Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. máj 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201463
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8120201463.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: A. P.,

Z.. XX.XX.XXXX, B. O. XXX, XXX XX O. právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, IČO:
31954448, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: Poštová banka,
a.s., IČO: 31340890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., IČO: 47232471, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava o
vydanie bezdôvodného obohatenia 463,76 € s prísl.+o určenie neprijat.zm.podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a.
Ia) V tejto časti konania je žalobkyňa p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu

100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

II. U r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX I. L. XX.XX.XXXX

v časti 2. Zmluva o úvere, bod 2 v znení: „Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia Všeobecnými
obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička -
šikovná rezerva, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením o RPMN, Oznámením o úrokových sadzbách

ainformáciamiopoistenípodľazákonač.186/2009Z.z..Klientsvojímpodpisompotvrdzuje,žebolsnimi
oboznámený a súhlasí s nimi. Klient vyhlasuje, že sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami
úveru uvedenými vo Formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička
(Formulár), ktorý je dostupný na Obchodnom mieste Banky.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.

-včasti2.Zmluvaoúvere,bod5.,vznení:„Zmluvnéstranysadohodli,žeakékoľvekspory,ktorévzniknú

z tejto ZoÚ, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných obchodných podmienok.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.

- uvedená v článku 5. Obchodných podmienok - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a
zabezpečenie,bod5.6,vznení:„PlatbyodKlientasavočipohľadávkeBankyzapočítavajúbezohľaduna

to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2)
úrok z omeškania (3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči
Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á.
IIa) V tejto časti konania je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1.

inštancie o výške týchto trov. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou došlou súdu dňa 30.01.2020 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 463,76 € a určenia neprijateľnosti 3 zmluvných podmienok. Žalobca v žalobe uviedol:

1.1. So žalovanou som uzatvorila dňa 16.11.2011 Zmluvu o úvere dostupná pôžička, Č.. XXXXXXXXXX
(ďalej len „Zmluva“). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 3.500,-- eur, s mesačnou
splátkou 123,29 eura (s poplatkom za poistenie), ročnou úrokovou sadzbou 19,50 %, RPMN 21,34 %
a s priemernou RPMN 20,37 %. Na predmetný úver som zaplatila celkovo 3.963,76 eura. Jedná sa
o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú som uzatvorila ako spotrebiteľka so žalovanou, dodávateľom finančnej
služby. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí obsahovať náležitosti podľa 9 ods. 2/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného
a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len ZoSÚ).
Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať:
- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§

9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ),
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ).

Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L.T. XX.XX.XXXX neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
f/a j/ ZoSÚ. Zmluva o úvere, Č.. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX neobsahuje správny údaj o výške
RPMN,ktorýjevzmluveuvedenývovýške21,34%.HodnotaRPMNsavypočítavazovzorcanavýpočet
RPMN. Správna výška RPMN podľa internetovej kalkulačky vychádza 23,73 %.
Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.
V zmluve o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX je tiež uvedená nesprávne celková výška

nákladov 1.283,32 eura. Celková výška nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ
na úver skutočne zaplatiť (výška mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje v danom prípade
sumu 4.931,60 eura (123,29 eura x 40) a výškou poskytnutého úveru (3.500,-- eur). Skutočná celková
výška nákladov je preto správne 1.431,60 eura (4.931,60 eura - 3.500,-- eur = 1.431,60 eura).
Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.
Bezdôvodné obohatenie žalujem vo výške rozdielu medzi mojimi platbami, t.j. 3.963,76 eura a výškou
úveru 3.500,-- eur, teda 463,76 eura.
Ja som sa o tom, že sa žalovaná na môj úkor bezdôvodne obohatila dozvedela od združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, o čom prehlásenie, zo dňa 22.1.2020, predkladám.

Podľa § 53 ods. 1 OZ „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“

Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti
2. Zmluva o úvere, bod 2., v znení:
„Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými
podmienkami pre úver - dostupná pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, Sadzobníkom poplatkov,
Oboznámením o RPMN, Oznámením o úrokových sadzbách a informáciami o poistení podľa zákona

č. 186/2009 Z.z.. Klient svojím podpisom potvrdzuje, že bol s nimi oboznámený a súhlasí s nimi. Klient
vyhlasuje, že sa pred uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami úveru uvedenými vo Formulári pre
štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička /Formulár/, ktorý je dostupný na
Obchodnom mieste Banky.“
Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, v časti

2. Zmluva o úvere, bod 5., v znení:„Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II.
Časti Všeobecných obchodných podmienok.“

K neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky dospel aj Okresný súd Prešov rozsudkom, sp. zn.
24C/182/2015, zo dňa 21.2.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.
19Co/88/2018, zo dňa 4.10.2018.
Zmluva o úvere, č. XXXXXXXXXX, I. L. XX.XX.XXXX obsahuje ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku,
v článku 5. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení:

„Platby od Klienta sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba
poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka (2) úrok z omeškania (3) úrok z
úveru (4) splátka istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči Klientovi sa platby Klienta
započítavajú najskôr na pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril nasledujúco:

2.1.PodľanázoružalobcuvZmluveoúvereabsentujeuvedeniekonkrétnejdobytrvaniaZmluvyoúvere.
Žalobca chce súdu tvrdiť, že nevedel, dokedy bude musieť dlh splácať. Zmluva o úvere jasne obsahuje
dva základné údaje, a to počet mesačných splátok v bode 2.1 Zmluvy o úvere, a to 40 mesiacov a termín
konečnej splatnosti úveru dňa 15.3.2015. Doba splácania úveru bola dohodnutá na 40 mesačných
splátok s rovnakým dátumom splatnosti. Počet splátok a doba trvania Zmluvy o úvere je v danom

skutkovom prípade totožným údajom, čo si žalobca ako priemerne uvedomelý spotrebiteľ musel vedieť
uvedomiť a vyhodnotiť.
Žalobca a žalovaný sa v Zmluve o úvere dohodil že žalobca bude splácať úver vo forme pravidelných
mesačných splátok vždy k 15. dňu v mesiaci, a to v počte 40 splátok. Žalobca mal úver splácať formou
splátok vo výške 123,29 EUR. Zmluva o úvere obsahuje údaj o RPMN banky, a to vo výške 21,34 %.

Podľa Žalobcu však nebola uvedená správne, nakoľko mu nezáväzná internetová kalkulačka vypočítala
RPMN vo výške 23.73%. Tieto kalkulačky sú však len informatívnym a nezáväzným prostriedkom,
ktorých závery nie je možné považovať za hodnoverné a aplikovať na dané súdne konanie. Internetové
kalkulačky neposkytujú úplné a presné výpočty sú orientačným nástrojom, ktorý informatívne počíta
RPMN, no nemožno na ne hľadieť ako na záväzný dôkaz.

Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízii daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov: do celových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí

navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok.
Podľa ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa
rozumieme súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom.

Dikcia zákona nehovorí o tom. že celovou čiastkou ktorú má spotrebiteľ uhradiť je násobok počtu splátok
s ich výškou ale podľa ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovou čiastkou sa rozumie súčet
celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom.
Žalovaný namieta premlčanie žalobcom uplatneného nároku, a to v subjektívnej aj objektívnej

premlčacej dobe.
Žalobca splatil dlh zo Zmluvy o úvere dňa 24.7.2012. Žalobca doručil žalobu súdu dňa 30.1.2020, pričom
subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 24.7.2014.

3. Súd vykonal dokazovanie obsahom listín tvoriacich súdny spis a s prihliadnutím na tvrdenia strán

sporu zistil nasledujúce:
3.1. Dňa 16.11.2011 uzavrela žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ Zmluvu o pôžičke - dostupná
pôžička. V zmluve je uvedená RPMN - 21,34%. Podľa § 9 ods.2 písm.) zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú
sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Z prejednávanej
zmluvy nie je zrejmé, z akých predpokladov vychádzal veriteľ pri výpočte RPMN, čo postačuje k záveru o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V časti 2. bode 2. zmluvy sa síce uvádza, že súčasťou zmluvy jeaj „Oboznámenie o RPMN“, ktoré by teda podľa názvu malo uvedené predpoklady obsahovať, žalovaný
ho však v konaní nepredložil, čím sám spôsobil, že súd konštatuje nedostatok tejto časti zmluvy.
3.2.Kďalšímžalobkyňouvytýkanýmnedostatkomzmluvysúduvádza,žesúhlasísnázoromžalovaného

o nezáväznosti internetových kalkulačiek (pretože pre rozdielnu výšku RPMN stačí zadať iný deň
splatnosti splátky v rámci kalendárneho mesiaca) ale výpočet RPMN uvedený v zmluve si žalovaný
ani na výzvu súdu neobhájil. Nesprávnosť výpočtu žalobkyne je daný už len tým, že do výšky splátky
zarátala aj poistné, pričom netvrdila, že bolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy. Aj s námietkou
nesprávnosti chápania celkových nákladov žalobkyňou sa súd stotožňuje so žalovaným.

4. Vzťah medzi stranami sporu v sume prevyšujúcej poskytnutú sumu úveru, tak treba posudzovať ako
vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom išlo o plnenie tejto sumy bez právneho dôvodu. Vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania, sa súd primárne zaoberal jej relevantnosťou.
4.1. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka
(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 Občianskeho zákonníka - Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka - Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Podľa § 107 ods.1 OZ - Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods.2 OZ - Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za

tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
4.2. K uzavretiu zmluvy a poskytnutiu úveru vo výške 3500 € došlo dňa 16.11.2011. Týmto dňom
mali zmluvné strany k dispozícii všetky skutkové okolnosti o tom, či zmluva má alebo nemá zákonom
požadované náležitosti. To, či ich takto vyhodnotili alebo nie, je už otázkou právneho posúdenia, ktorá
je pre plynutie premlčacej lehoty irelevantná. Poskytovaním plnení žalobkyňou do sumy 3500 € tak bol

plnený jej zmluvný záväzok a nad túto sumu išlo o záväzok z bezdôvodného obohatenia. Akonáhle
teda plnenia žalobkyne presiahli sumu 3500 €, došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného. Záväzkový vzťah zanikol zaplatením poslednej splátky dňa 24.07.2012. Keďže žaloba
bola na súde podaná dňa 30.01.2020, tak objektívna premlčacia lehota sa počíta najneskôr odo dňa
24.07.2012 a subjektívna premlčacia lehota tiež od tohto dňa. Všetky platby žalobcov prevyšujúce sumu

3500 € sú premlčané a to subjektívne najneskôr dňa 24.07.2014 a objektívne dňa 24.07.2015.
4.3. V rámci právnej argumentácie poukazuje súd na nasledujúce súdne rozhodnutia
O NS SR sp. zn. 4Cdo/116/2019 - Vo vzťahu k aplikácii princípu „ neznalosť zákona
neospravedlňuje“(„ignorantaiurisnonexcusat“),ktorýjevspotrebiteľskýchprávnychvzťahochzostrany
dodávateľa, podnikateľa potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, dovolací súd uvádza, že na

tento princíp poukázal v súvislosti s posudzovaním oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc
rozhodcovského súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v prípade, ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (rozhodnutie dovolacieho súdu sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). V
sporovom konaní však jednou zo základných procesných povinností strán sporu je povinnosť tvrdenia (§
150 C.s.p.) Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia

z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Žalobkyňa v spore k okamihu, kedy sa dozvedela
o preplatení istiny a akým spôsobom, na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 11. októbra 2016
(č.l. 71 spisu), len uviedla, že to bolo na jar v roku 2015, kedy si kontrolovala všetky zmluvy a ich
úhrady, z dôvodu, že žalovaný od nej stále požadoval plnenie. Následne požiadala o pomoc advokátsku

kanceláriu. Odvolací súd však správne skonštatoval, že márnym uplynutím subjektívnej premlčacej doby
po viac ako štyroch rokoch po zaplatení „preplatenej“ splátky každého úveru a podanej žaloby dňa
15. novembra 2015, by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie týkajúce sa objektívnej premlčacej doby
nadbytočné, s ktorým názorom sa dovolací súd stotožnil.
O NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §

107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující
vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo
plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby bylsubjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, neplatná
skutečně je.
O NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,

kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe
ktorýchmôžepodaťžalobuovydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní

okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
O ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního
úkonu (smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění

faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
O NS ČR - 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a

stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li
z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)
zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.

4.4. Vo vzťahu k posudzovaniu subjektívnej premlčacej lehoty je okresnému súdu známe, že jeho
odvolacísúd(KSvPrešove)neriešitútootázkujednotne.Časťsenátovpočítazačiatokbehusubjektívnej
premlčacej lehoty od preplatenia istiny a časť od tvrdeného poučenia spotrebiteľa Občianskym
združením HOOS o bezdôvodnom obohatení. Vo veci konajúci sudca okresného súdu sa prikláňa k
počítaniu počiatku subjektívnej premlčacej lehoty odo dňa preplatenia istiny úveru. Vtedy totiž skutočne

spotrebiteľ má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých bezdôvodné obohatenie plynie. Aj keď sa právny
zástupca žalobcu voči ďalej uvedenému ohradzuje, súd opätovne uvádza, že aj začiatok subjektívnej
premlčacej lehoty musí byť „objektivizovaný“, čo je urobené práve vo vyššie uvedených súdnych
rozhodnutiach. Slovo „subjektívny“ totiž nemožno vykladať tak ako si praje právny zástupca žalobcu a
to, že je to spotrebiteľ, ktorý si začiatok subjektívnej premlčacej lehoty svojvoľne určí. Takýto výklad totiž

robí námietku uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty pre dodávateľa iluzórnou.
4.5. Právny zástupca žalobcu ďalej argumentuje rozhodnutím NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 -
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej
miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda

aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.
Uvedené rozhodnutie však vychádzalo z iného skutkového stavu, týkalo sa aplikácie zákona o bankách
a žiadnym spôsobom nespochybňuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011.

Naviac, rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s
O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.a s
O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa

to týka.,
čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.
4.6. Záver okresného súdu nie je dotknutý ani aktuálnym nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 43/2020,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/169/2017 (na ktoré sa okresný súd v iných
rozhodnutiach odvolával), pretože ústavný súd sa k otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej

lehoty bezdôvodného obohatenia vecne nevyjadril ale prikázal tak urobiť NS SR. Právny zástupca
žalobcu výslovne selektuje rozhodnutia NS SR a tie, ktoré sa mu hodia do koncepcie hodnotí
za neomylne správne a naopak tie, ktoré jeho vôli nezodpovedajú, vyzýva neakceptovať ako
protispotrebiteľské.
4.7. V osobitostiach prejednávanej veci ďalej súd poukazuje na to, že u žalobkyne ide o spotrebiteľku
účastnú na viacerých spotrebiteľských súdnych sporoch. Žalobkyňa bola napr. úspešná v konaní

o vydanie bezdôvodného obohatenia sp. zn. 16Csp/8/2017, v ktorom tvrdila obdobné nedostatky
spotrebiteľskej úverovej zmluvy ako v prejednávanej veci, pričom žaloba bola podaná dňa 13.01.2017
a súd 1. inštancie rozhodol v prospech žalobkyne 07.09.2017. V tomto konaní sa preberali náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto tvrdeniu, že o nedostatkoch teraz prejednávanej zmluvy
(a teda o potrebných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere) sa žalobkyňa dozvedela až v

01/2020 súd jednoducho neverí. Naopak, ako vyplýva aj z tvrdení žalobkyne, tak OZ HOOS spolu s
vydaním potvrdenia o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov (bez akejkoľvek špecifikácie prečo,
čo rovnako vzbudzuje nedôveru súdu, že práve takémuto tvrdeniu má žalobkyňa veriť a práve ono
má byť spúšťačom behu subjektívnej premlčacej lehoty) klientovi zároveň predkladá predpripravené
plnomocenstvo pre JUDr. Igora Šafranka.

5. Podľa čl. 2 ods.2 C.s.p. - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

Podľa čl. 2 ods.3 C.s.p. - Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Z vyššie citovaných článkov C.s.p. vyplýva, že súd sa môže od ustálenej súdnej praxe odkloniť iba v
prípadoch skutkovej a právnej osobitosti a s dôkladným odôvodnením tohto odklonu.
5.1. KeďžeokresnýsúdctíprecedenčnúzáväznosťrozhodnutíNSSRakonajvyššejsúdnejautority(bez

selekcie, či sa mu právny názor NS SR hodí alebo nie) a v prejednávanej veci nevidí skutkové a právne
osobitosti pre posudzovanie behu subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty, vychádza pri riešení tejto
otázky z nasledujúcich rozhodnutí NS SR, keďže iné rozhodnutia NS SR im odporujúce podľa jeho
vedomostí vydané neboli. Rovnako KS v PO okrem toho, že väčšinou uvedie, že sa s rozhodnutím NS
SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 nestotožňuje, neuvádza žiadne dôvody na odklon s argumentáciou, s ktorou

by sa v predmetnom rozhodnutí NS SR nevyporiadal.
5.2. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote, tak súd argumentačne poukazuje aj na nasledujúce:
KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd je toho názoru, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008) navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto
dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.

Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia v okamihu, kedy preukázateľne
získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný
úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik bezdôvodného obohatenia.
Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte. Preto pokiaľ aj
navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu, ako za bezdôvodné

obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu v inej veci, tak nemožno
konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia úmyselným konaním, v ktorom
prípade platí 10-ročná premlčacia doba. Zároveň odvolací súd konštatuje, že subjektívna lehota musí
byť naplnená najneskôr s uplynutím objektívnej doby, ktorá je 3 roky, resp. u úmyselného konania 10
rokov. V danom prípade však v čase podania žaloby 3-ročná objektívna premlčacia doba (počítaná od

vzniku bezdôvodného obohatenia) už uplynula a do úvahy by prichádzala z hľadiska relevantnosti len
objektívna 10-ročná premlčacia doba, avšak neboli splnené podmienky pre jej aplikáciu, nakoľko zo
spisovéhomateriáluaniztvrdenýchskutočnostíobomaúčastníkmikonanianevyplynulitakéskutočnosti,
ktoré by preukazovali úmysel odporcu získať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Jednak ztoho dôvodu, že odporca je presvedčený o správnosti svojho nároku a správnej aplikácie § 238 Zákona
o sociálnom poistení na daný prípad a jednak z toho dôvodu, že ani navrhovateľ nepreukázal, že by
odporca vo viacerých obdobných prípadoch založených na rovnakom skutkovom a právnom posúdení

postupoval v rozpore s ust. § 238 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Úmysel odporcu ohľadne získania
bezdôvodného obohatenia nie je možné odvodzovať iba z názoru odvolacieho súdu iba z jedného
konania, a to vzhľadom na to, že tento právny záver je záväzný len pre danú vec. Osobitne za situácie,
keď sa o vzniku bezdôvodného obohatenia účastníci dozvedeli zjavne až po uplynutí objektívnej 3-ročnej
lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia od momentu jeho vzniku. Preto v danom prípade

je na mieste uplatnenie 3- ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 22.12.2011.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 (rozhodnutie o dovolaní voči rozsudku KS v Žiline sp. zn. 11Co/471/2014)
- V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už
sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a
z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného
obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a

o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského
voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči
zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje,
že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia bude

práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok. Keďže
v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto
dôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu

vprospechžalovanej)auplynuladňa22.decembra2011,t.j.predpodanímžalobynasúddňa8.februára
2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 (rozhodujúci o sťažnosti voči vyššie uvedeným rozhodnutia KS v ZA a NS
SR) - Najvyšší súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník
predpokladá 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak

ten,ktosadomáhavydaniabezdôvodnéhoobohateniatvrdíapreukáže,žebezdôvodnéobohateniebolo
na jeho úkor získané úmyselne. Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom
zákone (s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom
úmyselného konania je predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil, o tom, že
svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo získať môže (úmysel nepriamy) plnenie, ktoré mu nepatrí

a na ktoré nemá nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil
ani nepreukázal (a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že
žalovaná pri vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z.z.postupovalasúmyslomzískaťodžalobcuplnenie,naktorénemánárok
a ani také okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v

rozpore so zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala
peňažné plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala
nárok a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.
Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh

v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva
priamo zo zákona.“ K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí
alebo jej bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí
preukázať, že žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí,
čo sa v danom prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas

celého konania zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na
podporu svojich tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu
akokoľvek menila. V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v
ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi
bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by

dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný
podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v
konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchtodôvodovbolsprávnyzáverodvolaciehosúdu,žeprávožalobcujepremlčané,pretože3-ročnáobjektívna
premlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednejfinančnejčiastkyžalobcuv
prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára

2013.“.
Vo vyššie uvedenej línii pokračuje NS SR aj v aktuálnom rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 (ktorým
zrušil rozhodnutie KS v PO) - 18. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie
žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový
prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno

vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom
trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním
nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so
spotrebiteľmi.
19. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom

podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).
21. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt,
že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo

všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.
KS v Prešove vo veci sp. zn. 9Co/39/2019 uviedol - Žalobkyňa bola v konaní od podania žaloby
právne zastúpená advokátom, na pojednávaní, ktoré súd prvej inštancie nariadil na deň 07.01.2019, po

predbežnom právnom posúdení súdom prvej inštancie a jeho vyjadrení, že pri posudzovaní objektívnej
premlčacej doby pri nepreukázaní iných skutočností, pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení bude
vychádzať z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/238/2017 v tom zmysle, že
nepostačujú všeobecné frázy o tom, že žalovaný je bankou a má ovládať právne predpisy a
vyjadrení súdu, že žalobkyni umožňuje preukázať iné skutočnosti odôvodňujúce úmysel na získanie

bezdôvodného obohatenia žalovaným, uviedla žalobkyňa, cestou svojho právneho zástupcu, len to,
že má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie a otázku odbornej starostlivosti
podnikateľa v sektore finančných služieb nedostatočne odôvodnil.
Pri absencii akýchkoľvek skutočností preukazujúcich úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť
postupoval súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne pokiaľ pri posudzovaní plynutia

objektívnej premlčacej doby vychádzal z trojročnej premlčacej doby. Vo všeobecnosti totiž platí, že
o úmysle získať bezdôvodné obohatenie je možné uvažovať vtedy, pokiaľ je získanie majetkového
prospechu bez dôvodu primárnym cieľom obohateného, tiež vtedy, ak je predpokladaným vedľajším
aktívom zámernej činnosti smerujúcej prioritne k dosiahnutiu iného výsledku. Platí pritom, že
preukázanie úmyselného konania je na tom, kto tvrdí, že niekto iný sa na jeho úkor bezdôvodne

obohatil, že na strane obohacujúceho sa existoval takýto úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Len
nadobudnutie majetkového prospechu takýmto spôsobom pri preukázaní úmyslu v konkrétnych
skutkových okolnostiach je možné považovať za úmyselné bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa úmysel
na strane žalovaného nepreukázala, správne preto súd prvej inštancie aplikoval trojročnú objektívnu
premlčaciu dobu, ktorá uplynula 07.04.2015. Keďže bola žaloba podaná na súde až 06.10.2018 je

zrejmé, že bola podaná po uplynutí objektívnej premlčacej doby, preto správne rozhodol súd pokiaľ
žalobu zamietol. Pri uplynutí objektívnej premlčacej doby na podanie žaloby bolo bez akéhokoľvek
významu zaoberať sa začiatkom plynutia dvojročnej subjektívnej doby, nakoľko táto plynie a skončí, ako
už bolo uvedené, v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby.
Žiadasauviesť,vzhľadomnato,žežalobkyňavodvolaníktvrdeniuoúmyselnomzískaníbezdôvodného

obohatenia poukazovala na to, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a
naplnil tým že ako obchodník profesionál si platbu ponechal a platí pre neho nevyvrátiteľná domnienka,
že pozná zákon, je potrebné odkázať na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej
súdnej autority z uznesenia 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018. Najvyšší súd uviedol, že samotné všeobecné
skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti

poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch
samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).
Ak uvedený názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky k poskytovateľom úverov, ktorí nie sú
bankami, o to viac sa tento názor musí týkať tých poskytovateľov, ktorí bankami sú. Ich činnosť priposkytovaní úverov je prísne regulovaná a konštrukcia o takom poskytovaní úverov bankami, ktorými by
sledovali úmyselné získavanie bezdôvodného obohatenia je viac ako nepravdepodobná. Poskytovanie
úverov je podnikaním za účelom zisku, čo nie je totožné s úmyslom obohacovať sa.

Obdobne KS v Prešove rozhodol vo veci sp. zn. 8Co/141/2018.
5.3. Súdmátedazato,ženietdôvoduaplikovať10-ročnúobjektívnupremlčaciudobu,keďžežalobkyňa
nepreukázala, že žalovaný už v roku 2011 mal k dispozícii napr. súdne rozhodnutie, ktoré by vyhodnotilo
jeho typovú zmluvu ako vadnú.
5.4. Pre prípad podania odvolania a iného názoru KS v PO, okresný súd žiada súd krajský, aby ho

usmernil, prečo ním citované rozhodnutia nemožno z hľadiska vysvetlenia podstaty subjektívnej a
objektívnej premlčacej lehoty bezdôvodného obohatenia na prejednávanú vec aplikovať.

6. Ústavný súd SR v plenárnom náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2016 okrem iného uviedol:
„Termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé
podmienky. Z pohľadu nekalých podmienok úpravu premlčania nenanútil spotrebiteľovi dodávateľ, tá

vyplýva zo zákona, takže nie je jasné, aká je legitimácia ochrany spotrebiteľa pred veriteľom, keď on za
konštrukciu premlčania nemôže. Dôvody uvádzané zákonodarcom a vládou na podporu § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa nekorešpondujú s jeho obsahom (problém nevzdelaného spotrebiteľa nie je nijako
špecificky spotrebiteľský, rovnako nevzdelaný môže byť účastník v bežnom občianskoprávnom spore)
a otázka vzdelaného/nevzdelaného spotrebiteľa je otázkou právnej pomoci v konaní, ktorú možno riešiť

cez bezplatnú právnu pomoc, možnosť zastupovania spotrebiteľov združeniami (čo inak existuje aj dnes
v Civilnom sporovom poriadku), a nie cez hmotnoprávnu úpravu v procesnoprávnom kabáte.
Spotrebiteľské právo je zaiste súčasťou vytvárania spoločenskej kohézie, ale aktuálna právna úprava
svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov (veriteľov)
stavia akoby na stranu tých „zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Podľa poznatkov

zo súdnej praxe však právna úprava svojím nastavením spôsobuje aj to, že často najneaktívnejším
dlžníkom - spotrebiteľom poskytne pomoc, zatiaľ čo tí zodpovednejší sa často na pojednávanie dostavia
(alebo už vo vyjadrení k žalobe) a dlh uznajú, čo podľa procesného práva vedie automaticky k vyhoveniu
žalobe rozsudkom pre uznanie.
Vo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy

princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor
„silnejšej sporovej strany“. Takéto vnímanie princípu ochrany slabšej sporovej strany v právnych
vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany
v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola
zabezpečená spomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe

sporové strany. Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je tak dorovnanie
procesnéhopostaveniatejtoslabšejstranynatúúroveň,ktoráfunkčnekorelujesprocesnýmpostavením
protistrany („silnejšej“ procesnej strany). Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že
slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná
rovnosť; rozhodne by nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa

má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 44 a nasl.). Možno tiež uviesť, že sudcovia využívajú v
rozsudkoch tiež povinnosť úhrady v splátkach. Ústavný súd sa konfrontoval s proporcionalitou, ako ju
testovala vláda (bod 10.8), a uvádza, že vláda preakcetováva ochranu dlžníka - spotrebiteľa procesným

a zjednodušujúcim spôsobom na úkor iných, zložitejších a subtílnejších riešení, resp. vláda (bod 10.9)
znižuje intenzitu zásahu.
Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a
procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad
správnenastavenékonkurzy,exekúciečiosobnébankroty,ktoréboliostatnýminovelamispriechodnené.

Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež
posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.
K tomu možno uviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou

zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec
interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom
poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4).Ústavnýsúdktomuuvádza,žetútospoločenskú„energiu“jepotrebnéusmerniťprávekukoncepčnejším
a nezjednodušujúcim normatívnym riešeniam. Z pohľadu európskeho práva, v ktorom je ochrana
spotrebiteľa cieľom samotným bez ohľadu na štyri slobody, je potrebné uviesť, že aj luxemburským

súdom nedávno rozhodnutá vec C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej naznačuje,
že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru. Pri novom zákonodarnom procese bude potrebné
brať do úvahy tak rovnosť medzi dlžníkmi spotrebiteľmi a nespotrebiteľmi, ako aj medzi veriteľmi a
spotrebiteľmi.“
6.1. AjvzhľadomnavyššieuvedenétézyprezentovanéÚSSRsaokresnýsúdnestotožňujespostupom,

že sa najprv plynutie subjektívnej premlčacej lehoty urobí závislé od dátumu, ktorý si určí spotrebiteľ
a následne sa prezumuje (znovu v rozpore s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít) dodávateľov
úmysel, všetko preto, aby sa spotrebiteľovi priznalo tvrdené bezdôvodné obohatenie.

Neprijateľné zmluvné podmienky:
7. Podľa § 53 ods.1 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy 16.11.2011 - Spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.

Podľa § 53 ods.5 OZ - Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 298 ods.1 C.s.p. - Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej

zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 298 ods.2 C.s.p. - Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
7.1. Zoznam neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v § 53 ods.4 OZ je zoznamom
demonštratívnym. Súd je teda oprávnený vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku akékoľvek

zmluvné ustanovenie (okrem ustanovení kopírujúcich ustanovenie zákonné).
7.2. Zmluvná podmienka uvedená v časti 2. bode 2. Zmluvy o úvere v znení: „Právne vzťahy neupravené
ZoÚ sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver - dostupná
pôžička, dostupná pôžička - šikovná rezerva, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením o RPMN,
Oznámením o úrokových sadzbách a informáciami o poistení podľa zákona č. 186/2009 Z.z.. Klient

svojím podpisom potvrdzuje, že bol s nimi oboznámený a súhlasí s nimi. Klient vyhlasuje, že sa pred
uzatvorením ZoÚ oboznámil s podmienkami úveru uvedenými vo Formulári pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere dostupná pôžička /Formulár/, ktorý je dostupný na Obchodnom mieste Banky.“
je neprijateľná bez ďalšieho z dôvodu uvedeného v § 53 ods.4 písm. l) OZ - Za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom

alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana.
7.3. Zmluvná podmienka uvedená v časti 2. bode 5. Zmluvy o úvere v znení: „Zmluvné strany sa
dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad,
budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných

obchodných podmienok.“ je neprijateľná bez ďalšieho z dôvodu uvedeného v § 53 ods.4 písm. r) OZ
- Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.
7.4. Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička článku 5.

Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „Platby od Klienta sa
voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v
nasledujúcomporadí:(1)napoplatkypodľaSadzobníka(2)úrokzomeškania(3)úrokzúveru(4)splátka
istiny úveru. V prípade viacerých pohľadávok Banky voči Klientovi sa platby Klienta započítavajú najskôrna pohľadávku skôr splatnú podľa uvedeného poradia.“ je neprijateľná preto, že to čo dlžník chce zaplatiť
svojou platbou, je predovšetkým závislé od jeho vôle. Vnútenie tejto vôle cez dokument pripravený
veriteľom a bez možnosti jeho ovplyvnenia dlžníkom je hrubo narušujúci postavenie spotrebiteľa v

prospech dodávateľa, keďže pre dlžníka je prirodzeným najmä v prípade čiastočného plnenia (alebo
v prípade omeškania dlžníka) plniť primárne istinu z dôvodu minimalizácie možných sankcií (úrok z
omeškania, zmluvná pokuta, možnosť predčasného zosplatnenia a pod.), pričom tento primárny záujem
spotrebiteľa zaradil dodávateľ jednostranne na záver zápočtu platieb.

8. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods.2 C.s.p. - Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 C.s.p. - Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
8.1. Strany sporu majú nárok na náhradu trov konania v jeho samostatných častiach, v ktorých uspeli.
Súd nezistil na strane žalobkyne ani na strane žalovaného (a ani to neuvádzali) žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by nemali viesť k priznaniu nároku na náhradu trov v úspešnej časti a preto im
tento nárok bol v plnom rozsahu priznaný. Ak je § 257 C.s.p. založený na dôvodoch hodných osobitného
zreteľa a nepriznanie trov konania úspešnej strane sporu sa má udiať iba výnimočne, potom nepriznanie
nemožno odôvodňovať iba postavením strany sporu ako spotrebiteľa a to zvlášť v konaní, v ktorom
je žalobcom požadujúcim finančné plnenie a je zastúpený právnym zástupcom (pričom súd nezistil,

žebytentozastupovanievykonávalbezodplatne).Akbyzákonodarcachcelplošneoslobodiťspotrebiteľa
od platenia súdnych trov urobil by to priamo ako pri oslobodení od súdnych poplatkov. Ak to neurobil,
nemožno takýto účinok dosahovať nadužívaním § 257 C.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.