Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118384550
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Záleská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:6118384550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členiek senátu

JUDr. Ivety Sopkovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu LASER servis, spol. s r.o., so sídlom
Lipová 3, 900 81 Šenkvice, IČO 35 755 989, právne zastúpeného VRBA & PARTNERS s.r.o., Sliezska
9, 831 03 Bratislava, IČO 35 918 225, proti žalovanému TRX, s.r.o., so sídlom Gen. M.R. Štefánika
6670/19, 911 01 Trenčín,
IČO 46 418 105, o zaplatenie 25 839,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 36Cb/18/2019-118 zo dňa 28. augusta 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25 839,84 eur s 9 % ročným úrokom
z omeškania od 16.11.2018 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v napadnutom výroku
III., ktorým priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu 100 % trov konania,
p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v časti

o zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 25 839,84 eur od 16.11.2018 do zaplatenia
žalobu zamietol, o d m i e t a.
III. Žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 25 839,84 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.11.2018 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
výrokom II. v časti o zaplatenie 5 % ročných úrokov

z omeškania zo sumy 25 839,84 eur od 16.11.2018 do zaplatenia žalobu zamietol a výrokom III. priznal
žalobcovi proti žalovanému náhradu 100 % trov konania.

2. Podanú žalobou, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy
25 839,84 eur so 14 % ročným úrokom z omeškania od 16.11.2018 do zaplatenia, paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur a náhrady trov konania, odôvodnil žalobca
tým, že jeho pohľadávka vznikla na základe neuhradených

89 odberateľských faktúr v celkovej výške 25 839,84 eur, vystavených žalobcom na ťarchu žalovaného
po dodaní tovaru. Dodanie tovaru preukazujú dodacie listy a prevzatie faktúr žalovaným, jeho pečiatka
a podpis na jednotlivých faktúrach. Žalobca pripojil k žalobe, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odseku
1.2. odôvodnenia rozsudku.3. Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz sp.zn.
31Up/1087/2018 zo dňa 14.12.2018, proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odpor s

odôvodnením. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že
faktúry, ktoré majú byť základom vzniknutého záväzku boli vystavené v rozpore so zmluvou medzi
stranami sporu. Žalobca a žalovaný sa ako zmluvné strany rámcovo dohodli na tom, že žalobca bude
poskytovať žalovanému najnižšie ním poskytované sumy v rámci ním realizovaného obchodu, teda že
mu bude poskytovať principiálne vždy nižšie ceny ako ceny, za ktoré žalobca dodával rovnaký tovar

svojim odberateľom, korí sú konečnými užívateľmi rovnakého tovaru. Toto dojednanie malo dôvod v
tom, aby žalovaný ako spoločnosť umiestňujúca tovary na trhu mal reálnu šancu v konkurenčnom
prostredí presadiť svoj (od žalobcu kupovaný) tovar. Toto dojednanie bolo zo strany žalobcu opakovane
porušené a vo faktúrach, ktoré boli vystavené, sú postavené ceny vyššie ako dodával žalobca priamym
spotrebiteľom tovaru. Tým významným spôsobom porušil dojednanie medzi zmluvnými stranami a
zároveň poškodil žalovaného, ktorému významne klesol obrat z dôvodu, že sa mu nedarilo umiestňovať

tovary na trhu. Neúspech
v umiestňovaní tovarov na trhu je v priamej príčinnej súvislosti s tým, že žalobca poskytol nižšie ceny
svojim konečným spotrebiteľom, a preto nebolo možné nielen dosiahnuť zisk, ale ani predávať tovary
na relevantnom trhu za nákupnú cenu. Uvedené žalovaný preukazoval kúpnymi zmluvami, z ktorých je
zrejmé, pri porovnaní s faktúrami, ktoré majú podklad pre nárok, že uvedené dojednanie bolo porušené.

Žalovaný sa so žalobcom opakovane pokúšal dojednať mimosúdne, avšak bezúspešne. Namietal, že
uplatnený úrok z omeškania nie je
vsúladesnariadenímvládyč.21/2013Z.z.a§3ods.6písm.a/zákonaoupomínacomkonaní. Žalovaný
pripojil k odporu listiny, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odseku 3.2. odôvodnenia rozsudku.

4. V písomnom vyjadrení zo dňa 29.1.2019 žalobca uviedol, že žiadna zmluva, ani rámcová dohoda o
tom, že žalobca bude poskytovať žalovanému iné ceny, a to znížením bežných cien, ako je to v prípade
iných svojich odberateľov, ktorí sú konečnými užívateľmi tovaru, neexistuje. Žalovaný takúto zmluvu k
odporu nepripojil k odporu, a preto je tento argument žalovaného neopodstatnený. Podľa názoru žalobcu
zmluvy predložené žalovaným nepreukazujú, že by žalovanému boli účtované vyššie ceny za tovar ako

subjektom, s ktorými boli uzatvorené kúpne zmluvy a predmetmi kúpnych zmlúv boli iné produkty, ako
boli dodávané žalovanému. Poukázal na to, že je potrebné zohľadniť, že predložené kúpne zmluvy v
prípade verejných obstarávateľov nie je možné aplikovať na dva podnikateľské subjekty ako je to v
prípade strán sporu. V prípade verejných súťaží ide o dlhodobejšie spolupráce
a dodávky tovaru, čo sa zohľadní aj v cenách za tovar. Žalobca mal zato, že argumentácia prezentovaná

žalovaným je v tomto smere vytrhnutá z kontextu a ide len o účelové tvrdenia so snahou spôsobovať
prieťahy a nehospodárnosť v konaní. V duchu zaužívanej obchodnej praxe a hospodárskej súťaže,
odhliadnuc od zmlúv verejných, žalobca nenašiel
v predložených kúpnych zmluvách žiadnu neférovosť, či neprofesionálne správanie podnikateľa.
Ani porovnaním kúpnych zmlúv predložených žalovaným a kúpnych zmlúv samotných strán sporu

(objednávka - faktúra- dodanie tovaru) žalobca nenašiel žiadne nezhody. Napr. v prípade toneru
Canon FX-10, čierny, za ktorý fakturoval žalovanému sumu 8,50 eur s DPH, podľa textu Kúpnej
zmluvy č. Z201612818-Z, uzatvorenej s Mestom Senec, nevyplýva, že by bola za rovnaký tovar v
tomto prípade účtovaná nižšia suma ako žalovanému. Predmetná kúpna zmluva obsahuje len údaj
o celkovej cene za 4 rozdielne produkty. Ostatné zmluvy obsahujú druh tovaru - tonery do tlačiarní,

ktoré však neboli žalovanému zo strany žalobcu, na základe objednávok žalovaného, dodávané, ani
žalobcom fakturované. V prípade kúpnej zmluvy so Strednou zdravotníckou školou v Považskej Bystrici
žalobca uviedol, že táto je nečitateľná, preto sa k nej nevedel vyjadriť. Mal však zato, že zmluvy
medzi žalobcom a verejným sektorom ako verejnými obstarávateľmi nie je možné aplikovať na daný
prípad dvoch podnikateľských subjektov. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaný, až do podania

odpor proti platobnému rozkazu, sa nikdy neohradil voči fakturovaným sumám, tieto nikdy nerozporoval
a na mnohopočetné výzvy na zaplatenie po lehotách splatnosti žalovaný nereagoval. Práve naopak
pokračoval v objednávaní tovaru od žalobcu počas rokov 2016 aj 2017. Žalobca nedisponuje žiadnymi
výhradami, či reklamáciami v tomto smere. Navyše to, že žalovaný nesúhlasí s cenami za dodaný tovar,
nezakladá dôvod na nesplnenie si záväzkov a na nezaplatenie za obdržaný tovar. Žalobca ku dňu

29.1.2019 neevidoval žiadne výhrady voči akosti dodaného tovaru, rovnako tak si žalovaný neuplatňoval
u žalobcu žiadne nároky z vád, či právnych vád tovaru. Žalobca tiež poukazoval na to, že strany sporu
si medzi sebou pre prípad omeškania dohodli úrokz omeškania 0,05 % denne, tak ako preukazujú faktúry priložené k žalobe. Nakoľko takáto výška nie je
podľa § 3 ods. 6 písm. a/ zákona o upomínacom konaní v žalobe prípustná, žalobca žiadal zaplatenie
úrokov z omeškania v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 3 ods. 6

písm. a/ zákona o upomínacom konaní vo výške
14 % ročne.

5. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného, ktorý sa na pojednávanie
dňa 28.8.2018 nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané. O odročenie

uvedeného pojednávania nežiadal a svoju neúčasť vopred neospravedlnil. Súd prvej inštancie nezistil
dôležitý dôvod pre odročenie uvedeného pojednávania v zmysle § 183 ods. 1 CSP. Na pojednávaní
vykonal dokazovanie listinami uvedenými v odseku 6. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
oboznámil odpor proti platobnému rozkazu, kúpne zmluvy č. Z201612818_Z zo dňa 27.5.2016, č.
Z201624902_Z zo dňa 12.9.2016, č. Z201613365_Z zo dňa 2.6.2016, zmluvu na renováciu tonerov a
písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 29.1.2019.

6. Zistený skutkový stav právne posúdil súd prvej inštancie podľa § 409 ods. 1, § 447,
§ 448 ods.1, 2, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa § 1 ods.1 - 3
a § 2 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka. V zmysle § 448 ods. 1 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie zaviazal

žalovaného na zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny za dodaný tovar, vyfakturovanej žalovanými faktúrami
spolu v sume 25 839,84 eur. Uviedol, že žalovaný uzavretie kúpnych zmlúv so žalobcom, ani dodanie
tovaru vyfakturovaného žalovanými faktúrami nerozporoval. Vyhodnotil, že v spore neboli označené,
ani preukázané žiadne reklamácie vád predmetného tovaru a nebolo preukázané, že by žalovaný v
období od prevzatia tovaru až do podania odporu v tomto spore namietal kúpne ceny tovaru, fakturované

žalovanými faktúrami. Žalovaný v spore neoznačil žiadny konkrétny tovar, pri ktorom by mal námietky
voči správnosti jeho ceny, vyfakturovanej žalovanými faktúrami. Svoje tvrdenie, že uvedené faktúry
boli vystavené v rozpore so zmluvou uzavretou medzi stranami sporu, žalovaný v spore nepreukázal.
Z predložených faktúr a písomných kúpnych zmlúv je zrejmé, že ich predmetom bolo viacero druhov
tovarov, pričom žalovaný nezdôvodnil, pri ktorom tovare konkrétne mu mal žalobca fakturovať nižšiu

cenu oproti vyfakturovanej kúpnej cene. Žalovaný taktiež nepreukázal svoje tvrdenie o uzavretí dohody
so žalobcom, podľa ktorej by mu mal žalobca dodávať predmetný tovar za ceny nižšie, než za ktoré
rovnaký tovar žalobca dodával priamym spotrebiteľom tovaru. Súd prvej inštancie podotkol, že uvedené
tvrdenia žalovaného z ním predložených kúpnych zmlúv, ani zo žalovaných faktúr a k nim pripojených
dodacích listov a objednávok, nevyplývajú. Žalovaný kúpnu cenu v sume 25 839,84 eur doteraz

žalobcovi neuhradil. Konštatoval, že s plnením záväzku zaplatiť kúpnu cenu je žalovaný v omeškaní. Z
dôvodu omeškania súd prvej inštancie v zmysle § 369
ods.2Obchodnéhozákonníkaa§1ods.2nariadeniaVládySlovenskejrepublikyč.21/2013Z.z.,ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, v znení neskorších predpisov, zaviazal
žalovaného i na zaplatenie 9 % ročných úrokov z omeškania zo sumy

25 839,84 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, teda v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov. V
časti o zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy
25 839,84 eur od 16.11.2018 do zaplatenia súd prvej inštancie, v zmysle § 369
ods. 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 2 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č.

21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, v znení neskorších
predpisov, žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko žalobca opodstatnenosť takto uplatnených úrokov z
omeškania v spore nepreukázal. Zároveň súd prvej inštancie podotkol, že ustanovenie § 3 ods. 6 písm.
a/ zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní v znení neskorších predpisov upravuje náležitosti
návrhu na vydanie platobného rozkazu

v upomínacom konaní, nestanovuje však sadzbu úrokov z omeškania v obchodných záväzkových
vzťahoch. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie zaviazal žalovaného i na
zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255

ods. 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti (časti uplatnených
úrokov z omeškania), priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ zákona č. 160/2015 Zb. Civilného sporového poriadku v znení

neskorších predpisov (ďalej len CSP), nakoľko rozsudok trpí viacerými vadami uvedenými v odvolaní.
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil, nevykonal dostatočné dokazovanie v konaní, ktoré by bolo významné
pre rozhodnutie vo veci samej, čo nepochybne by malo za následok vydanie odlišného rozhodnutia
súdom prvej inštancie. Predovšetkým nevykonal dokazovanie výsluchom oboch strán sporu. V prípade,

ak by súd pristúpil k predmetnému dokazovaniu, a to najmä výsluchom žalovaného,
dospel by jednoznačne k odlišnému záveru, a to najmä v tom smere, že by sa detailnejšie
objasnila existencia dohody medzi žalobcom a žalovaným, ktorej obsahom bolo poskytovanie žalobcom
žalovanému vždy nižšej ceny za dodaný tovar ako ceny, za ktoré žalobca dodával rovnaký tovar svojim
odberateľom, ktorí sú konečnými užívateľmi rovnakého tovaru. Žalovaný by tak jasne a zreteľne
objasnil príčiny a dôvody tejto dohody, najmä skutočnosť, že v prípade, ak by žalovaný súhlasil s cenami

tovaru dodávaným žalobcom v takej výške, ako sú uvedené na predmetných sporných faktúrach, bolo
by to pre žalovaného absolútne deštruktívne, keďže žalovaný by následne bol nútený predmetný tovar
predávať svojim spotrebiteľom za oveľa vyššie ceny, a teda spotrebitelia by odmietli takýto drahý tovar
kúpiť a následne by teda žalovaný nedosiahol žiaden zisk. Vykonanie dokazovania prostredníctvom
výsluchov strán sporu bolo nepochybne potrebné pre správne rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný mal

za to, že v danej veci je možné správne rozhodnúť výhradne tak, že súd zopakuje dokazovanie v
tejto veci výsluchom žalobcu a žalovaného, a to za účelom zistenia skutočného skutkového stavu v
tejto právnej veci, a tým preukázania existencie predmetnej dohody medzi stranami sporu. Navrhol, aby
odvolací súd uvedené dokazovanie vykonal. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP a § 191 ods. 1 CSP
žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé, na základe akých skutočnosti súd vyhovel podanej žalobe a zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 25 839,84 eur spolu s úrokmi z omeškania. Súd prvej inštancie
uviedol, že z predložených listinných dôkazov žalovaným nevyplývajú uvádzané tvrdenia žalovaného v
súvislosti s existenciou predmetnej dohody medzi stranami sporu, čo však žalovaný rozporoval v plnom
rozsahu, keďže je z nich jasne a zreteľne zrejmé, že pri porovnaní s faktúrami, ktoré majú podklad pre

nárok, bolo uvedené dojednanie porušené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

9. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.11.2019 k odvolaniu žalovaného uviedol, že dňa 28.8.2019 sa vo
veci uskutočnilo pojednávanie a ako je zo zápisnice z pojednávania zo dňa 28.8.2019 a zo samotného

rozsudku zrejmé, žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, doručenie predvolania mal riadne vykázané.
O odročenie pojednávania nežiadal. Svoju neúčasť ospravedlnil, pričom súhlasil, aby súd prvej inštancie
prejednal spor v jeho neprítomnosti a ospravedlnenie odôvodnil hospodárnosťou konania. Žalobca
mal jednoznačne za to, že tvrdenia žalovaného o nedostatočnom vykonaní dokazovania a o potrebe
zopakovania dokazovania prostredníctvom výsluchu žalovaného sú len účelové s cieľom vyhnúť sa

plneniu povinnosti, ktorá mu bola uložená rozsudkom. Žalovaný vedel
o nariadenom pojednávaní, i napriek tomu sa naň nedostavil a súhlasil, aby súd konal v jeho
neprítomnosti. Žalobca bol toho názoru, že v prípade, ak žalovaný chcel k veci zaujať stanovisko, mal
sa dostaviť na vytýčené pojednávanie a nie čakať na vyhlásenie rozsudku
a následne navrhovať dokazovanie prostredníctvom výsluchov na odvolacom súde. S poukazom

na § 384 ods. 2 CSP a § 366 CSP žalobca zdôraznil, že žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie nenavrhol žiadne vykonanie dokazovania, v konaní bol nečinný. V konaní nie sú splnené
podmienky v zmysle § 366 CSP, a preto návrh žalovaného na vykonanie dokazovania pred odvolacím
súdom považoval za bezpredmetný. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o nedostatočnom
odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie riadne a správne vyhodnotil predložené listinné dôkazy v

zmysle § 191 ods. l CSP vychádzajúc z odseku 8. odôvodnenia rozsudku. Žiadne ďalšie dôkazy, ktoré
by bolo potrebné hodnotiť, neboli zo strany žalobcu ani žalovaného navrhnuté. Dôkazy, ktoré mal súd
prvej inštancie k dispozícii vyhodnotil správne. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

10. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.11.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa bolo žalovanému doručené
dňa 20.11.2019. Postupom podľa § 374 ods. 1 CSP žalovaný možnosť vyjadriť sa nevyužil.11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie čo do výroku I. a III. podala
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa §
359 CSP a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1

CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť
rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia

preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380
ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý výrok I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie
vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem, a dňa 25.11.2020 verejne vyhlásil vo veci rozsudok za dodržania postupu podľa § 219 ods. 3
CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, keď oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.

13. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

14. V rámci postupu podľa § 380 ods. 2 CSP odvolací súd posudzoval a hodnotil odvolacie tvrdenie

žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku, nakoľko z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé, na základe akých skutočností súd prvej inštancie vyhovel žalobe čo do istiny a úroku z
omeškania. Podľa názoru žalovaného odôvodnenie rozsudku nemá náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
Odvolacie tvrdenie tohto obsahu podradil odvolací súd pod uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Písomné vyhotovenie rozsudku má zákonom predpísanú formu a obsahové časti. Právo na

dostatočné odôvodnenie rozsudku (súdneho rozhodnutia) je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Cez povinnosť súdov riadne dodržiavať ústavné práva
subjektov zúčastnených na konaní sa zabezpečuje plnenie ústavnej úlohy súdov vykonávať súdnictvo.
Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov

dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu vyjadrenému vo výroku rozsudku, teda tej časti rozsudku, ktorá je
v spore konkrétnych strán sporu/účastníkov konania záväzná. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné
aj z hľadiska práva neúspešnej strany sporu namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdu pri uplatnení odvolania ako riadneho opravného prostriedku. V odôvodnení rozsudku je potrené
uviesť vždy iba podstatný obsah procesných úkonov a prednesov strán sporu, ktoré sú relevantné

pre konanie a rozhodnutie. To platí rovnako aj pre vykonané dôkazné prostriedky. Odôvodnenie
rozsudku má obsahovať predovšetkým jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom
si neodporujú. Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2 CSP určuje základné obsahové náležitosti akvalitatívne požiadavky na odôvodnenie a z tohto ustanovenia možno vyvodiť záväznú logickú štruktúru
odôvodnenia.

17. V súlade s právnou doktrínou a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie a jednotlivých odsekov tohto odôvodnenia odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie má základné obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP a tieto sú bezpochyby
zrejmé aj zo štruktúry písomného vyhotovenia rozsudku v členení na jednotlivé odseky. Z odsekov 1.1.,
1.2. a 4. odôvodnenia vyplýva, že odôvodnenie rozsudku obsahuje uvedenie čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a predložil na preukázanie svojich tvrdení a aké prostriedky
procesného útoku použil. Z odsekov 2., 3.1. a 3.2. odôvodnenia vyplýva, že odôvodnenie obsahuje
vyjadrenie žalovaného ako aj uplatnenie prostriedkov procesnej obrany predložením listín. V odseku
5. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie procesný postup, pri ktorom uplatnil postup podľa § 183
ods. 1 CSP a v odseku 6. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, ktorými vykonal
dokazovanie. V odsekoch 7.1. - 7.11. odôvodnenia citoval súd prvej inštancie znenie právnych noriem

právnych predpisov, Obchodného zákonníka a nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z.,
podľa ktorých právne posúdil zistený skutkový stav. Odseky 8. a 9. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie obsahujú nielen jednotlivé skutkové zistenia, ale aj ustálený skutkový stav veci a vyhodnotenie
dôkaznej situácie, a to aké zistenia vyvodil z dôkazov. Hodnotenie vykonaných dôkazov obsahuje úvahy
súdu prvej inštancie, ktoré majú logickú postupnosť a oporu v skutkových zisteniach. Súd prvej

inštancie presne a jasne uviedol, čo považoval za preukázané a ktoré tvrdenia žalovaného vyhodnotil
ako nepreukázané, a teda sporné. Zistený skutkový stav podriadil pod príslušné právne normy, ktoré vo
veci aplikoval a túto aplikáciu vyjadril svojím myšlienkovým postupom. Odvolací súd je toho názoru, že
formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú určité a zrozumiteľné, odôvodnenie
je ako celok presvedčivé a z hľadiska obsahu spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku. Odvolací súd sa

nestotožňuje s prezentovaným názorom žalovaného, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na
základe akých skutočností súd prvej inštancie vyhovel žalobe. Toto odvolacie tvrdenie posúdil odvolací
súd ako nedôvodné. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu, ktorý znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s
poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka žalobe o splnenie peňažnej povinnosti

čo do výroku I. vyhovel. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku a v rámci postupu podľa § 387
ods. 2 CSP uvádza :

19. Základom rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného je aplikácia
ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie. Pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP nie je odvolací súd povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom
opätovne zopakovať tie isté skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd
prvej inštancie, a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/2009, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005). V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky dal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku odpoveď na podstatné a právne
významné okolnosti dané v sporovej veci. Vo vzťahu ku konaniu pred odvolacím súdom a k odôvodneniu
rozsudku odvolacieho súdu je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na
každý odvolací dôvod, ale len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo
16. marca 2005 „... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní...“.

20.Vychádzajúczobsahuspisu,skutkovéhostavuzistenéhoapreukázanéhovykonanýmdokazovaním,
vrátane vyjadrení strán sporu (odpor žalovaného, vyjadrenie žalobcu k odporu) ako prostriedkovprocesného útoku a procesnej obrany je odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, toho názoru, že
žalovaný nesplnil dôkaznú povinnosť.

21. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana
sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi dôkaznou povinnosťou
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť povinnosť označiť/predložiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v

sporovom konaní spočíva
v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa
dôkaznébremenoviaže.Okruhrozhodujúcichskutočností,ktorésatýkajúpovinnostitvrdeniaadôkaznej
povinnosti je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Právna
norma určuje rozsah dôkazného bremena a aj jeho nositeľa. Posúdenie otázky, či strana sporu uniesla
dôkaznú povinnosť, ktorá ju v konkrétnom spore zaťažovala, spočíva v každom konkrétnom sporovom

konaní na posúdení konkrétnych skutkových okolností. Dôkazná povinnosť je inštitútom procesného
práva. Vzájomná väzba povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejavuje vo výsledku sporu, v
danom spore vyhovením žaloby čo do istiny a čiastočne aj čo do úroku z omeškania.

22. V zmysle § 185 CSP o tom, ktorými z navrhnutých dôkazov sa bude vykonávať dokazovanie,

rozhoduje súd. Vykonávaním/vykonaním dôkazov získava súd podstatné skutkové poznatky o veci pre
rozhodnutie a v dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov, ktoré dávajú
informáciuoskutkovýchokolnostiachzakladajúcichaodôvodňujúcichprejednávaný,žalobouuplatnený,
nárok. Z obsahu podanej žaloby jasne vyplýva, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia
kúpnych cien za dodávané

a dodané tovary, ktorých kúpnu cenu vyúčtoval žalovanému faktúrami v súlade s dodacími listami v
súhrnnej výške. V súlade s § 132 ods. 3 CSP žalobca pripojil k žalobe dôkazy na preukázanie tvrdených
rozhodujúcich konkrétnych skutočností.

23. Žalovaný, na rozdiel od žalobcu, v odpore proti platobnému rozkazu (prvý procesný úkon žalovaného

v konaní) tvrdil, že so žalovaným uzatvoril rámcovú zmluvu, poukázal na účel jej uzatvorenia a predmet
zmluvy s tým, že následne tvrdil, že žalobca túto zmluvu porušoval, v dôsledku čoho klesol žalovanému
obrat a nepodarilo sa mu umiestňovať dodané tovary na trhu. Žalobca poskytoval svojím konečným
spotrebiteľom nižšie ceny za tovar a žalovaný nemohol dosiahnuť zisk a predávať rovnaké tovary ani
za nákupné ceny od žalobcu. Svoje tvrdenia preukazoval žalovaný kúpnymi zmluvami, ktoré uzatvoril

žalobca s iným subjektom ako žalovaným.

24. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 29.1.2019. Vyjadrenie žalobcu bolo
žalovanému doručené dňa 25.2.2019. Od 25.2.2019 do 27.8.2019, kedy žalovaný doručil súdu prvej
inštancie ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní dňa 28.8.2019 s tým, že sa tohto pojednávania

nezúčastní z dôvodu zahraničnej pracovnej cesty a súhlasí s tým, aby súd prvej inštancie vec prejednal
v jeho neprítomnosti (č.l. 113 súdneho spisu), sa žalovaný vo veci nevyjadril ani nenavrhol vykonanie
žiadnych dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, najmä na tvrdenie, že so žalobcom uzatvoril rámcovú
zmluvu, ktorú žalobca porušoval.

25. Primárne sa súd prvej inštancie riadil nielen v rámci prípravy pojednávania, ale aj v ďalšom
priebehu konania a dokazovania, úvahou v intenciách žalobcom tvrdených rozhodujúcich skutočností,
že žalobca dodal žalovanému tovar a dodaním a prevzatím tovaru vznikla žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi kúpne ceny, čo nepochybne určilo predmet konania a predmet dokazovania v rozsahu
hypotézy právnych noriem upravujúcich spornosť právneho pomeru - práv a povinností strán sporu.

Kúpnazmluvavobchodnýchzáväzkovýchvzťahochpatrímedzikonsenzuálnezmluvyavznikádohodou
zmluvných strán o jej podstatných častiach/náležitostiach. Žalovaný rozhodujúce skutočnosti a tvrdenia
žalobcučododruhuamnožstvadodanéhotovarunerozporovalžiadnymkonkrétnymtvrdenímvovzťahu
k jednotlivým faktúram a dodacím listom. Rozporoval cenu tovarov, a to len v tom zmysle, že tieto
ceny mali byť nižšie z dôvodu existencie rámcovej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu na strane

žalovaného k predmetu konania absentuje povinnosť tvrdenia v potrebnom rozsahu, ktorým by tvrdil
nielen konkrétne okolnosti uzatvorenia rámcovej zmluvy, ale aj konkrétny dohodnutý predmet zmluvy a
jeho vplyv na ceny tovarov alebo na spôsob určenia ceny tovarov, prípadne tvrdil dohodnutie pevných
cien tovarov. Listinné dôkazy predložené žalobcom, ktorých obsah žalovaný nepoprel, preukazovali,že jednotlivé dodávky tovarov medzi žalobcom a žalovaným sa uskutočňovali v období od 21.3.2016
do 15.11.2017. Písomné prejavy žalovaného vykonané v konaní neobsahujú žiadne tvrdenia smerujúce
k reklamácii cien tovarov v zmysle ním tvrdenej uzatvorenej rámcovej zmluvy počas obdobia, kedy

mu žalobca dodal a žalovaný prevzal dodávané tovary podľa dodacích listov. Tvrdenia žalovaného
nepodporujú ani skutočnosti obsiahnuté v dôkazoch, ktoré pripojil k odporu. V tejto súvislosti posúdil
odvolací súd tvrdenia žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní súd ako všeobecné
bez výpovednej hodnoty na skutkový stav a právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku náležite a správne uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalovaný

v zmysle článku 8 základných princípov CSP a § 185 ods. 1 CSP nesplnil dôkaznú povinnosť, čo malo
v danej veci za následok jeho procesný neúspech v konaní. Pri hodnotení dôkazov nemožno súdu prvej
inštancie vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaný namieta
v odvolaní.

26. Na záver odvolací súd uvádza, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primáme upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam
dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu,

ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Okresný súd sa preto správne v
odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré boli z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovanézarozhodujúce,pretoževšeobecnýsúd-súdprvejinštancienemusídaťodpoveďnavšetky

otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V sporovým konaní, akým je aj tento spor medzi
žalobcom a žalovaným, nemal súd prvej inštancie bez návrhu žalovaného dôvod ani povinnosť vykonať
výsluch strán sporu. Žalovaný v žiadnom svojom podaní, ktoré adresoval a doručil súdu prvej inštancie,
vykonanie dôkazu výsluchom oprávnených osôb nenavrhol a vykonanie týchto dôkazov v odvolacom

konaní nespĺňa zákonnú podmienku novoty podľa § 366 písm. d/ CSP.

27. Odvolací súd po vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení konštatuje, že v odvolacom konaní
nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré
vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku. Rozsudok

súdu prvej inštancie je vo výroku I. vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu
a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
III. o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady

zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj
u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Žalovanému ako plne úspešnej strane sporu čo do istiny patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov konania.

29. Odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v časti o
zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 25 839,84 eur od 16.11.2018 do zaplatenia súd
prvej inštancie žalobu zamietol, odvolací súd podľa § 386 písm. b/ CSP v spojení s § 359 CSP odmietol.
V tejto časti žalobou uplatneného nároku bol žalovaný úspešný, pretože žalobca uplatnenie úroku z
omeškania 5 % (uplatnil 14 % ročný úrok z omeškania) nepreukázal a žalobcovi súd priznal 9 % úrok

z omeškania ako zákonný úrok z omeškania. V tejto časti nie na strane žalovaného splnená procesná
podmienka subjektívnej stránky prípustnosti odvolania, pretože rozhodnutím súdu prvej inštancie nebol
žalovaný negatívne dotknutý a nebola mu spôsobená ujma.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).