Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313210495
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8313210495.3

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu: N. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. L. XXXX/XX, Q., právne zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ
& partners, s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: L. L., L.. so sídlom T. XX, Y.,
K.: XX XXX XXX, právne zastúpenému JUDr. Martina Řeřichová, PhD., advokátka so sídlom Mierová

2529/87, Humenné, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k 21Cpr/2/2015-429 z 08.04.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odmieta odvolanie voči výroku II. o vylúčení žaloby v prevyšujúcej časti na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán individuálneho pracovnoprávneho sporu súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru zamietol a výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom hodlá
rozhodnúť aj o trovách konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 59 ods. 1 písm. c/, § 68 ods. 1 písm. b/, ods.
2, § 70 a § 74 Zák. práce.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, cit.:

„Medzitýmnymrozsudkomzodňa2.10.2017súdurčil,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerupodľa

§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané žalobcovi písomným podaním žalovaného z 27.5.2013 je
neplatné.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 19CoPr/1/2018 zo dňa 2.8.2018
zrušil medzitýmny rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd v uznesení uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že nebol to prvý žalobca, kto napadol
kolegu U., ale, že to bol práve kolega U., ktorý ako prvý napadol žalobcu, po niekoľkonásobnom
vzhliadnutí H. záznamu z inkriminovaného incidentu, je v tomto smere prinajmenšom predčasný,
nezaložený na bezpečnom a nespochybniteľnom zistení všetkých potrebných a relevantných okolností
prípadu, umožňujúcich bezpochybne ustáliť, že žalobca nebol pôvodcom incidentu, z ktorého bol potom

vyvodený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.Súd doplnil dokazovanie oboznámením sa s písomným stanoviskom znalca T.. X. S., z odboru
psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých a jeho výsluchom na pojednávaní.

ZnalecT..X.S.vpísomnomstanoviskuuviedol,žedňaXX.XX.XXXXbolpožiadanýR..N.F.,advokátkou
a konateľkou firmy BK E. T. s.r.o. o vypracovanie odborného stanoviska k obrazovému záznamu z
bezpečnostnej kamery umiestnenej v areáli nešpecifikovaného podniku. Ide o obrazový záznam, v
ktorom je nasnímaný konflikt medzi dvoma pracovníkmi. V tomto vyjadrení ich pre identifikáciu oboch
aktérov tohto konfliktu nazýva „pán č. 1“ (má na sebe oblečenie červenej farby) a „pán č. 2“ (má na

sebe oblečenie tmavej farby). Na zázname je vidieť ako pán č. 2 sedí pri stole a opodiaľ neho si sadol
pán č. 1. Z dôvodu, že ide o obrazový záznam bez zvuku, je vidieť ako po krátkom čase pán č. 1
vstáva a prichádza do tesnej blízkosti pána č. 2, ktorý stále sedí na „lavičke-stoličke“ (nedá sa presne
identifikovať). Po príchode pána č. 1 do tesnej blízkosti pána č. 2 je vidieť, ako sa pán č. 2 postavil, otočil
sa smerom ku pánovi č. 1 a odstrčil pána č. 1 svojou rukou od seba. Následne je vidieť reakciu pána
č. 1, ktorý chytá pána č. 2 za ošatenie a dochádza z jeho strany ku fyzickému ataku smerovanému na

osobu pána č. 2. Ako odborníkovi z oblasti klinickej psychológie mu bola zadávateľom položená otázka:
Vyjadrite sa ku vzniknutému konfliktu medzi dvoma pracovníkmi. Ktorý z nich je podľa vás aktérom tohto
fyzického konfliktu, u ktorého z nich bolo správanie v tomto konflikte neprimerané. Pre popísanie vzniku
konfliktu je potrebné zdôrazniť fyzickú blízkosť pána č. 1 voči pánovi č. 2. Na základe videozáznamu je
možné konštatovať, že aktérom priblíženia je pán č. 1 a to do takej blízkosti, ktorá sa dá posudzovať ako

narušenie osobnej zóny pána č. 2, t.j. zóny, v ktorej sa človek cíti bezpečne, resp. pri ktorej porušení sa
cíti byť ohrozený. K tomuto narušeniu dochádza zo strany pána č. 1. Ten sa spočiatku priblížil k pánovi
č. 2 a vzápätí sa ešte viac priblížil k nemu na tesnú blízkosť. Pán č. 2 vstáva a rukou odsúva pána č.
1. Z psychologického hľadiska, vychádzajúc z vyššie popísaného, možno následnú reakciu pána č. 2
hodnotiť ako snahu vytvoriť si svoj osobný priestor, v ktorom sa potrebuje cítiť bezpečne, pretože sa

cítil byť ohrozený. Pri hľadaní odpovede na otázku, kto bol z nich aktérom fyzického konfliktu vychádzal
z posúdenia videozáznamu, na ktorom je vidieť, že pán č. 2 odsúva jednou rukou od seba pána č. 1,
pričom jeho druhá ruka je zvesená popri tele dole a taktiež, že zo strany pána č. 2 nedochádzalo k
fyzickémupribližovaniusaazároveňkatakovaniupánač.1.Nazákladeuvedenéhousudzoval,žepostoj
a konanie pána č. 2 voči pánovi č. 1 nemal útočný, ale obranný charakter. Posúdenie konania pána č. 1

malo naopak útočný a impulzívny charakter. Ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa k pánovi č. 2,
naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti pána č. 2 a nakoniec jeho samotnou
neprimeranoureakciounaobrannékonaniepánač.2atojehoneprimeranýmfyzickýmútokomnaosobu
pánač.2.Vprípadevyjadreniasakukonfliktunaobrazovomzáznamesaprikláňalknázoru,žezostrany
pána č. 1 išlo k osobe pána č. 2 o prejav tzv. impulzívnej agresivity, ktorá nebola naplánovaná dopredu.

Impulzívna agresivita je spojená s podráždením. Dôvodom afektu agresívneho správania u pána č. 1 bol
zrejme verbálny impulz vychádzajúci od pána č. 2, ktorý si pán č. 1 vysvetlil ako provokujúci faktor. Tento
typ agresivity je úzko spojený s frustráciou (nedosiahnutie cieľa), nahromadeným chronickým stresom,
negatívnymprežívanímalebosostrachom,kedyútočnéadeštruktívnesprávaniejeúmyselné.Zdôvodu,
že osoba v danom momente nenachádza iné verbálne zdôvodnenia vedúce k svojej obrane, je toto jej

správanie jedinou možnosťou obrany a protiútoku. Správanie sa pána č. 1 z vyššie popísaného hodnotil
ako jeho neprimeranú reakciu na vzniknutý „verbálny konflikt“ (predpokladaný z analýzy videozáznamu).
Prejavil tendenciu sa násilne presadiť. Vyhol sa asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene
názorov.

Súd vypočul znalca aj na pojednávaní. Uviedol, že bol mu poskytnutý H. záznam. Osoby sú označené
ako osoba č. 1 a osoba č. 2. Nevedel, ktorú z týchto osôb advokátska kancelária zastupuje. Bol
požiadaný, aby popísal, kto bol aktérom fyzického konfliktu medzi dvoma osobami. Aktérom incidentu
bol pán č. 1, ktorý prikročil k pánovi č. 2. Zo strany pána č. 2 šlo len o obrannú reakciu, kedy vystrčil
jednu ruku, je viditeľné ako ľavá ruka je pozdĺž tela. To už samo osebe signalizuje, že nejde o agresívnu

reakciu, ale skôr o obranu, ako sa snaží niekoho odtlačiť, brániť, keď cíti pocit nebezpečia, keď niekto
vstupuje do osobnej zóny. Reakcia pána č. 1, agresívny prejav v správaní je viditeľný, keď chytil pána
č. 2 a došlo k agresívnemu ataku z jeho strany voči pánovi č. 2. O fyzickom útoku hovoríme vtedy, ak
osoba, ktorá je agresorom, vstupuje do zóny osoby poškodenej a spôsobuje jej svojím neprimeraným
správaním niečo s čím dotyčná osoba absolútne nesúhlasí. Pri fyzickom útoku musí dôjsť k dotyku tela

a nie každý dotyk znamená fyzický útok.

Medzi stranami sporu písomnou pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX vznikol pracovnoprávny
vzťah a v zmysle pracovnej zmluvy bol žalobca prijatý do pracovného pomeru na pozíciu skladník naurčitú dobu do XX.XX.XXXX. Na základe dodatku zo dňa 24.04.2013 bola pracovná zmluva žalobcovi
predĺžená do 30.04.2014.

Dňa 15.06.2013 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68
písm. b) Zákonníka práce zo dňa 27.05.2013. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia
pracovného pomeru spočívalo v závažnom porušení pracovnej disciplíny, a to fyzickom napadnutí iného
zamestnanca a neospravedlnenej absencii v práci.

Formálne nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru namietané žalobcom súd nepovažoval
za dôvodné, preto skúmal či boli splnené hmotnoprávne predpoklady pre platné okamžité skončenie
pracovného pomeru.

Okamžité skončenie pracovného pomeru musí po formálnej stránke spĺňať náležitosti ustanovené v §
70 Zákonníka práce, v zmysle ktorého v okamžitom skončení musí byť dôvod skutkovo vymedzený tak,

aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.

Ak žalovaný uviedol v okamžitom skončení pracovného pomeru § 68 písm. b) Zákonníka práce,
pričom správne mal byť uvedený § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uvedený formálny nedostatok
súd nepovažuje za taký, ktorý by mal za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru, pretože zákon požaduje skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia, a nie uvedenie
zákonného ustanovenia a zároveň je z obsahu okamžitého skončenia zrejmé, čo bolo dôvodom
okamžitého skončenia pracovného pomeru - závažné poručenie pracovnej disciplíny.

Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť skutkovo vymedzený tak, aby bolo

účastníkom jasné, z akého dôvodu došlo k skončeniu pracovného pomeru, na základe akých
rozhodujúcich skutočností a tak aby nemohlo dôjsť k zameneniu s iným dôvodom. Dôvod by teda mal
byť určitým (nezameniteľným) spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí
naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný
pomer okamžite skončil. Podľa ustálenej judikatúry a súdnej praxe skutočnosti, ktoré boli dôvodom

okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností.

Z písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je síce zrejmé, koho mal žalobca - ktorého
zamestnanca napadnúť, avšak v priebehu konania nebolo sporné, že to mal byť Y. U..

Súd mal za to, že v danej veci je zrejmé, pre aké konkrétne konanie žalobcu vymedzené v okamžitom
skončení pracovného pomeru ako ,,fyzické napadnutie iného kolegu“ žalovaný pristúpil k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru.

So záverom súdu prvej inštancie, že listina zo dňa 27.05.2013 - okamžité skončenie pracovného pomeru

- spĺňa formálne náležitosti podľa § 70 Zákonníka práce sa stotožnil aj odvolací súd (bod 28. uznesenia).

V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť

pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím
na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo
všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri
plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia

zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia
pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.
(Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5.augusta 2010 sp. zn. 3 Cdo 316/2009).

Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru.

Súd sa preto zaoberal tým či došlo k skutku konaniu žalobcu vymedzenému v okamžitom skončení
pracovného pomeru a jednak či takéto konanie odôvodňovalo žalovaného pristúpiť k tak výnimočnému
opatreniu, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru.V konaní bolo sporné, či žalobca fyzicky napadol kolegu Y. U.. To, aby žalobca fyzicky napadol
kolegu, nepotvrdil svedok A. Y., ktorý najprv učinil písomné vyhlásenie zo dňa XX.XX.XXXX, avšak na
pojednávaní ako svedok viackrát zopakoval, že videl iba koniec incidentu a nie to kto koho napadol.

Ostatní svedkovia okrem Y. U., neboli priamymi svedkami incidentu, o udalosti sa dozvedeli iba
sprostredkovane. L. Y. U., účastníka incidentu, vypovedal, že ho žalobca napadol.

Znalec T.. X. S. konštatoval, že žalobca sa priblížil do tesnej blízkosti, ktorá sa dá posudzovať ako
narušenieosobnejzónykoleguY.U.,t.j.zóny,vktorejsacítibezpečne,resp.priktorejporušenísacítibyť

ohrozený. Reakciu kolegu Y. U., ktorý vstal a rukou odsunul žalobcu, hodnotil ako snahu vytvoriť si svoj
osobný priestor, v ktorom sa potrebuje cítiť bezpečne, pretože sa cítil byť ohrozený. Y. U. odsúva jednou
rukou od seba žalobcu, pričom jeho druhá ruka je zvesená popri tele dole a zo strany Y. U. nedochádzalo
k fyzickému približovaniu sa a zároveň k atakovaniu žalobcu. Na základe uvedeného usúdil, že postoj a
konanie Y. Šíreho voči žalobcovi nemal útočný, ale obranný charakter. V. žalobcu malo naopak útočný
a impulzívny charakter. Ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu

a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na
obranné konanie kolegu a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu.

Na základe posúdenia incidentu znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia
dospelých, ktorý konštatoval, že Y. U. odsúva jednou rukou od seba žalobcu, pričom jeho druhá ruka

je zvesená popri tele dole a zo strany Y. U. nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a zároveň
k atakovaniu žalobcu, na základe uvedeného usúdil, že postoj a konanie Y. U. voči žalobcovi nemal
útočný, ale obranný charakter, ale naopak konanie žalobcu malo útočný a impulzívny charakter, ten
sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do
tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie kolegu

a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu, dospel súd k záveru, že žalobca fyzicky
napadol kolegu.

Súd zastával názor, že uvedený incident, nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny v
intenzite (tak závažným spôsobom), ktorá by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je v porovnaní s rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou
výnimočným opatrením, čo vyplýva zo samotnej dikcie ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce, a preto
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru môže zamestnávateľ pristúpiť len vtedy, ak okolností
prípadu odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
zamestnával až do uplynutia výpovednej doby.

Nebolo v konaní preukázané, aby žalobca bol niekedy zo strany zamestnávateľa upozornený na
porušenie pracovnej disciplíny, teda aby žalobca bol problémový zamestnanec. Práve naopak aj zo
svedeckých výpovedi vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal so žalobcom problémy, ale bol s
ním spokojný. Pokiaľ ide o dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, žalobca svojím

konaním nespôsobil zamestnávateľovi žiadnu škodu, dokonca uvedený incident nikto zo zákazníkov
nevidel, svedok A. Y. vo výpovedi uviedol, že bez toho aby ho vedúci prevádzky oslovil, že došlo k
incidentu, by ani nevedel o ňom.

S poukazom na závery prijaté doplnením dokazovania a odvolacieho súdu, ktorého právnym názorom je

súd prvej inštancie viazaný, dospel súd k záveru, že boli splnené hmotnoprávne podmienky okamžitého
skončenia pracovného pomeru, z dôvodu, že žalobca porušil závažným spôsobom pracovnú disciplínu,
fyzickým napadnutím kolegu.

Neprítomnosť zamestnanca, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, v

zamestnaní nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 217/2005).

Z výpovede žalobcu mal súd preukázané, že v pondelok sa dostavil do práce, avšak na základe pokynu

vedúceho prevádzky vypísal si dovolenkový lístok a odišiel domov, napriek tomu že s tým nesúhlasil.
Nasledujúci deň sa opätovne dostavil na pracovisko, avšak zamestnávateľ mu neprideľoval žiadnu
prácu, práve naopak poslal ho vedúci prevádzky domov, resp. mu povedal, aby si sadol a sedel.Svedkovia navrhnutý žalovaným nevedeli sa vyjadriť k tomu, či žalobca okrem pondelka ešte nasledujúci
deň bol v práci, ale ani neuviedli že by tam nebol aj nasledujúci deň, teda utorok.

Súd nemal dôvod pochybovať o výpovedi žalobcu a to aj s poukazom na jeho emailové správy zasielané
kompetentným osobám žalovaného, v ktorých sa dožadoval ďalšieho zamestnávania.

Na základe uvedeného súd mal za to, že zamestnávateľ neprideľoval zamestnancovi prácu, a preto
nemožno nedostavenie sa žalobcu na pracovisku považovať za absenciu a zároveň závažné porušenie

pracovnej disciplíny. Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, porušenie tejto povinnosti má
za následok, že ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. S týmto
právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd (bod 28. uznesenia).

Súdrozhodolrozsudkomnajskôrleno(ne)platnostiskončeniapracovnéhopomeruokamžitýmskočením
z dôvodu účelnosti a hospodárnosti dokazovania, pretože predmetom konania po pripustené zmeny

žaloby sú ďalšie samostatné nároky súvisiace so skončením pracovného pomeru, a to nárok na náhradu
mzdy, nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky a nárok na zaplatenie poistného, ktoré sú závislé od
rozhodnutia o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorých bude súd konať a
rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku“.

4. Tento rozsudok v celosti včas podaným odvolaním napadol žalobca, uplatňujúc odvolacie dôvody v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Odvolateľ na prvom mieste poukazuje na ustanovenia
§ 319 a § 366 CSP s tým, že žalovaný až v podanom odvolaní prezentoval skutkové tvrdenia o
tom, žalobca bol v útočnej pozícii, narušil druhému zamestnancovi intímnu zónu a ako prvý sa mal

dostať do útočnej pozície a postavením nad druhého zamestnanca, sa druhý zamestnanec dostal do
krajnej núdze, kde mohol pravou rukou odsunúť žalobcu, pričom tieto tvrdenia žalovaný neprezentoval v
pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie. Na druhom mieste odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že
v liste, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 15.06.2013, sa ako dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru uvádza, že žalobca mal fyzicky napadnúť iného kolegu, pričom žalovaný nijakým spôsobom

nekonkretizoval priebeh fyzickej potýčky, dokonca ani meno a priezvisko zamestnanca, ktorý mal byť
napadnutý. Tu ďalej odvolateľ poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát menil
skutkové verzie, ako malo dôjsť ku fyzickému napadnutiu žalobcu, kde nakoniec z pôvodne fyzického
napadnutia, to zmenil na verbálne napadnutie a vstup do komfortnej zóny iného zamestnanca, pričom v
tomto je rozhodujúci stav, ako i poznanie zamestnávateľa v čase kedy rozhodol o okamžitom skončení

pracovného pomeru. Osobitnou kapitolou je skutočnosť, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo považovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Na treťom mieste poukázal na odborné vyjadrenie T.. S., v ktorom
sa uvádza, že „ správanie sa pána č. 1 (žalobcu) z vyššie popísaného hodnotím ako jeho neprimeranú

reakciu na vzniknutý „verbálny konflikt“ (predpokladaný z analýzy videozáznamu). Prejavil tendenciu
sa násilne presadiť. Vyhol sa asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene názorov“. Takýto
záver odborného vyjadrenia podľa odvolateľa nemôže preukazovať oprávnenosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru z dôvodov, ktoré uviedol žalovaný, t.j. fyzické napadnutie, tu poukazujúc i na
samotné vyjadrenie psychológa na pojednávaní, že ...“ pri fyzickom útoku musí dôjsť k dotyku tela a nie

každý dotyk tela znamená fyzický útok....“ Psychológ a ani žalovaný nijako nepreukázali a nevysvetlili
ako z videozáznamu bez zvuku mohol psychológ zodpovedne dospieť k záveru o tom, „že žalobca sa
údajnevyholasertívnejkomunikácii,normálnejapokojnejvýmenenázorov“.Samotnézáveryodborného
vyjadrenia považuje odvolateľ za nedôveryhodné a nepoužiteľné aj z dôvodu, že si psychológ v úvode
zamenil osoby označené na videu. Nakoniec odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že aj keď niekoľko

krát vyslovil právny názor, ktorým sa prikláňal k jeho argumentácii, na záver zmenil názor a vec právne i
skutkovo inak posúdil. Ak by bol na uvedené odvolateľ v priebehu konania upozornení, bol by produkoval
ďalšie dôkazy, čo mu však bolo znemožnené. Rovnako neboli odstránené pochybnosti o tom, či u
žalovaného pôsobili, alebo nepôsobili zástupcovia zamestnancov, s ktorými nebolo prejednané danie
okamžitého skončenia pracovného pomeru, a pokiaľ by žalobca nevychádzal z predbežného právneho

názoru, bol by i v tomto smere produkoval ďalšie dôkazy. Navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý
rozsudok a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne pri splnení procesných podmienok,
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.5. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku podanému odvolaniu žalobcu, to považoval za nedôvodné, rozsudok
súdu prvej inštancie navrhol potvrdiť, lebo odborným vyjadrením psychológa po vrátení veci súdu prvej
inštancie bolo preukázané, že aktérom fyzického útoku bol žalobca tak, ako to žalovaný uvádzal od

samého počiatku.

6. Žalobca v následnom vyjadrení v celosti zotrval na svojej odvolacej argumentácii, s čím žalovaný vo
svojej nastávajúcej reakcii vyjadril nesúhlas. Ďalšie podania strán dané neboli.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie čiastočne prípustné [výrok I. (§ 355 ods. 1 CSP)] a čiastočne neprípustné [výrok II.
(analogicky 357 CSP)], preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je možné a nutné čo do zamietavého I. výroku

zrušiť a odvolanie voči vylučujúcemu II. výroku je potrebné odmietnuť.

8. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením (§ 234 ods. 1 CSP). Proti uzneseniu
je vo všeobecnosti prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa ( § 357 CSP). Ak je
podané odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je obsiahnuté v enumeratívnom výpočte, musí byť bez

ďalšieho odmietnuté ( § 386 písm. c/ CSP). Proti uzneseniu o vylúčeniu veci na samostatné konanie
odvolanie nie je prípustné, lebo nie je výslovne uvedené v už zmieňovanom ustanovení § 357 CSP.

9. Ak potom tu odvolaním napadnutý II. výrok rozsudku o vylúčení žaloby v prevyšujúcej časti na
samostatné konanie je rozhodnutím, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (analogicky § 357 CSP),

odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania
zo strany prvoinštančného súdu, odvolanie žalobcu postupom podľa § 386 písm. c/ CSP voči tomuto
výroku odmietnuť.

10. Ku možnosti zrušenia I. zamietavého výroku napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že je

mu známy zákonný imperatív zakotvený v ust. § 390 CSP o povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o
odvolaní po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, ktorý však nie je možné aplikovať bez výhrad. To znamená, že vyššie uvedenou
povinnosťou je odvolací súd viazaný iba vtedy, ak aj prvé zrušené rozhodnutie bolo rovnakej procesnej
povahy/kvality. V súdenom spore uvedené naplnené nie je, lebo súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol

medzitýmnym rozsudkom v spojení s opravným uznesením a druhýkrát rozhodol meritórnym rozsudok,
pričom uvedené rozhodnutia nemajú rovnakú procesnú povahu/kvalitu.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady

a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného práva

na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

13. Je potrebné podotknúť, že účelom predbežného právneho posúdenia veci nie je podrobne

zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky
vystaví stranu sporu prekvapivosti. Navyše taktiež nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca
vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedenéhoustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité/rozhodujúce však v tomto smere je,
aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené.

14. Konanie pred súdom musí zabezpečiť pre strany spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair
proces). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok stranám viaceré procesné
práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich
vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.

15. Civilný sporový poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je
pritom také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon
ustanovuje, že strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho,
aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť
na ich preukázanie dôkazy.

16. Odvolaciemu súdu je známe aj rozhodnutie Najvyššie súdu SR, sp. zn. 6Cdo/17/2017. To za
porušenie práva na spravodlivý proces nepovažuje iba neuvedenie, prípadné nedostatočné uvedenie
predbežného právneho posúdenia, nie však, ako je tomu v danom spore, aj vydanie opačného
rozhodnutia oproti predbežnému právnemu posúdeniu, a to bez náležitého a dôkladného zdôvodnenia
tejto zmeny.

17. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie po vyslovení svojho predbežného
posúdenia (prikláňajúceho sa k argumentácii žalobcu) vydal následne opačné, pre žalobcu potom
nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, a to bez dôkladného a náležitého zdôvodnenia tejto zmeny,
odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Zákonnému

postupusúduprvejinštanciebypodľaodvolaciehosúdukorešpondovallentakýstav,kebyboluznesenie
o ukončení dokazovania zrušil, nariadil ďalšie pojednávanie, na ktorom by stranám sporu vytvoril
možnosť, a to vzhľadom na zmenu jeho názoru, prispôsobiť ich ďalší procesný postup, o to viac, že
žalobca je v tomto spore, v ktorom sa uplatňuje i vyšetrovacia zásada, slabšou stranou. Táto vada je
odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v prvoinštančnom konaní.

18. V dôsledku toho odvolaciemu súdu neostávalo nič iné iba rozsudok súdu prvej inštancie v I.
zamietavom výroku s použitím ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s použitím ustanovenia § 391 CSP.

19. Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo
bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu. Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je
úlohou súdu prvej inštancie obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a obligatórne
predbežné právne posúdenie veci, ktoré sú kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporového
konania, ako aj prostriedkom na predídenie prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd svoju právnu

argumentáciu stručne zhodnotí a zhrnie, na ktoré právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán
zameria svoj proces dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na intencioanlitu dokazovania
podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak
svojimi substancovanými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobu potvrdiť. Účelom je zjednodušiť a
zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za relevantné a

nevenovala sa pozornosť zbytočným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú nesporné, alebo
pre priebeh pojednávania a samotné rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné. Okrem toho, že ide o
dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv.
prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keď strany mali pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne
odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V prípade diametrálnej zmeny rozhodnutia oproti

predbežnému právnemu posúdeniu, tá musí byť náležitým a dôkladným spôsobom zdôvodnená.

20. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude znovu vec prejednať za stavu dodržania postupu
opísaného vyššie, v ktorom odstráni procesné pochybenia a ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť
zrušenia jeho rozsudku v I. zamietavom výroku, a až potom opätovne rozhodnúť o veci s náležitým

a dôkladným odôvodnením. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov
konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).