Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 7Csp/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619204184
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2020:6619204184.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom Mgr. Petrom Strakom v spore žalobcu: C.. Ľ. X., O.. XX. XX. XXXX, Z. V.
G., E. C., štátny občan Slovenskej republiky, zast.: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, Advokátska kancelária
Hlohovec, Železničná 4/A proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 500,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť plnú náhradu trov konania žalobcovi v lehote do 3 dní od
právoplatnosti samostatného uznesenia prvostupňového súdu o výške trov konania.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok v lehote do 3 dní od

právoplatnosti samostatného uznesenia prvostupňového súdu o výške súdneho poplatku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou dňa 19.09.2019 domáhal od žalovaného zaplatenia primeraného
finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur a náhrady trov konania. Žalobca uviedol, že uzatvoril dňa
11.11.2013 so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej
len „Zmluva“), na základe ktorej žalovaný mal poskytnúť žalobcovi úver vo výške 1.500,- Eur, ktorý sa
žalobca zaviazal splácať v 42 mesačných splátkach po 80,37 Eur, pri dojednanej ročnej úrokovej sadzbe

70,01 % a predpokladanej RPMN 70,01 %. Celková čiastka, ktorú mal žalovanej vrátiť bola 3.375,54 Eur.
Keďže medzi stranami sporu nedošlo na základe predsporovej výzvy žalobcu k mimosúdnej dohode,
domáhal sa žalobca ochrany svojich práv na príslušnom súde. Žalobca vo svojej žalobe v zastúpení
právnym zástupcom uviedol, že Zmluva je v rozpore s právnou úpravou, najmä zákonom č. 129/2010 Z.
z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľovaozmene adoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, teda že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované
zákonom, pričom absencia alebo nesúlad týchto náležitostí so zákonom spôsobuje fikciu bezúročnosti a

bezpoplatkovosti Zmluvy. Okresný súd Lučenec rozsudkom zo dňa 23.04.2018, sp. zn. 21Csp/79/2017
žalobežalobcučiastočnevyhovel azaviazalžalovanéhonazaplateniesumyvovýške1.970,18
Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 26.10.2016 do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov právneho
zastúpenia v rozsahu 88,40% Súd v rámci predmetnej zmluvy zistil najmä nasledovné nedostatky: a)
zmluva ospotrebiteľskomúverevzmysle§9ods.2písm.f/zákonač.129/2010Z.z.neobsahuje
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti, b) v zmysle písm. k/ zmluva

neobsahuje termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, c) v bode 6 zmluvy (údaje o schválenom
revolvingovom úvere) absentuje údaj o RPMN za úver, d) výška úrokovej sadzby, ktorú určil žalovaný
ako veriteľ, bol v danom prípade viac ako šesťnásobne vyšší, čo je v rozpore s dobrými mravmi, a pretozmluva v tejto časti je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom,
e) súd Dohodu o poskytnutí služby vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, f)
žalobcovi v skutočnosti nebola vyplatená suma 1500,-Eur, lebo žalovaný si okamžite

odpočítal poplatok v sume 215,75 Eur, a teda žalobcovi bola vyplatená len suma 1284,25 Eur, malo
za následok nesprávny výpočet RPMN ku škode spotrebiteľa. Predmetný rozsudok napadol odvolaním
žalobca, nakoľko Okresný súd nesprávne priznal výšku bezdôvodného obohatenia. Následne Krajský
súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 22.08.2019, sp. zn. 16Co/215/2018 rozsudok Okresného súdu
zmenil tak, že žalobcovi priznal sumu 2.091,29 Eur spolu s úrokom z omeškania a náhradou

trov konania v rozsahu 100%. Na základe týchto nedostatkov bolo právoplatne rozhodnuté, že Zmluva
a úver z nej vyplývajúci sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamenalo, že spotrebiteľ bol
povinný veriteľovi vrátiť len istinu úveru; platby prevyšujúce istinu úveru tak predstavovali bezdôvodné
obohatenie,ktorébolžalovanýpovinnýžalobcovivydať.Žalobcamalzato,žesúdanévšetkypodmienky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Vo veci
totiž existuje 1. porušenie povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu ukladá zákon č. 129/2010

Z. z., Občiansky zákonník a zákon č. 250/2007 Z. z.; konkrétne sa jednalo o neuvedenie
obligatórnych náležitostí do zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v dôsledku toho nedostatočné, resp.
zavádzajúce informovanie spotrebiteľa o podmienkach poskytovaného úveru, neplatnosť zmluvy v časti
úrokov pre rozpor s dobrými mravmi a používanie neprijateľných podmienok. 2. spotrebiteľ (žalobca)
úspešne uplatnil na súde porušenie predmetných povinností, keďže o nich bolo právoplatne (v prospech

spotrebiteľa) rozhodnuté rozsudkom. 3. príčinná súvislosť, pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní
úspešný práve v dôsledku toho, že veriteľ (žalovaný) porušil právne predpisy a vyhotovil Zmluvu v
rozpore s výslovným znením právnej úpravy a použil neprijateľné podmienky. Žiadne ďalšie podmienky
na priznanie finančného zadosťučinenia pritom zákon nevyžaduje. Podnikatelia, žalovaný, totiž bežne
v rámci obdobných žalôb namietajú účelovo tým, že na strane spotrebiteľa žiadna reálna ujma

nevnikla, a teda by zadosťučinenie nemalo byť priznané. Uvedená argumentácia je však nesprávna a
účelová, bez opory v právnom poriadku a dokonca v priamom rozpore so samotným účelom inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia. Súdy Slovenskej republiky sa s uvedeným argumentom
opakovane zaoberali a konštantne uzatvárajú, že tento argument nemá žiadnu právnu relevanciu. Bez
právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku

takejto ujmy (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 07.12.2017, sp. zn. 3Co/101/2017). Pri nároku
na primerané finančné zadosťučinenie postačuje samotná hrozba ujmy (rozhodnutie Krajského súdu
Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/100/2017). Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti
dôjde (rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 7Co/101/2017). Na priznanie

nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda postačí, ak veriteľ poruší práva spotrebiteľa, resp.
povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto porušenia úspešne uplatní na súde.
Medzi porušením povinnosti a úspešným uplatnením práva musí existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ
nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí. V tomto prípade však možno
konštatovať, že škoda spotrebiteľovi nie len hrozila (čo už samo o sebe je postačujúce na priznanie

finančného zadosťučinenia) ale reálne aj vznikla. Pri čestnom a odbornom postupe
žalovaného pri vyhotovovaní zmluvy, by majetkové práva spotrebiteľa neboli ohrozené a nebolo by do
nich zasiahnuté. Je pravdou, že veriteľovi patrí a mala by patriť odplata za poskytnutý úver, avšak
iba v prípade splnenia podmienky, že sám neporuší kogentné ustanovenia zákona upravujúce postup
poskytovania úverov. Ak veriteľ postupuje v rozpore so zákonom a spotrebiteľ je tak objektívne uvedený

do omylu v otázkach podstatných pre posúdenie obsahu, resp. rozsahu jeho záväzku, veriteľ tak bez
právneho dôvodu ohrozuje jeho majetok a v končenom dôsledku do neho aj priamo zasahuje (ak
je úver poskytnutý). Zásah do práv a majetkovej sféry žalobcu je pritom zrejmý z toho, že najskôr
bol zo strany žalovaného zavedený (nepravdivo informovaný) o podmienkach úveru, následne bol
nútený plniť na účet žalovaného prostriedky na ktoré zo zákona nemal žalovaný nárok a napokon

bol žalobca nútený podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj
napriek svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek spôsobom mimosúdne dohodnúť. Žalobca
poukázal na rozhodovaciu prax súdov: Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 29.06.2016, sp. zn.
5Co/934/2015: „Vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu odvolací
súd dodáva, že žalobca si úspešne uplatnil na súde porušenie svojho práva ako spotrebiteľa a preto má

nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že porušenie jeho práv, prípadne povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitným predpisom je spôsobilé privodiť mu ujmu
ako spotrebiteľovi. Je nepochybné, že žalovaný je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov a
preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu spotrebiteľa. Keďže boli porušené práva spotrebiteľavo vzťahu k jednotlivým zmluvným dojednaniam tak, ako bolo vyššie konštatované má v konečnom
dôsledku žalobca ako spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd nezistil
pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu k výške stanového primeraného finančného

zadosťučinenia (500,- Eur - pozn.) a preto aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdený.“ Rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.05.2016, sp. zn. 13C/329/2015:
„Keďže súd vyslovil neplatnosť zmluvy o úvere č. XXXXXXX z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi v
zmysle § 39 OZ, ako aj z dôvodu, že predmetná zmluva obsahovala množstvo neprijateľných podmienok
v zmysle právnej ochrany práv spotrebiteľa v spotrebiteľských zmluvách, vznikol právny základ, na

základe ktorého si žalobca mohol uplatniť v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.“ (potvrdené Krajským súdom Trenčín zo
dňa 12.04.2017, sp. zn. 4Co/324/2016). Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 24.02.2015, sp.
zn. 18Co/285/2014: „z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., je zrejme, že
splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v tomto ustanovení zákona je úspech pri ochrane
práva spotrebiteľa v dôsledku porušenia práv a povinností ustanovených týmto zákonom.“ Rozhodnutie

Krajského súdu Žilina zo dňa 25.05.2015, sp. zn. 11Co/159/2015: „Účelom a zmyslom citovaného
ustanovenia je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní
bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti (čo v danom prípade okresný
súd konštatoval). Z hypotézy citovanej právnej normy jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ musí byť pri

uplatnení tohto práva úspešný. Iba za tohto predpokladu mu vznikne právo na priznanie finančného
zadosťučinenia.“Kobranežalovaného,žežalobcav2/radenepreukázalvážnosťjemuspôsobenejujmy
žalovaným súd konštatuje, že právna úprava nezaťažuje žalobcu v 2/ rade preukazovať vážnosť zásahu
do práv spotrebiteľa, postačuje úspešné uplatnenie práva žalobou na súde (porovnaj rozhodnutie
OkresnéhosúduPopradzodňa20.12.2011,sp.zn.17C/113/2010).RozhodnutieKrajskéhosúduPrešov

zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 7Co/350/2015: „Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané
finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Čo sa týka výšky primeraného
finančného zadosťučinenia je len logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z ujmy hroziacej žalobkyni

v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom.“ Týmto spôsobom sa naplní odradzovacia funkcia
uvedeného satisfakčného prostriedku (rozhodnutie Okresného súdu Svidník zo dňa 24.11.2014 sp. zn.
7C/274/2013). Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobca vyčísľuje na sumu 500,- Eur.
Napríklad aj Krajský súd Trenčín (sp. zn. 5Co/934/2015) považuje za súladné so zákonom, aby sa
výškaprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaodvodzovalaodvýškyúveru,morálnejamajetkovejujmy.

Krajský súd Prešov (sp. zn. 7Co/350/2015) považoval za logické a spravodlivé, aby táto vychádzala z
ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti so žalovaným uplatňovaným nárokom. Predmetný názor by teda
bolo možné aplikovať na toto konanie v tom zmysle, že výška primeraného finančného zadosťučinenia
by mohla vychádzať z ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru, ktorú žalovaný
od neho požadoval, hoci na ňu nemal nárok, čo bolo súdom aj právoplatne potvrdené. Teda bez

zásahu súdu by žalovaný zasiahol do majetkových práv žalobcu v rozsahu rovnajúcom sa odplate za
úver. Odplata za poskytnutie úveru formálne predstavovala 1.875,54 Eur. Úver bol však poskytnutý
iba vo výške 1.284,25 Eur, teda skutočná odplata predstavovala sumu až 2.091,29 Eur (celková
čiastka - skutočná istina); teda v tejto výške boli zároveň ohrozené majetková práva žalobcu a bolo
do nich zasiahnuté, pretože túto sumu žalobca zaplatil na úver. Preto považujeme výšku primeraného

finančného zadosťučinenia 500,- Eur za primeranú na to, aby pre spotrebiteľa predstavovala dostatočnú
náhradu za diskomfort z dôvodu, že spotrebiteľ bol nútený domáhať sa ochrany práv na súde (aby
tak naďalej neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so zákonom) a
zároveň táto výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej miere plniť aj odradzovaciu funkciu
pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného.

2. Žalovaný žiadal, aby súd podanú žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a súčasne
zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. Žalovaný k žalobe uviedol, že žalobcovi žiadny nárok
na ním uplatňovaný nárok nevznikol, rovnako tak neboli preukázané skutočnosti, na základe ktorých
by takýto nárok mohol uplatňovať. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. vychádza z

predpokladu konkrétneho porušenia, ktoré namietal a uplatňoval spotrebiteľ a na
základe tohto konkrétneho porušenia prijatý záver o porušení práva spotrebiteľa. Z formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa prvej vety (domáhanie sa ochrany
svojho práva). Za predpokladu úspešného uplatnenia porušenia práva môže prichádzať do úvahyvznik nároku na finančné zadosťučinenie. Ako však uvádza v rozsudku sp. zn. 14Co/91/2012 Krajský
súd v Prešove, s ohľadom na jeho (pozn. § 3 ods. 5 uvedeného zákona) neurčitú
hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je

nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Poskytovanie právnej ochrany
v dôsledku porušenia práv strán v spore má však byť vyvážené, čo teda znamená aj posúdenie, či
účel sledovaný zákonom sa dosahuje vyslovením neplatnosti zmluvnej podmienky, celej odplaty za úver
alebo nad rámec toho aj záverom o vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Z podanej

žaloby nevyplývajú žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali nutnosť priznania finančného
zadosťučinenia ako spôsobu zavŕšenia ochrany spotrebiteľa. Jeho vznik nie je automatický, naopak,
vznik tohto nároku treba chápať ako prostriedok završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to
okolnosti vyžadujú. Rozsah ochrany práv žalobcu vyplývajúci z označených súdnych rozhodnutí v
dostatočnom rozsahu a miere by spĺňal aj účel vyplývajúci z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a
vzhľadom na tieto okolnosti nie je dôvod uplatňovať primerané zadosťučinenie. Ak by chcel zákonodarca

priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie za akékoľvek úspešného uplatnenie
akéhokoľvek práva, potom zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ
úspešne (účelne) domáhal jeho ochrany na súde. Účelom uvedeného ustanovenia totiž bolo priznať
spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v
reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne

účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní. Z podanej žaloby nevyplývajú žiadne také skutkové
okolnosti,ktorébypreukazovalinutnosťpriznaniafinančnéhozadosťučineniaatiežjehovýšku500,-Eur.
Žalobcovi nebránila žiadna prekážka uplatňovať požiadavku na primerané finančné zadosťučinenie už
v skôr začatých konaniach, teda aj s odkazom na rozhodnutie 21Csp/79/2017. Ak účelom ustanovenia
§3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je priznanie primeranej satisfakcie spotrebiteľovi, potom je zrejmé,

že skutkovo a právne neopodstatnené multiplikovanie súdnych sporov sleduje dosiahnutie iného účelu,
ako má na mysli toto ustanovenie. Postup žalobcu sa javí ďalej tak, že začatím separátnych konaní
neumožňuje posúdiť ním tvrdený nárok komplexne, ale vždy len na základe parciálnych skutočností
a skutkových okolností. Opísaný postup žalobcu by mal byť preto posúdený z hľadiska jeho súladu s
účelom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., na ktoré žalobca odkazuje a vo všeobecnosti aj

v súlade s § 3 Občianskeho zákonníka a s čl. 2, čl. 5 CSP. V rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
12Co/3/2015sauvádza,žeprimeranéfinančnézadosťučineniesamáchápaťakoodmenaspotrebiteľovi
za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom. Uvedeným
konštatovaním sa vymedzuje, že účel primeraného finančného zadosťučinenia súvisí s iniciovaním
vlastného postupu k ochrane svojich práv. To, či spotrebiteľ tak urobí jednou alebo viacerými žalobami

však neznamená, že nárok na finančné zadosťučinenie by mal vzniknúť v rozsahu rovnajúcom sa
násobku počtu podaných žalôb.

3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je nepochybné, že porušenie ustanovení zákona č.
129/2010 Z. z. predstavuje porušenie práva žalobcu ako spotrebiteľa. Zákon č. 250/2007 Z. z. je

všeobecným zákonom vo vzťahu k spotrebiteľom a dodávateľom, bez ohľadu na špecifiká ich právneho
vzťahu. Zákon o spotrebiteľských úveroch je následne zákonom špeciálnym, ktorý konkretizuje práva a
povinnosti strán pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom tento zákon celkom
jednoznačne slúži k ochrane spotrebiteľa (už len z dôvodu, že veriteľ má povinnosť uviesť do zmluvy o
úvere náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona). Podmienka porušenia práva spotrebiteľa, a to

právanapravdivé,riadneavčasnéinformácieoposkytovanomprodukte(spotrebiteľskomúvere),jeteda
splnená, o čom bolo právoplatne rozhodnuté. Rozsudky, ktoré žalobca k žalobe priložil, sú právoplatné,
teda záväzné pre strany sporu, ako aj pre konajúci súd. V konečnom dôsledku, aj aktuálna rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu SR je celkom jednoznačná, pokiaľ ide o podmienky pre priznanie nároku podľa
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z..

Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok zo dňa 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017):
„Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého
spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na
vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučineniaje dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi
stranamisporzospotrebiteľskejzmluvyaabyspotrebiteľovibolaprivodenákonkrétnaujma,nevyžaduje.
Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nárokunanáhraduškody(bezdôvodnéhoobohatenia),jedôkaznébremenonastranespotrebiteľaoveľa
ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo
majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo

spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré
by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom
je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“

4. Výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, teda žalobca ju odhaduje
s prihliadnutím na relevantnú súdnu prax a okolnosti prípadu. Túto nie je možné vypočítať tak,
ako napr. bezdôvodné obohatenie z bezúročného úveru. Napokon, ďalšími kritériami pre posúdenie
výšky primeraného zadosťučinenia sú: intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, výška nedôvodne
požadovanej sumy žalovaným, dĺžka trvania závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania

vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom, spoločenskom živote žalobcu (Krajský súd Trenčín, sp. zn.
4Co/124/2019).a)intenzitazásahudoprávspotrebiteľa-použitieneprijateľnýchpodmienok,poskytnutie
nižšej sumy úveru, ako bola deklarovaná v zmluve, úročenie neposkytnutej časti finančných prostriedkov
úrokom vo výške až 70% a pod. b) výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným - viac ako 2.000,-
Eur, ktoré žalobca skutočne aj zaplatil a teda bol obmedzený v disponovaní s týmito

finančnými prostriedkami c) dĺžka trvania závadného stavu - od uzatvorenia zmluvy (11.11.2013) až
do rozhodnutia Krajského súdu (22.08.2019), teda takmer 6 rokov d) objektívne spôsobilosti vyvolať
negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobcu - znižovanie životnej úrovne na úkor žalovaného, ktorý
požadoval neprimerane vysokú odplatu za úver. Napokon nemožno prehliadať skutočnosť, že žalovaný
sa odmietal akokoľvek mimosúdne dohodnúť, teda žalobca bol nútený domáhať sa ochrany svojich

práv na príslušnom súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu. Rovnaký postoj vo vzťahu
k žalobcovi (spotrebiteľovi) a jeho nárokom má žalovaný aj v tomto konaní. Záverom poukazujeme aj
na sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia, teda jeho výška musí byť taká, aby bola
spôsobilá odradiť žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania. Žalobca k námietke žalovaného o
multiplikovaní sporov uviedol, že je nedôvodná. V tomto konaní bola podaná žaloba na súd

dňa 18.09.2019. Žalovaný tvrdí, že v časovej bezprostrednosti bola podaná žaloba aj v inej veci medzi
totožnými stranami sporu, a to v konaní 17Csp/98/2018. Popierame tvrdenia, že žalobca množí
spory a účelovo podáva niekoľko žalôb po sebe, pretože žaloba v konaní 17Csp/98/2018 bola podaná
na súd dňa ešte v októbri 2018, teda v čase, kedy neexistovalo rozhodnutie Krajského súdu Banská
Bystrica 16Co/215/2018. Rozsudok v naposledy označenom konaní bol vydaný až dňa 22.08.2019,

pričom doručením tohto rozsudku sa tento stal právoplatným (v spojení s rozsudkom Okresného súdu)
a žalobcovi tak vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pretože jeho predpokladom je
úspešné uplatnenie práva. Nemohli byť preto podané dve žaloby naraz, pretože v čase podania žaloby
v konaní 17Csp/98/2018, nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ani neexistoval (ten vznikol až po
22.08.2019, teda v čase, kedy bolo konanie 17Csp/98/2018 právoplatne skončené).

5. Súd nariadil pojednávanie dňa 30.09.2020, ktorého sa nezúčastnil žalobca a žalovaný, ktorý mali
doručenie riadne vykázané, ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasili s prejednaním veci
v ich neprítomnosti. Súd s poukazom na § 180 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal vec v ich neprítomnosti.

6. Súd z predložených písomných dôkazných prostriedkov zistil nasledovné čiastkové skutkové zistenia.
Z rozsudku č. k. 21Csp/79/2017-104 zo dňa 23.04.2018 zistil, že žalobcovi bolo priznané právo na
zaplatenie 1.970,18 Eur od žalovaného spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. od 26.10.2016, súd vozvyšku žalobu zamietol. Okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že zmluva uzavretá medzi
žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom - Zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 11.11.2013
neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a to dĺžku trvania zmluvy a

termín konečnej platnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve absentuje údaj o RPNM za úver, ktorý je
povinnou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Navyše výška úrokovej sadzby
70,01% p. a. bola posúdená ako neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými
mravmi a jej dojednanie neplatné. Pre uvedené skutočnosti súd posúdil Zmluvu o revolvingovom úvere
zo dňa 11.11.2013 za bezúročnú a bez poplatkov. Súd taktiež posúdil žalovaným vnútenú dohodu o

poskytnutíslužby,pričomnazákladenejboložalobcoviposkytnutálenčiastkaúveru1284,25Eurmiesto
deklarovanejsumyúveru1500,-Eur,čočinilonesprávnyvýpočetvneprospechžalobcuakospotrebiteľa
a zakladalo ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru podľa § 11 ods. 1 písm.
d) zákona č. 129/2010 Z. z. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/215/2018-164
zo dňa 22.08.2019 bol zmenený vyššie uvedený rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalovanému
bola uložená aj povinnosť uhradiť sumu 121,1 Eur s úrokom z omeškania 5 % p. a. od 26.10.2016 do

zaplatenia a vo výroku, ktorým prvostupňový súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť 1.970,18 Eur
zostal rozsudok nedotknutý.

7. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“): (1)
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo
účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

8.Podľa§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa(ďalejlen„ZOS“):Protiporušeniupráv
a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržalo protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušene práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

9. Na základe vykonaného dokazovania a nesporných tvrdení strán sporu, súd má zato, že nebolo
sporné medzi stranami sporu, že žalobca podľa § 52 ods. 4 OZ je spotrebiteľom ako fyzická osoba,
ktorá nekonala pri uzavretí Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 11.11.2013 v rámci predmetu svojho
podnikania. Rovnako sporné nebolo ani to, že žalovaný konal v rámci predmetu svojho podnikania

pri uzatváraní predmetnej zmluvy a je teda dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ. Uzavretá zmluva je
spotrebiteľská podľa § 52 ods. 1 OZ. Tieto skutočnosti ostatne vyplývali aj z právneho posúdenia súdu
v rozsudku 21Csp./79/2017-104.

10.Vovzťahukvyššiecitovanémuustanoveniu§3ods.5ZOS,možnouviesť,žeideoustanoveniestzv.

relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje
primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť pokiaľ aj ide
o námietky žalovaného, že znenie § 3 ods. 5 ZOS podmienky poskytnutia primeraného finančného
zadosťučinenia, upravuje tak, že priznáva nárok spotrebiteľovi aj bez toho, aby porušenie práva alebo
povinnosti voči spotrebiteľovi ustanovené ZOS alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu

spotrebiteľovi.

11. V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému
porušeniuspotrebiteľskéhopráva-povinnostížalovanéhovyplývajúcehoz§9ods.2zákonač.129/2010Z. z., ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v bezdôvodnom
obohatení žalovaného, plnením na ktoré nemal nárok, ktoré tunajší súd vyhodnotil v rozsudku č. k.
21Csp/79/2017-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/215/2018-164,

tak že žalovaného zaviazal vydať z uvedených dôvodov bezdôvodné obohatenie 2 091,29 Eur.

12. Pri výklade § 3 ods. 5 ZOS. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie
tak, že spotrebiteľ, ktorý úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
(ZOS) alebo osobitným predpismi má právo na finančné zadosťučinenie, bez toho, aby ujma nastala

alebo čo len hrozila. Postačuje samotné porušenia práva alebo povinnosti zo strany dodávateľa a základ
nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Súd dodáva, že ani analogicky nemožno
aplikovať § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka (Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.), keďže zákon č.
250/2007 Z. z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že

k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorý môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi je potrebná určitá intenzita.

13. Pokiaľ ide o znenie § 3 ods.5 ZOS - „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ má súd za to, že nie je viazaný

doslovným znením zákona. Doslovné znenie síce jazykovým výkladom zvádza k tomu, že porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej ZOS a osobitnými predpismi sa musí udiať kumulatívne z dôvodu
použitia zlučovacej spojky „a“ ale iba jazykový výklad však k správnemu výkladu právnej normy nestačí.
Súd má za to, že cieľom zákonodarcu nebolo obmedziť počet prípadov, pri ktorých sa spotrebiteľ môže
domáhať primeraného finančného zadosťučinenia, práve naopak a preto je v citovanej právnej norme

spojku „a“ potrebné vykladať vo význame „alebo“. V danom prípade porušenie osobitného predpisu bude
vždy znamenať aj porušenie ZOS pretože napríklad podľa § 4 ods.2 ZOS predávajúci nesmie a) ukladať
spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c)používať
nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách

14. Súd v prejednávanej veci s prihliadnutím na vyššie uvedené má za to, že výška nemajetkovej
ujmy v prípadoch podľa § 3 ods.5 ZOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi
reálne aj hrozila. V danom prípade spotrebiteľovi v dôsledku preukázaného porušenia povinností zo
strany žalovaného ako dodávateľa (povinnosti riadne uviesť náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) zákona č. 129/2010 Z. z. a v dôsledku

prijatia plnenia spotrebiteľa zo strany žalovaného, na ktoré nemal nárok) hrozila ujma 2 091,29 Eur. Ak
má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň
výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné
zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu napr. až do
vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená. Spôsobom vyššie uvedeným

určenú výšku peňažného zadosťučinenia súd považuje za primeranú. V prejednávanej veci súd v konaní
sp. zn. 21Csp/79/2017 kde sa žalovala istina 2.091,29 Eur v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici 16Co/215/2018 - 164 súdy dospeli k záveru, že z dôvodu bezdôvodného obohatenia,
je žalovaný povinný žalobcovi vrátiť celú žalovanú istinu. Vzhľadom na vyššie uvedenú úvahu súdu,
že žalobca nemôže požadovať zaplatenie sumy prevyšujúcej 2.091,29 Eur, je výška požadovaného

finančného zadosťučinenia 500,- Eur primeraná a súd preto žalobe vyhovel. Podľa súdu mal žalovaný
ako dodávateľ možnosť vyhnúť sa jej plateniu, prípadne aj iným zodpovednostným následkom sa v iných
úverových prípadoch tak, že bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi predpismi SR.

15. Podľa § 255 ods. 1 CSP: Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Podľa § 262 ods. 2 CSP: O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

17. Podľa § 232 ods. 3 CSP: Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.18. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100% v súlade s § 255 ods. 1 CSP, keďže bol úspešný v plnom rozsahu. Žalovaný je tak
povinný nahradiť trovy konania po právoplatnosti tohto rozhodnutia na základe samostatného uznesenia

prvostupňového súdu podľa § 262 ods. 2 CSP v zákonnej lehote troch dní podľa § 232 ods. 3 CSP.

19. Podľa § 2 ods. 1 písm. a), 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov: Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený
poplatok z návrhu. Ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa

výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto
povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

20. Podľa § 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov: Od poplatku sú oslobodení: v) spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného

predpisu.

21. Nakoľko žalobca bol v konaní oslobodený o platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. v)
zákona č. 71/1992 Zb. , súd zaviazal v súlade s § 2 ods. 2 žalovaného na povinnosť zaplatenia súdneho
poplatku Slovenskej republike na základe osobitného uznesenia prvostupňového súdu v lehote do troch

dní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Fiľakovská cesta 287,
984 01 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).