Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/33/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117227985
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6117227985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu: L.
L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, XXX XX, proti žalovaným: 1/ Ústav na výkon trestu odňatia
slobodyBanskáBystrica-Kráľová,Sládkovičova80,97405BanskáBystrica,2/D.H.Q.Q.-B.,U..L..D.
B., P. XX, XXX XX Q. Q., o porušení žalobcovho práva na súkromie v súvislosti s neumožnením návštevy
blízkeho rodinného priateľa, o uloženie povinnosti žalovaným upustiť od neoprávnených zásahov do
základných práv žalobcu a o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300,-
Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 9C/50/2017-134 zo dňa

29.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (prvý výrok) a žalovaným 1/
a 2/ priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok).
1.1 Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobca sa domáhal žalobou určenia, že žalovaní 1/ a 2/ v súvislosti
so zamietnutím jeho žiadosti o návštevu zo dňa 16.07.2017 neoprávnene zasiahli do jeho práv,

chránených článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 17 ods.
1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Domáhal sa uloženia povinnosti žalovaným, aby upustili od neoprávnených zásahov do
označených základných práv žalobcu a uloženia povinnosti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť
mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.300,-Eur.
1.2 Žalobca vykonáva trest odňatia slobody u žalovaného v 1. rade; dňa 16.07.2017 sa domáhal
povolenia kontaktnej návštevy pre blízkeho rodinného priateľa A. B. zo S. M. W., ktorú žiadosť žalovaný

v 2. rade neschválil, ani svoje rozhodnutie nezdôvodnil; žalobca poukázal na porušenie svojho práva
na súkromie týmto konaním v zmysle článku 8 ods. 1, 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte aj len „Dohovor“), článku 14 ods. 1, článku 17
ods. 1, 2 Medzinárodného paktu o občianskych právach (ďalej aj len „pakt“), článku 1 ods. 1, 2,
článku 2 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 152 ods. 4, článku 154c ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústava“), článku 1 až 3 odporúčaní Rec 2006 2 Výboru ministrov
členských štátov o európskych väzenských pravidlách (EVP), článku 24, 70 EVP, článok 51 Štandardov

Európskeho výboru na zabránenie mučenia, na článok 17 bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/
Rec 2007 a správu Výboru CPT pre vládu SR, článok 112, podľa ktorých rozhodnutie o nariadení
bezkontaktných návštev musí byť vždy dobre zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na
individuálnomposúdenípotencionálnehorizikakonkrétnehoväzňa.PoukázalajnajudikatúruÚstavnéhosúdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len
„ESĽP“) vo vzťahu ku garantovaným základným právam a slobodám, ako aj na článok 152 ods. 4 a
154c ods. 1 ústavy, z ktorých vyplýva, že Dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice. ESĽP, rovnako ako ústavný
súd SR, pri skúmaní dodržiavania práv vyplývajúcich z Dohovoru skúma otázku legality, legitimity a
proporcionality, t.j. či sa jedná o nevyhnutný zásah v demokratickej spoločnosti a či sú dané dôvody,
smerujúce k ospravedlneniu daného zásahu. ESĽP vyžaduje, aby zásahy do záujmov podľa článku
8 Dohovoru vyplývali z rozhodovacieho procesu, ktorý je spravodlivý, pričom dotknuté osoby musia

mať možnosť domôcť sa zodpovedajúcej nápravy. Postup žalovaných, ktorí svojvoľne, opakovane a
dlhodobo v rozpore s právnym poriadkom zasahujú do jeho právnej sféry, je šikanózny. Prežitá citová
úzkosť a psychické strádanie predstavujú objektívne nenapraviteľnú nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno
uspokojiť inak, ako priznaním spravodlivého finančného zadosťučinenia.
1.3 Žalovaní 1/ a 2/ navrhli žalobu v plnom rozsahu zamietnuť ako bezdôvodnú, pretože zákon
č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody splnomocňuje riaditeľa ústavu rozhodnúť, či sa

návšteva vykoná s priamym alebo nepriamym kontaktom. Nesúhlasné stanovisko s povolením návštevy
kontaktným spôsobom nie je rozhodnutím podľa 8. časti tohto zákona, ani rozhodnutím podľa
všeobecného predpisu v správnom konaní. Jedná sa o rozhodnutie zákonom zmocnenej autority, ktoré
vplýva na naplnenie účelu sledovaného výkonom trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného.
Žiadostižalobcunebolovyhovenénazákladestanoviskapedagógaavedúcehooddeleniavýkonutrestu.

Žalobca je zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia, a to do špecializovaného oddielu s
bezpečnostným režimom v zmysle §81 zákona č. 475/2005 Z.z. Ustanovenie §24 ods. 4 tohto zákona
nezakladánárokodsúdenéhonanávštevupriamymkontaktomajenariaditeľoviústavuvodôvodnených
prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho
kontaktu; zákonodarca teda ponechal rozhodnutie o forme návštevy na riaditeľa ústavu. Z ustanovenia

§21 Ústavného poriadku vyplýva, že návšteva odsúdeného, umiestneného v oddiele s bezpečnostným
režimom, sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu. Preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu
v zmysle článku 8 bodu 1 Dohovoru a článku 13 ods. 2 ústavy. Účelom trestu je resocializácia
odsúdeného; na dosiahnutie tohto cieľa je jedným z prvkov motivačné pôsobenie na odsúdeného pri
vytváraní podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život. Žalobca počas vykonávania

trestu odňatia slobody bol dvakrát potrestaný a nebol disciplinárne odmenený. V tomto smere zaujal
stanovisko k návštevám väzňov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte aj len „NS SR“) vo
svojom rozhodnutí sp.zn. 3Sžo 140/2015 zo dňa 25.05.2016.
1.4 Ohľadom nároku na nemajetkovú ujmu poukázali žalovaní 1/ a 2/ na skutočnosť, že u žalobcu
ním popísané údajné porušenia práv nemôžu byť spôsobilé vyvolať u neho takúto ujmu, aby bolo

potrebné ju kompenzovať vo forme finančného zadosťučinenia a už nie v ním požadovanej výške, najmä
keď zo žaloby nevyplýva, ako dospel k jej vyčísleniu. Nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle §11 a
§13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj len „OZ“) predpokladá existenciu
neoprávneného zásahu, ako aj skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
chránených osobnostných právach. Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo domáhať sa

náhrady nemajetkovej ujmy, musia byť splnené obe náležitosti a tiež musí byť preukázané, že takáto
ujma v osobnosti spočíva v znížení dôstojnosti alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
1.5 Európske väzenské pravidlá sú súborom odporúčacích noriem a nie sú pre členské štáty Rady
Európy právne záväzné. Vo vzťahu k odporúčaniam Rec 2006 2 Výboru ministrov poukázali žalovaní
1/ a 2/ aj na znenie článku 24.2, podľa ktorého komunikácia návštevy môže byť predmetom obmedzení

z dôvodov tam uvedených.
1.6 Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave trestu odňatia slobody vykonáva prokurátor v zmysle
§96 zákona č. 475/2005 Z.z., §4 ods. 1 písm. b) a §18 Zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z.z. Odsúdený,
ak namieta porušovanie svojich práv, má možnosť postupovať podľa §36 a §37 tohto zákona. V zákone
č. 4/2001 Z.z. je v 9. hlave upravený aj osobitný procesný postup vybavovania sťažností obvinených a

odsúdených. Žalobca sa obrátil na Generálnu prokuratúru SR podaním zo dňa 16.07.2017 v predmetnej
veci.
1.7 Okresný súd, viazaný právnym názorom krajského súdu v konaní, vyjadrenom v zrušujúcom
uznesení č.k. 11Co/254/2018-89 zo dňa 14.06.2019, považoval žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
určenia, že zásahom žalovaných bolo porušené jeho právo na súkromie a ľudskú dôstojnosť za žalobu,

podanú v zmysle §11 a nasledujúcich OZ v spojení s článkom 8 Dohovoru, na ktorý žalobca odkazoval.
1.8Porušenieprávanasúkromiepodľatvrdeniažalobcuspočívalovzamietnutíjehožiadostiokontaktnú
návštevu zo dňa 16.07.2017, čím malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho práv chránených
dohovorom.1.9 S poukazom na §11, §13 ods. 1, 2, 3 OZ, článok 8 ods. 1, 2 Dohovoru okresný súd konštatoval,
že súdna prax za neoprávnený zásah do osobnostných práv považuje taký zásah, ktorý nemá základ
v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovania základného

práva a slobôd a nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa.
Zaoberal sa predovšetkým spornou otázkou, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu konaním žalovaných 1/ a 2/. Výkon trestu odňatia slobody je upravený v Zákone o výkone
trestu odňatia slobody č. 475/2005 Z.z. (ďalej v texte aj len „z.č. 475/2005 Z.z.“); v §4 ods. 1, §24
ods. 1, 3, 4 a §81 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 písm. a), b), ods. 6 tohto zákona počas výkonu

trestu je odsúdený povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon
by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť.
Odsúdený je obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a
pobytu, zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve
slobodnej voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby. Odsúdený má právo
prijímať návštevu blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom

zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní 2 hodín. Neuplatnené právo prijať návštevu blízkych
osôb v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru zaniká; v odôvodnených
prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť náhradný termín vykonania návštevy. V záujme plnenia programu
zaobchádzania z naliehavého rodinného alebo iného závažného dôvodu môže riaditeľ ústavu alebo
ním určený príslušník zboru povoliť návštevu častejšie a aj inej osobe; návšteva inej osoby nesmie

byť na úkor práva odsúdeného prijať návštevu blízkych osôb. Návšteva odsúdeného v ústave s
minimálnym stupňom stráženia a v ústave so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla
priamymkontaktom,návštevaodsúdeného,zaradenéhodoústavusmaximálnymstupňomstráženia,sa
vykonáva spravidla bez priameho kontaktu; riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť,
či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. Do oddielu

s bezpečnostným režimom sa umiestni odsúdený, ktorý sústavne porušuje ústavný poriadok, odmieta
plniť svoje povinnosti, pôsobí na ostatných odsúdených v rozpore s účelom výkonu trestu, ohrozuje
bezpečnosť príslušníkov zboru, odsúdených alebo iných osôb, ušiel z výkonu trestu, o útek sa pokúsil
alebo ho pripravoval, odsúdený, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, je splnený dôvod väzby a
súd rozhodol o primeranom uplatnení obmedzení podľa osobitného predpisu, odsúdený, ktorý svojím

nezvládateľným agresívnym správaním ohrozuje svoj život, zdravie alebo život a zdravie iného. Do
oddielu s bezpečnostným režimom možno umiestniť odsúdeného za obzvlášť závažný zločin, ktorý
vykonal ako člen organizovanej, zločineckej alebo teroristickej skupiny, a z preventívno-bezpečnostných
dôvodov, ktorý je navrhnutý na disciplinárne potrestanie pre porušenie ústavného poriadku, je podozrivý,
že sa dopustil trestného činu, a je predpoklad, že by mohol zmariť riadne vyšetrenie veci, bude v

svojej protiprávnej činnosti pokračovať, alebo ak boli voči nemu použité donucovacie prostriedky; takýto
odsúdený môže byť umiestnený do oddielu na nevyhnutný čas, najviac však na 48 hodín. Vychádzky,
návštevy a disciplinárne tresty sa vykonávajú oddelene od ostatných odsúdených.
1.10 Podľa §21 ústavného poriadku žalovaného 1/, vydaného na základe zmocnenia v §41 ods. 1 z.č.
475/2005 Z.z. návšteva odsúdeného, umiestneného v oddiele s bezpečnostným režimom, sa vykonáva

spravidla bez priameho kontaktu.
1.11 Okresný súd uzavrel, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca bol zaradený v oddiele
s bezpečnostným režimom z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Podľa §21 Ústavného poriadku sa
v takomto prípade návšteva odsúdeného vykonáva spravidla bez priameho kontaktu. Žalobca požiadal
dňa 16.07.2017 o povolenie kontaktnej návštevy blízkeho rodinného priateľa A. B. zo S. M. W.. V

žiadosti odkázal na dôvody predchádzajúcich žiadostí zo dňa 11.12.2016 a 25.04.2017, ktorými žiadal
o návštevu uvedenej osoby. Poukázal na tú skutočnosť, že je to viac ako 9 mesiacov, čo mu bolo
znemožnené prijímať návštevy blízkych osôb z dôvodu jeho umiestnenia na výkon trestu ďaleko od
domova, čo ťažko znáša a vníma ako nátlak zo strany žalovaného. Ako dôvody pre vyhovenie jeho
žiadosti uviedol, že uvedená osoba (A. B.) vzhľadom na vzdialenosť jeho bydliska od ústavu nemá

problém s dopravou. V pripojenej predchádzajúcej žiadosti o kontaktnú návštevu tej istej osoby
zo dňa 11.12.2016 argumentoval tým, že premiestnením do ústavu žalovaného došlo k faktickému
znemožneniu jeho kontaktu s rodinou formou návštev kvôli vzdialenosti ich bydliska a charakteru ciest.
Predtým vykonával trest na území Českej republiky, kde mal všetky návštevy kontaktné a navštívil ho aj
A. B.. Návšteva bez ľudského kontaktu pôsobí naňho ako aj na návštevy ponižujúco, preto ho nechcú

ani blízki navštevovať iným spôsobom.
1.12 Súd prvej inštancie konštatoval, že výkon trestu odňatia slobody je nesporne zásahom do
subjektívnych práv odsúdeného, čo vyplýva zo samotnej povahy trestu odňatia slobody. Obmedzenie
výkonu základných práv a slobôd je odôvodnené účelom a cieľom trestu odňatia slobody. Je zrejmé,že zaradenie odsúdeného v rámci ústavu do oddelenia s vyšším stupňom stráženia prináša so sebou
aj širšie obmedzenie jeho základných práv a slobôd. Z ustanovenia §24 z.č. 475/2005 Z.z. vyplýva
právo odsúdeného na prijatie návštev blízkych osôb, ktoré sú definované v ustanovení §2 písm.

d). Pokiaľ tento kontakt nebol zo strany blízkych osôb žalobcu využitý, bolo to zo subjektívnych
dôvodov na strane týchto osôb, nie žalovaného. Tvrdenie, že to bolo z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov na ich strane, produkoval žalobca až na pojednávaní v priebehu tohto sporu. Neuviedol
ho vo svojich žiadostiach o realizovanie návštevy, ktoré pripojil k žalobe. Len ak si to vyžaduje program
zaobchádzania, naliehavý rodinný alebo iný závažný dôvod, je možné odsúdenému povoliť, aby ho

navštívila aj iná ako blízka osoba. Tieto dôvody sú výslovne uvedené v texte citovaného zákonného
ustanovenia. Podmienky pre povolenie návštevy inej než blízkej osoby sú stanovené v tomto zákonnom
ustanovení zrozumiteľne a predvídateľne, čo predstavuje dostatočnú záruku pred svojvoľnou aplikáciou.
Zároveň tieto dôvody, uvedené ako podmienky pre umožnenie kontaktu s inou, než blízkou osobou,
predstavujú aj preukázateľne legitímny cieľ, t.j. zabezpečiť kontakt s inými, než blízkymi osobami,
prioritný pre zachovanie práva na rodinný život a súkromie, aj so širším okruhom osôb. Nie však z

akéhokoľvek dôvodu, ale len z naliehavého rodinného alebo iného závažného dôvodu.
1.13 Dôvod „v záujme plnenia programu zaobchádzania“ je motivačným dôvodom, súvisiacim s
účelom trestu - resocializáciou odsúdeného. Podľa tvrdenia žalovaného žalobca počas vykonávania
trestu odňatia slobody nebol disciplinárne odmenený a bol potrestaný dvakrát. Toto tvrdenie žalobca
nespochybnil.

1.14 V danom prípade nešlo o nárokovateľnú návštevu a bolo v diskrečnej právomoci riaditeľa ústavu
rozhodnúť, či návštevu odsúdenému povolí a ak áno, či s priamym kontaktom alebo bez priameho
kontaktu ako výnimku z pravidla, uvedeného v §21 Ústavného poriadku. Zákonom vymedzené dôvody
mal povinnosť vo svojej žiadosti tvrdiť a preukázať žalobca. Žalobca však žiadal výslovne len návštevu
s priamym kontaktom, pričom argumentoval tým, že iný než priamy kontakt pôsobí na neho ako aj na

návštevníkov ponižujúco, čo je dôvodom, prečo ho nenavštevujú. Nemal preto záujem o iný než priamy
kontakt, rovnako ako v predchádzajúcej žiadosti.
1.15 Komentár k ustanoveniu §24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z. uvádza, že takýto kontakt sa povoľuje
u iných než blízkych osôb, najmä v prípade dôvodov, vyplývajúcich zo zdravotného stavu, zásadných
životných udalostí, dlhšieho pobytu v zahraničí a podobne, čo nebol daný prípad.

1.16 Okresný súd poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte aj
„ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) I.ÚS 429/2017 zo dňa 31.08.2017, ktorým bola odmietnutá sťažnosť
žalobcuprenamietanéporušeniezákladnýchprávpostupomGenerálnejprokuratúrySRprirozhodovaní
o zamietnutí jeho žiadosti o povolenie kontaktnej návštevy v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Leopoldov zo dňa 02.02.2016. Rovnako, ako v tomto spore, žalobca ako sťažovateľ namietal, že

rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o návštevu nie je odôvodnené a je objektívne nepreskúmateľné vo
vzťahu k podmienkam legality a legitimity, pričom citoval judikatúru ESĽP. Ústavný súd, poukazujúc na
účel výkonu trestu, definovaný v §1a zákona č. 475/2005 Z.z. a jeho nástroj - program zaobchádzania,
ktorý sa vypracováva pre každého odsúdeného v súlade s ustanovením §15 citovaného zákona, ako aj
§16, upravujúci formy a metódy zaobchádzania, v súvislosti so znením §18 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva poriadok výkonu trestu odňatia slobody, mal za
to, že schválenie návštevy formou priameho kontaktu nie je nárokom a v prípade žalobcu sa dokonca
spravidla nevykonáva, ale povoľuje v závislosti od podmienok, stanovených citovanými normami s
prihliadnutím na stupeň stráženia a skupinu diferenciácie, v ktorých je odsúdený pre výkon trestu
odňatia slobody zaradený, ako aj na jeho správanie sa počas výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom,

akým spôsobom sa odsúdený zúčastňuje na pozitívnych zmenách svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ
individuálnej prevencie prostredníctvom výkonu trestu odňatia slobody.
1.17 Podľa názoru ústavného súdu nebolo povinnosťou riaditeľa ústavu riadne zdôvodniť zamietnutie
žiadosti o povolenie návštevy priamym kontaktom, keďže povolenie tejto formy návštevy je výnimkou zo
stanoveného pravidla a zdôvodnenie je na mieste práve pri povolení opaku.

1.18 V danom prípade rovnako, ako v prípade, ktorý bol predmetom preskúmania ústavným súdom
v citovanom rozhodnutí, bol žalobca zaradený so stredným stupňom stráženia do špecializovaného
oddielu s bezpečnostným režimom.
1.19 Keďže súd je v zmysle §193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v
texte aj len „C.s.p.“) viazaný nielen rozhodnutiami ESĽP, ale aj rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré sa

týkajú základných ľudských práv a slobôd a ústavný súd v obdobnej veci samotného žalobcu preskúmal
rozhodnutie a postup žalovaného nielen z hľadiska legality, ale aj legitimity a proporcionality, dospel
okresný súd v prejednávanej veci k záveru, že sťažnosť žalobcu bola v danom prípade bezdôvodná.
Pokiaľ žalobca na pojednávaní poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci U. proti Poľsku, č. 20071/07,daný prípad sa týkal nie odsúdeného, ale osoby držanej vo väzbe, u ktorej malo dôjsť k obmedzeniu
návštevy družky a syna, t.j. osôb blízkych, po dobu viac než dvoch rokov. Takéto rozhodnutie nemôže
byť podkladom pre odlišné posúdenie veci, než v citovanom rozhodnutí ústavného súdu.

1.20 Keďže ustanovením §24 z.č. 475/2005 Z.z. bol upravený taký rozsah a spôsob realizácie
práva odsúdených osôb vo výkone trestu odňatia slobody pre kontakt s blízkymi a inými osobami
prostredníctvom návštev, ktorý je odôvodnený účelom a cieľom trestu odňatia slobody, okresný súd
považoval aplikáciu tohto zákonného ustanovenia žalovanými 1/, 2/ v danom prípade za legitímnu,
sledujúcu cieľ, vychádzajúci z účelu trestu odňatia slobody a spĺňajúci test proporcionality medzi

záujmami štátu a jednotlivca. Žalobca mohol požiadať o bezkontaktnú návštevu, ktorá by rovnako splnila
cieľ, keďže sa nejednalo o osobu blízku; mal však záujem výlučne len o bezkontaktnú návštevu (správne
o kontaktnú návštevu - pozn. odvolacieho súdu). V žiadosti neuviedol ani žiaden dôvod, ktorý by bolo
možné subsumovať pod dôvody, uvedené v §24 ods. 3, pričom v dobe žiadosti bol umiestnený v oddiele
s bezpečnostným režimom z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Zo strany žalovaných tak nedošlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu v zmysle článku 8 Dohovoru, preto okresný

súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
1.21 Ohľadom porušenia práva žalobcu na odôvodnenie rozhodnutia o neumožnení návštevy
v súvislosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru konštatoval okresný súd, že nie každé rozhodnutie
podlieha súdnemu prieskumu. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn. 4Sžo/7/2016 uviedol,
že rozhodnutie riaditeľa ústavu o povolení alebo nepovolení návštevy s osobným kontaktom

nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy, podliehajúcemu súdnemu prieskumu. Nad
zákonnosťou takéhoto postupu dozerá príslušný prokurátor (§96 z.č. 475/2005 Z.z.). Postup podľa
Zákona o prokuratúre možno považovať nie za realizáciu práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46
ods. 2 ústavy, ale za realizáciu základného práva na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy
(rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 225/2009).

1.22 Žalobca podal podnet z dôvodu nepovolenia predmetnej návštevy na Generálnu prokuratúru SR
v zmysle ustanovenia §31 ods. 2 z.č. 153/2001 Z.z, ktorá tento považovala za neopodstatnený. Podľa
ustanovenia §194 ods. 2 C.s.p. súd má prihliadať na prejudiciálnu otázku, ktorá bola rozhodnutá iným
orgánom verejnej moci, ktorý má právomoc o nej rozhodovať, t.j. rozhodnutie, či postup žalovaného o
povoleníalebonepovoleníkontaktnejnávštevyžalobcoviinejnežblízkejosobybolvsúladesozákonom.

Toto ustanovenie vychádza z požiadavky, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach
zásadne rovnako.
1.23 Vo vzťahu k žalovanému 1/ bolo preukázané, že tento konal v rámci zákonnej úpravy citovaného
ustanovenia §24 ods. 1, 3, 4 z.č. 475/2005 Z.z.; zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by
rozhodnutie o povolení alebo nepovolení návštevy inej než blízkej osoby bolo potrebné vydávať s

odôvodnením. Vo vzťahu k zákonnosti tohto postupu vychádzal okresný súd z rozhodnutia Generálnej
prokuratúry SR o sťažnosti žalobcu v súvislosti so znením §194 ods. 2 C.s.p. Okresný súd považoval
aplikáciu tohto zákonného ustanovenia žalovaným za legitímnu, spĺňajúcu aj požiadavku proporcionality,
vychádzajúcu z účelu trestu odňatia slobody a odôvodnenú existujúcimi okolnosťami na strane žalobcu.
1.24 Okresný súd vo vzťahu k skúmaniu vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ uviedol, že podľa

§1 písm. b) zákona č. 4/2001 Z.z. je zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“) ozbrojený
bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku výkonu trestu odňatia slobody; podľa §4 ods. 1 písm. a)
tohto zákona zbor v rámci svojej pôsobnosti zabezpečuje výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody,
na čele ústavu stojí riaditeľ, ktorý je štatutárnym orgánom ústavu a ktorý zodpovedá za to, aby sa trest
odňatia slobody vykonával v súlade so zákonom a napĺňal sa účel výkonu trestu odňatia slobody (§3 ods.

2). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo
vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé (§20
ods. 2 OZ). Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len
pokiaľsaprávnyúkontýkapredmetučinnostiprávnickejosobyalenvtedy,akideoprekročenie,oktorom
druhý účastník nemohol vedieť. V danom prípade nebolo tvrdené, ani preukázané, že by žalovaný 2/

- riaditeľ žalovaného 1/ ako právnickej osoby, pri rozhodovaní o povolení kontaktnej návštevy žalobcu
prekročil svoje oprávnenie, preto okresný súd považoval žalobu aj voči nemu za bezdôvodnú.
1.25 O trovách konania okresný súd rozhodol podľa §255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešným žalovaným
1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Vytkol okresnému
súdu, že opomenul časť vykonaných dôkazov a prostriedkov procesného útoku, časť listinných dôkazov
dezinterpretoval a rozhodujúce skutočnosti z nich vyplývajúce zamlčal, pričom v odôvodnení popísal
skutkový stav neúplne, v časti bez opory vo vykonanom dokazovaní a následne dospel k nesprávnymprávnym záverom. V rozpore s koncepciou článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd preniesol na žalobcu, ako nositeľa základných práv, povinnosť preukazovania existencie práva
na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života, keď konštatoval, že žalobca mal povinnosť tvrdiť

a preukázať dôvody, pre ktoré mu žalovaní 1/, 2/ mohli návštevu povoliť. Na skutkový stav okresným
súdombolsvojvoľneavzrejmomrozporesjudikatúrouESĽPaplikovanýčlánok8Dohovorusozáverom,
že k jeho porušeniu nedošlo, no okresný súd ignoroval pritom povinnosť, uloženú v odseku 2 uvedeného
článku, na ospravedlnenie zásahu len za splnenia podmienok legality a nevyhnutnosti v demokratickej
spoločnosti a záujme označených legitímnych cieľov zo strany žalovaných ako štátneho orgánu. Po

odmietnutí rozhodovacej praxe ESĽP v otázkach návštevných práv uväznených osôb okresný súd
odklon neodôvodnil a nijakým spôsobom sa nevysporiadal ani s právnou argumentáciou žalobcu,
uplatnenou v žalobe a v replike na vyjadrenie žalovaných.
2.1 Porušenia práva na spravodlivý proces sa okresný súd dopustil tak, že v úvode pojednávania
preukázal existenciu konania ESĽP vo veci L. L. proti Slovenskej republike - sťažnosť č. 38321/17 a
8 ďalších sťažností, ktorého predmetom je okrem iného porušenie žalobcovho práva podľa článku 8

Dohovoru v súvislosti s neumožnením kontaktných návštev jeho blízkych a rodinných priateľov vrátane
pána B., kde zamietnutie žiadosti o jeho návštevu v ÚVTOS Leopoldov bolo predmetom konania pred
okresným súdom (sťažnosti č. 82925/17 a 29636/18), čomu predchádzalo neposkytnutie nápravy zo
strany ústavného súdu, ktorý uznesením sp.zn. I.ÚS 429/2017 z 31.08.2017 odmietol žalobcovu ústavnú
sťažnosť bez toho, aby sa s posudzovaným zásahom vysporiadal v súlade so záväznou judikatúrou

ESĽP z hľadiska jeho legality, legitimity a proporcionality (ústavný súd sa obmedzil na opis vyjadrení
prokuratúry a ÚVTOS Leopoldov a viaceré skutkové a právne excesy, ktorých špecifikácia je v danej veci
irelevantná). Predmetom konania pred ESĽP je tiež absencia účinného prostriedku nápravy (článok 13
Dohovoru)porušenínávštevnýchprávzdôvodu,ževäzenskéorgány,prokuratúraaústavnýsúdignorujú
záväznú judikatúru ESĽP a neposudzujú obmedzenia návštevných práv podľa zásad aplikovaných

súdom (rozumej ESĽP).
2.2 Priamo v súvislosti so situáciou žalobcu ako odsúdeného poukázal na rozsudok U. proti Poľsku č.
20071/07 zo dňa 17.04.2012 a §212, kde sú uvedené všeobecné zásady, vyplývajúce z judikatúry súdu.
2.3 Okresný súd uvedené skutkové zistenia, nevyhnutné pre správne právne posúdenie veci zamlčal a
na základe vlastného protiprávneho postupu poukázal na sporné uznesenie ústavného súdu sp.zn. I.ÚS

429/2017 z 31.08.2017 (ktorého arbitrárnosť bola jedným z dôvodov, prečo ESĽP žalobcove sťažnosti
prijal a komunikoval vláde SR) a odmietol aplikovateľnosť rozsudku U. s tým, že sa netýka odsúdených
(bod 44-50 napadnutého rozsudku). Je nesporné, že pokiaľ by okresný súd uvedené skutkové zistenia
nezamlčal, nemohol by spochybniť aplikáciu všeobecných zásad súdu, uvedených v rozsudku U.,
pretože by tým výslovne poprel právny názor ESĽP.

2.4 Nie je bez významu, že okresný súd po takejto manipulácii skutkového stavu v neprospech žalobcu
uvádza, že ústavný súd sa v citovanom spornom uznesení vyporiadal aj s otázkou legality, legitimity
a proporcionality postupu žalovaného (bod 49 rozsudku) v obdobnej veci, hoci tento záver odporuje
skutočnosti, pretože súvisiaca ústavná sťažnosť sa netýkala žalovaného a ústavný súd namietaný zásah
opomenul preskúmať podľa zásad ESĽP, čo je napokon tiež dôvodom prebiehajúceho konania proti

Slovenskej republike.
2.5 V bode 33 rozsudku okresný súd uvádza ako nesporné, že žalobca bol zaradený v oddiele s
bezpečnostným režimom z preventívno-bezpečnostných dôvodov-z predmetného skutkového zistenia
dovodzuje okresný súd rozhodujúce právne závery, že žalobca nemal nárok na kontaktné návštevy,
avšak jeho existencia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd naviac zamlčal zistenie, že

žalovaní neoznačili žiadne preventívno-bezpečnostné dôvody a je teda zrejmé, že predmetné a vo veci
rozhodujúce skutkové zistenie okresný súd fakticky vykonštruoval, čím aj v tejto súvislosti prispôsobil
skutkový stav v prospech žalovaných, ktoré následne právne posúdil v žalobcov neprospech.
2.6 Namietol obsah zápisnice z pojednávania, ktorá nevystihuje jeho priebeh a podstatné argumenty
žalobcu ako ani tie tvrdenia žalovaných, ktoré odporujú skutkovému stavu: žalobca namietal absenciu

preventívno-bezpečnostných dôvodov pre zadržiavanie v bezpečnostnom režime ako aj upozorňoval na
povinnosť okresného súdu posúdiť jeho zadržiavanie v bezpečnostnom režime ako prejudiciálnej otázky
s tým, že žalovaní neuviedli žiadne dôvody na uplatňovanie tohto opatrenia a teda musí byť považované
za svojvoľné (pozri napr. K. proti Maďarsku č.30042/08 zo dňa 07.06.2011, bod 36 až 37), preukázal
existenciu konania proti Slovenskej republike pred ESĽP, ktorého predmetom je tiež svojvoľnosť jeho

zadržiavania v bezpečnostnom režime, namietal neexistenciu odsúdenia za obzvlášť závažný zločin, čo
je podmienkou pre možnosť umiestnenia odsúdeného do bezpečnostného režimu v zmysle §81 ods.
2 písm. a) z.č.475/2005 Z.z., pretože v Českej republike bol odsúdený za trestný čin so sadzbou na 5
až 12 rokov odňatia slobody, ktorý je možné podľa judikátu R 13/2016 posúdiť len ako zločin, poukázalna previerku zákonnosti v ústave, vykonanú prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici s
usmernením v správnom posudzovaní trestných činov z uznaných cudzích rozhodnutí s poukazom na
záväznú judikatúru ESĽP.

2.7 Okresný súd dezinterpretoval žalobcovu žiadosť o návštevu žalobcu (bod 34 a 52 rozsudku) a
nepravdivo konštatuje absenciu uvedenia dôkazov na vyhovenie žalobcovej žiadosti o návštevu zo dňa
16.07.2017 s tým, že žalobca nepreukázal dôvody na vyhovenie jeho žiadosti (bod 41 a 52 rozsudku).
V žiadosti zo 16.07.2017 žalobca v plnom rozsahu poukázal na odôvodnenie jeho žiadostí z 11.12.2016
a 25.04.2017; okrem iného uviedol, že premiestnením do ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová došlo

k faktickému znemožneniu kontaktu s rodinou formou návštev kvôli vzdialenosti od ich bydliska a
charakteru ciest; chcel ho navštíviť jeden z blízkych rodinných priateľov A. B. zo S. M. W., čo vzhľadom
navzdialenosťodústavunerobíproblémsvykonateľnosťounávštevy,jehonávštevamôžemaťpozitívny
vplyv na plnenie účelu výkonu trestu a prispeje k duševnej pohode a zmierneniu negatívnych dôsledkov
dlhodobejizolácievnevyhovujúcichpodmienkachžalobcu,pričomnaúzemíSRlenpokračujevovýkone
trestu, uloženého súdmi v Českej republike, kde mal cca 30 mesiacov všetky návštevy kontaktné a

navštívil ho aj A. B.. Návšteva bez priameho ľudského kontaktu pôsobí naňho a aj na jeho návštevníkov
ponižujúco, čo je aj dôvodom, pre ktorý ho ani jeho blízki nenavštevovali iným spôsobom; predmetnou
žiadosťou sleduje oprávnený záujem a neexistuje legálny a legitímny dôvod jej nevyhovieť (žiadosť z
11.12.2016). A. B. vykonával pred cca 15-20 rokmi trest odňatia slobody v Ústave pre výkon trestu
Banská Bystrica - Kráľová, kde sa skamarátili, od uvedenej doby však vedie usporiadaný život, založil

si rodinu, o ktorú sa vzorne stará a v tomto smere je príkladom pre žalobcu, má naňho pozitívny
vplyv; udržiava kontakt s jeho rodinou (matkou a bratmi), zaujíma sa, ako žalobca zvláda výkon trestu
a príležitostne mu finančne pomáha; pri vzájomných stretnutiach ho priateľsky nabáda na založenie
rodiny a kľudné žitie. Býva neďaleko Banskej Bystrice a keďže kvôli vzdialenosti žalobcu blízke osoby
nenavštevujú, kontaktná návšteva A. B. celkom zjavne je v súlade s účelom výkonu trestu (žiadosť z

25.04.2017). Momentálne je to viac ako 9 mesiacov, čo žalobcovi bolo znemožnené prijímať návštevy
blízkych osôb umiestnením do výkonu trestu ďaleko od domova, čo ťažko znáša a vníma len ako nátlak
ZVJS. Nevidel existenciu právnych a skutkových dôvodov pre nevyhovenie predmetnej žiadosti najmä v
situácii znemožnenia mu prijímania návštev blízkych osôb, obmedzenia telefonovania a držania v zlých
podmienkach (žiadosť zo 16.07.2017).

2.8 Okresný súd sa dopustil aj ďalších skutkových pochybení; v bodoch 42 a 52 rozsudku v rozpore
s vyjadreniami žalobcu uvádza, že nemal záujem o iný než priamy kontakt a že mohol požiadať o
bezkontaktnú návštevu, ktorá by rovnako splnila cieľ, keďže sa nejednalo o osobu blízku; mal však
záujem výlučne len o bezkontaktnú návštevu. Okresný súd pritom v bode 41 napadnutého rozsudku
uvádza, že rozhodnutie o spôsobe vykonania návštevy je v diskrečnej právomoci riaditeľa ústavu,

v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku zmätočné. Riaditeľ ústavu mohol rozhodnúť o spôsobe
vykonania návštevy a ak bol toho názoru, že zamietnutie bezkontaktnej návštevy bolo nevyhnutné,
mohol rozhodnúť o jej povolení bez priameho kontaktu. Naviac, žiadosť o návštevu bola zamietnutá
úplne, teda nebola povolená vôbec.
2.9 Okresný súd ignoroval dôkazné návrhy žalobcu z bodu 15 repliky na vyjadrenie žalovaných a

nerozhodolonich.OdmietolzáväznújudikatúruESĽP,keďžežalobcovaargumentáciaadôkaznénávrhy
sa týkali aj situácie odsúdených osôb bez ohľadu na právny exces okresného súdu o nepochopení
všeobecných zásad k návštevným právam väznených osôb, ktoré nerozlišujú medzi obvinenými a
odsúdenými. Úplnou ignoráciou dôkazných návrhov a všetkej právnej argumentácie, kde sa žalobca
odvolával na rozsiahlu judikatúru ESĽP, okresný súd tendenčne skreslil skutkový stav a prostriedky

argumentácie žalobcu na poukaz len na jedno rozhodnutie ESĽP - citovaný rozsudok U., ktoré následne
označil za nepoužiteľné. Okresný súd bol povinný sa vysporiadať so všetkými námietkami a judikatúrou
ESĽP (nález ÚS SR citovaný v bode 59 žaloby) a v nadväznosti na to nemohol odmietnuť aplikáciu
princípov ESĽP, na základe ktorých sa musia posudzovať zásahy do návštevných práv väznených osôb.
Judikatúra ESĽP je pre konajúci súd záväzná; poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. I. ÚS 695/2013 (bod 16), I. ÚS 5/02 (bod 57 až 58 žaloby).
2.10 Rovnako sa už judikatúra ESĽP vyjadrila aj k významu judikatúry ako takej a to tak, že ju
považuje za zákonnú v materiálnom i formálnom zmysle a teda za súčasť aplikovanej právnej normy.
Súdne rozhodnutia sa tak stávajú záväzným prameňom práva. Ústavný súd priznáva judikatúre ESĽP
normatívne pôsobenie (I. ÚS 80/06). Právnu argumentáciu, založenú na právnych názoroch ESĽP, je

súd povinný pokladať za takú časť sporu, ktorá obsahuje podstatné a relevantné argumenty účastníka
konania, a preto je jeho povinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede z hľadiska skutkového stavu
a jeho právnej kvalifikácie (nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 400/2016).2.11 Zásahy do základných práv sa preskúmavajú na základe princípov, používaných ESĽP (nálezy
ÚS SR sp.zn. I. ÚS 117/2007, I. ÚS 13/2000, II. ÚS 10/99). V súvislosti s aplikáciou všeobecných
zásad ESĽP pri posudzovaní obmedzení návštevných práv väznených osôb nerozlišujúcich medzi

obvineným a odsúdeným možno poukázať napr. na rozsudok veľkého senátu B. proti Rusku č. 41418/04
z 30.06.2015 bod 110, 116 až 125, týkajúceho sa odsúdeného a aj na konanie ESĽP vo veci žalobcu
proti SR (bod 2 vyššie), kde ESĽP v situácii žalobcu ako odsúdeného v oznámení predmetu veci vláde
SR poukázal na rozsudok U., a teda je zrejmé, že všeobecné zásady, vyplývajúce z judikatúry ESĽP,
sú aplikovateľné rovnako na situácie odsúdených aj obvinených. Napokon v citovanom rozsudku B.

veľký senát pri formulovaní všeobecných zásad v mnohom odkázal na predchádzajúce rozhodnutia vo
veciach obvinených a to priamo aj na rozsudok U.. Žalobca pritom poukazoval okrem rozsudku B. aj
na rozsudok A. proti Ukrajine č.39758/05 z 23.02.2012, týkajúci sa taktiež situácie už odsúdených osôb
(bod 11 repliky na vyjadrenie žalovaných).
2.12 Z uvedených dôvodov je nutné odmietnuť ako absurdný záver okresného súdu o neaplikovateľnosti
všeobecných zásad, vyplývajúcich z judikatúry ESĽP, citovaných v rozsudku U. z dôvodu, že sťažovateľ

v uvedenej veci nebol odsúdený ale obvinený; okresný súd fakticky popiera záväznosť judikatúry ESĽP,
čím popiera tiež princípy právneho štátu a teda nemožno takéto právne posúdenie veci akceptovať.
2.13 V tejto súvislosti neobstojí ani formalistický poukaz okresného súdu na §193 C.s.p., pretože
pred vyriešením rozhodujúcej právnej otázky o ne/aplikovateľnosti judikatúry ESĽP došlo k zásadným
pochybeniam súdu, majúcim k tejto otázke príčinný vzťah. Okresný súd zamlčal skutočnosť, že sporné

uznesenie ÚS SR sp.zn. I. 429/2017 z 31.08.2017 je de facto posudzované Európskym súdom pre
ľudské práva, ktorý sám poukázal na citovaný rozsudok U. priamo vo vymedzení predmetu veci
a teda je jeho aplikovateľnosť aj na situáciu odsúdených nesporná. V bode 49 rozsudku okresný
súd nepravdivo konštatuje, že ústavný súd v spornom rozhodnutí preskúmal rozhodnutie a postup
žalovaného nielen z hľadiska legality, legitimity a proporcionality, keďže ústavný súd sa aj napriek

námietkamžalobcuakosťažovateľaodmietolzaoberaťposúdenímzásadudonávštevnýchprávžalobcu
zo strany ÚVTOS Leopoldov (nie žalovaného ako mylne uvádza okresný súd) z hľadiska jeho legality,
legitimity a nevyhnutnosti demokratickej spoločnosti (proporcionality).
2.14 Okresný súd opomenul, že nález ÚS SR vyjadruje spôsob, akým sa ústavný súd dopracúva
k objektívnej pravde a skutočnosť, že predmetom rozhodovania je správna interpretácia ústavného

textu, resp. formulácia jej obsahu. Uznesenia sú procesné rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým
ústavný súd končí konanie bez toho, aby sa vecou zaoberal v merite veci. Uznesenie Ústavného
súdu, ktoré nereflektuje rozhodovaciu prax ústavného súdu v iných podobných otázkach a ignoruje
záväznú judikatúru ESĽP, teda uznesenie, ktoré sa nezaoberalo zásahom do súkromia z hľadiska jeho
legality, legitimity a proporcionality, z materiálneho hľadiska nie je rozhodnutím, ktoré sa týka základných

ľudských práv a slobôd. V situácii, kde proti sebe stoja uznesenie ústavného súdu, ktorého pochybnosť
je nastolená prebiehajúcim konaním ESĽP proti Slovenskej republike a právny názor ESĽP konštantne
judikovaný v súvislosti so sťažnosťami väznených osôb vyjadrený vo vymedzení predmetu veci,
okresný súd nebol oprávnený spochybniť právne názory ESĽP, nebol oprávnený riešiť „správnosť“ (len)
zdanlivo rozdielnych právnych názorov ESĽP na jednej strane a ústavného súdu (ojedinelom a bližšie

neodôvodnenom uznesení) na strane druhej, pretože takáto právomoc mu neprislúcha. Okresný súd je
judikatúrou ESĽP viazaný.
2.15 Okresný súd bez opory v práve a v zrejmom rozpore s koncepciou článku 8 Dohovoru preniesol
na žalobcu povinnosť preukazovania existencie práva na súkromný a rodinný život, keď uviedol, že
dôvody na povolenie kontaktnej návštevy blízkeho rodinného priateľa mal preukázať žalobca (bod 41 a

52 rozsudku). Takáto právna konštrukcia je absurdná, žalobca ako nositeľ základných práv má právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do týchto práv zo strany štátnych orgánov. Judikatúra ESĽP
a ÚS SR je jednotná a považuje zásahy do základných práv za ospravedlniteľné výlučne vtedy, keď sú
súčasne legálne, legitímne a nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa.
2.16 Oprávnenosť zásahu do základných práv je povinný preukázať štátny orgán, ktorý ho vykonal

- nositeľ základných práv nepreukazuje dôvody na to, aby štátny orgán rešpektoval jeho práva a aby
mu umožnil ich výkon.
2.17 Koncepcia ustanovenia §24 z.č. 475/2005 Z.z. je sama o sebe irelevantná, keď stanovuje, kedy
riaditeľ ústavu môže umožniť širší rozsah výkonu práva na návštevy, pretože nestanovuje v súlade s
ústavou a Dohovorom, kedy môže sporný zásah (neumožnenie výkonu práva) uskutočniť - teda kedy

môže napríklad žiadosti o návštevu nevyhovieť. Toto zdanlivé prekrútenie oprávnenia riaditeľa ústavu
je potrebné vykladať a aplikovať v súlade s článkom 8 Dohovoru, článkom 2 ods. 2 a článkom 152
ods. 4 ústavy, teda v prospech realizácie ústavou a tiež medzinárodnými zmluvami, garantovaných
základných práv a slobôd (napr. PL.ÚS 15/98, II.ÚS 148/06, IV.ÚS 186/07 k povinnosti výkladu vprospech základných práv). Predmetné zákonné ustanovenie je nevyhnutné vykladať a aplikovať
ústavne konformným spôsobom a tiež v prospech realizácie základných práv a slobôd, predstavujúcich
hodnotový základ, ktorý musí byť dodržaný v prípade každého výkladu zákona (napr. III.ÚS 220/2011).

V súlade s limitačnými klauzulami prípustných obmedzení základných práv a slobôd riaditeľ ústavu ako
štátny orgán je oprávnený obmedziť návštevné práva odsúdených len v súlade s článkom 8 ods. 2
Dohovoru a korešpondujúcim článkom 19 ods. 2 ústavy, ktorý vykladá ústavný súd v súlade s judikatúrou
ESĽP (napr. I.ÚS 13/2000).
2.18 Okresný súd sa dopustil flagrantného pochybenia, keď po manipulácii konania zaťažil žalobcu

bremenom preukazovania dôvodov na to, aby žalovaní jeho žiadosti o návštevu vyhoveli a keď svojvoľne
konštatoval, že nedošlo k porušeniu §24 z.č. 475/2005 Z.z. a teda ani k porušeniu článku 8 Dohovoru,
opomenul relevantné výkladové zásady a porušil zásadu zákazu výkladu ústavného poriadku bottom-
up. Po uvedenej deformácii samotnej podstaty základných práv okresný súd svojvoľným spôsobom
preskúmal zákonnú úpravu (§24 z.č. 475/2005 Z.z.) z hľadiska legality a legitimity (bod 38-39 rozsudku);
jedná sa o bezprecedentný exces, keďže okresný súd nie je oprávnený preskúmavať zákonnú úpravu

z hľadiska jej legality a legitimity.
2.19 Predmetnú vec, mimoriadne jednoduchú po skutkovej stránke (žalovaní neuviedli žiadne dôvody
pre zamietnutie žalobcovej žiadosti, čo objektívne znemožňuje preskúmanie zásahu do žalobcových
práv z hľadiska sledovania legitímneho cieľa a nevyhnutných dôvodov pre zásah) okresný súd
nesprávne právne posúdil. ESĽP v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach väznených osôb

nerozlišuje, či k zásahu došlo konaním štátu (väznice) alebo nevyhovením žiadosti väznenej osoby,
ktorou sa určitého (aj nenárokového) práva domáhala; vo všetkých prípadoch skúma ESĽP okrem
otázok legality a legitimity najmä závažnosť dôvodov pre zamietavé stanoviská v zmysle povinnosti
presvedčivo dokázať, že nevyhovenie žiadostiam sťažovateľov bolo nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti. Napokon aj v prebiehajúcom konaní ESĽP proti SR v inej žalobcovej veci sú posudzované

zásahy do jeho práv spôsobené tým, že väzenské orgány bez odôvodnenia zamietli jeho žiadosti o
návštevy priamym kontaktom a s inými, než blízkymi osobami. Okresný súd bol povinný preskúmať
sporný zásah (obmedzenie výkonu práva žalobcu v rozsahu požadovanom žiadosťou) z hľadiska
jeho legality, legitimity a proporcionality - v kontexte prejednávanej veci, to v zmysle judikatúry ESĽP
znamená okrem iného, že zákon ako podklad pre opatrenie musí byť dostatočne jasný, aby poskytoval

jednotlivcom primeranú informáciu o okolnostiach a podmienkach, za ktorých majú verejné orgány
právo uplatniť napadnuté opatrenia, teda nevyhovieť žiadosti o návštevu (zásahom, opatrením je akt
rozhodnutiaožiadosti,niezákonnáúprava).Jepritom(zhľadiskakvalitypráva)vrozporesvládoupráva,
aby výkonný orgán mohol rozhodovať v zmysle neobmedzenej právomoci a zákon musí uviesť rozsah
priznanej diskrečnej právomoci a spôsob jej výkonu s dostatočnou jasnosťou s ohľadom na legitímny

cieľ predmetného opatrenia, aby bola poskytnutá jednotlivcovi primeraná ochrana proti svojvoľným
zásahom. Ustanovenia §24 ods. 3 a 4 z.č. 475/2005 Z.z. nespĺňajú podmienku kvality práva, pretože
nešpecifikujúrozsahaspôsobuplatneniadiskrečnejprávomociriaditeľaústavunanepovolenienávštevy
častejšie a aj inej osobe a na neumožnenie priameho kontaktu - skutočnosť, že tieto ustanovenia
uvádzajú, kedy a z akých dôvodov môže riaditeľ ústavu povoliť návštevu častejšie a aj inej osobe,

resp. môže rozhodnúť v odôvodnených prípadoch o spôsobe vykonania návštevy, neumožňuje totiž
preskúmať kedy, z akých dôvodov môže žiadostiam nevyhovieť. Je faktom, že oprávnenie použitia
diskrečnejprávomociriaditeľaústavunadôvodynevyhovenia(zamietnutia)žiadostizákonnešpecifikuje,
a teda neposkytuje primeranú ochranu proti svojvoľným zamietnutiam takýchto žiadostí.
2.20 Okresný súd teda pochybil, keď nepreskúmal sporný zásah (zamietnutie žiadosti o návštevu) z

hľadiska legality a keď sa vyjadroval k podmienkam zákonnej úpravy pri povoľovaní návštev.
2.21 Kritérium nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti v zmysle článku 8 Dohovoru znamená,
že zásah musí byť motivovaný naliehavou spoločenskou potrebou a najmä musí byť primeraný
sledovanému legitímnemu cieľu. V tomto smere okresný súd uviedol, že zákonná úprava - teda nie
sporný zásah - predstavuje legitímny cieľ zabezpečiť kontakt s inými než blízkymi osobami, ale len

z naliehavého rodinného alebo iného závažného dôvodu. Okresný súd nepreskúmal sporný zásah z
hľadiska jeho legitimity (neuviedol, čo sa sledovalo nevyhovením žiadosti a ani žalovaní neuviedli žiadny
legitímny cieľ, sledovaný týmto rozhodnutím), mylne hodnotil právnu úpravu a nijakým spôsobom sa
nevysporiadal ani s dôvodmi zásahu, pričom bez súvislosti s prejednávanou vecou konštatoval, že
považoval aplikáciu §24 z.č. 475/2005 Z.z. žalovanými za legitímnu, keď sledovala cieľ, vychádzajúci

z účelu trestu odňatia slobody a spĺňala test proporcionality medzi záujmom štátu a jednotlivca.
Fráza o splnení testu proporcionality aplikáciou zákona je v konkrétnej veci bezobsažná a objektívne
nepreskúmateľná; žalovaní nepreukázali existenciu naliehavej spoločenskej potreby posudzovanéhozásahu a jej neprimeranosť vo vzťahu k nešpecifikovanému cieľu, ktorý mal byť zamietnutím žalobcovej
žiadosti sledovaný.
2.22 Právne závery okresného súdu vzbudzujú viac otázok ako odpovedí vzhľadom na skutočnosť,

že žalovaní zasiahli do žalobcovho práva na rešpektovanie súkromného života bez uvedenia dôvodov.
Záver okresného súdu o neporušení článku 8 Dohovoru objektívne neobstojí, keďže neposkytuje
odpoveď na to, že sporný zásah bol v súlade so zákonom a nevyhnutý v demokratickej spoločnosti a
záujme niektorého z legitímnych cieľov v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru.
2.23 Odvolateľ zdôraznil, že sa domáhal ochrany základných práv, pričom okresný súd obmedzil

právne úvahy na formalistické posúdenie zákonnosti postupu žalovaných a len sprostredkovane a
bez odôvodnenia uzavrel, že k porušeniu článku 8 Dohovoru nedošlo. Takéto závery v konfrontácii
so záväznou judikatúrou ESĽP, ktorá vyžaduje pre ospravedlnenie zásahu do návštevných práv
väznených osôb adekvátne dôvody, objektívne neobstoja a je neprípustné, aby okresný súd dovodzoval
neporušenie článku 8 Dohovoru za stavu, keď žalovaní oprávnenosť zásahu optikou ESĽP nepreukázali.
Poukázal na manipuláciu skutkových zistení v neprospech žalobcu, keď okresný súd zamlčal

rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k dôvodom záujmu žalobcu o návštevu a takto tendenčne upravený
skutkový stav právne posúdil ako neunesenie bremena preukázania dôvodov na vyhovenie žiadosti o
návštevu (bez ohľadu na neprípustnosť takejto právnej konštrukcie pre popretie koncepcie základných
práv). Právne vady napadnutého rozsudku možno vidieť aj v tom, že okresný súd ignoroval všetku
právnu argumentáciu žalobcu, uplatnenú v žalobe a v replike na vyjadrenie žalovaných, hoci sa jednalo

o právne názory ESĽP, ktoré si vyžadovali zo strany okresného súdu náležitú reakciu a rešpektovanie
ich záväznosti.
2.24 Právne irelevantné sú aj závery okresného súdu odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s
článkom 6 ods. 1 Dohovoru (bod 54 - 57 rozsudku) a záverom prokuratúry pri vybavovaní podnetu
žalobcu. Žalobca v žalobe poukazoval na právo na prístup k súdu, čo okresný súd nepochopil a

svojvoľne konanie zastavil, čoho nápravu následne vykonal odvolací súd. Vybavenie podnetov žalobcu
prokuratúrou v prejednávanej veci vzťah nemá, keďže sa prokuratúra nevysporiadala so sporným
zásahom do žalobcových práv v súlade s princípmi, aplikovanými ESĽP a obmedzila sa na formalistické
konštatovanie o zákonnosti postupu žalovaných. Aj v tejto súvislosti treba poukázať na prebiehajúce
konanie ESĽP proti SR v iných veciach žalobcu, ktorého predmetom je okrem už uvedeného porušenia

žalobcovho práva na prístup k súdu zastavením konaní o správnych žalobách a tiež absencia účinných
prostriedkovnápravyvzmyslečlánku13Dohovoruvsúvislostisnámietkamiporušeniačlánku3ačlánku
8 Dohovoru, pretože väzenské orgány, prokuratúra, ani ústavný súd neposkytujú väzneným osobám
adekvátnu právnu ochranu.
2.25 Žalobca sa domáhal ochrany základných práv, o čom prokuratúra nekonala, len sa obmedzila

na formalistické konštatovanie o zákonnosti a takýmto rozhodnutím súd nie je viazaný. Okresný súd
sa nemôže arbitrárne odvolávať na rozhodnutia iných orgánov, ktorých predmetom nebola riešená
otázka, totožná s tou, ktorá je predmetom žaloby a súd je viazaný predpismi vyššej právnej sily, nielen
jednoduchým zákonom. Okresný súd napriek žalobe, namietajúcej porušenie označených základných
práv, len prebral frázy o neporušení zákona uvedené prokuratúrou, hoci žalobca porušenie zákona

nenamietal a arbitrárne uzavrel, že k porušeniu článku 8 Dohovoru nedošlo, vôbec súd ale nerozhodol
o (ne)porušení článku 17 ods. 1 paktu a článku 19 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie tiež žalobca
namietal. Napokon aj v bode 58 rozsudku okresný súd po konštatovaní, že rozhodnutie o zamietnutí
návštevy nemusí byť odôvodnené uvádza, že považuje aplikáciu zákonného ustanovenia za legitímnu,
spĺňajúcu aj požiadavku proporcionality, vychádzajúcu z účelu trestu odňatia slobody a odôvodnenú

existujúcimi okolnosťami na strane žalobcu. Pri zásahu do základných práv sa neposudzuje aplikácia
právnej normy, ale výlučne to, či zásah spočíval na akceptovateľných dôvodoch - neodôvodnené
zamietnutie žiadosti väznenej osoby o návštevu je svojvoľné a aj keď je odôvodnené, k porušeniu článku
8 Dohovoru nedochádza, len pokiaľ uvedené dôvody preukazujú nevyhnutnosť zamietnutia žiadosti v
záujme sledovaného legitímneho cieľa.

2.26 Okresný súd neuviedol, v čom spočíva legitimita zásahu a akými dôvodmi bola preukázaná
jeho nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti; konštatovanie okresného súdu o legalite, legitimite a
proporcionalite aplikácie §24 z.č. 475/2005 Z.z. žalovanými možno považovať za svojvoľné. Napadnutý
rozsudok okresného súdu je precedentný vo vzťahu k právam väzňov, a keďže ním boli nastolené
nové trendy v právnej kultúre ako popieranie záväznosti judikatúry ESĽP a jej spochybňovanie (napr.

že zamietnutie žiadosti väznenej osoby o návštevu nemusí byť odôvodnené a väznená osoba musí
preukazovať existenciu základných práv), ignorovanie právnych názorov ESĽP a Ústavného súdu SR,
ako aj úmyselné skresľovanie skutkového stavu a napomáhanie žalovaným štátnym orgánom zbaviť
sa zodpovednosti za neoprávnené zásahy do práv väzňov, bol okresný súd povinný v zmysle §220ods. 3 C.s.p. dôkladne odôvodniť odklon od rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, keďže
ESĽP a ÚS SR konštantne uvádzajú, že judikatúra ESĽP je záväzná, že všeobecný súd musí náležite
reagovať na argumentáciu strany konania právnymi názormi ESĽP a že konanie musí viesť v súlade so

zásadami práva na spravodlivý proces a nielen jednostranne. Okresný súd uvedený odklon dostatočne
neodôvodnil.
2.27 Žalobca vzhľadom na skutkové pochybenia, právne excesy a pre správne rozhodnutie o odvolaní
navrhol vykonať pred odvolacím súdom dôkazy: z Ministerstva spravodlivosti SR kvôli potvrdeniu
autentickosti listín vyžiadať kópie vymedzenia predmetu veci zo dňa 13.03.2019, ktorým ESĽP oznámil

vláde SR konanie vo veci L. L. proti Slovenskej republike sťažnosť č. 38321/17 a osem ďalších
sťažností a kópie sťažností č. 82925/17 a 29636/18, týkajúcich sa námietok porušení článku 8
Dohovoru v súvislosti so zamietnutím žalobcových žiadostí o návštevy; navrhol oboznámiť sa so
zvukovým záznamom z pojednávania kvôli nedostatkom zápisnice, vyhotovenej okresným súdom a
pre ozrejmenie ignorovaných prostriedkov procesného útoku žalobcu, ako aj prostriedkov procesnej
ochrany žalovaných (kvôli neuvedeniu dôvodov pre uskutočnenie namietaného zásahu); od ÚVTOS

Banská Bystrica-Kráľová (žalovaný 1/) navrhol vyžiadať overené kópie žiadostí žalobcu o návštevu
z 11.12.2016, 25.04.2017 a 16.07.2017, ako aj z toho dôvodu, že okresný súd v inej veci (sp.zn.
9C/45/2017) poukazoval na nekvalitné kópie predložených listín.
2.28 O trovách konania navrhol rozhodnúť podľa §257 C.s.p. (s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn.
3MCdo 5/2006), keďže žalobca je osoba v špecifickom postavení, plne v moci štátu - takto definuje

status väzňa ESĽP - a domáhal sa ochrany základných práv voči štátnemu orgánu, ktorému žiadne trovy
okrem cestovného hromadnou dopravou pre zástupcu v rámci mesta Banská Bystrica nevznikli, resp.
nevznikli vo výške objektívne pociťovanej ako ujma na majetkových právach, mal za to, že ide o dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle §257 C.s.p.
2.29 Po vykonaní navrhovaného dokazovania, nevyhnutného na preukázanie dôvodnosti podaného

odvolania, žalobca aj z dôvodu, že už raz musel odvolací súd naprávať flagrantné právne excesy
okresného súdu pri zastavení konania, žalobca navrhol, aby o žalobe po zrušení napadnutého rozsudku
rozhodol odvolací súd sám, resp. aby vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie.

3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca nepoukázal na ďalšie nové skutočnosti než

tie, ktoré prezentoval v samotnej žalobe, nepredložil nové podstatné skutočnosti a neuviedol dostatočnú
právnu argumentáciu ku skutkovým tvrdeniam žalovaného ústavu. V celom obsahu odvolania žalobca
poukazuje na skutočnosť, že okresný súd vydal rozhodnutie v rozpore s koncepciou článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a predkladá súdu nové návrhy na ďalšie dokazovanie.
3.1 Žalovaný vo svojich vyjadreniach použil ustanovenia všeobecne záväzných právnych a interných

predpisov s použitím legálnych prostriedkov obmedzenia žalobcovho práva na súkromie v súvislosti
s neumožnením návštevy blízkeho rodinného priateľa. Zo všeobecného výkladu koncepcie ľudských
práv a slobôd poukázal na skutočnosť, že ľudské práva majú nepochybne povahu princípov, sú
vymedzené široko a všeobecne a nutne na seba narážajú; sú skupinou práv, ktoré patria každému
človeku bez rozdielu, neexistuje ich žiadna jednoznačná definícia, ani presný výpočet. Boli vytvorené

koncepcieľudskýchpráv,ktorénasebačastonadväzujú,akosúmedzinárodnákoncepciaľudskýchpráv,
zakotvená hlavne v dokumentoch OSN. Európska koncepcia ľudských práv vychádza z medzinárodnej
koncepcie a niektoré práva dopĺňa a špecifikuje. Slovenská koncepcia ľudských práv vychádza z
európskej koncepcie a ďalej konkretizuje niektoré práva. Z uvedených troch koncepcií - medzinárodnej,
európskej, slovenskej - možno odvodiť všeobecnú koncepciu ľudských práv, súbor základných princípov,

z ktorých sa dajú odvodiť ostatné koncepcie. Zakotvenie koncepcie ľudských práv v konkrétnych
právnych dokumentoch však ešte nie je posledným stupňom, všetky koncepcie treba interpretovať, aby
sa v konkrétnej situácii zistilo, či v určitej konkrétnej situácii boli alebo neboli porušené ľudské práva.
Poukázal na všetky svoje vyjadrenia, ako aj na vyjadrenia žalovaného 2/ zo dňa 30.01.2018 a zo dňa
20.04.2018.

4. Žalovaný 2/ sa osobitne k odvolaniu nevyjadroval (vyjadrenie za žalovaného 1/ podpisoval žalovaný
2/).

5. Žalobca sa k vyjadreniu nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný, podľa §34 C.s.p. vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods.
1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie
podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.7. Podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie; pretože je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len podstatnými námietkami, uvedenými

v rozsiahlom odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo v konaní k vadám, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel ku správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne
posúdil. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pretože tento
vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne a z tohto vyvodil aj

správny právny záver. Rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými dôkazmi.

9. V zmysle platnej právnej úpravy má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena (článok 19 ústavy). Ustálená súdna prax pri rozhodovaní sporov o
ochranu osobnosti podľa §11 a nasl. Občianskeho zákonníka vychádza zo zásad, že predpokladom

vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je, že došlo k zásahu do týchto
práv, že tento zásah je neoprávnený, protiprávny a je objektívne spôsobilý vyvolať negatívne následky,
teda privodiť ujmu na chránených právach. O neoprávnený zásah nejde, ak existuje okolnosť vylučujúca
protiprávnosť zásahu, napr. vtedy, ak zásah je zároveň výkonom iného subjektívneho práva.

10.Prirozhodovaníožalobáchnaochranuosobnosti(akoajpriinýchžalobách)jesúdviazanýžalobným
návrhom. Žalobca sa domáhal určenia, že žalovaní 1/ a 2/ v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o
návštevu zo dňa 16.07.2017 neoprávnene zasiahli do jeho práv, chránených článkom 8 ods. 1 Dohovoru,
článku 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a článku 19 ods. 2 ústavy,
domáhal sa uloženia povinnosti žalovaným, aby upustili od neoprávnených zásahov do označených

základných práv žalobcu a uloženia povinnosti žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť mu náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 2.300,-Eur.
10.1 Okresný súd správne uzavrel, že súdna prax v zmysle §11, §13 ods. 1, 2, 3 OZ za neoprávnený
zásah do osobnostných práv považuje taký zásah, ktorý nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje
legitímny cieľ a nedbá podstatu a zmysel obmedzovania základného práva a slobody a nie je

nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa; s týmto konštatovaním sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
10.2 Krajský súd považuje za potrebné doplniť, že v §13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú uvedené
prostriedkyprávnejochrany,atoprávodomáhaťsanasúde,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahov,
odstránili sa následky neoprávnených zásahov, prípadne sa poskytlo primerané zadosťučinenie a len

ak nie je postačujúce zadosťučinenie vo vzťahu k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti
v spoločnosti, prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre vyhovenie žaloby
na poskytnutie morálnej satisfakcie podľa tohto ustanovenia stačí, ak zásah bol spôsobilý spôsobiť
ujmu na právach, chránených §11 a nasledujúcimi ustanoveniami OZ, ale na rozdiel od tohto priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §13 ods. 2 OZ vyžaduje, aby v konaní boli preukázané aj

negatívne následky daného zásahu, pretože nestačí iba možnosť takých následkov; dôkazné bremeno
na preukázaní týchto následkov je na žalobcovi. Navyše Občiansky zákonník v §13 ods. 2 pri stanovení
výšky náhrady prikazuje okrem závažnosti ujmy prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých ku porušeniu
práva došlo. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy v prípade
zásahu do osobnostných práv v prípade, ak nepostačuje zadosťučinenie podľa §13 ods. 1 OZ preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, prihliadajúc
pritom na okolnosti, za ktorých ku porušeniu práva došlo.
10.3Náhradanemajetkovejujmyvzmysle§13ods.2OZjeprávnyminštitútomvýnimočnéhocharakteru,
ktorý sa uplatní len pri splnení zákonom ustanovených predpokladov a prichádza do úvahy len v prípade,
keď ostatné satisfakčné nástroje z §13 ods. 1 OZ nestačia na zmiernenie a vyváženie nepriaznivých

následkov zásahu.

11. Aj krajský súd je toho názoru, že v prejednávanej veci nedošlo ku naplneniu skutkových dôvodov
pre použitie uvedených zákonných ustanovení, nedošlo ku zásahu zo strany žalovaných, ktorým bybolo porušené žalobcovo právo na súkromie v súvislosti s neumožnením návštevy blízkeho rodinného
priateľa tak, aby bolo potrebné uložiť žalovaným povinnosť upustiť od neoprávnených zásahov do
základných práv žalobcu aj s náhradou nemajetkovej ujmy.

12. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca vykonával trest odňatia slobody v ústave na
výkon trestu - žalovaného 1/0; dňa 16.07.2017 sa domáhal povolenia kontaktnej návštevy pre blízkeho
rodinného priateľa A. B. zo S. M. W., ktorú žiadosť žalovaný 2/ ako riaditeľ ústavu na výkon trestu
neschválil. Žalobca poukázal na porušenie svojho práva na súkromie konaním žalovaného, pretože

rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy dobre zdôvodnené a opodstatnené a
musí sa zakladať na individuálnom posúdení potencionálneho rizika konkrétneho väzňa. Žalobca videl
postupžalovanýchakopostup,ktorýmsvojvoľne,opakovaneadlhodobovrozporesprávnymporiadkom
zasahujú do jeho právnej sféry a je šikanózny, pričom prežitá citová úzkosť a psychické strádanie
predstavujú objektívne nenapraviteľnú nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno uspokojiť inak, ako priznaním
spravodlivého finančného zadosťučinenia. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali na bezdôvodnosť žaloby s

odkazom na zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, ktorý splnomocňuje riaditeľa ústavu
rozhodnúť, či povolí návštevu s kontaktom, a to priamym alebo nepriamym; nesúhlasné stanovisko s
povolením návštevy kontaktným spôsobom nie je rozhodnutím podľa ôsmej časti citovaného zákona,
ale rozhodnutím podľa všeobecného predpisu v správnom konaní, pričom ide o rozhodnutie zákonom
zmocnenej autority, ktoré vplýva na naplnenie účelu sledovaného výkonu trestu odňatia slobody a na

nápravu odsúdeného. Žiadosti žalobcu nebolo vyhovené na základe stanoviska pedagóga a vedúceho
oddelenia výkonu trestu, žalobca je zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia, a to do
špecializovaného oddielu s bezpečnostným režimom v zmysle §81 z.č. 475/2005 Z.z.
12.1 V spise je založený Ústavný poriadok pre odsúdených v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Banská Bystrica - Kráľová (č.l. 119) aj žiadosť žalobcu zo dňa 16.07.2017 o povolenie kontaktnej

návštevy blízkeho rodinného priateľa A. B., bytom S. M. W.. Žiadosť koncipoval žalobca tak, že odkázal
na dôvody svojich predchádzajúcich žiadostí zo dňa 11.12.2016 a 25.04.2017, ktorými žiadal o návštevu
tejto uvedenej osoby.
12.2Žiadostionávštevužalovaný2/nadoporučenieväzenskéhopedagóganevyhovel(viďč.l.19spisu).
12.3 V reakcii na žiadosť Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (viď č.l. 53) žalovaný 1/ s odkazom

na ustanovenie §24 ods. 1, 3, 4, §5 ods. 4 z.č. 475/2005 Z.z. poukázal na to, že program
zaobchádzania (§5 ods. 4 Zákona o výkone trestu, ktorý ustanovuje cieľavedomé komplexné a
štruktúrované pôsobenie na odsúdeného podľa jeho osobnostných vlastností, odborných vedomostí a
stupňa vzdelania v súlade s účelom výkonu trestu), je prostriedkom na realizáciu individuálnej formy
zaobchádzania, ktorý je zameraný na odstránenie subjektívnych príčin páchania trestnej činnosti, rozvoj

osobnosti odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu. Rozhodovací proces, ktorého
výsledkom je neudelenie súhlasu odsúdenému na vykonanie návštevy s priamym kontaktom, patrí
do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie
považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy, keďže ide o rozhodovaciu
právomoc, vyplývajúcu z ustanovení Zákona o výkone trestu a týka sa veci, ktorá súvisí s výkonom

trestu, ktorý bol menovanému uložený v zmysle ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku.
V prípade zamietnutia žiadosti menovaného o kontaktnú návštevu priateľa ide o rozhodnutie zákonom
zmocnenej autority, ktoré priamo a bezprostredne vplýva na napĺňanie účelu sledovaného výkonom
trestu odňatia slobody a na nápravu odsúdeného. Poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Sžo/140/2015
zo dňa 25.05.2016.

13. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že okresný súd pôvodne zastavil konanie uznesením
č.k. 9C/50/2017-68 zo dňa 22.05.2018, ktoré na odvolanie žalobcu krajský súd uznesením č.k.
11Co/254/2018-89 zo dňa 14.06.2019 zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s vysloveným právnym názorom, že ak žalobca tvrdí, že žalovaní svojím postupom

neoprávnene zasiahli do jeho práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť tým, že mu zamietli jeho žiadosť o
návštevu, a teda neoprávnene zasiahli do jeho práv, chránených Dohovorom, na základe čoho zároveň
žiadal uloženie povinnosti pre žalovaných upustiť od neoprávnených zásahov do jeho základných práv
a aby mu zaplatili náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300,-Eur, je potrebné vykonať v tomto smere
podľa návrhov strán sporu dokazovanie. Krajský súd poukázal na článok 19 ods.2 ústavy, ktorý zaručuje

ochranu súkromného a rodinného života len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené; pod
neoprávneným zasahovaním je potrebné rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej
úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva aslobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 55/1998 zo dňa 18.10.2001).
13.1 Okresný súd na deň 30.10.2019 vytýčil pojednávanie, na ktorom vypočul žalobcu i zástupcu

žalovaného 1/; žalovaný 2/ sa nedostavil. Okresný súd po splnení procesného postupu ukončil
dokazovanie a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozhodnutia na termín 29.11.2019 a následne
za prítomnosti žalobcu a poverených zástupcov žalovaného 1/, v neprítomnosti žalovaného 2/, vyhlásil
rozsudok, ktorý následne odvolaním napadol žalobca.

14. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dôkazy
vyhodnotil jednotlivo i súhrnne a dospel ku správnym skutkovým a právnym záverom; nepochybil
procesne ani skutkovo a jeho rozhodnutie je úplne správne. Súd prvej inštancie síce vzhľadom
na prejednávanú problematiku stručne, ale výstižne, jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo žalobe
nevyhovel a jeho rozhodnutie je plne v súlade s ustanovením §220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa
stotožňuje s výrokmi i dôvodmi rozhodnutia a v celom rozsahu v zmysle §387 ods. 2 C.s.p. na ne

odkazuje.

15. Odvolacia námietka, že okresný súd uvádza ako nesporné, že žalobca bol zaradený v oddiele
s bezpečnostným režimom z preventívno-bezpečnostných dôvodov, preto nemal nárok na kontaktné
návštevy, pričom táto skutočnosť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a navyše žalovaní 1/, 2/

neoznačili žiadne preventívno-bezpečnostné dôvody, preto je zrejmé, že tieto skutkové zistenia okresný
súd vykonštruoval a prispôsobil skutkový stav v prospech žalovaných, je nedôvodná.
15.1 Ustanovenie §4 zákona o výkone trestu stanovuje okruh práv a slobôd, vo výkone ktorých je
odsúdený obmedzený alebo ktoré nemôže uplatňovať. Odsúdený je povinný podrobiť sa obmedzeniam
tých práv a slobôd, ktoré sú v rozpore s účelom výkonu trestu (určenom v §2), ktoré sa nemôže

vzhľadom na charakter výkonu trestu uplatniť alebo ktoré by boli v rozpore s ochranou spoločnosti.
Predovšetkým ide o niektoré ústavné práva, najmä o právo a slobodu na nedotknuteľnosť osoby a
jej súkromia, slobodu pohybu a pobytu, listové tajomstvo, tajomstvo prepravovaných správ a iných
písomností a slobodnej voľby povolania; odsúdený počas výkonu trestu nemá aj niektoré ďalšie práva
a slobody, ktoré sa nemôžu počas výkonu trestu vzhľadom na charakter tohto inštitútu uplatniť, najmä

právo na štrajk, slobodne sa zhromažďovať, zakladať odborové organizácie, slobodne si vybrať lekára a
zdravotnícke zariadenie, nemôže zakladať politické strany, politické hnutia a vykonávať riadiace funkcie;
presné vyšpecifikovanie obmedzení je významné z hľadiska precízneho určenia právneho postavenia
odsúdeného počas výkonu trestu.
15.2 V §11 až §16 zákona o výkone trestu je vymedzený účel zaobchádzania s odsúdeným, ktorým

je podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov, zvyšovanie právneho
vedomia a etických a morálnych noriem; rozvíjaním pozitívnych osobnostných vlastností odsúdeného
sa podporujú a formujú tiež žiadúce sociálne vzťahy v rámci programu zaobchádzania. Podľa miery
účasti odsúdeného na zaobchádzaní a celkových výsledkov sa uplatňujú aj niektoré výhody a zužujú
obmedzenia vo výkone trestu. Týmto sa sleduje motivácia odsúdeného tak, aby sa aktívne podieľal na

programe zaobchádzania.
15.3 Vonkajšia a vnútorná diferenciácia je základným predpokladom na uplatňovanie zaobchádzania,
disciplinárnej praxe, teda disciplinárnych odmien a disciplinárnych trestov, podmienečného prepustenia
avýkonutrestuuosobitnýchkategóriíodsúdených;ustanovujúsaprostriedkyzaobchádzania,ktorýmisú
ústavný poriadok, zamestnávanie, kultúrno-osvetová činnosť, vzdelávanie, sociálna práca, disciplinárna

právomoc a ďalšie aktivity.
15.4 Z hľadiska vonkajšej diferenciácie sa trest odňatia slobody vykonáva v ústavoch s minimálnym,
stredným a maximálnym stupňom stráženia; ústavy sa odlišujú stupňom stráženia, pričom v ústavoch
s minimálnym stupňom stráženia sa uplatňujú najmiernejšie bezpečnostné opatrenia a v ústavoch
s maximálnym stupňom stráženia sa uplatňujú najprísnejšie bezpečnostné opatrenia, spočívajúce v

určení rozsahu pohybu a ženijno-technických prostriedkov, pričom sa charakterizujú sa jednotlivé stupne
stráženia. O zaradení odsúdeného do ústavu s príslušným stupňom stráženia rozhoduje súd, o zaradení
do konkrétneho ústavu rozhoduje Generálne riaditeľstvo zboru.
15.5 Na splnenie účelu zaobchádzania sa na každého odsúdeného vypracuje individuálny
program zaobchádzania, na čo sa využívajú výsledky psychologického vyšetrenia v stredisku

psychodiagnostickej a konzultačnej činnosti a všetky relevantné poznatky o odsúdenom. Program
zaobchádzania je súhrnom výchovných, liečebných a iných prostriedkov a foriem zaobchádzania,
realizovaný diferencovane s prihliadnutím na osobnosť odsúdeného, jeho prístup k plneniu stanovených
povinností, preukázanú snahu a stupeň dosahovania cieľov programu zaobchádzania; spracovávaho určený príslušník zboru s odborníkmi v ústave. Život odsúdeného sa organizuje spravidla na
komunitných princípoch, pričom každý odsúdený sa spravidla zaradí do diferenciačnej skupiny.
Zaobchádzanie sa realizuje prostredníctvom povinných a dobrovoľných aktivít v rámci realizácie

programu zaobchádzania.
15.6 Bez ohľadu na to, či ide o ústav s minimálnym, stredným alebo maximálnym stupňom stráženia,
odsúdený má právo raz mesačne na dvojhodinovú návštevu spravidla kontaktným (bezbariérovým)
spôsobom; určuje sa, u ktorých odsúdených sa návšteva vykoná bez priameho kontaktu (najmä u
odsúdených zaradených do ústavu s maximálnym stupňom stráženia). Riaditeľ ústavu môže rozhodnúť

o inom spôsobe vykonania návštevy v odôvodnených prípadoch (§24 z.č. 475/2005 Z.z.). Frekvencia
a dĺžka trvania návštevy má za cieľ neklásť odsúdeným zákonné prekážky v udržaní sociálnych a
najmä rodinných kontaktov a umožniť ľahší návrat do života na slobode; vývoj sociálnych vzťahov je
ponechanýnaodsúdenomsamotnomajehopríbuzných.Výnimkuvspôsobevykonávanianávštevtvoria
určené kategórie odsúdených ako napríklad odsúdení, u ktorých sa neuplatňuje vnútorná diferenciácia
z určených dôvodov; u týchto odsúdených rozhodne o spôsobe vykonania návštevy riaditeľ ústavu.

15.7 Spôsob výkonu práv, obmedzení a povinností odsúdených a uplatňovanie poriadku a disciplíny
upravuje ústavný poriadok, ktorý vydá riaditeľ ústavu; súčasťou ústavného poriadku je časový rozvrh
dňa. Ústavný poriadok schvaľuje generálny riaditeľ a je k dispozícii na mieste bežne prístupnom
odsúdenému alebo sa poskytne odsúdenému na požiadanie.
15.8 Podľa §21 Ústavného poriadku návšteva odsúdeného, umiestneného v oddiele s bezpečnostným

režimom, sa vykonáva spravidla bez priameho kontaktu. Do oddielu s bezpečnostným režimom sa podľa
§81 ods. 1 z.č. 475/2005 Z.z. umiestni odsúdený, ktorý sústavne porušuje Ústavný poriadok, odmieta
plniť svoje povinnosti, pôsobí na ostatných odsúdených v rozpore s účelom výkonu trestu, ohrozuje
bezpečnosť príslušníkov zboru odsúdených, alebo iných osôb, ušiel z výkonu trestu, o útek sa pokúsil
alebo ho pripravoval, tiež odsúdený, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, je splnený dôvod väzby

a súd rozhodol o primeranom uplatnení obmedzení podľa osobitného predpisu, ďalej odsúdený, ktorý
svojím nezvládateľným agresívnym správaním ohrozuje svoj život, zdravie alebo život a zdravie iného;
do takéhoto oddielu možno umiestniť odsúdeného za obzvlášť závažný zločin, ktorý vykonal ako člen
organizovanej zločineckej alebo teroristickej skupiny a z preventívno-bezpečnostných dôvodov, ako
i odsúdeného, ktorý je navrhnutý na disciplinárne potrestanie pre porušenie Ústavného poriadku, je

podozrivý, že sa dopustil trestného činu a je predpoklad, že by mohol zmariť riadne vyšetrenie veci,
bude v svojej protiprávnej činnosti pokračovať, alebo ak boli voči nemu použité donucovacie prostriedky.
Takýto odsúdený môže byť umiestnený do oddielu na nevyhnutný čas, najviac však na 48 hodín.
Vychádzky, návštevy a disciplinárne tresty sa vykonávajú oddelene od ostatných odsúdených (§81 ods.
6 citovaného zákona).

16. Z vyššie uvedeného stručného rozboru zákonných ustanovení, ktorými sa riadil pri svojom
rozhodovaní aj okresný súd, je zrejmé, že námietka v odvolaní o nedostatočnom podklade pre
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k zaradeniu žalobcu do oddielu s bezpečnostným režimom z
preventívno-bezpečnostných dôvodov, keď žalovaní 1/, 2/ neoznačili žiadne preventívno-bezpečnostné

dôvody, a preto si mal tieto skutkové zistenia okresný súd vykonštruovať a prispôsobiť skutkový
stav v prospech žalovaných, neobstojí. Skúmanie existencie preventívno-bezpečnostných dôvodov na
umiestnenie žalobcu v oddiele s bezpečnostným režimom nebolo ani nemôže byť predmetom prieskumu
všeobecným súdom, a to nielen o vzťahu ku predmetu konania v prejednávanej veci, ku ktorému záveru
dospel aj okresný súd (bod 54-55 rozsudku).

17. Vyššie uvedeným krajský súd odpovedá aj na ďalšiu nedôvodnú odvolaciu námietku o zmätočnosti
rozsudku okresného súdu ohľadom rozhodnutia o spôsobe vykonania návštevy, ktorý je v diskrečnej
právomoci riaditeľa ústavu. Odôvodniť zamietnutie žiadosti žalobcu nebolo povinnosťou riaditeľa ústavu,
ktorá by mu vyplývala zo zákona, upravujúceho problematiku výkonu trestu; aktuálna právna úprava

neposkytuje priestor pre jej súdny prieskum. Ak žalobca žiadal o kontaktnú návštevu bez prejaveného
záujmu o bezkontaktnú návštevu, nemožno žalovaným 1/,2/ vytýkať zamietnutie jeho žiadosti v plnom
rozsahu, bez ponuky nevyžiadanej (bezkontaktnej) formy návštevy. Navyše nemožno opomínať, že
nevyhovenie žiadosti žalobcu o kontaktnú návštevu riaditeľom bolo dôsledkom predchádzajúceho
správania žalobcu v rozpore s právnymi predpismi aj v priestoroch ústavu (dvojnásobné disciplinárne

potrestanie a žiadna odmena).

18. Žalobca vytýka okresnému súdu, že ignoroval jeho dôkazné návrhy a že odmietol záväznú
judikatúru ESĽP ohľadom všeobecných zásad k návštevným právam väznených osôb, ktoré nerozlišujúmedzi obvinenými a odsúdenými; súčasne v odvolaní navrhol vykonať krajskému súdu dôkazy.
Z obsahu spisu je zistiteľné, aké dôkazy okresnému súdu žalobca navrhoval; poukazovanie na
aktuálnu judikatúru nemožno zahrnúť pod dôkazné prostriedky v rámci civilného sporového procesu.

Ustálená rozhodovacia prax najmä dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 6/2017); do tohto pojmu možno zaradiť aj prax,
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS SR alebo dokonca aj jednotlivo
v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia NS

SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne
na ne nadviazali. Žalobca nepoukázal na také rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré by vyvrátili
názor, vyslovený v závere rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil.
18.1Predodvolacímsúdomnavrholžalobcavyžiadaťlistinnédokladyzodňa13.03.2019odMinisterstva
spravodlivosti SR, ktorými ESĽP oznámil vláde SR konanie vo veci L. L. proti Slovenskej republike

(sťažnosť č. 38321/17 a osem ďalších sťažností a kópie sťažností č. 82925/17 a 29636/18), týkajúcich
sa námietok o porušení článku 8 Dohovoru v súvislosti so zamietnutím žalobcových žiadostí o návštevy
a od ÚVTOS Banská Bystrica-Kráľová - žalovaného 1/ navrhol vyžiadať overené kópie žiadostí žalobcu
o návštevu z 11.12.2016, 25.04.2017 a 16.07.2017: žalobca takéto tvrdenia ani návrhy na dokazovanie
pred okresným súdom neprodukoval. V zmysle §366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v
odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie. Ide o tzv. novoty v odvolacom konaní, čo znamená, že v odvolacom

konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou
stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
18.2 Krajský súd v súvislosti s touto odvolacou námietkou konštatuje, že nie sú naplnené dôvody
pre použitie tohto výnimočného ustanovenia; odvolacia námietka nie je dôvodná, pretože ani precízne
a podrobné prevzatie obsahu rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca v priebehu prvostupňového

konania,nemohlovprejednávanejveciprivodiťinýzáverrozhodnutiaokresnéhosúdunežten,kuakému
okresný súd dospel za použitia správnej aktuálnej právnej úpravy, ktorou je v zmysle C.s.p. viazaný.

19. Žalobca namieta v odvolaní obsah zápisnice z pojednávania pred okresným súdom, pretože
nevystihuje jeho priebeh a podstatné argumenty žalobcu, ako ani tvrdenia žalovaných;

navrhol oboznámiť sa so zvukovým záznamom z pojednávania kvôli nedostatkom zápisnice,
vyhotovenej okresným súdom a pre ozrejmenie ignorovaných prostriedkov procesného útoku žalobcu,
ako aj prostriedkov procesnej ochrany žalovaných (kvôli neuvedeniu dôvodov pre uskutočnenie
namietaného zásahu).
19.1 Zápisnica o pojednávaní zo dňa 30.10.2019 je založená v súdnom spise na č.l. 113-117; vyplývajú

z nej dané poučenia, výsluchy žalobcu a zástupcu žalovaného 1/; po ukončení dokazovania uznesením
okresný súd odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku na termín 29.11.2019, ktorý termín prítomné
strany vzali na vedomie; žalovaný bol písomne predvolaný; následne okresný súd vyhlásil rozsudok,
ktorý odôvodnil a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.
19.2 Zo zvukového záznamu z pojednávania vyplýva, že okresný súd vyvolal vec, zaprotokoloval účasť

strán sporu a zástupcov na pojednávaní, otvoril pojednávanie a vyzval žalobcu k prednesu žaloby,
po ňom sa k žalobe vyjadril poverený zástupca žalovaného 1/; aj ďalšie prednesy súd prvej inštancie
zaprotokoloval; vyhlásil uznesenie o ukončení dokazovania a odročil pojednávanie na vyhlásenie
rozsudku.
19.3 V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcu ohľadom

nedostatočného vyhotovenia zápisnice je nedôvodná, túto žalobca bližšie ani nekonkretizoval.
Vo vzťahu k odvolacej námietke krajský súd poukazuje na ustanovenie §99 C.s.p. a §52 a §56 zákona č.
543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný
trestný súd a vojenské súdy. Súčasná procesná právna úprava vychádza zo zásady preferencie
zaznamenávania procesných úkonov súdu technickým zariadením, určeným na zaznamenávanie zvuku

a len subsidiárne je ponechaná možnosť vyhotovenia klasickej písomnej zápisnice. Vyhotovenie
klasickej zápisnice o procesnom úkone závisí od úvahy súdu, pričom súd zhodnotí kritérium procesnej
ekonómie, vhodnosti a účelnosti. Strana má nárok na prístup k zvukovému záznamu z procesného
úkonu, a to kedykoľvek v priebehu konania, ako aj po jeho právoplatnom skončení, a to buďvyhotovením kópie záznamu, alebo sprístupnením nahratého vyhotoveného záznamu z procesného
úkonu. Ak to súd považuje za vhodné a účelné, spisuje o procesných úkonoch aj zápisnicu; §99
ods. 2 C.s.p. stanovuje základné náležitosti zápisnice. Zápisnica o súdnom pojednávaní okrem týchto

náležitostí obsahuje aj všetky podstatné okolnosti a poučenia poskytnuté súdom, uvedie sa presný
čas začiatku a skončenia súdneho pojednávania; zápisnica o súdnom pojednávaní sa vyhotovuje
použitím diktafónu, postupom podľa §56 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku (zvukový záznam),
rýchlopisným záznamom alebo pomocou výpočtovej techniky. Zvukovým záznamom z procesného
úkonu podľa §98 C.s.p. sa zaznamenáva jeho celý priebeh a tento záznam sa uchováva aj po skončení

pojednávania. V súčasnosti stále zostáva spísanie zápisnice pomocou výpočtovej techniky, a teda
nadiktovanie podstatných obsahov výpovedí a prednesov, najčastejšou formou zaznamenania priebehu
pojednávania, čo je odôvodnené spravidla praktickosťou vedenia konania, zjednodušenou prípravou
sudcu na pojednávanie, prehľadnejšou a rýchlejšou orientáciou v spise, predovšetkým pre odvolacie
súdy; okresný súd postupoval práve takýmto spôsobom, preto procesne nepochybil, v prejednávanej
veci zaznamenal priebeh celého pojednávania zvukovým záznamom a aj vyhotovil zápisnicu v písomnej

podobe po opise z diktafónového záznamu. Táto odvolacia námietka tiež nebola dôvodná.

20. Z uvedeného vyplýva, že odvolacie námietky žalobcu krajský súd nepovažoval za dôvodné; krajský
súd rozsudok súdu prvej inštancie preto v plnom rozsahu potvrdil (§387 ods. 1, 2 C.s.p.), a to aj vo
výroku o trovách konania, lebo nezistil dôvody na jeho zmenu (§388 C.s.p.), ani zrušenie (§ 389 C.s.p.).

21. Žalovaní 1/, 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, vznikol im nárok na trovy odvolacieho konania, ktoré
si však neuplatnili a ani im zo spisu žiadne trovy v odvolacom konaní nevyplývajú. Krajský súd rozhodol
o nároku na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §255 ods. 1, §262 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§396 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v

plnom rozsahu, pretože im žiadne nevznikli (pozri aj uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa
28.02.2018).

22. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p).
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).