Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 14, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/254/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117227985
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117227985.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu: L.
L.,nar.XX.XX.XXXX,t.č.ÚstavnavýkontrestuodňatiaslobodyBanskáBystrica-Kráľová,Sládkovičova
80, 974 05 Banská Bystrica, proti žalovaným: 1/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica -
Kráľová, so sídlom Sládkovičova 80, 974 05 Banská Bystrica a 2/ Riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody Banská Bystrica - Kráľová, plk. L.. D. B., P. XX, XXX XX Q. Q., o porušenie žalobcovho práva
na súkromie v súvislosti s neumožnením návštevy blízkeho rodinného priateľa, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/50/2017-68 zo dňa 22.05.2018, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením zastavil konanie (prvý výrok); žalovaným 1/ a 2/

priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (druhý výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných 1/ a 2/ (ďalej len
„žalovaní“)
- určenia, že žalovaní v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o návštevu zo dňa 16.07.2017
neoprávnene zasiahli do jeho práv, chránených článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a

článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
- uloženia povinnosti žalovaným, aby upustili od neoprávnených zásahov do označených základných
práv
- uloženiapovinnostižalovanýmspoločneanerozdielnezaplatiťnemajetkovúujmuvovýške2.300,-Eur.
Žalobca tvrdil, že vykonáva trest odňatia slobody u žalovaného 1/. Svojou žiadosťou zo dňa 16.07.2017
sa domáhal povolenia kontaktnej návštevy blízkeho rodinného priateľa A. B., bytom S. nad W.. Žalovaný

2/ jeho žiadosť neschválil. Svoje rozhodnutie nezdôvodnil. Žalobca poukázal na porušenie svojho práva
na súkromie s poukazom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 6, 8, 14,
17 ako aj na Ústavu Slovenskej republiky, článok 1, 2, 19, 46, 152, 154c, na odporúčania Rec výboru
ministrov členských štátov o európskych väzenských pravidlách (EVP), článok 1 až 3, 24, 70 ako aj na
štandardy Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského zaobchádzania alebo trestania,
článok 51. Zo zákona o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov č.

475/2005 Z.z. (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z.z.“) poukázal na §1a, §4, §24. Zamietnutie jeho žiadosti
o návštevu nebolo zdôvodnené, čo objektívne znemožňuje preskúmanie sporného zásahu prizmou
posudzovania podľa cas-law-ESĽP. Žalovaní mu znemožňujú návštevy blízkych osôb, keď je držaný
v osobitnom režime v čiastočnej izolácii v podmienkach podobných samoväzbe, pričom psychické
strádanie predstavuje na jeho strane objektívne nenapraviteľnú nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno
uspokojiť inak, ako priznaním finančného zadosťučinenia.

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Uviedli, že v zmysle §24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z. je žalovaný 2/
splnomocnenýrozhodnúť,čisavykonánávštevapriamymkontaktomalebobezpriamehokontaktu.Jehonesúhlasné stanovisko o povolenie návštevy kontaktným spôsobom nie je rozhodnutím podľa 8. časti
citovaného zákona ani podľa všeobecného predpisu o správnom konaní Správneho poriadku. Žalobca
požiadaldňa16.07.2017riaditeľaústavuopovolenienávštevyrodinnéhopriateľaA.B.,bytomS.nadW..

Na základe stanoviska pedagóga ústavu vedúci oddelenia výkonu trestu neodporučil vyhovieť žiadosti
a kontaktnú návštevu neschválil. Žalobca je vo výkone trestu odňatia slobody zaradený so stredným
stupňom stráženia do špecializovaného oddielu s bezpečnostným režimom v zmysle §81 zákona č.
475/2005 Z.z.. Podľa §81 ods. 6 zákona č. 475/2005 Z.z. vychádzky, návštevy a disciplinárne tresty
sa vykonávajú oddelene od ostatných odsúdených. Podľa §21 Ústavného poriadku pre odsúdených

žalovaného 1/ sa návšteva odsúdeného, umiestneného v oddiele s bezpečnostným režimom vykonáva
spravidla bez priameho kontaktu. Schválenie návštevy formou priameho kontaktu nie je nárokom. V
prípade žalobcu sa spravidla nevykonáva (§18 ods. 2 písm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
368/2008ktorousavydávaPoriadokvýkonutrestuodňatiaslobody-ďalejlen„poriadok“),alesapovoľuje
za stanovených podmienok s prihliadnutím predovšetkým na stupeň stráženia a skupinu diferenciácie,
v ktorých je odsúdený pre výkon trestu odňatia slobody zaradený, ako aj na jeho správanie sa počas

výkonu trestu, ktoré vypovedá o tom, akým spôsobom sa odsúdený zúčastňuje na pozitívnych zmenách
svojej osobnosti a napĺňa sa cieľ individuálnej prevencie. V súvislosti s ochranou práv uväznených osôb
dozor nad ich zachovávaním vykonáva prokurátor podľa § 96 zákona 475/2005 Z.z. a §4 ods. 1 písm.
b), §18 zákona 153/2001 Z.z. o prokuratúre.
Súd prvej inštancie, aplikujúc §3, § 9, §161 ods. 1, 2, §61, §67 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len

C.s.p.) a §3 ods. 3 prílohy rozkazu č. 631/2015, ktorým sa vydáva vzorový organizačný poriadok ústavov
konštatoval, že spôsobilosť ústavu byť stranou v konaní a vystupovať samostatne je určovaná len
určitýmidruhmikonaní(resp.sporov),atokonkrétnelenkonaniamivoblastirozpočtovania,financovania
a práva hospodárenia. Keďže sa žalobca domáha nároku, ktorý nespadá ani pod jedno z týchto konaní,
pre nedostatok procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti žalovaného 1/ konanie voči nemu zastavil

z dôvodu, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.
Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd prvej inštancie uviedol, že tento síce má ako fyzická osoba v plnom
rozsahu procesnú spôsobilosť, ale žaloba je podaná naňho ako na riaditeľa ústavu - žalovaného 1/.
Ďalším z neodstrániteľných nedostatkov procesných podmienok konania je nedostatok súdnej
právomoci. Rozhodnutie riaditeľa ústavu je nepreskúmateľné, pretože neobsahuje odôvodnenie a ani

poučenie o tom, akým spôsobom možno dosiahnuť jeho nápravu. Žalobca tak vyvodzuje svoj nárok
z právneho vzťahu medzi ním a riaditeľom ústavu. Práva a povinnosti zo vzťahu osoby odsúdenej
a riaditeľa ústavu nevznikajú na základe odsudzujúceho rozsudku súdu, ale na základe rozhodnutia
generálneho riaditeľa alebo ním určeného príslušníka zboru v zmysle §8 zákona č. 475/2005 Z.z..
Tento vzťah je založený na podriadenosti a nadriadenosti, nevzniká v dôsledku slobodného rozhodnutia

(autonómnej vôle) jeho účastníkov.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/140/2015 súd prvej inštancie uzavrel,
že dodržiavanie zákona pri realizácii výkonu trestu odňatia slobody prislúcha prokuratúre, ktorá má
povinnosť vykonávať dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené
slobody v zmysle §4 ods. 1 písm. b) a § 18 zákona 153/2001 Z.z.. Rozhodovací proces, výsledkom

ktorého je neudelenie súhlasu odsúdenému na vykonanie návštevy s priamym kontaktom v zmysle §24
ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z. patrí do právnej úpravy verejného práva.
Vzhľadom na uvedené teda ani vo vzťahu k žalovanému 2/ neboli splnené procesné podmienky. Keďže
danýspornepatrídoprávomocisúduvzmysle§9C.s.p.,okresnýsúdvovzťahukžalovanému2/konanie
zastavil.

Aj keby nedošlo k zastaveniu konania z uvedených dôvodov, v zmysle §137 C.s.p. by bol neprípustný
žalobný petit, keď žalobný petit I. nemožno subsumovať pod žiadny z typov žalôb, uvedených
v citovanom zákonnom ustanovení a vo vzťahu k žalobnému petitu II. a III. nemožno aplikovať
ustanovenie §13 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o ustanovenie, týkajúce sa
súkromnoprávnej sféry.

Žalobca tvrdí, že žalovaní svojím konaním zasiahli do jeho práv, ktoré chráni nielen Ústava Slovenskej
republiky, ale aj medzinárodné zmluvy. Nápravy rozhodnutia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia
slobody sa pritom žalobca nemôže domáhať na všeobecnom súde a ním formulovaný žalobný návrh
má charakter ústavnej sťažnosti, kedy v prípade úspechu Ústavný súd môže rozhodnúť aj o finančnom
zadosťučinení.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa §256 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, keďže žalobca procesne zavinil
zastavenie konania.2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z
dôvodu porušenia jeho práva na prístup k súdu a na spravodlivý proces a nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na čl. 3 ods. 1, §193 C.s.p. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. V súvislosti s právom väzňa na prístup k súdu poukázal na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v texte aj „ESĽP“) (rozsudok Veľkého senátu vo veci Enea
proti Taliansku zo dňa 17.09.2009). Občianskoprávna žaloba je v kontexte väzenstva považovaná
súdom za „účinný prostriedok nápravy“ v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci
Boguslaw Krawczak proti Poľsku zo dňa 31.05.2011). Podnet na prokuratúru účinným prostriedkom

nápravy nie je, keďže neexistuje právna požiadavka na prokurátora, aby vypočul sťažovateľa alebo
zabezpečil jeho účinnú účasť na konaní (rozsudok ESĽP Ananyev proti Rusku zo dňa 10.01.2012).
Cieľom judikatúry ESĽP je zabezpečiť, aby všetci väzni mali minimálnu ochranu, na ktorú majú právo
občania v demokratickej spoločnosti (rozsudok Enea proti Taliansku zo dňa 17.09.2009). Záver súdu
prvej inštancie o absencii práva väzňa na prístup k súdu predstavuje exces, popierajúci záväznú
judikatúru ESĽP. Súd prvej inštancie pochybil tým, že konanie zastavil bez postúpenia veci orgánu,

ktorému vec do právomoci patrí, keďže vec nemôže nikdy skončiť prostým zastavením konania pri
nedostatku právomoci súdu. Aj keby súd prvej inštancie postúpil vec prokuratúre, porušil by tým
žalobcovo právo na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže prokuratúra nie je súdnym
orgánom v zmysle judikatúry ESĽP. Závery súdu prvej inštancie o nedostatku procesnej subjektivity
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica - Kráľová sú svojvoľné a nesprávne. V súdnej

praxidoposiaľnedošlokpokusomspochybniťprocesnúsubjektivitujednotlivýchÚstavovnavýkontrestu
odňatiaslobodyprirozhodovaníoprávachapovinnostiachodsúdených.Ústavy(zastúpenéštatutárnymi
orgánmi) rozhodujú autoritatívnym spôsobom o rozsahu a obsahu práv a povinností odsúdených. Táto
kompetenciaimvyplývazozákonač.475/2005Z.z.avýsledkomtejtočinnostisúrozhodnutia,smerujúce
voči konkrétnym odsúdeným. Právna subjektivita teda vyplýva pre ústavy zo zákona č. 4/2001 Z.z. o

Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zákon č. 4/2001“) a zo zákona č. 475/2005 Z.z.. Závery
okresného súdu o nedostatku právomoci a nedostatku procesnej subjektivity sú svojvoľné, odporujú
rozhodovacej praxi iných súdov SR. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o neprípustnom
petite, keďže §137 C.s.p. obsahuje len demonštratívny výpočet obsahu žalôb, pričom súd nie je petitom
žaloby doslovne viazaný. Namietal aj výrok o trovách konania, pretože ak je podľa okresného súdu

Ústav na výkon trestu odňatia slobody bez procesnej subjektivity, tak trovy konania mu nemožno priznať,
pretože ich niet komu priznať.
Požiadal, aby mu bolo v odvolacom konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca svojím odvolaním do predmetného
sporu nevniesol žiadne nové podnety a podstatné skutočnosti než tie, ktoré prezentoval v samotnej
žalobe, a preto sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 30.01.2018 a zo dňa 20.04.2018.

4. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§379 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p. a uznesenie súdu prvej
inštancie podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil podľa §391 ods. 1, 2 C.s.p. na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. V zmysle §389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej v texte len „Ústava SR“), každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa č. 19 ods.2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej texte len „Dohovor“),
každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.Podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej v texte len
„Medzinárodný pakt“), nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do
rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť.

7. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
spočíva podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutáochranavmedziachzákonov,ktorétentočlánokústavyozákladnomprávenasúdnuochranu
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 51 Ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v
takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.

8.Vsúdnejpraximôžunastaťprípady,kedyvšeobecnésúdynazistenýskutkovýstavnesprávneaplikujú
právo, čo môže viesť až k ohrozeniu alebo porušeniu základných práv a slobôd účastníka konania.
Pri posudzovaní celého spektra relevantných právnych predpisov v súvislosti s konkrétnym konaním si
možno predstaviť konkurenciu jednotlivých noriem jednoduchého práva a s tým spojenú konkurenciu

rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, čo môže viesť k
svojvoľnej aplikácii práva. Porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v
dôsledku interpretácie, ktorá je v rozpore s princípmi spravodlivosti je postup, ktorý môže byť spôsobilý
zasiahnuť do vyššie označených základných práv žalobcu.

9. Odvolací súd je toho právneho názoru, že súd prvej inštancie sa takéhoto pochybenia dopustil, keď
dospel k záveru, že predmetné konanie bolo potrebné zastaviť pre nedostatok procesnej subjektivity
žalovaného 1/ a 2/ a pre nedostatok právomoci súdu, a preto odvolanie žalobcu posúdil ako dôvodné.

10. Podľa § 1 zákona č. 475/2005 Z.z., tento zákon ustanovuje spôsob výkonu trestu odňatia slobody

(ďalej v texte aj „výkon trestu“), práva a povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z., počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa
obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu
alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a

tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na
nakladanie s vecami osobnej potreby.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z., stráženie, dozor, dohľad a zaobchádzanie s odsúdenými a
podmienky výkonu trestu zabezpečuje zbor, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 1 písm. b) zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zákon č. 4/2001

Z. z.“), zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj „zbor“) je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy
na úseku výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 4/2001 Z.z., zbor organizačne tvoria ústavy na výkon väzby, ústavy
na výkon trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnica
pre obvinených a odsúdených (ďalej v texte aj „ústav“).

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 4/2001 Z.z., zbor v rámci svojej pôsobnosti zabezpečuje výkon
väzby a výkon trestu odňatia slobody.
Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z.z., generálne riaditeľstvo a ústavy zriaďuje a zrušuje Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 4/2001 Z.z., generálne riaditeľstvo a ústavy sú rozpočtové organizácie.

Podľa § 21 ods. 1 (prvá veta) zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.), rozpočtová organizácia je
právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami
zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku.
Podľa§21ods.3(prváveta)zákonač.523/2004Z.z.,rozpočtovéorganizácieapríspevkovéorganizácie

možno zriadiť na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku vyplývajúcich z osobitných
predpisov.
Podľa § 21 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z., rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo
vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.11. Z ustanovenia §1 a §2 zákona č. 4/2001 Z.z. vyplýva, že zbor väzenskej a justičnej stráže je
ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý o.i. plní úlohy na úseku výkonu trestu odňatia slobody, a ktorého

organizačnou zložkou je ústav na výkon trestu odňatia slobody. Do pôsobnosti zboru podľa §4 ods.
1 písm. a) tohto zákona patrí zabezpečovanie výkonu trestu odňatia slobody, pričom spôsob výkonu
trestu odňatia slobody, práva a povinnosti odsúdených a dozor a kontrolu nad výkonom trestu upravuje
osobitný zákon č. 475/2005 Z.z.. Miestom výkonu trestu odňatia slobody je ústav na výkon trestu odňatia
slobody, v ktorom sa uplatňuje režim zákona č. 475/2005 Z.z.. Na čele ústavu stojí riaditeľ, ktorý je

štatutárnym orgánom ústavu, a ktorý zodpovedá za to, aby sa trest odňatia slobody vykonával v súlade
s osobitnými predpismi, najmä v súlade so zákonom č. 475/2005 Z.z., a tým aby sa napĺňal účel výkonu
trestu odňatia slobody. Na naplnenie tohto účelu riaditeľ ukladá príslušníkom zboru a zamestnancom
zboru z ústavu úlohy, riadi ich činnosť, vydáva im na tento účel rozkazy, príkazy, pokyny, nariadenia
a vykonáva kontrolnú činnosť (pozri §9 ods. 7 písm. a) prílohy rozkazu č. 41/2015, ktorým sa vydáva
Vzorový organizačný poriadok ústavov).

Postavenieústavuakorozpočtovejorganizácieupravujeosobitnýzákonč.4/2001Z.zv§2ods.5,pričom
rozpočtové organizácie a ich právne postavenie upravuje §21 zákona č. 523/2004 Z.z.. V zmysle vyššie
uvedeného a citovaných zákonov potom možno konštatovať, že ústav na výkon trestu odňatia slobody
je právnickou osobou, zriadenou ministerstvom spravodlivosti na plnenie úloh štátu, ktorý má právnu
subjektivitu v rozsahu vyplývajúcom mu z osobitných predpisov, pričom v tomto rozsahu ústav môže odo

dňa svojho zriadenia vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa.
Aj z rozkazu generálneho riaditeľa justičnej a väzenskej stráže č. 41/2015 (ďalej v texte len „rozkaz“),
ktorým sa vydáva Vzorový organizačný poriadok ústavov, na ktorý okresný súd zrejme mienil v
napadnutom rozhodnutí poukázať, odvolací súd zistil, že v aktuálne platnom znení organizačného
poriadku v §2 ods. 3 prílohy rozkazu upozorňuje na zmenu určenia právneho postavenia ústavu tým,

že predmetná textová časť, obmedzujúca právnu subjektivitu ústavu len na vyššie uvedené oblasti
(rozpočtovania, financovania a práva hospodárenia so zvereným majetkom štátu) je v tomto rozsahu
preškrtnutá. Z ustanovenia §2 ods. 3 prílohy predmetného rozkazu, ktoré sa zaoberá pôsobnosťou
ústavu, výslovne vyplýva, že ústav je rozpočtová organizácia s právnou subjektivitou. Odvolací súd preto
vo vzťahu k uvedenému poukazuje na nesprávnosť právneho záveru okresného súdu o tom, že ústav

je rozpočtovou organizáciou s právnou subjektivitou len v oblasti rozpočtovania, financovania a práva
hospodárenia so zvereným majetkom štátu. Odvolací súd preto uzatvára, že žalovaný 1/ má spôsobilosť
vystupovať v konaní ako strana sporu.
Spôsobilosť byť stranou sporu v zmysle §67 C.s.p., teda spôsobilosť samostatne konať pre súdom má
aj žalovaný 2/, keďže ide o fyzickú osobu, ktorá má spôsobilosť na práva a povinnosti v zmysle §61

C.s.p. v plnom rozsahu.

12. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením poukázal aj na chýbajúcu právomoc súdu v zmysle §3
C.s.p., keďže tento spor patrí do oblasti práva verejného. Odvolací súd uvedený právny názor okresného
súdu považuje za nesprávny.

Podľa čl. 1 základných princípov Civilného sporového poriadku, spory vyplývajúce z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie
je zákonom zverená inému orgánu.
Podľa § 3 C.s.p., súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 36 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z., na uplatnenie a zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov podľa tohto zákona má odsúdený právo podávať žiadosti, sťažnosti a podnety štátnym
orgánom Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné na prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa
ochrany ľudských práv, ako aj medzinárodným orgánom a medzinárodným organizáciám, ktoré sú podľa

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie podnetov alebo
sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv; ústav je povinný bezodkladne zabezpečiť ich odoslanie
bez toho, aby zisťoval odosielateľa.
Podľa § 65da ods. 3 písm. b) zákona č. 4/2001 Z.z., sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie,
ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti zboru, ktorých odstránenie alebo vybavenie sa

vykonáva iným spôsobom, najmä podaním žaloby, podaním reklamácie alebo žiadosti o mimosúdne
riešenie sporu, vykonaním inšpekcie, dozoru alebo dohľadu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú
vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej
povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe
zákona.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z., odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb v čase
určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v
trvaní dvoch hodín. Neuplatnené právo prijať návštevu blízkych osôb v čase určenom riaditeľom ústavu
alebo ním určeným príslušníkom zboru zaniká. V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť
náhradný termín vykonania návštevy.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 475/2005 Z.z., návšteva odsúdeného v ústave s minimálnym stupňom
stráženia a v ústave so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom,
návšteva odsúdeného zaradeného do ústavu s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla
bez priameho kontaktu. Riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva
odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu.

13. Žalobca ako osoba, vykonávajúca trest odňatia slobody, sa musí podrobiť takému spôsobu výkonu
trestu odňatia slobody v ústave, ktorý zodpovedá podmienkam, upraveným zákonom č. 475/2005 Z.z.,
tak, aby sa napĺňal účel výkonu tohto trestu. Napriek uvedenému, zo žiadneho ustanovenia zákona
nevyplýva, že by sa odsúdený vzhľadom na jeho pobyt v ústave na výkon trestu odňatia slobody nemal

možnosť ako fyzická osoba domáhať v konaní pred súdom ochrany svojich subjektívnych osobných
práv, ak tvrdí, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromie, a to k zásahu zo strany ústavu, v ktorom
je umiestnený. Zákon č. 475/2005 Z.z. upravuje podmienky obmedzení pri prijímaní návštev blízkych
osôb odsúdeným a pokiaľ žalobca tvrdí, že počas výkonu trestu žalovaní porušili v tejto oblasti jeho
základné práva a slobody, konkrétne právo na súkromie, ak voči nemu žalovaní postupovali tak, že

konali v rozpore s čl. 8 ods. 1 Dohovoru, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu a čl. 19ods. 2 Ústavy SR,
a súčasne spochybňuje uvedený zásah do jeho osobných práv aj z pohľadu jeho legality, legitimity a
proporcionality, vo vzťahu ku ktorým má záver zaujať súd, ide o súkromnoprávny nárok žalobcu, ktorý
je súd povinný prejednať. Uvedený zásah popisuje žalobca aj v rovine následkov, ktoré v jeho prípade
predstavujú pocity poníženia úzkosti a menejcennosti. Následne sa domáha náhrady za nemajetkovú

ujmu, ktorý posudzuje súd v zmysle §13 Občianskeho zákonníka.

14. Na uvedenom závere nič nemení to, že v zmysle §4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. je odsúdený
obmedzený najmä v práve na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu,
zachovaní listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej

voľby povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej povahy. V týchto právach bol odsúdený
obmedzený a je len úlohou súdu uzavrieť po vykonanom dokazovaní, či práva odsúdeného aj v tomto
rozsahu boli alebo neboli porušené, prípadne či vôbec išlo o neoprávnený zásah.

15. Nie je vylúčené, aby tým istým konaním (postupom žalovaných), došlo k porušeniu povinností,

vyplývajúcich zo zákona č. 457/2005 Z.z., a súčasne k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu v
zmysle §11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní
mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne
vzťahuje. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu, ale len skutkovým vymedzením v žalobe, musí
si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu

právnu normu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 M Cdo 16/2011 zo dňa 27.09.2012, sp.zn. 7
Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014).16. Žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia, že zásahom žalovaných bolo porušené jeho právo na
súkromie a ľudskú dôstojnosť, je žalobou podanou v zmysle §11 a nasl. Občianskeho zákonníka v
spojení s čl. 8 Dohovoru, na ktorý žalobca výslovne odkazuje. V dôsledku jeho tvrdení o porušení jeho

osobných práv sa súčasne domáha priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.300,- Eur. Ide
o žalobu o ochranu jeho subjektívnych práv s tým, že ako pôvodcu zásahu označuje ústav, v ktorom
vykonáva trest odňatia slobody a jeho riaditeľa. Na základe týchto nesporných skutočností, je potom
právny záver okresného súdu o tom, že ide o rozhodovací proces v zmysle zákona č. 475/2005 Z.z.,
ktorý patrí do právnej úpravy verejného práva, a súd nemá právomoc konať, nesprávny.

17. Rovnako za nesprávny považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o tom, že v zmysle §137
C.s.p. je neprípustný žalobný petit I.. Ustanovenie §137 C.s.p. obsahuje len demonštratívny výpočet
druhov žalôb, z čoho vyplýva, že prípustná je aj iná súkromnoprávna žaloba (neuvedená v §137 C.s.p.),
ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva. V prejednávanej veci žalobný petit
I. z hmotného práva vyplýva.

18.Spoukazomnavyššieuvedenézastavenímkonaniadošlozostranyokresnéhosúduknesprávnemu
procesnému postupu, ktorým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a uvedený nedostatok vzhľadom
na nesprávne právne závery okresného súdu, pre ktoré nedošlo k vykonaniu dokazovania v žiadnom

rozsahu, nemožno odstrániť v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd uznesenie
súdu prvej inštancie podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§396
ods. 3 C.s.p.).

19. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi žalobu, ktorou sa žalobca bez pochýb domáha ochrany
svojho subjektívneho práva, ak tvrdí, že žalovaní svojím konaním- postupom neoprávnene zasiahli
do jeho práva na súkromie a ľudskú dôstojnosť tým, že mu zamietli jeho žiadosť o návštevu zo dňa
16.07.2017, a teda neoprávnene zasiahli do jeho práv chránených Dohovorom (žalobný petit I.), na
základečohozároveňžiadaluloženiepovinnostiprežalovaných,abyupustiliodneoprávnenýchzásahov

do jeho základných práv (žalobný petit II.) a aby mu zaplatili náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.300,-
Eur (žalobný petit III.).

20. Odvolací súd záverom dodáva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti
je nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené,

ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil konania, ktoré žalobca
považoval za neoprávnený zásah do jeho chránených osobnostných práv. Obe zisťovania sú súčasťou
skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav
vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia a druhý je
nositeľomprávnejpovinnosti.Režimochranyosobnostijepostavenýnaprincípezodpovednostipôvodcu

zásahu za ujmu, spôsobenú na chránených osobnostných právach.
Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu
byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne
správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu
a jeho objektívna spôsobilosť negatívne zasiahnuť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi

neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv, však musí byť
príčinná súvislosť.
Ústava SR v čl. 19 ods.2 zaručuje ochranu súkromného a rodinného života len pred takým zasahovaním,
ktoré je neoprávnené. Pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá
základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného

základného práva a slobody, alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie
legitímneho cieľa (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 55/1998 zo dňa 18.10.2001).

21. Na základe vyššie uvedených záverov je preto zrejmé, že prejednávaný predmet konania nespadáva
do preskúmavacej právomoci prokuratúry tak, ako tvrdil okresný súd, opierajúc sa o verejnoprávnu

povahu sporu, ale do právomoci všeobecného súdu. Z logických dôvodov tak neprináleží ani prieskum
ústavným súdom, ako to pripustil okresný súd, pretože čl. 127 ods. 1 Ústavy SR zakotvuje princíp
subsidiarity, ktorý v spojení s čl. 53 ods. 1 zakladá podmienku, že ústavný súd môže konať o sťažnosti
a vecne sa ňou zaoberať len v prípade, ak sa sťažovateľ nemôže a v budúcnosti ani nebude môcťdomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje.

22. Na záver odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie uznesením č.k. 9C/50/2017-40 zo dňa
16.01.2018 priznal v prejednávanom konaní žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku v plnom
rozsahu. Žalobca v odvolacom konaní požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za
odvolanie. Keďže uvedené oslobodenie od poplatkovej povinnosti okresným súdom sa vzťahuje na celé
prejednávané konanie, tzn. aj na konanie odvolacie, odvolací súd osobitne o oslobodení žalobcu od

platenia súdneho poplatku za odvolanie nerozhodoval.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie

v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).