Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518201972
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2518201972.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: O. Z., nar. XX. V. XXXX,
trvalý pobyt Z. U. XX, zastúpeného: Sidor a partneri s.r.o., Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970,
proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o 2.801,77
eur a o primerané zadosťučinenie 1.098,29 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Piešťany z 27. novembra 2019 č. k. 18Csp/97/2018 - 268, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 2.801,77 eur a zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 1.098,29 eur. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 40 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, 2, § 101,
§ 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 488, § 489, § 494, § 497 O. z. (Občiansky zákonník č.
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že vykonaným dokazovaním
mal preukázané uzavretie zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru dňa 11. novembra 2011 medzi

stranami konania, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcovi ako dlžníkovi spotrebný bezúčelový
úver vo výške 5.000 eur, ktorá skutočnosť bola nesporná. Žalobca úver splácal jednotlivými splátkami,
pričom posledná úhrada bola zaúčtovaná 24. septembra 2014 vo výške 3.707,35 eur. Medzi stranami
nebolo sporné, že úver bol žalobcom v celom rozsahu splatený uvedenou poslednou splátkou. Žalovaná
vznieslanámietkupremlčania,majúczato,ženárokžalobcujepremlčanývsubjektívnejakoiobjektívnej
premlčacej dobe. Zásada hospodárnosti konania musí viesť k tomu, aby súd prednostne posúdil v

konaní vznesenú námietku premlčania, keďže takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia
vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky bezdôvodného
obohatenia (na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie označil rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“, sp. zn. 3Cdo/145/2007). Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
si peňažný nárok uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia, vychádzajúc z domnienky, že žalovanou
poskytnutý úver je pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bezúročný

a bezpoplatkov, v dôsledku čoho sa žalovaná obohatila vo výške prevyšujúcej istinu poskytnutého
úveru. Súčasne tvrdil, že na zmluve chýba podpis riaditeľa pobočky, preto súd uviedol, že ak tento
podpis bol potrebný pre platnosť zmluvy, jeho absencia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy a preto
nárok možno posudzovať rovnako z titulu bezdôvodného obohatenia, keď bezdôvodným obohatením
je aj majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť odo dňa, keď žalobca zaplatil plnenie

v súvislosti s úverovou zmluvou nad rámec toho, na čo bol povinný. Nemožno akceptovať názor
o počiatku plynutia premlčacej doby od listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 16. apríla 2018,keďže v čase uzavretia zmluvy platila právna úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a
bezpoplatkov v prípade absencie vymedzených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vedomosť
o tejto zákonnej úprave sa u žalobcu predpokladá, nemožno ju vyvrátiť. Rovnaký záver vyplýval aj z

rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/233/2017. Priemerne zdatnému spotrebiteľovi je pojem
premlčania a s ním spojených následkov v podmienkach bežného praktického života všeobecne známy.
Žalobcom vyžadovaná ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezhraničná. Podľa judikatúry NS SR a NS
ČR pri bezdôvodnom obohatení nie je významné či oprávnený mal právne znalosti, aby bol subjektívne
schopný zistiť, či zmluva, podľa ktorej má plniť je neplatná a ak oprávnený z dôvodu právnej neznalosti

nekonal včas, ale až po upozornení na právnu stránku veci, uvedené nemôže mať vplyv na jeho
prezumovanú vedomosť, ani na počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pri bezdôvodnom
obohatení získaným plnením bez právneho dôvodu dochádza k obohateniu okamihom plnenia, ktorým
momentom je určený začiatok objektívnej premlčacej doby a subjektívna premlčacia doba začíta
plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Posledná
splátka bola realizovaná dňom 24. septembra 2014, ktorým dňom začala plynúť trojročná objektívna

premlčacia doba a žaloba bola doručená súdu prvej inštancie až 30. júla 2018. V prípade neplatnosti
zmluvy k bezdôvodnému obohateniu dochádza okamihom poskytnutia plnenia z neplatného právneho
úkonu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby pritom platí, že lehota so subjektívne
stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne stanoveným začiatkom (môže
skončiť najneskoršie s ňou). Nebolo ničím preukázané, že by sa žalovaná na úkor žalobcu úmyselne

obohacovala. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia len
všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale bolo nutné
v každom jednotlivom prípade preukázať, že žalovaná v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia vedela
alebo bola aspoň uzrozumená, že sa bezdôvodne obohacuje. Na podporu svojej argumentácie súd
prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/35/2018, v ktorom boli

označené aj na ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov. Z dôvodu, že nárok žalobcu bol premlčaný, žaloba
bola zamietnutá v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a musela byť preto zamietnutá aj
v časti nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 ZoOS (zákon č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNS č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov). Žalobca by mal nárok na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá len v
prípade, ak by na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zo strany žalovanej, čo v danom prípade nebolo splnené. Nebolo preukázané
úspešné uplatnenie práva v konaní pred súdom a preto bola žaloba zamietnutá aj v časti o zaplatenie
primeraného zadosťučinenia vo výške 1.098,29 eur. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej

inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení
neskoršíchpredpisov),vzmyslektoréhožalovanej,ktorábolavkonaníúspešnávplnomrozsahu,vznikol
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania malo byť rozhodnuté
samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu.
Odvolanie odôvodnil tým, že nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, neboli
dostatočne vykonané dôkazy a z nedostatočne zisteného skutkového stavu došlo k nesprávnym

skutkovýmzisteniam.Žalobcanamietalarbitrárnosťanepreskúmateľnosťrozsudkusúduprvejinštancie,
v obsahu odôvodnenia si vzájomne odporujúci, v rozpore s ustálenou súdnou praxou v otázke
plynutia subjektívnej vedomosti žalobcu a bez opory vo vykonanom dokazovaní a aplikácie príslušných
ustanovení právnych predpisov (s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva). Zásadnou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie sa

nevysporiadal s prvoradou otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia, teda či vôbec nárok žalobcu je
daný.Konkrétneneposúdil,čiúverjebezúročnýabezpoplatkovačivôbecdošlokvznikubezdôvodného
obohatenia žalovanej. Ustálená súdna prax ukladá súdu v spotrebiteľskej veci skúmať existenciu
neprijateľných zmluvných podmienok bez ohľadu na konkrétnu fázu alebo typ konania, prípadne
pasivitu spotrebiteľa, s cieľom zamedziť, aby sa od spotrebiteľa vymohli plnenia, ktoré majú základ v

neprijateľných zmluvných podmienkach (na ktoré je povinný súd prihliadať z úradnej povinnosti, porov.
R 46/2012, R 47/2012 a R 63/2013, R 68/2013, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
381/2012, II. ÚS 545/2010, rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-76/10 Pohotovosť
s.r.o. c/a Y.I., C 240/98 a 244/98 Oceáno Grupo Editoriál SA a iné). Pokiaľ ide o právnu podstatuuplatňovaného nároku žalobcom, ktorý namietol bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ide o nárok z
bezdôvodného obohatenia z čiastočne neplatného právneho úkonu, nie o plnenie bez právneho dôvodu.
Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Co/238/2017 ak sa neuvedú do úverovej zmluvy všetky zákonom

predpísané údaje, zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou, čo má za následok povinnosť
zaplatiť len istinu úveru a táto skutočnosť má za následok neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú
odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou
časti o úrokoch a odplate alebo má iné vady, pre ktoré je ako celok neudržateľná a preto v celosti
neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo,

čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj
začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia. Podľa
judikatúry najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 882/2006) zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny
úkon obvineného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol. Ide o objektívne
vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Súd prvej

inštancie v konaní vznik bezdôvodného obohatenia neposudzoval, jeho vznik nezistil a od žalobcu
vyžadoval predloženie priameho dôkazu preukazujúceho úmysel žalovanej. Došlo preto k nesprávnemu
právnemu posúdeniu súdom vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe. Nesprávne právne posúdenie
sa týka aj subjektívnej vedomosti žalobcov o vzniku bezdôvodného obohatenia. Stotožňovanie plynutia
subjektívnej doby s plnením splátok na zmluvu (s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo

256/2014, Cdo 256/2010) je nesprávne. Bolo ustálené, že počiatok subjektívnej premlčacej doby
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa neviaže k dátumu splatnosti, ale k inej skutočnosti,
ktorej je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa obohatil. Žalobca, pokiaľ by mal vedomosť o tom, že plniť nemal, určite by tak nerobil. V prípade
subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Nie je možné len predpokladať,
že by sa žalobca mohol skutkové okolnosti dozvedieť (rozhodnutia NS SR a NS ČR napr. sp. zn.
2Cz 35/77, ÚS SR sp. zn. III.US 413/2013). Ustálená judikatúra súdov jednoznačne konštatuje, že pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť
(nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti).

Relevanciu má teda v tomto prípade odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie, že plnila.
Rozhodujúce je poznanie skutkových okolností z porušenia práva, teda z bezdôvodného obohatenia (R
25/1986). Súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku,
pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď. Nadobudnutie skutočnej vedomosti
spotrebiteľa o vadnosti (porušení práva) jeho zmluvy o úvere je jednou z podstatných okolností, o ktorých

sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna stránka jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení;
následne už právna kvalifikácia plnenia na účet tretej osoby nie je žiadnym spôsobom významná.
Žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo
121/2009. Ak žalobca, prípadne iná osoba, o uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti na zmluvu
o úvere nevie, jeho skutočná vedomosť sa potom obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere,

v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré mali byť dodržiavané, najmä plniť splátky v určenej
výške a lehotách. Z judikatúry súdov vyplýva, že pri požiadavke na skutočnú vedomosť o bezdôvodnom
obohatení sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej
doby je právne významné posúdenie dôvodov skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia
a nevyhnutnosť ich odlišovania. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu právna skutočnosť,

ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou, čo znamená, že
nemal za následok vznik práva, ani povinnosti na poskytnuté plnenie (rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo/237/2005). Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 25Cdo/3306/2007, ako aj
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/121/2009, ako aj na rozhodnutia odvolacích súdov Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 19Co/254/2014 alebo Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/256/2013, rozhodnutie

NS SR sp. zn. 4Obdo/34/2008. Ak existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili,
potom by sa na bezdôvodné obohatenie získané plnením žalobcu z úverovej zmluvy malo nazerať
ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu. Žalobca poukázal
na skutočnosť, že v rámci spotrebiteľských vzťahov sa niektoré právne zásady uplatňujú odlišným
spôsobom (spotrebiteľské vzťahy pritom nesú najvyšší stupeň právnej ochrany na strane spotrebiteľa).

Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4720/19 vyplýva, že predmetom posúdenia bol
výklad Krajského súdu v Žiline, z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho argumentácie, v zmysle ktorej
subjektívna premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začína plynúť odo dňa,
keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, bol neoprávnený majetkový prospechzískaný. Žalobca uviedol, že sa o tom, že v zmluve je rozpor so zákonom dozvedel vtedy, kedy
mu vzhľadom na iné uzatvorené zmluvy o úvere hrozilo, že príde o byt a v roku 2013 kontaktoval
spotrebiteľské združenie, ktoré mu poskytlo pomoc, tieto zmluvy skontrolovalo a vedomosť o vzniku

bezdôvodného obohatenia a kto je za to zodpovedný, nadobudol až v priebehu roku 2013. Ústavný
súd SR konštatoval, že uvedený výklad je založený na logických úvahách a správnom výklade zákona.
Zásadné a rozhodujúce v predmetnej veci bolo, kedy sa spotrebiteľ dozvedel, že plniť nemal, nie že plnil.
Akvšeobecnýsúdaplikujeurčitéustanoveniezákonabezrelevantnýchdôvodovvrozporeskonštantnou
rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Žalobca poukázal na ustálený názor

Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený v mnohých rozhodnutiach (napr.
rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012 a rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 258/2015). Zásada
neznalosť zákona neospravedlňuje v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. Najvyšší súd SR tiež konštatoval, vychádzajúc z povahy spotrebiteľských
právnychvzťahov,žerealitepraktickéhoživotaaajzdravémurozumuodporujepožiadavkapodrobnejaž
detailnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012).

Premlčanie a plynutie premlčacích lehôt je práve príkladom právneho inštitútu, ktorý spadá pod použitie
zásady vigilantibus iura scripta sunt. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 1MCdo 8/2008 bol vyslovený záver,
že v inštitúte premlčania sa premieta pravidlo právo patrí bdelým. Žalobca predložil súdu prvej inštancie
dôkaz, kedy sa dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach na podanie žaloby, teda o skutku nie
zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia

tak, aby mohol podať žalobu (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. Cpj 37/98, R 1/1979, NS ČR sp. zn.
33Odo 306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007 a NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004), t.j. kedy došlo ku
skutočnej, nie predpokladanej vedomosti a skutku z porušenia práva. Bolo na žalovanom, aby v spore
preukázal, že žalobca už v čase podpísania zmluvy vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom, ktorú
skutočnosť sám žalovaný vyvracia, považujúc zmluvu za súladnú. Tieto tvrdenia žalovanej boli popreté

(žalobca plnil svoje povinnosti zo zmluvy a uhradil všetky splátky, čo znamená, že považoval zmluvu
za súladnú so zákonom a o vzniku bezdôvodného obohatenia nemal vedomosť). Žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ktoré jej boli zjavne na prospech (premlčanie
nároku). Vznesená námietka premlčania mala len formálny charakter a žalovaná nepredložila jediný
dôkaz o vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie s poukazom na

uvedené dospel k nesprávnym zisteniam pokiaľ ide o záver, že nárok žalobcu je premlčaný v objektívnej
i subjektívnej lehote, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní, aj právnej úprave. Odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá ani zákonným kritériám zakotveným v ust. § 220 ods. 2
CSP a požiadavkám judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Odôvodnenie rozsudku je jasné a zrozumiteľné. Súd prvej inštancie s poukazom na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 145/2007 prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania,
s poukazom na zásadu hospodárnosti konania. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 67/2011 to, kedy
saoprávnenýdozvedelakojehonárokvyplývajúcizoskutkovýchokolnostímožnoprávnekvalifikovaťnie

je relevantný pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Podľa rozhodnutia
NS ČR sp. zn. 26Cdo 785/2011 v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej
zmluvy je rozhodujúcou vedomosťou znalosť oprávneného o skutkových okolnostiach, z ktorých možno
dovodiť, že zmluva, na základe ktorej bolo plnené, je neplatná. Nie je pritom významné, či oprávnený
má také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva

je neplatná. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo 685/2011 pokiaľ z dôvodov právnej neznalosti
subjekt sa svojho práva začal domáhať až po tom, čo bol na právnu stránku veci upozornený kontrolným
záverom NKÚ, nemôže to mať vplyv na jej prezumovanú vedomosť a teda ani na začiatok plynutia
premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 OZ (v súlade so zásadou neznalosť zákona neospravedlňuje).
Je irelevantné, kedy si žalobca začal zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského práva a

kedy mal danú skutkovú situáciu právne posúdenú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že si zmluvu dal posúdiť v
určitý deň, dané relevantné byť nemôže, keď spoločnosť nemá v takomto prípade žiadnu dostupnú
procesnú obranu a začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby by závisel len od tvrdenia žalobcu.
Bolo by nepreukázateľné či žalobca sa o právnom posúdení nedozvedel skôr a súčasne by nebolo
zrejmé, prečo si nenechal vykonať právne posúdenie, resp. prezrel zmluvu, oveľa skôr. Zo strany

žalobcu neboli predložené žiadne dôkazy, ktorými by bol preukázal údajný úmysel spoločnosti uzavrieť
zmluvu neobsahujúcu zákonom predpísané náležitosti, či obohacovať sa na jeho úkor. Nevyvrátiteľná
zákonná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, zakotvená v §
15 zák. č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak nadobudne iný rozmer, kedy
každé porušenie zákona je úmyselné. Takýto právny názor nemôže s ohľadom na právny poriadok
SR obstáť. Úmysel je potrebné v každom jednom prípade dôsledne preukázať bez akýchkoľvek

rozumných pochybností. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/799/2014
na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia
o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale bolo by nutné v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase
uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený

s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaná chcela získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý
úver, táto skutočnosť ale nedokazuje úmysel získať bezdôvodné obohatenie. V čase prijatia platieb od
žalobcu nemohla vedieť, ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr posúdi súd ňou uzavretú zmluvu
so žalobcom ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje zákonom stanovené náležitosti
zákona o spotrebiteľských úveroch.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že súd musí skúmať, či nárok žalobcu obstojí z
hľadiska hmotného práva a prejudiciálne vyriešenie uvedenej otázky (bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru) by súd viedlo k záveru, či žalobcovi vznikol alebo nie nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Keďže súd prvej inštancie vznik bezdôvodného obohatenia nezisťoval, nemohol potom
žalobu z dôvodu premlčania zamietnuť, keď absentuje identifikácia ku ktorému dňu bezdôvodné

obohatenie vzniklo a následná aplikácia príslušných ustanovení zákona o plynutí premlčacej doby. Vo
vzťahu k posúdeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby žalobca zotrval na svojej argumentácii. V
súvislostisrozhodnutímNSSRsp.zn.3Cdo169/2017poukázalnaskutočnosť,žedovolacísúdodmietol
dovolaniespotrebiteľazdôvodu,žeuplatnenýdovolacídôvodniejeprípustný,tedavovecinerozhodoval
a neposudzoval podrobne skutkový a právny stav veci. Dovolací súd sa vyjadril, že pre začiatok

plynutia dvojročnej subjektívne premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom
prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho
získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal,
je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu. Odkázal pritom na rozsudok sp. zn. 5Cdo/121/2009,
obsahom ktorého bola vec s takmer zhodnou skutkovou situáciou (neplatnosť právneho úkonu bola

najskôr konštatovaná rozhodnutím súdu a až od toho momentu nadobudnutím vedomosti oprávneného
z právoplatného súdneho rozhodnutia o tom, že je zmluva neplatná a prišlo k plneniu z neplatného
úkonu, začala podľa dovolacieho súdu oprávnenému plynúť subjektívna premlčacia doba). V rámci
ďalšieho rozhodnutia NS SR, na ktoré poukázala protistrana, bola riešená odlišná skutková situácia
a to plnenie bez právneho dôvodu. Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec

nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by
bola povinnosť a súčasne právo na poskytnuté plnenie. Rovnakým spôsobom bolo rozhodované aj v
rozhodnutí NS ČR sp. zn. 33Cdo 528/2006. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 169/2017 je predmetom
prieskumu Ústavného súdu SR. Z argumentácie žalovanej je zrejmé, že stotožňuje plynutie objektívnej
a subjektívnej doby premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo je zjavne nesprávna

právna úvaha. Zverejnením ZoSÚ v Zbierke zákonov SR sa uplatňuje len zásada, že neznalosť zákona
neospravedlňuje, z čoho nemožno automaticky vyvodiť, že žalobca si bol vedomý aj toho, že na základe
tohto zákona aplikujúc ho na konkrétne okolnosti prípadu je dojednanie o odplate v zmluve uzavretej
medzi ním a žalovanou neplatné. Ako vyplýva z argumentácie žalovanej, žalobca ako spotrebiteľ mal
preukázať úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť, avšak v konaní neprodukoval žiaden dôkaz.

Takáto argumentácia je v úplnom rozpore s únijným právom. Žalobca poukázal na prebiehajúce
prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie sp. zn. C-485/19 Profi Credit Slovakia. Z
pripomienok Európskej komisie zo dňa 7.10.2019 okrem iného vyplýva, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vo svetle efektivity vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna právna úprava, v zmysle

ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením
spotrebiteľa na základe nekalej zmluvnej podmienky, má pre uplatnenie objektívnej premlčacej doby 10
rokov (od momentu, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo) povinnosť preukázať, že veriteľ úmyselne
porušil práva spotrebiteľa.

5. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že jediným logickým krokom súdu po vznesení námietky
premlčania, musí byť posúdenie prípadného premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovanej nie je zrejmé, aké ďalšie dôkazy smerujúce k ustáleniu žalobného nároku by mal žalobca
záujem v tejto fáze konania vykonávať. V súlade so zásadou hospodárnosti konania sa musí súdvysporiadať so vznesenou námietkou premlčania a až následne sa zaoberá vykonávaním dôkazov
smerujúcich k ustáleniu výšky bezdôvodného obohatenia a podobne. Na podporu svojej argumentácie
poukázala žalovaná na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2010, 1Cdo/82/2009,

vychádzajúczjudikátuR29/1983 (zásadahospodárnostikonaniamusíviesťsúdktomu,abyprednostne
posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup
vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na
zistenie napríklad výšky bezdôvodného obohatenia). V rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 bola
riešená otázka premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmlúv o spotrebiteľskom

úvere. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo/121/2009 bol vyslovený záver, že pre začiatok behu dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne
dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver
dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce
zistenie skutkového stavu, nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie. Je preto irelevantné kedy si žalobca
začal zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského práva a kedy mal danú skutkovú situáciu

právne posúdenú. Ak žalobca tvrdí, že považoval úver poskytnutý na základe zmluvy za bezúročný a bez
poplatkov, je zrejmé, že doba dva roky na uplatnenie práva na súde mu plynula a plynie od každej splátky
po dátume úhrady čerpanej istiny úveru, poslednú splátku vykonal 24.9.2014 a žaloba bola podaná
na súde 30.7.2018, teda po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Žalobca nepredložil
žiadne únijné právo, s ktorým má byť argumentácia žalovanej v absolútnom rozpore. Odvoláva sa len

na pripomienky Európskej komisie, ktoré nemožno stotožňovať s konečným rozhodnutím Súdneho
dvora Európskej únie. Žalovaná poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017, v ktorom
bolo konštatované, že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom postavení
nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany
spotrebiteľa v obdobných prípadoch samé osebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel

nebankového subjektu (veriteľa). V prvom rade je potrebné správne právne posúdiť z akého dôvodu
došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 O. z. Iná situácia nastáva pri bezdôvodnom
obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z
časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu
došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu

(ktorý musí preukázať), že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový
prospech na jeho úkor, pričom v prípade nepreukázania úmyslu, vedomostnej i vôľovej zložky, musí
byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota. Žalobca dôkazné bremeno, ktoré ho v otázke
zavinenia žalovanej zaťažuje, neuniesol.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že argumentácia protistrany neobstojí, pretože
je irelevantné ako žalobca uplatňovaný nárok označil (právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle
zásadyiuranovitcuriaaniejeobligatórnounáležitosťoužaloby).Inštitútbezúročnostiabezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru sleduje odstránenie faktickej nerovnováhy medzi zmluvnými stranami, aby
spotrebiteľ účinným spôsobom bol informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel posúdiť

všetky právne dôsledky vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
súd posudzuje ako prejudiciálnu otázku pri posudzovaní a rozhodovaní o nároku o bezdôvodnom
obohatení. Ide o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu v časti odplaty
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017). Účelom je aj dôsledná ochrana spotrebiteľa ako
zamedzenie následkov vadnosti neplatného právneho úkonu. Sankcia o neplatnosti by tak neprimerane

tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by stratil výhodu splátok a mohol sa dostať do ťažko riešiteľnej
situácie, pretože finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť ich bezprostredne splatiť v
celej výške. Zákonodarca namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionuje veriteľa tým, že poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie neriešil otázku bezúročnosti a
bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi stranami sporu, avšak konštatoval,

že nárok je premlčaný, hoci nie je zrejmé ako sa k uvedenému záveru dopracoval, pretože nemal za
preukázané,ženastranežalovanejdošlokmajetkovémuprospechunaúkoržalobcu.Podľarozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 620/2015 v prípade žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia
spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti, či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby
sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú z viacerých zákonných skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia ide. Konštatovanie o počiatku bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy nie
je konštatovaním, že vedomosť o uvedenom stave a charaktere a uzavretej spotrebiteľskej zmluvy
bola daná u oboch účastníkov zmluvy automaticky ipso facto v dôsledku vadnosti právneho úkonu
spôsobujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právnyúkon síce formálne existoval, avšak je neplatný. Ak druhý účastník právneho úkonu popiera neplatnosť
právneho úkonu, musí ju na návrh dotknutého účastníka konštatovať súd. Vedomosť žalobcu o
existencii bezdôvodného obohatenia nebola žalovanou v konaní preukázaná. Predpokladom úspešného

uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného z neplatného právneho úkonu
je predchádzajúce vyriešenie otázky, či išlo o neplatný právny úkon. Žalovaná vzniesla námietku
premlčaniaapretojuzaťažujedôkaznébremenovuvedenejsúvislosti.Žalobcapoukázalnarozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/31/2019 podľa záverov ktorého ak žalovaný nevyvrátil tvrdenia
žalobcu a nepreukázal, že sa žalobca o svojom nároku dozvedel skôr, neuniesol dôkazné bremeno

a nebolo možné dospieť k záveru, že žalobcovi uplynula dvojročná subjektívna lehota. Rozhodnutím
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2020 z 12.5.2020 bolo zrušené uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/169/2017, na ktoré žalovaná poukazovala vo svojej argumentácii. Ústavný súd SR
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu,
keďže sa opiera o svoju skoršiu judikatúru, ktorú nie je možné považovať za riešiacu právnu otázku
predostretú sťažovateľkou. V dôsledku toho neposkytuje dostatok relevantných dôvodov pre Najvyšším

súdom SR prijatý záver o neprípustnosti dovolania sťažovateľky. Najvyšší súd sa nedostatočne
vyrovnal s podstatným argumentom sťažovateľky, ktorým poukazovala na rozhodnutie NS SR sp. zn.
6MCdo/9/2012 a odôvodňovala potrebu uprednostnenia princípu ochrany spotrebiteľa pred princípom
neznalosť zákona neospravedlňuje. Rozhodujúce teda je, kedy sa žalobca v danej veci dozvedel o
relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, teda o skutku a okolnostiach porušenia

práva z bezdôvodného obohatenia, vo všetkých jeho zložkách. Za principiálne v súvislosti s obsahom
pripomienokEurópskejkomisievoveciC-485/19trebapovažovaťto,žezaexistenciunekalejpodmienky
je zodpovedný výlučne veriteľ. Už len samotná existencia nekalej zmluvnej podmienky predpokladá,
že veriteľ nekonal v dobrej viere. Dôkazné bremeno o splnení povinnosti veriteľa zaťažuje veriteľa.
Dôkazné bremeno spotrebiteľa pre uplatnenie dlhšej premlčacej doby by bolo v rozpore s čl. 6

Smernice 2008/48. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvore Európskej únie C-224/19 a C-259/19.
Uplatnenie päťročnej premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť od uzavretia zmluvy, keďže z nej vyplýva,
že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvnej podmienky
považovanej za nekalú len počas prvých piatich rokov po podpise zmluvy, bez ohľadu na to, či vedel,
alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, však môže nadmerne sťažiť výkon práv

tohto spotrebiteľa priznaných Smernicou 93/13 a teda porušiť zásadu efektivity v spojení so zásadou
právnej istoty. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-698/18 a C-699/18
čl. 2 písm. b), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice 93/13, ako aj zásady ekvivalencie, efektivity a
právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa
ktorého žaloba o vrátenie súm bezdôvodného obohatenia zaplatených na základe nekalej podmienky

nachádzajúcej sa v zmluve podlieha trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa úplného
splnenia tejto zmluvy, ak sa predpokladá bez potreby overenia, že k tomuto dátumu spotrebiteľ musel
vedieť o nekalom charaktere predmetnej zmluvnej podmienky, alebo keď pre podobné žaloby založené
na určitých vnútroštátnych právnych predpisoch, táto lehota začína plynúť od okamihu určenia právneho
dôvodu týchto žalôb súdom.

7. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),

postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva skonštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca
si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku absencie obligatórnych obsahových

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho žalobca označil úver za bezúročný a
bez poplatkov, pričom súčasne tvrdil absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu absencie podpisu riaditeľa
pobočky na predmetnej zmluve, s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ods.
43).

9.Vzhľadomnauvedenéskutkovézáverysúduprvejinštancie,zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia
nie je zrejmé na základe akej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia aplikoval citované
ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (§ 451 ods. 1, 2 O. z.) v prejednávanej veci a ako ich
interpretoval na predmet sporu. Konkrétne absentuje záver o preukázaní vzniku bezdôvodnéhoobohatenia, vrátane označenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, t. j. vzniku protiprávneho
stavu, ako primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia. V prípade
žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o

dôvodnostičinedôvodnostižalobybeztoho,abysazoskutkovéhohľadiskaobjasnilo,oktorúzviacerých
zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 620/2015). Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie je
objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, t.
j. protiprávny stav (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 17/2009), ktorý je potrebné špecifikovať.

10. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2017 zdôraznil, že je dôležité správne posúdiť, či
zmluva je platná s výnimkou časti o úrokoch a odplate alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok
neudržateľná a preto v celosti neplatná. Podľa odôvodnenia má uvedené tiež dopad na posúdenie,
z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje ten okamih bezdôvodného
obohatenia kedy k obohateniu došlo, ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie

nároku z bezdôvodného obohatenia.

11. Súd prvej inštancie svoj postup odôvodňoval poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2007
a na zásadu hospodárnosti konania, ktorá má viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v
spore vznesenú námietku premlčania, keďže v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu

vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napríklad
výšky bezdôvodného obohatenia a pod. S uvedeným záverom rozhodnutia NS SR možno len súhlasiť,
ako aj s potrebou prihliadania na zásadu hospodárnosti konania, avšak v posudzovanej veci bolo
predpokladom zváženia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, posúdenie existencie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. základu uplatňovaného nároku žalobou. Označené rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR síce uvádza nevykonávanie ďalších dôkazov, ale príkladmo uvádza dôkazy na
zistenie výšky bezdôvodného obohatenia, nie základu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
(vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a potreba rozlišovania jednotlivých skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia boli právne významné pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej
doby v dôsledku vznesenej námietky premlčania). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia posudzujúce

premlčanie podľa skutkových podstát alternatívne, je v dôsledku uvedeného protirečivé.

12. Bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovením zákona o
spotrebiteľskomúvere,mávprípadespotrebiteľovhoplnenianadrámecpožičanejistinytennásledok,že
na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Jeho základ je daný porušením zákona

už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej
zmluvy ako takej. Zmluvný vzťah je v takom prípade založený relevantným právnym titulom, na základe
ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť, aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom
rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o úrokoch, poplatkoch (porov. nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/2020).

13. Za rozhodujúci pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je považovaný okamih
nadobudnutia skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
ktosabezdôvodneobohatil.Vyžadujesatedaskutočnáanieibapredpokladanávedomosťoprávneného
otom,ženajehoúkorbolzískanýmajetkovýprospechaotomktohozískal(porov.uznesenieÚstavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/4366/2007).

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie nesprávne posudzoval počiatok plynutia subjektívnej doby
na uplatnenie nároku odo dňa, kedy žalobca zaplatil plnenie v súvislosti s úverovou zmluvou nad rámec
toho, na čo bol povinný.

15. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 dovolací súd odmietol dovolanie
namietajúce záver, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť po zaplatení tej splátky, ktorou
sťažovateľka plnila nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (vychádzajúci z názoru, že
vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné spájať

s vedomosťou o existencii predmetného zákona), s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 5Cdo/121/2009, avšak Ústavný súd SR nálezom zo dňa 12. mája 2020
sp. zn. III. ÚS 43/2020 zrušil uvedené rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017. Dospel k záveru, že
rozhodnutia NS SR, na ktoré poukázal Najvyšší súd SR v zrušenom rozhodnutí, vychádzali z odlišnéhoskutkového a právneho základu, nezohľadňujúc spotrebiteľský charakter sporu a preukázanú existenciu
zmluvy, v dôsledku čoho rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn 3Cdo/169/2017 nespĺňalo atribúty
ústavne akceptovateľného rozhodnutia, pretože sa opieralo o svoju skoršiu judikatúru, ktorá nerieši

predmetnú právnu otázku a nedostatočne sa vyrovnalo s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo/9/2012,zktoréhojezrejmé,žeNajvyššísúdSRuprednostnilprincípochranyspotrebiteľa(nielen
pri procesnoprávnej otázke, ale aj pri hmotnoprávnom aspekte veci), ktorému princípu ustupuje princíp
vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).

16. V kontexte uvedeného bolo potrebné posudzovať a vyhodnocovať okamih nadobudnutia skutočnej
vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil.

17. O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval,
ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec
nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by

bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu,
právna skutočnosť, ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou
(je vadný), čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté
plnenie (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2005).

18. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka počiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby sa odvíja odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Uvedené posúdenie preto predpokladá
preukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia (ako základu nároku), ako aj konkrétnej skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 2 O. z. Dôvod vzniku bezdôvodného
obohatenia je preto právne významný aj pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na uplatnenie

nároku z bezdôvodného obohatenia.

19. Námietku premlčania je pritom potrebné posúdiť komplexne z hľadiska ustanovenia § 107 O. z.,
vychádzajúc zo skutkových zistení pre vyhodnotenie tejto právnej otázky, pre ktorú je právne významné
nielen posúdenie jednotlivej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ale aj konkrétny právny

dôvod (sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru alebo neplatnosť zmluvy ako celok). Rovnako
tak pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom kto ho získal, je
vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade (porov. rozhodnutie NS SR sp. zn.
7Cdo/327/2014).

20. Ústavný súd SR vo vyššie označenom rozhodnutí prihliadal i na postavenie veriteľa ako odborného
subjektu, dlhodobo pôsobiaceho na finančnom trhu, znalého právnej úpravy, problematiky, ktorá je
predmetom jeho podnikateľskej činnosti. Žalovaná je subjektom, ktorý je povinný pri vykonávaní
podnikateľskej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne
záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravy. Na základe konkrétnych skutkových zistení je

potom dôležité posúdiť práve konanie s odbornou starostlivosťou a vedomosťou, či ustanovenia zmluvy
sú v súlade so zákonom alebo sú s ním v rozpore, s cieľom sledovania iných záujmov, opomínajúc
štandardy ochrany spotrebiteľa.

21. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vznik a dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia

neskúmal, ako ani neposudzoval námietku premlčania v súlade s ústavno-konformným a euro-
konformným výkladom, chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať vo vzťahu
k uplatňovanému nároku žalobcu.

22. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním

obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z
hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
23. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS

209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

24. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220
CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom
ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v
rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

25. Súd, ktorý sa vysporiadáva s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre

nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Základom pre rozhodnutie
súdu sú právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné a s ktorými sa súd musí vyrovnať.

26. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo požiadavkám
kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postrádalo argumentačný základ, ktorého správnosť

by odvolací súd preskúmal. Odvolacia námietka žalobcu v uvedenom smere bola preto dôvodná.

27. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane konania, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré
nenahrádza prvoinštančné konanie.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, vykonať dokazovanie a vyhodnotiť výsledky dokazovania predovšetkým vo vzťahu k

samotnémuvznikubezdôvodnéhoobohatenia,konkrétnejskutkovejpodstatepodľa§451ods.1,2O.z.,
jeho dôvodu, s prihliadnutím na rozhodujúce skutočnosti určované hypotézou konkrétnej hmotnoprávnej
normy.

29. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva.

30. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný
deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade.
Táto subjektívna premlčacia doba je limitovaná objektívnou premlčacou dobou, ktorá je trojročná a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie desaťročná, pričom plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému
obohateniu došlo (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/327/2014). V súvislosti s
plynutím objektívnej premlčacej doby (trojročnej alebo desaťročnej) bude potrebné zaoberať sa, na

základe preukázaného skutkového stavu, porušením zákonného pravidla a v dôsledku toho práva
spotrebiteľa zo strany subjektu, ktorý má povinnosť konať s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k
spotrebiteľovi.31. V odôvodnení súdneho rozhodnutia bude potrebné náležite sa zaoberať argumentáciou žalobcu
a obranou žalovanej predovšetkým vo vzťahu k základu nároku uplatňovaného žalobou, následne
dôsledným posúdením a vyhodnotením všetkých aspektov súvisiacich so vznesenou námietkou

premlčania, s uvedením argumentačného základu v čom nesprávnosť argumentácie strán konkrétne
spočíva, prihliadajúc na špecifiká výkladu spojených s riešením spotrebiteľských vzťahov, v súlade
s ústavno-konformným a euro-konformným výkladom dotknutých ustanovení relevantných právnych
noriem.

32. Podľa § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec správne posúdil. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočne a
presvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutiasúdu,ktorésavysporiadaajsnámietkamistránkonania.

33. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

34. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

35. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.