Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. marec 2018

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 10C/152/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816215689
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zajacová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2018:3816215689.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prievidzi sudkyňou JUDr. Katarínou Zajacovou v právnej veci žalobcu O. A., nar.

XX.X.XXXX, bytom Z., B. XXX/XX proti žalovanému A. Z. so sídlom v Prievidzi, Námestie slobody 14,
IČO: 00318442 o antidiskriminačnej žalobe, takto

r o z h o d o l :

1. Žalobu z a m i e t a .

2. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

3. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému primeraného zadosťučinenia vo forme

ospravedlnenia zverejneného na webovej stránke za jeho diskriminačné konanie voči nemu, ktoré
spôsobil stanovením podmienok na pridelenie parkovacej karty na základe miesta pobytu a majetkových
pomerov a zaplatenia sumy 500,- eur, ak žalovaný ospravedlnenie v lehote 14 dní od právoplatnosti
súdneho rozhodnutia po dobu minimálne 30 dní nezverejní. Súčasne voči nemu uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur. Uviedol, že je fyzickou osobou s trvalým
pobytom v meste Prievidza, je vlastníkom motorového vozidla, má právny titul na užívanie nehnuteľnosti
v meste, na základe čoho splnil kumulatívne podmienky pre vydanie rezidentskej parkovacej karty D.

Žalovaný vydaním VZN č. 153/2014 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území
mesta Prievidza sa dopustil voči nemu priamej diskriminácie v tom, že ak svojím motorovým vozidlom
parkuje v okolí svojho trvalého bydliska, v parkovacej zóne označenej D, má postavenie zhodné ako
vodiči z ostatných parkovacích zón, ako vodiči z ostatných častí mesta, aj ako vodiči z okolitých miest.
Jeho poplatok za parkovanie predstavuje sumu 10,- eur ročne, poplatok ostatných vodičov predstavuje
sumu 0,30 eur na jednu hodinu a 0,70 eur za dobu dlhšiu ako jednu hodinu. V tomto prípade sa cíti byť
zvýhodnený oproti ostatným vodičom, ktorí nesú zvýšené bremeno vychádzajúc z kritérií, ktoré žalovaný

používa pre platenie parkovného - podmienku trvalého pobytu a vlastníctvo alebo držba motorového
vozidla. V prípade, že si požičia motorové vozidlo a chce zaparkovať v okolí svojho bydliska, je povinný
platiť parkovné v sume 0,70 eur, hoci v prípade vlastníctva alebo držby vozidla by platil ročné parkovné v
sume 10,- eur, z čoho vyplýva, že ako vodič požičaného vozidla je diskriminovaný voči vlastníkovi alebo
držiteľovi vozidla. V prípade, že parkuje mimo svojej parkovacej zóny, v ktorej má vydanú rezidentskú
kartu,jepovinnýplatiťparkovnévsume0,30euralebovsume0,70euraoprotiosobám,ktorévuvedenej
parkovacej zóne majú vydanú rezidentskú kartu a platia ročný poplatok za parkovanie v sume 10,- eur,

čím sa cíti byť diskriminovaný. Na trovách konania uplatnil zaplatený súdny poplatok zo žaloby v sume
96,- eur.2. Žalovaný žalobu žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na to, že VZN č. 153/2014 o dočasnom
parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza v žiadnom zo svojich ustanovení
nikoho neznevýhodňuje alebo zvýhodňuje s ohľadom na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a

náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Všetci majú rovnaké postavenie, práva a povinnosti
a aj žalobca má možnosť platiť inú sadzbu za parkovanie ako rezident. Uviedol, že nie je možné zo
žiadneho dôvodu považovať vlastníctvo motorového vozidla, resp. nehnuteľnosti za prejav diskriminácie
a trvalý pobyt nie je viazaný na vlastníctvo nehnuteľnosti, preto nie je možné tieto skutočnosti navzájom

podmieňovať a spájať alebo sa odvolávať na vzájomné právne účinky. Trovy konania neuplatnil.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením Prevádzkového poriadku centrálnej
mestskej parkovacej zóny mesta Prievidza, mapy centrálnej parkovacej zóny s rezidentskými pásmami,
zoznamom ulíc v centrálnej mestskej parkovacej zóne, VZN mesta Prievidza č. 153/2014, listinných
dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 68 až 138, písomného vyjadrenia žalovaného vo veci

zo dňa 13.3.2017, písomného vyjadrenia žalobcu vo veci zo dňa 5.6.2017, písomného vyjadrenia
žalovaného vo veci zo dňa 20.10.2017, správy o vybavení podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza zo
dňa 17.10.2017, písomného vyjadrenia žalobcu vo veci zo dňa 6.11.2017, upovedomenia o vybavení
podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza zo dňa 28.12.2016, stanoviska Krajskej prokuratúry Trenčín
zo dňa 26.1.2017, písomného vyjadrenia žalovaného vo veci zo dňa 22.11.2017, písomného vyjadrenia

žalobcu vo veci zo dňa 29.1.2018 a listinných dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 168 až 210,
listinných dôkazov založených žalobcom do spisu na čl. 212 až 235, Centrálnej mestskej parkovacej
zóny v meste Prievidza založenej žalovaným do spisu na čl. 237 až 258, ostatných listinných dôkazov
v spise založených a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Všeobecne záväzným nariadením mesta Prievidza (ďalej VZN) č. 153/2014 o dočasnom parkovaní
motorových vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza žalovaný stanovil úseky miestnych
komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel v súlade s organizáciou dopravy vyplývajúcej
z použitého dopravného značenia na území mesta, spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích
miest a výšku úhradu za dočasné parkovanie motorových vozidiel, spôsob jej platenia a spôsob

preukázania jej zaplatenia. Z VZN vyplýva, že parkovacie miesta určené pre parkovanie motorových
vozidiel obyvateľov a návštevníkov mesta v rámci centrálnej mestskej parkovacej zóny regulovaného
parkovania boli vymedzené dopravnými značkami. Výšku úhrady za dočasné parkovanie stanovil
Cenník tohto nariadenia, ktorý ej jeho prílohou. V §5 VZN boli upravené parkovacie miesta s
prevádzkou zabezpečenou parkovacími kartami, ktoré boli určené pre parkovanie motorových vozidiel

obyvateľov a podnikateľov, ktorí majú trvalý pobyt, sídlo, resp. miesto prevádzky v rámci centrálnej
mestskej parkovacej zóny regulovaného parkovania. Držiteľovi rezidentskej karty bolo umožnené
cenovo zvýhodnené parkovanie na základe jednorazové ročného poplatku na všetkých parkovacích
miestach v príslušnom rezidentskom pásme. Podmienky pre vydanie rezidentskej karty upravuje §
6 VZN, ktorá môže byť vydaná obyvateľovi, fyzickej osobe - nepodnikateľovi s trvalým pobytom v

centrálnej mestskej parkovacej zóne, ktorý je zároveň aj vlastníkom, resp. držiteľom motorového vozidla.
Z cenníka, ktorý je prílohou č. 2 VZN č. 153/2014 vyplýva, že poplatok za parkovanie za 1. hodinu
predstavuje sumu 0,30 eur, za 2. a ďalšie hodiny predstavuje sumu 0,70 eur. Poplatok za rezidentskú
kartu predstavuje sumu 10,- eur ročne.

5. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa cíti sa byť žalovaným diskriminovaný v súvislosti s
vydaním VZN č. 153/2014 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom území mesta
Prievidza. Potvrdil, že má trvalý pobyt v širšom centre mesta, ktoré je označené ako zóna D a v
súvislosti s parkovaním svojho motorového vozidla sa neho vzťahuje § 5, § 6 VZN a cena za parkovanie
ako rezidenta v danej zóne v sume 10,- eur ročne. Diskrimináciu videl v tom, že iné fyzické osoby,

obyvatelia mesta, ktoré v danej zóne nemajú trvalý pobyt, platia za parkovanie poplatky v odlišnej
výške, ktoré sú v cenníku uvedené a to v sume 0,30 eur za prvú hodinu a za druhú a ďalšiu hodinu
v sume 0,70 eur. Diskrimináciu videl aj v tom, že pokiaľ si požičia motorové vozidlo a zaparkuje s
ním vo svojej rezidentskej zóne alebo v inej platenej zóne, vzťahuje sa na neho parkovací poplatok
v sume 0,30 eur, prípadne v sume 0,70 eur. Nepoprel, že je vlastníkom motorového vozidla, ale

občas si od známych požičiava vozidlo, keď cestuje mimo mesta. Diskrimináciu videl aj v tom, že
pokiaľ parkuje v inej rezidentskej zóne než v tej, kde má trvalý pobyt, platí poplatok v sume 0,30
prípadne v sume 0,70 eur za parkovanie, hoci rezidenti žijúci v tejto zóne, platia ročný poplatok v
sume 10,- eur. Podľa jeho názoru diskriminácia žalovaného spočívala v tom, že vydanie parkovacejkarty v rezidentských zónach podmienil trvalým pobytom občana v meste a vlastníctvom alebo držbou
motorového vozidla. Zastával názor, že žalovaný mal pri vydávaní rezidentských parkovacích kariet
vychádzať z bytových jednotiek v rezidentských zónach bez ohľadu na to, či osoby užívajúce bytové

jednotky vlastnia motorového vozidla alebo nie, pretože sa môže stať, že aj takéto osoby si vozidlo
zabezpečia. Poukázal na obsah rozhodnutí všeobecných súdov SR, ČR, stanovisko verejného ochrancu
práv ČR, stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva ako aj rozhodnutie ESD vo veci
C-382/08 týkajúce sa riešenia diskriminácie v súvislosti s trvalým pobytom sťažovateľov a rozhodnutie
talianskeho Najvyššieho kasačného súdu č. 116 týkajúceho sa riešenia parkovacích zón, v ktorom

bolo konštatované, že platené parkovanie je možné zriadiť len vtedy, pokiaľ sa v okolí plateného
parkovacieho miesta nenachádzajú bezplatné parkovacie miesta. V prípade, že súd prvej inštancie
rozhodujúci o jeho žalobe nebude akceptovať ním predložené súdne rozhodnutia, navrhol, aby zvážil
predloženie prejudiciálnej otázky ESD. Navrhol, aby súd vo vzťahu k petitu č. 2 žaloby, v ktorom
žiadal, aby bol žalovaný povinný upustiť od svojho diskriminačného konania spočívajúceho v stanovení
podmienok trvalého pobytu a vlastníctva motorového vozidla, resp. držby motorového vozidla pre

platenie parkovného a vydávanie rezidentských kariet, vec predložil Ústavnému súdu SR na konanie
o súlade VZN žalovaného č. 153/2014 s medzinárodnými zmluvami. Žalobca ako jeden z listinných
dôkazov do spisu založil odborné stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva zo dňa
14.12.2017, ktoré bolo vydané na žiadosť žalobcu o posúdenie súladu VZN žalovaného č. 153/2014 s
dodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z..

V obsahu stanoviska bolo uvedené, že trvalý pobyt môže predstavovať diskriminačný dôvod, pokiaľ
by boli naplnené ostatné podmienky diskriminácie. V prípade parkovania poskytovateľ zvýhodňuje v
platbách za parkovanie obyvateľov s trvalým pobytom v centrálnej mestskej parkovacej zóne a z tejto
činnosti mu vzniká zisk. Pri vytváraní zisku má povinnosť ustanoviť také platby za služby, ktoré by neboli
znevýhodnením určitej časti obyvateľstva z určitého diskriminačného dôvodu. V danom prípade sa podľa

názoru Slovenského národného strediska pre ľudské práva zaobchádza menej priaznivo s obyvateľmi,
ktorí nemajú trvalý pobyt v centrálnej mestskej parkovacej zóne ako s obyvateľmi, ktorí tam trvalý pobyt
majú, pretože majú v centrálnej parkovacej zóne značne sťažený prístup k rovnakej službe z dôvodu
výrazne zvýšenej platby za službu v porovnaní s obyvateľmi, ktorý majú v centrálnej parkovacej zóne
trvalý pobyt. Rozlišovanie obyvateľov na základe trvalého pobytu, považovalo za porušenie zásady

rovnakého zaobchádzania a VZN žalovaného č. 153/2014 označilo za rozporné so zásadou rovnakého
zaobchádzania zakotvenou v Antidiskriminačnom zákone.

6. Žalovaný poukázal na to, že VZN č. 153/2014 bolo vydané na ochranu všeobecného záujmu občanov
mesta, ochranu vlastníckeho práva občanov k motorovému vozidlu a žalobcu uvedené nariadenie

žiadnym spôsobom nediskriminuje. Bolo vydané na základe zákonného splnomocnenia Zákona č.
135/1961 Zb. a bolo spracované na základe výsledkov prieskumu statickej dopravy vykonanej v roku
2012, kde bolo konštatované, že v meste Prievidza bolo nutné riešiť statické parkovanie v centre
mesta. Prijatím tohto nariadenia sa sledoval všeobecný záujem mesta a nie záujem jednotlivca. Uviedol,
že zákaz diskriminácie nemožno ukladať absolútne a absolútne nemôže ani pôsobiť. Uvedený názor

vyplýva z Náleze Ústavného súdu SR č. 5/2012-87, v ktorom bolo konštatované, že podľa judikatúry
ESĽP, možno zásah do práva na pokojné užívanie majetku ospravedlniť, ak k nemu došlo na základe
zákona, princípu legality, pokiaľ sa ním sledoval legitímny cieľ v podobe verejného (všeobecného)
záujmu a pokiaľ sa pri realizácii zásahu dosiahla spravodlivá rovnováha medzi záujmom na ochrane
majetku jednotlivca a širšími spoločenskými záujmami. Zastával názor, že žalobca nepreukázal

rozdiel v rozdielnom zaobchádzaní medzi ním a inou porovnateľnou osobou a preto nepreukázal ani
diskrimináciu. Považoval za nesporné, že žalobca má trvalý pobyt v širšom centre mesta a je vlastníkom
motorového vozidla, na základe čoho spĺňa podmienky podľa VZN č. 153/2014 pre vydanie rezidentskej
karty a sám sa môže rozhodnúť, či parkovné bude platiť na základe rezidentskej karty alebo formou
SMS správ a preto nemôže byť diskriminovaný vo vzťahu k iným osobám, ktorí platia parkovné. Pokiaľ

žalobca poukazoval na diskrimináciu v tom, že platenie parkovného sa odvíja od trvalého pobytu,
žalovaný uviedol, že žalobca si kedykoľvek môže zmeniť svoj trvalý pobyt, ktorý nie je viazaný k
vlastníctvu nehnuteľnosti. Poprel, že viazanosť parkovacej karty súvisí len s vlastníctvom motorového
vozidla, pretože z VZN č. 153/2014 vyplýva, že držiteľom parkovacej karty môže byť aj nevlastník, t.j.
držiteľ motorového vozidla. Zastával názor, že súdne rozhodnutia, ktoré žalobca predložil, sa netýkajú

prejednávanej veci a nie sú pre vedenie sporu použiteľné. Poukázal na to, že VZN č. 153/2014 bolo
vydanénazákladezákonaavjehomedziach.Jehoplatnosťposudzovalaokresnáakrajská prokuratúra.
Žalovaný nedisponuje žiadnym protestom prokurátora, ktorý by spochybňoval platnosť VZN, na základe
čoho je potrebné ho považovať za platné a vydané v súlade so zákonom. Poukázal aj na to, žepodmienku trvalého pobytu uvádza napr. aj volebný zákon pre realizáciu volebného práva a preto
podmienku trvalého pobytu pri vydávaní rezidentských parkovacích kariet nie je možné považovať za
diskriminačnú. Do spisu založil protest prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 11.5.2017,

ktorý sa týkal vyslovenia stanoviska k vydaniu rezidenčných kariet v Bratislave a z obsahu ktorého
vyplývalo, že zavedenie rezidentskej parkovacej karty, ktorá pri parkovaní zvýhodňuje osoby s trvalým
pobytom v hlavnom meste, je legitímny prostriedok primeraný sledovanému cieľu parkovacej politiky.

7. Z výňatku dozorového spisu predloženého Okresnou prokuratúrou Prievidza sp. zn. PD-137/16/3307

súd zistil, že dňa 10.11.2016 žalobca podal na Okresnú prokuratúru v Prievidzi podnet na preskúmanie
zákonnosti VZN mesta Prievidza č. 153/2014, o ktorom tvrdil, že obsahuje diskriminačné ustanovenia.
Dňa 28.12.2016 bolo žalobcovi odoslané upovedomenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi o vybavení
podnetu, v ktorom konštatovala, že podľa § 6a ods. 1 Cestného zákona je daná kompetencia mesta
pri vymedzení úsekov miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel a na určenie
výšky úhrady za dočasné parkovanie. Mesto Prievidza v súlade s týmto ustanovením zákona vymedzilo

úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie a určilo výšku úhrady za parkovanie, pretože bolo
na to splnomocnené zákonom. Pri riešení otázky, ako upraviť parkovanie osôb žijúcich vo vymedzených
parkovacích zónach, ktorí sú držiteľmi alebo vlastníkmi motorových vozidiel, sa mesto rozhodlo riešiť
situáciu vydaním rezidentských kariet a kritérium trvalého pobytu považovalo za najobjektívnejšie pre
vydanie rezidentských kariet. S postupom mesta pri vydávaní parkovacích kariet na základe trvalého

pobytu sa prokuratúra stotožnila a konštatovala, že k žiadnej diskriminácii pri právach obyvateľov
dotknutých parkovacích zón nedošlo a podmienky stanovené pre parkovanie nie sú v rozpore so
zákonom, ani nad rámec zákona. Vzhľadom k tomu, že pri prijatí VZN č. 153/2014 nebolo zistené
porušenie zákona, okresná prokuratúra podnet žalobcu odložila.

8. Krajská prokuratúra v Trenčíne listom zo dňa 26.1.2017 žalobcovi oznámila, že na základe
jeho opakovaného podnetu o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry v Prievidzi pri
vybavovaní jeho podnetu zo dňa 10.11.2016 smerujúcemu proti VZN Mesta Prievidza č. 153/2014
dospela k záveru, že nezistila zákonný dôvod pre ingerenciu prokurátora a jeho opakovaný podnet
odložila bez prijatia prokurátorského opatrenia. Konštatovala, že žalobcom namietané ustanovenia VZN

č. 153/2014 definíciu diskriminácie nenapĺňajú.

9. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
neskorších predpisov, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie

z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

10. Podľa § 2a ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo,
ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej

situácii.
Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia
nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním
oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

11. Podľa § 9 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na
svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania,
upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané
zadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámeniakriminalityalebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého
účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

12. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

13. Podľa § 6a ods. 1 Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov, na účely organizovania dopravy na území obce môže obec ustanoviť všeobecne

záväzným nariadením úseky miestnych komunikácií na dočasné parkovanie motorových vozidiel (ďalej
len „parkovacie miesta“), ak sa tým neohrozí bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo iný verejný
záujem. Parkovacie miesta musia byť označené zvislými a vodorovnými dopravnými značkami. Vo
všeobecne záväznom nariadení obec ustanoví spôsob zabezpečenia prevádzky parkovacích miest,
výškuúhradyzadočasnéparkovaniemotorovýchvozidielpodľaosobitnéhopredpisu,spôsobjejplatenia

a spôsob preukázania jej zaplatenia.

14. Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení neskorších predpisov,
obyvateľom obce je osoba, ktorá má na území obce trvalý pobyt.

15. Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu názoru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

16. Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom
(skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí,
organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišností špecifikovaných v cit. ust. § 2

ods. 1 Antidiskriminačného zákona, rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa
uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria
pre rozlišovanie. Keďže pri vstupe do Európskej únie Slovenská republika prijala záväzok rešpektovať
právny poriadok Európskej únie a konať v súlade s ním, na Slovensku diskrimináciu zakazuje okrem
Listiny základných práv a slobôd aj množstvo ďalších legislatívnych predpisov. V roku 2004 prijalo

Slovensko tzv. antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z., ktorý vychádza z antidiskriminačných smerníc
Európskej únie (smernica Rady Európy 2000/43/ES, smernica Rady Európy č.2000/78/ES). Tento
zákon rieši problematiku diskriminácie predovšetkým v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej
starostlivosti, vzdelávania, pracovnoprávnych vzťahov a poskytovania tovarov a služieb a ukladá
povinnosťdodržiavaťzásadurovnakéhozaobchádzania.Okremnehosadiskrimináciouzaoberáviacero

odvetvových zákonov a aj zákonník práce.

17. Žalobca poukazoval na to, že prijatím VZN žalovaného č. 153/2014 sa žalovaný dopustil voči nemu
priamej diskriminácie v tom, že ak svojím motorovým vozidlom parkuje v okolí svojho trvalého bydliska
v parkovacej zóne označenej D, má postavenie zhodné ako vodiči z ostatných parkovacích zón, ako

vodiči z ostatných častí mesta, aj ako vodiči z okolitých miest. Jeho poplatok za parkovanie predstavuje
sumu 10,- eur ročne, poplatok ostatných vodičov predstavuje sumu 0,30 eur na jednu hodinu a 0,70 eur
za dobu dlhšiu ako jednu hodinu. V tomto prípade sa cíti byť zvýhodnený oproti ostatným vodičom, ktorí
nesú zvýšené bremeno platenia parkovného vychádzajúc z kritérií, ktoré žalovaný používa pre platenie
parkovného - podmienku trvalého pobytu a vlastníctvo alebo držba motorového vozidla. V prípade, že si

požičia motorové vozidlo a chce zaparkovať v okolí svojho bydliska, je povinný platiť parkovné v sume
0,70 eur, hoci v prípade vlastníctva alebo držby vozidla by platil ročné parkovné v sume 10,- eur, z čoho
vyplýva, že ako vodič požičaného vozidla je diskriminovaný voči vlastníkovi alebo držiteľovi vozidla. V
prípade, že parkuje mimo svojej parkovacej zóny, v ktorej má vydanú rezidentskú kartu, je povinný platiť
parkovné v sume 0,30 eur alebo v sume 0,70 eur a oproti osobám, ktoré v uvedenej parkovacej zóne

majú vydanú rezidentskú kartu a platia ročný poplatok za parkovanie v sume 10,- eur, čím sa cíti byť
diskriminovaný.18. Právomoc žalovaného vydať všeobecné záväzné nariadenie o dočasnom parkovaní motorových
vozidiel na vymedzenom území mesta Prievidza vyplýva z ust. § 6 ods. 1, § 11 ods. 4 písm. g/ Zákona
č. 369/1990Zb. o obecnom zriadení, v znení neskorších predpisov a cit. ust. § 6a ods. 1 Zákona č.

135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zení neskorších predpisov. Účelom vydania
VZN č. 153/2014 bolo odbremeniť centrálnu zónu mesta od statickej dopravy riešením parkovania v
centre počas pracovných dní v čase od 74.00 hod. do 16.00 hod, obmedziť dlhodobé parkovanie,
zefektívniť využitie existujúcich parkovacích miest, ochrániť, resp. zabezpečiť parkovanie pre rezidentov,
zabezpečiť segregáciu dopravného priestoru, odstrániť živelné parkovanie a zvýšiť dopyt po MHD, čo

vyplýva z cieľov regulácie statickej dopravy v centrálnej mestskej zóne založenej žalovaným na čl. 237.
Po prijatí VZN č. 153/2014 sa situácia statickej dopravy v meste podstatne zlepšila, čo je zrejmé aj z
priloženej fotodokumentácie žalovaného založenej v spise na čl. 251 až 257. Počas pracovných dní
je v centrálnej mestskej zóne dostatok voľných parkovacích miest, odpadla potreba budovania nových
parkovacích miest, odstránilo sa dlhodobé parkovanie, zvýšila sa obrátkovosť parkovacích miest a došlo
k nárastu počtu osôb prepravujúcich sa prostriedkami MHD. Jedným z dôvodov prijatia VZN č. 153/2014

bolo aj zabezpečenie parkovania pre obyvateľov mesta žijúcich v centrálnej mestskej zóne tak, aby mali
k dispozícii parkovacie v mieste svojho bydliska. Bolo výlučne v právomoci žalovaného, aké kritériá zvolí
pre určovanie parkovania v centrálnej mestskej zóne tak, aby osoby v nej žijúce neboli diskriminované
pri parkovaní svojich motorových vozidiel oproti ostatným obyvateľom, ktorí v centrálnej mestskej
zóne nemajú trvalé bydlisko, ale parkujú v nej. Žalovaný zvolil kritérium trvalého pobytu obyvateľa a

vlastníctvo, prípadne držbu motorového vozidla. Podľa názoru súdu uvedené kritérium nemôže žiadnym
spôsobom diskriminovať obyvateľov žijúcich v centrálnej mestskej zóne oproti ostatným osobám, ktoré
v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé bydlisko a parkujú tam motorové vozidlá. Práve naopak, VZN
č. 153/2014 zabezpečilo istotu parkovacieho miesta pre obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej
mestskej zóne s motorovým vozidlom tak, aby nemali ťažkosti pri parkovaní v zóne, v ktorej majú

trvalé bydlisko. Rovnaké pravidlá boli určené pre všetkých obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej
mestskej zóne s motorovým vozidlom. Tak isti rovnaké pravidlá parkovania boli VZN určené aj pre
ostatných vlastníkov, prípadne držiteľov motorových vozidiel, ktorí v centrálnej mestskej zóne nemajú
trvalé bydlisko, ale parkujú v nej. Žalovaným určovacie kritérium trvalého pobytu a vlastníctva, prípadne
držby motorového vozidla pre parkovanie obyvateľov v centrálnej mestskej zóne bolo podľa názoru súdu

zvolené rozumne a správne, pretože najkomplexnejšie zabezpečuje parkovacie miesta pre obyvateľov
tam trvalo žijúcich. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vydávanie parkovacích kariet by malo
byť viazané na bytové jednotky bez ohľadu na to, či osoby žijúce v bytovej jednotke vlastnia, prípadne
držia motorové vozidlo, pretože takto zvolené kritérium by bolo voči osobám nevlastniacim a nedržiacim
motorové vozidlo diskriminujúce, nakoľko by boli povinní platiť poplatok za parkovanie, hoci by motorové

vozidlo nevlastnili resp. nedržali. Napokon je na rozhodnutí každého obyvateľa centrálnej mestskej
zóny, či si parkovanie motorového vozidla zabezpečí rezidentskou kartou alebo platením parkovania
spôsobom určeným VZN pre ostatné osoby. Ani cena za parkovanie v centrálnej mestskej zóne určená
vo VZN nie je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačná, pretože rovnakú cenu za vydanie rezidentskej
karty platia aj ostatní obyvatelia centrálnej mestskej zóny vlastniaci rezidentskú kartu a žalobca nie je

znevýhodňovaný oproti ostatným parkujúcim osobám ani v prípade, ak parkuje mimo svojej rezidentskej
zóny, pretože platí cenu za parkovanie v rovnakej výške ako ostatné osoby tam parkujúce, ktoré nemajú
postavenie rezidentov. Záverom súd opakovane zdôrazňuje, že účelom prijatia VZN č. 153/2014 nebolo
vytvorenie diskriminácie skupín osôb pri parkovaní motorových vozidiel, ale odbremenenie centrálnej
zóny mesta od statickej dopravy, ktorá je neúmerne zaťažovala a tým zhoršovala aj podmienky bývania

pre obyvateľov v nej žijúcich, vrátane žalobcu.

19. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný sa dopúšťa voči žalobcovi priamej
diskriminácie, t.j. že s ním zaobchádza menej priaznivo ako zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej
situácii a súčasne nebola preukázaná ani nepriama diskriminácia vo vzťahu k nemu spočívajúca v tom,

že navonok neutrálny predpis (VZN č. 153/2014) ho znevýhodňuje alebo by ho mohol znevýhodňovať
v porovnaní s inou osobou. Na základe vyššie uvedených skutočností súd žalobu žalobcu považoval
za nedôvodnú a zamietol ju. S poukazom na výsledok sporu súd nepovažoval za opodstatnený návrh
žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR na konanie o súlade VZN
žalovaného č. 153/2014 s medzinárodnými zmluvami podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a v súlade s ust.

§ 162 ods. 3 CSP ho zamietol.20. O nároku strán na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca
vo veci nebol úspešný, preto mu nárok na náhradu trov konania nevznikol. Žalovaný nárok na náhradu
trov konania neuplatnil, preto súd stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje, písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti.