Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 8, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/68/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3715010027
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3715010027.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.

Romana Hargaša a JUDr. Mariána Dunčka v trestnej veci proti obžalovanému F. G. pre prečin úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a iné, prejednal na verejnom zasadnutí dňa 08. júla 2020
odvolanie obžalovaného F. G. proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. marca
2019, sp.zn.2T/12/2015, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo vzťahu k
obžalovanému F. G. vo výrokoch o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa u obžalovaného F. G. podľa § 44 Tr. zák. u p ú š ť a od uloženia súhrnného
trestu, nakoľko súd pokladá trest uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 29.04.2014, sp.zn.2T/83/2014, právoplatného dňa 29.04.2014 na ochranu spoločnosti a nápravu
obžalovaného F. G. za dostatočný.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. marca 2019 sp.zn.2T/12/2015 bol
obžalovaný F. G. (ďalej len „obžalovaný v 1. rade“) uznaný za vinného z prečinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. zo skutku v bode 1 napadnutého rozsudku a zo skutkoch v bode 2 až 10
z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom

na § 138 písm. b/ Tr. zák., sčasti samostatne a sčasti spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že
obžalovaný 1/ F. G.

1/ dňa 04.12.2013, v D. R., vydávajúc sa za G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. 3, D., okres M.,
po predložení sfalšovaných osobných dokladov na jeho meno a dokladov o jeho pracovnom pomere a
výške mzdy, uzavrel so spoločnosťou D. W., s.r.o., zmluvu na úver vo výške 320,- Eur, ktorý sa spolu s

navýšením zaviazal splácať v 44-roch týždenných splátkach po 8,90 Eur a poslednej splátke vo výške
8,98 Eur, počnúc siedmym kalendárnym dňom po uzavretí zmluvy, hoci už vopred vedel, že úver splácať
nemieni a následne po prevzatí úveru tento ani čiastočne nesplatil, čím spoločnosti D. W., s.r.o., G. U.
XX, R., IČO: XX XXX XXX, spôsobil škodu vo výške 320,- Eur,

obžalovaný 1/ F. G. a obžalovaný 2/ G. M.

2/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode dňa 09.10.2012, oslovil obžalovaný 1/ G., v D. R., B. R.,
s ponukou predaja motorovej nafty, v cene 0,70 Eur za liter, pričom predaj nafty na túto cenu podmienil
väčším množstvom jej odberu a keď B. R. prejavil záujem, odcestoval s ním ešte tohto dňa do Q. nad
T., kde sa obaja stretli s obžalovaným 2/ M., ktorý mal predaj nafty zabezpečiť a tu spoločne odišlido presne nezisteného priemyselného areálu, kde sa mala nafta nachádzať a kde B. R. na výzvu
oboch obžalovaných vyplatil obžalovanému 2/ M. 840,- Eur v hotovosti, ako kúpnu cenu za 1200 litrov
motorovej nafty, avšak obžalovaní napriek prísľubu, B. R. motorovú naftu doposiaľ nedodali a finančné

prostriedky mu nevrátili, pretože už vopred vedeli, že nemajú možnosť predaj motorovej nafty za sľúbenú
cenu sprostredkovať a od počiatku tak konali len v úmysle neoprávnene sa obohatiť, čím B. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. R., D. XXX/XX, spôsobili škodu 840,- Eur,

3/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode, dňa 24.10.2012, oslovil obžalovaný 1/ G., v D. R., L. L.

s ponukou predaja motorovej nafty, v cene 0,70 Eur za liter, pričom predaj nafty za túto cenu podmienil
väčším množstvom jej odberu, a keďže L. L., prejavil záujem, dňa 25.10.2012, po predchádzajúcom
telefonickom dohovore s obžalovaným 2/ M., sa s ním stretol v Q. nad T., kde spoločne odišli do
presne nezisteného priemyselného areálu, v ktorom sa mala nafta nachádzať, a v ktorom L. L. vyplatil
obžalovanému 2/ M. 700,- Eur v hotovosti, ako kúpnu cenu za 1000 litrov motorovej nafty a obžalovaný
2/ M., mu následne oznámil, že motorovú naftu mu dovezie neskôr, pričom v presne nezistenom čase

v novembri 2012, obžalovaný 1/ G., opätovne kontaktoval L. L. a s prísľubom zabezpečenia motorovej
nafty od neho vylákal ďalších 170,- Eur, avšak obžalovaní napriek prísľubu L. L., motorovú naftu doposiaľ
nedodali a finančné prostriedky mu nevrátili, pretože už vopred vedeli, že nemajú možnosť predaj
motorovej nafty za sľúbenú cenu sprostredkovať a od počiatku tak konali len v úmysle neoprávnene sa
obohatiť, čím L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, D. R., spôsobili škodu celkom 870,- Eur,

4/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode, v presne nezistenom čase v novembri 2012, oslovil
obžalovaný1/G.,vD.R.,D.R.,sponukoupredajamotorovejnafty,vcene0,70Eurzaliter,pričompredaj
naftyzatútocenupodmienilväčšímmnožstvomjejodberu,pričomD.R.oboznámilstoutoponukouH.R.
anásledneobajadňa03.12.2012,zatýmtoúčelomodcestovalidoQ.nadT.,kdesastretlisobžalovaným

1/ G. a obžalovaným 2/ M. a spoločne odišli do presne nezisteného priemyselného areálu, v ktorom sa
mala nafta nachádzať a v ktorom H. R. vyplatil obžalovanému 2/ M. 1.500,- Eur v hotovosti, ako kúpnu
cenu za motorovú naftu a obžalovaný 2/ M. mu následne oznámil, že motorovú naftu mu dovezie neskôr,
pričom v presne nezistenom čase asi o štyri dni neskôr obžalovaný 2/ M. opätovne kontaktoval H. R.
a s prísľubom zabezpečenia ďalšej motorovej nafty v cene 0,50 Eur za liter, od neho vylákal ďalších

1.000,- Eur v hotovosti, ktoré mu H. R., opätovne vyplatil po tom, čo za ním prišiel do Q. nad T., avšak
obžalovaní napriek prísľubu H. R. motorovú naftu doposiaľ nedodali a finančné prostriedky mu nevrátili,
pretože už vopred vedeli, že nemajú možnosť predaj motorovej nafty za sľúbenú cenu sprostredkovať
a od počiatku tak konali len v úmysle neoprávnene sa obohatiť, čím H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.
č. XXX, spôsobili škodu celkom 2.500,- Eur,

5/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode, v presne nezistenom čase v novembri 2012, oslovil
obžalovaný 1/ G., v D. R., D. L. s ponukou predaja motorovej nafty v cene 0,80 Eur za liter, pričom
predaj nafty za túto cenu podmienil väčším množstvom jej odberu, a keďže D. L. prejavil záujem, ešte
tohto dňa vyplatil obžalovanému 1/ G. na jeho žiadosť 1.000,- Eur, v hotovosti, ako kúpnu cenu za

naftu a zálohu za plastové sudy určené k jej preprave, pričom keď mu naftu nedodal, dňa 20.decembra
2012, spoločne odcestovali do Q. nad T., kde sa stretli s obžalovaným 2/ M. a spoločne odišli do presne
nezisteného priemyselného areálu, v ktorom sa mala nafta nachádzať a v ktorom D. L. na žiadosť
obžalovaného 2/ M. tomuto vyplatil ďalších 1.500,- Eur, v hotovosti ako pôžičku na zakúpenie ďalšej
nafty a obžalovaný 2/ M. mu po chvíli oznámil, že motorovú naftu mu dovezie neskôr, pričom v presne

nezistenom čase v januári 2013, obžalovaný 1/ G. opätovne kontaktoval D. L. s prísľubom zabezpečenia
väčšieho množstva motorovej nafty od neho vylákal ďalších 600,- Eur a obdobným spôsobom v presne
nezistenom čase vo februári a marci 2013 ďalších 900,- Eur, avšak obžalovaní napriek prísľubu D.
L. motorovú naftu doposiaľ nedodali a finančné prostriedky mu nevrátili, pretože už vopred vedeli, že
nemajú možnosť predaj motorovej nafty za sľúbenú cenu sprostredkovať a od počiatku tak konali len v

úmysle neoprávnene sa obohatiť, čím D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. R., E. XXXX/XXX-X, spôsobili
škodu celkom 4.000,- Eur,

6/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode, v presne nezistenom čase, v decembri 2012, oslovil
obžalovaný 1/ G., v D. R., W. L., s ponukou predaja motorovej nafty, v cene 0,80 Eur za liter, pričom

predaj nafty za túto cenu podmienil väčším množstvom jej odberu a keďže W. L. prejavil záujem, na
druhý deň s ním odcestoval do Q. nad T., kde sa stretli s obžalovaným 2/ M. a spoločne odišli do presne
nezisteného priemyselného areálu, v ktorom sa mala nafta nachádzať, a v ktorom W. L. na žiadosť
obžalovaného 2/ M. tomuto vyplatil 800,- Eur v hotovosti a obžalovaný 2/ M., mu po chvíli oznámil, žemotorovú naftu mu dovezie neskôr, pričom v presne nezistenom čase v marci 2013, obžalovaný 1/ G.,
opätovne kontaktoval W. L. a s prísľubom uznania dlhu od neho vylákal ďalších 200,- Eur v hotovosti
ako pôžičku, ktorú mu dňa 29. marca 2013, W. L. aj skutočne vyplatil, avšak obžalovaní napriek prísľubu

W. L. motorovú naftu doposiaľ nedodali a finančné prostriedky mu nevrátili, pretože už vopred vedeli,
že nemajú možnosť predaj motorovej nafty za sľúbenú cenu sprostredkovať a od počiatku tak konali
len v úmysle neoprávnene sa obohatiť, čím W. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. R., E. XXXX/X, spôsobili
škodu celkom 1.000,- Eur,

7/ po ich vzájomnej predchádzajúcej dohode, v presne nezistenom čase, vo februári 2013, oslovil
obžalovaný 1/ G., v D. R., G. L. s ponukou predaja motorovej nafty v cene 1,- Eur za liter, pričom predaj
nafty za túto cenu podmienil väčším množstvom jej odberu a keďže G. L. prejavil záujem, ihneď po
tom, čo mu obžalovaný 2/ M., možnosť predaja nafty telefonicky potvrdil, vyplatil obžalovanému 1/ G.
na jeho žiadosť 220,- Eur v hotovosti ako zálohu, na druhý deň G. L., po predchádzajúcej dohode s
obžalovaným 2/ M., odcestoval do Q. nad T., kde sa s obžalovaným 2/ M. stretol a spoločne odišli do

presne nezisteného priemyselného areálu, v ktorom sa mala nafta nachádzať, a v ktorom mu vyplatil
ďalších 400,- Eur v hotovosti, ako kúpnu cenu za naftu, pričom obžalovaný 2/ M. mu po chvíli oznámil, že
motorovú naftu mu dovezie neskôr, následne dňa 19.02.2013, obžalovaný 1/ G. opätovne kontaktoval
G. L. a s prísľubom dodania väčšieho množstva motorovej nafty od neho vylákal ďalších 640,- Eur a dňa
05.03.2013 ďalších 110,- Eur, ktoré mu G. L. na jeho žiadosť zaslal na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX,

vedenývF.banke,a.s.,R.avpresnenezistenomčasevmarciroku2013odnehosobdobnýmprísľubom
vylákal ďalších 500,- Eur v hotovosti, avšak obžalovaní napriek prísľubu G. L. motorovú naftu doposiaľ
nedodali a finančné prostriedky mu nevrátili, pretože už vopred vedeli, že nemajú možnosť predaj
motorovej nafty za sľúbenú cenu sprostredkovať a od počiatku tak konali len v úmysle neoprávnene sa
obohatiť, čím G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. R., Q. XXX/X, spôsobili škodu celkom 1.870,- Eur,

obžalovaný 1/ F. G.

8/ v presne nezistenom čase v apríli 2013, oslovil v D. R., B.. C. H., s ponukou predaja motorovej
nafty v cene 0,70 Eur za liter, pričom predaj nafty za túto cenu podmienil väčším množstvom jej odberu

a keďže B.. C. H. prejavil záujem, vyplatil obžalovanému 1/ G. na jeho žiadosť 70,- Eur a následne
ešte v ten istý deň aj 450,- Eur v hotovosti ako zálohu, dňa 23.04.2013 ďalších 370,- Eur, ktoré podľa
inštrukcií obžalovaný 1/ G. zaslal poštovou poukážkou na meno M. G. a 160,- Eur, ktoré na žiadosť
zaslal obžalovanému 1/ G. na účet č. XXXXXXXXXXX/XXXX, vedený v Z. R. E., a.s. a nakoniec dňa
25. apríla 2013, mu na jeho žiadosť vyplatil 900,- Eur, ktoré podľa jeho inštrukcií poslal poštovou

poukážkou na meno G. L., avšak napriek prísľubu B.. C. H., motorovú naftu doposiaľ nedodal a finančné
prostriedky mu nevrátil, pretože už vopred vedel, že nemá možnosť predaj motorovej nafty za sľúbenú
cenu sprostredkovať a od počiatku tak konal len v úmysle neoprávnene sa obohatiť, čím B.. C. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom kpt. U. XXX, H., okres A., prechodne bytom D. R., E. XXXX/XXX, spôsobil
škodu celkom 1.950,- Eur,

9/ v presne nezistenom čase v období od 03.06.2013 do 06.06.2013, prostredníctvom sociálnej
siete Facebook, pod zámienkou predaja troch kusov mobilných telefónov zn. Samsung a notebooku
nezistenej značky, vylákal od C. G. ml., 840,- Eur, ktoré mu táto zaslala na vopred dohodnutú poštovú
adresu, pričom po zaplatení finančnej hotovosti a vzájomnej predchádzajúcej telefonickej dohode o

mieste prevzatia tovaru, dňa 24.06.2013, prostredníctvom N. W., pod fikciou doručenia tovaru, zaslal
matke C. G. ml., len bezcenné predmety zabalené v alobalovej fólii, čím C. G. ml., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. R., A. XXXX/XXX, škodu 840,- Eur,

10/ v presne nezistenom čase v období mesiacov júl 2013 až august 2013 v D. R., ponúkol D.

L., sprostredkovanie úveru vo výške 4.000,- Eur, od presne nezistenej spoločnosti a nakoľko D. L.
jeho ponuku akceptoval, odovzdal mu fotokópie svojho občianskeho preukazu, kartičky zdravotného
poistenia a výmeru invalidného dôchodku a 450,- Eur v hotovosti, ktoré obžalovaný 1/ G. od neho žiadal
pod zámienkou uhradenia preddavku na prvé tri splátky úveru, následne v presne nezistenom čase D.
L., na základe telefonickej výzvy opätovne pod takouto zámienkou uhradil obžalovanému 1/ G. ďalších

450,- Eur a napokon takýmto spôsobom uhradil obžalovanému 1/ G. ďalšie finančné prostriedky pod
zámienkou úhrad poplatkov za kuriéra, notárske overenie podpisov obžalovaného a pod., pričom D. L.
v uvedenom období až do novembra 2013 týmto spôsobom obžalovanému 1/ G. vyplatil celkom 3.481,-
Eur, hoci tento mu žiadny úver nesprostredkoval a vyplatené finančné prostriedky ani na jeho výzvynevrátil, pretože už vopred vedel, že nemá možnosť ponúknutý úver zabezpečiť a jediným motívom jeho
konania bola snaha bezdôvodne sa obohatiť, čím D. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. R., T. XXXX/
X, spôsobil škodu celkom 3.481,- Eur.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný v 1. rade odsúdený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 41 ods.
2, § 42 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák., § 37písm. h/, písm. m/ Tr. zák. a §
38 ods. 5 Tr. zák. na úhrnný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, na výkon
ktorého bol zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so

stredným stupňom stráženia. Zároveň okresný súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste odňatia
slobody vo výmere 6 rokov uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 29.04.2014, sp.zn.2T/83/2014, právoplatného dňa 29.04.2014, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote napadol

odvolaním obžalovaný v 1. rade prostredníctvom svojho obhajcu pre nesprávnosť jeho výrokov o treste.

Obhajca obžalovaného v 1. rade v písomných dôvodoch odvolania poukazuje na neprimeranú dĺžku
vedenia trestného konania, ktorá nebola zapríčinená z jeho strany. Predmetnej trestnej činnosti sa
dopustil v priebehu rokov 2012 a 2013, teda prakticky pred 6-timi až 7-mimi rokmi. K vzneseniu

obvinenia došlo 24.02.2014, t. j. pred viac ako 5-timi rokmi. Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. Ak tento zákon
neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú
povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností
orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú. Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. Každý má právo, aby
jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa článku
38 ods. Listiny základných práv a slobôd Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď
podobucelého,alebočastiprocesuvzáujmemravnosti,verejnéhoporiadkualebonárodnejbezpečnosti
v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného
života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na
osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti. Účelom trestného

poriadku je úprava postupu orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené
a páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Orgány činné v trestnom konaní musia vec prejednať,
čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou, lebo tieto práva patria k
základným zásadám nášho Trestného poriadku vychádzajú z článkov 48, 49, 50 Ústavy SR. Jednou
zo základných zásad trestného konania v zmysle § 2 ods. 7 Tr. por. je zásada zákonného trestného

procesu, vyjadrujúca požiadavku spravodlivého pre jednania veci nezávislým a nestranným súdom v
primeranej lehote a to za prítomnosti obvineného, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Táto požiadavka konania rozhodovania bez zbytočných prieťahov je ustanovená aj v článku
48 ods. 2 Ústavy SR a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Medzinárodno-právna
ochrana práva na spravodlivé súdne konanie je zakotvená v Dohovore o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uverejnený v zbierke zákonov ako oznámenie Federálneho
ministerstva zahraničných vecí číslo 209/1992 Zb. o dohodnutí dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd a Protokolov sa tento dohovor nadväzujúcich, v článku 6 ods. 1 upravujúce právo na spravodlivé
súdne konanie, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach, alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia voči nemu.
Dohovor ustanovuje aj prezumpciu neviny to znamená, že každý kto je obvinený z trestného činu sa
považuje za nevinného dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom (čl. 6 ods. 2), pričom
Slovenská republika je viazaná týmto dohovorom a právo na spravodlivé súdne konanie patrí medzipráva, bez ktorých by bolo zbytočné hovoriť o iných právach a predstavuje záruku ostatných práv.
Základnou zásadou, ktorou sa má súd pri posudzovaní prieťahov riadiť znie, že Dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl.

6 ods. 1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd musí pritom vychádzať aj z
doterajších rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich
sa primeranosti dĺžky trestného konania viackrát poukázal na prísnejšie posudzovanie primeranosti
lehoty konania práve v trestných veciach. Je nepochybné, že Slovenská republika je viazaná aj vyššie
uvedeným Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, zaručujúcim v článku 6 ods. 1 občanovi

aj právo na rozhodnutia veci v primeranej lehote. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je v
tomto smere stabilná a snaží sa podľa zvláštnych okolností každého prípadu stanoviť určité všeobecné
pravidlá,pričomtakýmtozáveromzodpovedajúajviacerérozhodnutiaústavnéhosúduSRaNajvyššieho
súduSR.JepotrebnépoukázaťajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSR,Tpj5/04,vktoromsakonštatuje,
že v prípade porušenia práva na spravodlivé a rýchle prejednanie veci v trestnom konaní môže takéto
porušenie základných práv a slobôd viesť až k zastaveniu trestného stíhania. Na základe rozsudku

Okresného súdu Pezinok zo dňa 22.07.2010, vydaným sudcom JUDr. Davidom Lindtnerom vyplýva,
že je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým
primeraným spôsobom odškodnené. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že došlo
k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke ten-to nemal
žiaden vplyv. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach už dlhšiu dobu konštatuje, že zastavenie

trestného stíhania obvineného pre prieťahy v konaní je bez ďalšieho nezákonné a neprijateľné (viď
napr.: uznesenie zo dňa 03.09.2003 pod sp. zn. 4To 44/03, uznesenie zo 17.02.2004 pod sp. zn. 5
To 3/2004, Rozsudok zo dňa 10.12.2014 pod sp. zn. 1 To 8/2012, uznesenie zo dňa 27.05. 2014 pod
sp. zn. 2 Tost 11/2014, uznesenie zo dňa 22. januára 2013 pod sp. zn. 4 Tost 1/2013, Rozsudok zo
dňa 03.03.2016 pod sp. zn. 5 To 14/2015, uznesenie zo dňa 06.12.2016 pod sp. zn. 2 Tost 37/2016,

uznesenie zo dňa 14.12.2016 pod sp. zn. 1TdoV 14/2015). Na základe rozhodnutia R 10/2011 vyplýva,
že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu
použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára

2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej zákonom.“ Nezákonnosť aplikácie ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Poukazuje najmä na
to ,,že dozorujúci prokurátor nepostupoval zákonným spôsobom v prípravnom konaní, ani pri podaní
obžaloby ani v súdnom konaní. Jeho argumentácia použitia ust. § 38 ods. 5 Tr. zák. pri ukladaní trestu
nie je dôvodná, pretože na jeho aplikáciu je potrebné, aby výrok o vine v tzv. skutkovej vete obsahoval

presnú citáciu predchádzajúceho odsúdenia za zločin a súčasne je nevyhnutné zisťovať či je na takéto
odsúdenie možné prihliadnuť. Takýto rozhodovací postup je ustálený nielen rozhodovacou praxou
Krajských súdov, ale aj Najvyššieho súdu SR, čo v tomto prípade absentovalo, naviac chýba aj uvedenie
opätovného spáchania zločinu v tzv. právnej vete a len v prípade splnenia týchto podmienok by bolo
možné aplikovať uvedené zákonné ustanovenie. Poukazuje najmä na rozhodnutie (uznesenie NSSR

zo dňa 09.05.2017 sp. zn. 3Tdo/59/2016), ktoré uvádza, že na postup a aplikáciu ustanovenia § 38 ods.
5 Tr. zák. je potrebné, aby citovanie predmetného ustanovenia bolo už v právnej vete a v rozhodnutiach,
ktoré predchádzali výroku o odsúdení, čo v tomto prípade absentovalo. Mimoriadne zníženie trestu
- Rozhodnutie NSSR č. 5/2017 a to konkrétne rozhodnutie č. 44: Výrok napadnutého rozhodnutia o
uložení trestu nepovažuje za správny ani dôvodný. Nie je možné sa stotožniť s trestom, ktorý mu bol

Okresným súdom Považská Bystrica uložený. Podľa jeho názoru je tento trest neprimerane prísny a
neadekvátny spáchanému trestnému činu. Na hlavnom pojednávaní dňa 25.03.2019 obžalovaný spravil
vyhlásenie o vine a podľa § 257 ods. 7 Tr. por. súd jeho vyhlásenie prijal a dokazovanie vo veci
nevykonal. Prijatím vyhlásenia podľa § 257 ods. 7 Tr. por. sa má za to, že obžalovaný umožnil súdu
určitý zjednodušený postup vo veci a teda súd nemusel vykonať dokazovanie vo veci. V tejto súvislosti

poukazuje aj na zbierku stanovísk a rozhodnutí NSSR č. 5/2017 a to konkrétne rozhodnutie č. 44:
Zjednotenie v otázke možnosti /nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n/ a
písm. l/ Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 ods. 1
písm. b/ alebo písm. c/ Trestného poriadku: Súd po podaní obžaloby rozhoduje spor medzi obžalobou
a obhajobou podľa pravidiel kontradiktórneho procesu - objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového

stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto
samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného
zákona. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa
páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľakonkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľ a (procesne ako obžalovaného)
po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (najmä pri využití
práva záverečnej reči a posledného slova). Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v

zmysle rozširovaní a podmienok trestnosti činu nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak
v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky
vo vzťahu k analogicky použitému ustanoveniu. Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a
schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného
zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené

ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť
aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia
súdom), keďže páchateľ. (procesne ako obžalovanv) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania
viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu
a výške uloženého trestu. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd, podľa § 321 ods. 1
písm. e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok, nakoľko je uložený trest neprimeraný. Zároveň navrhol, aby

odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol a to tak, že podľa § 44 Tr. zák. upustí od
uloženia súhrnného trestu.

K odvolaniu obžalovaného v 1. rade sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica
(ďalej len „prokurátor“), v ktorom uviedol, že hoci obžalovaný v odôvodnení svojho odvolania konštatuje,

že prokurátor nezákonne aplikoval vo svojom záverečnom návrhu ustanovene § 38 ods. 5 Tr. zák.,
nakoľko na jeho aplikáciu je potrebné, aby výrok o vine v tzv. ,,skutkovej vete a právnej vete“ obsahoval
presnú citáciu predchádzajúceho odsúdenia za zločin, pričom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax
krajských súdov a Najvyššieho súdu SR (uznesenie NS SR zo dňa 09.05.2017 sp. zn. 3Tdo 59/2016), s
týmto záverom nesúhlasí. Nie je možné totiž stotožňovať okolnosti odôvodňujúce určitú trestnú sadzbu

s okolnosťami určujúcimi výmeru trestu, ktorý má byť uložený páchateľovi v rámci zákonom stanovenej
trestnej sadzby. Podľa § 163 ods. 3 Tr. por. výrok , ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, alebo
ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a
to nie len zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a
spôsobu spáchania, prípadne aj uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť

zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú
trestnú sadzbu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súčasťou popisu skutku v tzv. ,,skutkovej vete“
rozsudku musia byť iba skutočnosti napĺňajúce niektorý zákonný znak skutkovej podstaty trestného činu.
V prípade zákonných znakov odôvodňujúcich určitú trestnú sadzbu pôjde predovšetkým o skutočnosti
napĺňajúce znaky kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, ktoré odôvodňujú použitie vyššej

trestnej sadzby. Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, rovnako ako opätovné spáchanie zločinu v zmysle
§ 38 ods. 5 Tr. zák. však nie sú zákonnými znakmi trestného činu. Tieto predstavujú iba kritériá určujúce
výmeru trestu, ktorý má byť páchateľovi uložený v rámci zákonom stavenej trestnej sadzby. Z tohto
dôvodu potom okolnosť spočívajúca v opätovnom spáchaní zločinu podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. nemusí
(a nemá) byť súčasťou popisu skutku a postačí, ak je táto okolnosť vyjadrená vo výroku o treste

uvedením príslušných zákonných ustanovení (§ 165 ods. 1 Tr. por.). Tieto závery vyplývajú nie len z
publikovaných komentárov k ustanoveniu § 163 Tr. por., ale aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Tdo 34/2018 zo dňa 25.09.2018. Obž. F. G. bol rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 1T/106/2010 zo dňa 18.04.2011, právoplatným dňa 18.04.2011 okrem iného odsúdený ako
mladistvý aj za spolupáchateľstvo zločinu lúpeže podľa § 20, § 188 ods. 1 Tr. zák., pričom súd podľa

§ 44 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom k rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 1 T 187/2007 zo dňa 16.02.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp.
zn. 23To 10/2009 zo dňa 18.06.2009, ktorými bol obž. F. G. okrem iného odsúdený aj za pokračovací
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. Okresný súd Považská Bystrica teda celkom
správne a zákonne, v intenciách návrhu prokurátora, aplikoval pri výmere trestu ustanovenie § 38 ods.

5 Tr. zák., lebo obž. F. G. odsúdil opätovne aj za zločin, a to s prihliadnutím na jeho predchádzajúce
odsúdenia, ktoré v súčasnosti nie sú zo zákona zahladené. Rozsudok Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 2T/12/2015 zo dňa 25.03.2019 teda možno považovať za zákonný a odôvodnený
vo všetkých jeho výrokových častiach. Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby odvolací súd
odvolanie obžalovaného, podané prostredníctvom obhajcu podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

K vyjadreniu prokurátora sa obžalovaný v 1. rade a ani jeho obhajca do konania nariadeného verejného
zasadnutia krajského súdu, písomne bližšie nevyjadrili.Na verejnom zasadnutí krajského súdu prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne navrhla odvolanie
obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v 1. rade na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku o treste u obžalovaného zrušil a rozhodol v zmysle § 44 Tr. zák., že
upustí od uloženia súhrnného trestu.

Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania obžalovaného v 1. rade,

nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, preskúmal podľa § 317
ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť obžalovaným napadnutých výrokov rozsudku,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že je potrebné napadnutý
rozsudok v celom výroku o uloženom treste zrušiť. Zároveň krajský súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr.
por. sám rozhodol a upustil u obžalovaného v 1. rade od uloženia súhrnného trestu, pretože trest uložený
obžalovanému v 1. rade skorším rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.04.2014,

sp.zn.2T/83/2014, považuje na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočné.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie
zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu. Postupom podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku
prijal uznesením vyhlásenie obžalovaného v 1. rade o uznaní viny v zmysle § 257 ods. 1 písmeno b/

Trestného poriadku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie
uvedeného skutku nevykoná v dôsledku čoho vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste.
V súlade s ustanovením § 257 ods. 5 Tr. por. prijaté vyhlásenie obžalovaného v 1. rade o vine je
neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa §
371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Odvolací súd z uvedených dôvodov nepreskúmaval a ani v súlade s citovaním

ustanovením nemohol preskúmavať výrok o vine napadnutého rozsudku.

Okresný súd rozhodnutie primerane odôvodnil, keď uviedol akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov s ohľadom na dôvodnosť prijatia jeho vyhlásenia o uznaní viny. Okresný súd
nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného v 1. rade, ktorý svojim konaním naplnil v

skutku v bode 1 napadnutého rozsudku všetky znaky skutkovej podstaty prečinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a v skutkoch v bode 2 až 10 všetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho
zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr.
zák. spáchaného sčasti samostatne a sčasti formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Odvolací súd pri preskúmavaní výrokov o treste napadnutého rozsudku dospel k záveru, že považuje
výrok o uloženom treste odňatia slobody obžalovanému v 1. rade za uložený v rozpore s ustanoveniami
Trestného zákona a súčasne tento výrok považuje za neprimeraný. Okresný súd, vychádzajúc zo
správne zisteného skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania obžalovaného, pochybil vo výrokoch
o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutému rozsudku,
krajský súd zo spisového materiálu zistil v postupe okresného súdu chyby podstatného charakteru, ktoré
predchádzali napadnutým výrokom rozsudku a mali za následok naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný

v 1. rade na hlavnom pojednávaní okresného súdu dňa 25.03.2019 urobil vyhlásenie o vine podľa §
257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., že sa cíti byť vinným zo skutkov obžaloby prokurátora, okresný súd jeho
vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 7 Tr. por. prijal. Zo zápisnice z hlavného pojednávania okresného
súdu zo dňa 25.03.2019 (viď. č.l.1344 až 1346 spisu) krajský súd zistil, že obžalovaný v 1. rade na
položené otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por. odpovedal: „áno“. Krajský súd v

tejto súvislosti zistil, že okresný súd pred vyhlásením o vine obžalovaného v 1. rade mu síce položil
päť obligatórnych otázok podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por., na ktoré obžalovaný v 1.
rade odpovedal „áno“, ale zo zápisnice z hlavného pojednávania nevyplýva, že by ho poučil aj o tom, že
v prípade prijatia jeho vyhlásenia prichádza u neho do úvahy ukladanie trestu s použitím ustanovenia
§ 38 ods. 5 Tr. zák. (pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej

trestnej sadzby o jednu polovicu), aký druh a výmera trestu mu v prípade prijatia jeho vyhlásenia o
vine reálne hrozí (dolnú a hornú hranicu trestnej sadzby trestu po zákonnej úprave v zmysle § 38
ods. 5 Tr. zák.), pričom na takúto dôležitú otázku obžalovaný neodpovedal. Podľa záverov krajského
súdu takýmto postupom okresného súdu bolo zásadným spôsobom porušené právo obžalovaného v 1.rade na obhajobu, a teda bol založený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a súčasne
takýmto postupom okresného súdu došlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona, keďže okresný
súd nemohol z dôvodu uvedeného pochybenia ukladať trest s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. Krajský súd

v tejto súvislosti zároveň dodáva, že v zmysle ustanovenia § 257 ods. 7 Tr. por., ak súd rozhodol, že
vyhlásenie obžalovaného prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal
spáchanie skutku sa nevykoná. Obžalovaný takýmto postupom umožní "prevziať" výsledky dokazovania
z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom
pojednávaní. Podľa názoru senátu krajského súdu, v danom prípade bolo nevyhnutné obžalovaného

pred uskutočnením odpovede na otázku podľa § 333 ods. 3 písm. g/ Tr. por. jasne a zrozumiteľne poučiť
aj o tom, že v jeho prípade prichádza do úvahy uloženie trestu s použitím ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák.
a oboznámiť ho pre prípad jeho vyhlásenia o vine aký druh a výška trestu v predmetnej trestnej veci mu
hrozí (správne ho poučiť o dolnej a hornej hranici trestnej sadzby trestu prichádzajúceho v predmetnej
trestnej veci do úvahy). Je neprípustné dať obžalovanému možnosť urobiť vyhlásenie o vine a dôsledne
pred takýmto vážnym aktom zo strany obžalovaného ho nepoučiť o reálnych trestných sadzbách, ktoré

mu hrozia v prejednávanej veci a následne mu ukladať trest v úplne iných trestných sadzbách ako bol
pred uskutočneným jeho vyhlásenia o vine na hlavnom pojednávaní poučení.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právnu vetu II. stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č.2/2019, z ktorého vyplýva, že súd sa musí v rámci splnenia povinnosti

podľa § 38 ods. 5 Tr. por. pri poučení podľa § 257 ods. 1 Tr. por. presvedčiť, či bol obvinený v skoršom
priebehu konania poučený aj o takej úprave trestnej sadzby podľa ustanovení uvedených v treťom a
štvrtom odseku bodu I., ktorá v jeho prípade prichádza do úvahy. V prípade negatívneho zistenia súd
poučenie vykoná, inak môže byť následne splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
(v nadväznosti na § 257 ods. 5 Tr. por.). Dotknutú chybu nemožno odstrániť v rámci konania o

odvolaní proti výroku rozsudku o treste po prijatí vyhlásenia o uznaní viny, nakoľko obvinenému musí
byť novootvorená možnosť také vyhlásenie neurobiť, pričom trest musí byť uložený v rámci trestnej
sadzby súladnej so zákonom. V odvolacom konaní síce možno (samostatne) skúmať výrok o treste,
avšak nedostatok poučenia obvineného nemožno napraviť uložením trestu v zákonu nezodpovedajúcej
(nezvýšenej).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že okresný súd nesprávne a i v rozpore s
ustanoveniami Trestného zákona ukladal obžalovanému trest odňatia slobody s použitím § 38 ods. 5 Tr.
zák., keďže na takýto postup nemal splnené zákonné podmienky. Okresný súd nesprávne upravil dolnú
hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody vyplývajúcu z ustanovenia § 221 ods. 3 Tr. zák. z výmery

3 rokov na výmeru 6 rokov a 6 mesiacov. Odvolací súd preto v predmetnej trestnej veci zistil dôvod na
zrušenie napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o treste vo vzťahu k obžalovanému v 1. rade.
Toto pochybenie sám napravil a pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému v 1. rade vychádzal
zo zákonných hraníc trestných sadzieb (dolnej a hornej hranice) trestu odňatia slobody ustanovených
v § 221 ods. 3 Tr. zák. bez použitia § 38 ods. 5 Tr. zák. (dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody vo výmere 3 roky a horná hranica vo výmere 10 rokov).

Napokon odvolací súd konštatuje, že v predmetnom prípade nemožno sprísniť trest obžalovanému,
nakoľko odvolanie voči napadnutému rozsudku pre nesprávnosť výrokov o treste bolo podané len zo
strany obžalovaného. Prokurátor v tejto trestnej veci odvolanie pre nesprávnosť výrokov o treste vo

vzťahu k obžalovanému v 1. rade v neprospech obžalovaného nepodal, pričom zo zápisnice z hlavného
pojednávania zo dňa 25.03.2019 (viď. č.l.1346 spisu zadná strana) vyplýva, že prokurátor sa výslovne
vzdal odvolania v prospech aj v neprospech obžalovaného v 1. a v 2. rade. V opačnom prípade by
odvolacísúdporušilzásadu„zákazureformatioinpeius“(zákazuzmenykhoršiemu),keďženapodklade
odvolania obžalovaného nie je možné, aby odvolací súd sprísnil trest obžalovanému v 1. rade.

Po splnení prieskumnej povinnosti taktiež odvolací súd zistil, že okresný súd pri ukladaní trestu
obžalovanému nedôsledne zhodnotil podmienky pre ukladanie súhrnného trestu obžalovanému a
nezistil, že u obžalovaného sú splnené aj podmienky na postup podľa § 44 Tr. zák., teda na upustenie
od uloženia súhrnného trestu.

Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Považská Bystrica, sp.zn.2T/83/2014 odvolací súd
zistil, že obžalovaný v 1. rade bol rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.04.2014,
sp.zn.2T/83/2014 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený natrest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2014. Z výkonu
tohto trestu bol obžalovaný v 1. rade podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Košice 2

zo dňa 14.01.2019, sp.zn.5Pp/88/2018. V súlade s ustanovením § 42 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje
páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci
rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. V
predmetnejtrestnejvecibolozistené,žerozsudokOkresnéhosúduPovažskáBystricasp.zn.2T/83/2014
bol vyhlásený dňa 29.04.2014, pričom skutky v tejto predmetnej trestnej veci spáchal skôr ako bo

vyhlásený vyššie uvedený rozsudok, preto boli podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. u obžalovaného v 1. rade
splnené podmienky na ukladanie súhrnného trestu za zbiehajúcu sa trestnú činnosť obžalovaného
v trestnej veci Okresného súdu Považská Bystrica vedenej pod sp.zn.2T/83/2014 a v predmetnej
trestnej veci vedenej Okresným súdom Považská Bystrica pod sp.zn.2T/12/2015. Vzhľadom na povahu
a charakter spáchaných trestných činov, ako aj vzhľadom na odstup času od spáchania predmetných
skutkov, osobu obžalovaného v 1. rade, zistené dve poľahčujúce okolnosti na strane obžalovaného

podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., že sa obžalovaný v 1. rade priznal k spáchaniu trestného činu a trestný
čin úprimne oľutoval i poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., že obžalovaný napomáhal
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, keďže urobil v konaní pred súdom vyhlásenie
o priznaní viny v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a okresný súd ho prijal, a pri zistení dvoch
priťažujúcich okolnosti na strane obžalovaného v zmysle § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák., odvolací

súd dospel k záveru, že u obžalovaného sú v predmetnej trestnej veci splnené zákonné podmienky
na upustenie od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody podľa § 44 Tr. zák., pretože trest, ktorý
bol obžalovanému uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica, sp.zn.2T/83/2014
zo dňa 29.04.2014 vo výmere 6 rokov nepodmienečne s jeho zaradením do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, je dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa.

Vzhľadomnauvedenédôvodyodvolacísúdnapodkladepodanéhoodvolaniaobžalovanéhozrušilpodľa
§ 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok u obžalovaného v 1. rade len vo
výrokoch o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu a pochybenie okresného súdu postupom
podľa § 322 ods. 3 Tr. por. napravil tak, že u obžalovaného v 1. rade podľa § 44 Tr. zák. upustil od

uloženia súhrnného trestu odňatia slobody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.