Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/81/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217351
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3812217351.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu

Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobkyne R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.,
N. XXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, so sídlom Prievidza, Bojnická cesta 7, proti
žalovanej Slovenská republika, za ktorú pred súdom koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza č. k. 6C/27/2019 - 329 zo dňa 21. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (tretím v poradí) súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni sumu 3 646,14 eur, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,64 %. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby,
ktorousažalobkyňadomáhalanáhradyškody(vrátanenemajetkovejujmy)vovýške4685,85eurnatom
základe, že táto jej mala byť spôsobená v dôsledku trestného stíhania, ktoré boli voči nej vedené, no v
konečnom dôsledku bola spod obžaloby oslobodená z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že uznesením ČVS: ORP 1559/1/OSV-PD/09 zo

dňa23.09.2009bolovočižalobkynizačatéstíhaniezaprečinporušovaniadomovejslobody-podľa§194
ods. 1 Trestného zákona, vo veci bola podaná obžaloba a Okresný súd Prievidza vydal dňa 31.12.2009
vo veci 2T/271/2009 trestný rozkaz, voči ktorému podala žalobkyňa odpor. Rozsudkom Okresného súdu
Prievidza 2T/271/2009 zo dňa 14.05.2010 bola žalobkyňa uznaná za vinnú. Rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne 23To/104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a
žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Z výpovede
svedkyne MUDr. E. N. vyplynulo, že žalobkyňa je jej pacientka od r. 1999. Od r. 2000 ju opakovane

navštívila s problémami, ktoré vyúsťovali z konfliktov v manželstve, v dôsledku čoho jej bola nasadená
liečba a doporučená psychologická a psychiatrická konzultácia. Následne na odporučenie psychológa
bola navrhnutá PN. V roku 2009, v čase, keď bola žalobkyňa PN z dôvodu pracovného úrazu, bola
svedkyňa dotazovaná pracovníkmi polície, či je navrhovateľka schopná prevozu a výsluchu. Podľa
svedkyne problémy, ktoré so žalobkyňou riešila, vyplývali z nezhôd medzi manželmi a neskôr z nezhôd,
ktoré vyplývali z užívania bytu. Z výsluchu svedka Mgr. X. A. (policajta) súd zistil, že žalobkyňu poznal
v súvislosti s trestným konaním, a to keď sa dlhodobo nedostavovala na výsluch z dôvodu PN. Túto

situáciu chcel odkonzultovať s jej ošetrujúcou lekárkou MUDr. N., ktorá uviedla, že žalobkyňa je výsluchu
schopná. Výsluch sa následne realizoval a je pravda, že v tom čase z dôvodu zabezpečenia výsluchu
uvažoval aj o väzbe. Nepamätal si akým spôsobom bola žalobkyňa dopravená do ambulancie MUDr.
N. a na ostatné veci si z dôvodu odstupu času nevedel spomenúť. Z výsluchu svedka E. C., kamarátažalobkyne, mal súd zistené, že vedel o jej problémoch s bývalým manželom, a preto, že v r. 2009 počas
8 mesiacov nemala kde bývať, tak jej poskytol ubytovanie v jeho trojizbovom byte, v ktorom býval on a
jeho dve deti. V tom čase vedel o jej problémoch intenzívnejšie. Synom sa venovala tak, že im prala,

varila, nosila stravu. Deti za ňou do jeho bytu nechodili, pretože nechcela, aby synovia a jej bývalý
manžel vedeli, kde býva. Potom si našla bývanie. Čas, ktorý prežila u neho, hodnotí ako obdobie, v
ktorom prežívala psychickú traumu, a to preto, že sa nemohla starať o svoje deti. Obaja jej synovia
navštevovalistrednúškolu,potrebovalilepšiustarostlivosť,psychicképroblémyvyúsťovalidotoho,žejej
začali vypadávať vlasy. Počas tohto obdobia s ňou svedok strávil jednu dovolenku v Chorvátsku. Svedok

potvrdil skutočnosť, že vyhľadala odbornú pomoc. Situáciu ohľadom návštevy polície znášala zle,
prejavovalo sa to tak, že mala hlavu v smútku, plakala. Z výsluhu svedka G. K., syna žalobkyne, mal súd
zistené, že na základe dohody sa žalobkyňa odsťahovala. Keď sa z bytu odsťahovala, zabezpečovala
jeho starostlivosť tak, že mu nosila stravu a čistú bielizeň. V byte, kde bývala, ju nenavštevoval, lebo
tam býval cudzí muž s deťmi. Svedok potvrdil, že žalobkyňa mala zdravotné problémy v súvislosti s
rozvodovým konaním. Z výsluchu svedka MUDr. P. J. mal súd zistené, že si nepamätá konkrétnejšie

na vyšetrenie žalobkyne vzhľadom k tomu, že ide o lekársky nález starý 3 roky a denne vyšetrí 20-30
ľudí. Nevedel uviesť ani z čoho vyplývali psychické problémy žalobkyne nakoľko on vo svojej praxi
diagnostikuje ochorenie a neskúma jeho príčinu. Svedok uviedol, že za psychosociálny fakt možno
pokladať aj trestné konanie. Z výsluchu svedka C. K., syna žalobkyne, mal súd zistené, že od času,
kedy bola podaná obžaloba, a žalovaná bola odsúdená, tak sa v byte nezdržiavala (od roku 2009 - asi),

vtedy nastúpil na VŠ, v byte trávil čas v týždni od štvrtka do nedele. Keď tam bol napr. v piatok, klopali
opakovane policajti na dvere, či tam matka nie je. Ona sa tam nezdržiavala. Stretával sa s ňou len vtedy,
keď priniesla jedlo pred vchod resp. oblečenie na opratie. Žalobkyňa sa v byte nezdržiavala z dôvodu
trestného stíhania. Táto situácia bola od rozvodu, kedy sa neznášali s otcom, neznášajú sa doteraz.
Otec tam býval na striedačku, raz tam bol, raz nebol. Keby takáto situácia nebola, mama by deti nebola

dobrovoľne opustila. Ľudia sa o nich zaujímali z toho dôvodu, že často tam chodili policajti. Konštatovali,
že policajti chodia k ním častejšie ako poštár. Cítil sa nepríjemne, keď mu kamaráti ukazovali klepetá
rukami, t. z. že už mamu berú v tom zmysle, že už si idú po ňu. Rovnako tak otec, keď prišla sociálna
pracovníčka do bytu, povedal, že matka je odsúdená a nemá na deti nárok. Od žalobkyne vie, že v čase
keď bola PN, ju policajti chceli zobrať do Žiliny do väzby. Bol z toho rozčarovaný, rozhnevaný, pretože

nevedel, či konkrétne toto je prípad na väzbu. Žalobkyňa sa o deti starala, poskytovala stravu, oblečenie,
posielala peniaze, výživné a hlavne ho hnevalo to, že sa s ňou stretával vonku mimo bytu, v ktorom
vyrastal. V tom čase matka bývala unavená, mávala migrénu, brala ibuprofén. Keď prišiel podací lístok
zo súdu, videl na jej tvári, že ide o správu, ktorá ju nie veľmi potešila. Bola to pre ňu stresujúca vec. Bola
utrápená z toho všetkého, nešťastná, že nemôže byť s deťmi. V tom čase bývala u kamaráta, svedok tam

za ňou nechodil. Fungovali s bratom ako normálna rodina. Keď prišiel zo školy, bolo navarené, spoločne
sanajedli.Rozprávalisa,prípadnevečersipozrelispolufilm.Keďnastalatátosituácia,takvlastnezostali
s bratom sami, svedok ako plnoletý a brat ešte ako maloletý. Matka má priateľskú, veselú, kamarátsku
povahu, dá sa jej zdôveriť. V súdenom čase už nebola taká kamarátska, energická, bolo vidno, že ju tá
situácia s otcom vyčerpáva. Menej sa rozprávala, viac spala, bola unavená. Svedok mal vedomosť, že

matka bola právoplatne odsúdená. Situácia keď matka bola právoplatne odsúdená sa ich dotkla. Tým,
že musela opustiť byt, kde zostal on s bratom. Nepríjemná bola aj reakcia susedov. Tieto veci odsúdenia
sa s ním aj s matkou stále nesú. Svedok nevnímal obdobie rozdielne medzi tým, kedy bola právoplatne
odsúdená a kedy bola oslobodená spod obžaloby. On to vníma ako celé jedno obdobie. Matka odišla z
bytu nie z dôvodu civilného rozhodnutia o vyprataní bytu, ale z dôvodu trestného stíhania. Myslel si, že

mama aj napriek zákazu tam bude s nimi môcť bývať, lebo takáto situácia bola aj obrátene voči otcovi a
ten s nimi v byte býval, preto si myslel, že to bude umožnené aj mame. Vie, že mama bola právoplatne
v trestnom konaní odsúdená, avšak nevie za aký trestný čin, bolo to v r. 2009. Žalobkyňa podaním zo
dňa 23.02.2012 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie
svojho nároku, ktorého sa domáhala v tomto konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

v liste zo dňa 20.07.2012 uviedlo, že žiadosť žalobkyne bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že nebolo preukázané
splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Žalobkyňa požiadala Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorého sa domáhala v tomto
konaní. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v liste zo dňa 30.10.2012 uviedlo, že žiadosť žalobkyne

bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žiadosti nebolo
vyhovené z dôvodu, že ju považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie pôvodne konal s Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky ako so zástupcom žalovanej a rozsudkom č. k. 6C/142/2012-163 (v
poradí druhým v tejto veci) zo dňa 12.04.2017 výrokom I. zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 3646,14 eur, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 55,64 %. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k.
16Co/1/2017 - 239 zo dňa 26.09.2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a následne na

dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) ako
súd dovolací uznesením 7Cdo/39/2019 zo dňa 25.09.2019 oba tieto rozsudky zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že oba súdy konali s nesprávne určeným orgánom
oprávneným konať v mene žalovanej v tejto veci. Súd prvej inštancie následne rozhodol o tom, že
v mene žalovanej Slovenskej republiky bude v tomto konaní ďalej konať s Generálnou prokuratúrou

Slovenskejrepubliky(ďalejlen„generálnaprokuratúra“)sohľadomnaprávnynázorvyslovenýnajvyšším
súdom, keď podľa ustálenej rozhodovacej praxe účinnosťou zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., je určujúce aj v danej veci, že v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo
právoplatným odsúdením obžalovanej, prokurátor podal v trestnej veci obžalobu a orgánom konajúcim
v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. je od 1.1.2013 vždy generálna prokuratúra. Podľa žalovanej v trestnej veci v čase

vydania uznesenia o vznesení obvinenia a aj v čase podania obžaloby boli splnené všetky predpoklady
na takýto postup. V tomto čase bol právoplatný rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/65/2004
zo dňa 29.04.2008, právoplatný dňa 15.01.2009 a vykonateľný dňa 16.02.2009, na základe ktorého bola
žalobkyňa povinná sa z bytu vysťahovať bez bytovej náhrady. Bolo preto dôvodné domnievať sa, že
obvinená sa dopustila trestného činu neoprávneného zásahu do práv k predmetnému bytu a nemožno

hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní, keď bola podaná obžaloba. V danej veci až v
priebehu konania pred súdom došlo k zmene situácie tým, že dodatočne došlo k zrušeniu a zmene
rozsudkov súdov, ktorými bola žalobkyňa - ako obvinená, zaviazaná vysťahovať sa z bytu bez bytovej
náhrady. Aj keď v danej veci ide o objektívnu zodpovednosť, táto nemôže byť vnímaná ako absolútna
a musia existovať výnimky z tejto zodpovednosti. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3

ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f), § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a), b), c), d), §
18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Súd
prvej inštancie uviedol, že po zrušení ostatného rozsudku súdu prvej inštancie, riadiac sa právnym
názorom dovolacieho súdu riešil najskôr otázku určenia orgánu konajúceho za štát a rozhodol, že v

zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v predmetnej veci je takýmto orgánom generálna
prokuratúra. V trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovanej, pričom
obžaloba bola prokurátorom podaná, je oprávneným orgánom od 01.01.2013 generálna prokuratúra.
Súd dal do pozornosti ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to rozhodnutia 6Cdo 206/2019
zo dňa 22.04.2020 a 5Cdo 60/2017 zo dňa 27.02.2019. Žalobkyňa protiprávne konanie štátu videla v

tom, že orgán činný v trestnom konaní vydal nezákonné rozhodnutie - uznesenie ČVS: ORP-1559/1-
OVS-PD-2009 zo dňa 23.09.2009, ktorým sa začalo jej trestné stíhanie, ako aj v tom, že rozsudkom
Okresného súdu Prievidza 2T/271/2009 bola žalobkyňa uznaná za vinnú. Rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne 23To/104/2010 zo dňa 25.11.2010 bol prvostupňový rozsudok zrušený v celom rozsahu a
žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby pretože skutok nie je trestným činom. Zároveň žalobkyňa

namietala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, pretože sa voči nej viedlo
trestné konanie a v tom čase chýbal základný znak trestného činu - protiprávnosť jej konania. Vo vzťahu
k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhrady
škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad
náhrady škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť

príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené
práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia
potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Rozhodovacia prax
súdov však už opakovane vyjadrila, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu
škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti za

škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického
výkladu najbližšej úpravy, a to úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť,
že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata

nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V danej
veci ide o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie náhradu škody za
nesprávny úradný postup v situácii, keď žalobkyňa - ako obžalovaná bola rozsudkom Krajského súdu vTrenčíne 23To/104/2010 zo dňa 25.11.2010 spod obžaloby prokurátora oslobodená, pretože skutok nie
je trestným činom. V odôvodnení tohto rozsudku sa konštatuje, že ak súdy v občianskom konaní dospeli
k záveru o nemožnosti vykonania exekúcie - vypratania predmetného bytu obžalovanou, nemožno

prostriedkami trestného práva súčasne postihnúť obžalovanú za to, že by predmetný byt, ktorého bola
stále vlastníčkou, protiprávne užívala ako byt iného. Je na mieste poukázať na okolnosti trestnej veci,
z ktorej žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody. Súd prisvedčuje právnemu názoru žalovanej, že
za škodu spôsobenú v trestnom konaní, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, zodpovedá štát, za
ktorý koná generálna prokuratúra (viď rozhodnutie NS SR 8Cdo 289/2014 zo dňa 14.10. 2015), avšak

uvedené nemôže platiť absolútne bez zreteľa na okolnosti každej jednotlivej veci. Z obsahu pripojeného
trestného spisu je zrejmé, že dňa 23.09.2009, keď bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia
obvinenej R. K., bol skutočne právoplatný rozsudok súdu Okresného súdu Prievidza 12C/65/2004 zo
dňa 29.04.2008, právoplatný dňa 15.01.2009 a vykonateľný dňa 16.02.2009, v spojitosti s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/148/2008 zo dňa 16.12.2008, ktorým bola obvinená zaviazaná
sa vysťahovať z bytu bez poskytnutia bytovej náhrady. V tomto čase bolo podľa názoru súdu dôvodné

začatie trestného stíhania a aj vznesenie obvinenia, pokiaľ sa žalobkyňa v byte zdržiavala, čoho
dôkazom je i prebiehajúce exekučné konanie o to viac, že prvostupňovým rozsudkom došlo k zmene
skoršieho rozhodnutia, ktoré žalobkyňu oprávňovalo byt užívať. Je to preto, že súdne rozhodnutie vo
veci 12C/65/2004 zo dňa 29.04.2008 bolo vydané až po tom (v dôsledku povolenej obnovy konania),
čo práve na základe predchádzajúceho súdneho rozhodnutia v tej istej veci 12C/65/2004 zo dňa

21.09.2005, právoplatným v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.04.2006
sa stala nájomkyňou bytu žalobkyňa a práve na základe tohto práva nadobudla aj vlastníctvo k bytu
zmluvou o prevode vlastníctva k bytu dňa 25.10.2006. Išlo o zložitý právny stav, keď aj po 16.02.2009
v prospech žalobkyne svedčalo jednak vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy a na druhej strane
ju zaväzovalo súdne rozhodnutie o vyprataní bytu. Bolo preto dôležité, ako vyhodnotí orgán vznášajúci

obvinenie tieto zložité skutkové a právne vzťahy. Žalobkyňa sa mala podľa uznesenia o vznesení
obvinenia dopustiť trestného činu neoprávneného zásahu do práv k predmetnému bytu, ktorý skutok
bol správne ohraničený časovým obdobím do 04.12.2009, kedy bol povolený odklad exekúcie. Ak dňa
04.12.2009 bolo právoplatne rozhodnuté o odklade exekúcie a v tomto rozhodnutí bola jednoznačne
spochybnená povinnosť žalobkyne ako obvinenej vypratať predmetný byt, a to aj za žalované obdobie,

a ktoré rozhodnutie upozorňovalo aj na prebiehajúce súdne konanie o neplatnosť zmluvy o nadobudnutí
vlastníctva predmetného bytu žalobkyňou, vyšli najavo také okolnosti, ktoré bránili súdu rozhodnúť vo
veci vydaním trestného rozkazu dňa 31.12.2009 a následne vydaním odsudzujúceho rozsudku dňa
14.05.2010. Kým od začiatku exekučného konania po rozhodnutie súdu o odklade exekúcie mohli
vyšetrovacie orgány a prokuratúra uzavrieť, že žalobkyňa sa dopustila trestného činu neoprávneného

zásahu do práv k bytu vzhľadom na všetky okolnosti a predovšetkým stále trvajúci a právoplatný
rozsudok civilného súdu, ktorý ju zaväzoval byt vypratať, po tomto čase, teda po 04.12.2009 už trestný
súd musel mať pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania, teda o tom, či žalobkyňa v súbehu s jej
vlastníckym právom bola povinná byt aj za žalované obdobie vypratať, alebo nie. Z obsahu trestného
spisu vyplýva, že žalobkyňa sa ako obžalovaná bránila práve týmito skutočnosťami, podporenými aj

tým, že konanie, ktorým sa jej bývalý manžel domáhal neplatnosti zmluvy, ktorou nadobudla vlastníctvo
k bytu, bolo ukončené zamietnutím žaloby, avšak z dôvodu procesných nedostatkov - viď rozsudok
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 5C/32/2009, právoplatný 28.10.2009. Správne potom odvolací súd
v trestnej veci pri zrušení prvostupňového rozsudku tento zrušil a konštatoval, že obvinená bola stále
vlastníkom bytu. Uvedené však mohol konštatovať odvolací súd až po tom, čo došlo k právoplatnému

odkladu exekúcie do skončenia konania prebiehajúceho vo veci 9C/206/2009, kde až rozsudkom zo dňa
15.06.2010, právoplatným 18.08.2010, bolo rozhodnuté, že kúpna zmluva, ktorou žalobkyňa nadobudla
vlastníctvo k bytu, je neplatná. Do tejto doby svedčalo v prospech žalobkyne jej vlastnícke právo, ktoré
ju mohlo oprávňovať byt užívať, pretože účinky neplatnosti zmluvy nastali až právoplatnosťou tohto
rozsudku. Uvedené súd konštatoval len na dokreslenie zložitosti právnej situácie, ktorá bola prítomná v

časeprípravnéhokonaniaavčasepodávaniaobžaloby.Naprávnomzávereoobjektívnejzodpovednosti
štátu za výsledok trestného konania, ktoré skončilo aj v danej veci oslobodením spod obžaloby, však
tieto okolnosti nemôžu mať žiaden vplyv. Tak, ako niekoľkokrát konštatoval najvyšší súd vo viacerých
dovolacích konaniach a aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci I.ÚS 320/2016 zo dňa 07.07.2016,
uviedol aj súd prvej inštancie, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa

posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania a pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Akbolo trestné stíhanie zastavené, alebo obvinený bol spod obžaloby oslobodený, okrem iného aj z
dôvodu, že skutok nie je trestným činom, uznesenie, ktorým bolo obvinenie vznesené a aj záväzný
pokyn prokurátora sú vždy nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Od publikovania

judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila na tom, že vtedy, keď došlo k
zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania

je neskorší výsledok trestného konania (8Cdo 177/2017 z 26.01.2019 ). Vzhľadom na uvedené preto
dospel súd prvej inštancie k záveru, že oslobodením spod obžaloby v trestnom konaní v štádiu konania
pred súdom z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia
a za štát v tejto veci koná generálna prokuratúra. Vzhľadom na doterajší priebeh konania a zmenu
právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. v priebehu tohto súdneho konania, keďže žalobkyňa podala
žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov na iné štátne orgány, ktoré jej žiadosti nevyhoveli, vzhľadom

k tomu, že generálna prokuratúra aj v tomto konaní jednoznačne vyjadruje vôľu nevyhovieť nárokom
žalobkyne, nebráni súdu rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu škody aj bez podanej žiadosti
o prerokovanie nároku priamo na generálnu prokuratúru. Vychádzajúc z uvedeného súd po doplnení
dokazovania a rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu a predtým odvolacieho súdu dospel k záveru,
že štát voči žalobkyni zodpovedá za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., a preto

žalobkyni by vznikol nárok na náhradu škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. Žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu škody vo výške 685,85 eur, ktorá pozostávala z nákladov
právnej pomoci vo výške 539,71 eur uhradených AK JUDr. C., avšak súd mal z vyjadrení JUDr. C. zo dňa
05.03.2013 preukázané, že v trestnom konaní, v ktorom zastupovala žalobkyňu, žalobkyňa jej žiadnu
zálohu neposkytla. Je teda preukázané, že žalobkyni žiadna materiálna ujma z titulu vyplatených trov

právneho zastúpenia JUDr. C. nevznikla. Žalobkyňa preto neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala v
tejto časti oprávnenosť svojho nároku, a to v časti existencie vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s hore
uvedeným nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka uplatnenej sumy 150,- eur, ktorú mala zaplatiť firme
Rokko Invest s.r.o. za spracovanie odvolania, súd ani v tejto časti uplatnený nárok žalobkyni nepriznal
z dôvodu, že uvedená spoločnosť nie je oprávnená poskytovať právne služby, prípadne zaplatená

odmena nemôže byť trovami konania. Trovy obhajoby z titulu trov právneho zastúpenia môžu byť
tvorené len právnym zastúpením advokáta. Z uvedeného preto súd v časti nároku na náhradu škody
považoval návrh za nedôvodný a zamietol ho. Žalobkyňou uplatnená suma vo výške 146,14 eur ako
ušlá mzda žalobkyni súdom bola priznaná, pretože žalobkyňa preukázala ušlý zárobok za účasť na
šiestich úkonoch po 24,36 eur - priemerný zárobok z HBP a.s. Prievidza (výsluch na polícii 3x, 1x

preštudovanie vyšetrovacieho spisu, účasť na pojednávaní 1x OS Prievidza, 1x KS Trenčín). Z tohto
dôvodu preto súd v časti nároku na náhradu škody považoval nárok za preukázaný a dôvodný, preto
v tejto časti žalobe vyhovel. Žalobkyňa sa okrem náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby,
nákladov za spracovanie odvolania a ušlej mzdy domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
4 000,- eur, ktorej dôvodnosť odvodzovala od toho, že počas celého trestného konania žila v strese.

Ďalej tvrdila, že napriek zásade prezumpcie neviny väčšina obyvateľov sa touto zásadou neriadi a boli
náchylní veriť, že trestný čin spáchala, týmto obdobím trpeli najviac deti, a to preto, že v čase ich
dospievania netrávila spolu s nimi čas v ich domácnosti. Všetky dôsledky kladie za vinu Okresnému
súdu Prievidza za to, že čo mal riešiť prvé, tak to riešil posledné. Z bytu sa vysťahovala, žije v podnájme,
je bezdomovec. Jej zlý psychický stav riešila návštevou psychiatrickej ambulancie, psychická trauma

sa prejavila výrazne oznámením polície, že ju chcú zobrať do väzby. Z hľadiska posúdenia uvedených
tvrdení žalobkyne bolo predovšetkým podstatné vyriešiť otázku vyplývajúcu z § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého predpokladom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je skutočnosť,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd pri posudzovaní tohto nároku vychádzal zo záveru

nadriadeného súdu, ktorý v zrušujúcom uznesení uviedol, že rozhodnutie KS v Trenčíne 23To/104/2010
zodňa25.11.2010vzásadeniejemožnévnímaťakodostatočnézadosťučinenie.Pretosasúdvzhľadom
k záverom nadriadeného súdu opätovne zaoberal výškou náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím
na spôsobenú ujmu, následky a dĺžku a okolnosti trestného stíhania z dôvodu, že žalobkyňa bola počas
celéhotrestnéhokonaniavystavenástresu,úzkostiadošlokzhoršeniujejzdravotnéhostavu,čovyplýva

zo svedeckých výpovedí, predovšetkým E. C., G. K., C. K. a z lekárskej správy týkajúcej sa zdravotného
stavu žalobkyne. Súd v tejto časti rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 3 500,- eur, a to aj z dôvodu, že žalobkyňa v konaní súdu aj ďalšou výpoveďou svedka C.
K. (syna žalobkyne) preukázala, že ujma, ktorú súdu zdokumentovala, jej vznikla v prevažnej časti vpriamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe. Žalobkyňa
preukázala príčinnú súvislosť medzi časťou nemajetkovej ujmy s trestným stíhaním, pretože sama vo
svojej výpovedi uviedla, čo potvrdili aj jej synovia, že sa stretli s negatívnymi reakciami susedov, rodiny,

pracovného kolektívu. Vzťahy s deťmi boli dobré, avšak v čase, keď jeden zo synov bol maloletý a
druhý plnoletý, nemohla im zabezpečovať celodennú osobnú starostlivosť a stráviť s nimi obdobie ich
dospievania (nutnosť vysťahovať sa z bytu z dôvodu, že jej hrozilo odsúdenie, že neoprávnene užíva
predmetný byt). Rovnako tak súdu preukázala, že mala psychické problémy aj v súvislosti s trestným
stíhaním a bola vystavená stresu, úzkosti. V konaní bolo preukázané, že týmito psychickými problémami

trpela aj pred obvinením, ale zhoršila sa jej situácia od podania obžaloby, t. j. od 23.09.2009 do
oslobodzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.11.2010, pričom toto obdobie trvalo
viacakojedenrok.Pokiaľideoargumentáciužalovaného,žežalobkyňamohlamaťstresastavúzkostiaj
z dôvodu predchádzajúceho trestného konania, resp. prebiehajúcich občianskych konaní a exekúcii, súd
udáva, že vnútorné pocity stresu, úzkosti a nepokoja nie sú nijako merateľné a je len logické, že v situácii,
v ktorej sa žalobkyňa nachádzala, jej začaté a pretrvávajúce trestné konanie tieto pocity len zintenzívnili.

Súd berie zreteľ na to, že išlo o ženu, matku dvoch detí, ktorej trestné stíhanie zasiahlo do jej práva
na súkromie v období po rozpade jej manželstva, trestné konanie teda zasiahlo výrazne do práva na
vedenierodinnéhoživotasosvojimideťmibeztoho,abyonaajejdetibolivystavenévonkajšímprejavom
v súvislosti s trestným stíhaním (hrozba väzobného stíhania, neustále kontaktovanie žalobkyne políciou
zaúčelomjejvýsluchu,zisťovaniezdravotnéhostavuapodobne).Okoliežalobkynejuvnímalonegatívne

ako osobu trestne stíhanú bez rešpektovania prezumpcie neviny. Vychádzajúc teda zo zákonných
kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď súd prihliadol na osobu žalobkyne
(ženu a matku dvoch nezaopatrených detí, s predchádzajúcimi psychickými problémami z rozpadu
manželstva), závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v
súkromnom a spoločenskom uplatnení (ujma v rodinnom živote, vyvolanie stavov úzkosti, stresu, hrozba

väzobného stíhania, zhoršený zdravotný stav), súd považoval za primerané odškodnenie nemajetkovej
ujmy v sume 3 500,- eur. Aj podľa rozhodnutia NS SR 4Cdo 125/2019 zo dňa 27.08.2019, podľa
ktorého u nemajetkovej ujmy ide „o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky
a nie je možné vidieť žalobcu do úlohy púheho objektu, ktorý sa stáva iba prostriedkom v rukách
štátnej moci.... najvyššiu mieru ochrany požíva ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a

sloboda“. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného,
a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej
ujmy najmä ak sa preukáže, že bolo do začiatku nezákonné. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi

cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého
„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Za ustálenú súdnu prax NS SR možno považovať záver,
že všeobecný súd je povinný určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako
aj judikatúru ústavného súdu a ESĽP, iné rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol uplatnený nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy (z posledných rozhodnutí napr. NS SR 3Cdo 25/2019 z 20.06.2019,
2Cdo 30/2019 z 30.09.2019, 3Cdo 19/2018, 2Cdo 112/2017, 3Cdo 17/2017, 6Cdo 37/2012, 6Mcdo
15/2012). Vo veci 2Cdo 30/2019 NS SR vyslovil, že podľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy
v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Winkler v. SR,
Tostoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo, Público Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko, Fluex v.

Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené Kráľovstvo), ďalej, že by mala byť zohľadňovaná výška náhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy
(napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Súd vzhľadom na dĺžku trestného konania od 23.09.2009 do

25.11.2010, teda približne rok aj mesiac považoval vzhľadom na uvedené primeranú nemajetkovú ujmu
3 500,- eur, keď zohľadňoval uvedené skutkové okolnosti. Denné odškodné predstavuje približne 8,80
eur (3 500,- eur : počet dní trestného stíhania približne 400 dní). Pre porovnanie súd uvádza priznané
odškodné za nezákonné stíhanie vo veci Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co 144/2015, kde na
deň trestného stíhania pripadlo 5,- eur odškodnenia, avšak v danej veci išlo o iné skutkové okolnosti

trestného stíhania a preukázané iné následky trestného stíhania. Súd porovnal aj iné súdne rozhodnutia
priznávajúce odškodnenie z titulu nemajetkovej ujmy napríklad za neprimerane dlhé trestné konanie,
ktoré priznávajú odškodnenie priemerne od 1 000,- eur za jeden rok dĺžky trestného konania, i keď i
tu súd zdôrazňuje, že vždy sú najpodstatnejšie skutkové okolnosti každej jednotlivej veci. O nároku nanáhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 4
685,85 eur, priznaná jej bola suma 3 646,14 eur. Úspech žalobkyne v konaní teda predstavuje 77,82 %,
úspech žalovanej v konaní bol 22,18 %. Súd vzhľadom k tomu, že čistý úspech žalobkyne bol vo výške

55,64 %, preto priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 55,64 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to proti výroku I., ktorým súd
prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu škody vo výške 3 646,14 eur. Odvolanie
podala z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietala, že žalobkyňa v priebehu celého

konania nepreukázala súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a trestným stíhaním. Sama uviedla, že sa
nestretla s negatívnymi reakciami susedov a tí iba prejavili zvedavosť. Taktiež uviedla, že vzťahy s
bývalým manželom boli rozvrátené dávno pred začatím trestného konania a vzťahy s deťmi mala aj
naďalej dobré. Psychické problémy žalobkyne nevznikli iba v súvislosti s vedením trestného konania,
tými trpela už predtým a pramenili z ťažkého rozvodu manželstva, nezhôd v manželstve. Sama
žalobkyňa uviedla, že pred vedením trestného konania, ale aj počas neho existovalo množstvo iných

stresových faktorov odlišných od trestného konania, ktoré boli spôsobené civilnými a exekučnými
konaniami. Z výpovede svedkyne MUDr. N. vyplýva, že žalobkyňa bola jej pacientkou od roku 1999. Od
roku 2000 opakovane navštívila jej ordináciu s problémami, ktoré vyplývali z konfliktov v manželstve.
Taktiež jej bola v tom čase nasadená aj liečba a doporučená psychologická a psychiatrická konzultácia.
V súvislosti s otázkou príčinnej súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok NS SR 5Cdo 126/2009 zo

dňa 30.06.2010. Ďalej uviedla, že nemajetková ujma nie je prostriedkom náhrady škody spôsobenej
na zdraví, ktorú treba preukázať dôkaznými prostriedkami. Vzhľadom na dĺžku trestného konania od
23.09.2009 do 25.11.2010 považoval súd prvej inštancie za primerané priznať žalobkyni nemajetkovú
ujmu vo výške 3 500,- eur. Žalobkyňa bola v roku 2009 dlhodobo PN z dôvodu pracovného úrazu, a preto
sa nedostavovala na výsluchy, čo vyplýva zo spisu ČVS: ORP-1559/1/OSV-PD/09, ale aj z výpovede

svedka Mgr. X. A.. Za dĺžku trestného konania nenesie zodpovednosť výlučne žalovaná, ale aj samotná
žalobkyňa. Preto súd nemohol za dôvod priznania nemajetkovej ujmy považovať celú dĺžku trvania
trestného konania. Základným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je vyhodnotenie, že samotné
skonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto
intenzity však musí preukázať žalobca, keď nemajetková ujma má byť určitou odmenou za protiprávny

stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pritom podstatné, v
akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby.
V danej veci žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala existenciu takej intenzity, ktorá by zakladala
jej právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako vyššieho stupňa,
keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať

iba prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Nijakým spôsobom nepreukázala ani to, že postupom
orgánov činných v trestnom konaní vznikli nepriaznivé následky v jej súkromnom živote, prípadne v
spoločenskom živote. Psychickými problémami trpela už pred začatím trestného stíhania. Pokiaľ bol
súd toho názoru, že jej pretrvávajúce psychické problémy sa začatím trestného stíhania zhoršili, mal
určiť mieru, akou vedenie trestného stíhania malo vplyv na zhoršenie jej stavu. Nie je spravodlivé, aby

žalovaná znášala všetky následky zhoršeného psychického stavu počas vedenia trestného stíhania,
pokiaľboličoilensčastispôsobenéinýmipríčinami.ŽalobkyňabolaužodsúdenározsudkomOkresného
súdu Prievidza sp. zn. 1T/117/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.04.2008 na podmienečný
trest odňatia slobody 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok do 16.04.2009. Nie je teda
možné jednoznačne vylúčiť, že jej zlý psychický stav bol spôsobený a súvisel aj s týmto právoplatným

rozhodnutím a nie iba výlučne s vedením trestného stíhania pod ČVS: ORP-1559/1/OSV-PD/09. Týmito
okolnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Žalovaná je toho názoru, že zo strany súdu
prvej inštancie došlo pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím súdu
a uplatňovanou škodou k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ako aj k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že plne súhlasí s rozsudkom súdu prvej
inštancie a s jeho odôvodnením. Uviedla, že žalovaná v odvolaní citovala judikatúru, ktorá sa
netýkala tohto konania. Žalovaná nemôže úspešne citovať judikatúru a použiť právnu argumentáciu z
rozhodnutí, ktoré ani obdobným skutkovým stavom, ani právnymi závermi nesúvisia s prejednávanou

vecou. Rozhodnutie NS SR 5Cdo 124/2009 je rozhodnutím, v ktorom sa súd zaoberal nedostatočnou
špecifikáciou právneho titulu nesprávneho úradného postupu a náhrady škody. V tomto konaní sa jedná
o nezákonné rozhodnutie a bola priznaná nemajetková ujma. V otázke preukázania príčinnej súvislosti
vykonal súd rozsiahle dokazovanie a argumenty, ktoré používa žalovaná, sú vytrhnuté z kontextu.Ako podrobne odôvodnil okresný súd vo svojom rozsudku, keď poukazuje na to, že každá trestné
stíhanie je spôsobilé spôsobiť ujmu. Trestné stíhanie bolo od začiatku nezákonné. Poukazuje na to,
že v prípade nepriznania nemajetkovej ujmy by takéto závažné porušovanie zákona pôsobilo veľmi

cynicky. Podľa žalobkyne by to podporilo pocit beztrestnosti orgánov štátnej moci, ktoré by mohli začať
trestné stíhanie voči komukoľvek len na základe svojho voľného uváženia. Veď keby sa nakoniec aj
preukázali skutočnosti, ktoré tvrdila obžaloba, nebol by to trestný čin. Takéto konanie štátnych orgánov
je neprípustné v demokratickej spoločnosti a jedná sa o hrubý zásah do osobnostných práv žalobkyne.
Podľa žalovanej má byť nemajetková ujma určitou odmenou za protiprávny stav. V žiadnom prípade

sa nejedná o odmenu za protiprávny stav. Ak sa má jednať o náhradu nemajetkovej ujmy, tá tiež nie
je odmenou, ide o náhradu ujmy, ktorá je nemajetková, nemateriálna. Pri nemajetkovej ujme sa táto
nedá vypočítať, lebo je nehmotná, ale existujú kritériá, ktoré vedia tento zásah ohodnotiť. Odôvodnenie
rozsudku cituje viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a je zrejmé, že okresný súd sa s nimi vysporiadal
a v zmysle právneho názoru nimi vysloveného primerane ohodnotil výšku nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa
veľmi zle znášala trestné stíhanie, bola v tomto konaní obmedzená na svojich právach aj tým, že bola

stíhaná za to, že užíva svoj vlastný byt. Do bytu nemohla vstúpiť a zároveň bolo jej povinnosťou starať
sa o svoje deti a musela variť a dovážať potraviny svojim deťom, tieto im odovzdávať a čakať ich pred
školou a mnoho ďalšieho. Musela absolvovať celý tento stresujúci stav, ale napriek tomu si musela nájsť
iné ubytovanie a zároveň znášať trestné stíhanie. V rámci trestného stíhania jej hrozilo aj vzatie do
väzby, čo bolo v konaní preukázané. Uvedená hrozba vzatia do väzby ju tiež psychicky prenasledovala,

lebo keď uplynuli zdravotné dôvody, pre ktoré do väzby vzatá nebola, tak pokus o vzatie do väzby sa
mohol opakovať. Jednalo sa o svojvôľu orgánov činných v trestnom konaní. V súvislosti s tým, ako
žalobkyňa pociťovala ujmu, svedčia jej vyjadrenia na pojednávaniach a v písomných podaniach, na ktoré
poukázala. Podľa svedka C.. X. A. sa žalobkyňa nedostavovala na výsluch z dôvodu pracovného úrazu.
Svedok vypovedal, že si nepamätá koľkokrát žalobkyňu predvolával, nevie, kedy neprišla, nevie, v akej

lehote sa nedostavila na výsluch, nevie, či ju vypočúval po ich osobnom stretnutí. Žalobkyňa nevie,
čo má jeho výpoveď preukázať, keď on sám nevie. Podmienka uložená žalobkyni v konaní okresného
súdu 1T/117/2017 uplynula dňa 16.04.009 a trestné konanie v tejto veci začalo asi o pol roka neskôr.
Žalobkyňa bola uznaná vinnou z toho, že dňa 15.06.2006 približne od 17.00 hod. do 23.45 hod. a dňa
13.11.2006 približne o 21.15 hod. neoprávnene bránila oprávnenému užívateľovi G. K. vstúpiť do bytu

č. X vo vchode č. XX na ulici M. N. v G. tak, že vymenila FAB vložku zámku na vchodových dverách do
bytu a G. K. sa preto do bytu nemohol dostať a do bytu ho v oboch uvedených prípadoch vpustila až po
príchode policajnej hliadky, teda neoprávnene bránila oprávnenej osobe v užívaní bytu, čím spáchala
pokračovací prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa
§ 218 ods. 1 Trestného zákona, za čo bola odsúdená k trestu odňatia slobody v trvaní 2 mesiace

podmienečne na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Žalobkyňa si s odstupom času nemyslí, že uvedené
konanie spĺňa spoločenskú nebezpečnosť na úrovni trestného konania - prečinu, nehovoriac o tom, že
okolnosti popísané v skutkovej podstate neboli pravdivé a úplné. Bol to jej bývalý manžel, ktorý sa k
nej správal násilnícky a za svoje konania bol i postihnutý. Vzhľadom k tomu, že manžel sa vyhrážal
známosťami na najvyšších miestach a v skutočnosti mal známych vplyvných politikov, a tiež z dôvodu

nedostatku finančných prostriedkov žalobkyne na obhajcu prijala tento nízky trest. Nakoniec i v trestnej
veci, ktorá je predmetom tohto konania, mala finančné problémy a nemohla si celý čas platiť advokátov.
Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že odvolanie žalovanej je nedôvodné. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f),g)ah)CSP),preskúmal

napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebný podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobkyne, keď jej priznal náhradu škody vo výške
146,14 eur z titulu ušlej mzdy a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 500,- eur na tom právnom
závere, že orgán činný v trestnom konaní vydal nezákonné rozhodnutie - uznesenie ČVS: ORP-1559/1-
OVS-PD-2009 zo dňa 23.09.2009, ktorým sa začalo jej trestné stíhanie, pričom trestné konanie saprávoplatne skončilo oslobodením žalobkyne spod obžaloby až rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
23To/104/2010 zo dňa 25.11.2010 z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom. V danej veci ide
o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody spôsobenej

začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného stíhania a pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie
v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo trestné stíhanie zastavené, alebo obvinený bol spod obžaloby

oslobodený, okrem iného aj z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, uznesenie, ktorým bolo
obvinenie vznesené a aj záväzný pokyn prokurátora sú vždy nezákonné a zasahujúce do základných
práv jednotlivca. Žalobkyňa sa mala podľa uznesenia o vznesení obvinenia dopustiť trestného činu
neoprávneného zásahu do práv k bytu, v ktorom býval jej bývalý manžel, jej deti a ona byt užívala
napriek tomu, že v tom čase existovalo rozhodnutie súdu o jej povinnosti sa z bytu vysťahovať, avšak na
druhej strane existovali aj dôkazy svedčiace o jej vlastníckom práve k bytu, ktoré ju mohlo oprávňovať

byt užívať. Žalobkyni priznaná náhrada škody vo výške 146,14 eur predstavuje preukázaný ušlý zárobok
za účasť žalobkyne na šiestich úkonoch trestného konania po 24,36 eur (priemerný zárobok z HBP
a.s. Prievidza; výsluch na polícii 3x, 1x preštudovanie vyšetrovacieho spisu, účasť na pojednávaní 1x
OS Prievidza, 1x KS Trenčín). Žalobkyni bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3 500,- eur
s prihliadnutím na spôsobenú ujmu, následky a dĺžku a okolnosti trestného stíhania. Žalobkyňa bola

počas celého trestného konania vystavená stresu, úzkosti a došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu,
čo vyplýva zo svedeckých výpovedí, predovšetkým E. C., G. K., C. K. a z lekárskej správy týkajúcej sa
zdravotného stavu žalobkyne. Nemajetková ujma vznikla žalobkyni v prevažnej časti v priamej príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, resp. v dôsledku hrozby rozhodnutia o väzbe. Žalobkyňa a jej synovia sa
stretli s negatívnymi reakciami susedov, rodiny, pracovného kolektívu. Vzťahy s deťmi boli dobré, avšak

v čase, keď jeden zo synov bol maloletý a druhý plnoletý, nemohla im zabezpečovať celodennú osobnú
starostlivosť a stráviť s nimi obdobie ich dospievania z dôvodu nutnosti vysťahovať sa z bytu z dôvodu,
že jej hrozilo odsúdenie, že neoprávnene užíva predmetný byt. Rovnako tak súdu preukázala, že mala
psychické problémy aj v súvislosti s trestným stíhaním a bola vystavená stresu, úzkosti. Trestné stíhanie
zasiahlo do jej práva na súkromie v období po rozpade jej manželstva, a to výrazne do práva na vedenie

rodinného života so svojimi deťmi. Okolie žalobkyne ju vnímalo negatívne ako osobu trestne stíhanú bez
rešpektovania prezumpcie neviny. Vychádzajúc zo zákonných kritérií pre určenie výšky nemajetkovej
ujmy v peniazoch, keď súd prihliadol na osobu žalobkyne (ženu a matku dvoch nezaopatrených detí,
s predchádzajúcimi psychickými problémami z rozpadu manželstva), závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v súkromnom a spoločenskom uplatnení (ujma v

rodinnom živote, vyvolanie stavov úzkosti, stresu, hrozba väzobného stíhania, zhoršený zdravotný stav),
súd považoval za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 3 500,- eur.

6. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola koncentrovaná na tvrdenia o nesprávnych
skutkových zisteniach a na tvrdenia o nesprávnom právnom posúdení pri posudzovaní otázky príčinnej

súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatňovanou škodou, keď podľa názoru žalovanej
existovali ďalšie faktory, ktoré mali vplyv na psychické problémy žalovanej (predchádzajúce nezhody
žalobkyne v manželstve a jej ťažký rozvod, jej iné civilné a exekučné konania, jej predchádzajúce
odsúdenie), pričom žalobkyňa sama nesie zodpovednosť za dĺžku trestného stíhania, keď sa z dôvodu
dlhodobej PN pre pracovný úraz nedostavovala na výsluchy a zásah trestného stíhania do osobnostných

práv žalobkyne v takej intenzite, že by si vyžadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobkyňa
nepreukázala.

7. Žalovaná uplatnila vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a

z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné.

11. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,

12. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánomverejnejmocipodľa§3ods.1,konávmeneštátuGenerálnaprokuratúraSR,akškoduspôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom konaní, v trestnom konaní, alebo v správnom

konaní.

13.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

16. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

17. Súd prvej inštancie sa jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobkyne,
ako aj k použitej obrane žalovanej. V súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti
dané v sporovej veci. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil škodu ako takú, všetky jej atribúty, ako

aj priznanú výšku majetkovej a nemajetkovej ujmy a odvolací súd na toto odôvodnenie poukazuje.
Vznik škody, nezákonné rozhodnutie ako aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným
rozhodnutím bola v konaní jednoznačne preukázaná. Výška škody, ktorá bola uplatnená z titulu ušlého
zárobku, bola uplatnená z dôvodu účasti žalobkyne na úkonoch trestného konania (vedeného v
konečnom dôsledku nezákonne) či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom (tak súdom

prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom). Nemajetková ujma priznaná vo výške 3 500,- eur bola
súdom prvej inštancie správne posúdená, odvolací súd ju považuje za primeranú a zodpovedajúcu
kritériám uvedeným v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Podstatu odvolacích námietok žalovanej
tvorí nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobkyne a nemajetkovou ujmou, akoaj nesprávne právne posúdenie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou
ujmou, ktorá žalobkyni vznikla. Žalovaná však v odvolaní uvádzala námietky, ktoré uvádzala už v
konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal. Uznesenie

o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia žalobkyni bolo nezákonné, keď skutok, pre ktorý
bolo voči žalobkyni vedené trestné stíhanie, nebol trestným činom, a z tohto dôvodu bola žalobkyňa
spod obžaloby oslobodená. Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie aj s uvedením rozsiahlej
judikatúry, uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je nutné považovať za nezákonné
z dôvodu oslobodenia žalobkyne spod obžaloby, pretože stíhaný skutok nebol trestným činom, v

dôsledku čoho žalovaná je objektívne zodpovedná za škodu, ktorá v dôsledku toho žalobkyni vznikla,
a ktorej zodpovednosti sa žalovaná nemôže zbaviť. Pokiaľ ide o priznanú náhradu majetkovej škody,
túto žalovaná v odvolaní nenamietala. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, tak z vykonaného dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že trestné konanie výrazným spôsobom zasiahlo do osobnostných
práv žalobkyne, najmä do jej rodinného a súkromného života, spôsobilo jej stres, úzkosť a malo tak
vplyv aj na jej psychický stav. V rozpore s vykonanými dôkazmi je tvrdenie žalovanej o nepreukázaní

súvislosti medzi nemajetkovou ujmou žalobkyne a trestným stíhaním. Z výpovede ošetrujúcej lekárky
žalobkyne MUDr. N. a Mgr. A., ktorý v dotknutom trestnom konaní vystupoval ako vyšetrovateľ, bolo
jednoznačne preukázané, že v čase trestného stíhania navštívil policajt spolu so žalobkyňou ošetrujúcu
lekárku žalobkyne za účelom overenia zdravotného stavu žalobkyne pre účely vykonávania úkonov v
trestnom konaní v čase, keď bola žalobkyňa práceneschopná pre pracovný úraz. Z výpovedí uvedených

svedkov v spojení s výpoveďou žalobkyne bolo jednoznačne preukázané, že policajt uvažoval o
vzatí do väzby žalobkyne (hoc o väzbe v konečnom dôsledku rozhoduje súd), pričom táto hrozba
musela mať nepochybne negatívny vplyv na psychickú stránku žalobkyne. Negatívny vplyv na psychiku
žalobkyne a zásah do súkromia musel mať už samotný úkon návštevy lekárky žalobkyňou v sprievode
policajta. Žalobkyňa bola stíhaná za užívanie bytu, ktoré malo byť neoprávnené. Užívanie bytu z dôvodu

prebiehajúce trestného stíhania prerušila, avšak jej nezaopatrené deti (maloletý syn a plnoletý syn,
študujúci v tom čase na vysokej škole) v byte zostali, pretože žalobkyňa si našla ako podnájom iba
jednu izbu u svedka C. v byte, kde on býval so svojimi deťmi. Svedeckou výpoveďou menovaného
v spojení so svedeckými výpoveďami synov žalobkyne bolo preukázané, že v dôsledku trestného
stíhania bolo výrazným a nenapraviteľným spôsobom zasiahnuté do rodinného života žalobkyne a

malo to negatívny vplyv na jej psychické zdravie a spôsobovalo stres, čo sa prejavilo i vypadávaním
vlasov. Žalobkyňa síce už predtým mala konflikty so svojim manželom a jej manželstvo bolo rozvedené,
avšak so synmi mala dobrý vzťah a v dôsledku trestného stíhania sa od nich odsťahovala a nemala
možnosť s nimi bývať a starať sa tak o nich celodenne v ich bydlisku, v domácnosti, v ktorej spolu
predtým žili, a preto im starostlivosť poskytovala tým spôsobom, že im nosila jedlo a brávala ich

použitú bielizeň, ktorú im následne vrátila vypranú, čo sa však dialo pred vchodom do bytového
domu a so svojimi deťmi sa stretávala mimo bytu, kde deti vyrastali. V dôsledku toho sa stala
terčom posmechu okolia, že je „pojazdnou kuchyňou“. Taktiež v dôsledku trestného stíhania bolo
zasiahnuté do súkromia žalobkyne návštevami policajtov, žalobkyňa sa stala objektom záujmu okolia,
ako aj objektom nemiestnych žartov a trestné stíhanie jej spôsobovalo stres, únavu a vyvolávalo u

nej negatívne emócie. Okolie (rodina, susedia, pracovný kolektív) ju vnímalo negatívne, ako osobu
trestne stíhanú, bez rešpektovania prezumpcie neviny. Zásah trestného stíhania do života žalobkyne,
najmä do jej rodinných vzťahov s jej synmi, ale aj jeho negatívny vplyv na psychiku a emócie
žalobkyne bol jednoznačný, bez rozumných pochybností preukázaný a predstavuje takú závažnú
ujmu, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a vyžaduje si náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Do doby trestného stíhania žalobkyne mala táto síce konflikty a ťažký rozvod so svojim manželom,
taktiež bola pred predmetným trestným stíhaním odsúdená za trestný čin tiež súvisiaci s konfliktmi
s exmanželom, avšak trestné stíhanie, ktoré bolo voči žalobkyni vedené nezákonne, a od ktorého
odvodzuje svoje nároky v tomto konaní, psychické problémy a stres žalobkyne výrazne prehĺbili a najmä,

a čo je podstatné, nenapraviteľne narušili jej fungovanie ako matky vo vzťahu k jej synom, s ktorými
nemohla niekoľko mesiacov tráviť spoločné chvíle v jednej domácnosti, v dôsledku čoho bola vystavená
posmeškom okolia, návštevám polície, a to všetko aj v čase, keď bola dôvodne práceneschopnou
v dôsledku pracovného úrazu. Nebyť trestného stíhania, žalobkyňa by týmto následkom vystavená
nebola a rozhodne by jej stres a psychické problémy nedosiahli takej intenzity. Príčinná súvislosť medzi

nezákonným stíhaním a ujmou v nemajetkovej sfére žalobkyne je jednoznačná a vzhľadom na jej osobu
-pracujúcumatkusnízkympríjmom,starajúcusaosvojedetivdôsledkustíhania„dištančne“,závažnosť
vzniknutej ujmy a závažnosť následkov - psychické následky, posmešky okolia, stres a odlúčenie od
dospievajúcich synov, ktorý následok je nenapraviteľný v tom zmysle, že čas, ktorý s nimi nemohlabyť, sa už nedá nahradiť, je priznaná náhrada nemajetkovej ujmy primeraná. Táto je primeraná aj s
ohľadom na dĺžku konania a v neprospech výšky priznanej náhrady nemajetkovej sa nemožno stotožniť
s argumentom žalovanej, že aj samotná žalobkyňa nesie zodpovednosť za dĺžku trestného konania,

keď sa nemala dostavovať na výsluchy v dôsledku jej práceneschopnosti pre pracovný úraz. Žalobkyňa
sa trestnému konaniu nevyhýbala, nerobila obštrukcie, keď už len z výpovede ošetrujúcej lekárky
vyplynulo, že bola dôvodne práceneschopná pre úraz. Žalobkyňa navštívila svoju ošetrujúcu lekárku
v sprievode policajta dobrovoľne práve za účelom preverenia možnosti realizácie úkonov trestného
konania voči nej aj za situácie, že bola práceneschopná, v súvislosti s čím v nadväznosti na nezákonnosť

trestného stíhania potom argument žalovanej vyznieva cynicky a je potom namieste vziať do úvahy
okolnosťpráceneschopnostižalobkyneavtomčasevykonávanéúkonynezákonnéhotrestnéhostíhania
ako okolnosť, ktorá tiež determinuje výšku nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na osobu poškodenej
(§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), ako osoby s nepriaznivým zdravotným stavom vystavenej
úkonom nezákonného stíhania a tým neoprávneným zásahom do súkromia v oblasti jej zdravotného
stavu. Predchádzajúce súdne konania žalobkyne, jej zdravotné problémy a vzťahové problémy, ktoré

nepochybne mohli mať vplyv na jej psychiku, úzkosť a mieru stresu už pre dotknutým trestným stíhaním,
sú nepochybné. Avšak aj na tieto okolnosti je potom v súvislosti s osobou poškodenej potrebné
prihliadnuť ako na okolnosti odôvodňujúce určiť vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, keď nezákonne
vedené trestné konanie a ním vyvolaný zásah do súkromného života boli spôsobilé zintenzívniť stres,
úzkosť a psychické problémy existujúce v dôsledku predchádzajúcich faktorov. Žalovaná v odvolacom

konaní neuviedla žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými by sa súd prvej inštancie nebol
zaoberal, tento aj v súvislosti s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na viaceré
rozhodnutia rôznych súdov vrátane najvyšších súdnych autorít a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na súdom prvej inštancie citované rozhodnutie NS SR 4Cdo 125/2019 zo dňa

27.08.2019 a v súvislosti s výškou priznanej náhrady ujmy, ktorá podľa súdu prvej inštancie predstavuje
približne 8,80 eur za deň nezákonného trestného stíhania, odvolací súd dodáva, že táto je síce o niečo
málo vyššia, ako ujma priznávaná v obdobných veciach za nezákonné trestné stíhania v neväzobných
veciach (napr. súdom prvej inštancie uvádzané rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co
144/2015, kde na deň trestného stíhania pripadlo 5,- eur odškodnenia), avšak je zároveň podstatne

nižšia ako v prípade väzobných trestných stíhaní a zároveň zohľadňuje individuálne skutkové okolnosti
prípadu a najmä nenapraviteľný neoprávnený zásah do súkromia žalobkyňa spočívajúci v jej odlúčení
od synov v čase ich dospievania, ktorý zásah sa v určitej miere posúva smerom k zásahom spôsobeným
väzbou, kedy je stíhaná osoba odlúčená od rodiny.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako nedôvodné,
a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

20. O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančnom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd
prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).