMUDr.Štubňu,avšakztýchtoúčelovovyberá

a prekrúca izolované skutočnosti a vykladá ich vo svoj prospech. Žalovaný spochybňuje mechanizmus
vzniku zranenia a odporuje tak svojim doterajším tvrdeniam, ako aj zisteniam v trestnom konaní. Nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní obvinenie PhDr. Ďanovského, že záver svojho znaleckého posudku
urobil nezodpovedne a nevyhodnotil skutočnú príčinnú súvislosť medzi jeho tvrdením a incidentom. Na
takéto spochybňovanie znalca nebol predložený žiaden dôkaz.

10. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolaní žalobcu a
žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II. (ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol) a vo výroku IV. (o trovách

štátu) potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Vo výroku III. o trovách konania rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v zmysle ust. § 388 CSP.11. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 637,32 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, nedotýka, ako
odvolaním nenapadnutého. Hoci žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že napáda aj tento výrok rozsudku,

z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca napáda nepriznanie zvyšku uplatňovanej sumy, teda časť, v
ktorej bola žaloba zamietnutá (výrok II. rozsudku). Vo vzťahu k výroku I., ktorým bolo žalobcovi priznané
požadované plnenie, nie je ani oprávnenou osobou na podanie odvolania. V tejto časti mohol napadnúť
rozsudok iba žalovaný, ktorý ho v tejto časti nenapadol. Rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I.
nadobudol právoplatnosť a nepodlieha odvolaciemu prieskumu.

12. V súdenej veci je potrebné konštatovať, že čiastočne už bolo o nároku žalobcu právoplatne
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 8C/279/2007-116 zo dňa 12.06.2012, keď
žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 637,32 eur s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 637,32 eur od 20.02.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Uvedená suma predstavovala základnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia ako

následok úrazu, ktorý žalobca utrpel pri útoku žalovaného. Uvedeným rozsudkom tak bol vyriešený
základ nároku, a teda aj zodpovednosť žalovaného za škodu na zdraví žalobcu, ktorú utrpel pri útoku
žalovaného, ku ktorému došlo dňa 03.05.2004. Bolo tak právoplatne rozhodnuté o základe žaloby, ako aj
ozákladnomnárokužalobcu-sťaženíspoločenskéhouplatneniaajehovýške,keďnazákladebodového
ohodnotenia bola žalobcovi právoplatne priznaná suma 637,32 eur.

13. Po uvedenom čiastočnom správoplatnení rozsudku ostala predmetom žaloby uplatnená suma
5.735,91 eur, keď žalobca sa domáhal priznania 10-násobku náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia ako jeho mimoriadneho zvýšenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. účinnej
v čase vzniku škody.

14. V ďalšom procesnom postupe vydaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie dospel k záveru,
že výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v
zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a teda zvýšil sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov
na dvojnásobok, ktorému zvýšeniu zodpovedá odvolaním nenapadnutý výrok I. napadnutého rozsudku.

15. Súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol majúc za to, že nie sú splnené dôvody na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky.
Tento záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne správny.

16. Súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny
právny záver. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim kritériám uvedeným
v § 220 ods. 2 CSP pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, keď sa v odôvodnení rozsudku jasne a
zrozumiteľne vysporiadal s vykonaným dokazovaním a argumentáciou strán sporu, uviedol východiská
pre svoje skutkové a právne závery. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na

ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

17. Odvolanie žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné. Ako správne súd prvej inštancie
konštatoval, ktorý záver zodpovedá judikatúre vyšších súdnych inštancií, už samo základné bodové
ohodnotenie zohľadňuje okolnosť, že poškodený je vplyvom negatívnych následkov utrpeného zranenia

obmedzený vo svojich možnostiach. Odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uviedol,
že priznanie náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky sa môže priznať len v celkom výnimočných prípadoch
hodných osobitného zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského, napr. kultúrneho,
športového, politického života je v dôsledku poškodenia zdravia veľmi výrazne obmedzené alebo úplne
stratené v porovnaní s jeho významnými aktivitami pred vznikom škody. Takýto stav však u žalobcu

skonštatovať nemožno.

18. Už samotné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na dvojnásobok v zmysle § 6
ods. 2 vyhlášky predstavuje mimoriadne zvýšenie a zohľadňuje obmedzenia, ktoré žalobcovi vznikli v
možnosti uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote, možnosť voľby povolania a

ďalšieho sebavzdelávania, a to aj s ohľadom na vek, v ktorom žalobca zranenie utrpel.

19. Závery súdu prvej inštancie sa opierajú o závery znaleckého dokazovania, predovšetkým o
kontrolný znalecký posudok, ktorý vypracovala znalkyňa MUDr. Edita Svrčeková. Nepochybne úrazspôsobený žalovaným spôsobil, že žalobca trpí poškodením zraku ľavého oka, ktoré je nezvratné a
došlo na ňom k poklesu zrakovej funkcie približne o štvrtinu. S ohľadom na 100 %-né videnie pravého
oka má však žalobca povolené šoférovanie motorového vozidla, môže pracovať s počítačom, čítať,

hoci pri dlhodobejšej práci môže pociťovať diskomfort. Ani pri spoločenskom styku nie je zníženie
zrakovej funkcie na ľavom oku zjavné. Znalkyňa konštatovala, že žalobca nemá výrazné obmedzenie v
pracovnom živote, okrem povolaní, kde sa vyžaduje 100 %-ná funkčnosť zraku. Žalobca však v konaní
netvrdil, že práve takéto povolania mal záujem vykonávať. Hoci žalobca je obmedzený v športe, keď
podľa znalkyne sa má vyhýbať kontaktným športom, kde hrozí úder, uvedené neznamená vylúčenie z

akejkoľvekšportovejčinnosti.Navyšežalobcanepreukázal,žebysapredzranenímmimoriadnevenoval
športu. Rovnako možno súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi problémami žalobcu s ukončením vysokoškolského štúdia s úrazom, ktorý utrpel.

20. Pokiaľ ide o odborné vyjadrenie znalca PhDr. Jozefa Ďanovského, na ktoré žalobca v odvolaní
opakovane poukazuje, odvolací súd konštatuje, že z tohto odborného vyjadrenia nemožno konštatovať,

že by zranenie, ktoré žalobca utrpel v dôsledku útoku spôsobeného žalovaným malo mimoriadne
následky na duševné zdravie žalobcu. Hoci znalec konštatoval príznaky posttraumatickej stresovej
poruchy, z posudku nemožno konštatovať ich mimoriadnu intenzitu. Znalec v odbornom vyjadrení
uvádza viaceré negatívne javy v živote žalobcu, ako napr. pasívne trávenie voľného času, nedostatok
energie, depresívna symptomatika s pravidelnou konzumáciou alkoholu. Zo znaleckého posudku však

nemožnovyvodiťpríčinnúsúvislosťmedziútokomatýmitonegatívnymijavminastranežalobcu.Väčšina
konštatovaní v posudku je založená iba na vyjadreniach samotného žalobcu bez zisťovania skutočnej
príčiny tohto stavu. Zo záverov tohto posudku nemožno zistiť takú mimoriadnosť hodnú osobitného
zreteľa, ktorá by bola dôvodom postupu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

21. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov stanoveného
v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre životné
úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie
jeho spoločenských úloh. Výška konkrétneho odškodnenia závisí jednak od ohodnotenia v lekárskom
posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo k zmene stavu pred

vznikom škody a po ňom. Výnimočné zvýšenie odškodnenia prichádza do úvahy, ak ani zvýšenie
odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie následkov
obmedzení, ktoré nastali v dôsledku protiprávneho činu. Pre správne určenie výšky odškodnenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre
svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody a aké predpoklady má po vzniku škodovej

udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto
udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a v spoločnosti. Odškodnenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne
nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a
spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.

22. Ako odvolací súd konštatoval, už samotné základné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia a priznanie náhrady v tomto rozsahu predstavuje odškodnenie poškodeného za nepriaznivé
následky protiprávneho konania, ktoré má nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného na
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a naplnenie jeho spoločenských úloh. Súd

prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku dôsledne zaoberal, vychádzajúc z výsledkov znaleckého
dokazovania, konkrétnymi nepriaznivými dôsledkami pre životné úkony poškodeného, ktoré mu spôsobil
útok žalovaného. Na základe takejto odôvodnenej úvahy odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie,
konštatuje, že už samotné zvýšenie základného počtu bodov zisteného lekárom na dvojnásobok
zodpovedájednotlivýmobmedzeniamzistenýmupoškodeného,atoajsprihliadnutímnavekmaloletosti

v čase, keď došlo k útoku. Nemožno ale konštatovať, že na strane žalobcu ako poškodeného nastali
také nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských
potrieb, ktoré by boli dôvodom hodným osobitného zreteľa na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

23. Odvolací súd konštatuje, že napriek dôsledkom útoku pre životné úkony poškodeného - žalobcu,
ktoré nastali v dôsledku poškodenia zraku a v dôsledku ktorých môže žalobca vykonávať niektoré
činnosti iba obmedzene alebo so zvýšenou námahou (práca na počítači, sledovanie televízora,
obmedzenie u niektorých druhov športových aktivít), nenastali u žalobcu také obmedzenia, ktoré byho vylučovali z bežného života, vykonávania jednotlivých každodenných životných úkonov, možnosti
študovať, pracovného uplatnenia, spoločenského, partnerského života, ako aj z uskutočňovania
akejkoľvek športovej činnosti.

24. Vychádzajúc aj z aktuálnej súdnej praxe, ako aj z rozhodnutí vyšších súdnych autorít (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2013, sp. zn. 5Cdo 49/2012, rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 21. júna 2018, sp. zn. 3Cdo/209/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2014,
sp. zn. 6Cdo 271/2012), priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy pri výrazne závažnejšom sťažení spoločenského
uplatnenia poškodeného ako je napríklad nemožnosť vykonávať bežné životné úkony, nemožnosť
uspokojovania spoločenských potrieb, výrazné obmedzenia v osobnom, rodinnom, spoločenskom,
politickom, kultúrnom živote, znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľby životného partnera,
možnosti vzdelávania, vylúčenie zo športových činností a pod. Takéto závažné obmedzenia však u
žalobcu nenastali.

25. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
zodpovedajúcej dvojnásobku základného počtu bodov zisteného lekárom v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., uvedené zvýšenie je postačujúce a zodpovedá obmedzeniam, ktoré v spoločenskom
uplatnení u žalobcu ako u poškodeného nastali. V prípade žalobcu neboli zistené dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by boli dôvodom pre mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Pokiaľ potom súd
prvej inštancie vo zvyšku nárok žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne a odvolací súd ho
potvrdil. Rovnako ako súvisiaci výrok odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách štátu, voči ktorému neboli
vznesené žiadne odvolacie námietky.

26. Pokiaľ ide o výrok III. napadnutého rozsudku, ktorým súd žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného a druhoinštančného konania nepriznal, odvolací súd ho nepovažuje za vecne správny.
Naopak, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci.

27. Voči tomuto výroku rozsudku podali odvolanie obidve sporové strany. Žalovaný namieta, že výrok
rozsudku nezodpovedá jeho čistému úspechu vo veci. Žalobca má za to, že mu mala byť priznaná plná
náhrada trov konania. Má za to, že bol v spore úspešný, pretože mu súd priznal náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v rozsahu dvojnásobku základnej sadzby, pričom otázka rozsahu priznania
nepochybne závisela na úvahe súdu.

28. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ust. § 255 ods. 1
CSP a v nadväznosti na to ust. § 257 CSP.

29. Hoci Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v

§ 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v
§ 142 ods. 1 OSP (zásada úspechu), ani nová úprava v § 255 CSP však nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní o nárokoch na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej
úpravy (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8. februára 2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017). Súdna prax

po prijatí Civilného sporového poriadku dospela k záveru, že zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP)
treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov

konaniajepotrebnérozlíšiť,čojezákladnéačosprevádzajúce.Zazákladnésapovažujerozhodnutie,že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná
otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody iba
odhaduje. Primárnym faktom je, že škoda bola spôsobená, jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci
preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného

nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od
úvahy súdu a znaleckého posudku (pozri rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13.12.2017, sp. zn.
10Co/191/2017). Je preto potrebné považovať žalobcu za plne úspešného účastníka a priznať mu nárok
na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súdzmenil výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zahŕňa trovy prvoinštančného, vrátane prvého
odvolacieho konania tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania z
prisúdenej sumy.

30. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust.
§ 255 ods. 2 CSP. Odvolací súd nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania. Obidve
sporové strany podali odvolania. Žalovaný iba čo do trov konania, v ktorom odvolaní však nebol úspešný.
Žalobca podal odvolanie čo do veci samej, v tejto časti odvolania úspešný nebol, úspech mu možno

pričítať iba vo vzťahu k zmene rozsudku v časti priznania nároku na náhradu trov konania. Uvedený
výsledok odvolacieho konania neodôvodňuje priznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej strane
konania.

31. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)