Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/32/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119201774
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119201774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu C. H. G., Z., so sídlom R. XX, XXX
XX F., V.: XX XXX XXX, proti žalovanej Y. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. X., XXX XX R., právne
zastúpená advokátom JUDr. Peter Vachan, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, o zaplatenie
9.360,09 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 8Csp/16/2019-153
zo dňa 17. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku II. čo do splatnosti priznanej sumy a príslušenstva a čo do
súvisiaceho výroku IV. o trovách konania rozsudok zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Konanie v časti zaplatenia sumy vo výške 304,35 € zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.045,- €, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 7.349,35 € od 28.12.2018 do 18.1.2019, zo sumy 7.280,07 € od 19.1.2019 do 20.2.2019, zo

sumy 7.210,69 € od 21.2.2019 do 20.3.2019, zo sumy 7.126,62 € od 21.3.2019 do 18.4.2019, zo sumy
7.045,- € od 19.4.2019 do zaplatenia a to všetko v mesačných splátkach po 120,- € splatných vždy do
25. dňa príslušného mesiaca počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie s úhradou
čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 261 ods. 6 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník, § 1 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 517
ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 3
ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa XX.XX.XXXX F. o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXXXXXXXX - C., na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vovýške 11.700,- Eur. Súčasťou Zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky žalobcu. V predmetnom
prípade išlo o bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta, za ktorého poskytnutie mala žalovaná zaplatiť
poplatok vo výške 585,- Eur, ktorý mal byť splatný jednorazovo v deň čerpania úveru, najneskôr

12.11.2016. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 15.830,76 Eur. Žalovaná
úver nesplácala riadne a včas, a dostala sa do omeškania s uhradením splátky splatnej dňa 20.09.2018
a 20.10.2018. Podaním zo dňa 22.10.2018 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie omeškaných splátok
vo výške 162,60 Eur do 25.06.2018 s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy ju požiada o zaplatenie
celej pohľadávky. V podaní zo dňa 27.12.2018 žalobca oznámil žalovanej, že rozhodol o predčasnej

splatnosti celého úveru a vyzval ju na uhradenie dlhu vo výške 9.601,02 Eur s prísl.. Žalovaná uhradila
celkovo sumu 3.765,65 Eur, pričom na istinu bola započítaná suma v celkovej výške 2.339,91 Eur a na
úrok suma v celkovej výške 1.425,74 Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi
žalobcom a žalovanou došlo k vzniku zmluvného vzťahu, ktorý má spotrebiteľský charakter. F. uzavretá

medzi účastníkmi je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa,
pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. K námietke
žalovanej o platnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti uviedol, že žalovaná netvrdila, že jej predmetná
výzva nebola doručená, a teda uvedenú skutočnosť nepovažoval medzi stranami za spornú. Na základe

toho mal za to, že došlo k účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Ďalej uviedol, že sa
nestotožnil s argumentom o chýbajúcej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Poukázal pritom na čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, preto bol toho názoru,
že výkladu uvedeného ustanovenia zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie „výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca

istinu, úroky a poplatky, pri ktorej má byť uvedená výška, dátum a ich počet a akýkoľvek iný výklad tohto
ustanovenia by bol v priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Podľa názoru súdu zmluva obsahuje
aj predpoklady použité pre výpočet RPMN, a to v bode 1.2.. Vzorec pre výpočet sa nachádza v prílohe
zák.č.129/2010Z.z.,pričomsamotnýzákonnepožadovalaaninepožadujeuvádzaťvzmluvekonkrétny
matematický výpočet RPMN. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, poukázal na skutočnosť,

že vo viacerých rozhodnutiach súdov bol už poplatok za poskytnutie úveru dojednaný v bode 1.2.
zmluvy vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto je žalobca povinný v zmysle § 53a ods. 1
Občianskehozákonníkazdržaťsapoužívaniatejtopodmienkyazároveňajvymáhaniaplnenísúvisiacich
s uvedenou podmienkou. Uvedený poplatok taktiež považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to
z dôvodu, že poskytnutiu uvedeného plnenia žalovanej nekorešponduje žiadne protiplnenie zo strany

žalobcu. Žalobca síce uviedol, že uvedený poplatok pokrýva organizačné, administratívne a ostatné
priame či nepriame náklady, avšak uvedené tvrdenia predstavujú široko koncipované úkony, ktoré neboli
z jeho strany bližšie špecifikované, teda žalobca neuviedol aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ,
keď zaň má zaplatiť poplatok 585,- Eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v
podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku,

ale je nevyhnutné, aby sa zaplatením ceny poplatku za poskytnutie úveru uhrádzalo skutočné plnenie
poskytnuté spotrebiteľovi, ktoré je v jeho záujme. Vzhľadom na uvedené, vyhodnotil uvedený poplatok
rovnako ako súdy prvej inštancie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je absolútne neplatná od
vzniku právne vzťahu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v zmluve je nesprávne uvedený
údaj celkovej výšky poskytnutého úveru, keďže zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje uvedenie

všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov v samotnej zmluve a
jedným z nich aj výška poskytnutého úveru, ktorý nebol v sume 11.700,- Eur, ako to bolo deklarované
v zmluve, ale len vo výške 11.115,- Eur. Keďže absencia uvedených ustanovení má za následok
bezúročnosť a bez poplatkovosť poskytnutého úveru, od sumy žalobcom poskytnutých prostriedkov
odpočítal žalovanou uhradené sumy, a na zaplatenie rozdielu zaviazal žalovanú, pričom v rozsahu nad

uvedenú sumu žalobu zamietol. Žalobcovi teda vznikol nárok na uhradenie istiny vo výške 7.045,- Eur
(11.700 - 585 - 3.765,65 - 304,25). Žalobcovi priznal z nezaplatenej úverovej istiny aj dojednaný úrok
z omeškania, ktorý je v medziach zákonného úroku z omeškania, 5 % ročne od 28.12.2018. Žalovanej
povolil splácať dlh v mesačných splátkach po 120,- Eur, pričom prihliadol na pomery žalovanej a výšku
dlhu. Mal za to, že je v reálnych schopnostiach žalovanej splácať úver v súdom stanovených splátkach.

Žalobca povolením splátok nemôže byť nijako vážne dotknutý, pretože súd upravil pre prípad platobnej
nedisciplinovanosti žalovanej stratu výhody splátok pri omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky.5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 56%. Žalovaná
zavinila zastavenie konania v rozsahu 3%, čo považoval za úspech žalobcu. Žalobca mal v pomere
žalovanej a priznanej istiny úspech v rozsahu 75%. Miera úspechu žalobcu teda činí 56 % ((75 % + 3 %) -

22 %). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v časti, ktorou súd vo výroku II. povolil
žalovanej splácať dlh v splátkach a proti výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolanie

právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Uviedol, že použitie časti poskytnutej sumy na úhradu poplatku nijako nespochybňuje
výšku sumy úveru poskytnutého žalovanej a ani neznižuje istinu dlhu žalovanej, pretože neexistuje
zákonné ustanovenie, v rozpore s ktorým by bol takýto postup. Poplatok za poskytnutie úveru bol
uvedený jasne zrozumiteľne uvedený v zmluve, bol vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými
podmienkami poskytnutia úveru, rovnako bol uvedený aj v Sadzobníku poplatkov. Spotrebiteľ mal

navyše možnosť oboznámiť sa s predmetným poplatkom aj prostredníctvom formulára obsahujúceho
Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré mu boli poskytnuté pre uzatvorením
úverovej zmluvy. K podanému odvolaniu pripojil aj výpis pohybov na úverovom účte. K možnosti
doplniť dokazovanie v odvolacom konaní poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove, č.k.
16Co/25/2017-114 zo dňa 20.02.2018, preto uvedené výpisy považuje za prípustnú novotu v odvolacom

konaní, vzhľadom na to, že preukazujú, že došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že žalovaná bola s poplatkom za poskytnutie úveru riadne a
preukázane oboznámená a uzrozumená, pričom s ním vyjadrila súhlas podpisom na úverovej zmluve.
Priamo úverová zmluva v bode 2.2. pritom upravuje podmienky, za ktorých tento poplatok bude klientovi
vrátenývcelomrozsahu.Malzato,žezmluvaobsahujevšetkynáležitostiasúdnezohľadnil,žežalovaná

dočerpala celú výšku úveru. Rovnako trval aj na to, že hodnota RPMN bola v zmluve uvedená správne,
t.j. v súlade so zákonom. Ďalej poukázal na to, že poplatok za poskytnutie úveru je uhrádzaný na
zákonnom základe a tvorí zložku ceny predmetu plnenia, pričom jeho právny základy vyplýva z ust.
§ 499 Obchodného zákonníka. Aj z uvedeného dôvodu je preto potrebné na tento poplatok hľadieť
odlišneakonazmluvnedohodnutépoplatky,aniejenaňhomožnépoužiťustálenúzahraničnújudikatúru,

pričom ide o poplatok, ktorý je súčasťou hlavného predmetu plnenia. Poskytnutím úveru žalovanej
celkom jednoznačne poskytol plnenie, za ktoré mu prináleží protiplnenie. K povoleniu splácať dlh v
pravidelných mesačných splátkach uviedol, že súd postupoval v rozpore so zákonom. Žalovaná touto
formou za porušenia zmluvy bola odmenená, pričom pri určení takejto výšky mesačnej splátky bude
len istinu splácať viac než 4,9-roka, a to dokonca za výhodnejších podmienok ako boli dohodnuté

v úverovej zmluve, pretože splátka bola podľa úverovej zmluvy vo výške 158,81 Eur. Nie je pritom
možné prihliadnuť len na finančnú situáciu žalovanej, pretože má právo, aby mu jeho pohľadávka bola
zaplatená v primeranej lehote. Mal za to, že výška priznanej splátky je neadekvátna výške žalovanej
pohľadávky, naviac žalovaná nepredložila žiaden dôkaz o nepriaznivej finančnej situácii. V tomto smere
poukázal aj na viaceré rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie

v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu a aby zaviazal žalovanú povinnosťou
zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplateného súdneho poplatku za podané odvolanie.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že žalobca si skompenzoval 585-eurový poplatok už

na úvod zmluvného vzťahu, a takto ju ukrátil o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru. Ide
o neprípustný postup v rozpore so záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/2014. Uvedený následok
mal potom konzekvencie čo do údajov o RPMN, ako aj o úrokovej sadzbe, a v konečnom dôsledku aj čo
do výšky splátok. Všetky tri uvedené údaje totiž vychádzali z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru.
Žalobca pri výpočte uvedených údajov vychádzal z istiny aká je uvedená v zmluve, t. j. 11.700,- Eur a

nie 11.115,- Eur, teda reálnej sumy, ktorá jej bola zo strany žalobcu poskytnutá. Vzhľadom na všetky
tieto skutočnosti nemôže byť správny ani údaj o RPMN, ktorý má osobitný význam a jeho nesprávne
uvedenie je spájané s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, na čo súd prihliada ex offo. Podľa jej
názoru je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov aj preto, že neobsahuje obligatórnu náležitosť, a
to podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, a

tiež obligatórnu náležitosť spočívajúcu v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN.
V ostatnom sa pridržiava všetkých doterajších vyjadrení, ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo výroku ako vecne správne a priznal jej právo na náhradutrov konania v rozsahu 100%. V prípade úspechu v spore si uplatnila aj právo na náhradu trov konania
za ďalší úkon právnej služby (písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa
veci samej).

8. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava všetkých svojich doterajších
vyjadrení a s tvrdeniami žalovanej sa nestotožňuje. Osobitne k tvrdeniam že zmluva neobsahuje
obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza, že v zmysle bodu 1.2.
úverovej zmluvy medzi základnými podmienkami poskytovaného úveru je uvedený typ a výška úrokovej

sadzby. Podľa zmluvy bola teda úroková sadzba nemenná, nemalo dochádzať k zmene jej výšky
a k uplatňovaniu rôznych úrokových sadzieb. Na základe predmetnej zmluvy nevznikajú nesplatené
zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Rovnako poukázal aj na bod 3.6. článku 3. OP, ktoré boli
prílohou žaloby ako neoddeliteľná súčasť zmluvy, pričom aj v tomto ustanovení je upravené úročenie
pôžičky tak, že úrokovú sadzba sa určí ako fixná úroková sadzba vo výške určenej v zmluve o úvere.
Taktiež poukázal na čl. 2 predmetných OP, a to na bod 2.4, ktorý upravuje pre všetky druhy úverov

výpočet výšky úveru, pričom zároveň uvádza, že ustanovenia OP pre jednotlivé druhy úverov určujú
spôsob určenia úrokovej sadzby. Na predmetnú pôžičku sa vzťahuje uvedené ustanovenie článku 3 OP
bod 3.6.. K predpokladom výpočtu RPMN uviedol, že všetky sú v zmluve uvedené, a ide o nasledovné:
výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba,
anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Uviedol, že zákon nepožadoval a ani v

súčasnosti nepožaduje, uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN, a nepožadoval ani
predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať, ako predpoklady pre výpočet RPMN.
Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove, č.k. 14Co/26/2017 zo dňa 27.03.2018 a aj na
uznesenie Krajského súdu v Nitre, č.k. 6Co/237/2017-124 zo dňa 26.09.2018.

9. Žalovaná sa k podanému vyjadreniu ďalej nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu vo vzťahu k výroku III. nie je dôvodné a vo vzťahu k výroku II. v časti o povolení
splácať dlžnú sumu v splátkach je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta neobstátie zisteného skutkového stavu,
nesprávne právne posúdenie, ale aj nesprávne skutkové zistenia (§ 365 ods. 1 písm. g), h), f) C.s.p.).

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu, neobstátim zisteného skutkového stavu a
nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámcisporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu
mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka bola naplnená, a to najmä vo vzťahu
k zisťovaniu predpokladov na strane žalovanej odôvodňujúcich umožnenie splatenia dlžnej sumy v
pravidelných mesačných splátkach.

15. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod
nemožno vnímať ako reálnu vadu rozhodnutia v zmysle nesprávneho procesného postupu súdu pri
zisťovaní skutkového stavu. V prípade, ak by odvolateľ videl naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v
procesnom postupe súdu, tak by musel v podanom odvolaní zároveň argumentovať aj odvolacím
dôvodom upraveným pod písm. e) a/alebo aj pod písm. f). Zároveň však ide o stav, keď je možné

doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac
priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého
rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm.
d) C.s.p., z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v
konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Odvolací súd v rámci odvolacieho

konania nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcovi bránili už v rámci konania na súde prvej inštancie
predložiť Výpis pohybov na úverovom účte žalovanej zo dňa 13.10.2016. Odvolací súd rovnako nezistil
ani nemožnosť žalobcu označiť uvedený dôkaz bez jeho zavinenia v procese dokazovania pred súdom
prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené teda nejde o situáciu, kedy by žalobca nemohol bez svojej viny
tento dôkaz označiť, pretože o ňom nevedel. Svoju povinnosť predloženia, resp. označenia uvedených

dôkazov si preto žalobca pred súdom prvej inštancie nesplnil. Z uvedených dôvodov preto na Výpis
pohybov na úverovom účte žalovanej zo dňa 13.10.2016 v súlade s ust. § 366 C.s.p. neprihliadol. Z
uvedených dôvodov k naplnenie tejto odvolacej námietky nedošlo.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto

odvolacia námietka nebola naplnená.

17. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva
o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval

v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto
sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo

jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

18. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú
podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
správnenaposúdenieprávnehovzťahuaplikovalustanovenianaochranuspotrebiteľa.Jepritomzrejmé,

že obsah zmluvy si žalovaná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť podstatným
spôsobom ovplyvniť jej obsah.19. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy.
Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je
regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah

medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny
vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť žalovanej ako spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v
objektívne občianske právo.

20. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že poplatok za poskytnutie

úveru je neprijateľnou, a teda aj neplatnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho žalobca nemal
právny nárok na požadovanie jeho zaplatenia od žalovanej, pričom uvedená skutočnosť mala za
následok nesprávne uvedenie celkovej čiastky spotrebiteľského úveru v uzatvorenej zmluve, následkom
čoho bolo konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru žalovanej. Žalobca v
podanom odvolaní s uvedeným záverom nesúhlasil a mal za to, že uvedený poplatok tvorí zložku
predmetu ceny poskytnutého úveru, preto nie je možné konštatovať jeho neprijateľnosť, preto sa

odvolací súd zaoberal tým, či súd prvej inštancie správne vyhodnotil neprijateľnosť uvedeného poplatku.

21. Neprijateľnú zmluvnú podmienku definuje Občiansky zákonník v § 53 ods. 1 ako ustanovenie
spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľnú zmluvnú podmienku tak možno chápať ako podmienku, ktorá vyvoláva

v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu, pričom znaky takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za neprijateľnú tak možno považovať aj
zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie ktoré mu po materiálnej

stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

22. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané, ich čiastočný demonštratívny výpočet obsahuje
Občiansky zákonník v § 53 ods. 4, pričom aj súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a
právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé

(porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten, cit.: ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované nato, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“)

23. Neprijateľnosť poplatku za poskytnutie úveru vidí odvolací súd predovšetkým v spôsobe jeho

dojednania, pretože poplatok za poskytnutie úveru bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, rovnako aj
Sadzobníka poplatkov, teda bol v zmluve predformulovaný a žalovaná ako spotrebiteľ ak chcela zmluvu
uzatvoriť, musela ju prijať ako celok. Z uvedeného dôvodu tak absentuje individuálnosť jeho dojednania.
Rovnako je tento poplatok neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať
nejakému predmetu plnenia. Žalobca ani v podanom odvolaní bližšie nešpecifikoval, aké skutočné

plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť poplatok 585,- Eur, nakoľko za poskytnutie úveru
spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem
úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v
jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi
administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd

považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si
spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Karlsruhe, kde s uvedenou nemeckou
názorovou líniou sa stotožňuje aj odvolací súd, pretože administratívna agenda alebo posúdenie bonity
predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája

záver o ich neprijateľnosti.

24. Z vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti
poplatku za poskytnutie úveru bol správny, a to vzhľadom na spôsob a charakter poplatku za poskytnutie
úveru, preto odvolacie námietky žalobcu v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné.

25. Pod pojem celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“)
možno rozumieť všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktorémusí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o

poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

26. Ako bolo už vyššie uvedené, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 585,- Eur z hľadiska jeho
dojednania a neurčitosti je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je neplatná, preto suma 585,- Eur

nemohla byť súčasťou výpočtu celkovej čiastky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorú mala žalovaná
ako spotrebiteľ zaplatiť. Z uvedeného dôvodu preto žalobca pri výpočte celkovej čiastky nesprávne
zahrnul do výpočtu aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 585,- Eur, v dôsledku čoho v zmluve určil
nesprávnu celkovú čiastku, ktorú bola žalovaná ako spotrebiteľka povinná zaplatiť. Uvedené pochybenie
má tak za následok, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a žalobca
mal tak len nárok na zaplatenie nesplatenej časti istiny, preto súd prvej inštancie správne zamietol žalobu

v časti prevyšujúcej nesplatenú istinu.

27. Vo vzťahu k vyššiemu má odvolací súd za to, že už samotné nesprávne uvedenie celkovej
čiastky, ktorú bola žalovaná ako spotrebiteľ povinná zaplatiť spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť
poskytnutého úveru, a preto sa nebolo potrebné ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi bezúročnosti a

bezpoplatkovosti poskytnutého úveru na ktoré poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému
odvolaniu, resp. s ostatnými dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

28. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných

podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku III. ako vecne správny potvrdil.

30. Následne sa odvolací zaoberal odvolaním žalobcu v časti umožnenia žalovanej splácať dlh v
pravidelných mesačných splátkach.

31. V zmysle § 232 ods. 2 a 3 C.s.p., lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) je v zásade trojdňová, a

plynie odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zákon však umožňuje súdu, aby v odôvodnených prípadoch
určil aj dlhšiu paričnú lehotu, t.j. viac ako tri dni. Hľadiskami, ktoré musí súd vziať do úvahy pri určovaní
dlhšej paričnej lehoty sú predovšetkým výška priznaného plnenia žalobcovi, platobná schopnosť
žalovaného, resp. žalovaných, prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa
plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení

súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom
na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (R 117/1967).

32. Súd prvej inštancie v bode 23. odôvodnenia uviedol, že pri rozhodovaní o povolení žalovanej splácať
dlh v pravidelných mesačných splátkach prihliadol na jej pomery a výšku dlhu, avšak z uvedeného bodu

odôvodnenia a ani z inej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako zisťoval pomery
žalovanej,zakýchdôkazovmalpomeryžalovanejpreukázanéarovnakoanineuviedol,akétietopomery
sú, t.j. aká je jej majetková, finančná, sociálna, či prípadne rodinná situácia, ktorá by odôvodňovala
umožnenie splatenia dlžnej sumy v splátkach. Odvolací súd prieskumom spisu zistil, že žalovaná žiadala
o umožnenie splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach najprv v podaní zo dňa 24.04.2019 (č.l.

79 a nasl.) vo výške 120,- Eur mesačne, a následne aj v podaní zo dňa 05.12.2019 (č.l. 128 a nasl.) vo
výške 50,- Eur mesačne, pričom odvolaciemu súd sa z uvedených podaní javí, že v podstate jediným
dôvodom takejto žiadosti boli skutočnosti spočívajúce v neplatnom mimoriadnom zosplatnení úveru,
resp. v nedostatkoch zmluvy, ktoré mali spôsobovať jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť.33. Na základe už ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri
určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností

prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovanej, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovanou, dobu, po
ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby
nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a
podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane

nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia; súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka
nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty
medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie
plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite odôvodnený. Ani spotrebiteľ nie
je zbavený povinnosti preukázať okolnosti, ktoré by mohli byť dôvodom pre umožnenie úhrady záväzku

v dlhšej lehote.

34. V predmetnej veci sa žalovaná pri žiadosti o povolenie splátok obmedzila iba na jednoduché
konštatovania, pričom žiadnym spôsobom svoju žiadosť neobjektivizovala, nerozviedla svoju
nepriaznivú situáciu a neposkytla súdu dostatok podkladov pre to, aby jej prípadne bola povolená úhrada

dlžnej sumy v splátkach. Z uvedeného dôvodu bude preto potrebné doplniť dokazovanie v tomto smere,
a na základe výsledkov vykonaného dokazovania opätovne posúdiť žiadosť žalovanej splácať dlžnú
sumu v splátkach. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu bolo v tejto časti dôvodné, pretože z odôvodnia napadnutého rozhodnutia nevyplýva
na aké konkrétne pomery žalovanej prihliadol súd prvej inštancie a ako mal tieto preukázané.

35. Odvolací súd záverom poukazuje aj na súvisiaci výrok IV. o trovách konania. Súd prvej inštancie
vo výrokovej časti zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, avšak v bode
24. odôvodnenia uviedol, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 56%, preto po
zrušení a vrátení veci bude potrebné opätovne zaoberať sa rozhodnutím aj v tomto smere. Odvolací súd

na tomto mieste zároveň zdôrazňuje, že výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný
tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v ňom byť
uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona,
aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady

bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej
povinnosti (pozri NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). Preto bude potrebné, aby súd prvej inštancie v zmysle
uvedeného upresnil aj to, kto a ako o výške priznanej náhrady rozhodne.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok

súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku II. čo do splatnosti priznanej sumy a
príslušenstva a v súvisiacom výroku IV. o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 C.s.p..

37. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať otázkou možného povolenia splácania

dlhu žalovanej v splátkach v intenciách naznačených odvolacím súdom, o nej nanovo rozhodnúť, a
samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), berúc v úvahu tu vyslovený názor odvolacieho
súdu.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).