Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117218862
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3117218862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobkyne Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., V. XXX/XX
práv. zast. JUDr. Jiřím Choutkom, advokátom so sídlom Trenčín, Štúrovo námestie 121 proti žalovaným:
1/ DISKONT-PLUS, s.r.o., IČO: 36 618 837 so sídlom Kalinovo, Partizánska 90, právne zastúpenému
AK JUDr. Eckmann, s.r.o., Mierové námestie 14, Trenčín, 2/ H.. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. O.,
S. XX, 3/ H.. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., J. 7, právne zastúpeným HAVEL & PARTNERS s. r.
o., advokátska kancelária, so sídlom: Centrum Zuckermandel, Žižkova 7803/9, Bratislava, IČO: 36 856
584, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa

6. marca 2020 č. k. 20C/50/2017-201 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/, 3/m a j ú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu žalobkyne o určenie
vlastníckeho práva. Vo výroku II. priznal žalovaným 1/, 2/, 3/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa proti žalovaným 1/, 2/, 3/ domáhala určenia, že je

výlučnou vlastníčkou pozemkov KN C parcela č. 1184 záhrady o výmere 570 m2, parcela č. 1185/1
zastavané plochy a nádvoria o výmere 235 m2, parcela č. 1185/2 zastavané plochy a nádvoria o
výmere 106 m2, parcela č. 1185/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 m2, parcela č. 1185/4
zastavané plochy a nádvoria o výmere 50 m2, rodinného domu súpisné číslo XXX, postaveného na
pozemku KN C parcela č. 1185/1, garáž, práčovňa a drobnochov súpisné číslo XXXX, postavenej
na pozemku KN C parcela č. 1185/4, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX, k.
ú. Z., obec I., okres I., evidovaný Okresným úradom Trenčín, Katastrálna odbor (ďalej aj predmetné

nehnuteľnosti). V žalobe uviedla, že žalovaný 2/ a žalovaný 3/ sú zapísaní ako vlastníci vyššie
citovaných nehnuteľnosti, na základe kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným 1/ ako predávajúcim.
Žalovaný 1/ ako predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou dňa 15.11.2012. Žalobkyňa nadobudla vlastníctvo
k nehnuteľnostiam ako vydražiteľ na základe dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 03.05.2012, ktorú
organizovala dražobná spoločnosť DUPOS dražobná, spol. s r.o. so sídlom Tomaškovičova 17/2742,
Trnava za cenu 73.650,- Eur. Žalobkyňa tvrdila, že na zaplatenie celej kúpnej ceny vydraženej

nehnuteľnosti nemala peniaze, preto si požičala od pani Z. 30.000,- eur s tým, že na vrátenie požičanej
sumy si žalobkyňa zabezpečí finančné prostriedky cestou úveru. Snaha žalobkyne o získanie finančných
prostriedkov prostredníctvom úveru bola bezvýsledná a pani Z. naliehala na vrátenie sumy 30.000,-
Eur. Za uvedenej situácie našla žalobkyňa spoločnosti, ktoré prostredníctvom internetových portálovponúkali poskytnutie finančných prostriedkov od súkromných osôb. Týmto spôsobom sa dostala k osobe
X. V., ktorý sa dostavil na ohliadku nehnuteľnosti a navrhol, že má možnosť zabezpečiť pôžičku od
súkromného investora, spoločnosti DISKONT - PLUS, s.r.o. za podmienok, že uvedená spoločnosť

poskytne pôžičku v sume 22.000,- Eur a žalobkyňa pre zabezpečenie pôžičky prevedie vlastníctvo
na uvedenú spoločnosť na základe kúpnej zmluvy za kúpnu cenu 56.000,- Eur. Žalobkyňa uviedla,
že nevidiac iné východisko zo svojej situácie, uzatvorila s uvedenou spoločnosťou kúpnu zmluvu,
na základe ktorej na ňu previedla vlastníctvo nehnuteľnosti. Žalobkyňa dôvodila, že kúpna zmluva
uzavretá dňa 15.11.2012 je simulovaný právny úkon, nakoľko v skutočnosti vôľou zmluvných strán

bolo uzavretie zmluvy o pôžičke a jej zabezpečenie zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach,
preto je absolútne neplatná a neplatná je aj následná kúpna zmluva uzavretá dňa 23.01.2017 uzavretá
medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/, 3/. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že dňa 3.5.2012 bola dražobníkom DUPOS dražobná, spol. s r.o. vykonaná v Trenčíne
na návrh prednostného záložného veriteľa SLSP, a.s. opakovaná dobrovoľná dražba nehnuteľností,
zapísaných na LV č. XXX k.ú. Hanzlíková, ktorých vlastníkmi boli manželia Q., pričom príklep bol udelený

žalobkyni a cena dosiahnutá vydražením predstavovala sumu 73.650 Eur. Dňa 15.11.2012 bola medzi
žalobkyňou a žalovaným 1/ uzavretá zmluva označená ako kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX k.ú. Hanzlíková zo žalobkyne ako
predávajúcej na žalovaného 1/ ako kupujúceho, s tým, že v čl. III si dojednali kúpnu cenu v sume
56.000 Eur, ktorú sa žalovaný 1/ zaviazal zaplatiť žalobkyni v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy.

Žalobkyňa ako vypožičiavateľ uzavrela so žalovaným 1/ ako požičiavateľom dňa 1.3.2013 zmluvu o
výpožičke nehnuteľností, na základe ktorej žalovaný 1/ prenechal do bezodplatného užívania žalobkyne
nehnuteľnosti zapísané na LV č. 404 k.ú. Hanzlíková na obdobie od 1.3.2013 do 30.9.2013. Na základe
kúpnej zmluvy uzavretej dňa 23.1.2017 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovanými 2/, 3/
ako kupujúcimi bolo za kúpnu cenu 68.000 Eur prevedené vlastnícke právo na žalovaných 2/, 3/ k

nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX k.ú. Z.. Dňa 01.03.2017 žalovaní 2/, 3/ ako prenajímatelia
uzatvorili so spoločnosťou 1OOpro Reál, s.r.o., so sídlom Javornícka 41, 974 11 Banská Bystrica,
IČO: 50 328 077 ako nájomcom zmluvu o nájme predmetných nehnuteľností zapísaných na LV
č. 404 k.ú. Hanzlíková. Dňa 17.03.2017 1OOpro Reál, s.r.o. ako nájomca uzatvoril so žalobkyňou
ako podnájomníkom zmluvu o podnájme, na základe ktorej zmluvy bola žalobkyňa oprávnená užívať

predmetné nehnuteľnosti za účelom bývania s tým, že zmluva o podnájme bola uzatvorená na dobu
určitú do 31.03.2018, a žalobkyňa sa zaviazala platiť úhradu za užívanie nehnuteľností v sume 500
Eur mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci na tam označený účet vlastníkov nehnuteľností, za ktorých
boli v čl. I zmluvy uvedení žalovaní 1/, 2/. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovaného 1/
o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ v tomto konaní. V konaní sa totiž žalobkyňa

domáha určenia , že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Z listín v spise,
najmä z výpisov z listu vlastníctva č. XXX k.ú. Z. bolo preukázané, že žalovaný 1/ nebol počas tohto
konania, ani ku dňu vyhlásenia rozsudku vlastníkom, resp. spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností,
a preto nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ v tomto konaní. Žalovaný 1/, ktorý kúpil
predmetné nehnuteľnosti od žalobkyne a následne ich odplatne previedol na žalovaných 2/, 3/ by

mohol v konaní vystupovať v procesnom postavení intervenienta, no žalobkyňa ho za intervenienta
neoznačila, ale žalobu podala priamo proti nemu. Z tohto dôvodu musela byť žaloba proti žalovanému
1/ pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnutá. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania
sa súd zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pričom mal za
to, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva. Žalovaní

spochybňovali tvrdenia žalobkyne o jej vlastníckom práve k nehnuteľnostiach. Žalobkyňa nie je v
súčasnosti zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka predmetných nehnuteľností, a nachádza
sa v stave právnej neistoty. Na základe rozsudku, ktorým bude deklarovaný iný stav než ten, ktorý je
momentálne zapísaný v katastri nehnuteľností, teda na základe ktorého bude určené, že žalobkyňa
je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, môže príslušný okresný úrad, odbor katastrálny zapísať v

katastri nehnuteľností vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam a odstrániť tak stav
právnej neistoty v postavení žalobkyne. Tým bude zároveň vyriešený definitívne spor medzi stranami
ohľadom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ súd prvej inštancie nárok
žalobkyne preskúmal po vecnej stránke. Súd v konaní vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v
ich vzájomnej súvislosti a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť

ani vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie jej
tvrdení. Hlavná argumentácia žalobkyne spočívala v tom, že žalobkyňa a žalovaný 1/ kúpnu zmluvu
zo dňa 15.11.2012 neuzavreli vážne, ale z konania týchto zmluvných strán vyplýva, že im išlo len
o pôžičku zo strany žalovaného 1/ v prospech žalobkyne a jej zabezpečenie zriadením záložnéhopráva na nehnuteľnostiach, teda ich vôľa nesmerovala k predaju nehnuteľností, a preto kúpna zmluva
zo dňa 15.11.2012 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a v zmysle zásady, že
nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, je neplatná aj následná kúpna zmluva zo dňa

23.1.2017 uzavretá medi žalovaným 1/ a žalovanými 2/, 3/, na základe ktorej kúpnej zmluvy boli v
katastri nehnuteľností ako bezpodieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností zapísaní žalovaní 2/,
3/. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že nemala dostatok finančných prostriedkov na úhradu zvyšku ceny
vydražených nehnuteľností v sume 53.650 Eur, a preto jej na jej požiadanie poskytla pôžičku v sume
30.000 Eur svedkyňa U. Z., sesternica manžela žalobkyne. Z výsluchu svedkyne U. Z., predloženej

zmluve o pôžičke zo dňa 1.6.2012 s úradne overenými podpismi bolo preukázané, že menovaná
svedkyňa ako veriteľka poskytla žalobkyni a jej manželovi Y. P. ako dlžníkom pôžičku v sume 30.000
Eur, ktorú sa jej manželia P. zaviazali vrátiť do 1.8.2012, resp. prepísať dom na svedkyňu, Podľa
vyjadrenia svedkyne U. Z. jej z pôžičky žalobkyňa vrátila len sumu 18.400 Eur v hotovosti v novembri
2012 s tým, že jej žalobkyňa povedala, že peniaze na čiastočné vrátenie pôžičky si musela požičať a
že musela zaplatiť nejaký úrok za sprostredkovanie pôžičky. Z notárskej zápisnice N 877/2012 zo dňa

15.11.2012 skutočne vyplýva, že v ten deň žalobkyňa obdržala od žalovaného 1/, za ktorého konal X.
Q. peňažnú čiastku 56.000 Eur v hotovosti, ktorá postačovala na čiastočnú úhradu dlhu zo zmluvy o
pôžičke v sume 18.400 Eur, avšak ako právny dôvod odovzdania peňazí žalobkyni zo strany konateľa
žalovaného 1/ je v notárskej zápisnici uvedená výplata kúpnej ceny za nehnuteľnosti na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 15.11.2012, nie vyplatenie dlhu zo zmluvy o pôžičke. V posudzovanej veci z vykonaného

dokazovania nebolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/, konajúci prostredníctvom konateľa X.
Q. uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2012 nemali vážnu vôľu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá by smerovala k trvalému prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
na žalovaného 1/. Žalobkyňa tvrdila, že uvedenú zmluvu uzavrela, aby mohla vrátiť pôžičku svedkyni U.
Z.. Žalovaný 1/ už v písomnom vyjadrení k žalobe výslovne poprel, žeby jeho skutočná vôľa smerovala

k uzavretiu zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnostiach, ale trval na
tom, že tieto zmluvné strany uzavreli riadnu kúpnu zmluvu. Vyplatenie celej kúpnej ceny v sume 56.000
Eur žalobkyni zo strany konateľa žalovaného 1/ je úradne podchytené v notárskej zápisnici N 877/2012
zo dňa 15.11.2012. Žalobkyňa nepreukázala, že pred notárskym úradom vrátila konateľovi žalovaného
1/, resp. P. E. čiastku v sume 34.000 Eur, a žalovaný 1/ toto jej tvrdenie popieral. Tvrdenia žalobkyne

o tom, že kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 bola len predstieraným právnym úkonom nepreukazuje
ani správanie žalovaného 1/ a žalobkyne po tom ako žalovaný 1/ kúpil nehnuteľnosti od nej. Konateľ
žalovaného 1/ v rámci jeho výsluchu vysvetlil, že nehnuteľnosti od žalobkyne kupoval ako investíciu.
Nemal teda v pláne v nich bývať, alebo ich inak užívať on, resp. žalovaný 1/. Skutočnosť, že žalovaný 1/
nehnuteľnosti kupoval za účelom obchodu, ako investíciu potvrdila v rámci svojho výsluchu aj svedkyňa

P. E., ktorá sprostredkovala predaj nehnuteľností zo strany žalobkyne žalovanému 1/. Zo skutočnosti,
že žalovaný 1/ uzavrel so žalobkyňou dňa 1.3.2013 zmluvu o výpožičke na dobu do 30.9.2013, na
základe ktorej zmluvy bola žalobkyňa oprávnená nehnuteľnosti užívať bezodplatne, a teda neuzavrel
s ňou odplatnú zmluvu, nemožno automaticky vyvodzovať, že žalovaný 1/ simuloval právny úkon
kúpnej zmluvy. Štatutárny zástupca žalovaného 1/ uviedol, že žalobkyňa nemala peniaze na úhradu

nájomného za užívanie nehnuteľností po ich predaji žalovanému 1/ s tým, že od svedkyne P. E. mal
vedomosť, že žalobkyňa nehnuteľnosti zhodnotí. Žalovaný 1/ nehnuteľnosti kúpil na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 15.11.2012 za 56.000 Eur a predal ich žalovaným 2/, 3/ za 68.000 Eur na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 23.1.2017. Za štyri roky a cca dva mesiace tak žalovaný 1/ na predaji kúpených
nehnuteľnosti získal sumu 12.000 Eur. Uvedené nasvedčuje pravdivosti tvrdeniu žalovaného 1/, že jeho

vôľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola vážna a pravdivosti jeho vysvetleniu, že na nehnuteľnostiach
chcel dosiahnuť zisk, čo sa mu v danom prípade podarilo predajom nehnuteľností za vyššiu kúpnu
cenu. Tvrdeniu žalobkyne o tom, že kúpna zmluva zo dňa 15.112012 nebola myslená zmluvnými
stranamivážneniesúvsúladesjejnáslednýmiprávnymiúkonmi,prípadnevyhláseniami,ktorévykonala
žalobkyňa v písomnej forme. V rozpore s týmto tvrdením žalobkyne je napríklad zmluva o výpožičke

nehnuteľností, ktorú uzavrela žalobkyňa so žalovaným 1/ dňa 1.3.2013 a v čl. I. ktorej zmluvy je
žalovaný 1/ označený za výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností, ktoré prenecháva žalobkyni
do bezodplatného užívania. Tvrdeniam žalobkyne odporuje aj žalobkyňou vlastnoručne podpísané
vyhlásenie zo dňa 29.10.2013, v ktorom potvrdzuje, že so žalovaným 1/ uzavrela dňa 15.11.2012 kúpnu
zmluvu na predmetné nehnuteľnosti a došlo k splneniu vzájomných práv a povinností z tejto kúpnej

zmluvy, vrátane vyplatenia dojednanej kúpnej ceny zo strany žalovaného 1/. Argumentáciu žalobkyne
o simulovanom právnom úkone nepochybne vyvracia to, že žalobkyňa po celú dobu, keď bol žalovaný
1/ evidovaný ako vlastník nehnuteľností v katastri nehnuteľnosti žiadnym spôsobom nespochybnila
jeho vlastnícke právo , a to či už právnym alebo faktickým úkonom voči žalovanému 1/, alebo vovzťahu k príslušným úradom. Žalobkyňa po celú dobu , kedy bol vlastníkom nehnuteľností žalovaný
1/ sa neobrátila na orgány činné v trestnom konaní. Trestné oznámenie nepodala ani vtedy, keď ju v
roku 2015 kontaktovala polícia a oboznámila ju s tým, že vyšetruje trestný čin podvodu v súvislosti s

nehnuteľnosťami a ukázala jej fotografie podozrivých osôb, vrátane svedkyne P.y E. a X. V. a vyzvali ju, či
sa nechce pripojiť k trestnému oznámeniu. Žalobkyňa uviedla, že k hromadnému trestnému oznámeniu
sa nepripojila preto, lebo mala za to, že má dobré vzťahy s P. E. a bála sa, že príde o dom. Toto
vysvetlenie však súd nepovažoval za adekvátne tvrdeným okolnostiam, pretože pokiaľ by skutočne
bolo pravdivé tvrdenie žalobkyne, že bola žalovaným 1/ podvedená, a síce, že žalovaný 1/ podvodným

spôsobom od nej odkúpil nehnuteľnosti, a nesplnil ich dohodu o spätnom prevode nehnuteľností na
žalobkyňu za úver, ktorý jej vybaví v banke žalovaný 1/, logické správanie sa takejto podvedenej osoby
za danej situácie by podľa názoru súdu bolo to, žeby ihneď vyhľadala právnu pomoc, bezodkladne sa
obrátila na políciu, práve z dôvodu, že v danom rodinnom dome bývala žalobkyňa a jej rodina. Trestné
oznámenie podala žalobkyňa až dňa 13.9.2017, teda približne po 8 mesiacoch odvtedy, keď vlastníkmi
nehnuteľností sa stali žalovaní 2/, 3/, ktorých vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po uvedenú dobu

žalobkyňa nenamietala a ktorým na základe zmluvy o podnájme hoci nie riadne a včas, ale predsa
platila dojednanú úhradu za užívanie nehnuteľností. Ak skutočne bola kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012
myslená účastníkmi tejto zmluvy ako pôžička a ak skutočne bola žalobkyňa žalovaným 1/ oklamaná
a nehnuteľnosti neboli na ňu späť prevedené, dalo by sa očakávať, že žalobkyňa podá bezodkladne,
najneskôr po uplynutí v zmluve o výpožičke dojednanej doby počas ktorej mohla s rodinou nehnuteľnosti

užívať, t.j. po 30.9.2013 na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam; takúto žalobu
však podala na súd až dňa 9.10.2017. Žalobkyni sa teda nepodarilo preukázať, že uzavretím zmluvy zo
dňa 15.11.2012 označenej ako kúpna zmluva vôľa žalobkyne a žalovaného 1/ smerovala k založeniu
zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke a k zabezpečeniu splnenia dlhu zo zmluvy o pôžičke. Nejedná
sa teda o neplatný právny úkon. Kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 má všetky podstatné náležitosti v

zmysle § 588 Občianskeho zákonníka, je zrozumiteľná, určitá, je dodržaná aj zákonom vyžadovaná
písomná forma tohto právneho úkonu. Všetky uvedené požiadavky spĺňa aj kúpna zmluva uzavretá
dňa 23.1.2017, na základe ktorej nehnuteľnosti nadobudli žalovaní 2/, 3/. Pokiaľ by aj bolo v konaní
preukázané, že kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 uzavretá medzi žalobkyňou ako predávajúcou a
žalovaným 1/ ako kupujúcim bola predstieraný právny úkon, a pre nedostatok vážnosti vôle zmluvných

strán neplatný právny úkon, súd by žalobe nemohol aj tak vyhovieť, pretože z vykonaného dokazovania
bolo preukázané , že žalovaní 2/, 3/, ktorí nehnuteľnosti následne nadobudli od žalovaného 1/ na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.1.2017 boli dobromyseľnými nadobúdateľmi týchto nehnuteľností. V
súkromnoprávnych vzťahoch sa uplatňuje základná zásada, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv než má on sám. Vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu je však výnimočne možné odkloniť

saodtejtozásadyajvinýchsituáciáchvzáujmezachovaniaprincípuvšeobecnejspravodlivostiapriznať
právnu ochranu nadobúdateľovi nehnuteľností, ktorý konal v dobrej viere, že prevodca je skutočným
vlastníkom v katastri evidovaných prevádzaných nehnuteľností. S poukazom na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. I.ÚS151/2016z03.05.2017súdsohľadomnaindividuálneokolnostidanéhoprípaduposúdil
tvrdenia žalovaných 2/, 3/ o tom, že pri nadobúdaní nehnuteľností od predchádzajúceho vlastníka,

teda žalovaného 1/ konali v dobrej viere v to, že žalovaný 1/ je skutočným vlastníkom nehnuteľností a
že neexistovala žiadna právna preukážka, ktorá by žalovanému bránila nehnuteľnosti previesť. Podľa
zhodných tvrdení strán sa dňa 2.12.2016 dostavil žalovaný 2/ na ohliadku predmetných nehnuteľností.
Tam sa žalovaný 2/ stretol so žalobkyňou v prístavbe rodinného domu a prítomní boli aj X. Q. a P.
E. , ktorá zabezpečovala predaj nehnuteľnosti konajúc za žalovaného 1/. Žalovaný 2/ uvádzal, že

na stretnutí mu žalobkyňa povedala, že nehnuteľnosti nadobudla v dražbe a následne ich predala
žalovanému 1/ a tiež uviedla, že má záujem v nehnuteľnostiach bývať s tým, že bude na základe
zmluvy hradiť žalovaným 2/, 3/ úhrady za užívanie nehnuteľností a má záujem si nehnuteľnosti odkúpiť.
Žalovaným 2/, 3/ takýto stav vyhovoval, pretože nekupovali nehnuteľnosť na bývanie, keďže bývali
vo vlastnom dome, ale nehnuteľnosti chceli nadobudnúť za účelom dlhodobej investície. Skutočnosť,

že žalobkyňa na otázku žalovaného 2/, či nehnuteľnosti žalovanému 1/ predala odpovedala výslovne
kladne potvrdili svojimi výpoveďami svedkovia X. Q. ako aj P. E., ktorí boli prítomní pri tomto rokovaní
žalovaného 2/ a žalobkyne. Podľa vyjadrenia žalovaného 2/ ho žalobkyňa na stretnutí neinformovala
o žiadnom podvodnom konaní , ktoré by súviselo s prevodom uvedených nehnuteľností. Samotná
žalobkyňa uviedla, že na tomto stretnutí žalovaného 2/ neinformovala o tom, že polícia v minulosti

riešila pani E. a pána V.. Aj svedkyňa P. E. potvrdila, že žalobkyňa na tomto stretnutí žalovanému 2/
neoznámila, že má nejaké výhrady, námietky k tomu, ako nehnuteľnosti od nej nadobudol žalovaný
1/.Žalovaní 2/, 3/ podľa ich vyjadrenia overovali vlastnícke právo žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam aj z
dostupných relevantných listín. Ako vyplýva aj z predložených výpisov z LV č. XXX k.ú. Z. za vlastníkanehnuteľností bol v tom čase v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný 1/ a nebola tam uvedená
žiadna poznámka, ktorá by žalovaného 1/ obmedzovala v dispozícii s nehnuteľnosťami. Ak naozaj
nadobudol žalovaný 1/ od žalobkyne predmetné nehnuteľnosti podvodným spôsobom, a cítila sa ako

skutočná vlastníčka nehnuteľností mala žalobkyňa ako pôvodná vlastníčka na to upozorniť žalovaných
2/, 3/, čo však nespravila, a pokiaľ by žalobkyňa takéto upozornenie žalovaným 2/, 3/ dala, či už na
osobnom stretnutí alebo iným spôsobom pred uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 23.1.2017, žalovaní 2/,
3/ by podľa ich vyjadrenia predmetné nehnuteľnosti od žalovaného 1/ nekupovali. Žalovaný 1/ vlastnil
nehnuteľnosti viac ako štyri roky, keď od neho nehnuteľnosti odkúpili žalovaní 2/, 3/ a pokiaľ by iná

osoba mala nejaké námietky voči prevodu vlastníckeho práva na žalovaného 1/, opodstatnene žalovaní
2/, 3/ vychádzali z predpokladu, že za túto dlhšiu dobu by tretia osoba tieto výhrady vzniesla, čo by sa
odzrkadlilo či už v zápisoch plomby, poznámky v katastri nehnuteľností, alebo by to žalovaným oznámili
zainteresované subjekty, no žiadne také námietky zo strany žalovaného 1/ ani zo strany žalobkyne
žalovaným 2/, 3/ nebolo prezentované. Preto aj dĺžka doby, po ktorú vlastnil nehnuteľnosti žalovaný 1/
posilňuje záver o dobrej viere žalovaných 2/, 3/ pri nadobúdaní nehnuteľností. Z uvedených skutočností

teda možno vyvodiť, že žalovaní 2/, 3/ vynaložili obvyklú mieru opatrnosti, ktorú možno od každého,
kto by bol v podobnej situácii požadovať, pretože vlastníctvo žalovaného 1/ overovali nielen z listinných
dokladov, nespoliehali sa len na odporúčanie X. Q. na kúpu nehnuteľností, ale žalovaný 2/ bol aj
na ohliadke nehnuteľností, na ktorej priamo od žalobkyne ako pôvodnej vlastníčky nehnuteľností mal
potvrdené, že žalobkyňa previedla nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného 1/, a po vykonaní týchto

aktivít žalovaní 2/, 3/ oprávnene nadobudli presvedčenie, že žalovaný 1/ je vlastníkom predmetných
nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2012. Preto žalovaní 2/, 3/ uzavreli so žalovaným
1/ dňa 23.1.2017 kúpnu zmluvu , na základe ktorej nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva
predmetnénehnuteľnostizakúpnucenu68.000Eur.Následnežalovaní2/,3/akoprenajímateliauzavreli
s nájomcom spol. 100pro Real s.r.o., konateľom ktorej je svedok X. Q. zmluvu nájme, v ktorej nájomcovi

udelil súhlas uzavrieť zmluvu podnájomnú, ktorá bola uzavretá so žalobkyňou ako podnájomníčkou dňa
17.3.2017. Naproti tomu na strane žalobkyne je možné konštatovať nedbalé, nezodpovedné konanie, a
to už pri nadobúdaní nehnuteľností v dobrovoľnej dražbe, kde ich kúpila, hoci nemala dostatok financií
na úhradu prevažnej časti ceny dražených nehnuteľností. Pokiaľ by aj bolo preukázané, že až pred
notárskym úradom bolo žalobkyni povedané, že namiesto zmluvy o pôžičke je potrebné uzavrieť kúpnu

zmluvu na nehnuteľnosti, žalobkyňu nikto do podpisu tejto kúpnej zmluvy nenútil, nemusela ju podpísať
a hoci jej záväzok vrátiť manželovej sesternici pôžičku bol vtedy už dva mesiace po lehote splatnosti,
svedkyňa U. Z. okrem výziev na vrátenie pôžičky v sume 30.000 Eur žiadne konkrétne právne či faktické
kroky voči žalobkyni a jej manželovi (napr. podanie žaloby na súd) v tom čase nepodnikla, a nebola
tak bezprostredne ohrozená možnosť žalobkyne ďalej bývať v dome, a žalobkyňa mohla požiadať

žalovaného 1/ o odklad podpisu kúpnej zmluvy za účelom dôkladnejšieho zváženia následkov tohto
právneho úkonu. Žalobkyňa tak nespravila a jej postup preto hodnotil súd ako nedostatočne obozretný.
Je vždy nevyhnutné zohľadniť okolnosti, za ktorých prišiel pôvodný vlastník o svoj majetok. Pokiaľ sa tak
stalo v dôsledku neopatrnosti, nedbalosti pôvodného vlastníka, ktorý simuloval prevod nehnuteľností,
záujem na ochrane práv a oprávnených záujmov neskoršieho dobromyseľného nadobúdateľa prevláda

nad ochranou práv nedbalého pôvodného vlastníka. Ak by pôvodný vlastník previedol nehnuteľnosti
na iný subjekt bez svojho zavinenia, napr. ak v dôsledku duševnej choroby nebol spôsobilý na takýto
prevodný právny úkon, resp. k prevodu došlo výlučne zavinením inej osoby, ktorá napr. sfalšovala podpis
prevodcu na zmluve, bolo by na mieste zachovať zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac
práv ako mu patrí. S poukazom na vykonané dokazovanie je zrejmé, že na posudzovanú vec dopadá

prvý okruh prípadov, a pri riešení otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam práva žalobkyne ako
nedbalého vlastníka so zreteľom na princíp všeobecnej spravodlivosti musia ustúpiť právam žalovaných
2/, 3 ako dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľností. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie
výsluchom svedka X. V., ktorý dôkazný prostriedok navrhovala žalobkyňa. Súd tohto svedka predvolal
prostredníctvom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Sučanoch na pojednávanie dňa 6.9.2019,

a k tomuto dňu už podľa odpovede na lustráciu v evidencii ZVJS mal skončiť výkon jeho trestu,
no svedok sa bez ospravedlnenia pojednávania nezúčastnil, hoci predvolanie riadne a včas prevzal.
Žalobkyňa ani jej právny zástupca na pojednávaniach a ani vo svojich podaniach na výzvu súdu
neoznámili súdu adresu, na ktorej by sa mohol svedok zdržiavať. Adresa svedka im teda nebola
známa, a preto súd svedka predvolal na pojednávanie dňa 17.12.2019 z adresy jeho trvalého pobytu B.

XXX evidovanej v Registri obyvateľov SR, no svedok nedostavil, predvolanie na termín pojednávania
17.12.2019 neprevzal v odbernej lehote. Preto súd pojednávanie 17.12.2019, na ktorom mal byť
vykonaný výsluch svedka odročil bez prejednania na deň 7.2.2020, a uznesením požiadal Obvodné
oddelenie PZ Trstená o predvedenie svedka. Na pojednávanie dňa 7.2.2020 však svedok X. V. nebolpredvedený, pričom podľa správy Obvodného oddelenia PZ Trstená zo dňa 6.2.2020 svedka nebolo
možné predviesť, pretože sa dlhodobo nezdržiava na adrese trvalého bydliska, a nepodarilo sa zistiť
miesto jeho súčasného pobytu s tým, že podľa neoverenej informácie by sa mal zdržiavať niekde v

okolí Banskej Bystrice. Súd pri zabezpečovaní účasti svedka na pojednávaní postupoval v zmysle
ustanovenia § 197 CSP. CSP v zmysle prejednacieho princípu kladie zvýšené požiadavky na stranu
sporu, ktorá navrhuje výsluch svedka v tom smere, aby strana sporu prítomnosť svedka na pojednávaní
buď sama zabezpečila, alebo súdu včas v súlade zo zásadou koncentrácie konania oznámila adresu, z
ktorej má súd predvolať svedka. Právny zástupca žalobkyne až na pojednávaní dňa 7.2.2020 uviedol,

že ráno v deň pojednávania na internete, na facebooku zistil, že svedok X. V. by mal bývať niekde v
obci K. s tým, že dátum narodenia uvedený na internetovej stránke zodpovedá dátumu narodenia tohto
svedka a je tam aj jeho fotografia. Právny zástupca žalobcu jednak neoznámil presnú adresu svedka
v Námestove a jednak nekonal v súlade s koncentračnou zásadou, adresu pobytu prostredníctvom
verejne dostupného internetu neprešetril skôr a neoznámil ju súdu v dostatočnom časovom predstihu
tak, aby svedok mohol byť z oznámenej adresy predvolaný, prípadne políciou predvedený. Ďalší pokus

o zabezpečenie svedka na pojednávaní by si vyžadoval opäť odročenie pojednávania, čo je v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania. S poukazom na všetky uvedené dôvody súd návrh žalobkyne na
výsluch tohto svedka na pojednávaní dňa 7.2.2020 uznesením zamietol. Súd nevyhovel ani návrhu
žalobkyne doplniť dokazovanie pripojením a oboznámením trestného spisu Okresného súdu Nitra, v
ktorom boli obvinení X. V., pani O., P. E. z trestného činu podvodu za účelom preukázania, že tam

bola rovnaká podvodná schéma ako v prípade prevodu nehnuteľností žalobkyne. Žalobkyňa neuviedla
spisovú značku ňou uvádzaného trestného spisu, neuvádzala, žeby sa toto konanie vedené Okresným
súdom Nitra týkalo predmetných nehnuteľností a ani netvrdila, že by toto konanie skončilo právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom ňou menovaných obvinených. Súd preto považoval vykonanie tohto dôkazu
za nadbytočné a nehospodárne. S poukazom na uvedené dôvody súd prvej inštancie výrokom I. žalobu

žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 137
písm. c) CSP, § 37, § 39, § 41a ods. 2, § 132 ods. 1, § 588, § 657 Občianskeho zákonníka. Úspešní
žalovaní majú podľa § 255 ods. 1 CSP v zmysle zásady úspechu právo na náhradu trov konania, čo
súd vyslovil výrokom II. rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, navrhla napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodila, že súd
prvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíanazáklade
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím sú dané odvolacie dôvody v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) CSP. Poukázala na to, že v podanej žalobe okrem iného

navrhla aj výsluch svedka X. V. a súčasne požiadala vo svojom vyjadrení konajúci súd o zabezpečenie
menovaného svedka s odôvodnením, že navrhovaného svedka nepozná, pričom uviedla, že by sa mal
nachádzať vo výkone trestu odňatia slobody. Na pojednávaní dňa 06.09.2019 na doplnenie dokazovania
navrhla a požiadala súd o pripojenie trestného spisu z Okresného súdu Nitra v trestnej veci odsúdeného
X. V.. Súd prvej inštancie vykonanie uvedených dôkazov zamietol. Žalobkyňa dôvodila, že výsluch

svedka X. V. považuje za veľmi dôležitý, keď menovaný je tou osobou, ktorá bola na počiatku, táto
osoba sprostredkovala kontakt s Ing. E., ktorá následne zorganizovala prevod nehnuteľností. Ide o
osobu, ktorá bola právoplatne odsúdená za podvody v súvislosti s prevodmi nehnuteľností a v rámci
ktorého trestného konania boli vyšetrovaní aj Ing. E. a rovnako bol vyšetrovaný v danej trestnej
veci aj p. Q. a p. O., ktorú za žalobkyňou poslal p. V.. Ak sa nepodarilo zabezpečiť prítomnosť

svedka V. súdu, aké možnosti mala ona ako fyzická osoba vyhľadať a prinútiť túto osobu zúčastniť
sa pojednávania. Jej právny zástupca po nahliadnutí do súdneho spisu pred pojednávaním, ktoré sa
uskutočnilo dňa 07.02.2020 zistil, že prítomnosť svedka bude zabezpečená jeho predvedením políciou,
teda považoval prítomnosť svedka za vec zabezpečenú a lustrácia otvorených zdrojov na internete
bola len náhodná a výsledky tejto lustrácie boli oznámené až potom, keď sa nedostavil napriek príkazu

súdu na jeho predvedenie. V prípade navrhovaného pripojenia trestného spisu Okresného súdu Nitra
poukazovala na rovnakú schému podvodov s nehnuteľnosťami, z ktorej by bolo možné vyvodiť
záver o totožnosti konania pri prevode nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania. Nestotožňuje sa s
názoromsúduonadbytočnostianehospodárnosti.Súčasnenemôžebyťnaprekážkujejneznalosťalebo
nevedomosť o spisovej značke príslušného súdu, nakoľko v súdnom registri podľa mena odsúdeného

V. by spisová značka bola zistená behom pár okamihov. Z pohľadu prejednania veci a jej spravodlivého
rozhodnutia považovala vykonanie uvedených a v súdnom konaní navrhnutých dôkazov za dôležité
už z vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré tieto dôkazy boli navrhnuté. Ďalej uviedla, že v súvislosti
s navrhovanými a nevykonanými dôkazmi súvisia aj výsledky svedeckých výpovedí Ing. E. a p. Q.,ktoré bolo potrebné posúdiť vo vzájomnej súvislosti. Zastávala názor, že keď obaja menovaní svedkovia
uviedli, že mali spolu vzájomné obchody, týkajúce sa nehnuteľností, išlo o rovnaký scenár - pôžička
peňazí, zabezpečená prevodom nehnuteľností v prospech ručiteľa a následný predaj so ziskom. Zo

svedeckej výpovede Ing. E. vyplýva účasť p. O., od ktorej sa dozvedela o možnom predaji, ako aj účasť
p. V., ktorý bol v deň podpísania kúpnej zmluvy pred notárskym úradom. Súčasne H.. E. nevedela
uviesť, prečo medzi jej osobou a žalovaným 1/ došlo k uzatvoreniu zmluvy o výpožičke, ale na druhej
strane p. Q. uviedol vo svojej výpovedi, že všetko riešila Ing. E.. Za ochranu svojho vlastníckeho práva
považovala uzatvorenú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej existenciu a jej uzatvorenie vo svojej

výpovedi potvrdila aj svedkyňa Ing. E., ktorá ako uviedla, bola vypracovaná za súčinnosti p. Q., ktorej
existenciu potvrdzuje aj mail Ing. E. zaslaný jej osobe. Celý obraz nekalého konania zúčastnených osôb
uzatvára skutočnosť, že Ing. E. bola účastná pri predaji nehnuteľností v prospech žalovaných 2/ a 3/.

3. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu voči žalobkyni nárok na náhradu odvolacieho

konania v rozsahu 100%. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namieta nevykonanie navrhnutého
dôkazu výsluchom svedka X. V., poukázal na to, že takto vymedzený odvolací dôvod považuje za
neopodstatnený. Súd prvej inštancie totižto vykonal viaceré pokusy o zabezpečenie účasti žalobkyňou
navrhnutého svedka X. V. na pojednávaní. Za tým účelom súd prvej inštancie nielenže vykonal rozsiahle
šetrenie na zistenie aktuálnej adresy bydliska menovaného, dokonca aj odročil pojednávanie pôvodne

nariadené na deň 17.12.2019 práve za účelom zabezpečenia účasti menovaného na najbližšom
pojednávaní. Súd prvej inštancie dôsledne až citlivo postupoval v zmysle príslušných ustanovení
Civilného sporového poriadku a k následnej aplikácii § 198 ods. 3 CSP. Žalovaný 1/ v zhode s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa nielenže
nevedela uviesť žiadne konkrétne údaje ňou navrhovaného svedka X. V. (dátum narodenia, adresu

pobytu), ale zjavne nepostupovala ani v súlade s koncentračnou zásadou konania, vyjadrenou v § 153
ods. 1 CSP. Po zohľadnení dátumu podania žaloby a predchádzajúcich pojednávaní v tejto právnej veci
nemôže byť v súlade s uvedenou zásadou postup žalobkyne, ktorá až na pojednávaní dňa 07.02.2020
informovala súd o existencii údajného profilu menovaného na sociálnej sieti. Postup súdu prvej
inštancie, ktorý s poukazom na uvedené skutočnosti zamietol návrh žalobkyne na výsluch svedka X. V.

bol preto absolútne správny, dôvodný a najmä zákonný. Pokiaľ ide o údajné odsúdenie X. V., poukázal
na to, že žalobkyňa v konaní nevyprodukovala akýkoľvek dôkaz preukazujúci, z akých trestných činov,
kedy a za akých skutkových okolností mala byť uvedená osoba právoplatne odsúdená. Žalovaný 1/
sa však dôrazne ohradzuje, že by bol X. Q. ako jeden z konateľov a spoločníkov jeho spoločnosti
kedykoľvek vyšetrovaný v súvislosti s nehnuteľnosťami v predchádzajúcom vlastníctve žalobkyne. Ide o

zavádzajúce a lživé tvrdenia žalobkyne prednášané v odvolacom konaní bez akéhokoľvek dôkazu. Vo
vzťahuknávrhunapripojenietrestnéhospisuOkresnéhosúduNitrauviedol,žeužzpodanéhoodvolania
je zrejmé, že sa jednalo o absolútne neurčitý, nezrozumiteľný a v podstate nezrealizovateľný návrh na
doplnenie dokazovania. Za situácie, ak žalobkyňa nevedela uviesť ani základné osobné údaje osoby
X. V. a ani príslušnú spisovú značku konania, prípadne iné okolnosti umožňujúce riadnu identifikáciu

konkrétneho trestného spisu, je zjavné, že sa jednalo o návrh, ktorý nemohol byť ani v teoretickej
rovine vykonaný. Zdôraznil, že žalobkyňa ani podaným odvolaním objektívne nespochybnila evidentné
dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam žalovanými 2/ a 3/ a ani
zjavný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ v konaní.

4. Žalovaní 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania.
K podanému odvolaniu zo strany žalobkyne uviedli, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď
navrhované dôkazy vo vzťahu k osobe X. V. nevykonal. Súd prvej inštancie sa s touto procesnou
otázkou dostatočným spôsobom vysporiadal nielen priamo na pojednávaní dňa 07.02.2020, na ktorom

doplnenie dokazovania v tomto smere zamietol, ale aj v napadnutom rozsudku v bode 34. Nakoľko
žalobkyňanebolaschopnáoznámiťadresusvedka,zktorejhomožnopredvolať,súdsprávnepostupoval
tak, že svedka predvolal z adresy naposledy evidovanej v Registri obyvateľov SR a keď sa ani
po predvolaní na nariadené pojednávanie svedok nedostavil, súd prvej inštancie požiadal o jeho
predvedenie políciu. Zo správy Obvodného oddelenia PZ Trstená je preukázané, že svedok sa na

adrese evidovanej v registri obyvateľov dlhodobo nezdržiava. S ohľadom na znenie § 198 ods. 3 CSP
súd prvej inštancie ani nemal za danej procesnej situácie inú možnosť, ako návrh na výsluch svedka
zamietnuť. Pokiaľ právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 07.02.2020 oznámil, že svedok by
mal bývať v obci Námestovo, poukázal na to, že žalobkyňa neuviedla presnú adresu svedka a v zmyslekoncentračnej zásady civilného konania mala povinnosť poskytnúť súdu prvej inštancie tieto informácie
oveľa skôr ako na poslednom pojednávaní dva a pol roka po podaní žaloby. Žalovaní 2/ a 3/ považovali
za potrebné zdôrazniť, že výsluch svedka X. V. by bol aj s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby

nadbytočný a neviedol by k náležitému objasneniu veci. Žalobkyňa aj v odvolaní tvrdí, že práve X. V. mal
sprostredkovať jej stretnutie s ďalšou svedkyňou p. E., uvedená informácia však nie je sporná, nakoľko
nikto nerozporoval a aj p. E. toto tvrdenie potvrdila. Žalobkyňa iba vo všeobecnej rovine uvádzala, že X.
V. mal byť odsúdený za nekonkretizované podvody s nehnuteľnosťami, ale okrem poskytnutia kontaktu
na p. E. a jeho údajnej prítomnosti pred notárskym úradom v čase prvého predaja spornej nehnuteľnosti

nijako nešpecifikovala, v čom konkrétne mala jeho úloha spočívať, ako mal v tejto konkrétnej veci
vystupovaťaakývplyvbymalojehokonanienavýsledoksúdnehosporu,atošpeciálne vovzťahuknim,
ktorí tohto svedka nepoznajú, nikdy s ním neboli v kontakte a o jeho existencii sa dozvedeli až počas
súdneho konania. Považovali za nevyhnutné zdôrazniť, že súd prvej inštancie sa osobitne venoval
ich postaveniu ako dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľnosti a potrebe odkloniť sa od všeobecnej
zásady nemo plus iuris v prospech žalovaných 2/, 3/. Odvolacie dôvody, ktoré uvádza žalobkyňa,

smerujú výlučne k dokazovaniu, ktoré viedlo k okolnostiam uzatvorenia prvej kúpnej zmluvy zo dňa
15.11.2012, a teda k predaju nehnuteľností žalovanému 1/. Ak by bol preto výsledok tohto dokazovania
akýkoľvek, nemal by vplyv na ich právne postavenie, keď predmetnú nehnuteľnosť nadobudli po piatich
rokoch nespochybneného vlastníctva žalovaného 1/ dobromyseľne a s vynaložením všetkého úsilia,
ktoré možno od účastníka zmluvného vzťahu spravodlivo očakávať - napríklad v podobe osobnej

návštevy žalobkyne a vykonania obhliadky nehnuteľnosti za jej prítomnosti. V tomto smere sa úplne
stotožňujú s odôvodnením súdu prvej inštancie v uvedenom bode 33 napadnutého rozsudku.

5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniam žalovaných uviedla, že osoba X. V. bol
sprostredkovateľom a žiadala o jeho predvolanie od prvého pojednávania. Trvá na jeho výpovedi.

6. Žalovaný 1/ sa k replike žalobkyne písomne nevyjadril.

7. Žalovaní 2/, 3/ v písomnej duplike k replike žalobkyne uviedli, že súd prvej inštancie postupoval
v súlade s Civilným sporovým poriadkom pri zamietnutí návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom

svedka X.a V., nakoľko žalobkyňa počas niekoľko rokov trvajúceho súdneho sporu účasť svedka sama
nezabezpečila a ani neposkytla dostatok údajov potrebných na zabezpečenie svedka súdom. Poukázali
na ust. § 197 CSP, podľa ktorého je strana navrhujúca výsluch svedka okrem iného povinná označiť
skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Žalobkyňa však takéto skutočnosti nikdy
neoznačila. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že tento svedok mal skontaktovať žalobkyňu so žalovaným 1/,

uvedenépotvrdilaaj prisvojejvýpovedidňa07.06.2019atútoskutočnosť potvrdilaajďalšiasvedkyňap.
P. E.. Poukázali na to, že X. V. okrem sprostredkovania predaja nebol účastníkom žiadneho zmluvného
vzťahu spojeného so spornou nehnuteľnosťou, pri prevode nehnuteľnosti na notárskom úrade nebol
ani osobne účastný. Žalobkyňa tak predovšetkým neuviedla, ktoré (sporné) skutočnosti majú byť
výsluchom svedka p. V. preukázané. Vyslovil názor, že výpoveď p. V. (nech by bola akákoľvek) nie je

spôsobilá zmeniť právne posúdenie súdu a síce dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľnosti žalovanými
2/, 3/ od žalovaného 1/. Sú preto toho názoru, že tento dôkaz je nadbytočný a ani jeho vykonanie by
neviedlo k inému záveru súdu prvej inštancie. Snaha za každú cenu vypočuť aj tohto svedka je podľa
ich názoru motivovaná iba s cieľom čo najviac oddialiť konečné rozhodnutie súdu.

8. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem), v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobkyňa v
spore neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala svoje tvrdenie o tom, že kúpna zmluva zo dňa
15.11.2012 je simulovaný právny úkon a pre nedostatok vážnosti prejavenej vôle absolútne neplatný.
Tvrdenia žalobkyne, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k predaju nehnuteľnosti, ale išlo len o
pôžičku zo strany žalovaného 1/ v prospech žalobkyne a jej zabezpečenie zriadením záložného práva na

nehnuteľnostiach, neboli v konaní preukázané. Žalovaný 1/ v konaní preukázal, že jeho vôľa smerovala
k trvalému prechodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, so žalobkyňou uzavrel riadnu
kúpnu zmluvu a pri jej uzavretí jej odovzdal dohodnutú kúpnu cenu 56.000,- eur. Tvrdenie žalobkyne
o tom, že kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 bola len predstieraným právnym úkonom, nepreukazovaloani následné správanie žalovaného 1/ a žalobkyne potom, ako žalovaný 1/ kúpil nehnuteľnosť, ktorý
nehnuteľnosť kupoval ako investíciu a súhlasil s užívaním nehnuteľností žalobkyňou a jej rodinou.
Žalobkyňa akceptovala vlastnícke právo žalovaného 1/ po celú dobu, keď bol žalovaný 1/ zapísaný ako

vlastník nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Pokiaľ by aj bolo v konaní preukázané, že kúpna zmluva
zodňa15.11.2012 bolaprenedostatokvážnosti vôlezmluvnýchstránneplatnýmprávnymúkonom, súd
prvej inštancie konštatoval, že by žalobe aj tak nemohol vyhovieť, pretože z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že žalovaní 2/, 3/, ktorí následne nehnuteľnosť nadobudli od žalovaného 1/ na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.01.2017, boli dobromyseľnými nadobúdateľmi týchto nehnuteľností.

Žalovaní 2/, 3/ vynaložili obvyklú mieru opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, pretože
vlastníctvo žalovaného 1/ overovali nielen z listinných dokladov, ale žalovaný 2/ bol aj na ohliadke
nehnuteľnosti, na ktorej priamo od žalobkyne mal potvrdené, že žalobkyňa previedla nehnuteľnosti
do vlastníctva žalovaného 1/, uistila ho o bezpečnosti kúpy a po vykonaní týchto aktivít žalovaní 2/,
3/ oprávnene nadobudli presvedčenie, že žalovaný 1/ je vlastníkom predmetných nehnuteľností na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2012. Naproti tomu na strane žalobkyne konštatoval nedbalé,

nezodpovedné konanie, a to už pri nadobúdaní nehnuteľností v dobrovoľnej dražbe, kde ich kúpila,
hoci nemala dostatok financií na úhradu prevažnej časti ceny dražených nehnuteľností. Súd
prvej inštancie konštatoval, že je vždy nevyhnutné zohľadniť okolnosti, za ktorých prišiel pôvodný
vlastník o svoj majetok. Pokiaľ sa tak stalo v dôsledku neopatrnosti, nedbalosti pôvodného vlastníka,
ktorý simuloval prevod nehnuteľností, záujem na ochrane práv a oprávnených záujmov neskoršieho

dobromyseľnéhonadobúdateľaprevládanadochranouprávnedbaléhopôvodnéhovlastníka. Pririešení
otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam práva žalobkyne ako nedbalého vlastníka so zreteľom
na princíp všeobecnej spravodlivosti, musia ustúpiť právam žalovaných 2/, 3/ ako dobromyseľných
nadobúdateľov nehnuteľností. Z týchto dôvodov žalobu žalobkyne voči žalovaným 2/, 3/ zamietol.
Žalobu žalobkyne proti žalovanému 1/ zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní

s poukazom na to, že žalovaný 1/ nebol počas konania, ani ku dňu vyhlásenia rozsudku vlastníkom
predmetných nehnuteľností, a preto nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ v tomto konaní.

10. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci
samej vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne
ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody

napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím
námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:

11. Žalobkyňa odôvodnila svoje odvolanie tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) s poukazom na to, že

nevykonal dokazovanie výsluchom svedka X.a V. a nevyhovel ani jej návrhu doplniť dokazovanie
pripojením a oboznámením trestného spisu Okresného súdu Nitra. Žalobkyňa ďalej v odvolaní uvádza,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ CSP), keď namieta vyhodnotenie svedeckých výpovedí Ing. E. a X. Q..

12. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolací súd konštatuje, že
procesný postup súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na výsluch svedka X. V. považuje za správny
a zákonný. Súd prvej inštancie sa s touto procesnou otázkou dostatočným spôsobom vysporiadal
na pojednávaní dňa 07.02.2020, na ktorom návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka X. V.
zamietol, a aj v napadnutom rozsudku v bode 34., s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje. Nakoľko žalobkyňa nebola schopná si splniť povinnosť a zabezpečiť prítomnosť svedka
X. V. na pojednávaní, súd prvej inštancie v zmysle § 197 ods. 2 CSP správne postupoval tak, že
svedka predvolal z adresy naposledy evidovanej v Registri obyvateľov Slovenskej republiky a keď sa
ani po predvolaní na nariadené pojednávanie svedok nedostavil, súd prvej inštancie požiadal o jeho
predvedenie políciu, avšak bezvýsledne, keď zo správy Obvodného oddelenia PZ Trstená vyplynulo,

že svedok sa na adrese evidovanej v registri obyvateľov dlhodobo nezdržiava. Za danej procesnej
situácie súd prvej inštancie nemal inú možnosť, ako návrh na výsluch svedka podľa § 198 ods. 3 CSP
zamietnuť. Pokiaľ právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 07.02.2020 (t. j. 2,5 roka po podaní
žaloby)uviedol,že nasociálnejsietiFacebookzistil,žesvedokV.bymalbývaťniekdevobciK.,súdprvejinštanciesprávnepostupoval,keďpojednávanieneodročilanávrhnavykonaniedokazovaniavýsluchom
svedka X. V. zamietol, nakoľko žalobkyňa neoznámila presnú adresu svedka v Námestove a ďalší
pokus o zabezpečenie svedka na pojednávaní by si vyžadoval odročenie pojednávania, čo je v rozpore

so zásadou hospodárnosti konania. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa okrem tvrdenia,
že výsluch tohto svedka považuje za dôležitý, žiadnym spôsobom nešpecifikovala, čo konkrétne mala
jeho svedecká výpoveď preukázať. Žalobkyňa tvrdila, že X. V. mal sprostredkovať jej stretnutie so
svedkyňouIng. E.,avšak uvedenáinformácia nebolasporná,nakoľkojuniktonerozporoval asvedkyňa
Ing. E. toto tvrdenie potvrdila. X. V. okrem sprostredkovania predaja nehnuteľnosti (podľa tvrdení

žalobkyne) nebol účastníkom žiadneho zmluvného vzťahu spojeného so spornou nehnuteľnosťou,
pri prevode nehnuteľnosti žalovanému 1/ na notárskom úrade nebol osobne účastný, žalovaní 2/, 3/ s
týmto svedkom nikdy neboli v kontakte, preto vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné a neviedlo
by k náležitému objasneniu veci vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby. Vo vzťahu k zamietnutiu
návrhu žalobkyne na doplnenie dokazovania pripojením a oboznámením trestného spisu Okresného
súdu Nitra považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny a dôvodný. Žalobkyňa

neuviedlaspisovúznačkutrestnéhospisu, neuvádzala, žebysa totokonanievedenéOkresnýmsúdom
Nitra týkalo predmetných nehnuteľností a aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie tohto dôkazu by
bolo nadbytočné a nehospodárne.

13. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky

vykonaného dokazovania - svedecké výpovede Ing. E. a X. Q., v dôsledku čoho dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

14. Podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo

(odsek 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak (odsek 2).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, vykonané dôkazy
vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany konania. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť, uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. §192, §193, §205 CSP).Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods.2 CSP. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka
konania sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odvolací súd

preskúmaním veci nezistil nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie .Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie veľmi
podrobne a presvedčivo odôvodnil. V závere bodu 33. napadnutého rozsudku sa súd osobitne zaoberal
vyhodnotením svedeckých výpovedí Ing. E. a X. Q., tieto vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, preto
odvolacie námietky žalobkyne o nevyhodnotení svedeckých výpovedí Ing. E. a X. Q. boli nedôvodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi , navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodovalo v súlade s
jej požiadavkami a ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov.

16. Ďalšie odvolacie dôvody namietané žalobkyňou smerujú výlučne k dokazovaniu, ktoré sa viedlo k
okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2012 medzi ňou ako predávajúcou a žalovaným 1/
ako kupujúcim. Súd prvej inštancie skúmal kúpnu zmluvu z hľadiska, či ide o platný právny úkon, pričom
na základe vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ uzavretím
kúpnej zmluvy zo dňa 15.11.2012 nemali vážnu vôľu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá

by smerovala k trvalému prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného 1/.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla
dôkazné bremeno. Žiadne skutočnosti tvrdené žalobkyňou nenasvedčovali tomu a v konaní neboli
preukázané, že by tento právny úkon trpel vadami prejavu vôle, teda že by nebol urobený vážne,určite a zrozumiteľne. Aj vo vzťahu k vadám vôle (či právny úkon bol urobený slobodne a vážne)
súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil rozsudok, prečo považoval kúpnu zmluvu zo dňa 15.11.2012 za
platný právny úkon. Kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 má všetky podstatné náležitosti v zmysle § 588

Občianskeho zákonníka, je zrozumiteľná, určitá, je dodržaná aj zákonom vyžadovaná písomná forma
tohto právneho úkonu. Žalobkyňa v deň uzavretia kúpnej zmluvy obdržala od konateľa spoločnosti
žalovaného 1/ dohodnutú kúpnu cenu 56.000,- eur v hotovosti, pričom svoje tvrdenia, že pred notárskym
úradom vrátila konateľovi žalovaného 1/, resp. Ing. E. čiastku v sume 34.000,- eur, nepreukázala.
Tvrdenia žalobkyne o tom, že kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 bola len predstieraným právnym

úkonom nepreukazovalo ani následné správanie žalobkyne a žalovaného 1/ po uzavretí kúpnej zmluvy.
Žalobkyňa po dobu piatich rokov od uzavretia kúpnej zmluvy rešpektovala vlastnícke právo žalovaného
1/ k nehnuteľnosti, trestné oznámenie nepodala ani vtedy, keď ju v roku 2015 kontaktovala polícia a
oboznámila ju s tým, že vyšetruje trestný čin podvodu v súvislosti s podozrivými osobami Ing. P. E. a X.
V., preduzavretímkúpnejzmluvynaohliadkenehnuteľnostížalovaného2/uisťovalaobezpečnosti kúpy
a riadnom nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ňou a následne žalovaným 1/. Odvolací

súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že uzavretím
zmluvy zo dňa 15.11.2012 označenej ako kúpna zmluva vôľa žalobkyne a žalovaného 1/ smerovala k
založeniu zmluvného vzťahu zo zmluvy o pôžičke a k zabezpečeniu splnenia dlhu zo zmluvy o pôžičke.
Kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 je preto platným právnym úkonom. V daných súvislostiach sa súd
prvej inštancie správne vysporiadal aj s otázkou následného prevodu nehnuteľností tretím osobám,

a to žalovaným 2/, 3/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.01.2017. Súd prvej inštancie dospel k
správnemu právnemu záveru, že pokiaľ by aj v konaní bolo preukázané, že kúpna zmluva zo dňa
15.11.2012 je neplatným právnym úkonom, žalobe žalobkyne nebolo možné aj tak vyhovieť, pretože
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaní 2/, 3/, ktorí nehnuteľnosti následne nadobudli
od žalovaného 1/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.01.2017, boli dobromyseľnými nadobúdateľmi

týchto nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa v bode 33. napadnutého rozsudku osobitne venoval
postaveniu žalovaných 2/, 3/ ako dobromyseľným nadobúdateľom a potrebe odkloniť sa od všeobecnej
zásady nemo plus iuris v prospech žalovaných 2/, 3/, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd
plne stotožňuje. Už súd prvej inštancie dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
549/2015 zo dňa 16.03.2016. Z tohto nálezu vyplýva, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od
princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytnutá široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť
istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu, preto je vždy
potrebné dôsledne sa zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa pri jeho spochybňovaní treťou

osobou. Ústavný súd z hľadiska ústavnoprávnej ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke
právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Do vzájomnej kolízie sa takto dostali obidve ústavné hodnoty, princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, kedy nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z

oboch základných práv, treba prihliadať na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
tak všeobecné súvislosti tohto typu kolízie zásadných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
a rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má viesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nemá možnosť dozvedieť sa o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom konaní.

17. Rešpektujúc tieto východiská na danú vec aj odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ by aj
bolo v konaní preukázané, že kúpna zmluva zo dňa 15.11.2012 uzavretá medzi žalobkyňou a
žalovaným 1/ je neplatný právny úkon, žalobe žalobkyne aj tak nebolo možné vyhovieť, pretože z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaní 2/, 3/, ktorí nehnuteľnosť následne nadobudli

od žalovaného 1/ na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.01.2017 boli dobromyseľnými nadobúdateľmi
týchto nehnuteľností. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaní 2/, 3/ boli
pri nadobúdaní predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva v dobrej viere, že predávajúci - žalovaný 1/ je
vlastníkom nehnuteľnosti. Z vyjadrení žalovaných 2/, 3/ vyplýva, že pred uzavretím kúpnej zmluvy si
preverovali v katastri nehnuteľností zápis na liste vlastníctva a nehnuteľnosti kupovali s presvedčením,

že ich kupujú od vlastníka. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že žalovaní 2/, 3/ v dobre viere neboli. O dobrej viere žalovaných 2/, 3/ svedčí aj to, že pred
uzavretím kúpnej zmluvy bol žalovaný 2/ na ohliadke nehnuteľnosti, na ktorej priamo od žalobkyne ako
pôvodnej vlastníčky nehnuteľnosti mal potvrdené, že žalobkyňa nehnuteľnosti nadobudla v dražbe anásledne ich predala žalovanému 1/, uistila žalovaného 2/ o bezpečnosti kúpy a vôbec ho neupozornila
na akékoľvek riziká spojené s kúpou nehnuteľnosti. Žalovaní 2/, 3/ sa so žalobkyňou pred uzavretím
kúpnej zmluvy taktiež dohodli na tom, že žalobkyňa zostane v nehnuteľnosti bývať, bude platiť primerané

nájomné a tiež na ďalších podmienkach jej zotrvania v nehnuteľnosti. S ohľadom na investičný zámer
žalovaných 2/3/ im takýto nájomca vyhovoval, pretože bol predpoklad , že žalobkyňa bude platiť nájom
dlhodobo a žalovaní 2/3/ kupovali nehnuteľnosť nie pre seba na bývanie, ale ako investíciu. Z uvedených
skutočností možno vyvodiť, že žalovaní 2/, 3/ vynaložili obvyklú mieru opatrnosti, ktorú možno od
každého, kto by bol v podobnej situácii požadovať. Za tohto stavu bol právny názor súdu prvej inštancie,

že pri riešení otázky vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnosti práva žalobkyne ako nedbalého
vlastníka so zreteľom na princíp všeobecnej spravodlivosti musia ustúpim právam žalovaných 2/3/ ako
dobromyseľných nadobúdateľov nehnuteľností, vecne správny.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolanie žalobkyne bolo preto neopodstatnené.

20. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešným žalovaným 1/, 2/, 3/ bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania,

nakoľko boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).