Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118247107
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:6118247107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a sudcov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobkýň: 1/ I. V., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX, Z. G.
Z.,Českárepublika,a2/Q.W.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.X,Z.,Českárepublika,obezastúpené:JUDr.
Zuzana Kollárová, advokátka, so sídlom Zimná 59, Spišská Nová Ves, proti žalovanej: Mgr. Q. I., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/X, E., zastúpená: JUDr. Eva Koleničová, advokátka, so sídlom Paulínska
20, Trnava, o zaplatenie 4.320 eur s prísl., o odvolaní žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 4. novembra 2019, č.k. 17C/17/2018-80, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým
výrokom rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie
súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1 až 3, § 191 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), a vecne tým, že po vykonanom dokazovaní dospel
k zisteniu, že predmetom konania je žalobou uplatnený nárok spoluvlastníka (žalobkýň) na náhradu

za neužívanie spoločnej veci v rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu vyplývajúci z ustanovenia § 137
ods.1 OZ, tak ako uvedený nárok prekvalifikoval právny zástupca žalobkýň v podaní zo dňa 02.10.2019
(pôvodne nesprávne kvalifikovaný ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia). Predpokladom
úspešnosti uvedeného nároku tak je preukázanie skutočnosti, že žalobkyne neužívajú predmetnú
nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a zároveň, že uvedené neužívanie je práve
dôsledkom toho, že vec v spoluvlastníctve je užívaná druhým spoluvlastníkom (žalovanou), a to
nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedené skutočnosti sa

žalobkyniam nepodarilo preukázať, a preto súd prvej inštancie žalobný návrh zamietol. V konaní bolo
nesporné, že obe žalobkyne predmet spoluvlastníctva špecifikovaný v žalobe reálne neužívajú, rovnako
nesporná bola skutočnosť, že byt je užívaný iba žalovanou, ktorá v uvedenom byte dlhodobo býva.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná žiadnym spôsobom nebráni žalobkyniam v užívaní bytu
v spoluvlastníctve strán sporu v rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu, v konaní nebolo preukázané,
že by žalobkyne niekedy prejavili záujem o využívanie predmetného bytu, užívacieho práva k bytu
sa nikdy nedomáhali, pričom ako sama uviedla žalovaná, spoločné bývanie si síce reálne predstaviť

nevie, avšak určite by ich nenechala na chodbe, keby o užívanie prejavili záujem. Z uvedeného potom
vyplýva, že žalobkyne nejavili záujem o užívanie bytu (ako čiastkové oprávnenie vlastníckeho práva),
majú záujem len o finančnú náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu ich spoluvlastníckeho
podielu. Uvedený nárok im však prináleží len v takom prípade, že by užívanie nebolo možné, a to vdôsledku toho, že iný spoluvlastník užíva predmet spoluvlastníctva nad svoj spoluvlastnícky podiel. Toto
však v konaní preukázané nebolo. Súd prvej inštancie tak bol toho názoru, že žalovaná byt neužíva nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, aj keď v byte býva sama, a to s prihliadnutím na skutočnosť,

že spoluvlastnícky podiel nie je možné vyčleniť reálne, keďže ide o podiel ideálny. Ak teda nebolo
preukázané užívanie predmetu spoluvlastníctva žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu,
logicky toto nemôže byť dôvodom neužívania spoločnej veci druhým spoluvlastníkom-žalobkyňami v
rozsahu ich spoluvlastníckeho podielu. Z uvedeného potom vyplýva aj skutočnosť, že žalobkyniam nič
nebráni v tom, aby svoje užívacie právo k spoločnej nehnuteľnosti v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu využívali. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyniam sa v konaní nepodarilo preukázať
dôvodnosť podaného nároku uplatneného žalobou, preto súd prvej inštancie žalobný návrh zamietol.
Nakoľko súd prvej inštancie nepriznal žalobkyniam uplatnený nárok, v ďalšom sa nezaoberal výškou
uvedeného nároku rozporovanou žalovanou, nakoľko by to bolo nadbytočné a nehospodárne. O nároku
na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
Nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyniam,

a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle §
262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podali žalobkyne 1/ a 2/ v zákonnej

lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnili s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zhrnuli stručne obsah
napadnutého rozsudku. Mali za to, že samotný fakt, že byt je reálne nedeliteľný, vylučuje možnosť, aby
bol byt žalovanou užívaný len v rozsahu jej ideálneho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaná užíva byt
ako celok a teda nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Podľa názoru žalobkýň, užívanie bytu
v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov, tak ako to odporúča súd, je objektívne nemožné, nakoľko

byt je možné užívať jedine ako celok. S poukazom na § 123 Občianskeho zákonníka, užívanie bytu
je právom, nie je povinnosťou spoluvlastníka. Žalobkyne majú za to, že nie je podstatné, či byt užívať
mohli, ale to, že byt neužívali. To, že byt neužívali je nesporný fakt. Skutočnosť, že žalovaná žalobkyniam
v užívaní nehnuteľnosti nebránila, je právne irelevantné, nakoľko súdna prax ustálila, že dôvod, pre
ktorý spoluvlastník vec neužíva, nie je právne významný (uznesenie NS SR 6Cdo/184/2010). Výlučne

žalovaná užíva spoločnú nehnuteľnosť, avšak odmieta zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo,
rovnako tak žalovaná odmieta zaplatiť žalobkyniam finančnú náhradu za užívanie ich podielov; takéto
správanie sa žalovanej považujú žalobkyne za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Navrhli, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že: I. Žalovaná je povinná, do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobkyni 1/ istinu vo výške 2.160 eur, úrok z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 2.160 eur od 10.3.2018 do zaplatenia, II. Žalovaná je povinná do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobkyni 1/ istinu vo výške 2.160 eur, úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 2.160 eur od 10.3.2018 do zaplatenia. III. Priznáva žalobkyni 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podala žalovaná. Uviedla, že nesúhlasí s tým, že by rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom
nepreukázali, že by žalovaná užívala spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6-ina vzhľadom k celku patriaci
žalobkyni 1/ a nepreukázali ani to, že by žalovaná užívala spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/6-ina
vzhľadom k celku patriaci žalobkyni 2/. Žalobkyne neuniesli ani dôkazné bremeno v tom smere, že

by žalovaná užívala spoločné nehnuteľnosti nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti
2/3-iny vzhľadom k celku. Žalobkyne nepredložili jediný dôkaz, ktorý by preukazoval ich konštatovanie
o tom, že žalovaná užíva byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyne v žiadnom
ohľade nerešpektujú zlý zdravotný stav žalovanej, preukázaný v konaní samom ako aj v konaní
vedenom Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 10C/93/2015 a jej vysoký vek, toho času má žalovaná

73 rokov. Práve aj tá skutočnosť, že žalovaná býva v byte sama, bez svojich detí (ktoré nemá), bez
manžela či partnera len osvedčuje tú skutočnosť, že neužíva spoločné nehnuteľnosti nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Dokonca, keď sa žalobkyne od žalovanej listom zo dňa 4.12.2019 domáhali
odovzdania kľúčov od bytu a vchodov do obytného domu, žalovaná ochotne uviedla, že ak kľúče od
bytu ako aj od vchodov spoluvlastníčky nemajú, ochotne im ich odovzdá, aby si mohli nechať vyhotoviť

duplikáty. Právny zástupca žalobkýň list žalovanej prevzal dňa 7.1.2020, avšak do dnešného dňa
žalobkyne žalovanú nekontaktovali ani ohľadom odovzdania a prevzatia kľúčov a ani za účelom dohody
o spoločnom užívaní nehnuteľnosti, sama táto skutočnosť len dokazuje, že žalobami na súde ako aj
zasielaním rôznych výziev žalovanej sa správajú žalobkyne bezohľadne a šikanózne voči žalovanej.Navrhla, aby súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

4.Replikupodaližalobkyne1/a2/.Opakovaneuviedli,žejenesporné,žebytužívabezodplatne,výlučne
žalovaná. Byt je reálne nedeliteľný, preto táto skutočnosť objektívne vylučuje možnosť, aby bol byt
žalovanou užívaný len v rozsahu jej ideálneho spoluvlastníckeho podielu v rozsahu 2/3 z celku, je preto
logický záver, že žalovaná byt užíva ako celok a teda nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.
Žalobkyne postupujú zákonným spôsobom a odmietajú tvrdenie žalovanej, že prostredníctvom súdnych

konaní ju, ako starú a chorú ženu šikanujú. K listu žalovanej Odpoveď na výzvu zo dňa 4.12.2019,
zo dňa 18.12.2019 uviedli a do pozornosti súdu dali predposledný odsek listu, kde text je výhražný
a vypovedá jednak o tom, že žalovaná v skutočnosti nemá ani najmenší záujem o spoločné užívanie
nehnuteľností a tiež o tom, že po nasťahovaní sa do bytu žalobkyňami, s najväčšou pravdepodobnosťou
by zo spoločnej nehnuteľnosti niečo zmizlo, poprípade by boli žalobkyne obviňované z iných, žalovanú
poškodzujúcichkonaní.Obsahtohtoodsekuznegovalpredchádzajúcitextvyjadrenia,vktoromžalovaná

naoko prezentovala ochotu odovzdať kľúče od bytu a svedčí o neochote žalovanej rešpektovať
spoluvlastnícke práva žalobkýň nehnuteľnosť užívať. V celom rozsahu aj naďalej trvali na odvolaní zo
dňa 2.12.2020.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že

odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17C/17/2018 bolo zaplatenie 4.320
eur s prísl..

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. „Za tohto stavu je v prvom rade vecou spoluvlastníkov, aby sa o tom, ako budú spoločnú vec užívať,
sami dohodli. Predpokladá to aj ustanovenie § 139 O. z., ktoré umožňuje, aby sa spoluvlastníci v

prípade nezhody o svojich právach a povinnostiach obrátili na súd. Ak si teda spoluvlastníci nebudú
vedieť sami upraviť užívanie spoločnej veci, rozhodne o spôsobe spoločného užívania súd na základe
citovaného ustanovenia . Pri úprave spoločného užívania prichádzajú do úvahy tieto základné možnosti:
a/ rozdelenie užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vydelené časti spoločnej
veci; b/ jeden zo spoluvlastníkov bude užívať celú vec a ostatní dostanú náhradu (spravidla peňažnú;

c/ všetci spoluvlastníci budú vec užívať v určitých časových obdobiach. V konkrétnom prípade bude
možné tieto jednotlivé spôsoby užívania rozlične kombinovať. Záleží jednak na povahe veci a jednak
na osobitných pomeroch účastníkov, aký spôsob spoločného užívania im bude najviac vyhovovať.
Zvolený spôsob užívania niekedy predpokladá aj určité predbežné úpravy veci, na ktorých a na
ich podmienkach sa potom spoluvlastníci tiež musia dohodnúť.“ (R 54/1973, Cpj 8/72, z rozboru a

zhodnotenia rozhodovacej činnosti súdov na Slovensku vo veciach podielového spoluvlastníctva a
stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky z 8.3.1973)10. „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)

spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o

bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či
ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok
na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade,
ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože
v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom
oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento

spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné
ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však
nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže
byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne
okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

6 Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010)

11. Právo na finančnú náhradu za to, že iný podielový spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rozsah
jeho spoluvlastníckeho podielu, ktoré je niekedy označované aj ako právo na relutárnu náhradu, je
upravené v § 137 ods. 1 OZ. Základným predpokladom pre vznik práva na relutárnu náhradu je

užívanie spoločnej veci iným podielovým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.
Naproti tomu právo na relutárnu náhradu nevzniká za situácie, keď iný podielový spoluvlastník užíva len
časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, nakoľko za takej situácie nič nebráni
podielovému spoluvlastníkovi, ktorý vec neužíva, aby využil svoje oprávnenie užívať spoločnú vec v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti spoločnej veci.

12.Nazákladevykonanéhodokazovaniajezrejmé,ževpreskúmavanomprípadenastalfaktickýstav,že
žalobkyne 1/ a 2/ byt neužívajú, pričom byt je užívaný žalovanou v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu.
Žalobkyne 1/ a 2/ neprejavili opravdivý záujem nasťahovať sa do bytu a bývať v ňom tak, aby žalobkyňa
1/ užívala svoj spoluvlastnícky podiel 1/6 a tak, aby žalobkyňa 2/ užívala svoj spoluvlastnícky podiel 1/6.

Naproti tomu žalovaná vierohodne vysvetlila, ktoré časti bytu zodpovedajú veľkosti spoluvlastníckeho
podielu 1/6 a 1/6, ktoré neužíva a ktoré sú k dispozícii pre žalobkyne 1/ a 2/. Žalobkyniam 1/ a 2/ sa teda
nepodarilo preukázať, že by žalovaná užívala byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.

13. Tu je dôležité zdôrazniť, že žalobkyne 1/ a 2/ bez toho, aby mali reálny záujem o užívanie

bytu v rozsahu svojich spoluvlastníckych podielov, mali skutočný záujem len na finančnej náhrade
za neužívanie spoločnej veci v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov, čo však nemá oporu v už
zmienenom § 137 ods. 1 OZ.

14. Nie je relevantné, že z hľadiska vyporiadania podielového spoluvlastníctva byt nie je reálne deliteľný,

nakoľko pri rozhodovaní o užívaní spoločnej veci môže dôjsť medzi podielovými spoluvlastníkmi aj k
inej dohode ako vyčlenení reálnej časti bytu, napríklad užívaním bytu v rôznych časových intervaloch,
pričom nie je vylúčená ani kombinácia jednotlivých spôsobov užívania bytu.

15. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne

nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej
správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

16. Vzhľadom na to, že žalovaná bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto
rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobkyniam 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.17. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).