Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. október 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/135/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116208611
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8116208611.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: Ing. L. C., A..:

XX.XX.XXXX, A.. X. P. X, XXX XX F., proti žalovanému: SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov,
Volgogradská 88, 080 01 Prešov, IČO: 31 718 523, zastúpeného spoločnosťou PETRÁN A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, o zaplatenie 38,17 Eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 38,17 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 38,17 Eur od 9.8.2015 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdu25.4.2016sažalobkyňadomáhala,abysúdvydalplatobnýrozkaz,ktorýmby
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 38,17 Eur s 5,5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie
od 1.6.2014 do zaplatenia.

2.1. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný bol do 31.5.2015 správcom bytového domu A.. X. P. X-X F., a je
vlastníkom nebytového priestoru v uvedenom bytovom dome - O., Q. Q. Č.. X. Uviedla, že vo vyúčtovaní
nákladov za užívanie bytu za rok 2014, doručenom 29.5.2015, jej správca v položke „osvetlenie“ vyrúbil
nedoplatok vo výške 5,62 Eur, pričom zálohová platba bola 6,84 Eur a skutočný náklad 12,46 Eur, čo
je dvojnásobok oproti zaplatenej zálohe a všetkým predchádzajúcim rokom, a že za celý bytový dom
správca vyúčtoval za „osvetlenie“ sumu 754,44 Eur, oproti zálohovej platbe 423,97 Eur. Vzhľadom na
fakt, že v priebehu roka podľa nej nemohlo reálne dôjsť k tak enormnému nárastu spotreby elektriny

v spoločných priestoroch, reklamovala predmetné vyúčtovanie a vyžiadala si od žalovaného príslušné
doklady za jednotlivé vchody, ktorý jej doručil štyri faktúry týkajúce sa vchodu č. 4, kde sa nachádzali
dve odberné miesta č. XXXXXX Y. Č.. XXXXXX, na ktoré boli vystavené faktúry dodávateľom VSE, a.s.
za roky 2013 a 2014.

2.2. Žalobkyňa ďalej uviedla, že z uvedených dokladov zistila, že odberné miesto č. XXXXXX malo po
oba roky nulovú spotrebu, podľa jej informácií minimálne od roku 2008, a odberné miesto č. XXXXXX

spĺňa podmienky pre výrazne výhodnejšiu sadzbu - sadzbu pre domácnosti, žalovaný ju však nahlásil
ako podnikateľský priestor. Za 35 A istič odberného miesta č. XXXXXX s nulovou spotrebou (na
elektromer nebol napojený žiaden spotrebič) tak vlastníci bytov vchodu č. 4 v roku 2013 platili mesačne
4,69 Eur bez DPH a v 2014 (po zmene tarify) mesačne 19,31 Eur bez DPH, a za odberné miesto č.XXXXXX platili v roku 2014 za 8,30A istič mesačne 4,58 Eur bez DPH, hoci mohli platiť iba 0,90 Eur s
DPH, ak by bolo toto odberné miesto nahlásené ako domácnosť.
Poukázala na to, že zmluvu s dodávateľom energií uzatvára správca domu, jemu je fakturovaná potreba

a jemu sú poskytované informácie zo strany dodávateľa, a že správca (žalovaný) minimálne 8 rokov
nijako neriešil stav odberného miesta s nulovým odberom a ani sa neunúval o tom informovať dotknutých
vlastníkov, ktorý o tom nemali žiadnu vedomosť, a nebyť výrazného nedoplatku vo vyúčtovaní za rok
2014, naďalej by platili za zbytočné odberné miesto.

2.4. Žalobkyňa vyčíslila, že za roky 2013, 2014 a prvý polrok 2015 im správca spôsobil na odbernom
mieste č. XXXXXX finančnú ujmu vo výške 484, 62 Eur:
rok 2013: 4,69 Eur x 12 mesiacov = 56,28 Eur + 11,256 Eur (20% DPH) = 67,536 Eur
rok 2014: 19,31 Eur x 12 mesiacov = 231,72 Eur + 46,344 Eur (20% DPH) = 278,064 Eur
rok 2015: 19,31 Eur x 6 mesiacov = 115,86 Eur + 23,172 Eur (20% DPH) = 139,032 Eur,
a tým, že nekonal vo veci zmeny tarify odberného miesta č. 225366, za roky 2013, 2014 a prvý polrok

2015 spôsobil vlastníkom bytov vchodu č. 4 škodu na tarife za istič vo výške 87,91 Eur tým, že pri možnej
mesačnej sadzbe 0,90 Eur s DPH (štandard mini) by za uvedené obdobie 30 mesiacov zaplatili iba 27,-
Eur, avšak reálne zaplatili 114,912 Eur:
rok 2013: 1,11 Eur x 12 mesiacov = 13,32 Eur + 2,664 Eur (20% DPH) = 15,984 Eur
rok 2014: 4,58 Eur x 12 mesiacov = 54,96 Eur + 10,992 Eur (20% DPH) = 65,952 Eur

rok 2015: 4,58 Eur x 6 mesiacov = 27,48 Eur + 5,496 Eur (20% DPH) = 32,976 Eur,
pričom spotreba bola rozpočítaná na 30 osôb žijúcich vo vchode.

2.5. Na záver žalobkyňa zhrnula, že správca (žalovaný) svojim nekonaním flagrantne porušil svoje
povinnosti pri správe cudzieho majetku a spôsobil vlastníkom bytov nemalú finančnú škodu tým, že

„porušil ust. § 8b ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého je správca pri správe
domu povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov ... s odbornou starostlivosťou, a ust. § 8b ods. 3
zák. č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého pri obstarávaní služieb a tovaru je správca povinný dojednať čo
najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov“, a že je zodpovedný za škodu,
ktorú vlastníkom svojim konaním spôsobil tak, ako ustanovuje § 8 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. „v

dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností vyplývajúcich z tohto zákona alebo
zo zmluvy o výkone správy“. Dodala, že vzhľadom na uvedené skutočnosti vyzvala listom žalovaného k
náhrade škody, čo odmietol, obrátila sa preto s podnetom na Krajský inšpektorát SOI Prešov a následne
na Ústredný inšpektorát SOI v Bratislave, ktorý plne potvrdil opodstatnenosť jej sťažnosti.

2.6. Škodu, náhradu ktorej si uplatnila, vyčíslila žalobkyňa v súvislosti s odberným miestom č. XXXXXX
na32,31Eur/484,6718Eur/30osôb=16,16Eurx2osoby(jejbyt)=32,31Eur/,avsúvislostisodberným
miestom č. XXXXXX na 5,86 Eur /87,91 Eur/30 osôb = 2,93 Eur x 2 osoby (jej byt) = 5,86 Eur/, spolu
38,17 Eur.

3. Súd jej návrhu vyhovel, proti vydanému platobnému rozkazu však podal žalovaný včas odpor s
odôvodnením, čím sa platobný rozkaz v zmysle ust. § 174 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. zrušil v celom
rozsahu.

4.1. Žalovaný v odpore uviedol, že žalobkyňa bola v minulosti zástupkyňou vlastníkov bytov a počas

celého obdobia ani raz nevzniesla pripomienku alebo návrh na zrušenie spomínaného odberného
miesta, pričom pravidelne jej boli predkladané všetky faktúry, ktoré sa týkali odberných miest v dome,
a ani v zápisnici zo schôdze vlastníkov bytového domu v rokoch 2011 - 2014 sa nenachádza súhlas
vlastníkov s ukončením odberného miesta.

4.2. V súvislosti s druhým odberným miestom žalovaný uviedol, že vlastníci bytového domu boli na
schôdzach zároveň informovaní o tom, že je možné získať výhodnejšiu tarifu za distribúciu elektriny pre
domácnosti s tým, že predpokladom je, aby všetci vlastníci bytového domu, ktorí sú napojení na jedno
odberné miesto, vypísali žiadosť, ktorá bude zaslaná zo strany správcu domu na adresu dodávateľa
elektriny. Dodal, že je oprávnený konať v mene vlastníkov bytového domu len takým spôsobom, ako ho

vlastnícihlasovanímnaschôdzivlastníkovbytovéhodomu,resp.vpísomnomhlasovanípoveria.Vyslovil
presvedčenie o tom, že neporušil svoje povinnosti správcu a nepoškodil žalobkyňu na jej právach,
pretoženekonanímžalobkyneaostatnýchvlastníkovbytovéhodomunemoholvočidodávateľovienergie
žiadať úpravu distribučnej tarify a vyradenie nepoužívaného elektromera.5. V replike k odporu žalovaného žalobkyňa poprela vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného
a uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (§ 151 ods. 2 CSP). Vyjadrila sa

tak, že „je nehorázna lož, že žalobcovi boli pravidelne predkladané všetky faktúry, ktoré sa týkali
odberných miest v dome!“ a žiadala, aby žalovaný doložil toto svoje tvrdenie. Vyslovila otázku podľa
ktorej nie je zrejmé čo bránilo žalovanému 11 rokov, ak, ako tvrdí, vedel o možnosti výhodnejších
sadzieb, zorganizovať v dome zmenu tarify. Tvrdenia žalovaného o tom, že vlastníci bytového domu
boli na schôdzach informovaní o tom, že je možné získať výhodnejšiu tarifu za distribúciu elektriny pre

domácnosti označila za vágne a ničím nepodložené a žiadala, aby žalovaný upresnil a uviedol na ktorých
schôdzachsatakstalo,uviedoldátumyschôdzíapredložilzápisnice.Zopakovala,žežalovaný(správca)
svojim nekonaním flagrantne porušil svoje povinnosti pri správe cudzieho majetku a spôsobil vlastníkom
bytov nemalú finančnú škodu, a uzavrela, že žalovaný v odpore nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by
vyvrátil alebo spochybnil dôkazy žalobcu.

6. V duplike k vyjadreniu žalobkyne následne žalovaný uviedol už len to, že zotrváva na svojich
vyjadreniach v odpore proti platobnému rozkazu, tieto však nijako bližšie nedoplnil, a ani žiadne ďalšie
podstatné skutkové tvrdenia, návrhy na vykonanie dôkazov a ani iné prostriedky procesného útoku či
procesnej obrany žalovaný v konaní neuplatnil.

7. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 2000,- Eur (tzv. „drobný
spor“), súd vec v súlade s ust. § 177 ods. 2 písm. a) CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

8.1. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou a vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami,
ktorýchodpisbolstranámsporuvpriebehukonaniadoručený(§204CSP),anazákladezhodných(resp.

nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných
dôkazov zistil podstatný skutkový stav podľa nespochybnených skutkových tvrdení žalobkyne v zhode
s tým, ako ho v rozhodných okolnostiach identifikoval v bode 2.2. tohto odôvodnenia.

8.2. Medzi stranami nebolo sporné, že odberné miesto elektrickej energie č. XXXXXX, nachádzajúce sa

vo vchode č. X v bytovom dome žalobkyne na ulici A.. X. P., v ktorom vykonával správu žalovaný, malo
nulovú spotrebu energie minimálne od roku 2008, a že odberné miesto č. XXXXXX spĺňa podmienky
pre výhodnejšiu sadzbu - sadzbu pre domácnosti, žalovaný ju však nahlásil ako podnikateľský priestor.
Za XX Y. istič odberného miesta č. XXXXXX s nulovou spotrebou (na elektromer nebol napojený žiaden
spotrebič) tak vlastníci bytov vchodu č. X v roku 2013 platili mesačne 4,69 Eur bez DPH a v 2014 (po

zmene tarify) mesačne 19,31 Eur bez DPH, a za odberné miesto č. XXXXXX platili v roku 2014 za 8,30A
istič mesačne 4,58 Eur bez DPH, hoci mohli platiť iba 0,90 Eur s DPH, ak by bolo toto odberné miesto
nahlásené ako domácnosť.

8.3. Vlastníci bytov vo vchode č. X tak v uvedenom bytovom dome podľa nespochybnených tvrdení

žalobkyne za odberné miesto elektrickej energie č. XXXXXX za 12 mesiacov roka 2013, za 12 mesiacov
roka 2014 a 6 mesiacov roka 2015 museli uhradiť dodávateľovi elektrickej energie spolu sumu 484,62
Eur, ktorú by nemuseli uhradiť ak by bolo odberné miesto zrušené, a za odberné miesto č. XXXXXX
museli uhradiť sumu 114,912 Eur namiesto sumy 27,- Eur, teda o 87,91 Eur viac oproti stavu, ak by dané
odberné miesto bolo nahlásené na výhodnejšiu tarifu pre domácnosti. Správu bytového domu pritom

vykonával žalovaný a uvedené platby boli rozpočítané na 30 osôb žijúcich vo vchode a vyúčtované
vlastníkom bytov podľa členov ich domácnosti, v prípade žalobkyne na dve osoby.

8.4. Žiadne ďalšie rozhodujúce skutočnosti, ktoré by tento podstatný skutkový stav ďalej mohli či mali
dopĺňať, v konaní zistené a preukázané neboli. Všeobecné a vágne tvrdenia žalovaného (o tom, že

žalobkyni boli údajne predkladané všetky faktúry, ktoré sa týkali odberných miest v dome, a že vlastníci
bytového domu boli na schôdzach zároveň informovaní o tom, že je možné získať výhodnejšiu tarifu
za distribúciu elektriny) totiž žalobkyňa vehementne poprela, a v konaní zistené a preukázané neboli.
Žalovaný ich pritom jednak nijako bližšie nešpecifikoval a ani nedoplnil, a na ich preukázanie nepredložil
a ani nenavrhol ani žiadne dôkazy, a preto ich súd do rozhodného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP)

zisteného zákonom ustanoveným procesným postupom (§ 215 ods. 2 CSP) ani zahrnúť nemohol.

8.5. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci a jej podkladov teda možno zhrnúť (a zdôrazniť), že
žiadne iné než vyššie uvedené podstatné (a konkrétne) skutočnosti v konaní stranami uvedené a anizákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli
najavo (§ 191 ods. 1 CSP). V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu
nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou

prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých strán, súd už len pre
úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich
skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav
resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán v konaní určite a zrozumiteľne netvrdila,

predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§
216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP) - čo v tomto prípade platí najmä vo vzťahu k všeobecným a vágnym
tvrdeniam žalovaného o plnení jeho povinností. To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne
oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods.
1 v spojení s § 149 CSP) a dôkazov, ktoré (ako novoty - doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné

nie sú (§ 366 CSP).

8.6. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V

sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť

ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu (pozn. súdu: nepochybne i

žalovaného) neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania.
Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k
ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému (pozn. súdu: a primerane naopak aj žalobcovi) musí
byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe

vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,
nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)

a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú
zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť
uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe,

resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny
rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých
podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania
(vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné

skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme
od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností
povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už
v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor

k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v
sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v
pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávaťskutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec

rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

9. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

10. Podľa § 8b ods. 2 ZoVBaNB pri správe domu je správca povinný hospodáriť s majetkom vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy o
výkone správy.

11. Podľa § 8b ods. 3 ZoVBaNB pri obstarávaní služieb a tovaru je správca povinný dojednať čo
najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome.

12. Podľa § 8 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom

v roku 2015 (ďalej len „ZoVBaNB“) správca zodpovedá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v
dome za všetky škody vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností
vyplývajúcich z tohto zákona alebo zo zmluvy o výkone správy.

13. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

14. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

15. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z

omeškaniajeo5percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

16. V danom prípade sa žalobkyňa voči žalovanému domáha náhrady škody, ktorú jej mal žalovaný
spôsobiť tým, že ako správca ich bytového domu v rokoch 2013 až 2015 pri hospodárení s majetkom

vlastníkov (pri správe zmlúv o dodávke elektrickej energie na vyššie uvedených odberných miestach)
nepostupovalsodbornoustarostlivosťouapriobstarávaníslužiebatovarunedojednalčonajvýhodnejšie
podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov. Uvedené zároveň dokumentovala
možnosťami úspor, ktoré medzi stranami sporné neboli. Žalovaný sa voči tomu bránil v podstate len
tým, že o týchto možnostiach údajne vlastníkov informoval (bez toho aby uviedol kedy a ako sa tak malo

stať), čo však žalobkyňa vehementne poprela, a žalovaný ďalej nijako nedoplnil a ani nepreukázal, a
v konaní teda zistené nebolo. Tento jeho nedostatok odbornej starostlivosti pritom napokon vyplýva aj
oznámenia výsledku prešetrenia sťažnosti od Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie
zo dňa 4.12.2015, ktorý v konaní predložila žalobkyňa, a z ktorého vyplýva, že práve o tejto skutočnosti
mal žalovaný (správca) vlastníkov bytov informovať a nechať na ich následnom rozhodnutí (napr. na

schôdzi vlastníkov), či ho poveria, aby podal žiadosť o zrušenie prvého odberného miesta a žiadosť o
úpravu/zmenu sadzby pre druhé odberné miesto (čo teda neurobil).

17. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca ohľadom uvedených možných úspor
týkajúcich sa správy odberných miest elektrickej energie č. XXXXXX Y. Č.. XXXXXX nepostupoval

dostatočne starostlivo tak aby v prospech vlastníkov bytov konal s odbornou starostlivosťou a dojednal
čo najvýhodnejšie podmienky, čím vlastníkom bytov v rozsahu týchto možných výhodnejších podmienok
a z nich vyplývajúcich úspor spôsobil ujmu. Preto súd žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu škody vo výške na ňu pripadajúceho podielu 2/30 vyššie zistených možných úspor zo sumyúhrad (vyúčtovaných jej za 2 osoby vo vchode s 30 obyvateľmi) týkajúcich sa uvedených odberných
miest, teda 32,31 Eur (484,62 Eur/30x2) + 5,86 Eur (87,91 Eur/30x2), t.j. spolu 38,17 Eur.

18.Pokiaľvšakideoúrokyzomeškaniaspojenésnáhradouškody,nakoľkočassplneniatohtodlhunieje
ustanovenýprávnympredpisomažalobkyňapodľapredloženýchprílohpožiadalažalovanéhoonáhradu
škody až listom zo dňa 6.8.2015 doručeným mu 7.8.2015, a podľa § 563 OZ bol tak žalovaný povinný
na úhradu škody nasledujúceho dňa, až od ďalšieho dňa je v omeškaní s plnením tohto peňažného
dlhu a je povinný platiť žalobkyni z dlžnej sumy aj úroky z omeškania. Preto súd žalobkyni priznal jej

patriacunáhraduškodyspolusozákonnými úrokmizomeškaniavzmysleust.§517ods.2Občianskeho
zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej za čas po jej splatnosti napokon až od 9.8.2015 do zaplatenia
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, a v prevyšujúcej časti (úroku) žalobu zamietol.

19. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa
bola v konaní, okrem nepatrnej časti príslušenstva (úrokov z omeškania), úspešná v podstate v plnom
rozsahu, a preto jej súd voči žalovanému v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

20. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.