Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31CoKR/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118201340
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118201340.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a členov

senátu JUDr. Pavla Laczu a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: LawService Recovery,
k.s., so sídlom kancelárie Pribinova 381/23, Hlohovec, IČO: 47 817 003, správca úpadcu: VADUAL
LOGISTIK, spol. s r.o., so sídlom Ružová 228, Moravský Svätý Ján, IČO: 36 223 000, zastúpený:
LawService, s.r.o., so sídlom Stráž 3/223, Zvolen, IČO: 36 861 723, proti žalovanému: VADUAL SPED,
s.r.o., so sídlom Ružová 228, Moravský Svätý Ján, IČO: 46 756 914, zastúpený: JUDr. Ján Tóth, advokát
so sídlom Záhradnícka 151, Bratislava, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 08. novembra 2018 č.k. 36Cbi/6/2018-119, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 07.02.2018 domáhal určenia, že právny úkon
započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 30.11.2016 medzi spoločnosťou úpadcu a spoločnosťou
žalovaného v rozsahu 300.000 eur tak, ako vyplýva z interných dokladov úpadcu ZÁPOČ01941 s
pohľadávkami žalovaného, na základe ktorého došlo k zániku pohľadávok úpadcu v celkovej výške
300.000 eur je voči všetkým konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu

vedeným Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 36K/41/2015 právne neúčinný; právny úkon započítania
vzájomných pohľadávok zo dňa 30.11.2016 medzi spoločnosťou úpadcu a spoločnosťou žalovaného
v rozsahu 5.748 eur tak, ako vyplýva z interných dokladov úpadcu ZÁPOČ01943 s pohľadávkami
žalovaného, na základe ktorého došlo k zániku pohľadávok úpadcu v celkovej výške 5.748 eur je voči
všetkým konkurzným veriteľom v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu vedeným Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 36K/41/2015 právne neúčinný. Zároveň žiadal uložiť žalovanému povinnosť vrátiť
plnenie v celkovej výške 305.748 eur v prospech všeobecnej podstaty v lehote do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a tiež náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 57 ods. 1,2,4, § 59 ods. 1, § 60
ods. 1,2, § 62 ods. 1,5, § 63 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR), §
580 Obč. zák., § 358, § 359 Obchod. zák. , § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.

3. Pri rozhodovaní o žalobe súd v prvom rade posudzoval otázku zachovania lehoty na podanie
odporovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ako
vyplýva z údajov Obchodného vestníka pod č. 26/2017, účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcunastali v zmysle § 199 ods. 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dňa 08.02.2017. Žaloba bola
súdu doručená dňa 07.02.2017, na základe čoho súd konštatoval včasné podanie žaloby pri zachovaní
jednoročnej prekluzívnej hmotno-právnej lehoty. Súd riešil otázku, či je naplnený hmotno-právny

predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby, a to či žalobca preukázal ukrátenie uspokojenia prihlásenej
pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Žalobcavžalobeuviedol,žezúčtovnejainejdokumentácieúpadcuzistil,žeúpadcaprijalodžalovaného
pôžičku vo výške 300.000 eur v hotovosti do pokladne, ďalej že úpadca vo svojom účtovníctve evidoval
voči žalobcovi viaceré pohľadávky v celkovej sume 305.748 eur, že dňa 30.11.2016 došlo k započítaniu

pohľadávok úpadcu voči žalovanému v celkovej výške 305.748 eur. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu
nerozporoval, a teda súd ich mal medzi stranami za nesporné. Medzi stranami bol však sporný spôsob
započítania vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného, keď žalobca vyjadril pochybnosť o platnosti
jednostranného započítania zo strany žalovaného.
Pokiaľ ide o podmienku ukrátenia veriteľov podľa ustanovenia § 57 ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, táto podmienka je spojená s preukázaním toho, že právny úkon dlžníka ukrátil

uspokojenie konkrétnej prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa teda, že v dôsledku tohto
právneho úkonu nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku dlžníka uspokojená vôbec alebo
len čiastočne. Právny úkon, ktorý nespĺňa základný predpoklad ukrátenia pohľadávky niektorého z
konkurzných veriteľov, nie je možné napadnúť odporovateľnosťou. Povinnosťou žalobcu v konaní o
určenie neúčinnosti právneho úkonu je preukázať, že právny úkon (určenia neúčinnosti ktorého sa

domáha) ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa existujúcej v čase, kedy
nastali účinky právneho úkonu. Skutočnosť ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii musí byť jednoznačne preukázaná a nemôže byť iba predpokladaná, pretože sa jedná
o základnú hmotnoprávnu podmienku, pre odporovanie právnemu úkonu. Odporovateľnosť právneho
úkonu úpadcu musí byť daná v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu.

Zo zhodných tvrdení strán a aj z predložených listinných dôkazov - faktúry č. 20160029, 20160087,
20160046, 20160055, zmluva o pôžičke zo dňa 27.07.2016, príjmový pokladničný doklad č. PDC07039,
výpisy z elektronickej verzie účtovníctva úpadcu (záväzok č. ZV1600099, výdaj z účtu č. ZÁPOČ01941,
záväzok č. ZV1600131, výdaj z účtu č. ZÁPOČ01943), vyplýva, že žalovaný a úpadca mali vzájomné
pohľadávky vo výške 305.748 eur. Z výsluchu štatutárnej zástupkyne žalovaného, svedkov Ing. F. a Bc.

B., ako aj z Oznámenia o jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 21.11.2016 zároveň
vyplýva, že k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného došlo jednostranným započítacím
prejavom žalovaného dňa 21.11.2016.
Jedným zo zákonných predpokladov na určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu je, že vzájomnú
pohľadávku úpadcu a tretej osoby jednostranne započíta úpadca, nie tretia osoba. V zmysle § 57 ods. 4

ZKR možno odporovať len ukracujúcemu právnemu úkonu, ktorý vykoná úpadca. Podanou žalobou sa
žalobca domáha odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
teda odporuje zvýhodňujúcemu právnemu úkonu žalovaného. V zmysle § 57 ods. 4 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii zvýhodňujúcim právnym úkonom v zmysle konkurznoprávnej úpravy nie
je jednostranný právny úkon inej osoby než dlžníka. Súd len v prípade preukázania všeobecných

podmienok odporovateľnosti žalobcom tak, ako sú vymedzené v ustanovení § 57 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, následne posudzuje aj ďalšie podmienky odporovateľnosti ako sú vymedzené napr.
aj v § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nakoľko v danom prípade došlo k zániku vzájomných
pohľadávok úpadcu a žalovaného jednostranným započítacím prejavom žalovaného, a nie úpadcu, nie
je splnená základná hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4

zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Pokiaľ ide skutkové tvrdenia žalobcu o fiktívnosti poskytnutej pôžičky úpadcovi, tieto považoval súd za
zmätočné, nakoľko odporujú skutkovým tvrdeniam žalobcu uvedeným v podanej žalobe a v nadväznosti
na to aj obsahu žalobného petitu, keď žalobca sa domáha určenia odporovateľnosti právnych úkonov
započítania vzájomných pohľadávok žalovaného a úpadcu. Odporovať možno však len platnému

právnemu úkonu. V tomto smere súd poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku
sp. zn. 25CoKR/3/2013 zo dňa 22.05.2013, kde okrem iného konštatuje, že odporovacia žaloba nedáva
súdu inú možnosť ako posúdenie právnej účinnosti sporného právneho úkonu len z pohľadu ukrátenia
uspokojenia pohľadávok veriteľov. Odporovacia žaloba neumožňuje úvahy o iných právnych dôsledkoch
právneho úkonu alebo o inom úmysle veriteľov ako je ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov.

Úvahy o tom, či konanie dlžníka je špekulatívne a či nie je v rozpore s dobrými mravmi alebo či nejde
o obchádzanie zákona alebo obchádzanie účelu zákona je možné len v konaní o neplatnosť právneho
úkonu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Správca konkurznej podstaty, ktorý je povinný maximalizovať
konkurznú podstatu, musí zvážiť efektívne právne prostriedky na ochranu záujmov veriteľov a rozhodnúťsa, či podá žalobu odporovaciu alebo žalobu o neplatnosť právneho úkonu, i keď v niektorých prípadoch
sa môžu tieto inštitúty čiastočne obsahovo prekrývať.
Žalobca v priebehu konania uviedol, že pri podávaní žaloby z elektronickej podoby účtovníctva úpadcu

vyplývalo, že malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky od žalovaného a takisto k započítaniu pohľadávok so
žalovaným, avšak na základe ďalších listinných dokladov má žalobca za to, že išlo o fiktívne právne
úkony. Navrhnutí svedkovia mali potvrdiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky. Súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že aj po vykonaní výsluchu svedkov žalobca naďalej trval na znení žalobného petitu, a
preto súd nemal dôvod viesť ďalšie dokazovanie ohľadom zisťovania skutočností, či poskytnutie pôžičky

úpadcovi zo strany žalovaného bolo fiktívne alebo reálne, a teda riešiť prípadnú absolútnu neplatnosť
právnehoúkonu-zmluvyopôžičke,resp.započítaniapohľadávok.Hocisúdprihliadaexoffonaprípadnú
absolútnu neplatnosť právnych úkonov, je potrebné in concreto rozlišovať dôvody absolútnej neplatnosti
právnych úkonov. To znamená, že je treba rozlišovať situáciu, keď je absolútna neplatnosť právneho
úkonu zrejmá bez potreby ďalšieho dokazovania a situáciu, keď je potrebné absolútnu neplatnosť
právneho úkonu tvrdiť (uniesť bremeno tvrdenia) a aj v konaní dokázať (uniesť dôkazné bremeno). V

danom prípade sa žalobca domáha odporovateľnosti právnych úkonov úpadcu a žalovaného, a teda
de facto nenapáda platnosť týchto úkonov. Preto viesť dokazovanie za účelom zisťovania prípadnej
absolútnej neplatnosti príslušnej zmluvy o pôžičke a následne aj započítacieho prejavu žalovaného nie
je za daných okolností pre rozhodnutie v merite veci opodstatnené.
Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené nevykonal znalecké dokazovanie znalcom v odbore

účtovníctvo, pretože v konaní sa žalobca domáha odporovateľnosti právnych úkonov, nie ich neplatnosti,
teda platnosť úkonov sporná nie je a znalecké dokazovanie vo vzťahu k posúdeniu odporovateľnosti
právnych úkonov žalovaného nie je opodstatnené.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal naplnenie hmotnoprávnej podmienky
odporovateľnosti sporných právnych úkonov v zmysle § 57 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

4. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu, nakoľko pomer úspechu
žalovaného v konaní je v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením.

5. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov
konania. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. d), e), f), h) C.s.p. Odvolateľ namietal, že žalované poskytnutím pôžičky vo výške 300.000

eur v hotovosti porušil § 4 ods. 1 zák. č. 394/2012 Z.z. o obmedzení platieb v hotovosti, keď medzi
podnikateľmi sa zakazuje platba v hotovosti prevyšujúca suma 5.000 eur a teda úpadca dňa 27.07.2016
prijal od žalovaného pôžičku vo výške 300.000 eur, čo je v rozpore so zákonom. Podľa bodu 757
Oznámenia o zavedení dozornej správy, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 86/2015
zo dňa 07.05.2015 bolo uzatvorenie Zmluvy o pôžičke podmienené písomným súhlasom dozorného

správcu. Dozorný správca takýto súhlas úpadcovi nikdy neudelil. Odvolateľ poukázal, že úpadca a
žalovaný sú v zmysle § 9 ods. 1 písm. f) spriaznené osoby, keď konateľ úpadcu Ing. Miloslav Vadina a
konateľka žalovaného Iveta Vadinová sú manželia, pričom spriaznenosť úpadcu so žalovaným rovnako
vyplýva aj z reštrukturalizačného posudku úpadcu, na čo žalobca poukázal už v odporovacej žalobe
dňa 29.01.2018, poukázal na § 14 ods. 5 písm. a), § 10 ods. 1, § 10 ods. 3 písm. f) ZKR. Žalobca

má za to, že právny úkon započítania uvedených pohľadávok jednoznačne zvýhodňujúci právny úkon,
nakoľko započítaním došlo bezo sporu k individuálnemu uspokojeniu žalovaného osoby spriaznenej s
úpadcom oproti ostatným veriteľom. Navyše právny úkon započítania bol vykonaný 13 dní po začatí
konkurzného konania. Úpadca tak porušil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá § 14 ods. 5 ZKR, keď po
začatí konkurzu neobmedzil výkon svojej činnosti na bežné právne úkony. Žalobca má v zmysle § 10

ods. 1 ZKR v spojení s § 10 ods. 3 písm. f) ZKR za to, že vyššie uvedený právny úkon započítania
nepredstavuje bežný právny úkon, pričom navyše sa jedná o zvýhodňujúci právny úkon. Úpadca v
čase, keď mal preukázateľne vedomosť o svojom úpadku (13 dní po začatí konkurzného konania) urobil
zvýhodňujúci právny úkon započítania vzájomných pohľadávok so žalovaným, pričom pohľadávky voči
žalovanému mohli byť v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok úpadcu vymáhané žalobcom,

čím by sa zvýšil výťažok, z ktorého budú pomerne uspokojovaní veritelia úpadcu. Súčasťou návrhu na
vyhlásenie konkurzu bolo notársky overené vyhlásenie úpadcu zo dňa 21.10.2016, v ktorom úpadca
súhlasil s vyhlásením konkurzu na jeho majetok a vyhlásil, že je v zmysle príslušných ustanovení ZKR
platobne neschopný (v úpadku). Vyššie uvedené skutočnosti odôvodňujú názor žalobcu, že právnyúkon započítania bol jednostranný, urobený úpadcom resp. dvojstranný za účasti úpadcu. Oznámenie o
jednostrannom započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 21.11.2016, ktorým žalovaný preukazuje to,
že sa jednalo ním vykonaný jednostranný právny úkon, ktorému ex lege nie je možné odporovať je viac

ako sporná, pričom má za to, že v tejto situácii je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, preto navrhli
nielen výsluch svedkov, ale aj znalecké dokazovanie, návrh na vykonanie ktorého súd zamietol. Súd tak
nevykonal dokazovanie, ktoré mohlo objasniť skutkových a právny stav prejednávanej veci. Odvolateľ
namietal, že žiadnych so žalovaným predložených dokumentov sa nenachádzal v účtovníctve úpadcu,
čo len zvyšuje pochybnosti žalobcu o ich existencii v čase ich vykonania. Tvrdenia svedkov, že tieto

boli a mali byť odovzdané správcovi, považuje za nepravdivé, účelové, nakoľko správca úpadcu nimi
nedisponuje. Je tak nevyhnutné skúmať právny úkon započítania z komplexného pohľadu s poukazom
na možnosti predkladania účelovo upravených dokumentov.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný

uviedol, že ak aj došlo k porušeniu zákazu podľa § 4 zák. č. 394/2012 Z.z. v zmysle § 5, nie je tým
dotknutá platnosť právnych úkonov, na základe ktorých sa vykonala platba v hotovosti, teda porušenie
zákona nijako nedopadá na poskytnutie pôžičky a nezakladá žiadnu vadu takéhoto právneho úkonu,
môže ísť len o správny delikt. Všeobecný súd nemôže rozhodovať o porušení zák. č. 394/2012, pretože
exlegejedanávýlučnáprávomocdaňovéhoúradualebocolnéhoúradunaprejednaniepriestupkualebo

na konanie o správnych deliktoch a teda predmetná námietka žalobcu je nedôvodná.
Žalobca ani v odvolaní neuvádza aké následky pre žalovaného sú spojené s prípadným neudelením
súhlasu dozorného správcu so Zmluvou o pôžičke zo dňa 27.7.2016 vo väzbe na predmet súdneho
konania, teda na odporovanie jednostrannému započítavaciemu úkonu žalovaného. Poukázal na §
163 ods. 3 ZKR, ak osoba podliehajúca dozornej správe urobiť právny úkon bez súhlasu dozorného

správcu, platnosť právneho úkonu, tak nie je dotknutá, právnemu úkonu však možno v konkurze
odporovať, ak pred úplným splnením plánu bol na majetok osoby podliehajúcej dozornej správe
vyhlásený konkurz. Zmluva o pôžičke zo dňa 27.7.2016 nebola nikdy predmetom žiadnej odporovacej
žaloby žalobcu, nie je ani predmetom tohto súdneho konania. Odporovať Zmluve o pôžičke v súčasnosti
už ani nemožno, nakoľko prekluzívna hmotnoprávna doba podľa § 57 ods. 2 ZKR márne uplynula.

Žalobca odporoval v súdnom konaní výlučne započítaniu vzájomných pohľadávok zo dňa 21.11.2016
( hoci nesprávne určil, že ide o úkon zo dňa 30.11.2016, čo doposiaľ neopravil), medzi úpadcom a
žalovaným a to v rozsahu 300.000 eur a v rozsahu 5.748 eur. Ak teda žalobca odporoval výlučne
započítaniu a nie poskytnutiu pôžičky je nepochybné, že účinky dozornej správy, na ktorú žalobcu
poukazuje nemajú pre konania rozhodnutie súdu žiaden právny význam (uznesenie NS SR sp. zn.

1M obdo V/2/2010 „žalobný nárok musí určovať presne identifikovaný právny úkon, ktorý je právne
neúčinný voči konkurzným veriteľom konkrétneho úpadcu“). Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že úpadca
a žalovaný sú v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznenými osobami,
nakoľko konateľ úpadcu p. Ing. Miloslav Vadina je manželom konateľky žalovaného, ktorú skutočnosť
súd prvej inštancie vyhodnotil ako nespornú v zmysle ust. § 181 ods. 2 C.s.p., avšak žalovaný nerozumie

odvolacej námietke, ako táto súdom zistená skutočnosť a medzi stranami nesporná okolnosť mala
zvrátiť napadnuté rozhodnutie. Podľa názoru žalovaného spriaznenosť žalovaného a úpadcu znamená
len to, že úpadok sa predpokladá, avšak nemá za následok upevnenie ani vznik nároku žalobcu
domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu, a preto to nemalo vplyv na závery súdu prvej inštancie
o nedôvodnosti žaloby, pretože súd výslovne určil, že v zmysle § 57 ods. 4 ZKR zvýhodňujúcim

právnym úkonom v zmysle konkurzno-právnej úpravy nie je jednostranný právny úkon inej osoby, než
dlžníka (úpadcu). V danom prípade však došlo k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného
jednostranným započítacím prejavom žalovaného a nie úpadcu, čím nie je splnená hmotnoprávna
podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.03.2017 sp. zn. 13CoKR/34/2016, ktorý určil, že základnou

hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti je to, že v dôsledku konkrétneho úkonu dlžníka - úpadcu
má dôjsť k ukráteniu prihlásených pohľadávok niektorých z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR, čo
je základnou a primárnou hmotno-právnou podmienkou odporovania právneho úkonu ako základného
predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti a teda námietka
žalobcu týkajúca sa tvrdenej a nepreukázanej spriaznenosti úpadcu a žalovaného je nepodstatná,

nespôsobila viesť k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovanému
nie je známe žiadne zákonné obmedzenie, na základe ktorého by nebol oprávnený alebo nemohol
jednostranne započítať svoje pohľadávky voči pohľadávkam iného subjektu, na majetok ktorého nie
je začaté konkurzné konanie ani vyhlásený konkurz. Tvrdenie žalobcu, že úpadca urobil zvýhodňujúciprávny úkon v podobe započítania hrubo ignoruje obsah spisu, vykonané dokazovanie. Žalovanému
sa javí, ako keby žalobca nerozlišoval medzi úpadcom a žalovaným, ktorý nie je úpadcom. Pokiaľ
žalobca trvá na tom, že právny úkon započítania bol jednostranný a urobený úpadcom, toto tvrdenie je

v rovine fabulácie. Žalobca k uvedenému tvrdeniu počas celého súdneho konania nepredložil ani jediný
dôkaz napriek tomu, že takéto tvrdenie žalovaný rozporoval a tak žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno,
ktoré neuniesol. Žalobca sa odvoláva iba na potrebu vykonania znaleckého dokazovania znalcom v
oblasti účtovníctva, keď žalovanému nie je jasné, ako by znalecké dokazovanie znalcom z oblasti
účtovníctva bolo spôsobilé preukázať to, že jednostranný započítací úkon započítal žalovaný, najmä ak

nejde o účtovnú otázku. V súdnom spise sa nachádzajú relevantne nespochybnené dôkazy o tom, že k
započítaniu došlo jednostranný započítacím právnym úkonom žalovaného a nie úpadcu. Pokiaľ žalobca
tvrdí, že žiaden žalovaným predložený dokument sa nenachádzal v účtovníctve úpadcu žalovaný tvrdí,
že mal predložiť súdu záznam o prebratí a odovzdaní účtovných a iných dokumentov úpadcu žalobcom
ako konkurzným správcom, v ktorom by bolo položkovito zaznamenaný každý účtovný doklad úpadcu,
ktorý ako správca od úpadcu prevzal. Z takéhoto záznamu by sa následne dalo zistiť, či tvrdenie

žalobcu je alebo nie je pravdivé. Nepochybné a v konaní preukázané bolo, že úpadca žalobcovi ako
konkurznému správcovi svoje účtovníctvo odovzdal. Prevzatie účtovnej dokumentácie žalobcom od
úpadcubolovkonanípreukázané,žalobcomnespochybnenéatátookolnosťnebolaanisporná.Žalobca
ako konkurzný správca je v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. povinný postupovať s odbornou
starostlivosťou, musí byť schopný relevantne preukázať to, akú účtovnú dokumentáciu si od úpadcu

prevzal. Táto povinnosť vyplýva aj z § 3 ods. 2 vyhl. č. 666/2005 Z.z. O dôležitých úkonoch vykonaných
správcom v insolvenčnom konaní sa spíše zápisnica. Takisto správca má aj povinnosti vyplývajúce mu
z predpisov o archivácii a registratúrach, kedy musí zmluvy a iné účtovné doklady archivovať napr. § 90
ZKR a zák. č. 395/2002 Z.z. Žalovaný má za to, že tvrdenia žalobcu o tom, že žalobca mu neodovzdal
práve tie dokumenty, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise, a ktoré preukazujú tvrdenia žalovaného,

sú nepresvedčivé a účelové. Žalobca pritom ani v rámci odvolania nepredložil žiaden dôkaz o tom, že
úpadca mu pre konanie relevantné doklady neodovzdal. Ide len o tvrdenie v rovine domnienok, ktoré
žalovaný rozporuje a nad rámec uvádza, že to, čo má alebo nemá úpadca v účtovníctve nie je vecou
žalovaného a na žalovaného táto okolnosť nijako nedopadá.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojich tvrdenia
uvedených v žalobe a odvolaní a neexistujú žiadne ďalšie skutočnosti a tvrdenia, ktoré by uviedol k
výzve súdu.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu vzhľadom na vyjadrenie žalobcu považuje odvolanie

žalobcu za nedôvodné a žiadal rozsudok potvrdiť.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej
inštancie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný

záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívnehopráva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako
i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená
ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

12. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia
lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než

ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude
zisťovať a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

13. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca v odvolaní len zopakoval
svoju právnu argumentáciu, ktorou sa bránil na súde prvej inštancie, neuviedol žiadne nové relevantné

skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky ním produkované
tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred súdom prvej inštancie a
ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie
za nedôvodné.

14. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia, že právny úkon započítania vzájomných
pohľadávok zo dňa 30.11.2016 medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu
300.000 eur je neúčinným právnym úkonom, a že ide o zvýhodňujúci právny úkon v zmysle ust. § 59
ods. 1 ZKR. Rovnako sa domáhal neúčinnosti právneho úkonu započítania vzájomných pohľadávok zo
dňa 30.11.2016 medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou žalovaného v rozsahu 5.748 eur, a že ide

o zvýhodňujúci právny úkon v zmysle ust. § 59 ods. 1 ZKR.
Podľa § 57 ods. 4 ZKR, odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý
ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.
Podľa § 59 ods. 1 ZKR, zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým
dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil

svoj záväzok neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj
neprospech alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom.

15. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd založil svoje rozhodnutie o
zamietnutí žaloby z dôvodu, že v danom prípade došlo k zániku vzájomných pohľadávok úpadcu

a žalovaného jednostranným započítacím prejavom žalovaného, a nie úpadcu a teda nie je nie je
splnená základná hmotnoprávna podmienka odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 57 ods. 4
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalobca svoje tvrdenia, že zvýhodňujúci úkon vykonal úpadca
nepreukázal, práve naopak z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že úkony,
ktoréžalobcaodporuje,vykonalžalovanýanieúpadca.Pokiaľžalobcanamietal,žežiadenzožalovaným

predložených dokumentov čo sa týka započítania sa nenachádzal v účtovníctve úpadcu, odvolací súd
sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 8/2005 Z.z. povinný postupovať
s odbornou starostlivosťou, musí byť schopný relevantne preukázať to, akú účtovnú dokumentáciu si
od úpadcu prevzal a teda mal preukázať a predložiť súdu záznam o prebratí a odovzdaní účtovných
a iných dokumentov úpadcu žalobcom ako konkurzným správcom, na preukázanie svojich tvrdení,

čo neurobil. O dôležitých úkonoch vykonaných správcom v insolvenčnom konaní sa spíše zápisnica.
Takisto správca má aj povinnosti vyplývajúce mu z predpisov o archivácii a registratúrach, kedy musí
zmluvy a iné účtovné doklady archivovať napr. § 90 ZKR a zák. č. 395/2002 Z.z.. A teda v zmysle
ust. § 57 ods. 4 ZKR možno odporovať len ukracujúcemu úkonu, ktorý vykonal úpadca, čo v danom
v konaní nebolo zo strany žalobcu preukázané a v tomto smere poukazuje na dôvody napadnutého

výroku rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa nasledovné:16. Odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak
povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z

dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovenú v § 132 ods. 1 C.s.p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).
Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov
dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní. Základnou normou
upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je upravené v ust. § 132 a § 188 C.s.p., ktoré stanovuje
dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri

zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na procesnej strane sporu. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkaznýchprostriedkovjezáveropravdivostitvrdenýchskutočností,ktorýjepodkladomprezáverotom,
čiadoakejmieryúčastníksplnilsvojupovinnosťpreukázaťskutkovétvrdenia.Takéhodnoteniedôkazov,
ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu,
že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná

(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno
považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191 C.s.p. z vykonaných dôkazov
nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu
celého konania naozaj vyplýva. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu
za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci

samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v
takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdí, že namietaným právnym úkonom malo dôjsť k ukráteniu
uspokojenia veriteľov, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie
tejto skutočnosti.
Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal,

že ním tvrdený zvýhodňujúci právny úkon vykonal úpadca, a preto nebola splnená hmotnoprávna
podmienka odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR. Pokiaľ nie je preukázané,
že právny úkon, ktorému žalobca odporuje, vykonal úpadca, nie je potrebné skúmať ďalšie podmienky
odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 59 ZKR, ako správne uzavrel aj súd prvej inštancie, pretože
všeobecné ako aj osobitné podmienky odporovateľnosti musia byť naplnené kumulatívne.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci , a preto nie je naplnený ani odvolací dôvod
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p..

17. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku odvolateľa, že uzatvorenie Zmluvy o pôžičke bolo

podmienené písomným súhlasom dozorného správcu, a že dozorný správca takýto súhlas úpadcovi
nikdy neudelil, tieto tvrdenia nemajú vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu
zamietol, nakoľko podľa § 163 ods. 3 ZKR, ak osoba podliehajúca dozornej správe urobí právny úkon
bez súhlasu dozorného správcu, platnosť právneho úkonu, tak nie je dotknutá, právnemu úkonu však
možno v konkurze odporovať, ak pred úplným splnením plánu bol na majetok osoby podliehajúcej

dozornej správe vyhlásený konkurz, avšak predmetná Zmluva o pôžičke nebola nikdy predmetom
žiadnej odporovacej žaloby žalobcu, nie je ani predmetom tohto konania. Odvolací súd v tejto súvislosti
dáva do pozornosti uznesenie NS SR sp. zn. 1M obdo V/2/2010 „žalobný nárok musí určovať presne
identifikovaný právny úkon, ktorý je právne neúčinný voči konkurzným veriteľom konkrétneho úpadcu“,
na ktoré poukázal aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu.

18. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietky odvolateľa, že súd nevykonal dokazovanie, ktoré
mohlo objasniť skutkový a právny stav prejednávanej veci a to výsluch svedkov a znalecké dokazovanie,
nakoľko súd prvej inštancie riadne odôvodnil, prečo považoval za nadbytočné vykonať výsluch svedkova znalecké dokazovanie znalcom v odbore účtovníctvo, čo odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom
nespochybnil, dokonca ani v odvolaní neuviedol, za akým účelom malo byť vykonané znalecké
dokazovanie. Odvolaciemu súdu taktiež nie je zrejmé, ako by znalecké dokazovanie znalcom z oblasti

účtovníctva a výsluchy svedkov, ktorí mali potvrdiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, boli
spôsobilé preukázať to, že jednostranný započítací úkon započítal úpadca a nie žalovaný. Vzhľadom
na uvedené nie je naplnený ani odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.

19. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, odvolací súd

zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie splnil. K tomuto
záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa
dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Rovnako
dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej

právnej normy bola vec posúdená. Odvolací súd zdôrazňuje, že to, že sa odvolateľ nestotožnil so
skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o
spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

20. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vyporiadavať. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacomkonaní(II.ÚS78/05).Právonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutianeznamená,žesúd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť
zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07).

21.Odvolacísúddospelkzáveru,žeodvolaciedôvody,naktorépoukazovalžalobca sú vcelomrozsahu
neopodstatnené, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu, na
základe čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vo výroku I. ako
vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania, keď

odvolateľvodvolaníneuviedolžiadneodvolacienámietky,ktorýmibyspochybnilsprávnosťzáverovsúdu
prvej inštancie o nároku žalovaného na náhradu trov konania, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok
aj v tejto časti vecne správny.

22. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 1 C.s.p.

a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorí bol úspešný v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v celom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.).
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p.
Dovolaniemožnopodaťvlehotedvochmesiacovoddoručeniatohtorozsudkunasúde,ktorýrozhodoval

v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.