Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/92/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111219633
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111219633.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek

senátuJUDr.MartyŠašinkovejaJUDr.MonikyŠkolníkovejvprávnejvecižalobcu:K.I.,nar.XX.X.XXXX,
trvalý pobyt H. XXXX/X O., D.-I. K., štátny občan I., zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners
s.r.o., Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921
proti žalovanému: Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s.r.o., Tuhovská 29, Bratislava, IČO: 35
728 116, zastúpenému Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina
Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625 o zrušenie rozhodcovského rozsudku o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/83/2011-247 zo dňa 22.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/83/2011-247 zo dňa
22.10.2018 p o t v r d z u j e .

Súd priznáva žalobcovivočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavovýške100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zrušil v celom
rozsahu rozsudok vydaný S.. K. Š., advokátom zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou
leasingových spoločností Slovenskej republiky dňa 23.3.2011 sp. zn. RK/11/ALS/10 a výrokom II. priznal
žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to s poukazom na ustanovenia §

40 ods. 1, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoRK“) v znení účinnom v čase podania žaloby, § 8, § 12 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZoRK v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o ručení zo dňa 2.6.2011, § 73 ods. 1, § 45 ods. 1, ods. 2, ods.
3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.
4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 2, ods. 4, ods. 5 Občianskeho zákonníka, čl. 1, čl. 2 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu
dňa 17.6.2011 sa žalobca domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku pod sp.
zn. RK/11/ALS/10 vydaného dňa 23.3.2011 rozhodcom S.. K. Š., advokátom zapísaným v zozname
rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločnosti Slovenskej republiky v celom rozsahu z
dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú odôvodnil tým, že dňa 3.6.2008 uzatvorila spoločnosť
B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 v postavení dlžníka so spoločnosťou žalovaného v postavení veriteľa

úverovú zmluvu č. 652680-U (ďalej ako „úverová zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie
peňažnýchprostriedkovvovýške4.059.999,90Sk(134.767,307eura)nazabezpečenieprefinancovania
motorového vozidla značky Mercedes-Benz P. XX O., VIN: L., rok výroby: XXXX, pričom dlžník sa
zaviazal splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach určených v prehľade splátoktvoriacom prílohu č. 1 úverovej zmluvy, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky
úverového financovania spoločnosti žalovaného. Súčasne s uzatvorením úverovej zmluvy došlo medzi
zmluvnými stranami k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva a medzi spoločnosťou B.K.

s.r.o. a poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. k uzavretiu poistnej zmluvy. Dňa 2.6.2008
uzatvoril žalovaný so žalobcom zmluvu o ručení, predmetom ktorej bolo vyhlásenie žalobcu ako ručiteľa,
že uspokojí žalovaného, ak spoločnosť B.K. s.r.o. nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky, ktoré
vznikli alebo vzniknú na základe alebo v súvislosti s úverovou zmluvou vrátanej jej neskorších zmien
a dodatkov, pričom v bode 7 strany dojednali rozhodcovskú doložku. Rozhodcovským súdom pri

Asociácii leasingových spoločností SR (ďalej ako „rozhodcovský súd“) bola žalobcovi doručená žaloba
o zaplatenie 132.918,- eur s príslušenstvom, prostredníctvom ktorej sa žalovaný domáhal zaplatenia
uvedenej pohľadávky od žalobcu z dôvodu, že spoločnosť B.K. s.r.o. nedodržala platobnú disciplínu
dohodnutú v úverovej zmluve, v dôsledku čoho došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru, v
nadväznosti na čo sa žalovaný v zmysle zmluvy o ručení obrátil na žalobcu prostredníctvom žaloby
uplatnenej v zmysle rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o ručení. Žalobca v žalobnej odpovedi

adresovanej rozhodcovskému súdu poukázal na neplatnosť rozhodcovskej doložky s prihliadnutím na
§ 8 a § 17 ZoRK a § 263 Obchodného zákonníka z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania v prípade, ak právo voľby rozhodcu pripadá len jednej zmluvnej strane a tento
svoj názor oprel aj o rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.5.2008 sp. zn. 12Cmo 496/2008.
V ďalšom vyjadrení k žalobe v rámci rozhodcovského konania žalobca odmietol akúkoľvek pôsobnosť

rozhodcovského súdu, nakoľko ten nie je zapísaný medzi stále rozhodcovské súdy, pričom žalobca
poukazoval na judikatúru českých súdov s tým, že v rámci rozhodcovského konania v Slovenskej
republike môžu spory rozhodovať jedine rozhodcovia ustanovení „ad hoc“, ktorí sú viazaní výlučne ZoRK
a v zmysle § 51 ods. 3 ZoRK aj ustanoveniami všeobecného predpisu o konaní pred súdom alebo
stále rozhodcovské súdy, na ktoré sa vzťahujú osobitné povinnosti vyplývajúce zo ZoRK, napríklad

viesť zoznamy rozhodcov a rokovacie poriadky a zverejňovať ich v Obchodnom vestníku. Žalobca tiež
poukázal na ustanovenia § 6a a § 9 ods. 1 ZoRK s tým, že v uvedenom prípade možno hovoriť o
odôvodnenej obave z predpojatosti rozhodcu, nakoľko tu existuje preukázateľné prepojenie Asociácie
leasingových spoločností SR so žalovaným ako jedným z jej členov a teda možno predpokladať,
že Asociácia leasingových spoločností SR, podľa rokovacieho poriadku ktorej majú rozhodcovia

postupovať, bude mať záujem na vyriešení sporu v prospech jej člena. Žalobcovi bol dňa 23.5.2011
doručený rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK/11/ALS/10, pričom žalobca zotrval na tom, že predmetná
rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 7 zmluvy o ručení je absolútne neplatná a z toho dôvodu nie
je možné spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a rozhodnúť v rámci rozhodcovského konania
pred rozhodcom ustanoveným žalovaným zo zoznamu rozhodcov vedeným pri Asociácii leasingových

spoločností SR a podľa rokovacieho poriadku vypracovaného Asociáciou leasingových spoločností SR.
Rozhodcovský súd nie je stálym rozhodcovským súdom zapísaným v zozname stálych rozhodcovských
súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR a z toho dôvodu nie je oprávnený viesť zoznam
rozhodcov a vydávať rokovací poriadok.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s tým, že právomoc S.. K. Š. - rozhodcu bola daná v zmysle
čl. 7 príslušnej úverovej zmluvy, ako aj čl. 7 príslušnej zmluvy o ručení a poukázal na faktickú
nezáväznosť rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.5.2008 sp. zn. 12Cmo 496/2008, od
ktorého odvíjal svoju argumentáciu žalobca, v nadväznosti na čo žalovaný poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 2282/2008 a sp. zn. 23Cdo 5129/2007. Rovnako

žalovaný považoval za neprípustnú a nepreukázanú obavu z predpojatosti rozhodcu z dôvodu členstva
žalovaného v Asociácii leasingových spoločností SR a súčasne mal žalovaný za to, že formulovaním
rozhodcovskej doložky bola zaručená rovnosť účastníkov pri voľbe rozhodcu. Podľa žalovaného ZoRK v
jednotlivých ustanoveniach predvída možnosť dohody zmluvných strán ohľadom procesných pravidiel,
pričom žalovaný mal za to, že platná právna úprava v SR umožňuje, aby zmluvné strany poňali

do rozhodcovskej doložky dohodu o procesných pravidlách prípadného rozhodcovského konania,
nevynímajúc ani možnosť zaviazať rozhodcu ad hoc, aby v predvídanom rozhodcovskom konaní
postupoval v súlade s procesnými pravidlami iného stáleho rozhodcovského súdu, resp. v tomto prípade
Asociácie leasingových spoločností SR, doplnenými o príslušné ustanovenia všeobecného predpisu o
konaní pred súdmi.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom zo dňa 24.1.2017 pod č.k.
25Cb/83/2011-138 tak, že zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok a svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že v konaní pred rozhodcovským súdom nemal síce žalobca postavenie spotrebiteľa, ale rozhodcovskúdoložkuposúdilsúdprvejinštancieakoneplatnú,keďkvoľberozhodcudošlovrozpores§8ods.1ZoRK
len jednou zo strán, a to žalovaným, čo odporuje zásade rovnosti strán rozhodcovského konania. Ďalej
súd prvej inštancie dôvodil tým, že Asociácia leasingových spoločností SR nemá zapísaný rozhodcovský

súd v zozname stálych rozhodcovských súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR s tým, že
postup, v zmysle ktorého by rozhodcovská zmluva odkazovala na procesné pravidlá subjektu, ktorý nie
je rozhodcovským súdom a ktorého pravidlá právnická osoba ani nezverejňuje v obchodnom vestníku,
ZoRK nepredpokladá. Na odvolanie žalovaného rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
21.8.2018 (správne malo byť uvedené „zo dňa 21.6.2018“) pod č.k. 1Cob/235/2017-186 tak, že rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
pričom odvolací súd dospel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodnoprávnym
vzťahom odvodeným od povahy hlavného vzťahu veriteľa a dlžníka a ďalej odvolací súd uviedol, že súd
prvej inštancie nevyhodnotil odlišnosť slovenského a českého právneho poriadku vo vzťahu k úprave
rozhodcovského konania.

5. Súd prvej inštancie opätovne vec prejednal, pričom z rozhodcovského spisu zistil, že na základe
žaloby žalovaného zo dňa 1.6.2010 (v rozhodcovskom konaní v pozícii žalobcu) sa na rozhodcovskom
súde zriadenom pri Asociácii leasingových spoločností SR začalo a bolo vedené rozhodcovské
konanie proti žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v pozícii žalovaného) o zaplatenie 132.918,- eur s
príslušenstvom z dôvodu, že žalobca prevzal zmluvou o ručení zo dňa 2.6.2008 ručenie za záväzky

spoločnosti B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 (ďalej len „dlžník“) z úverovej zmluvy č. 652680-U zo dňa
3.6.2008 a z dôvodu omeškania dlžníka so splácaním splátok úveru pristúpil žalovaný k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru s tým, že na úhradu úveru vyzval žalovaný listom zo dňa 24.6.2009 žalobcu
titulom jeho ručenia za záväzky dlžníka. Na základe žiadosti Asociácie leasingových spoločností SR
zo dňa 23.6.2010 o prijatie funkcie rozhodcu, adresovanej S.. K. Š., advokátovi, oznámil tento listom

zo dňa 25.6.2010, že svoje ustanovenie do funkcie rozhodcu v danom spore prijíma. Rozhodcovským
rozsudkom sp. zn. RK/11/ALS/10 vydaným dňa 23.3.2011 rozhodcom S.. K. Š. bola žalobcovi
uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 132.918,- eur spolu s príslušenstvom, pričom
rozhodcovský rozsudok bol doručený žalovanému (v rozhodcovskom konaní v pozícii žalobcu) dňa
3.6.2011 a žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v pozícii žalovaného) dňa 23.5.2011. Súd prvej inštancie

ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dňa 3.6.2009 (správne malo byť uvedené „dňa
3.6.2008“) spoločnosť B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli úverovú
zmluvu č. 652680-U, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky vo
výške 4.059.999,90 Sk a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi poskytnutý úver a zaplatiť úroky vo výške
9,85%, pričom išlo o účelovo viazaný úver na prefinancovanie vozidla typu Mercedes-Benz P. XX O..

Zmluvou o ručení uzavretou medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako ručiteľom dňa 2.6.2008
vyhlásil žalobca ako ručiteľ, že uspokojí žalovaného, ak dlžník nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky
z úverovej zmluvy a v bode 7.1 si strany dojednali, že všetky spory, ktoré vzniknú v súvislosti s touto
zmluvou o ručení, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo jej zrušenie, budú rozhodované podľa
platného práva Slovenskej republiky v rozhodcovskom konaní, a to rozhodcom vybraným zo zoznamu

rozhodcov vedeného pri Asociácii leasingových spoločností SR. Zmluvné strany sa dohodli, že týmto
rozhodcom bude rozhodca, ktorý je ku dňu podpísania tejto zmluvy o ručení zapísaný v zozname
rozhodcov vedenom pri Asociácii leasingových spoločností SR a ktorého vo veci rozhodnutia sporu
osloví žalobca. Svojím podpisom na tejto zmluve o ručení obe strany vyjadrili súhlas s takýmto výberom
rozhodcu zo zoznamu rozhodcov a súčasne potvrdili, že sa so zoznamom rozhodcov platným ku

dňu podpísania zmluvy o ručení oboznámili. Strany sa dohodli, že v rozhodcovskom konaní sa bude
postupovať podľa procesných zásad rozhodcovského konania vypracovaných Asociáciou leasingových
spoločností SR; rozhodcovský rozsudok bude pre obe strany záväzný a konečný a podrobia sa jeho
výkonu, ako aj výkonu jednotlivých uznesení a rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní; o
námietke voči rozhodcovi rozhoduje generálny tajomník Asociácie leasingových spoločností SR, ktorý

na rozhodovanie môže prizvať ako prísediacich rozhodcov zapísaných do zoznamu rozhodcov vedenom
pri Asociácii leasingových spoločností SR.

6. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica odd. Sro vložka č. 9305/S súd prvej
inštancie zistil, že od vzniku spoločnosti až doposiaľ je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti

B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003, ktorá vznikla dňa 12.6.2004, J. D., Q.. R. XXXX/X W. I..

7. Žalobca zotrval na doterajších tvrdeniach o neplatnom dojednaní rozhodcovskej doložky s ohľadom
na porušenie zásady rovnosti postavenia strán rozhodcovského konania s tým, že právny záver obochsúdov vo vzťahu k otázke postavenia žalobcu ako spotrebiteľa považoval žalobca za nesprávny a
odporujúci nielen platným právnym normám, ale tiež judikatúre Súdneho dvora, pričom nerešpektovanie
riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátnym súdom môže viesť až k zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú jednotlivcovi (porov. C-168/15), v nadväznosti na čo žalobca poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora C-74/15, C-110/14 a C-534/15. Ďalej je podľa žalobcu potrebné aplikovať ustanovenie
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti žalobca poukázal na konštantnú judikatúru
(uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.10.2016 pod sp. zn. 21CoE/216/2016, uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 17.12.2015 pod sp. zn. 16CoE/135/2015) v súvislosti s tým, že

už skôr žalobca v konaní namietal, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, pričom túto
skutočnosť žalovaný, ktorého v predmetnej otázke zaťažuje dôkazné bremeno, vôbec nespochybnil.
Žalobca tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-168/05. Podľa žalobcu je rozhodcovská doložka
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorej platnosť je súd povinný posúdiť kedykoľvek počas konania,
keď žalobca má vo vzťahu založenom zmluvou o ručení postavenie spotrebiteľa odkazom na judikatúru
Súdneho dvora ESD, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Ndc/10/2016, uverejnené pod R 18/2017.

Žalovaný zotrval na dôvodoch, pre ktoré navrhoval žalobu zamietnuť, poukázal na odlišnosť českej
a slovenskej právnej úpravy rozhodcovského konania a súčasne uviedol, že ručiteľ nemá postavenie
spotrebiteľa, ak zabezpečuje hlavný obchodnoprávny záväzok.

8. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že strany neurobili sporným uzatvorenie

úverovej zmluvy a zmluvy o ručení, pričom z výpisu z obchodného registra súd prvej inštancie zistil,
že od vzniku až do momentu rozhodnutia súdu prvej inštancie bol jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti B.K. s.r.o. výlučne p. J. D. a žalobca nikdy nemal v spoločnosti majetkovú účasť a
nevykonával v spoločnosti funkciu štatutárneho zástupcu, teda žiadnym spôsobom sa nepodieľal na
obchodnom vedení spoločnosti. Uznesením zo dňa 19.11.2015 v konaní o predbežnej otázke vo veci

C-74/15 rozhodol Súdny dvor EÚ tak, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach (zneužívajúcich klauzulách) v spotrebiteľských zmluvách
musí byť vyložený v tom zmysle, že táto smernica sa môže vzťahovať na zmluvu o ručení alebo o
zabezpečovacom prevode práva uzatvorenú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou za účelom
zabezpečenia záväzkov dojednaných obchodnou spoločnosťou voči tejto úverovej inštitúcii v rámci

úverovej zmluvy, ak táto fyzická osoba konala za účelom, ktorý nespadá do rámca jej profesnej činnosti
a nemá funkčnú väzbu s touto spoločnosťou. Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či fyzickú
osobu, ktorá poskytla zabezpečenie za záväzky obchodnej spoločnosti prevzaté úverovou zmluvou u
bankovej inštitúcie, je možné považovať za spotrebiteľa v zmysle čl. 2 písm. b) smernice 93/13, je
potrebné uviesť, že takáto zmluva o ručení alebo o zabezpečovacom prevode práva, hoci môže byť

kvalifikovaná vo vzťahu k svojmu predmetu ako akcesorická zmluva vo vzťahu k hlavnej zmluve, z
ktorej vzniká zabezpečovaný záväzok, sa javí z hľadiska zmluvných strán ako zmluva odlišujúca sa od
hlavnej zmluvy. Sú to teda strany zmluvy o ručení alebo o zabezpečovacom prevode práva, u ktorých
má byť posudzované, v akom postavení konali. V tomto ohľade pripomenul Súdny dvor, že pojem
spotrebiteľ v zmysle čl. 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu (rozsudok P., C-110/14, bod

21) a musí byť posudzovaný z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či zmluvný vzťah
v prejednávanom prípade spadá mimo rámec činnosti pri výkone určitej profesie. Rovnaký výklad čl. 1
ods. 1 a čl. 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS, ako ho podal Súdny dvor vo veci C-74/15, podal Súdny
dvor aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 14.9.2016 vo veci C-534/15, podľa ktorého čl. 1 ods. 1 a čl. 2 písm.
b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvu o založení nehnuteľnosti
uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou s cieľom zaručiť sa za záväzky obchodnej
spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej úverovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, pokiaľ
tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie a
nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu. Za funkčný

vzťah s obchodnou spoločnosťou považuje Súdny dvor taký vzťah, keď subjekt má majetkovú účasť
na spoločnosti alebo je jej štatutárnym orgánom, resp. ak mal nie zanedbateľnú možnosť rozhodovať
o obchodnom vedení spoločnosti.

9. Súd prvej inštancie poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-416/2010, podľa ktorého

záväznosť výkladu práva Únie poskytnutého Súdnym dvorom zakladá povinnosť vnútroštátnemu súdu
odmietnuť posúdenie súdu vyššieho stupňa (vrátane ústavného), ak sa v súvislosti s týmto výkladom
domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom EÚ. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť
eurokonformného výkladu sa týka všetkých pravidiel vnútroštátneho práva (rozsudok Súdneho dvoraz 15.1.2014, C-176/12). Zo zásady nepriameho účinku vyplýva aj povinnosť vnútroštátnych súdov
zmeniť ustálenú judikatúru, ak vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľom
smernice. Vnútroštátny súd nemôže platne dospieť k záveru, že dotknuté vnútroštátne ustanovenie

nie je možné vyložiť v súlade s únijným právom len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo predtým
konštantne vykladané v rozpore s únijným právom, a to aj v prípade, ak tak bolo vykladané súdom v
poslednom stupni (rozsudok Súdneho dvora vo veci DI, bod 34 a rozsudok Súdneho dvora z 8.11.2016,
C-554/14). V prejednávanej veci podľa súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu zabezpečil
žalobca záväzok spoločnosti B.K. s.r.o. zo zmluvy o úvere svojím ručením a teda prevzal ručenie za

záväzok obchodnej spoločnosti založený úverovou zmluvou uzatvorenou so žalovaným poskytujúcim
úvery, pričom žalobca nebol nikdy štatutárnym orgánom spoločnosti, ani spoločníkom spoločnosti B.K.
s.r.o., teda nemal majetkovú účasť na obchodnej spoločnosti a ani sa žiadnym spôsobom nepodieľal
na jej vedení a prevzatie ručenia za záväzky obchodnej spoločnosti nerealizoval v rámci svojej
podnikateľskej alebo profesijnej činnosti, v dôsledku čoho ide v tomto prípade o skutkovo a právne
analogickú vec, akú posudzoval Súdny dvor vo veciach C-74/15 a C-534/15 a na vec prejednávanú

v tomto konaní je podľa názoru súdu prvej inštancie potrebné vztiahnuť závery, ku ktorým Súdny
dvor dospel v označených konaniach, t.j. že na zmluvu o ručení uzatvorenú žalobcom je potrebné
aplikovať smernicu Rady 93/13/EHS, z čoho vyplýva, že žalobca má postavenie spotrebiteľa. V ďalšom
sa teda súd prvej inštancie zaoberal námietkami žalobcu vychádzajúcimi z povahy spotrebiteľských
zmlúv podľa § 52 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o ručení,

pričom posúdiac obsah rozhodcovskej doložky dohodnutej stranami v bode 7 zmluvy o ručení dospel
súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je
absolútne neplatná, pretože vyžadovala od žalobcu ako spotrebiteľa, aby všetky spory súvisiace so
zmluvou o ručení boli rozhodované výlučne v rozhodcovskom konaní. Túto rozhodcovskú doložku by

podľasúduprvejinštanciebolopotrebnépovažovaťzaneprijateľnúzmluvnúpodmienkuapretoneplatnú
aj v prípade, ak by bola medzi stranami dojednaná individuálne, čo však nie je tento prípad, keďže v
konaní nebola žalovaným tvrdená a ani preukázaná individuálnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy
obsiahnutej v zmluve o ručení, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013 pod sp. zn. 6MCdo/9/2012. Vychádzajúc z

rozsudku Súdneho dvora zo dňa 26.10.2006 vo veci C-168/05 posudzoval súd prvej inštancie platnosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o ručení, aj keď sa jej žalobca dovolával až v rámci
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku s tým, že napokon aj judikatúra odvolacích, ako aj
dovolacieho súdu je konštantná v tom, že je možné a nutné platnosť rozhodcovskej zmluvy posudzovať
aj v rámci exekučného konania, v ktorom je podkladom pre exekúciu rozhodcovský rozsudok. Na

základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zrušil rozsudok rozhodcovského súdu, pričom
sa už z dôvodu hospodárnosti nezaoberal ďalšou námietkou žalobcu spočívajúcou v porušení rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v
súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol
vo veci v celom rozsahu úspešný a z toho dôvodu mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu 100%.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP a navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaný
v odvolaní namietal, že vo vzťahu k tomuto konaniu sa právnym posúdením postavenia žalobcu ako
spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu so žalovaným v zmysle zmluvy o ručení už zaoberal Krajský súd
v Bratislave na základe odvolania žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 24.1.2017
č.k. 25Cb/83/2011-138, ktorý uznesením zo dňa 21.6.2018 č.k. 1Cob/235/2017-186 zrušil predmetný

rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
pričom v bode 9 odôvodnenia vyslovil právny názor, v zmysle ktorého sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, podľa ktorého je v danom prípade záväzok medzi veriteľom a dlžníkom obchodno-
právnym vzťahom, z čoho je zrejmé, že aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodno-právnym
vzťahom, a teda žalobca nemá postavenie spotrebiteľa. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný

v odvolaní poukázal na ustanovenie § 391 ods. 2 CSP s tým, že s poukazom na princíp právnej
istoty sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nemusí uplatniť iba vo výnimočných
prípadoch, ktoré podľa odbornej literatúry a ustálenej praxe predstavujú nasledovné situácie: zmena
skutkových zistení, z ktorých pôvodne vychádzal odvolací súd a z toho vyplývajúca potreba aplikácieinej právnej normy; zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia; podstatná zmena
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít po rozhodnutí odvolacieho súdu. Podľa žalovaného
ani jedna z vyššie špecifikovaných skutočností odôvodňujúcich výnimočný odklon súdu prvej inštancie

od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu nenastala, ale súd prvej inštancie sa po zmene
zákonného sudcu len stotožnil s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľskej povahe zmluvy
o ručení, ktorú žalobca v konaní uplatňoval už pred vydaním rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
24.1.2017 č.k. 25Cb/83/2011-138, v dôsledku čoho má žalovaný za to, že súd prvej inštancie sa v
zjavnom rozpore s § 391 CSP odchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, čím je daný

odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie navyše v
odôvodnení napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal so svojím diametrálne odlišným
odklonom od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal
skutočnosť, že v zmysle podanej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z
dôvodov zodpovedajúcich § 40 ods. 1 písm. f) a g) ZoRK s tým, že v rámci podanej žaloby a v
zákonnej prekluzívnej lehote stanovenej v § 41 ZoRK žalobca nenapadol predmetný rozhodcovský

rozsudok z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. j), teda že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, pričom k rozšíreniu uplatňovaných dôvodov
neplatnosti rozhodcovského rozsudku o dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK došlo až na pojednávaní
vo veci samej dňa 24.1.2017, t.j. celkom zjavne po uplynutí zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty
a skutočnosť, že by žalobca sám seba považoval v zmluvnom vzťahu so žalovaným za spotrebiteľa,

žalobca nenamietal ani v samotnom rozhodcovskom konaní. Námietku zákonnej koncentrácie dôvodov
pre zrušenie rozhodcovského rozsudku vo vzťahu k rozšíreniu zákonných dôvodov pre jeho zrušenie
z hľadiska zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty žalovaný uplatnil tak v rámci pojednávania dňa
24.1.2017, ako aj v rámci pojednávania dňa 22.10.2018, avšak napriek tomu sa súd prvej inštancie s
uplatnenou námietkou v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal, čo zakladá odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 15.2.2019, v
ktoromvovzťahuktvrdeniamžalovanéhotýkajúcimsaviazanostisúduprvejinštancieprávnymnázorom
odvolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení poukázal na skutočnosť,

že nerešpektovanie riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátnym súdom môže viesť
až k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi (C-168/15). Rovnako žalobca považuje
za nepravdivé tvrdenie žalovaného, že odvolací súd sa zaoberal právnym posúdením postavenia
žalobcu ako spotrebiteľa pri uzatvorení zmluvy o ručení aj vzhľadom na oboznámenie sa s obsahom
rozhodnutíSúdnehodvora,nakoľkovodôvodnenísvojhorozhodnutiaodvolacísúdibasuchokonštatuje,

že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodno-právnym vzťahom, a teda žalobca nemá
postavenie spotrebiteľa, pričom však ani jednou vetou sa nevyjadruje k žalobcom zdôrazňovanej
judikatúre Súdneho dvora. Princíp rešpektovania ustálenej judikatúry Súdneho dvora má jednoznačne
prednosť pred princípom viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu a preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď na predmetnú vec aplikoval relevantnú judikatúru Súdneho dvora, a to napriek

právnemu názoru vyjadrenému v rozhodnutí odvolacieho súdu. Žalobca považuje za nepravdivé aj
tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so svojím
odklonom od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu a v tejto súvislosti žalobca poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa
žalobcom uplatňovaných dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobca v predmetnom

vyjadrení k odvolaniu namietal pravdivosť týchto tvrdení žalovaného, nakoľko žalobca nenapadol
rozhodcovský rozsudok zo žiadneho zo žalovaným uvádzaných dôvodov, ale urobil tak z dôvodu
neplatnosti rozhodcovskej doložky, t.j. z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK účinného v čase
podania žaloby. Žalobca ani neskôr nezmenil uvedený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku, ani ho
nerozšíril o iný dôvod, ako to uvádza žalovaný, pričom žaloba bola z uvedeného dôvodu podaná včas.

Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal práve zo žalobcom uplatneného dôvodu zrušenia
rozhodcovského rozsudku, teda z neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čo vyplýva z bodu 25 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Ďalej žalobca upozornil, že dôvod, na základe ktorého bola rozhodcovská
zmluva posúdená ako neplatná, je dôvodom, ktorý spôsobuje absolútnu neplatnosť a na absolútnu
neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného

súdu SR zo dňa 22.6.2017 č.k. II.ÚS 796/2016-65 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012
sp. zn. 5Cdo/208/2010, ktoré potvrdzujú, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď po tom, čo
žalobca vo svojej žalobe poprel platnosť rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovskú zmluvu preskúmal a (aj) z
úradnej povinnosti prihliadol na jej absolútnu neplatnosť. S poukazom na vyššie uvedené podľa žalobcuodvolanie žalovaného nie je dôvodné a preto žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

12. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v odvolacej replike zo dňa 27.3.2019 uviedol,
že princíp viazanosti súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu je explicitne vyjadrený
v § 391 ods. 2 CSP, pričom rešpektovanie tohto ustanovenia úzko súvisí s princípom právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorého obsahovým komponentom je veľmi zjednodušene
povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu,

pričom v danom prípade nedošlo k zmene skutkového stavu a ani k zmene právneho stavu, keďže
odvolaciemu súdu bola v čase jeho rozhodovania známa judikatúra v obdobných veciach, a to
nielen v zmysle právnej zásady iura novit curia, ale najmä s ohľadom na argumentáciu právneho
zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 24.1.2017. Na základe uvedeného považuje žalovaný tvrdenie
žalobcu o nepravdivosti uvedenej argumentácie žalovaného za účelové a absolútne irelevantné. K
rozšíreniu dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty žalovaný

vpredmetnomvyjadreníuviedol,žežalobcasícevrámcipetitužalobyuvádzazákonnýdôvodneplatnosti
rozhodcovskej zmluvy podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK, avšak v rámci odôvodnenia žaloby nie je
zmienka o tom, že by neplatnosť rozhodcovskej zmluvy mala svoj dôvod v postavení žalobcu ako
spotrebiteľa s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r) a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, a tieto dôvody
žalobca prvýkrát použil až na pojednávaní vo veci samej. Pre prípad neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z

dôvodu právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka zákonodarca upravil
samostatný zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK účinného
v čase podania žaloby, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že pod zákonný dôvod podľa § 40 ods. 1
písm. c) ZoRK nemožno subsumovať prípady neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu porušenia
všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa a zhojiť tak takýmto postupom opomenutie

uplatnenia zákonného dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK v prekluzívnej lehote na podanie žaloby.

13. Žalobca sa nevyjadril k odvolacej replike žalovaného, ktorá bola súdom prvej inštancie doručená
právnemu zástupcovi žalobcu na vyjadrenie dňa 8.4.2019.

14. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 v spojení s § 470 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Podľa čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

18. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

19. Podľa čl. 3 ods. 1 Základných princípov CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

20. Podľa čl. 3 ods. 2 Základných princípov CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v
jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona
proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.21. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnosť v čase podania
predmetnej žaloby na súd (ďalej len „ZoRK“) účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou
podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9

vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,

za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

22. Podľa § 41 ods. 1 ZoRK žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý

podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o
opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

23. Podľa § 43 ods. 1 ZoRK ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a

c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe.

24. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje

vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil
správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie
spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil, a
to aj s poukazom na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným
skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred
súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací
súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.

25. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 20.6.2011 sa
žalobca z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp.
zn. RK/11/ALS/10 vydaného dňa 23.3.2011 rozhodcom S.. K. Š., advokát, so sídlom AK, Vajnorská 98/
D, 831 04 Bratislava, zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností

Slovenskej republiky v celom rozsahu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve
o ručení uzavretej dňa 2.6.2008 medzi žalobcom ako ručiteľom a žalovaným ako veriteľom, ktorou
žalobca prevzal na seba záväzok uspokojiť veriteľa, ak dlžník - obchodná spoločnosť B.K. s.r.o.
Rimavská Sobota, IČO: 36 627 003 nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky vyplývajúce z úverovej
zmluvy č. 652680-U uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol

žalobcovi doručený dňa 23.5.2011.

26. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP na zdôraznenie
správnostinapadnutéhorozhodnutiavovzťahukodvolacejargumentáciižalovaného,ktorounamieta,žežalobca uplatnil dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK po uplynutí
prekluzívnej lehoty uvedením skutočností zodpovedajúcich tomuto zákonnému dôvodu prvýkrát až na
pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 24.1.2017, odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť skutočnosť, že žalobcom v žalobe uplatnený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK, t.j. „jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy“, zostal dôvodom, na ktorom žalobca zotrvával v priebehu celého konania, pričom
aj skutočnosti uvádzané žalobcom na pojednávaní konanom dňa 24.1.2017 zodpovedajú dôvodu podľa
§ 40 ods. 1 písm. c) ZoRK, keďže žalobca nimi namietal neplatnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy z

dôvodu jej rozporu s právnou úpravou na ochranu práv spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
žalobca včas v rámci zákonom stanovenej lehoty 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku
žalobcovipodalnasúdžalobuozrušenierozhodcovskéhorozsudkuzdôvoduneplatnostirozhodcovskej
doložky/zmluvy podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK, pričom rozšírenie argumentácie žalobcu vo vzťahu
k dôvodom neplatnosti rozhodcovskej doložky/zmluvy v priebehu konania nemožno kvalifikovať ako
neuplatnenie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom

žalovaného spočívajúcom v tvrdení, že žalobca uplatnením argumentácie právnymi predpismi na
ochranu práv spotrebiteľa a s tým súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie uplatnil dôvod
zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK a v tejto súvislosti odvolací súd
zastáva názor, že aj táto argumentácia žalobcu sa týkala popierania platnosti rozhodcovskej doložky/
zmluvy zo strany žalobcu ako účastníka rozhodcovského konania a teda smerovala k dôvodu zrušenia

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK, pričom žalobca predložením žalobnej
odpovede adresovanej rozhodcovskému súdu preukázal, že neplatnosť rozhodcovskej doložky namietal
aj v konaní pred rozhodcovským súdom. Súčasne odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že dôvod
zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) ZoRK sa týka prípadov, keď
pri rozhodovaní rozhodcovského súdu boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu

práv spotrebiteľa, a nie prípadov neplatnosti rozhodcovskej doložky/zmluvy a na to nadväzujúcim
nedostatkom právomoci rozhodcovského súdu spor prejednať a rozhodnúť.

27. Súd prvej inštancie neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky vyvodil zo skutočnosti, že
rozhodcovskádoložkanebolasospotrebiteľomindividuálnedojednanáanútispotrebiteľaneodvolateľne

sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, pričom vo vzťahu ku skutočnosti, že neplatnosť rozhodcovskej
doložky z pohľadu spotrebiteľského práva nebola žalobcom namietaná v rámci rozhodcovského
konania, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 26.10.2006,
C-168/05, v zmysle ktorého smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z
dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával tejto neplatnosti
nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci žaloby o zrušenie. V tejto súvislosti odvolací
súd s poukazom na prevládajúci právny názor vyslovený v ustálenej judikatúre súdov navyše uvádza, že
o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi

rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo
nazákladežalobypodanejdodávateľom,spotrebiteľbybolnútenýpodrobiťsarozhodcovskémukonaniu
alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom

súde. Názor o ochrane práv spotrebiteľa ako slabšej strany bol opakovane vyslovený aj v judikatúre
Najvyššieho súdu SR (napr. 6 M Cdo 9/2012, 5 Cdo 61/2012, 5 Cdo 232/2012, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo
217/2012, 6 Cdo 1/2012), pričom konštantná judikatúra súdov zaujala prevládajúci názor o prípustnosti
a dôvodnosti prieskumu rozhodcovskej zmluvy aj z hľadiska neprijateľných zmluvných dojednaní (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka). V nadväznosti na vyššie uvedené je tiež namieste uviesť, že aj pri

skúmanívykonateľnostiexekučnéhotitulusasúdzaoberátým,čiideorozhodnutie,ktorémožnovykonať
podľa Exekučného poriadku, či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej, ako aj po materiálnej stránke;
ideohmotnoprávnepredpokladyexekúcie,kuktorýmsúdprihliadazúradnejpovinnosti.Súčasťoutýchto
predpokladovtiežje,žeexekučnýtitulbolvydanýorgánomvybavenýmprávomocounavydanietakéhoto
rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie
je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV. ÚS 78/2011 zo
17.3.2011).28. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa tvrdenia, že súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v uznesení
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.6.2018 pod č.k. 1Cob/235/2017-186, odvolací súd poukazuje

v prvom rade na skutočnosť, že primárnym dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
24.1.2017 pod č.k. 25Cb/83/2011-138 bolo nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami
potrebnými pre rozhodnutie súdom prvej inštancie, pričom stotožnenie sa odvolacieho súdu s názorom
súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, vychádzalo výlučne z posúdenia
právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom ako obchodno-právneho vzťahu bez samostatného

posudzovania predmetnej zmluvy o ručení s ohľadom na zisťovanie charakteru prepojenosti žalobcu
ako ručiteľa s obchodnou spoločnosťou, za ktorú prevzal záväzok vyplývajúci z ručenia, pričom tieto
okolnosti neboli v tom čase ešte ani predmetom preskúmavania súdom prvej inštancie, ktorému práve
odvolací súd vytýkal nedostatočné zistenie skutočností potrebných pre rozhodnutie. V neposlednom
rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku svoj odklon
od vyššie uvedeného predbežného právneho záveru odvolacieho súdu náležitým spôsobom odôvodnil

poukázaním na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k viazanosti vnútroštátnych súdov
právnymi závermi a výkladom práva Európskej únie vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, pričom v tejto súvislosti odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie za súladný so zásadami
vyplývajúcimi z čl. 2 ods. 2 a čl. 3 ods. 1, ods. 2 Základných princípov CSP. Vzhľadom na vyššie uvedené
nemožno odklon súdu prvej inštancie od žalovaným v odvolacích dôvodoch prezentovaného právneho

názoru odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 21.6.2018 pod č.k. 1Cob/235/2017-186 hodnotiť ako
svojvoľnýavdanomprípadeneopodstatnený.Vovzťahukmeritórnemuposúdeniupredmetnéhosporuv
nadväznosti na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré neboli v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie a ani v rámci odvolacieho konania žalovaným rozporované a v zmysle ktorých žalobca nebol
nikdy štatutárnym orgánom a ani spoločníkom obchodnej spoločnosti B.K. s.r.o. Rimavská Sobota, IČO:

36627003,nemalmajetkovúúčasťvtejtoobchodnejspoločnostiaanisažiadnymspôsobomnepodieľal
najejobchodnomvedeníaprevzatieručeniazazáväzkytejtoobchodnejspoločnostinerealizovalvrámci
svojej podnikateľskej alebo profesijnej činnosti, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že postavenie
žalobcuztitulupredmetnejzmluvyoručenízodpovedádefiníciispotrebiteľavzmyslejudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie k danej otázke, od ktorej súd prvej inštancie svoje právne posúdenie v danej

veci odvíjal a následne predmet sporu skutkovo a právne správne posúdil podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa.

29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných
ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho

dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

30. Pre úplnosť odvolací súd považuje za nevyhnutné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na
skutočnosť, že v danom prípade bol predmetný rozhodcovský rozsudok zrušený predmetným odvolaním

žalovaného dotknutým rozsudkom súdu prvej inštancie z dôvodu zodpovedajúceho ustanoveniu §
40 ods. 1 písm. c) ZoRK, v dôsledku čoho bude v ďalšom potrebné zo strany súdu prvej inštancie
postupovať v súlade s dikciou ustanovenia § 43 ods. 1 ZoRK.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalobca v odvolacom konaní plne úspešný.

32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).