Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/69/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200937
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200937.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, sudkyňou Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu:

F. P., D.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, toho
času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01
Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpenej: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71,
815 05 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok, o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-34-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020, o zaistení
žalobkyne, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e ta.

II. Žiadnemu z účastníkov n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiadal včas podanou správnou žalobou z 9.12.2020, na správny súd, zrušiť rozhodnutie
žalovaného: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku
74, 034 01 Ružomberok, zo dňa 02.12.2020, č.: PPZ-HCP-BB9-34-015/2020-AV, týkajúce sa žalobkyne:
F. P., D.. XX.XX.XXXX, štát. prísl. Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti a nariadiť, aby bola
žalobkyňa: F. P., D.. XX.XX.XXXX, štát. prísl. Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti, toho

času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
Slovenská republika, bezodkladne prepustená zo zaistenia a žalovaný povinný nahradiť žalobkyni trovy
konania.

2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa §88 ods. 1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil
žalobkyňu na účel výkonu rozhodnutia jej administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 4 zákona na
čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. 1. 2021. V odôvodnení uviedol, že pri kontrole žalobcu bolo

zistené, že žalobca sa nachádza na území Slovenskej republiky a území členských štátov Európskej
únie ako štátny príslušník sýrskej arabskej republiky bez platného cestovného dokladu. Žalobkyňa sa
tak dopustila priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 v zátvorke zákon o pobyte
cudzincov).

3. Žalovaný odkázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (399/2016, ktorým sa ustanovuje
kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb hranice v zátvorke kódex schengenských hraníc.

Žalobca nemá povolenie na pobyt ani platný cestovný doklad, žalovaný mu oznámil začatie konania vo
vecijehoadministratívnehovyhosteniazúzemíSlovenskejrepubliky.Vtomtozmyslebolasožalobkyňou
spísaná zápisnica, v ktorej sú zachytené jej vyjadrenia za účasti tlmočníka jazyka arabského do jazyka
slovenského a naopak, ktorému žalobkyňa sa rozumie skutočnosti hore uvedené boli zistené na základevlastného prehlásenia žalobkyne, že nemá cestovný doklad, že nemá finančnú hotovosť na pokrytie
životných nežiada lekárske vyšetrenie ani právneho zástupcu a nemá zdravotné problémy.

4. Žalovaný konštatoval, že boli splnené podmienky po lustrácii v informačných systémoch pre zaistenie
žalobkyne vykonania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Žalobkyňa tak bola zaistená podľa
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa nie je držiteľom
platného cestovného dokladu nemá oprávnenie na pobyt, nevie si zabezpečiť stravovanie a ubytovanie,
na území Slovenskej republiky, členských krajín sa zdržiava neoprávnene bez povolenia na pobyt a

platného cestovného dokladu, účelom zaistenia je administratívne vyhostenie žalobkyne, pretože podľa
žalovaného u žalobkyne hrozí riziko úteku a neoficiálny pobyt po členských štátoch bez finančných
prostriedkov, prípadne riziko nezákonnej činnosti.

5. Žalovaný konštatoval, že súc si vedomý práva a na slobodný pohyb žalobkyne, tento podlieha
obmedzeniam v súlade so zákonom platným v demokratickej spoločnosti a jeho verejným záujmom

a uviedol dôvody zaistenia žalobkyne, ktorým bolo konštatované riziko úteku žalobkyne do vykonania
rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení. Žalovaný dôvodil, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) nedošlo k
porušeniu práva na slobodu a osobnú bezpečnosť žalobkyne pozbavením jeho osobnej slobody na čas
nevyhnutne potrebný pre administratívne vyhostenie žalobkyne (ekonomického migranta bez povolenia
na vstup cestovných dokladov) a tiež rešpektovaním čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach

a základných slobôd. Žalovaný odkazuje na čl. 17 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktoré
ustanoví zákon a konštatoval, že pritom zobral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a rady
2008/115/ zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účel návratu
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky a

ktorým bol uložený trest vyhostenia. Žalovaný odkázal na Chartu základných práv Európskej únie a s
odkazom na spisový materiál a zistenia o žalobcovi v tomto konaní z dôvodov ktorých bol administratívne
vyhostení a dospel k záverom, že rozhodnutie bolo potrebné a je zákonné.

6. K otázke nevyhnutnej doby zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný

uviedol: vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného pre vyhostenie žalobkyne je potrebné
zabezpečiť na zastupiteľskom úrade Sýrie, ten sa na území Slovenskej republiky nenachádza,
stanovenádobazaisteniaprežalobkyňuvzmyslenapadnutéhorozhodnutianačasnevyhnutnepotrebný
najdlhšie do 12. 1. 2001 žalovaný odôvodnil, pričom tiež uviedol, že počas celej doby zaistenia bude
správny orgán postupovať v zmysle zákona o pobyte cudzincov a skúmať či trvá účel.

7. Žalovaný mal za to, že jeho rozhodnutím bola naplnená aj smernica Európskeho parlamentu a rady
2008/115/ES, ako aj § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

8. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nemá finančné prostriedky nevie zložiť finančnú a záruku, tak

jeho zaistenie je efektívne a praktické pre vykonateľnosť uvádzaného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení. Pokiaľ ide o možné alternatívy riešenia zaistenia žalovaný na základe správnej úvahy o
poznatkoch zistených o žalobkyni uznal zaistenie žalobkyne za efektívnym prostriedkom na vykonanie
opatrení, ktoré členský štát prijal dôsledky nelegálneho pobytu žalobkyne na území Európskej únie
žalovaný pre sociálnu , zdravotnú a finančnú stránku žalobkyne vychádzajúc z toho, že jeho umiestnenie

v zariadení pre zaistenie cudzincov je preventívnym opatrením, ktoré má zamedziť riziku úteku a ma
zabezpečiť vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu v prípade, keď nemá iné
možnosti najmä finančné a aby sa vec obišla bez donucovacích opatrení alebo za rešpektovania a
uplatnenia menej prísnych donucovacích opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a) a bez zákona o pobyte
cudzincov.

9. Žalobkyňa v správnej žalobe nesúhlasila s napadnutým rozhodnutím žalovaného z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto vec nesprávne právne
posúdil. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je tiež nepreskúmateľné, pre nedostatočné odôvodnenie

z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobkyne a zisťovania prekážok vyhostenia žalobkyne. Podľa
žalobkyne ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov oprávňuje zaistiť cudzinca s
cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitomzaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia
účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

10. Podľa žalobkyne, žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodnutím
č.: PPZ-HCP-BB9-34-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa §
88 ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobkyne dňom 02.12.2020 na čas nevyhnutne
potrebný,najviacvšakdo12.01.2021naúčelvýkonuadministratívnehovyhostenia.Uviedol,žežalovaný

napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, a to že žalobkyňa bol 01.12.2020 na
území Slovenska zadržaná, pričom bolo zistené, že nemá oprávnenie na pobyt. Z tohto dôvodu
žalovaný začal voči žalobkyni konanie o jeho administratívnom vyhostení a následne konanie vo veci
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu administratívneho vyhostenia na podklade rozhodnutia o vyhostení vydaného žalovaným pod č.
PPZ-HCP-BB9-34-011/2020-AV dňa 02.12.2020. Žalovaný nemal na základe vykonaného dokazovania

pochybnosti o totožnosti a štátnej príslušnosti žalobkyne, a preto je podľa neho reálny výkon rozhodnutia
o jeho administratívnom vyhostení.

11. Podľa žalobkyne žalovaný v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v
domovskej krajine žalobkyne a aké zaobchádzanie by jej hrozilo v prípade jej návratu do tejto krajiny.

V odôvodnení rozhodnutia o vyhostení a taktiež rozhodnutia o zaistení nie je uvedená žiadna úvaha
žalovaného ohľadom krajiny vyhostenia. Článok 3 Dohovoru má absolútny charakter a prednosť aj
pred zákonom o pobyte cudzincov. Vrátením na územie Sýrie jednoznačne dôjde k porušeniu čl.
3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne
dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Sýrii a ohľadom skúmania prekážok vyhostenia. Z ustálenej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že
medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná
súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.

12. Podľa žalobkyne, žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko k

reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení a pokiaľ nie
je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je ani zaistenie prípustné
a znamená porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

13. Žalobkyňa namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam mieni

žalovaný vyhostiť žalobkyňu. Pritom žalobkyňa sa bojí návratu do Sýrie, kde prebieha ozbrojený
vojenský konflikt a jeho vyhostenie do Sýrie by tak znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru. Ministerstvo
zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neodporúča slovenským občanom cestovať do Sýrie
vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu a cesty do Sýrie sú spojené s vysokým rizikom, (zdroj:
Sýrska arabská republika - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí

SR (mzv.sk). Z dôvodu vojnového konfliktu v Sýrii Slovenská republika už niekoľko rokov nerealizuje
nútené návraty do Sýrie a ani Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) nerealizuje ani dokonca
dobrovoľné návraty do Sýrie z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre všetky zainteresované
osoby, lebo bezpečnostná situácia v Sýrii je veľmi zlá. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani
vrátenie žalobkyne na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobkyňa po celú dobu

jehoútekuzoSýrieprechádzalaviacerýmikrajinamibezoprávnenianapobytvtejktorejkrajine,apretov
jej veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia
Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nebolo začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie.

14. Uviedol, že tak v posudzovanej veci žalobkyne, v zmysle Najvyššieho súdu, správny orgán mal

povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca,
najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NS SR sp. zn. lSza/8/2015), nielen
otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý
jeúčastníkomadministratívnehovyhostenianajmävkontexteDohovoručinávratovejsmernice.Uviedol,
že aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, pritom vyplýva, že

limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou s poukazom na čl. 5 ods. I písm. f)
Dohovoru Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je
úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže anipri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Reálnosť vyhostiteľnosti je
podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Ak nie
je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení

navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ
vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa,
ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s
dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a
organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva

dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.

15. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené
aj podľa, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda
nepreskúmateľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 SZa/7/2016). Zo spisového materiálu,
ktoréhoobsahomjeajadministratívnyspisžalovanéhovyplýva,ževovzťahukvyhostiteľnostižalovanýv

rozhodnutíovyhostenípochybil,aklenskonštatoval,ževzmysle§81zákonač.404/2011z.z.preskúmal
prekážky administratívneho vyhostenia, pretože podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 z. z. v rozhodnutí
o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená a v ďalšom sa nezaoberal s tým,
v akých podmienkach sa bude táto nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a následného
vyhostenia do krajiny pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lOSzak/11/2016 z 17.10.2016).

16. Žalobkyňa poukázala i na čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. „návratová smernica“).
Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo

iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené
v odseku 1. V tejto súvislosti upozornil na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp.
zn. lSZa/9/2016: Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch
prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr.
nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový

cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. Pokiaľ
odporca poukazoval na nutnosť zaistenia navrhovateľa, nakoľko je to v záujme verejného poriadku a
bezpečnosti odvolací súd, aj v súvislosti s vyššie prezentovanou požiadavkou eurokonformného výkladu
návratovej smernice uvádza, že v tejto sa nenachádza možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku
a členské štáty nemôžu použiť zaistenie prisťahovalcov na účely odsunu ako formu „ľahkého trestu

odňatia slobody". Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali
vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom článku 15 nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré
predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj
Súdny dvor vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov
verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností

uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda
nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice“.
17. Žalobkyňa sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu
zrealizovanianávratudoinejtretejkrajiny,keďževjejveciexistujúprávneajfakticképrekážkyvyhostenia
a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ju bola ochotná prijať. Vyhostenie na územie Sýrie nie je

prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať zaistenie
žalobkyne za nezákonné a v rozpore s ČI. 5 ods. 1 pism. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad,
že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný
napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so
zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu

efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia. Napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých
závažných skutkových okolností v predmetnej veci, ako to bolo uvedené vyššie.
18. K otázke zaisťovania sýrskych štátnych príslušníkov sa Najvyšší súd SR vyjadril aj v jeho
rozsudku napr. sp. zn. lSzak/2/2020 z 22.05.2020, kedy plne v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou kasačného súdu rozhodol o nariadení prepustenia sýrskeho občana zo zaistenia z dôvodu jeho
neefektívnosti a okrem iného aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci Kadzoev C-357/09,
ktorým súdny dvor vyslovil záver, že dôvodom pre držanie cudzincov v zaistení nemôžu byť ani okolnosti
týkajúce sa žiadnych zdrojov obživy či ubytovania a pod. Vzhľadom k vyššie uvedenému má žalobcaza to, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu a preto jeho
zaistenie nie je prípustné. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie je zároveň
nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie

určenia krajiny, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých
rozhodnutí správnych orgánov.
19. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny
vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol

efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny. Zistené
prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v
zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území
Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť
zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
20. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je zrejmé,

ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej
konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom
zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia
vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa na právny názor vyslovený Najvyšším
súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. lSža/31/2014 zo dňa 02.09.2014. „Odvolací súd považuje za dôležité

zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom
vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny
vrátený. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne
zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery,
aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani

ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na
podporusvojichtvrdenídôkazy,ktorésúmuznáme.Keďženapadnutérozhodnutiezávažnýmspôsobom
zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených
nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na
základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania

z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú
účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom
konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/34/2010).
21. Rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti
stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže v Sýrii prebieha ozbrojený konflikt, pre ktorý je aj vyhostenie

žalobcu nerealizovateľné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých
dôkazov dospel žalovaný k záveru, že výkon núteného návratu žalobcu je možné zrealizovať a že na
jeho výkon postačuje stanovená doba zaistenia. Po dobu niekoľkých rokov sa nútené návraty do Sýrie
nerealizujú, a preto nie je zrejmé, z akých dôkazov a akej konkrétnej praxe zariadení pre cudzincov
žalovaný vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia žalobcu. Nútený návrat do Sýrie nie je možné

zrealizovať ani za hypoteticky maximálnej doby zaistenia cudzinca v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
22. V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná
práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať,
či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.

Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie
zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka
zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré
odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku
doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou

vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou
inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)... " (napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. lSp/20/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. lSp/36/2014 a pod.)

23. Keďže v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
žalobkyne absentuje uvedenie krajiny, kam má byť žalobkyňa vyhostená, logicky nie je ani možné
skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s
tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť aúčelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné
zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia (obdobne cit.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSZa/7/2016).

24. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležíte a na individuálnom princípe prejednávania
veci dĺžku stanovej doby zaistenia žalobkyne, pričom v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných
súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože
doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.

25. Žalovaný vo vyjadrení k správne žalobe zotrval na argumentoch svojho odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia.
Právny názor správneho súdu

26. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej

len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia žalobkyne v správnej žalobe nie je dôvodná.

27. Podľa § 229 SSP, správny súd správnu žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný sa zaoberal
všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu zákonným spôsobom

rozhodol.

28. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobkyne rozhodnutím
podľa §88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým zaistil žalobkynu na účel výkonu
rozhodnutia jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 4 zákona na čas nevyhnutne potrebný,

najdlhšie do 12. 1. 2021, lebo žalobkyňa bola administratívne vyhostená z dôvodu podľa zákona č.
404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.

29. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, správny
súd uvádza, že vzhľadom na argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe ako i napadnutom rozhodnutí

námietka nie je dôvodná a nie je spôsobilá na vyvodenie záveru o nedostatočnom zistení skutkového
stavu.

30. Predmetom súdneho prieskumu je správna žaloba žalobkyne, ktorou napáda rozhodnutie
žalovaného a žiada ho zrušiť a žalobkyňu zo zaistenia prepustiť. Žalovaný konštatoval, že zistil svojou

kontrolnou činnosťou, že bola žalobkyňa zistená ako cudzí štátny príslušník na území Slovenskej
republiky, pričom nepreukázal v zmysle slovenského právneho poriadku, konkrétne zákona o pobyte
cudzincov oprávnenie zdržiavať.

31. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k

záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní
správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Jeho
rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav

veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou
situáciou spôsobenou ochorením COVID-19, / v časti XVI. týkajúci sa zákona č.404/2011/, ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti s
ochorením COVID-19 podľa ods. 9 tohto ustanovenia, tak, že sa výkon rozhodnutia o administratívnom

vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie a tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo
zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov: „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho

vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník
tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom
má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V
rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej

republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa §83 ods. 2 zákona.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušník
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“

Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo
podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno

pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „tzv. návratová smernica") využitie zaistenia na účely
odsunubymalobyťsohľadomnapoužitéprostriedkyasledovanécieleobmedzenéaviazanénazásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, tzv. návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie

obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
Podľa ustanovenia § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do

štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu
taký trest môže byť uložený. /1/Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola
ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej
skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. /2/

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa
odseku 1 alebo odseku 2.

32. Správny súd zhŕňa v správnej žalobe žalobkyne namietané dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/,
e/, d/ zákona č. 162/2015 z. o správnom konaní, t.j. že napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení

žalobkyne je formálne, pretože došlo k porušeniu procesných ustanovení zákona o správnom konaní a
to § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z. z. a čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zaistením žalobcu pri zisťovaní skutkového stavu, pričom došlo
žalovaným k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia.

33. Podľa § 131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou
situáciou spôsobenou ochorením COVID-19, /v časti XVI. týkajúci sa zákona č.404/2011/, ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti s
ochorením COVID-19 podľa ods. 9 tohto ustanovenia, tak, že sa výkon rozhodnutia o administratívnom

vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie a tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo
zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.34. Súd uvádza, že žalovaný z Európskeho informačného systému nezistil, že by žalobkyňa bola
žiadateľomoazylvčlenskejkrajineEurópskejúnieaschengenskéhopriestoru.Žalobkyňanemádoklady
totožnosti a jeho totožnosť je založená len na jeho tvrdení. Za takejto situácie musí byť k dispozícii práve

pre toto zisťovanie.
35. Žalobkyňa nedôvodne namietala porušenie čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zaistením žalobkyne, ktoré je podľa jej názoru nezákonným, lebo k
obmedzeniu osobnej slobody žalobkyňu nedošlo napriek tomu, že žalovaný nemá k dispozícii zistenia či
žalobkyňumožnovyhostiťdoSýrskejarabskejrepublikyaleboinejtretejkrajiny,pretoženezistilpotrebné

údaje o krajinách. Žalobkyňa tiež nedôvodne namietala, že aj podľa Smernice Európskeho parlamentu a
rady o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky sa vyžaduje pre účely zaistenia
sledovanie toho či tieto ciele nie sú obmedzené a či sú reálne.

36. Podľa správneho súdu toto zisťovanie je v súčasnej situácii sťažené a zaistenie žalobcu je v

záujme žalobcu, jeho bezpečnosti, a najmä zdravia aj pred pandémiou Covid 19, ako súd nižšie
rozvedie. Žalovaný aj zmysle tejto smernice môže vykonať potrebné šetrenia, či je odsun žalobkyne
možný a konanie žalovaného nebude narážať aj na už existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít.
Pokiaľ je žalobkyňa občanom Sýrskej arabskej republiky poukázal na to, že v Sýrii je vojnový stav a
žalovaný sa nevysporiadal s otázkou bezpečnosti tejto krajiny, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená,

toto zisťovanie, žalobkyňa nesprávne mala za to, že žalovaný vôbec neskúmal podmienky možnosti
vykonania administratívneho rozhodnutia o vyhostení žalobkyne a efektivity jeho zaistenia a údajne v
rozhodnutí ani neuviedol krajinu, kde má byť žalobkyňa vyhostená. Napadnuté rozhodnutie konštatuje,
že žalobkyňa nie je oprávnená zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a môže byť síce zaistená a
vyhostená do ktorejkoľvek krajiny, ale v uvedenej krajine musí mať zabezpečené bezpečné navrátenie

do tejto krajiny, čím jej je poskytnutá medzinárodná ochrana.
37.Súdkonštatuje,akjemožnéurčiťkrajinuvyhostenia,vzmysle§77ods.1zákonaopobytecudzincov,
je možné, že podmienky zaistenia pre realizáciu administratívneho vyhostenia žalobkyne založeného na
právoplatnom rozhodnutí je efektívne a možné za splnenia vyhostiteľnosti žalobkyne. Súd pripomína, že
v situácii žalobkyňu, ktorá je bez dokladov, je zisťovanie uvedenej v jej záujme. Preto žalovaný správne

posúdil otázku zaistenia žalobkyne, urobil tak síce aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ale odkázal aj
na duch medzinárodných vyššie uvedených právnych noriem, ktorými je Slovenská republika viazaná. Z
dôvodu nielen ochrany verejného záujmu, ale aj bezpečnosti pokladal žalovaný rešpektujúc právoplatné
podmienky§77ods.1zákonaopobytecudzincovzadôvodnéjehozaisteniepreúčelyadministratívneho
vyhostenia.

38. Súd konštatuje možnosti vybavenia náhradného cestovného dokladu a neexistencia žiadnych
prekážok pre administratívne v ich vyhostenie a v zmysle všetkých medzinárodných právnych predpisov
nielen Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd uvádza, že sa stotožňuje
s tým, čo je uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 19. 10. 2010, že limitom zaistenia je naplnenie
účelu a reálnosť vyhostenia. Hoci žalobkyňa tvrdí, že v Sýrii podľa Ministerstva zahraničných vecí nie

je pre žalobkyňu zaručená bezpečnosť, pretože samotné ministerstvo neodporúča slovenským štátnym
občanom cestovať do tejto krajiny a v rozhodnutí žalovaný vôbec neuvádza ako tento stav aktualizoval
a kde zisťoval, v ktorej medzinárodnej alebo štátnej organizácii relevantným spôsobom nie formálnym
túto otázku, správny súd pokladá jeho rozhodnutie aj za preskúmateľné. Je potrebné konštatovať, že v
súčasnej pandemickej situácii došlo k novelizácii zákona o pobyte cudzincov, ako je uvedené a účinná

novela zákona v čase vydania rozhodnutia reaguje sa na bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike i
v medzinárodnom merítku, kedy je obmedzená nielen komunikácia, ale aj mobilita slovenských štátnych
občanov aj osôb, ktoré sú vyhostené z uvedeného dôvodu.
39. Nie je možné relevantne konštatovať závery predostreté žalobcom, že rozhodnutie je nezákonné,
pretože žalovaný nesprávne právne posúdil zistené okolnosti týkajúce sa žalobcu o reálnosti jeho

vyhostenia a nevenoval sa len skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny sa nenachádza na území
Slovenskejrepublikyvsúladesjejprávnymipredpismiteda,ženemápovoleniepobytuariadnycestovný
doklad.
40. K právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení správny súd konštatuje, že samotné ustanovenie § 131
i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou

spôsobenou ochorením COVID-19, v časti XVI. týkajúci sa zákona č.404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
umožňuje do jedného mesiaca po ukončení núteného obmedzenia vyhostenia cudzincov a núdzového
stavu zastaviť transfery týkajúce sa administratívneho vyhostenia občanov z tretích krajín. Aj s ohľadom
na dobu zaistenia, ktorú stanovil žalovaný do 12.1.2021. Správny súd má za to, že v priebehu konaniapred súdom sa v oblasti zaisťovania potrebného pre administratívne vyhostenie žalobkyne mohlo naplniť
očakávanie žalobkyňou, totiž zisťovanie, či sú splnené obe podmienky administratívneho vyhostenia
žalobkyne, t.j. možnosť získania náhradného cestovného dokladu a bezpečnosti krajiny, do ktorej bude

žalobkyňa vyhostená s odkazom na citované zákonné ustanovenie § 177 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov.
41. Správny súd konštatuje, že v uvedenom zariadení v Sečovciach je žalobkyňa umiestnená za
štandardne až nadštandardne poskytovaných podmienok slovenským štátom do doby, kedy vyhostenie
v zmysle opatrení prijatých Slovenskou republikou pre šírenie pandémie Covi 19 situácie bude možné.

42. Záverom správny súd ešte dodáva, že vychádzajúc z judikatúry súdov, ktorú predostrela žalobkyňa
k nevyhostiteľnosti žalobkyne s odkazom na čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je treba povedať,
že obmedzenie osobnej slobody je nie len v záujme verejnej bezpečnosti Slovenskej republiky, ale je
aj v záujme samotnej žalobkyne a to v dôsledku pandemickej situácie, ktorá je nielen v európskych
krajinách, ale v celosvetovom meradle predmetom opatrení a neustáleho zabezpečovanie ochrany
zdravia občanov členských krajín a aj občanov tretích krajín.

43. Nie je možné sa tiež stotožniť sa námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 191 ods. 1
písm. e) v dôsledku nedostačujúce a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý v čase
vydávania rozhodnutia pokladal zaistenie za zabezpečovací prostriedok, že žalobca bude k dispozícii
pre potrebné vybavovanie v súvislosti s kontaktom so sýrskou arabskou republikou, prípadne tretími
krajinami ochotnými prijať žalobcu, a neujde ak má zámer smerovať do západnej Európy.

44. Súd pripomína, že treba povedať, že nie je vylúčené, aby týmito krajinami boli aj krajiny kam žalobca
v zmysle svojich zámerov uvedených v zápisnici o jeho výsluchu v konaní o administratívnom vyhostení
či zaistení a v dôsledku realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, čo je aj v záujme
žalobkyne.
45. Možno teda očakávať a vyžadovať priestor, aby slovenské štátne orgány konali a v zmysle

administratívnych úkonov zabezpečili všetko potrebné pre administratívne vyhostenie žalobcu v súlade
s možnosťami Slovenskej republiky .
46. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia
podľa § 240 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na

ich náhradu, nakoľko žalobkyňa nebola v konaní úspešná a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo
veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo

podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a
to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba
dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované.

Podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa
neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu

musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.