Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. október 2019

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 10C/152/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816215689
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zajacová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2019:3816215689.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prievidzi sudkyňou JUDr. Katarínou Zajacovou v právnej veci žalobcu O. A., nar.

XX.X.XXXX, bytom Z., B. XXX/XX proti žalovanému A. Prievidza so sídlom v Prievidzi, Námestie slobody
14, IČO: 00318442 o antidiskriminačnej žalobe, takto

r o z h o d o l :

1. Žalobu z a m i e t a .

2. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

3. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému primeraného zadosťučinenia vo forme

ospravedlnenia zverejneného na webovej stránke za jeho diskriminačné konanie voči nemu, ktoré
spôsobil stanovením podmienok na pridelenie parkovacej karty na základe miesta pobytu a majetkových
pomerov a zaplatenia sumy 500,- eur, ak žalovaný ospravedlnenie v lehote 14 dní od právoplatnosti
súdneho rozhodnutia po dobu minimálne 30 dní nezverejní. Súčasne voči nemu uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur. Uviedol, že je fyzickou osobou s trvalým pobytom v
meste Prievidza, je vlastníkom motorového vozidla, má právny titul na užívanie nehnuteľnosti v meste,
na základe čoho splnil kumulatívne podmienky pre vydanie rezidentskej parkovacej karty D. Žalovaný

vydaním VZN č. 153/2014 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta
Prievidza sa dopustil voči nemu priamej diskriminácie v tom, že ak svojím motorovým vozidlom parkuje
v okolí svojho trvalého bydliska, v parkovacej zóne označenej D, má postavenie zhodné ako vodiči z
ostatných parkovacích zón, ako vodiči z ostatných častí mesta, aj ako vodiči z okolitých miest. Jeho
poplatok za parkovanie predstavuje sumu 10,- eur ročne, poplatok ostatných vodičov predstavuje sumu
0,30 eur na jednu hodinu a 0,70 eur za dobu dlhšiu ako jednu hodinu. V tomto prípade sa cíti byť
zvýhodnený oproti ostatným vodičom, ktorí nesú zvýšené bremeno vychádzajúc z kritérií, ktoré žalovaný

používa pre platenie parkovného - podmienku trvalého pobytu a vlastníctvo alebo držba motorového
vozidla. V prípade, že si požičia motorové vozidlo a chce zaparkovať v okolí svojho bydliska, je povinný
platiť parkovné v sume 0,70 eur, hoci v prípade vlastníctva alebo držby vozidla by platil ročné parkovné v
sume 10,- eur, z čoho vyplýva, že ako vodič požičaného vozidla je diskriminovaný voči vlastníkovi alebo
držiteľovi vozidla. V prípade, že parkuje mimo svojej parkovacej zóny, v ktorej má vydanú rezidentskú
kartu,jepovinnýplatiťparkovnévsume0,30euralebovsume0,70euraoprotiosobám,ktorévuvedenej
parkovacej zóne majú vydanú rezidentskú kartu a platia ročný poplatok za parkovanie v sume 10,- eur,

čím sa cíti byť diskriminovaný. Na trovách konania uplatnil zaplatený súdny poplatok zo žaloby v sume
96,- eur a súdny poplatok z odvolania v sume 48,- eur.2. Žalovaný žalobu žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na to, že VZN č. 153/2014 o dočasnom
parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza v žiadnom zo svojich ustanovení
nikoho neznevýhodňuje alebo zvýhodňuje s ohľadom na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a

náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Všetci majú rovnaké postavenie, práva a povinnosti
a aj žalobca má možnosť platiť inú sadzbu za parkovanie ako rezident. Uviedol, že nie je možné zo
žiadneho dôvodu považovať vlastníctvo motorového vozidla, resp. nehnuteľnosti za prejav diskriminácie
a trvalý pobyt nie je viazaný na vlastníctvo nehnuteľnosti, preto nie je možné tieto skutočnosti navzájom

podmieňovať a spájať alebo sa odvolávať na vzájomné právne účinky. Trovy konania neuplatnil.

3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C/152/2016-274 zo dňa 22.3.2018, proti ktorému v zákonnej
lehote podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17Co/162/2018-304 zo dňa
28.3.2019 návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP zamietol a rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že bola porušená osobitná

manudukčná povinnosť vo vzťahu k žalobcovi podľa § 309 CSP, čím mu súd prvej inštancie znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces a tiež nebola splnená povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP. V ďalšom konaní mal
súd prvej inštancie doručiť žalobcovi osobitné poučenie podľa § 309 CSP, na ďalšom pojednávaní mal
postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP.

4. Súd vykonal procesné úkony, ktorých absenciu odvolací súd vytýkal súdu prvej inštancie a žalobcovi
doručil osobitné procesné poučenie podľa § 309 CSP, ktoré prevzal dňa 26.8.2019. Súčasne na
pojednávaní konanom dňa 15.10.2019 dôsledne postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením Prevádzkového poriadku centrálnej
mestskej parkovacej zóny mesta Prievidza, mapy centrálnej parkovacej zóny s rezidentskými pásmami,
zoznamom ulíc v centrálnej mestskej parkovacej zóne, VZN mesta Prievidza č. 153/2014, listinných
dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 68 až 138, písomného vyjadrenia žalovaného vo veci
zo dňa 13.3.2017, písomného vyjadrenia žalobcu vo veci zo dňa 5.6.2017, písomného vyjadrenia

žalovaného vo veci zo dňa 20.10.2017, správy o vybavení podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza zo
dňa 17.10.2017, písomného vyjadrenia žalobcu vo veci zo dňa 6.11.2017, upovedomenia o vybavení
podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza zo dňa 28.12.2016, stanoviska Krajskej prokuratúry Trenčín
zo dňa 26.1.2017, písomného vyjadrenia žalovaného vo veci zo dňa 22.11.2017, písomného vyjadrenia
žalobcu vo veci zo dňa 29.1.2018 a listinných dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 168 až 210,

listinných dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 212 až 235, Centrálnej mestskej parkovacej
zóny v meste Prievidza založenej žalovaným do spisu na čl. 237 až 258, rozsudkom NS SR vo veci
vedenej pod sp. zn. 3Svzn 01/2010 zo dňa 9.11.2010, VZN č. 10/2016 vydaným Mestom Trenčín,
ostatných listinných dôkazov v spise založených a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Všeobecne záväzným nariadením mesta Prievidza (ďalej VZN) č. 153/2014 o dočasnom parkovaní
motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza žalovaný stanovil úseky miestnych
komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel v súlade s organizáciou dopravy vyplývajúcej
z použitého dopravného značenia na území mesta, spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích
miest a výšku úhradu za dočasné parkovanie motorových vozidiel, spôsob jej platenia a spôsob

preukázania jej zaplatenia. Z VZN vyplýva, že parkovacie miesta určené pre parkovanie motorových
vozidiel obyvateľov a návštevníkov mesta v rámci centrálnej mestskej parkovacej zóny regulovaného
parkovania boli vymedzené dopravnými značkami. Výšku úhrady za dočasné parkovanie stanovil
Cenník tohto nariadenia, ktorý ej jeho prílohou. V §5 VZN boli upravené parkovacie miesta s
prevádzkou zabezpečenou parkovacími kartami, ktoré boli určené pre parkovanie motorových vozidiel

obyvateľov a podnikateľov, ktorí majú trvalý pobyt, sídlo, resp. miesto prevádzky v rámci centrálnej
mestskej parkovacej zóny regulovaného parkovania. Držiteľovi rezidentskej karty bolo umožnené
cenovo zvýhodnené parkovanie na základe jednorazové ročného poplatku na všetkých parkovacích
miestach v príslušnom rezidentskom pásme. Podmienky pre vydanie rezidentskej karty upravuje §
6 VZN, ktorá môže byť vydaná obyvateľovi, fyzickej osobe - nepodnikateľovi s trvalým pobytom v

centrálnej mestskej parkovacej zóne, ktorý je zároveň aj vlastníkom, resp. držiteľom motorového vozidla.
Z cenníka, ktorý je prílohou č. 2 VZN č. 153/2014 vyplýva, že poplatok za parkovanie za 1. hodinu
predstavuje sumu 0,30 eur, za 2. a ďalšie hodiny predstavuje sumu 0,70 eur. Poplatok za rezidentskú
kartu predstavuje sumu 10,- eur ročne.7. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa cíti sa byť žalovaným diskriminovaný v súvislosti s
vydaním VZN č. 153/2014 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta

Prievidza. Potvrdil, že má trvalý pobyt v širšom centre mesta, ktoré je označené ako zóna D a v
súvislosti s parkovaním svojho motorového vozidla sa neho vzťahuje § 5, § 6 VZN a cena za parkovanie
ako rezidenta v danej zóne v sume 10,- eur ročne. Diskrimináciu videl v tom, že iné fyzické osoby,
obyvatelia mesta, ktoré v danej zóne nemajú trvalý pobyt, platia za parkovanie poplatky v odlišnej
výške, ktoré sú v cenníku uvedené a to v sume 0,30 eur za prvú hodinu a za druhú a ďalšiu hodinu

v sume 0,70 eur. Diskrimináciu videl aj v tom, že pokiaľ si požičia motorové vozidlo a zaparkuje s
ním vo svojej rezidentskej zóne alebo v inej platenej zóne, vzťahuje sa na neho parkovací poplatok
v sume 0,30 eur, prípadne v sume 0,70 eur. Nepoprel, že je vlastníkom motorového vozidla, ale
občas si od známych požičiava vozidlo, keď cestuje mimo mesta. Diskrimináciu videl aj v tom, že
pokiaľ parkuje v inej rezidentskej zóne než v tej, kde má trvalý pobyt, platí poplatok v sume 0,30
prípadne v sume 0,70 eur za parkovanie, hoci rezidenti žijúci v tejto zóne, platia ročný poplatok v

sume 10,- eur. Podľa jeho názoru diskriminácia žalovaného spočívala v tom, že vydanie parkovacej
karty v rezidentských zónach podmienil trvalým pobytom občana v meste a vlastníctvom alebo držbou
motorového vozidla. Zastával názor, že žalovaný mal pri vydávaní rezidentských parkovacích kariet
vychádzať z bytových jednotiek v rezidentských zónach bez ohľadu na to, či osoby užívajúce bytové
jednotky vlastnia motorového vozidla alebo nie, pretože sa môže stať, že aj takéto osoby si vozidlo

zabezpečia. Poukázal na obsah rozhodnutí všeobecných súdov SR, ČR, stanovisko verejného ochrancu
práv ČR, stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva ako aj rozhodnutie ESD vo veci
C-382/08 týkajúce sa riešenia diskriminácie v súvislosti s trvalým pobytom sťažovateľov a rozhodnutie
talianskeho Najvyššieho kasačného súdu č. 116 týkajúceho sa riešenia parkovacích zón, v ktorom
bolo konštatované, že platené parkovanie je možné zriadiť len vtedy, pokiaľ sa v okolí plateného

parkovacieho miesta nenachádzajú bezplatné parkovacie miesta. V prípade, že súd prvej inštancie
rozhodujúci o jeho žalobe nebude akceptovať ním predložené súdne rozhodnutia, navrhol, aby zvážil
predloženie prejudiciálnej otázky ESD. Navrhol, aby súd vo vzťahu k petitu č. 2 žaloby, v ktorom
žiadal, aby bol žalovaný povinný upustiť od svojho diskriminačného konania spočívajúceho v stanovení
podmienok trvalého pobytu a vlastníctva motorového vozidla, resp. držby motorového vozidla pre

platenie parkovného a vydávanie rezidentských kariet, vec predložil Ústavnému súdu SR na konanie
o súlade VZN žalovaného č. 153/2014 s medzinárodnými zmluvami. Žalobca ako jeden z listinných
dôkazov do spisu založil odborné stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva zo dňa
14.12.2017, ktoré bolo vydané na žiadosť žalobcu o posúdenie súladu VZN žalovaného č. 153/2014 s
dodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z..

V obsahu stanoviska bolo uvedené, že trvalý pobyt môže predstavovať diskriminačný dôvod, pokiaľ
by boli naplnené ostatné podmienky diskriminácie. V prípade parkovania poskytovateľ zvýhodňuje v
platbách za parkovanie obyvateľov s trvalým pobytom v centrálnej mestskej parkovacej zóne a z tejto
činnosti mu vzniká zisk. Pri vytváraní zisku má povinnosť ustanoviť také platby za služby, ktoré by neboli
znevýhodnením určitej časti obyvateľstva z určitého diskriminačného dôvodu. V danom prípade sa podľa

názoru Slovenského národného strediska pre ľudské práva zaobchádza menej priaznivo s obyvateľmi,
ktorí nemajú trvalý pobyt v centrálnej mestskej parkovacej zóne ako s obyvateľmi, ktorí tam trvalý pobyt
majú, pretože majú v centrálnej parkovacej zóne značne sťažený prístup k rovnakej službe z dôvodu
výrazne zvýšenej platby za službu v porovnaní s obyvateľmi, ktorý majú v centrálnej parkovacej zóne
trvalý pobyt. Rozlišovanie obyvateľov na základe trvalého pobytu, považovalo za porušenie zásady

rovnakého zaobchádzania a VZN žalovaného č. 153/2014 označilo za rozporné so zásadou rovnakého
zaobchádzania zakotvenou v Antidiskriminačnom zákone.

8. Žalovaný poukázal na to, že VZN č. 153/2014 bolo vydané na ochranu všeobecného záujmu občanov
mesta, ochranu vlastníckeho práva občanov k motorovému vozidlu a žalobcu toto nariadenie žiadnym

spôsobom nediskriminuje. Bolo vydané na základe zákonného splnomocnenia Zákona č. 135/1961
Zb. a bolo spracované na základe výsledkov prieskumu statickej dopravy vykonanej v roku 2012, kde
bolo konštatované, že v meste Prievidza bolo nutné riešiť statické parkovanie v centre mesta. Prijatím
tohto nariadenia sa sledoval všeobecný záujem mesta a nie záujem jednotlivca. Uviedol, že zákaz
diskriminácie nemožno ukladať absolútne a absolútne nemôže ani pôsobiť. Uvedený názor vyplýva z

Náleze Ústavného súdu SR č. 5/2012-87, v ktorom bolo konštatované, že podľa judikatúry ESĽP, možno
zásah do práva na pokojné užívanie majetku ospravedlniť, ak k nemu došlo na základe zákona, princípu
legality, pokiaľ sa ním sledoval legitímny cieľ v podobe verejného (všeobecného) záujmu a pokiaľ sa
pri realizácii zásahu dosiahla spravodlivá rovnováha medzi záujmom na ochrane majetku jednotlivcaa širšími spoločenskými záujmami. Zastával názor, že žalobca nepreukázal rozdiel v rozdielnom
zaobchádzanímedzinímainouporovnateľnouosobouapretonepreukázalanidiskrimináciu.Považoval
za nesporné, že žalobca má trvalý pobyt v širšom centre mesta a je vlastníkom motorového vozidla,

na základe čoho spĺňa podmienky podľa VZN č. 153/2014 pre vydanie rezidentskej karty a sám sa
môže rozhodnúť, či parkovné bude platiť na základe rezidentskej karty alebo formou SMS správ a preto
nemôže byť diskriminovaný vo vzťahu k iným osobám, ktorí platia parkovné. Pokiaľ žalobca poukazoval
na diskrimináciu v tom, že platenie parkovného sa odvíja od trvalého pobytu, žalovaný uviedol, že
žalobca si kedykoľvek môže zmeniť svoj trvalý pobyt, ktorý nie je viazaný k vlastníctvu nehnuteľnosti.

Poprel, že viazanosť parkovacej karty súvisí len s vlastníctvom motorového vozidla, pretože z VZN č.
153/2014 vyplýva, že držiteľom parkovacej karty môže byť aj nevlastník, t.j. držiteľ motorového vozidla.
Zastával názor, že súdne rozhodnutia, ktoré žalobca predložil, sa netýkajú prejednávanej veci a nie sú
pre vedenie sporu použiteľné. Poukázal na to, že VZN č. 153/2014 bolo vydané na základe zákona
a v jeho medziach. Jeho platnosť posudzovala okresná a krajská prokuratúra. Žalovaný nedisponuje
žiadnym protestom prokurátora, ktorý by spochybňoval platnosť VZN, na základe čoho je potrebné

ho považovať za platné a vydané v súlade so zákonom. Poukázal aj na to, že podmienku trvalého
pobytu uvádza napr. aj volebný zákon pre realizáciu volebného práva a preto podmienku trvalého pobytu
pri vydávaní rezidentských parkovacích kariet nie je možné považovať za diskriminačnú. Do spisu
založil protest prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 11.5.2017, ktorý sa týkal vyslovenia
stanoviska k vydaniu rezidenčných kariet v Bratislave a z obsahu ktorého vyplývalo, že zavedenie

rezidentskejparkovacejkarty,ktorápriparkovanízvýhodňujeosobystrvalýmpobytomvhlavnommeste,
je legitímny prostriedok primeraný sledovanému cieľu parkovacej politiky.

9. Z výňatku dozorového spisu predloženého Okresnou prokuratúrou Prievidza sp. zn. PD-137/16/3307
súd zistil, že dňa 10.11.2016 žalobca podal na Okresnú prokuratúru v Prievidzi podnet na preskúmanie

zákonnosti VZN mesta Prievidza č. 153/2014, o ktorom tvrdil, že obsahuje diskriminačné ustanovenia.
Dňa 28.12.2016 bolo žalobcovi odoslané upovedomenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi o vybavení
podnetu, v ktorom konštatovala, že podľa § 6a ods. 1 Cestného zákona je daná kompetencia mesta
pri vymedzení úsekov miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel a na určenie
výšky úhrady za dočasné parkovanie. Mesto Prievidza v súlade s týmto ustanovením zákona vymedzilo

úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie a určilo výšku úhrady za parkovanie, pretože bolo
na to splnomocnené zákonom. Pri riešení otázky, ako upraviť parkovanie osôb žijúcich vo vymedzených
parkovacích zónach, ktorí sú držiteľmi alebo vlastníkmi motorových vozidiel, sa mesto rozhodlo riešiť
situáciu vydaním rezidentských kariet a kritérium trvalého pobytu považovalo za najobjektívnejšie pre
vydanie rezidentských kariet. S postupom mesta pri vydávaní parkovacích kariet na základe trvalého

pobytu sa prokuratúra stotožnila a konštatovala, že k žiadnej diskriminácii pri právach obyvateľov
dotknutých parkovacích zón nedošlo a podmienky stanovené pre parkovanie nie sú v rozpore so
zákonom, ani nad rámec zákona. Vzhľadom k tomu, že pri prijatí VZN č. 153/2014 nebolo zistené
porušenie zákona, okresná prokuratúra podnet žalobcu odložila.

10. Krajská prokuratúra v Trenčíne listom zo dňa 26.1.2017 žalobcovi oznámila, že na základe
jeho opakovaného podnetu o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry v Prievidzi pri
vybavovaní jeho podnetu zo dňa 10.11.2016 smerujúcemu proti VZN Mesta Prievidza č. 153/2014
dospela k záveru, že nezistila zákonný dôvod pre ingerenciu prokurátora a jeho opakovaný podnet
odložila bez prijatia prokurátorského opatrenia. Konštatovala, že žalobcom namietané ustanovenia VZN

č. 153/2014 definíciu diskriminácie nenapĺňajú.

11. Žalobca na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby ako listinné dôkazy do spisu založil rozsudok
NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Svzn 01/2010 zo dňa 9.11.2010 na preukázanie skutočnosti,
že aj kritérium trvalého pobytu z hľadiska aplikácie Antidiskriminačného zákona je kritériom, ktoré

môže byť predmetom posúdenia, či v súvislosti s ním nedochádza k porušovaniu zásady rovnakého
zaobchádzania so subjektom, ktorého sa týka a VZN č. 10/2016 Mesta Trenčín preukazujúce, že
mesto Trenčín pri vydávaní parkovacích kariet vychádzalo nielen z trvalého pobytu rezidenta, ale aj z
iných kritérií, napr. pri vydávaní abonentských kariet určených pre akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá nie
je rezidentom, ak aj pre fyzickú osobu, ktorá podľa VZN nemá nárok na kúpu parkovacej karty pre

rezidenta, z ktorých mesto vychádzalo a následne zohľadnilo pri určení ceny parkovného.

12. Žalovaný k vyššie citovaným listinným žalobcu uviedol, že v prípade VZN mesta Trenčín, každé
mesto má špecifické podmienky pre rozhodovanie o dočasnom parkovaní motorových vozidiel a určeniekritérií pre platenie parkovného a každé mesto má právo určiť si vlastné kritériá pre dočasné parkovanie
motorových vozidiel a určenie ceny tak, aby tieto kritéria zohľadňovali konkrétne miestne pomery.
Podľa jeho názoru primeranosť sa nedá porovnávať s inými podmienkami v iných mestách a treba ju

skúmať podľa miestnych podmienok v konkrétnej lokalite. Žalovaný pre určenie kritérií pre parkovanie
motorových vozidiel a určenie výšky ceny parkovného vychádzal z konkrétnych podmienok, ktoré
zohľadňovali miestnu situáciu a zodpovedali tomu, aby doprava v meste bola plynulá. K rozhodnutiu NS
SR uviedol, že obsahovo nesúvisí s prejednávanou vecou a pokiaľ ide o kritérium trvalého pobytu, ktoré
je v ňom uvádzané, poukazuje na to, že aj NS SR vo svojom rozhodnutí za primerané podmienkam

považoval trvalý pobyt minimálne v rozsahu troch mesiacov pre rozhodovanie o žiadosti o uzatvorenie
zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Poukázal na to, že v prejednávanej veci kritérium trvalého pobytu
nemôže byť diskriminačným kritériom, ale práve naopak, sleduje verejný záujem ostatných občanov
mesta.

13. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o

ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie
z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,

rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

14. Podľa § 2a ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo,
ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej
situácii.
Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia

nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním
oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

15. Podľa § 9 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na
svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,
upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámeniakriminality

alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého
účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

16. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k

porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

17. Podľa § 6a ods. 1 Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov, na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne
záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel (ďalej

len „parkovacie miesta“), ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný
záujem. Parkovacie miesta musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo
všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích miest,výškuúhradyzadočasnéparkovaniemotorovýchvozidielpodľaosobitnéhopredpisu,spôsobjejplatenia
a spôsob preukázania jej zaplatenia.

18. Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení neskorších predpisov,
obyvateľom obce je osoba, ktorá má na území obce trvalý pobyt.

19. Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu názoru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

20. Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom
(skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí,
organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišností špecifikovaných v cit. ust. § 2
ods. 1 Antidiskriminačného zákona, rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa
uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria
pre rozlišovanie. Keďže pri vstupe do Európskej únie Slovenská republika prijala záväzok rešpektovať

právny poriadok Európskej únie a konať v súlade s ním, na Slovensku diskrimináciu zakazuje okrem
Listiny základných práv a slobôd aj množstvo ďalších legislatívnych predpisov. V roku 2004 prijalo
Slovensko tzv. antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z., ktorý vychádza z antidiskriminačných smerníc
Európskej únie (smernica Rady Európy 2000/43/ES, smernica Rady Európy č.2000/78/ES). Tento
zákon rieši problematiku diskriminácie predovšetkým v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej

starostlivosti, vzdelávania, pracovnoprávnych vzťahov a poskytovania tovarov a služieb a ukladá
povinnosťdodržiavaťzásadurovnakéhozaobchádzania.Okremnehosadiskrimináciouzaoberáviacero
odvetvových zákonov a aj zákonník práce.

21. Žalobca poukazoval na to, že prijatím VZN žalovaného č. 153/2014 sa žalovaný dopustil voči nemu

priamej diskriminácie v tom, že ak svojím motorovým vozidlom parkuje v okolí svojho trvalého bydliska
v parkovacej zóne označenej D, má postavenie zhodné ako vodiči z ostatných parkovacích zón, ako
vodiči z ostatných častí mesta, aj ako vodiči z okolitých miest. Jeho poplatok za parkovanie predstavuje
sumu 10,- eur ročne, poplatok ostatných vodičov predstavuje sumu 0,30 eur na jednu hodinu a 0,70 eur
za dobu dlhšiu ako jednu hodinu. V tomto prípade sa cíti byť zvýhodnený oproti ostatným vodičom, ktorí

nesú zvýšené bremeno platenia parkovného vychádzajúc z kritérií, ktoré žalovaný používa pre platenie
parkovného - podmienku trvalého pobytu a vlastníctvo alebo držba motorového vozidla. V prípade, že si
požičia motorové vozidlo a chce zaparkovať v okolí svojho bydliska, je povinný platiť parkovné v sume
0,70 eur, hoci v prípade vlastníctva alebo držby vozidla by platil ročné parkovné v sume 10,- eur, z čoho
vyplýva, že ako vodič požičaného vozidla je diskriminovaný voči vlastníkovi alebo držiteľovi vozidla. V

prípade, že parkuje mimo svojej parkovacej zóny, v ktorej má vydanú rezidentskú kartu, je povinný platiť
parkovné v sume 0,30 eur alebo v sume 0,70 eur a oproti osobám, ktoré v uvedenej parkovacej zóne
majú vydanú rezidentskú kartu a platia ročný poplatok za parkovanie v sume 10,- eur, čím sa cíti byť
diskriminovaný.

22. Právomoc žalovaného vydať všeobecné záväzné nariadenie o dočasnom parkovaní motorových
vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza vyplýva z ust. § 6 ods. 1, § 11 ods. 4 písm. g/
Zákona č. 369/1990Zb. o obecnom zriadení, v znení neskorších predpisov a cit. ust. § 6a ods. 1
Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov.
Účelom vydania VZN č. 153/2014 bolo odbremeniť centrálnu zónu mesta od statickej dopravy riešením

parkovania v centre počas pracovných dní v čase od 7.00 hod. do 16.00 hod, obmedziť dlhodobé
parkovanie, zefektívniť využitie existujúcich parkovacích miest, ochrániť, resp. zabezpečiť parkovanie
pre rezidentov, zabezpečiť segregáciu dopravného priestoru, odstrániť živelné parkovanie a zvýšiť
dopyt po MHD, čo vyplýva z cieľov regulácie statickej dopravy v centrálnej mestskej zóne založenej
žalovaným na čl. 237. Po prijatí VZN č. 153/2014 sa situácia statickej dopravy v meste podstatne

zlepšila, čo je zrejmé aj z priloženej fotodokumentácie žalovaného založenej v spise na čl. 251
až 257. Počas pracovných dní je v centrálnej mestskej zóne dostatok voľných parkovacích miest,
odpadla potreba budovania nových parkovacích miest, odstránilo sa dlhodobé parkovanie, zvýšila sa
obrátkovosť parkovacích miest a došlo k nárastu počtu osôb prepravujúcich sa prostriedkami MHD.
Jedným z dôvodov prijatia VZN č. 153/2014 bolo aj zabezpečenie parkovania pre obyvateľov mesta

žijúcich v centrálnej mestskej zóne tak, aby mali k dispozícii parkovacie v mieste svojho bydliska. Bolo
výlučne v právomoci žalovaného, aké kritériá zvolí pre určovanie parkovania v centrálnej mestskej
zóne tak, aby osoby v nej žijúce neboli diskriminované pri parkovaní svojich motorových vozidiel
oproti ostatným obyvateľom, ktorí v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé bydlisko, ale parkujú vnej. Žalovaný zvolil kritérium trvalého pobytu obyvateľa a vlastníctvo, prípadne držbu motorového
vozidla. Podľa názoru súdu uvedené kritérium nemôže žiadnym spôsobom diskriminovať obyvateľov
žijúcich v centrálnej mestskej zóne oproti ostatným osobám, ktoré v centrálnej mestskej zóne nemajú

trvalé bydlisko a parkujú tam motorové vozidlá. Práve naopak, VZN č. 153/2014 zabezpečilo istotu
parkovacieho miesta pre obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej mestskej zóne s motorovým
vozidlom tak, aby nemali ťažkosti pri parkovaní v zóne, v ktorej majú trvalé bydlisko. Rovnaké pravidlá
boli určené pre všetkých obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej mestskej zóne s motorovým
vozidlom. Tak isto rovnaké pravidlá parkovania boli VZN určené aj pre ostatných vlastníkov, prípadne

držiteľov motorových vozidiel, ktorí v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé bydlisko, ale parkujú v nej.
Žalovaným určovacie kritérium trvalého pobytu a vlastníctva, prípadne držby motorového vozidla pre
parkovanie obyvateľov v centrálnej mestskej zóne bolo podľa názoru súdu zvolené rozumne a správne,
pretože najkomplexnejšie zabezpečuje parkovacie miesta pre obyvateľov tam trvalo žijúcich. Súd sa
nestotožnil s názorom žalobcu, že vydávanie parkovacích kariet by malo byť viazané na bytové jednotky
bez ohľadu na to, či osoby žijúce v bytovej jednotke vlastnia, prípadne držia motorové vozidlo, pretože

taktozvolenékritériumbybolovočiosobámnevlastniacimanedržiacimmotorovévozidlodiskriminujúce,
nakoľko by boli povinní platiť poplatok za parkovanie, hoci by motorové vozidlo nevlastnili resp. nedržali.
Napokon je na rozhodnutí každého obyvateľa centrálnej mestskej zóny, či si parkovanie motorového
vozidla zabezpečí rezidentskou kartou alebo platením parkovania spôsobom určeným VZN pre ostatné
osoby. Ani cena za parkovanie v centrálnej mestskej zóne určená vo VZN nie je vo vzťahu k žalobcovi

diskriminačná, pretože rovnakú cenu za vydanie rezidentskej karty platia aj ostatní obyvatelia centrálnej
mestskej zóny vlastniaci rezidentskú kartu a žalobca nie je znevýhodňovaný oproti ostatným parkujúcim
osobám ani v prípade, ak parkuje mimo svojej rezidentskej zóny, pretože platí cenu za parkovanie v
rovnakej výške ako ostatné osoby tam parkujúce, ktoré nemajú postavenie rezidentov. Záverom súd
opakovane zdôrazňuje, že účelom prijatia VZN č. 153/2014 nebolo vytvorenie diskriminácie skupín osôb

pri parkovaní motorových vozidiel, ale odbremenenie centrálnej zóny mesta od statickej dopravy, ktorá
je neúmerne zaťažovala a tým zhoršovala aj podmienky bývania pre obyvateľov v nej žijúcich, vrátane
žalobcu.

23. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný sa dopúšťa voči žalobcovi priamej

diskriminácie, t.j. že s ním zaobchádza menej priaznivo ako zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej
situácii a súčasne nebola preukázaná ani nepriama diskriminácia vo vzťahu k nemu spočívajúca v tom,
že navonok neutrálny predpis (VZN č. 153/2014) ho znevýhodňuje alebo by ho mohol znevýhodňovať v
porovnanísinouosobou.Súdsastotožňujesnázoromžalobcu,ževurčitýchprípadochmôžeajkritérium
trvalého pobytu fyzickej osoby, resp. jeho dĺžka, viesť k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania

tak, že buď uvedené osoby zvýhodňuje alebo znevýhodňuje oproti inej skupine fyzických osôb, ale v
prejednávanej veci súd nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by kritérium trvalého pobytu občana v
meste Prievidza bol diskriminačné vo vzťahu k žalobcovi pri platení parkovného podľa VZN č. 153/2014.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú a zamietol
ju. S poukazom na výsledok sporu súd nepovažoval za opodstatnený návrh žalobcu na prerušenie

konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR na konanie o súlade VZN žalovaného č. 153/2014 s
medzinárodnými zmluvami podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a v súlade s ust. § § 162 ods. 3 CSP ho
zamietol.

24. O nároku strán na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca

vo veci nebol úspešný, preto mu nárok na náhradu trov konania nevznikol. Žalovaný nárok na náhradu
trov konania neuplatnil, preto súd stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje, písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti.