Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. jún 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/387/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115224403
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8115224403.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: G.H. R., D.. XX.XX.XXXX,

N. A. S. X, XXX XX A., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovaným: 1. Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335
004, a 2. EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného
spoločnosťouTOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.,advokátskakancelária,Pajštúnska5,85102Bratislava,ovydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

Žalovaný v 2. rade m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 23.9.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti
žalovaného v 1. rade vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 4.818,95 Eur a povinnosti
žalovaného v 2. rade vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 300,- Eur a nahradiť jej trovy

konania.

2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že so žalovaným v 1. rade dňa 25.11.2004 uzavrela zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej aj len skrátene „zmluva“). Predmetom zmluvy
o poskytnutí mimoriadneho medziúveru č. 2492550 4 02 bol úver vo výške 400.000,- Sk (13.277,57
Eur) a stavebný úver č. 2492550 7 01 vo výške cca 260.000,- Sk (8.630,42 Eur). Predmetná zmluva
bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. OBZ, avšak v danom prípade jednoznačne ide o zmluvu svojim

charakterom spotrebiteľskú, keďže na jednej strane ju uzavrel žalobca v 1. rade ako dodávateľ, ktorý
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a ona,
ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

3. Žalobkyňa tvrdila, že na základe zmluvy jej bol poskytnutý medziúver vo výške 13.277,57 Eur,
avšak podľa výpisu z účtu odstúpeného medziúveru vyplýva, že jej v skutočnosti boli vyplatené

finančné prostriedky vo výške 13.161,38 Eur. Dodala, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou
a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky napr. v čl. II. - poplatok za spracovanie medziúveru -
3.000,- Sk (99,58 Eur), poplatky za upomienky, na ktoré boli poukazované jej úhrady, ktoré doposiaľna predmetný úver uhradila, a že pri príprave zmluvných podmienok žalovaný v 1. rade postupoval v
rozpore s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

4. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný v 1. rade jej listom zo dna 4.10.2010 oznámil odstúpenie od
zmluvy a listom zo dňa 9.3.2014 postúpenie pohľadávky na žalovaného v 2. rade, a že žalovaný v
2. rade jej na základe jej žiadosti zaslal výpis z účtu odstúpeného medziúveru, z ktorého vyplýva, že
žalovaný v 1. rade jej poskytol finančné prostriedky vo výške 13.161,38 Eur a ona žalovanému v 1.
rade uhradila 17.980,33 Eur, a žalovanému v 2. rade po postúpení pohľadávky uhradila sumu 300,- Eur.

Poukázala na to, že dňa 4.10.2010 žalovaný v 1. rade odstúpil od zmluvy a zároveň požiadal o okamžité
vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, a že podľa § 48 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od
začiatku zrušuje a účastníci sú povinní vrátiť všetko, čo podľa tejto zmluvy dostali s tým, že momentom
odstúpenia zanikajú všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a medzi účastníkmi zaniknutého
zmluvného vzťahu nastupuje režim bezdôvodného obohatenia. Uzavrela, že žalovaný v 1. rade sa na
jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 4.818,95 Eur, ktorú prijal bez právneho dôvodu, a musí vydať,

a že po postúpení pohľadávky na žalovaného v 2. rade tomuto uhradila 3 splátky po 100,- Eur, teda
aj žalovaný v 2. rade sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 300,- Eur, ktorú prijal bez právneho
dôvodu, a ktorú musí vydať.

5. Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Žalovaní v 1. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že

žalobkyňa v dôsledku aplikácie nepríslušných právnych predpisov na právny vzťah založený zmluvou
a v dôsledku nesprávneho posúdenia účinkov odstúpenia od zmluvy dospela k nesprávnemu záveru.
Právny vzťah založený zmluvou žalobkyňa posudzovala výlučne podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“), a to i napriek skutočnosti, že sa jedná o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym
obchodom a na ktorú sa tak v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) z.č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej

len „OBZ“) majú vzťahovať príslušné ustanovenia OBZ. Nevylučuje, že na predmetný právny vzťah sa
majú od 1.1.2008 aplikovať aj príslušné ustanovenia § 52 a nasl. OZ, vznik právneho vzťahu, ako aj
nároky z neho vzniknuté pred 1.1.2008, sa však (s poukazom na § 789j OZ) posudzujú podľa doterajších
právnych predpisov, a skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) sú
začlenené práve do OZ automaticky neznamená, že sa na všetky právne vzťahy, účastníkom ktorých je

spotrebiteľ a dodávateľ, majú aplikovať výlučne ustanovenia OZ. Nakoľko inštitút odstúpenia od zmluvy
upravuje OBZ komplexne (§ 344 a nasl. OBZ), nevidí dôvod, prečo by sa mali aplikovať ustanovenia
OZ o odstúpení od zmluvy a do úvahy neprichádza subsidiárne použitie OZ. Účinky odstúpenia od
zmluvy, a teda zánik zmluvy nastáva ex nunc, nie od počiatku, ako je to v prípade občianskoprávnej
úpravy. Poukázal na pretrvávajúce práva a povinnosti po odstúpení od zmluvy podľa § 351 OBZ s tým,

že odstúpením od zmluvy nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť, a že právo
požadovať vrátenie dlžnej sumy spolu s úrokmi zakotvuje priamo ustanovenie § 506 OBZ, podľa ktorého
ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri
mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Nesúhlasil tiež s tým, že postupoval pri príprave zmluvných podmienok v rozpore s ust. § 52 ods. 2 a §
54 ods. 1 OZ preto, že tieto ustanovenia nebolo možné aplikovať vzhľadom na definíciu spotrebiteľských
zmlúv v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy (ktorá nezahŕňala zmluvu o úvere). Uviedol, že zmluva
bola uzavretá dňa 25.11.2004 a je vylúčené požadovať od žalovaného, aby v čase podpisovania zmluvy
predvídal právnu úpravu pro futuro.

6. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu nemôže
dôjsť v prípadoch, ak mal nárok veriteľa právnu opodstatnenosť. Aj on poukázal na to, že v období do
31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, a že zmluva o úvere bola upravená

len OBZ a zákonom o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že (až) novelou účinnou ku dňu 1.1.2008 sa
ustanovenie § 52 OZ zmenilo tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Aj on (rovnako ako žalovaný v 1. rade) k tomu ďalej
poukázal na ust. § 879j OZ s tým, že v zmysle uvedeného prechodného ustanovenia pokiaľ zmluva
vznikla pred dňom 1.1.2008, nie je možné posudzovať jej vznik a nároky z nej podľa ust. § 52 až 54 OZ, a

v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) OBZ sa spravuje ustanoveniami OBZ. Na základe uvedeného odstúpenie
ako aj nároky z odstúpenia od zmluvy je potrebné posudzovať výlučne podľa OBZ. Poukázal tiež na to,
že za účelom mimosúdneho vymáhania uzatvorili žalovaný v 2. rade a žalobkyňa dňa 22.9.2014 dohodu
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, na základe ktorej žalobkyňa uznala pohľadávkuvoči žalovanému v 2. rade vo výške 4.820,- Eur a zaviazala sa ju uhradiť v mesačných splátkach vo
výške 100,- Eur s tým, že podľa dohody k dnešnému dňu splatila žalobkyňa žalovanému v 2. rade len
sumu vo výške 300,- Eur.

7. Žalobkyňa zastúpená advokátom (viď aj § 291 ods. 3 CSP) sa následne k doručeným vyjadreniam
žalovaných písomne nevyjadrila, hoci ju na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods.
3 CSP vyzval s tým, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.

8. Žalovaný následne v písomnom vyjadrení zo dňa 17.6.2019 (doručenom strane žalobkyne súdom
krátkou cestou na pojednávaní) ešte poukázal na to, že v zmysle čl. VII. bod 7. zmluvy o úvere bol medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutý okamih zrušenia zmluvy pri odstúpení, a to ex nunc okamihom
doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy. Uviedol, že žalobkyňa a spoludlžník so žalovaným v 1.
rade si dohodli možnosť od zmluvy o úvere odstúpiť v bode 1. článku VII. zmluvy o úvere v súlade s
§ 48 ods. 1 OZ, a že si súčasne výslovne dojednali okamih zániku zmluvy o úvere v čl. VII. Bod 7., a

to dňom doručenia oznámenia druhej zmluvnej strane, a že zmluva tak zanikla s účinkami ex nunc až
20.10.2010, kedy prejav vôle žalovaného v 1. rade o odstúpení od zmluvy bol doručený do sféry dlžníčky
aj spoludlžníka s tým, že ku dňu 20.10.2010 predstavovala výška dlžnej pohľadávky zo zmluvy o úvere
sumu 13.495,01 Eur. Dodal, že následne po účinnosti odstúpenia od zmluvy o úvere do dňa postúpenia
v prospech pohľadávky prijal úhrady v celkovej výške 11.990,- Eur, a nakoľko úhrady nepostačovali

na pokrytie dlžnej pohľadávky vyčíslenej ku dňu odstúpenia od zmluvy, považuje žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia za nedôvodnú. Vzniesol tiež námietku premlčania s tým, že eviduje posledný
vklad v prospech pohľadávky zo zmluvy zo dňa 2.7.2013 a to vo výške 80,- Eur, žalobkyňa tak mala k
tomuto dňu vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a nakoľko žaloba
bola podaná po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby od poslednej prijatej úhrady, považuje tak

prípadný nárok žalobkyne na vrátenie posledného vykonaného vkladu a zároveň každého predošlého
vkladu za premlčaný. Poukázal tiež na to, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná
premlčacia lehota subjektívna dvojročná a objektívna trojročná, a že nárok v časti vkladov 2.118,95 Eur
vykonaných viac ako 3 roky pred podaním žaloby je zároveň premlčaný aj z dôvodu uplynutia 3-ročnej
objektívnej premlčacej doby.

9. Strana žalobkyňa po výzve súdu na pojednávaní (na vyjadrenie k poslednému písomnému podaniu
žalovaného v 1. rade) skutkové tvrdenia žalovaného v 1. rade uvedené v tomto jeho písomnom
podaní, okrem nesúhlasu s právnym posúdením začiatku plynutia premlčacej doby, nijako nepoprela a
nenamietala, a žiadne ďalšie skutočnosti neuviedla.

10. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný v 1. rade nedostavil,
svoju neúčasť však v tomto poslednom písomnom podaní ospravedlnil a súhlasil s prejednaním v jeho
neprítomnosti, a preto súd vec v zmysle ust. § 180 CSP prejednal v jeho neprítomnosti.

11. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto
ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), a na základe zhodných (resp. nepopretých)
tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov si

osvojil podstatný skutkový stav tak (v rozsahu a obsahovej zhode s tým) ako ho vo svojich podaniach
a prednesoch uviedli strany (viď body 2. až 8. tohto odôvodnenia), keďže nimi prednesené skutkové
tvrdenia nikto nespochybnil, a ani súd nemal žiadny dôvod pochybovať o ich pravdivosti (viď primerane
§ 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP), a sporný nebol.

12. Z predloženého písomného vyhotovenia zmluvy okrem toho vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že v
článku VII. bod 4. zmluvy je uvedené oprávnenie veriteľa v prípade vymedzeného omeškania dlžníka
od zmluvy odstúpiť s tým, že podľa článku VII. bod 5. tejto zmluvy odstúpením od tejto zmluvy nezaniká
záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva, a podľa článku
VII. bod 6. tejto zmluvy odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne

dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.13. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

14. Súd tiež pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho
(akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia §
132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré
odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť

podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť
žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo
žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje
začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa §
132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

15. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

16. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

17. V súvislosti s eventuálnym dodatočným dopĺňaním či zmenou skutkových tvrdení (ako podkladu
žaloby a zisťovania skutkového stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je
i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, táto je možná len so
súhlasom súdu (viď § 139 a § 142 CSP), podľa ust. § 296 veta prvá CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo
označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr (teda len) do vyhlásenia

rozhodnutia vo veci samej (v zmysle ust. § 291 ods. 3 CSP, ak je, tak ako v tomto prípade, zastúpený
advokátom, ani to nie), a že podľa § 217 veta prvá CSP je pre rozsudok rozhodujúci (procesný) stav
v čase jeho vyhlásenia.

18. V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu

tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v
zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať
za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,

iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov alebo ktoré vyšli najavo) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať,

že iné skutočnosti než tie ktorými žalobca odôvodnil svoju žalobu (z ktorých by eventuálne bolo
možné vyvodzovať obdobné právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní
vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje
a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a
na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215

ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočnostíprávo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať
súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

19. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesnéhobremena.Aktedasúdprocesnústranu„pristihne“priporušenípovinnostitvrdenia,jevrámci
tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v
komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto
prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové
tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a
nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní
legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému
musí byť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto

svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti.“ (in: tamtiež, s. 670).

20. V danom prípade skutkový stav vymedzený skutkovými tvrdeniami strán sporu sporný nebol, a

rozhodujúce tak bolo len tento skutkový stav (v rozsahu v akom ho strany tvrdili) právne posúdiť. Sporné,
resp. rozhodné v tomto spore teda bolo najmä právne posúdenie odstúpenia od zmluvy (v rozsahu tých
tvrdení, ktoré o ňom a o zmluve strany sporu súdu uviedli), a účinkov tohto odstúpenia na vzájomné
plnenia poskytnuté na jej podklade.

21. Podľa § 451 ods. 2 OZ - bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 349 ods. 1 OBZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav

vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane.

23. Podľa § 351 ods. 1 OBZ odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani
zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov

medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na
svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

24. Podľa § 506 OBZ ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil

dlžnú sumu s úrokmi.

25. Podľa § 48 ods. 1 OZ od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

26. Podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

27. V danom prípade žalobkyňa svoje právo odvodzuje od poskytnutých plnení a odstúpenia veriteľa od
zmluvy s tým, že na základe zmluvy si strany poskytli plnenie a má za to, že po odstúpení od zmluvy

by si ho zmluvné strany (resp. po postúpení pohľadávok ich nástupcovia) mali vrátiť s poukazom na to,
že podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku a strany by si mali vrátiť
všetko čo podľa nej plnili. Tento jej záver je však nesprávny z viacerých dôvodov.28. Žalobkyňa sa síce odvoláva na ust. § 48 OZ, z hľadiska celkového skutkového stavu však opomína
a vôbec neuvádza na základe akého právneho dôvodu (zákonom ustanoveného alebo účastníkmi
dohodnutého) k odstúpeniu malo dôjsť. Ak by totiž na odstúpenie od zmluvy nebol (zákonom ustanovený

alebo účastníkmi dohodnutý) dôvod, tak je toto odstúpenie neplatné (argumentum a contrario podľa §
48 ods. 1 OZ, podľa ktorého je odstúpenie od zmluvy možné len ak je to zákonom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté), a strany by si na jej základe mali aj naďalej plniť. A naopak, ak k odstúpeniu
od zmluvy riadne došlo (tak ako sa to javí aj v tomto prípade), treba ho posudzovať podľa ustanovenia
toho zákona alebo (dohody účastníkov), podľa ktorej bolo realizované (teda zrejme podľa OBZ). Jeden

a ten istý právny úkon a jeho účinky (v tomto prípade odstúpenie od zmluvy) vo vzťahu medzi tými
istými účastníkmi totiž nepochybne nemožno vykladať a posudzovať súčasne z hľadiska dvoch rôznych
právnych noriem, a to napríklad tak, že pokiaľ ide o jeho možnosť resp. dovolenosť, posudzovať ho z
hľadiska jedného (osobitného) zákona (alebo dohody účastníkov) - v tomto prípade zrejme z hľadiska
OBZ a písomnej zmluvy, a z hľadiska jeho účinkov, tak ako sa o to zrejme pokúša žalobkyňa, posudzovať
ho z hľadiska iného zákona (OZ).

29. Okrem toho, ak by sme aj pripustili aplikáciu ust. § 48 ods. 2 OZ, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva,
žalobkyňa opomína druhú časť ňou tvrdeného pravidla zakotveného v tomto ustanovení, a to že tento
režim účinkov odstúpenia od zmluvy (jej zrušenie od začiatku) nastáva, len ak nie je právnym predpisom
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, a skutočnosť, že v tomto prípade (tak ako to v priebehu

konania vyšlo najavo - žalovaný v 1. rade tvrdil a žalobkyňa nepoprela) bolo odstúpenie od zmluvy
medzi jej účastníkmi v čl. VII. bod 7. zmluvy o úvere dohodnuté inak (a to tak, že odstúpením od zmluvy
zmluva zaniká dňom doručenia tohto oznámenia druhej zmluvnej strane - t.j. nezrušuje sa, a už vôbec
nie spätne, od začiatku), čo má vplyv na posúdenie dovtedy poskytnutých plnení a vzniknutých práv
a povinností (poskytnutých a vzniknutých na základe zmluvy), ktorých právny dôvod (tak) spätne (od

začiatku) nezanikol. Uvedené je napokon zvýraznené aj tým, že podľa čl. VII. bod 6. tejto zmluvy bolo
medzi jej stranami výslovne dohodnuté, že odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa
požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky, a ustanovením § 506 OBZ,
podľa ktorého je veriteľ (aj po odstúpení) oprávnený požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu (aj) s
úrokmi. A keďže suma s úrokmi, ktorú vrátila, musí byť logicky vyššia než tá, ktorá jej bola poskytnutá,

a podľa nespochybnených tvrdení žalovaného v 1. rade ku dňu odstúpenia od zmluvy (20.10.2010)
predstavovala výška dlžnej pohľadávky zo zmluvy o úvere sumu 13.495,01 Eur, čo je viac ako žalobkyňa
v súvislosti s touto zmluvou celkovo zaplatila, k bezdôvodnému obohateniu žalovaných na jej úkor z toho
dôvodu nedošlo, a žalobkyňa na vydanie rozdielu právo nemá.

30. Napokon, ak by sme aj predsa len uvažovali o bezdôvodnom obohatení, možno tiež súhlasiť
s námietkou žalovaného v 1. rade, že bezdôvodné obohatenie je premlčané. Podľa § 107 ods. 1
OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje za dva roky odo dňa, keď
sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (zaňho
zodpovedá). Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby v obdobných veciach súd pritom odkazuje

na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP), podľa ktorej „Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. ...

„to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých
skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (porovnaj

napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo/67/2011, 3 Cdo/169/2017, a 8 Cdo/163/2018.

31.Vdanomprípadežalobkyňavšetkyrozhodujúceskutkovéokolnosti,zktorýchbolomožnévyvodiť,že
(podľa jej interpretácie) došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, mala k dispozícii
(poznala) a žalobu mohla podať od toho času, keď jej bolo oznámené odstúpenie od zmluvy a vedela

čo a komu plnila, a keďže platba resp. vklad v prospech pohľadávky zo zmluvy žalovanému v 1. rade,
ako jej plnenie, z ktorého teoreticky mohlo vzniknúť jeho bezdôvodné obohatenie, bolo uskutočnené
naposledy dňa 2.7.2013, o odstúpení od zmluvy vedela žalobkyňa už predtým a žaloba bola podaná
viac ako 2 roky po tom, takto uvažovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak by tu aj bol)by bol už premlčaný a nebolo by ho možné žalobkyni priznať, a preto súd žalobu (z dôvodu nezistenia
neexistencie bezdôvodného obohatenia i jeho premlčania) voči žalovanému v 1. rade ako nedôvodnú
zamietol.

32. V súvislosti s námietkou premlčania, už len pre úplnosť, nad rámec uvedeného (nezávisle od
subjektívnej premlčacej lehoty) súd poukazuje aj na to, že väčšina eventuálneho nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, odvodzovaná z plnenia uhradeného žalovanému v 1. rade už viac ako 3 roky
pred podaním žaloby, bola nepochybne uplatnená dokonca vlastne už aj po uplynutí 3 ročnej objektívnej

premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 OZ (po tom čo k nemu došlo).
V súvislosti s prípadnými úvahami o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe (pri eventuálnom úmyselnom
bezdôvodnom obohatení), aj keď jej predpoklady doposiaľ žalobkyňou tvrdené neboli, najavo nevyšli a
ani ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyne v tomto smere (ako prostriedky procesného útoku) po vyhlásení
rozsudku už prípustné nie sú (viď § 217, § 296 CSP a novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP),
súd odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého:

„... samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových
subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v
obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového
subjektu (veriteľa).“

33. Nedôvodný je pritom nárok aj voči žalovanému v 2. Rade. Aj vo vzťahu k nemu totiž platí, že v
dôsledku odstúpenia od zmluvy, ktorá zanikla dňom doručenia oznámenia o odstúpení žalobkyni, a
nezrušila sa od začiatku (a odstúpenie sa tak nedotklo práv a povinností, ktoré na jej základe vznikli
a existovali k tomuto dňu, a ktoré prešli na žalovaného v 2. rade ako postupníka), nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu ani zo strany žalovaného v 2. rade. Žalovanému v 2. rade totiž bola

postúpená pohľadávka zo zmluvy o úvere, ktorá (podľa stavu pohľadávky zo zmluvy ku dňu odstúpenia
od nej vo výške 13.495,01 Eur a výšky plnenia pôvodnému veriteľovi po odstúpení vo výške 11.990,-
Eur) ešte nebola vysporiadaná, a žalobkyňa mu navyše plnila na základe dohody o uznaní dlhu, a teda
aj z tohto pohľadu nie bez právneho dôvodu, ale na základe uznania dlhu (viď aj § 558 OZ, podľa ktorého
sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval), a preto súd žalobu zamietol aj voči nemu.

34. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35.Žiadnedôvody,prektorébybolomožnéúspešnémužalovanémuv2.radejemuvzniknutétrovytohto
konania (preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva) v zmysle ust. § 257 CSP celkom výnimočne nepriznať a žiadať,

aby ich znášal sám, strany do skončenia konania netvrdili a ani súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky
k začatiu alebo trvaniu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť jeho začatie resp. obranu v ňom,
a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho predlžovanie resp.
trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce z jej procesného
neúspechu v konaní. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o aplikácii výnimočného ust. § 257 CSP súd

prvého stupňa zároveň poukazuje aj na výklad obsahovo obdobného ust. § 150 O.s.p. v rozhodnutí
Ústavného súdu ČR pod sp. zn. IV. ÚS 3678/12, podľa ktorého „Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa
aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p., je nutné konštatovať, že sa jedná o procesné ustanovenie, ktorého
použitie je výslovne na uvážení všeobecného súdu. Pokiaľ sa teda, či už obvodný alebo mestský súd
rozhodol dané ustanovenie neaplikovať, nie je jeho povinnosťou toto akokoľvek zdôvodňovať. Dôvodom

je tu predovšetkým tá skutočnosť, že ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo všeobecného pravidla,
a pokiaľ nedôjde k aplikácii tejto výnimky, platí pravidlo všeobecné. Inými slovami povedané, povinnosť
odôvodnenia nákladového výroku z uhla pohľadu ustanovenia § 150 O.s.p. by nastala až v prípade, že
by došlo k jeho aplikácii.“

36. Žalovaný v 2. rade bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobkyni priznal
nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením.37. Obdobný nárok na náhradu trov konania by mal mať aj žalovaný v 1. rade. Aj tento bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, a preto by mal súd aj jemu v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu
(s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať mu podľa §

255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP
rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník).
Keďže však žalovanému v 1. rade v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešná žalobkyňa vo vzťahu k nemu na náhradu trov

konania nemá právo, súd náhradu trov konania vo vzťahu medzi nimi stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.