Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. október 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 12C/52/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412204352
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Mazúchová

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6412204352.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci

žalobcu Z. V., B.. XX.XX.XXXX, O. X. O. XXX/X, XXX XX Ž., štátny občan SR, právne zastúpeného
Mgr. Et Mgr. Líviou Kosťovou, advokátkou so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom,
proti žalovanému T. O., B.. XX.XX.XXXX, O. X. V.-V. XXX, XXX XX V.-V., štátny občan SR, právne
zastúpenému JUDr. Rodolfom Fajbíkom, advokátom so sídlom Ul. Dobšinského č.14, 969 33 Banská
Štiavnica, o zaplatenie 39.832,69 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 26.03.2012, doručenou súdu dňa 29.03.2012, domáhal zaplatenia sumy
39.832,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % p.a. zo žalovanej sumy od 01.04.2009 do
zaplateniaanáhradytrovkonania.Žalobuodôvodniltým,žedňa14.10.2001ústneuzavrelsožalovaným
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej prenechal žalovanému sumu vo výške 3.319,39 Eur (100.000,-Sk).
Následne uzavrel so žalovaným niekoľko dodatkov k zmluve, na základe ktorých mu celkovo požičal
ďalších 36.513,30 Eur (1.100.000,-Sk), a to dňa 30.12.2001 sumu 4.979,09 Eur, dňa 27.03.2002 sumu
3.319,39 Eur, dňa 03.05.2002 sumu 3.319,39 Eur, dňa 02.07.2002 sumu 3.319,39 Eur, dňa 04.09.2002

sumu 3.319,39 Eur, dňa 11.11.2002 sumu 11.617,87 Eur a dňa 03.01.2003 sumu 6.638,78 Eur. Spolu
tak žalovanému požičal celkovú sumu 39.832,69 Eur (1.200.000,-Sk) s dobou splatnosti do 31.03.2009.
Žalobca dňa 22.09.2009 zaslal žalovanému pokus o zmier, na základe ktorého ho požiadal o vrátenie
požičaných finančných prostriedkov tak, aby prvá splátka 10% z pôžičky bola uhradená do 30 dní odo
dňa doručenia výzvy. Žalovaný požadovanú sumu neuhradil, pričom dňa 19.10.2009 reagoval na výzvu
tvrdením, že podľa jeho názoru sú ich vzájomné obchodno-záväzkové vzťahy vyrovnané. Žalovaný
nereagoval ani na ďalšie výzvy, rovnako ani na poslednú zo dňa 18.01.2012, ktorá mu bola doručená

do vlastných rúk, preto sa obrátil so žalobou na súd.

2. Súd dňa 15.05.2012 vydal v skrátenom konaní platobný rozkaz sp.zn. 11Rob/236/2012-18, ktorým
zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Žalovaný v odpore proti
platobnémurozkazupoprelexistenciužalobcomuplatnenéhonárokuadôvodyuvedenévžalobeoznačil
za nepravdivé a zavádzajúce s tým, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatnil neexistuje. Z uvedených
dôvodov žalovaný žiadal platobný rozkaz zrušiť v celom rozsahu a po vykonanom dokazovaní, žalobu

v celom rozsahu zamietnuť.

3. Na pojednávaní nariadenom na deň 09.08.2012 žalobca zotrval na podanej žalobe a poukázal na
predložené výdavkové pokladničné doklady (založené na č.l. 5 až 8) , ktoré potvrdzujú odovzdaniefinančných prostriedkov žalovanému. Žalovaný na pojednávaní vzniesol námietku premlčania s
poukazom na skutočnosť, že posledný doklad preukazujúci poskytnutie pôžičky je z januára 2003,
vzhľadomnačotrojročnápremlčaciadobauplynulavroku2006.Žalovanýnepoprelskutočnosť,žeurčité

finančné sumy mu boli zo strany žalobcu poskytnuté, zároveň uviedol, že dané sumy boli v priebehu
roka 2003 vyplatené, čo preukazoval poznámkami, založenými na č.l. 31. K námietke premlčania sa
žalobca podrobne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 10.04.2013 v ktorom uviedol, že pôžička mala
byť splatná do dňa ukončenia spolupráce, pričom posledná faktúra ohľadne spolupráce bola vystavená
dňa 30.03.2009, a vtedy sa aj skončila spolupráca medzi žalobcom a žalovaným. Týmto dňom došlo aj k

splatnosti záväzku, pričom začiatok premlčacej doby nastal dňom nasledujúcim po tomto dni, t.j. počnúc
dňom 01.04.2009. Pre prípad, ak čas plnenia nebol dohodnutý, splatnosť by nastala dňom, kedy po
prvý krát uplatnil svoje právo, t.j. kedy podľa § 563 Občianskeho zákonníka prvý raz požiadal o plnenie
záväzku, pričom týmto dňom je deň 22.09.2009, vzhľadom na čo premlčacia doba by začala plynúť
nasledujúcim dňom, t.j. počnúc dňom 23.09.2009. Žalobca poukázal na závery vyslovené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR, č.k. 4Cdo/146/2008. Námietku premlčania preto žalobca označil za nedôvodnú.

4. V ďalšom priebehu konania súd na nariadenom pojednávaní dňa 10.04.2013 vypočul navrhnutých
svedkov, ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že majú vedomosť o poskytovaní finančných prostriedkov,
osobnevšakpriichodovzdávaníneboli,nevedelisapretovyjadriťkuskutkovýmokolnostiamodovzdania
a prevzatia finančných prostriedkov.

5. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo dňa 10.04.2013 sp.zn. 12C/52/2012-49 zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 39.832,69 Eur spolu s 8,5 % -ným ročným úrokom z omeškania
od 01.04.2009 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalovaného zároveň
zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3.911,54 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia na číslo účtu právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení súd uviedol, že z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným ako fyzickými osobami došlo k ústnemu
uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej v období od roku 2001 do roku 2003 žalobca žalovanému
poskytol pôžičky v celkovej výške 39.832,69 Eur. Vrátenie pôžičky preukázané nebolo. Námietku
premlčania súd nepovažoval za dôvodnú s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.

4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008. Ak splatnosť pôžičky nebola určená dohodou, možno podľa § 563
Občianskeho zákonníka o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh v
prvý deň potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z dôvodu, že námietka premlčania bola uplatnená
nedôvodne a žalovaný nepredložil žiadne doklady svedčiace o splatení záväzku, súd podanej žalobe
vyhovel

6. Proti prvostupňovému rozsudku podal žalovaný odvolanie.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného rozhodol uznesením
sp. zn. 16Co/735/2013-95 zo dňa 30.04.2014 tak, že prvostupňový rozsudok Okresného súdu Žiar

nad Hronom č.k. 12C/52/2012-49 zo dňa 10.04.2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že z doteraz vykonaného dokazovania
nevyplýva záver súdu prvého stupňa o existencii dohody o čase plnenia (splatnosti dlhu), pričom
prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol, na základe ktorých dôkazov a na základe akých
skutočnostídospelktomutoskutkovémuzisteniu,anineuviedolakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazov

riadil a na základe čoho dospel k skutkovému zisteniu, že medzi stranami sporu došlo k dohode, že
finančné prostriedky budú vrátené po ukončení spolupráce, ak žalovaný po celý čas existenciu takejto
dohody popieral. Odvolací súd poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu
k existencii dohody o splatnosti dlhu neobsahuje žiadne hodnotiace úvahy, či myšlienkové postupy
okresného súdu, na základe ktorých dospel k záveru, že uvedená dohoda o splatnosti dlhu uzavretá

bola, a čo bolo jej obsahom. Odvolací súd zároveň uviedol, že uzavretie dohody o splatnosti dlhu, (resp.
kedy mala splatnosť nastať) z doposiaľ vykonaných dôkazov nevyplýva, zostáva preto len v rovine
tvrdenia,pričomokresnýsúdvychádzalpritomtoskutkovomzáverevýslovnelenztvrdenížalobcu,preto
odvolací súd považoval odvolaciu námietku za dôvodnú. Vydanie takéhoto rozhodnutia neobsahujúceho
dostatočné odôvodnenie možno preto považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom,

keď nedostatok dôvodov zároveň robí rozhodnutie aj v inštančnom postupe nepreskúmateľným pre
jeho neurčitosť. Úlohou okresného súdu po vrátení veci na opätovné prejednanie bude predovšetkým
vykonať dokazovanie v intenciách odvolacieho súdu a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť, či medzi
stranami sporu došlo alebo nedošlo k uzavretiu dohody o čase plnenia a v prípade, ak k uzavretiu takejtodohody nedošlo, opätovne posúdiť vznesenú námietku premlčania v zmysle vysloveného právneho
záveru odvolacieho súdu. V ďalšom konaní bude nevyhnutné, aby okresný súd vysvetlil, akými úvahami
sa pri rozhodovaní o námietke premlčania riadil, a v prípade, ak zotrvá na záveroch vychádzajúcich z

rozhodnutia NS SR, sp. zn. 4 Cdo/146/2008, vysporiadal sa s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, príp.
aj Najvyššieho súdu ČR, na ktorú vo vyslovenom právnom názore poukázal odvolací súd, a uviedol,
na základe akých konkrétnych okolností prípadu na ňu okresný súd neprihliadal. Len v prípade, ak
opätovne dospeje okresný súd k právnemu záveru, že nárok navrhovateľa premlčaný nie je, posúdi jeho
dôvodnosť.

8. K otázke premlčania odvolací súd uviedol, že v prípade, že splatnosť dlhu nebola dohodnutá a ani
inak určená, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Inak povedané,
pre počiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade rozhodujúci deň bezprostredne nasledujúci po
dni, kedy došlo k vzniku dlhu, teda nie až deň, kedy došlo k splatnosti dlhu. Vyplýva to z toho, že veriteľ
môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a teda svoje právo aj vykonať. Tento

názor je konštantný v staršej právnej teórii (porovnaj napr. Š. Luby: Slovenské všeobecné súkromné
právo, 1.zväzok, Bratislava: Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, ktorý uvádza, že plynutie času
pri premlčaní začína v prípade relatívnych právnych nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa
stali splniteľnými, t.j. actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom
začne premlčanie od okamžiku vzniku pohľadávky“ alebo Š. Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava:

Právnickéštúdie1958,str.270),aleajvnajnovšejprávnejteórii(porovnajnapríkladFekete,I.:Občiansky
zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 498); a k rovnakému záveru dospela aj
judikatúra súdov (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz/99/1981 zo dňa
30.11.1981 uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 28/1984, podľa ktorého „ak nebola
doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom

po vzniku dlhu“, ku ktorému sa prihlásila aj aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napríklad v rozsudku sp. zn. 1Cdo/25/2003 zo dňa 24.06.2003 uverejnenom v zbierke rozhodnutí
pod č. R 91/2004, v rozsudku sp. zn. 1Cdo/148/2004 zo dňa 16.12.2004 alebo v rozsudku sp. zn.
4Cdo/66/2006 zo dňa 26.09.2007 ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky napríklad v rozsudku sp.
zn. 33Cdo/2634/2008 zo dňa 28.01.2011, v uznesení sp.zn. 28Cdo/2645/2006 zo dňa 22.11.2006, v

rozsudku sp. zn. 33Odo/846/2006 zo dňa 24.07.2008, v rozsudku sp. zn. 23Cdo/841/2009 zo dňa
18.05.2009, v uznesení sp. zn. 33Cdo/3986/2010 zo dňa 30.08.2012. Opačný názor na posudzovanú
otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008 v tom zmysle, že premlčacia doba
na uplatnenie práva v takomto prípade začína plynúť až po splatnosti dlhu po výzve veriteľa, s

ktorým sa však odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nestotožňuje najmä z dôvodu, že objektívny
charakter začiatku plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva, ako tento vyplýva z ustanovenia §
101 Občianskeho zákonníka, robí závislým na subjektívnom rozhodnutí veriteľa vyvolať alebo nevyvolať
splatnosť dlhu cestou výzvy na zaplatenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka.

9. Záverom odvolací súd uviedol, že v prejednávanom prípade ide o plnenie zo zmluvy o pôžičke, a
finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi poskytnuté. Ak by mala premlčacia lehota začať plynúť až
od splatnosti záväzku, potom by aplikáciou vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp.zn.
4Cdo/146/2008) došlo k posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu,
a to v zrejmom rozpore s účelom samotného inštitútu premlčania. Nemožno mať za to, že by týmto

spôsobom bol splnený účel premlčania, ktorým je obrana povinného subjektu proti právam, ktoré trvali
dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Vzhľadom na vyššie uvedené plynutie času od
poskytnutia pôžičiek až po výzvu na zaplatenie dlhu, nie je možné vyvodiť, žeby vyššie uvedený právny
záver dovolacieho súdu nebol súladný so zásadou dôvery v právo, nakoľko veriteľ netrpel hrozbou
začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu a mal možnosť požiadať o plnenie, a tým

vyvolať i splatnosť záväzku skôr, ak si bol vedomý, že čas plnenia nebol dohodnutý a ani určený iným
spôsobom. Nie je možné priznať veriteľovi možnosť vyvolať splatnosť záväzku podľa slobodnej vôle
kedykoľvek, čím by neprípustne posúval začiatok plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú
dobu. Naviac, v takomto prípade aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 je
pripustená možnosť namietať, resp. aplikovať ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odmietnuť

ochranu práva veriteľa, uplatneného až po neodôvodnene dlhej dobe po vzniku záväzku.

10. Po vrátení veci na nové konanie okresný súd v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho
súdu doplnil dokazovanie ohľadne skutočnosti, či bola medzi stranami sporu uzavretá dohoda o časevrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. Predvolaný svedok Anton Uram vo svojej výpovedi
uviedol, že má vedomosť o tom, že finančné prostriedky mali byť vrátené po skončení spolupráce.
Svedok ďalej uviedol, že nebol osobne prítomný pri tom, keď sa žalobca so žalovaným dohadovali o

vrátení finančných prostriedkov, má to len z rozprávania sa so žalobcom a žalovaným. Rovnako ostatní
svedkoviavypovedali,ženeboliosobneprítomnípriodovzdávanífinančnýchprostriedkovanipriuzavretí
dohody o čase plnenia, resp. o čase vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov.

11. Dňa 01.júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil dovtedy platný zákon č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(§§ 473, 474 CSP).

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

14. Po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a po doplnení dokazovania súd nariadil na deň
11.10.2017 pojednávanie, na ktorom podanú žalobu prejednal za prítomností strán sporu a ich právnych

zástupcov.

15. Súd po doplnení dokazovania zistil tento skutkový a právny stav. Na základe vykonaného
dokazovania súd zistil, že žalobca dňa 14.10.2001 uzavrel so žalovaným ústnu zmluvu o pôžičke podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému sumu 100.000,-Sk

(3.319,39 Eur). Prevzatie finančných prostriedkov potvrdil žalovaný svojím podpisom na výdavkovom
pokladničnom doklade zo dňa 14.10.2001. Následne žalobca poskytol žalovanému v období od
30.12.2001 do 03.01.2003 ďalšie finančné prostriedky (tak ako je to uvedené v žalobe), prevzatie
ktorých žalovaný potvrdil svojím podpisom na výdavkových pokladničných dokladoch. Žalobca poskytol
žalovanému finančné prostriedky v celkovej výške 1.200.000,-Sk. Listom zo dňa 22.09.2009 požiadal

žalobca žalovaného o vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, na čo žalovaný reagoval listom
zo dňa 19.10.2009, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru sú medzi nimi obchodno-záväzkové vzťahy
vyrovnané. Pokusom o zmier pred podaním žaloby zo dňa 18.01.2012 vyzval žalobca žalovaného na
úhradu sumy 39.832,70 Eur (t.j. 1.200.000,-Sk). Z výsluchu svedkov súd zistil, že títo neboli osobne
prítomní pri uzavretí ústnej zmluvy o pôžičke, ani pri uzavretí dohody o čase vrátenia poskytnutých

finančných prostriedkov, ani pri odovzdávaní a preberaní finančných prostriedkov. Žalovaný počas
konania vzniesol námietku premlčania.

16. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:

Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „ObčZ“), zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 559 ods. 1, 2 ObčZ, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

Podľa § 563 ObčZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 564 ObčZ, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa

okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

Podľa § 100 ods. 1 ObčZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 ObčZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.17. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

18. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi stranami sporu došlo v októbri 2001
k uzavretiu ústnej dohody, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému finančné prostriedky vo
výške 100.000,-Sk, čo žalovaný potvrdil svojím podpisom na výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa
14.10.2001. Uzavretú dohodu súd posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka.
Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Sporné nebolo ani to, že žalobca žalovanému poskytol v

období od 30.12.2001 do 03.01.2003 ďalšie finančné prostriedky, celkovo až do výšky 1.200.000,-Sk, čo
má súd preukázané z predložených výdavkových pokladničných dokladov na č.l. 5 až 8 spisu, čím došlo
k uzavretiu ďalších ústnych zmlúv o pôžičke, na základe ktorých došlo k odovzdaniu finančnej hotovosti
žalovanému v celkovej výške 1.200.000,-Sk. Z výpovedí strán sporu, ako aj zo zhodných výpovedí
svedkov, má súd preukázané, že pri uzatváraní ústnych zmlúv o pôžičke a odovzdávaní a preberaní
finančných prostriedkov neboli okrem strán sporu osobne prítomné žiadne ďalšie osoby. Vzhľadom na

vznesenú námietku premlčania sa súd najskôr zaoberal touto námietkou žalovaného. Pre jej posúdenie
bolo však rozhodujúce ustáliť, či medzi stranami sporu došlo, hoci aj ústne, k uzavretiu dohody o čase
vrátenia požičaných finančných prostriedkov, teda či došlo k dohode o čase plnenia poskytnutej pôžičky.
Žalobca v konaní tvrdil, že medzi stranami došlo k uzavretiu dohody o čase plnenia, pričom žalovaný
bol povinný požičané finančné prostriedky vrátiť po ukončení vzájomnej spolupráce, k čomu malo dôjsť

vystavením poslednej vzájomnej faktúry zo dňa 30.03.2009, vzhľadom na čo doba splatnosti podľa
tvrdenia žalobcu nastala 31.03.2009. Túto skutočnosť podľa tvrdenia žalobcu preukazuje aj výpoveď
svedka Antona Urama, ktorý na pojednávaní dňa 07.12.2015 uviedol, že má vedomosť o tom, že
finančné prostriedky mali byť vrátené po skončení spolupráce. Žalovaný existenciu takejto dohody o
čase plnenia poprel.

19. Súd má za to, že z vykonaného dokazovania záver o existencii dohody o splatnosti pôžičky
nevyplýva. Svedkovia, ktorí v konaní vypovedali, zhodne uviedli, že pri uzatváraní pôžičky, ani pri
odovzdávaní a preberaní finančných prostriedkov neboli osobne prítomní, a neboli prítomní ani pri
uzatváraní dohody o čase plnenia pôžičky. Hoci svedok Anton Uram vo svojej výpovedi uviedol, že má

vedomosť o tom, že finančné prostriedky majú byť vrátené po skončení spolupráce, na otázku právneho
zástupcu žalobcu, odkiaľ má vedomosť ohľadne splatnosti predmetnej pôžičky uviedol, že to má len
z rozprávania žalobcu, ako aj z rozprávania žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že osobne prítomný
pri uzatváraní dohody o čase plnenia nebol, nemôže preto ani potvrdiť, že takáto dohoda skutočne
bola uzavretá. Jeho výpoveď preto existenciu dohody o čase plnenia pôžičky nepreukazuje a existencia

takejto dohody (o splatnosti pôžičky) nevyplýva ani z ďalších vykonaných dôkazov. Tvrdenie žalobcu
o splatnosti pôžičky, resp. o existencii dohody o čase plnenia, nebolo v konaní ničím preukázané,
vzhľadom na čo súd z vykonaného dokazovania vyvodil skutkový záver, že medzi stranami sporu k
dohode o čase plnenia pôžičky nedošlo. Súd má zároveň za to, že aj keby žalobca v konaní preukázal,
že dňa 30.03.2009 vystavil žalovanému poslednú faktúru (ani toto tvrdenie však žalobca nepreukázal),

táto skutočnosť ukončenie spolupráce nepreukazuje, a to ani v prípade, že by existenciu dohody o čase
plnenia žalobca v konaní preukázal.

20. Po vyvodení skutkového záveru o neexistencii dohody o čase plnenia, posúdil súd vznesenú
námietku premlčania, a dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, preto súd podanú

žalobu zamietol.

21. Zmyslom a účelom právneho inštitútu premlčania, je ochrana povinného subjektu pred právami,
ktoré by mohli trvať neprimerane dlho. Premlčacou dobou sa všeobecne rozumie časový úsek, v ktorom
musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka.

Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku
premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu v občianskoprávnych
vzťahoch zmeniť ani dohodou strán. Jej uplynutím dochádza k právnym účinkom premlčania (zníženie
možnosti vynúteného splnenia práva). Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších
ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz. Občiansky zákonník viaže začiatok plynutia premlčacej doby na objektívnu
skutočnosť. Trojročná premlčacia teda doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý
raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený od slova
„mohlo“ a nie od slova „mohol“. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo poprvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohol byť dôvodne podaný návrh na začatie konania na súd
(actio nata). Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či oprávnená osoba (veriteľ)
by mohol právo subjektívne vykonať alebo nie, t.j. či oprávnený subjektívne vedel alebo nevedel o

svojom práve. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva
v okamihu, keď sa veriteľ môže oprávnene domáhať na súde splnenia záväzku. Je to vlastne časový
moment, keď sa subjektívne právo transformuje do nároku oprávneného. Pokiaľ subjektívne právo
nedospelo do štádia nároku, nemôže začať plynúť ani premlčacia doba. Právo mohlo byť prvýkrát
vykonané vtedy, ak je spôsobilé na žalobu, t.j. keď možno podať návrh na začatie súdneho konania.

Deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba, je totožný s dňom, keď možno po prvý raz podať
návrh na začatie konania bez nebezpečenstva, že bude zamietnutý súdom pre predčasnosť (porovnaj
Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 496-498). Prvým
dňom, kedy sa právo mohlo vykonať, je spravidla deň splatnosti pohľadávky. Splatnosť dlhu začína
spravidla dňom, keď mal dlžník začať s plnením dlhu. Premlčacia doba tu plynie odo dňa, ktorý
nasleduje po dni splatnosti dlhu. Avšak v prípade, že splatnosť dlhu nebola dohodnutá a ani inak

určená, právna teória a rovnako aj súdna prax dospeli k záveru, že premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Inak povedané, pre počiatok plynutia premlčacej doby
je v tomto prípade rozhodujúci deň bezprostredne nasledujúci po dni, kedy došlo k vzniku dlhu, teda
nie až deň, kedy došlo k splatnosti dlhu. Vyplýva to z toho, že veriteľ môže už nasledujúci deň po
vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a teda svoje právo aj vykonať. Tento názor je konštantný v staršej

právnej teórii (porovnaj napr. Š. Luby: Slovenské všeobecné súkromné právo. 1 zväzok, Bratislava:
Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, ktorý uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína v
prípade relatívnych právnych nárokov, t.j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t.j.
actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie
od okamžiku vzniku pohľadávky“ alebo Š. Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava: Právnické štúdie

1958, str. 270), ale aj v najnovšej právnej teórii (porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník
1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 498 alebo Števček a kolektív: Veľký komentár
k Občianskemu zákonníku, C.H.BECK 2015, 2 zväzok, str. 1978); a k rovnakému záveru dospela aj
judikatúra súdov (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz/99/1981 zo dňa
30.11.1981 uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č.R 28/1984, podľa ktorého „ak nebola

doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom
po vzniku dlhu“, ku ktorému sa prihlásila aj aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napríklad v rozsudku sp. zn. 1Cdo/25/2003 zo dňa 24.06.2003 uverejnenom v zbierke rozhodnutí pod č.
R 91/2004, v rozsudku sp. zn. 1Cdo/148/2004 zo dňa 16.12.2004 alebo v rozsudku sp. zn. 4Cdo/66/2006
zo dňa 26.09.2007 alebo v rozsudku sp.zn. 1Cdo/197/2009, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky

napríklad v rozsudku sp. zn. 33Cdo/2634/2008 zo dňa 28.01.2011, v uznesení sp.zn. 28Cdo/2645/2006
zo dňa 22.11.2006, v rozsudku sp. zn. 33Odo/846/2006 zo dňa 24.07.2008, v rozsudku sp. zn.
23Cdo/841/2009 zo dňa 18.05.2009, v uznesení sp. zn. 33Cdo/3986/2010 zo dňa 30.08.2012. Opačný
názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody o splatnosti dlhu zaujal
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.07.2008, na ktorý vo

svojich vyjadreniach poukazuje aj žalobca, a to v tom zmysle, že premlčacia doba na uplatnenie práva
v takomto prípade začína plynúť až po splatnosti dlhu po výzve veriteľa, s ktorým sa však odvolací
súd z dôvodov uvedených v zrušujúcom rozhodnutí nestotožnil a rovnako sa s ním nestotožňuje ani
prvostupňový súd, a to najmä z dôvodu, že objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby na
uplatnenie práva, ako tento vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, robí závislým na

subjektívnom rozhodnutí veriteľa vyvolať alebo nevyvolať splatnosť dlhu cestou výzvy na zaplatenie
podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že za okolností, keď čas plnenia nebol dohodnutý,
nie je ustanovený právnym predpisom ani určený v rozhodnutí, môže veriteľ už od vzniku dlhu efektívne
vyzvaťdlžníkanaplnenieadeterminovaťtýmsplatnosťzáväzku.Tentoúkonjevýlučnevjehodispozíciia
počnúc reálnou možnosťou jeho vykonania začína plynúť aj všeobecná premlčacia doba, ktorej začiatok

plynutia je viazaný výlučne na objektívnu skutočnosť. V prípade, že veriteľ svoje subjektívne právo podľa
§ 563 Občianskeho zákonníka vo všeobecnej premlčacej dobe, ktorej začiatok začína plynúť v danom
prípade nasledujúci deň po vzniku dlhu, neuplatní, dôjde k jeho premlčaniu. Opačný záver, ktorý by
začiatok premlčacej doby robil závislým výlučne na výzve veriteľa podľa § 563 Občianskeho zákonníka,
by jednoznačne popieral objektívny charakter začiatku plynutia premlčacej doby vyplývajúci z § 101

Občianskeho zákonníka a zároveň by viedol k nesprávnemu záveru, podľa ktorého by premlčacia
doba začínala plynúť až po doručení výzvy veriteľa, ktorá by mohla byť doručená so značným časovým
odstupom aj niekoľko desiatok rokov, čo by popieralo samotnú podstatu právneho inštitútu premlčania
a bolo aj v rozpore so zásadou, že právo patrí bdelým. Nie je preto možné priznať veriteľovi možnosťvyvolať splatnosť záväzku podľa slobodnej (subjektívnej) vôle kedykoľvek, čím by neprípustne posúval
začiatok plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu. Zmyslom a účelom ust. § 563
Občianskeho zákonníka totiž nie je predlžovanie všeobecnej premlčacej doby ustanovenej v § 101,

ale poskytnutie možnosti veriteľovi, aby dlh, ktorý vznikol (pri ktorom nebol dohodnutý čas plnenia)
zosplatnil. Pokiaľ by k tomuto zosplatneniu došlo v rámci všeobecnej premlčacej doby, bol by oprávnený
domáhať sa plnenia v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe. Žalobca však svoje právo na vyvolanie
splatnosti podľa § 563 Občianskeho zákonníka neuplatnil včas, jeho právo sa tak premlčalo obdobne
ako podlieha premlčaniu aj právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu alebo právo

na odstúpenie od zmluvy. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k poskytnutiu finančných
prostriedkov došlo naposledy 03.01.2003, pričom k dohode o čase plnenia nedošlo, z čoho súd vyvodil
záver o neexistencii takejto dohody. Žalobca požiadal žalovaného o plnenie až dňa 22.09.2009, teda po
uplynutí všeobecnej premlčacej doby, preto žalovaným vznesenú námietku premlčania posúdil súd ako
dôvodnú a podanú žalobu zamietol.

22. Na záver súd uvádza, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, ktorú súd posúdil ako
dôvodnú, na základe čoho žalobu zamietol, sa súd v konaní nezaoberal tvrdeniami žalovaného o
priebežnom splatení požičaných súm, čo mali preukazovať žalovaným predložené listinné dôkazy na č.l.
70až84,pričomskutočnosť,čidošloksplateniupožičanýchsúmjevzhľadomnazáversúduopremlčaní
uplatneného nároku pre rozhodnutie súdu bez právneho významu, keďže podľa ustálenej rozhodovacej

praxe v prípade, že súd dospeje k záveru o premlčaní žalobou uplatneného nároku sa vecnou stránkou
nároku z dôvodu hospodárnosti konania už nezaoberá.

23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo

veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo. Keďže súd žalobu zamietol, žalovaný bol v konaní úspešný v celom
rozsahu, preto mu súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

24.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar
nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie
nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej
značkytohtokonania(§127CSP).Podanietrebapredložiťspotrebnýmpočtomrovnopisovasprílohami
tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s

prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).