Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 3T/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9519100047
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala

ECLI: ECLI:SK:SSPK:2019:9519100047.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Jána Hrubalu a členov senátu JUDr. Jána Giertliho a JUDr. Jozefa Šutku, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 22. mája 2019 v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanému I. W. a spol. pre zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona, vedenej pod sp. zn. BB-3T/5/2019, takto

rozhodol:

r o z h o d o l :

1/ I. W., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom V. nad C., L. C. XXXX/X,

2/ T. U., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom V. 8,

3/ R. F., nar. XX.XXXXXX v Q., trvale bytom V. nad C., ul. T. XXX/X

sú vinní, že

obv. I. W., v časovom období najneskôr od mesiaca január roku 2013 do konca mesiaca august
roku 2013, so zámerom obchádzania daňovej povinnosti, konkrétne odvádzania spotrebnej dane z
tabakových výrobkov a dane z pridanej hodnoty v súvislosti s prevádzkovaním daňového skladu
spoločnosti A. M. s. r. o., so sídlom Q. XXX/X, XXX XX V. nad C., IČO:XX XXX XXX, ktorej je jediným
konateľom a spoločníkom, nachádzajúceho sa v Lučenci, časť S. č. XXXX doviezol za časové obdobie

december 2012 až august 2013 u Belgicky a Českej republiky na vyššie uvedenú spoločnosti A. M.
s.r.o. a na spoločnosť H. T., s.r.o., so sídlom G. 6, XXX XX V., IČO: XX XXX XXX, ktorej obchodné
meno využíva na svoje rôzne aktivity, prostredníctvom rôznych špedičných a prepravných spoločností
do skladov na území Slovenskej republiky tabakovú surovinu v množstve najmenej 84.800 kg, ktorú
následne prostredníctvom rôznych osôb a vozidiel po častiach navážal do uvedeného daňového skladu,
kde bola táto tabaková surovina prostredníctvom ďalších osôb spracovaná - narezaná na rezacom stroji
na tabak značky Hauni KTA 400 - KTZA, rok výroby 1967 a ďalej už ako tabak na fajčenie nabalený

do spotrebiteľských balení tabaku pod rôznymi obchodnými názvami, napr. Marco Polo, MP de luxe,
Rescator, a pod., ktorý bol následne ním samotným ako aj prostredníctvom obv. T. U., ktorý je jediným
konateľom a spoločníkom spoločnosti H. Z. s.r.o., so sídlom Q. XXX/X, V. nad C., IČO: XX XXX XXX,
obv. R., ktorý je jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti F. J. s.r.o., so sídlom T. XXX/X V. nad C.,
IČO: XX XXX XXX, a taktiež ďalších osôb distribuovaný do širšej siete odberateľov na území Slovenskej
republiky, pričom oficiálne do daňových priznaní predkladaných prostredníctvom splnomocnených
osôb v mene spoločnosti A. M. s.r.o. príslušným správcom dane za jednotlivé zdaňovacie obdobia

uvádzal len malú časť tabakových výrobkov z množstva skutočne uvedeného do daňového voľného
obehu, konkrétne podľa daňových priznaní na spotrebnú daň z tabakových výrobkov podaných zaobdobie január 2013 až august 2013 malo byť uvedených do daňového voľného obehu len1.824,39
kg tabakových výrobkov, z ktorých bola zaplatená spotrebná daň z tabakových výrobkov vo výške
129.732,38 € a podľa daňových priznaní na daň z pridanej hodnoty za obdobie január 2013 až august

2013 bola zaplatená za uvedené množstvo tabakových výrobkov daň z pridanej hodnoty vo výške
33.895,39 €, avšak mimo uvedeného priznaného množstva tabakových výrobkov menovaní obvinení
v skutočnosti za uvedené obdobie uviedli bez príslušných daňových dokladov do daňového voľného
obehu prostredníctvom spoločnosti A. M., s.r.o. 4.927,24 kg tabakových výrobkov, spoločnosti H. Z. s.r.o.
57.930,57 kg tabakových výrobkov a prostredníctvom spoločnosti F. J. s.r.o. 24.211,81 kg tabakových

výrobkov, teda spolu 87.069,62 kg tabakových výrobkov, z ktorých mala byť odvedená spotrebná daň z
tabakových výrobkov vo výške 6.191.520,68 € a daň z pridanej hodnoty vo výške 1.553.291,64 €, čím
všetcitrajaobvineníkonalivrozpores§11ods.1zákonač.106/2004Z.z.ospotrebnejdaniztabakových
výrobkov v znení neskorších predpisov a v rozpore s § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, na základe čoho za zdaňovacie obdobia január 2013 až august
2013 skrátili spotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 6.191.520,68 € a daň z pridanej hodnoty vo

výške 1.553.291,64 €, teda celkovo skrátili daň vo výške 7.744.812,32 € v neprospech štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky,

t e d a

obžalovaní I. W., T. U. a R. F.
- skrátili daň závažnejším spôsobom konania (ako členovia organizovanej skupiny) a taký čin spáchali
vo veľkom rozsahu,

č í m s p á c h a l i

obžalovaní I. W., T. U. a R. F.
- zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j ú :

obžalovaný I. W.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 87.040,- € (osemdesiatsedemtisícštyridsať eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 2.485,- € (dvetisícštyristoosemdesiatpäť eur), zložená na účte

Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

obžalovaný T. U.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona a s prihliadnutím na ponúknutú zárukuna nápravu obvineného od dôveryhodnej osoby - starostu obce V. K. T. nar. XX.XX.XXXX bytom V. XXX
na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 950,- € (deväťstopäťdesiat eur), zložená na účte Špecializovaného trestného

súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 23.535,- € (dvadsaťtritisícpäťstotridsaťpäť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 1.655,- € (jedentisícšesťstopäťdesiatpäť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 47.379,- € (štyridsaťsedemtisíctristosedemdesiatdeväť eur), zložená na účte

Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 9.712,40 € (deväťtisícsedemstodvanásť eur štyridsať eurocentov), zložená
na účte Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

obžalovaný R. F.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36

písm. j), písm. l) Trestného zákona, 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 2.005,- € (dvetisícpäť eur), zložená na účte Špecializovaného trestného
súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 21.02.2019 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR (ďalej „prokurátor“) podal obžalobu
na vyššie menovaných, v ktorej ich vinil zo spáchania vyššie uvedených trestných činov na skutkovom
základe, ktorý je takisto vyššie uvedený. Predseda senátu, ktorému bola vec pridelená, podaním zo dňa

28.02.2019 obžalobu doručil obvineným i ich obhajcom spolu s výzvou na vykonanie dôkazov v zmysle
§ 240 Trestného poriadku.

Po prieskume veci v zmysle § 243 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu konštatoval dôvody
predbežného prejednania obžaloby a vo veci dňa 14.03.2019 určil termín verejného zasadnutia na deň

09.04.2019, ktorý neskôr zmenil na deň 18.04.2019.

V rámci vysvetlenia zmyslu a účelu nariadenia predbežného prejednania obžaloby predovšetkým
uviedol, že ešte pred prípadným určením termínu hlavného pojednávania a rozsahu dokazovania
najmä vzhľadom k obsahu posledných výpovedí obvinených, ktorí sa priznali k tomu, že „viac tabaku

predávame len na základe dodacích listov na čierno a na faktúru ide veľmi málo tabaku“ zachovávajúc
zásadu hospodárnosti konania chce dať možnosť obvineným a prokurátorovi vyjadriť sa k možnostiam
uvedeným v § 243 ods. 5 druhá veta Trestného poriadku. Zároveň, v prípade nevyužitia možnosti
odklonu bolo prítomným oznámené, že senát chce v intenciách § 243 ods. 5 prvá veta vypočuť
obvinených, identifikovať stranami v konaní nespochybňované veci a podľa toho v potrebnom rozsahuredukovať rozsah potrebného dokazovania tak aby bolo podľa možností učinené zadosť § 247 ods. 5
Trestného poriadku.

Prokurátor a obvinený nevyužili možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste, zároveň však všetci traja
obvinení avizovali ochotu na hlavnom pojednávaní učiniť vyhlásenie o vine a nijakým spôsobom
nespochybňovali obsah skutku ako bol uvedený v obžalobe. Súd preto nariadil termín hlavného
pojednávania len na jeden deň a to na deň 22.05.2015

Po otvorení hlavného pojednávania súd opätovne v súlade s ustanovením § 255 ods. 3 Trestného
poriadku zisťoval u prokurátora a obžalovaných, či nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste. Žiadna zo
stránvkonanídohoduovineatresteuzavrieťnechcela,pričomvzmysle§256ods.1Trestnéhoporiadku
obhajcovia nevyužili svoje právo zaujať k predtým prečítanej obžalobe stanovisko, resp. uviedli, že ich
klienti chcú učiniť vyhlásenie o vine. Ešte predtým predseda senátu zistil, že v pojednávacej sieni sa
nachádza aj K. T. - starosta obce V., v ktorej obci má trvalý pobyt obžalovaný U. a u ktorého obhajca

tohto obžalovaného navrhol, aby túto osobu súd uznal ako osobu dôveryhodnú, ktorá môže poskytnúť
záruku na nápravu obžalovaného. V zmysle § 4 ods. 5 Trestného poriadku per analogiam súd umožnil
účasť tejto osoby v pozícii dôveryhodnej osoby, ktorá môže poskytnúť záruku na nápravu menovaného
obžalovaného.
V rámci komplexného poučenia všetkých obžalovaných, podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku

predseda senátu ich poučil aj o možnostiach urobiť niektoré z vyhlásení uvedených v tomto ustanovení
pod písmenami a), b), c) a súčasne obžalovaných poučil aj podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku.
Všetci prítomní obžalovaní učinili vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 pís. b) Trestného poriadku o tom,
že sú vinní zo spáchania žalovaných skutkov. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaných predseda senátu
týchto poučil aj v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a položil im otázky, ktoré sú uvedené v

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, ktorých zmysel smeruje k tomu, aby bolo
overené, či obžalovaní dostatočným spôsobom pochopili možné následky vyhlásenia o vine, ako i to, že
takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Všetci prítomní obžalovaní na kladené otázky predsedu senátu odpovedali slovom „áno“. Následne

senát po zistení kladného stanoviska prokurátora v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením
prijal vyhlásenie obžalovaných W., U.a a F. o uznaní viny a zároveň v zmysle § 257 ods. 8 Trestného
poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaní priznali spáchanie skutkov sa nevykoná
a súd vykoná iba dôkazy, súvisiace s výrokom o treste vo vzťahu k týmto obžalovaným. Poškodená
strana si nárok na náhradu škody neuplatnila.

Z doteraz uvedeného teda vyplýva, že súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k obžalovaným len pokiaľ
ide o do úvahy prichádzajúce tresty.
Pokiaľ ide o správy o povesti na jednotlivých obžalovaných, tieto boli buď pozitívne alebo neutrálne a
žiadnym spôsobom obžalovaným v zmysle posudzovania okolností prípadu a prípadných priťažujúcich
okolností neuškodili - skôr naopak, u všetkých posudzovaných boli jedným z podkladov, na to, aby súd

konštatoval poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) tohto Trestného zákona (vedenie riadneho
života pred spáchaním trestného činu).
V minulosti boli súdom trestaní všetci obžalovaní, ani v jednom prípade však táto skutočnosť nebola
takého charakteru, aby súd konštatoval priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona.
Vo všetkých prípadoch išlo o odsúdenia staršieho dáta za menej závažné skutky a práve táto okolnosť

posudzujúc ju v súvislosti s dostatočne dlhým odsekom života, v rámci ktorého nebolo konštatované
porušenie zákona, dôvodila dokonca konštatáciu vedenia riadneho života v zmysle posúdenia tejto
skutočnosti ako poľahčujúcej okolnosti.
Ako už bolo uvedené, súd nevykonal dokazovanie ohľadne uznanej viny a za danej situácie bolo jeho
úlohou v podstate prevziať skutkovú vetu a právnu kvalifikáciu, ako je uvedená v obžalobe. Keďže však

vyhodnotenie miery zavinenia, účasti na skutku i pohnútky je súčasťou zákonom predpísaných úvah
súdu o treste, súd obžalovaných stručne vypočul aj k niektorým okolnostiam posudzovaného skutku.
Obžalovaný W. potvrdil, že to bol on, ktorý to celé riadil, bol to jeho nápad, nakoľko on mal daňový sklad.
Postupne do toho zaangažoval svojich rodinných príslušníkov - vyššie uvedených spoluobžalovaných.
Súd overoval aj niektoré súvislosti vyplývajúce z jeho výpovede v prípravnom konaní - celé to mal podľa

jeho vtedajšej výpovede riadiť a na celé ho nahovoriť medzitým zomrelý R. V., ktorého pobyt je vedený
ako pobyt bezdomovca - a zistil, že existenciu tejto osoby obžalovaný síce potvrdil a uviedol, že on
mu o tejto „černote“ hovoril, avšak „nebolo to tak, ako vypovedal v prípravnom konaní, že on to celé
riadil“. Tu sa žiada dodať, že stratégia obhajoby zvolená v prípravnom konaní sa už v rámci štúdia spisujavila ako účelová a komplexnosť priznania sa obžalovaného na hlavnom pojednávaní v konečnom
dôsledku bola nielen faktorom umožňujúcim uznať poľahčujúcu okolnosť, ale aj faktorom, ktorý zohral
pre obžalovaného pozitívnu úlohu aj v rámci úvah o treste po regulácii sadzieb v rámci vyhodnotenia

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Obžalovaní U. a F. potvrdili zo strany obžalovaného W. vyššie uvedené a uviedli, že tabak v podstate
len rozvážali. Vedeli však, že je predávaný „načierno“.
Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovaným, súd považuje za potrebné na úvod tejto časti odôvodnenia
zosumarizovať všetky základné pravidlá týkajúce sa ukladania trestov. Všetkých obžalovaných sa teda

týkajú nasledujúce pravidlá :

Podľa § 34 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol
riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere

ako je ustanovené v Trestnom zákone. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. U organizátora,
objednávateľa, návodcu a pomocníka sa prihliada aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom

trestnom čine.

Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú v Trestnom zákone taxatívne vymenované v ustanoveniach
§ 36 a 37. V zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona na okolnosť, ktorá je zákonným znakom
trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá

podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd v zásade
musí prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností a
to v odsekoch 3 a 4 tohto ustanovenia Trestného zákona predpísaným spôsobom (v tomto prípade
prevažovali poľahčujúce okolnosti, priťažujúce neboli konštatované žiadne), preto sa horná hranica

zákonom ustanovenej hranice znižovala o jednu tretinu - spôsob zníženia upravuje § 38 ods. 8 Tr.zák.).

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona súd môže tiež mimoriadne znížiť trest pod zákonom stanovenú
sadzbu a to v prípade, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za
to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom v jeho osobitnej časti bolo pre páchateľa

neprimeraneprísneanazabezpečenieochranyspoločnostipostačujeajtrestkratšiehotrvania.Vzmysle
§ 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu
však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona
dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov. V zmysle § 51 Trestného zákona
súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody

neprevyšujúceho tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody,
ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije
a pracuje a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

V súvislosti s úvahami o treste, ktorými sa súd riadil pri jeho ukladaní, je potrebné opätovne pripomenúť,
že všetci obžalovaní sa k trestnej činnosti priznali. Túto okolnosť súd v konečnom dôsledku vyhodnotil
ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona (nešlo o čisto účelové priznanie
sa v úplne poslednej fáze trestného stíhania), nakoľko dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k

aspoň k čiastočnému priznaniu sa obžalovaných už v prípravnom konaní - zrejme pod ťarchou najmä
listinných dôkazov a niektorých výpovedí svedkov, ktoré sa v spise nachádzali. Úplné priznanie sa bolo
doslova skompletizované na hlavnom pojednávaní a súd akceptoval aj vyslovenú ľútosť nad spáchaným
skutkom pričom jej úprimnosť sčasti dokladovali aj predložené záruky dôveryhodných osôb. U všetkých
obžalovaných išlo o starostov obcí, kde majú obžalovaní trvalý pobyt a okrem už spomenutej ponuky

záruky obžalovaného U.a boli predložené aj záruky na nápravu aj obvinených W. a F. od starostu obce V.
nad C. R.a Z. , u týchto obžalovaných bola predložená aj záruka na nápravu od administrátora príslušnej
farnosti Y.. M. Y. a u obžalovaného W. bola predložená aj ponuka občianskeho združenia L. cieľ C.).Učinenie vyhlásenia o vine u všetkých obžalovaných s poukazom aj na vyššie uvedené fakty z hľadiska
úvahodruhuavýmeretrestuzohralovýraznepozitívnuúlohuuvšetkýchobžalovaných.Natomtomieste
odôvodnenia rozsudku je možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že pokiaľ by súd vo veci

vykonal dokazovanie a vina obžalovaných by bola preukázaná, je veľmi pravdepodobné, že u všetkých
obžalovaných by súd reálne uvažoval o trestoch odňatia slobody spojených s ich výkonom a to v rámci
zákonom stanovenej sadzby, pričom predovšetkým u obžalovaného W. vzhľadom k okolnostiam prípadu
(najmä výške skrátenia dane, z ktorej pravdepodobne profitoval hlavne on) by sa úvahy súdu zrejme
pohybovali minimálne v strede tejto sadzby. Trestná sadzba za trestný čin za ktorý bola uznaná vina je

7 až 12 rokov odňatia slobody, pričom ide o sadzbu, v rámci ktorej nie je možné podmienečné odloženie
výkonu trestu odňatia slobody.

Súd toto tvrdí napriek tomu, že je notoricky známym faktom tá skutočnosť, že uplynutie dlhšej doby od
spáchania trestnej činnosti po vynesie právoplatného rozsudku je v zmysle ústavnej i medzinárodno-
právnej judikatúry faktorom, ktorý nie je možné nebrať do úvahy a má výrazne pozitívny vplyv pre

jednotlivých páchateľov v smere, že súd už len na základe tohto faktu musí zvažovať rôzne benefity pre
páchateľov - a to nie len vrátane úvah o uložení trestu na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby,
ale aj úvah, ktoré pripúšťajú použitie ustanovenia Trestného zákona o tzv. mimoriadnom znížení trestu
v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona podľa pravidiel, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení.

V tomto prípade je zrejmé, že od doby posledného čiastkového útoku na záujem chránený Trestným
zákonom uplynula doba takmer šiestich rokov, pričom na takto dlho trvajúcom trestnom stíhaní
jednotliví obžalovaní nenesú žiadnu vinu. Ide síce o závažnú trestnú činnosť, v tomto prípade bola
však relatívne jednoducho dosledovateľná posúdením deklarovaných obchodno-právnych vzťahov a
posúdením jednotlivých pokladničných dokladov dokladujúcich „fakturovaný tovar s daňou“ a „malých

a veľkých“ dodacích listov dokladujúcich zrejme skutočne dodané množstvo tovaru (stopy č. 2,7 a 12
- byt), čo veľmi zrozumiteľne vysvetlila aj vo veci pribratá znalkyňa z odboru ekonómie. (Za takejto
situácie, kedy naviac neboli nikým spochybňované procesy týkajúce sa dovozu spracovania a faktického
dodávania tabaku bol doslova zarážajúci aj prokurátorom v inak z hľadiska zákonom požadovaného
odôvodnenia obžaloby takmer nijak nezdôvodnenej obžaloby navrhovaný rozsah dokazovania, pričom,

samozrejme, súd z hľadiska obžalovacej zásady nebol oprávnený skúmať dôvody „trestnoprávneho
nekonania“ orgánov činných v trestnom konaní voči odoberateľom tabakových výrobkov bez dane ani
voči niektorým ďalším do celej schémy podozrivo zaangažovaným osobám.)

Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného urýchlenie konania učinením vyhlásenia o vine sa môže stať

súčasťou okolností prípadu, ktoré v konečnom dôsledku, vyhodnotiac aj ďalšie súvislosti, možno
považovať za tak mimoriadne, že umožnia mimoriadne zníženie trestu v zmysle už uvedeného
ustanovenia Trestného zákona. Ani v tomto prípade nešlo o zanedbateľný fakt, avšak základnou
skutočnosťou, ktorá senát doviedla k záveru, že v tomto prípade je možné u dvoch z obžalovaných
využiť ustanovenie § 39 Trestného zákona sú okolnosti, ktoré súd sčasti popísal už vyššie a ktoré ešte

doplní o ďalšie úvahy. V súvislosti s dobou trvania trestného stíhania treba dodať, že za istých okolností
Európsky súd pre ľudské práva považuje za problematické už trvanie trestného stíhania nad šesť rokov,
k čomu sa tento prípad ešte len blíži - napriek tomu vzhľadom k uvedenému výhrady voči dĺžke trestného
stíhania sú v tomto prípade na mieste. Nemôže byť totižto sporu o tom, že trest ako následok trestnej
činnosti musí byť vyslovený čo najbezprostrednejšie po spáchaní trestnej činnosti. Samozrejme, najmä v

prípadoch zložitej ekonomickej trestnej činnosti, tento čas možno rátať nie len na mesiace, ale aj na roky.

Vo vzťahu k výnimočnosti niektorých okolností je však v prvom rade potrebné uviesť to, že ani v prípade
jedného z obžalovaných súd nedospel k záveru, že vec je možné vybaviť trestom, ktorý by nebol spojený
s výkonom odňatia slobody. Nie je totiž možné nevidieť rozsah trestného činu, pričom jeho následkom

štát prišiel o sumu 7.744.812 Eur, čo je suma, ktorá mala byť odvedená v prospech štátneho rozpočtu,
pričom odvedená nebola. Fakt, že nejde o sumu, ktorú si obžalovaní „prisvojili“ a o takúto sumu zväčšili
svoj majetok (zväčšenie majetku možno odhadnúť na sumu medzi jedným až dvomi miliónmi Eur), síce
nie je celkom bez významu, ale zďaleka nemôže hrať tak podstatnú rolu, ktorá by umožnila konštatáciu
podmienok umožňujúcich podmienečné uloženie trestu odňatia slobody za súčasnej aplikácie § 39

Trestného zákona.

Vyššie popísané okolnosti prípadu u obžalovaného W. neumožnili ani konštatáciu tak výnimočných
okolností prípadu, ktoré by postup v zmysle § 39 Trestného zákona - mimoriadne zníženie trestu -oprávňovali. U osoby, ktorá spáchanie trestnej činnosti vymyslela a celú ju riadila vo všeobecnosti
len vo výnimočných prípadoch možno konštatovať, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania. V tomto prípade u obžalovaného W. ako „mozgu“ trestnej činnosti neboli zistené
také okolnosti prípadu, ktoré by umožnili postup v zmysle § 39 Trestného zákona a neboli zistené ani
výnimočné pomery páchateľa umožňujúce takýto postup.

V súvislosti s ponúknutými prevzatiami záruky za nápravu obvineného je v súlade s § 4 ods. 4 Trestného

poriadku potrebné zdôrazniť, že v návrhu na prevzatie záruky (prípadne jeho doplnením výsluchom
predstaviteľa záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) treba vždy uviesť aj konkrétne spôsoby
prevýchovného pôsobenia na obvineného. Na prijatie takejto záruky a výslovné opretie postupu súdu o
ponuku prevzatia záruky nepostačuje všeobecne sľúbiť sledovanie a skúmanie správania sa odsúdenej
osoby, a nepostačuje všeobecný prísľub „priaznivého ovplyvňovania jeho vývoja“. V každej takejto
záruke musí byť uvedené ako konkrétne záruku poskytujúca osoba alebo organizácia bude vplývať na

odsúdeného, aké sú jej možnosti takéhoto vplyvu, pričom na konkretizáciu prevýchovných postupov,
ktorých potreba v tomto prípade je nespochybniteľná, nemožno rezignovať. Záruky starostu obce V. nad
C. i správcu príslušnej farnosti nároky ktoré by spĺňali zákonom vyžadované predpoklady nespĺňali. Inak
povedané poskytnuté záruky síce neboli úplne bez významu a zohrali úlohu v prospech obvinených,
na rozdiel od ponuky za obvineného U.a však tieto záruky neboli takého charakteru, aby súd mohol

expresis verbis zakomponovať svoj postup v zmysle prijatia záruk do výroku svojho rozsudku.

Pokiaľ ide o poskytnutú záruku vyššie uvedeným občianskym združením, je síce určite prínosné, ak
obžalovaný pomáha svojimi aktivitami v rámci akejkoľvek občianskej aktivizácie v prospech verejne
prospešných cieľov. Text poskytnutej záruky občianskym združením „L.“ bol však nepochopením zmyslu

právnej úpravy, ktorá umožnenie spolupodieľať sa záujmovým združeniam na prevýchove a náprave
páchateľov trestnej činnosti. Garancia záruky na nápravu páchateľa nemôže vychádzať len z toho, že
„obžalovaný nám pomáhal“ a preto sa mu odmeníme poskytnutím záruky. Vzťah tu musí byť úplne
opačný - nie „pomoc obžalovaného“, ale záruku poskytujúce občianske združenie musí byť v pozícií,
ktorá má reálny vplyv na prípadnú prevýchovu páchateľa. V tomto prípade teda tak isto v návrhu chýba

akákoľvek konkretizácia prevýchovných postupov voči obžalovanému pričom vzhľadom k v ponuke
záruky vysvetlenému vzťahu obžalovaného a občianskeho združenia požadovaná garancia prevýchovy
ani nie je možná.

Ako však vyplynulo z vyššie uvedeného opísané okolnosti tohto prípadu aj vo vzťahu k obžalovanému

W.ovi umožnili úvahy súdu smerujúce k tomu, že na dosiahnutie účelu trestu tak ako je vyššie uvedený,
postačí aj trest kratšieho trvania - konkrétne na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Súd dospel k
záveru, že takýto trest v dostatočnom rozsahu zohľadní individualizáciu celého prípadu a bude výstrahou
aj pre ostatných členov spoločnosti.

Na rozdiel od obžalovaného W. u obžalovaných U.a a F. súd konštatoval okolnosti prípadu umožňujúce
mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona a to tak v zmysle okolností prípadu
ako aj, najmä u obžalovaného U.a, pomerov páchateľa. Ako už bolo uvedené obidvaja títo obžalovaní
boli „akýmisi výkonnými práporčíkmi“ vôle obžalovaného W., ktorý celé protiprávne konanie vymyslel i
organizoval. S vysokou mierou pravdepodobnosti možno predpokladať i to, že na ziskoch celej schémy

konania sa títo obžalovaní podieľali vo výrazne menšom rozsahu, než obžalovaný W..

Obidvaja títo obžalovaní majú svoje stabilizované rodinné prostredie, pričom reálnosť ich prevýchovy
po návrate z primerane dlhého trestu naznačujú i vo veci poskytnuté ponuky na prevzatie záruk na
nápravu obžalovaných. Podobne ako u obžalovaného W. teda obhajobou predložené listiny na hlavnom

pojednávaní neboli celkom bez významu, v súvislosti s obžalovaným F.om však ohľadne ponúknutých
záruk platí to, čo bolo uvedené u obžalovaného W.. Pokiaľ ide o obžalovaného U.a starosta, obce v ktorej
má tento obžalovaný trvalý pobyt, sa ako dôveryhodná osoba v zmysle § 4 ods. 5 Trestného poriadku
zúčastnila na hlavnom pojednávaní a tam konkretizovala viaceré súvislosti. Starosta obce K. T. uviedol,
žeobžalovanýU.sadoichobce„priženil“doslušnejrodiny,pričomonojehoproblémevedela„týždenne

ho volával k sebe“, pričom v takýchto stretnutiach mieni s obžalovaným v rámci, resp. po výkone trestu
pokračovať. Toto už v dostatočnom rozsahu možno považovať za konkretizáciu ponúknutého prevzatia
záruky ako o ňom hovorí § 4 ods. 4 Trestného poriadku.Za týchto dôvodov prihliadnutie na ponúknutú záruku na nápravu obvineného U.a dôveryhodnou
osobou súd expresis verbis zahrnul do výroku, ktorým bol uložený trest odňatia slobody. V konečnom
dôsledku však obidvom obžalovaným uložil rovnaké tresty odňatia slobody. Ako už bolo uvedené

síce obžalovanému U.ovi výraznejšie pomohla ponuka prevzatia záruky na nápravu obvineného, tento
obžalovaný sa však v zmysle skutkovej vety prostredníctvom ním riadenej spoločnosti do celej schémy
konania angažoval výraznejšie (v rámci domových prehliadok bola u neho nájdená výrazne vyššie suma
ako u spoluobžalovaného F.) a možno predpokladať i to, že tento obžalovaný mal výraznejší profit z
protiprávneho konania. V konečnom dôsledku to znamenalo, že u týchto obžalovaných súd za primerané

tresty považoval tresty odňatia slobody rovnaké a to vo výmere štyroch rokov.

V súlade s vo výroku citovanými ustanoveniami zákona boli všetci obžalovaní pre výkon trestu zaradení
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o uložené tresty prepadnutia veci, súd v plnom rozsahu akceptoval návrhy prokurátora

a vyslovil trest prepadnutia veci - finančných súm, pretože bolo zrejmé, že ide o financie, ktoré
páchatelia získali trestným činom. Predmetné sumy boli zaistené pri domových prehliadkach, vo väčšine
prípadov ide o naozaj vysoké sumy a súd nemal pochybnosti o tom, že doslova ide o „tržby“, ktoré
boli obžalovaným odovzdané osobami, ktoré tabakové výrobky bez dane nakupovali. Vlastníkom
prepadnutej veci sa stáva štát.

Na rozdiel od návrhu prokurátora na vyslovenie trestu prepadnutia veci, však súd neakceptoval jeho
návrh na uloženie trestu prepadnutia majetku a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 58 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku trest prepadnutia majetku môže súd

uložiť vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa odsudzuje
na trest odňatia slobody na doživotie alebo ak ho odsudzuje na nepodmienečný trest odňatia slobody
za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého
rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia
trest prepadnutia majetku súd uloží aj bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1, ak odsudzuje

páchateľa za spáchanie okrem iného aj trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.
2, 3 alebo ods. 4 a to za situácie, ak páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou
činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti.

V odseku 3 § 58 Trestného zákona je potom formulované tzv. obligatórne uloženie trestu prepadnutia

majetku, kde sú vymenované trestné činy v prípade odsúdenia ktorých sa trest prepadnutia majetku
ukladá bez ďalšieho. Vyššie uvedený ods. 2 § 58 Trestného zákona možno považovať za akýsi druh
poloobligatórneho trestu - musí sa uložiť v prípade, ak sa preukáže, že páchateľ nadobudol majetok
aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti.

Pojem „značný rozsah“ nie je pri tom pojmom, ktorého výklad je v kompetencií súdu. Ide o terminus
technicus, ktorý je priamo definovaný v zákone a to v § 125 ods. 1 Trestného zákona, kde sa zakotvuje,
že značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok sumy 266 Eur, pričom z hľadiska
výpočtu výšky škody sa pravidlá takéhoto výpočtu rovnako použijú aj na stanovenie výšky prospechu,
hodnoty veci a rozsahu činu.

Zjednodušene povedané, ak by u páchateľa bola konštatovaná existencia majetku skúmalo by sa
či aspoň v rozsahu 26.600 Eur bol tento majetok získaný trestnou činnosťou alebo z príjmov
pochádzajúcich z trestnej činnosti. Samozrejme, eventualita takéhoto prieskumu prichádza do úvahy len
za situácie ak, prehnane povedané, majetok minimálne o jedno Euro prevyšuje vyššie spomenutú sumu.

V tejto veci súd predbežne skúmajúc podmienky na prípadné uloženie trestu prepadnutia majetku
vykonal vo veci všetky potrebné lustrácie týkajúce sa stanovenia rozsahu majetku a spôsobu
zabezpečovania príjmov jednotlivých obžalovaných. Zistil, že na účtoch v jednotlivých komerčných
bankách činných v Slovenskej republike sumu presahujúcu tisíc Eur má jedine obžalovaný T. U.

(konkrétne na osobnom účte v Slovenskej sporiteľni, a.s. ku dňu 30.05.2019 mal 4.698,26 Eur) jednotliví
obžalovaní nevlastnia žiadne nehnuteľnosti a buď v súčasnej dobe nevlastnia žiadne motorové vozidlo,
alebo ak ho aj vlastnia ide vo všetkých prípadoch o motorové vozidlá staršieho dáta výroby strednej
alebo nižšej triedy. Ani u jedného z obžalovaných teda nie je možné predpokladať, že by vlastnili majetok„v značnom rozsahu“. (Prípadne uložené úspory doma, ak by aj existovali, by z logických dôvodov aj tak
neboli predmetom žiadnych exekúcií ani konania konkurzného súdu).

Z takéhoto stavu s veľmi jednoduchého dôvodu spočívajúceho v púhom matematickom prepočte sa
prieskum, či páchateľ nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov
pochádzajúcich z trestnej činnosti vykonať ani nedá. Len na margo tejto veci je možné uviesť, že najmä
vzhľadom k rozsahu dokumentovaného majetku, doby, ktorá uplynula od spáchania trestnej činnosti a
faktu, že všetci obžalovaní v súčasnej dobe pracujú by bolo naozaj ťažké - vo svojej podstate nemožné

- konštatovať, že nadobudnuté úspory rádovo v stovkách Eur nadobudli trestnou činnosťou. Tým súd
nechce povedať, že majetok pochádzajúci z trestnej činnosti neexistuje, zrejme však bol aj v dôsledku
predchádzajúcej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní prevedený na iné osoby, prípadne ho
jednotlivíobžalovaní,aleboichpotencionálnispolupáchateliajednoduchominuli.Vkaždomprípadevšak
za takéhoto stavu realizácia trestu prepadnutia majetku a zaangažovanie rôznych štátnych orgánov do
tohto procesu by bolo doslova neefektívnym mrhaním času.

Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
obžalovaní I. W., T. U. a R. F.
- skrátili daň závažnejším spôsobom konania (ako členovia organizovanej skupiny) a taký čin spáchali
vo veľkom rozsahu,

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje
v lehote 15 pracovných dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť ktoréhokoľvek
výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. Poškodený môže podať

odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený. O odvolaní
rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.